Vydra, A.: Beauty and Immortality. On Procreation in Plato and Shakespeare
There are two moments referred in this essay: (1) A human being, which desires for immortality, desires for to be alive in his child or in an artwork. (2) Full human being’s desire is related for beauty. Is a beauty the same thing as immortality? How looks the relation between them? Shakespeare’s Sonnets begin with the challenge to his friend to procreate the offspring, because this is a way for immortality of the friend’s beauty. And if it is not a child, than verse refused him before the death or the Lethe. Similarly, Plato’s Socrates says in Symposium about his meeting with Diotima of Mantineia. She told him the oration on real Beauty without accidents. To see real Beauty means to be immortal, likewise the gods. Thus, could be a human being immortal?

Súvislosť medzi krásou a nesmrteľnosťou nie je novou témou. Nové sú v tomto prípade skôr postrehy a vlastné skúmania. Čítať staré diela znamená vážiť si reč minulých vekov. V každom slove možno zachytávať obraz premýšľajúceho človeka, ktorý sa usiloval vypovedať a nejakým spôsobom čo najadekvátnejšie vyjadriť vo svojom diele niektorú z podstatných čŕt života. Prečo to kedysi človek robil? Prečo to robíme my? Možno sa v nás zakaždým ozýva „tvorivý pud“, ktorý nachádzame u Platóna. Možno je to strach zo zabudnutia, ktorý ožíval pod Shakespearovým perom. Je viacero historických osobností, ktorých názory by sme mohli sledovať. Zastavme sa len pri dvoch spomínaných autoroch a aj z nich vyberme len zlomok, odrobinku, ktorá sa tak veľmi podobá malému semenu, začínajúcemu klíčiť v zemi.

Platónova koncepcia nesmrteľnosti v dialógu Symposion a renesančné Shakespearove Sonety spolu úzko súvisia, čo je mnohým ich čitateľom viac-menej známe. Shakespeare poznal Platónov dialóg, respektíve tú jeho časť, ktorá sa týka Diotiminej reči. Obe diela sa pokúšajú prekonať moc času a ľudskej smrteľnosti tvorivou silou ľudskej plodivosti. Splodiť potomka – to je cesta, ako si zaistiť nesmrteľnosť. Pojem „potomok“ má však u Platóna a rovnako aj u Shakespeara hlbší zmysel. Nie je to len dieťa, ale aj umelecké dielo, báseň, akýkoľvek krásny výtvor, dokonca všetko, čo je splodené s Krásou samotnou. Krásne veci by mali pretrvať, mali by transcendovať hranice času, mali by byť priam „božské“. Alebo ako je to vyslovené u Shakespeara hneď v prvom sonete:

Najkrajšie stvorenia nech prežiť túžia!
Bez rizika, že smrť ju znesvätí,
dozrieva k svojmu skonu krásna ruža –
jej dedič puk ju nesie v pamäti. [1]

Čo je krásne?
Platón v Symposione necháva spomínať Sókrata na dávny rozhovor s Diotimou, mantinejskou kňažkou. Vraveli spolu o Erótovi-filozofovi. Ich rozhovor bol totiž o erotických veciach. Po chvíli upriamila Diotima Sókratovu pozornosť na tému tvorby a plodenia, ktoré „je pre smrteľného tvora niečo večné a nesmrteľné“. [2] Diotima vlastne vraví viac: „Všetci ľudia, Sókratés, majú v svojom tele i v duši plodivý pud, a keď dospejeme do určitého veku, naša prirodzenosť túži plodiť. Lenže nemôže plodiť v škaredom, ale v krásnom. Spojenie muža a ženy je plodenie.“ [3]
Otvára sa tým prvá otázka: Čo je krásne? Odpovedí môže byť veľa. Vyberme za všetky jednu, Gadamerovu:„S pojmom krásneho sa dodnes stretávame v mnohých použitiach, v ktorých pretrváva čosi zo starého a koniec koncov gréckeho zmyslu slova kalon. (…) Aj pre nás je doposiaľ presvedčivým určením ‚krásneho‘, že je ako také dané uznaním a súhlasom všetkých.“ [4] Politický, verejný aspekt, ktorý vyviera na povrch v Gadamerových slovách, súvisí s gréckym porozumením krásy omnoho hlbšie než sa to ukazuje na prvý pohľad. Andrej Kalaš v poznámke k pojmu kalokagathia upozorňuje, že termín označoval najskôr „spojenie urodzenosti pôvodu a udatnosti v boji“. [5] Krásny človek nie je ani podľa Platóna len muž či žena krásnej fyziognómie. Hovorí aj o krásnej duši. Ale ani to nie je všetko: človeka predsa charakterizujú aj krásne (ušľachtilé) činy, civilizované alebo kultúrne spôsoby. Človeka robia krásnym krásne rozhodnutia, zákony a krásny spoločenský život, krásna veda a krásne poznatky. Napokon, nejde tu ani tak o krásneho človeka, ale o samotnú Krásu, o ideu. Kráse samotnej nemožno prisúdiť tvar, nič, čo by ju obmedzovalo. Ona expanduje, slobodne a neobmedzene sa rozpína. Diotima vraví o človeku, ktorý sa vzťahuje ku Kráse toto:„A krásno sa mu neukáže ako nejaká tvár, ruky alebo čosi iné, čo je telesné, ani ako nejaká reč alebo veda, ani ako niečo, čo by bolo niekde na niečom inom (…), ale ako niečo, čo je večné, jednotné samo osebe a so sebou…“ [6] Stupne, po ktorých Platón kráča, vedú od telesného k psychickému, odtiaľ ku krásnym skutkom a tvorbe zákonov, a cez krásne poznanie dospieva až k samotnej idei Krásy. Krásu treba hľadať.

Prvé hľadanie
Čo znamená plodiť s Krásou? Aké to dieťa nesmrteľnosti sa zrodí z takýchto rodičov – zo smrteľného človeka a večnej Krásy? Prvé, čo nám azda zíde na um, je umelecké dielo. Krásne dielo (a ním je aj krásny život, krásne a hrdinské činy, šľachetná správa spoločnosti…) je dieťaťom človeka a Krásy? Je to možné. Ale ak by bolo materiálne umelecké dielo hľadaným potomkom, mohlo by ním byť aj všetko na predchádzajúcich stupňoch: krásna duša s krásnymi myšlienkami a úmyslami, s krásnym poznaním. Navyše, mohla by ním byť aj krásna tvár muža či ženy, krása novorodenca. Paralely so Shakespearovými Sonetmi preto vôbec neprekvapujú: v dieťati sa možno zachrániť, a ak nie v dieťati, tak aspoň vo verši. Veď toto všetko možno utvárať spolu s Krásou.
Ale čo to znamená „tvoriť s Krásou“ v súvislosti s krásnym telom či tvárou iného človeka? Veď aj škaredú tvár možno okrášliť líčidlom. Aj z quasimoda možno vytvoriť človeka vzhľadného. Platón i Shakespeare dobre vedia, že by sme plodili so šminkami, nie s Krásou. Shakespeare po prvých dvadsiatich sonetoch, tzv.procreation sonnets, zvolá:

Ja nie som básnik, ktorý posadí
do svojich veršov krásu maľovanú…[7]

Shakespeare, zdá sa, nenávidel líčidlá a maľovanie. Nejde totiž o to, ako zo škaredej tváre vyrobiť, vyprodukovať tvár krásnu. To nie je vec vizáže, pretvárania, pretvarovania. Líčidlo je pre Shakespeara horšie než pretvárka, pokrytectvo. Pokrýva skutočnosť, zastiera jej reálny vzhľad. Odsúdime preto nevzhľadných ľudí na večné zatratenie? O čosi také nejde ani Shakespearovi ani Platónovi. Pohľadného človeka v oboch textoch nerobí len krásna tvár, ale aj civilizované správanie. Musí tu existovať iný princíp.

Druhé hľadanie
Vidieť krásu ako vnútorný princíp všetkého – možno práve tadiaľto vedie cesta. Po slovách o nevzhľadných ľuďoch akoby sme vzápätí počuli Shakespearove verše o čiernej dáme. Nepomenovaná dáma čiernej pleti sa nezhodovala s bežným ideálom krásy alžbetínskeho Anglicka. Napriek tomu si Shakespeare neodpustí obranu svojej čiernej krásavice. Sonet 127 je toho ukážkou:

Nepatrievala čierna medzi krásky,
bol to len tajný idol pohana.
Dnes? Iná ani nie je hodná lásky –
a na krásu sa valí pohana.
Hocikto si dnes trúfne na prírodu
a líčidlami sfalšuje si tvár.
Niet svätýň krásy, niet kde spievať ódu,
keď usadil sa podvod na oltár.
Aj oči mojej milej nosia smútok
a zhavraneli – asi hnevom, že
ľudia sa rodia hnusní a len útok
kozmetiky to zakryť pomôže.

Ale z jej smútku stal sa inzerát,
že takto má dnes krása vyzerať. [8]

Chcieť vidieť veci ako krásne, aj keď takými nie sú. Vidieť ich krásne subjektívne, zo svojho hľadiska, zo svojej individuálnej perspektívy. Je to aj hľadaný princíp Platónovho prístupu? Môže byť tvarom škaredé predsa len obsahovo krásne? Veď ani Shakespearov Caliban v Búrke nie je pekného výzoru a nie je krásny ani vnútorne. Je necivilizovaný, je iný než tí, ktorí majú kultúru. Je prírodný a pudový. Prečo by sme v ňom mali hľadať krásu? Z takýchto tendencií zaznieva akýsi humanistický postoj k ľuďom nepekného výzoru. Nie je dôstojné posmievať sa im, nie je krásne poukazovať na ich vzhľad. Zvykneme pritom vravieť o tom, že krásne telo ešte neodkazuje na krásnu dušu a že aj človek nevzhľadný môže mať dušu čistú (ak pritom nemáme na mysli Dahlovu vážnu rozprávku o zákerných Hastrošovcoch). Chcieť vidieť škaredé krásnym nie je v intenciách Platónovej reči, hoci nás to posúva k inverznému problému: môže byť potom krásne niečo, čo vytvoril aj človek s nie práve najkrajšou dušou? Tu začína byť problém zložitejší. V súvislosti s tým, čo sme povedali o škaredom tele a krásnej duši, mohli by sme nasledovať Platónove stupne a vravieť teraz o síce škaredej duši, ale krásnych telách či umeleckých dielach. Našli by sme niekoľko príkladov aj z dejín umenia, v ktorých umelec neprekvital morálnou vznešenosťou, no zato jeho diela sa stali artefaktmi s vysokou umeleckou hodnotou. Koľko sa toho popísalo o nemravnosti životov veľkých umelcov, akými boli Rembrandt, Pollock a iní? To isté platí o verejne činných osobnostiach, ktorých politické činy sa hodnotia za pozitívne bez ohľadu na ich morálnu hodnotovú konzistenciu. Ale čo ak aj umelecké diela a činy ľudí sú škaredé? Ako ich možno pokladať naďalej za krásne? Krása sa na základe ľudských skúseností javí ako relatívna vlastnosť, stačí si spomenúť na kontroverzné postavy dejín, o ktorých sa dodnes vedú rozporuplné diskusie.
Privedenie ad absurdum: Čo ak ani večná Krása nie je krásna? Krása bez krásy? Pôsobí to ako oxymoron. Označiť veci za krásne je aktom nášho estetického súdenia, prisudzovania určitej vlastnosti veciam alebo ľuďom. Platónovu Krásu nemožno takto posudzovať, vymyká sa akýmkoľvek určeniam. Dobre je to vidieť priamo v texte, keď Diotima poúča ďalej Sókrata: „…krásno, ktoré nie je z jednej strany krásne, z druhej škaredé, ani raz krásne, raz zase nie, ani v jednom krásne, v druhom však škaredé, ani tu krásne, tam zase škaredé, jedným ľuďom krásne, druhým však škaredé“. [9] Platónova reč nie je o relatívnosti estetických súdov, ale o absolútnej skutočnosti, povedané viac anachronicky: nie je o akcidentoch, ale o podstate.

Tretie hľadanie
Škaredé telo – krásne telo. Škaredá duša – krásna duša. Škaredé skutky – krásne skutky. Škaredé diela – krásne diela. Podľa Platóna len skutočný filozof dokáže vystúpiť tak vysoko k idei Krásy, že sa oslobodí od týchto protikladných dvojíc. Je to práca filozofov: nie šminkou zastierať bridkú realitu, ale obracať ju smerom ku Kráse. V tom spočíva aj zmysel Platónovej pedagogiky, žiakovi je zbytočné predkladať sumu poznatkov a poučiek, ktoré sú dobré na to, aby zakryli jeho nevedomosť. Skôr chce žiaka nevedomostí zbaviť. Vystavuje ho vlastnému poznávaniu sveta, ktorý tak akoby nanovo odkrýval svoju povahu.
Odkrývanie by malo byť tým dieťaťom, ktoré plodí filozof s Krásou? Erotický moment zameranosti na iné telo, na jeho odhaľovanie, získava u Platóna omnoho hlbší význam. Túžba človeka po skutočnej Pravde je najvyšším stupňom túženia a pôsobí v človeku ako analogón všetkých relatívnych ľudských túžob. Neničí ich, ani nepodceňuje, ale dáva im zmysel a plnosť. Pri výstupoch na hory býva každý náš krok čoraz pomalší a je nemožné dosiahnuť vrchol translokačným skokom. Ani Platón nie je náhlivý a nežiada od svojich poslucháčov, aby vynechali jednotlivé stupne.
Sokratovská metóda je namáhavou cestou odkrývania toho podstatného. Nestačí narýchlo zaujať pozérsky postoj človeka, ktorý je nad vecou, a pôsobí dojmom kohosi, kto už dávno prekročil dialektiku paradoxných vzťahov. Kto by dosiahol vrchol Platónovho dívania sa na krásno, nebude žiadnym zásahom nebies zbavený pút estetického súdenia, ktorého výsledok sa môže aj naďalej líšiť od súdenia iných (ľudí, kultúr, generácií). Pózu najlepšie odhaľuje neprimeraná dokonalosť.
Vráťme sa nachvíľu k Shakespearovmu odkrývaniu Calibana. Je nekultúrny a prírodný, ale v istom zmysle aj čistý, nepoškvrnený dotykom civilizovaného sveta, sveta, ktorý sa nepozdával tak Shakespearovi, ako ani Montaigneovi, z ktorého Esejí anglický dramatik nepochybne čerpal. V Búrke sa pritom používa alžbetínska slovná hračka medzi významovými rovinami prirodzeného a urodzeného v dvoch podobných slovách: „‚nature‘ v zmysle prírody a vrodenej prirodzenosti, a ‚nurture‘ ako niečo navyše, dané výchovou a aristokratickým pôvodom, v zmysle transformácie a vylepšenia prírody.“ [10] Aký je teda Caliban? Ak aj nie je urodzeného pôvodu ako Prospero, môže byť v rámci svojich prirodzených dispozícií krásny alebo škaredý, morálne dobrý alebo zlý. Nové čítania Shakespeara ukazujú, že je náročné určiť, či je Caliban pozitívnou alebo negatívnou postavou Búrky. „To je napokon jednou z výhod praktického testu, na základe ktorého môžeme hovoriť o ‚veľkoleposti‘ v umení a literatúre.“ [11] Ak Shakespeara nazývame večným, tak aj preto, že jeho diela nám poskytujú množstvo rozličných interpretácií jeho postáv a o žiadnej z nich nedokážeme bez pochýb povedať, že je to tá Shakespearova. Podobne je to u Platóna, ktorého myslenie môžeme spájať s postavami jeho dialógov len veľmi schematicky, a to sa (žiaľ/našťastie?) týka aj postavy Sókrata. [12]

Samotná Krása
Shakespeare končí svoj posledný sonet týmito slovami:

„i ja, rab lásky – viem, že získa grády
od lásky voda. Lásku neochladí.“ [13]

Voda v chladnej studni, o ktorej píše Shakespeare, symbolizovala ženské pohlavné orgány. Sexuálny styk je málo dostačujúci nato, aby umŕtvil básnikovu vášeň a lásku. Uspokojenie sexuálnych pudov uňho nie je totožné s Láskou, tá ich skôr rozpaľuje. Mnoho autorov od 18. storočia až po súčasnosť aj v tomto hľadalo a naďalej hľadá Shakespearovo priznanie sa k homosexuálnym sklonom. Tento súd má o to viac podporiť argument, že prvé sonety písal neznámemu adresátovi mužského pohlavia. Nazdávam sa, že je to prehnaný a veľmi zjednodušený úsudok. Rovnaké „homosexuálne interpretácie“ sa týkajú vzťahov medzi mužmi v antickom Grécku. Presnejšie by azda bolo označenie, ktoré pre tento vzťah pozná angličtina, hoci u nás sa neujalo: homoerotizmus. „Muži, ktorých podnecuje duša, sa obracajú k rovnako zmýšľajúcim mladším chlapcom. A hoci sú títo sexuálne vybraní ako prví, ich intelektuálne zasnúbenie s ktorýmkoľvek z nich robí sexuálnu rozkoš menej zaujímavou a menej častou. Muži v týchto vzťahoch plodia metaforické potomstvo, ktoré je pre Platóna hodnotnejšie a trvalejšie než deti, poézia, poznanie či zákony. (…) Platón nechápe mužský homoerotický pud ako rezolútne sexuálny a tento model nevkladá ani do platónskeho Eróta. (…) Iných mužov, ktorých je ohromné množstvo, podnecuje väčšmi telo a preto vyhľadávajú skôr ženy, aby s nimi plodili deti.“ [14]
Je láska medzi mužom a ženou prinízkou pre veľkého Platóna? Je obtiažne povedať, čo si o tom myslel Platón, poznáme len to, o čom uvažoval cez scénické dialógy svojich filozofických hier. Ak je cieľom lásky a túžby len splodenie detí, potom sa to ukazuje ako nedostatočné, lebo narodením dieťaťa by sa láska uspokojila a vytratila. Oveľa hodnotnejšie je vytvárať si vzťah k duši a krásnym myšlienkam druhej bytosti. Ale ani to nestačí. Obdivovať teda činy druhého? Jeho diela? Jeho slávu? Jeho múdrosť? Stále to nie je dosť. Platón poukazuje na viac, na samotnú Krásu, ktorá nie je vlastnosťou žiadneho človeka, ale každý má na nej účasť. Vymyká sa dotyku a vlastneniu, je nesmrteľná a božská. Láska medzi mužom a ženou, ktorá nie je vymedzená konkrétnym cieľom, sa vtedy môže stať silnou ako smrť (ako je to vyjadrené v biblickejVeľpiesni) a len tak sa môže vzoprieť smrti vo vyrovnanom zápase. Antický problém spočíval v tom, že ak sa muž rozhodol vytvoriť si vrúcny vzťah k žene, málokedy dokázal odolať sexuálnej túžbe, ktorú v ňom vyvolávala prítomnosť krásnej ženy. Žena a jej telo boli stupňom, ale mohli sa stať aj prekážkou na ceste k večnej Kráse. Stačí si prečítať jedny z posledných slov Xenofóntovej Hostiny, ktoré opisujú náruživým spôsobom záverečnú scénu celého výjavu: „Slobodní prisahali, že sa určite oženia, ženatí zas vysadli na kone a cválali za svojimi manželkami, aby sa s nimi konečne stretli…“ [15] Zúrivá fascinácia telom je sotva sokratovským hľadaním Krásy a preto sa ukazovalo výhodnejšie starať sa viac o vzťahy s mužmi než ženami. Bolo v tom určité uistenie, že v tomto vzťahu nejde len o plodenie detí? Alebo to bola výchovná prax chlapcov, ktorí si mali uvedomiť, že ich vlastná rodina nie je jedinou inštitúciou, v ktorej sa budú pohybovať a za ktorú budú niesť zodpovednosť? [16] Pojem „plodenie“ prekračuje hranice Platónovho, a vlastne antického chápania, rodinného života.
Plodenie je pre Platóna i Shakespeara cestou k nesmrteľnosti, samozrejme s tým dodatkom, že ide o plodenie s Krásou. Takéto plodenie po sebe nezanecháva žiadny výtvor, ani produkt, ktorý by bolo možné uchopiť. Túžba kontemplovať Krásu totiž smeruje k tomu, že človek nemusí hľadať „náhradné“ riešenia pre svoju nesmrteľnosť (či už v potomstve, v génoch [17] alebo v umeleckých dielach). Kto by našiel samotnú Krásu, o tom Diotima vypovedala svoje posledné slová: „…a ak sa môže niektorý človek stať nesmrteľným, on sa ním určite stane.“ [18]
Čo to vlastne Diotima povedala? Jestvuje azda niekto, komu sa podarilo takto hlboko preniknúť k samotnej Kráse? Jestvuje vôbec podstata krásy, jestvuje samotná Krása? Videl ju vari niekto z ľudí? Kde je?
Nuž, „ krásno je tam.“ [19]

L i t e r a t ú r a
BŽOCHOVÁ-WILD, J.: Začarovaný ostrov? Shakespearova Búrka inak. Bratislava: Divadelný ústav a Vysoká škola múzických umení, 2003
DÉMUTH, A.: Gény, memy a nesmrteľnosť. In: ANDREÁNSKY, E.: Filozofia a život – život filozofie. Bratislava: Iris, 2004, s. 443-447.
GACA, K. L.: The Making of Fornication. Eros, Ethics and Political Reform in Greek Philosophy and Early Christianity. Berkley/Los Angeles/London: University of California Press, 2003
GADAMER, H. G.: Aktualita krásného. Umění jako hra, symbol a slavnost. Praha: Triáda, 2003.
GARBER, M: Shakespeare After All. New York: Pantheon Books, 2004.
HADOT, P.: Plótinos čili prostota pohledu. Praha: OIKOYMENH, 1993.
KALAŠ, A.: poznámka 10. In: XENOFÓN: Hostina. Sokratova obhajoba. Bratislava: Kalligram, 2006.
PETERMAN, J. E.: Platón. Bratislava: Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, 2005.
PLATÓN: Symposion. In: Antológia z diel filozofov – Predsokratovci a Platón. Bratislava: Iris, 1998, s. 383-419; s prihliadnutím k: Platónovy spisy. Svazek II. Praha: OIKOYMENH, 2003, s. 161-217.
PLÓTÍNOS: O krásném. In: Dvě pojednání o kráse. Praha: Rezek, 1994.
SHAKESPEARE, W.: Sonnets – Sonety. Preklad Ľubomír Feldek. Bratislava: Petrus, 2004.

P o z n á m k y
[1] SHAKESPEARE, W.: Sonnets – Sonety. Preklad Ľubomír Feldek. Bratislava: Petrus, 2004, sonet I.
[2] Plat. Symp. 206e, citované podľa: PLATÓN: Symposion. In: Antológia z diel filozofov – Predsokratovci a Platón. Bratislava: Iris, 1998, s. 383-419; s prihliadnutím k: Platónovy spisy. Svazek II. Praha: OIKOYMENH, 2003, s. 161-217.
[3] Plat. Symp. 206c.
[4] GADAMER, H. G.: Aktualita krásného. Umění jako hra, symbol a slavnost. Praha: Triáda, 2003, s. 17.
[5] KALAŠ, A.: poznámka 10. In: XENOFÓN: Hostina. Sokratova obhajoba. Bratislava: Kalligram, 2006, s. 43.
[6] Plat. Symp. 211a-b.
[7] SHAKESPEARE, W.: Sonnets – Sonety. Preklad Ľubomír Feldek. Bratislava: Petrus, 2004, sonet XXI.
[8] Tamže, sonet CXXVII.
[9] Plat. Symp. 211a.
[10] BŽOCHOVÁ-WILD, J.: Začarovaný ostrov? Shakespearova Búrka inak. Bratislava: Divadelný ústav a Vysoká škola múzických umení, 2003, s. 155.
[11] GARBER, M: Shakespeare After All. New York: Pantheon Books, 2004, s. 6.
[12] Porov. PETERMAN, J. E.: Platón. Bratislava: Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, 2005, s. 14; k problému identity starovekého autora a diela pozri tiež: HADOT, P.: Plótinos čili prostota pohledu. Praha: OIKOYMENH, 1993, s. 7-11.
[13] Tamže, sonet CLIV.
[14] GACA, K. L.: The Making of Fornication. Eros, Ethics and Political Reform in Greek Philosophy and Early Christianity. Berkley/Los Angeles/London: University of California Press, 2003, s. 29-30.
[15] XENOFÓN: Hostina. Sokratova obhajoba. Bratislava: Kalligram, 2006, s. 147.
[16] Bližšie sa k tejto téme vyjadruje Matúš Porubjak v úvodnej štúdii k prekladu Xenofóntovej Hostiny. In: XENOFÓN: Hostina. Sokratova obhajoba. Bratislava: Kalligram, 2006, s. 23-27.
[17] Porov. DÉMUTH, A.: Gény, memy a nesmrteľnosť. In: ANDREÁNSKY, E.: Filozofia a život – život filozofie. Bratislava: Iris, 2004, s. 443-447.
[18] Plat. Symp. 212a.
[19] Plótínos, Enn. I 6 (1) 9,43. Cit. podľa: PLÓTÍNOS: O krásném. In: Dvě pojednání o kráse. Praha: Rezek, 1994, s. 57.

Mgr. Anton Vydra
Katedra filozofie
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Námestie Jozefa Herdu 2
917 01 Trnava
tonovydra[zavináč]gmail.com