I. Vzťah Sókrataa Homéra cez prizmu dejín filozofie[1]

Slovenskémučitateľovi sa tento autor predstavuje v tomto príspevku prvýkrát. Zvolilisme preklad dvoch jeho rečí, menovite reči č. 54 O Sókratovi a reči č. 55 O Sókratovi a Homérovi pre zaujímavý spôsob recepcievzťahu Sókratovej a Homérovej filozofie. Predkladaný text, ktorým chceme uviesťspomínané Diónove diela na scénu slovenského filozofického publika, sa formouštúdie pokúša prostredníctvom odkazov na tradičných autorov sókratovskejliteratúry zdôvodniť, čo mohlo viesť Dióna k jeho neortodoxnýmnázorom.

 

Dión z Prúsyalebo Chrysostomos

Korpusprác Dióna z Prusy (40 – 115 n. l.), prezývaného tiež „Zlatoústy“ (Χρυσόστομος), obsahuje 80 jednotlivých rečí (Orationes), ktoré pokrývajú široké polezáujmov najmä z oblasti literatúry, filozofie a umenia. Dión patrilmedzi najvýznamnejších predstaviteľov obdobia tzv. „druhej sofistiky“, doktorého spadá tvorba autorov, akými boli Plútarchós, Favorinos, či FlaviosFilostratos. Tešil sa priazni viacerých cisárov, medzi ktorých patril ajbožský Traján. Všetky tieto fakty svedčia v prospech toho, že bol skôr filozofujúcimrétorom ako pravým „filozofom“, aj keď treba pripomenúť, že samotný Dión sapovažoval za šíriteľa Platónovej, kynickej a stoickej filozofie.

 

Diónovživot spadá do najväčšieho rozkvetu rímskej ríše a na základe jeho rečímôžeme predpokladať, že svoje názory formoval na pozadí mnohých dnes užstratených spisov. Dión bezpochyby čerpal z Antisthenových diel,[2]dostupné mu boli pravdepodobne tiež nezachované Aristotelove spisy, ako ajdiela rôznych helenistických filozofov, najmä stoikov. Jeho spisy tak môžupredstavovať významný doxografický prameň.

 

Diónove sókratovskéreči

Prváz týchto rečí je veľmi krátka a predstavuje pravdepodobne iba prológk reči nasledujúcej. Dión v nej zobrazuje Sókrata tak, ako ho poznámez tradície a jeho názor je totožný s Platónom a Xenofóntom:

 

„Veľačasu trávil na agore, často prichádzal do telocviční a zvykol sedávaťaj pri stoloch peňazomencov. Niekedy mám pocit, že Sókratés robil niečo podobnéako podomoví predavači, ktorí svoj drobný tovar vystavujú nielen na trhu, aleho aj prenášajú od jedných dverí k druhým. Aj Sókratés bol vždy pripravenýna to, že sa ho azda niekto bude chcieť na niečo spýtať a vypočuť si jehonázor. Bol ochotný odpovedať na otázky bez ohľadu na to, či ich kládli staršíalebo mladší.“[3]

 

Sókratésje jednoducho protikladom k sofistom, ktorí si nechávajú za svoje učenieplatiť. Odmieta peniaze a bohatstvo, ktoré mu ponúkali mnohí popredníobčania, no na druhej strane nie je ani rozhadzovačný ako istý „Abdérčan“, ktorýkvôli filozofii premárnil celý svoj majetok.[4]Je ideálom gréckeho filozofa, ktorý sa pridržiava zásady „všetkéhos mierou“ a ktorý sa stará viac o svoju dušu ako o napĺňanietelesných túžob. Tieto správy o Sókratovom odmietaní peňazí a skromnostinachádzame nielen u Platóna a Xenofónta, ale aj v mnohých iných zdrojoch.Z Diogena Laertského vieme, že o Sókratovom materiálnom zabezpečenípísali mnohí autori, od peripatetikov až po autorov rôznych kompendií, akýmiboli napr. Pamfila alebo Diónov súčasník Favorinos.[5]

 

Taktiežpredstavitelia starej komédie, ako Aristofanés a Ameipsias, si uťahovalizo Sókratovej chudoby,[6]a preto môžeme konštatovať, že Dión sa vôbec neodchyľuje od populárnejtradície, ktorá videla v Sókratovi predchodcu kynikov. Ďalším takýmto tradičnýmrozmerom, ktorý Dión v tejto reči spomína, je Sókratovo nepísanie.Rečníckym spôsobom poukazuje na to, že po sofistoch neostalo nič iné než ibaprázdne slová, zatiaľ čo Sókratovu múdrosť zdedilo prostredníctvom jehopriateľov, ktorí ju zapísali, celé Grécko.

 

Diónovexkurz začína byť zaujímavý až v jeho ďalšej reči, O Sókratovi a Homérovi, kde sa snaží dokazovať, žeSókratés bol v skutočnosti oddaným nasledovateľom a žiakom Homéra:

 

„Nik,kto dobre pozná týchto dvoch slávnych mužov, nemôže zapochybovať o tom, žeSókratés musel byť Homérovým žiakom. Nemajú teda pravdu tí, ktorí tvrdia, žebol žiakom Archelaa.“[7]

 

O niečonižšie Dión poukazuje na oblasť, v ktorej Homér vplýval na Sókrata – bolaňou etika:

 

„Prvúa najväčšiu podobnosť vidím v tom, že obaja mali rovnaký mravnýcharakter. Ani jeden z nich totiž nebol žiaden bezočivý a namyslenýchvastúň. Práve takých by si totiž najviac našiel medzi tými najhlúpejšímisofistami. Veď Homér nepovažoval za vhodné uviesť ani to, odkiaľ pochádza, ktosú jeho rodičia a aké je jeho meno. Málokto si totiž uvedomí, že ak by smeboli naozaj odkázaní len na to, čo sám o sebe píše, dodnes by sme nepoznali anilen meno autora Iliady a Odysey.“[8]

 

PodľaDióna mali teda Sókratés a Homér rovnaký mravný charakter – ani jedenz nich nebol vystatovačný a namyslený ako sofisti. Sókratés síce ničnenapísal, no Homér bol vraj tiež skromný, pretože vo svojich básňach neuvádzalani svoje meno ani svoj pôvod a vôbec nič, čím by vyzdvihoval svoju osobu.Tento úvodný, skôr rečnícky obrat alebo argument je však len začiatkom omnohozložitejšej a komplexnejšej argumentácie. Dión totiž o niečo nižšie tvrdí,že Homér a Sókratés hovorili v skutočnosti o tom istom:

 

„Sókratéssvojou skromnosťou Homéra dokonca prevýšil, keďže nič zo svojich myšlienoknezapísal. Dozvedáme sa o nich len od iných podobným spôsobom, ako sme saod iných dozvedeli aj Homérovo meno. Všetko uvedené jednoznačne dokazujeskutočnosť, že obaja títo muži boli veľmi zdržanliví a skromní. Obajapreto pohŕdali majetkom a všetkými spôsobmi, ako ho získať. Okrem toho sazaoberali tými istými vecami a hovorili v podstate o tom istom. Jeden savyjadroval prostredníctvom poézie, druhý formou dialógu. Obaja však rozoberalitie isté témy, ako je ľudská cnosť a neresť, cnostné a necnostné činy, alebopravda a lož. Tiež sa zhodli v tom, že väčšina ľudí má mienku a že len málorozumných má skutočné vedenie. Všetko toto dokázali veľmi vhodne podaťprostredníctvom obrazov a prirovnaní.“[9]

 

Z Diónovhotextu vyplýva, že jediný rozdiel medzi týmito dvoma velikánmi antického svetabol vo forme vyjadrovania, nie v obsahu – Homér používal poéziu, Sókratésdialóg a hovorené slovo. Diónov názor, že obidvaja hovorili o tom, čoje ľudská cnosť a neresť, čo sú cnostné a necnostné činy, alebo čo je pravda ačo lož, sa môže na prvý pohľad sotva zdať opodstatnený. Nezvyčajnosť takéhototvrdenia je dôvodom, prečo ho nechce prijať Diónov domnelý partnerv dialogickej reči:

 

„Jednakovšak neviem pochopiť to, ako môžeš porovnávať Sókratových hrnčiarov a obuvníkovs Homérovými prirovnaniami, v ktorých sa hovorí o ohni, vetrochči o mori, alebo s tými, v ktorých sa spomínajú orly, býky, levya iné vznešené zvieratá.“

 

Epická tradícia,Homér, raná filozofia, Antisthenés a Sókratés

Domnievamesa však, že Diónov názor v druhej analyzovanej reči môže vychádzaťz rovnakej sókratovskej tradície, z akej čerpala jeho predchádzajúca reč O Sókratovi a že jeho názornemusel byť v antike až taký nepochopiteľný a neprijateľný.

 

Homérbol v presokratickom prostredí veľmi dobre etablovaným autorom. Homéridipôsobili prakticky v celom Grécku a ich činnosť pravdepodobne podnietilaalegorické interpretácie Homéra, ktoré sú najzreteľnejšie prítomné najmä vofilozofiách južnej Itálie, menovite u pytagorovcov a Empedokla.[10]

 

PrítomnosťHoméra sa však dá doložiť aj v prípade iónskej filozofickej „vetvy“a spája sa s okruhom filozofov, ktorých tradícia kladie do Sókratovejblízkosti. Podľa viacerých autorov sa Sókratés v mladosti oboznámils Anaxagorovou filozofiou.[11]Diogenés Laertský uvádza v súvislosti s týmto mysliteľom správu,pochádzajúcu pravdepodobne od Favorina, podľa ktorej Anaxagoras vyhlasoval, žev Homérových básňach sa hovorí o spravodlivosti a cnosti.[12]Ten istý zdroj tiež píše, že Anaxagorov žiak, Métrodóros z Lampsaku, saako prvý venoval prírodovednému výkladu Homéra. Napokon, bol to Diogenész Apolónie, Anaxagorov „spolužiak“,[13]ktorý údajne stotožnil Dia so vzduchom.[14]

 

Vosvetle uvedených správ sa zdá byť odôvodneným predpoklad, podľa ktoréhoAnaxagorova družina čerpala z Homéra svoje etické názory. Môžeme tedacelkom plauzibilne predpokladať, že aj Archelaos – Anaxagorov žiaka Sókratov učiteľ – staval svoju etickú náuku na interpretácii homérskycheposov. Za líniou Anaxagoras – Archelaos – Sókratés sa môže skrývať niečo viacnež len záujem helenistických učencov vytvárať umelé katalógya postupnosti (διαδοχαί) filozofov aich škôl. Týchto mysliteľov paroduje aj Aristofanova komédia Oblaky, ktorá ich taktiež spája soSókratom. Fakt, že Sókratés je na konci predstaviteľov iónskej filozofie, môžeindikovať, že Sókratés v neskorších rokoch odmietol iónske špekulácieo prírode, no naďalej si podržal ichetické názory, ktoré vychádzali z alegorických interpretácií homérskycheposov. Vidieť v Sókratovi panenského filozofa, ktorý zniesol filozofiuz neba na zem, je nepochybne anachronizmom – Sókratés bol skôr reformátorom tradície. O jehoukotvení v tradícii archaického myslenia svedčia slová, ktoré pripisujeSókratovi Xenofón:

 

„Sosvojimi priateľmi čítam a rozoberám tiež poklady, ktoré nám zanechalidávni mudrci v ich knihách a ak tam objavíme niečo dobré, uložíme sito do srdca.“[15]

 

V XenofóntovýchSpomienkach nachádzame množstvo ukážok,z ktorých je evidentné, že Sókratés čerpal svoju múdrosť aj z Homéra.Vraj často citoval verše z Iliady,ktoré opisovali Odysea:

 

„Akstretol niekoho z kráľov alebo z iných urodzených ľudí,

pristúpilk nemu a prívetivo ho oslovil:

‚Neprislúchati, aby si ako zbabelec strachom umieral!

Sadnisi a ostatných tiež usadzuj a tak prijímaj!‘

Keďvšak zbadal obyčajného človeka ako kričí,

uderilho palicou a takto sa na neho oboril:

‚Hlupák,v pokoji tu seď a poslúchaj rozkazy iných,

odteba zdatnejších – si slaboch a mizerný bojovník!‘“[16]

 

Sókratéstýmito veršami údajne poukazoval na to, že ľudia, z ktorých nie je žiadnyúžitok ani pre štát, ani pre rodinu či občanov, majú byť v úzadí.Taktiež príbeh o Odyseovi a Kirké Sókratés chápal ako morálneponaučenie – Odysea podľa neho Kirké nepremenila na kanca iba preto, lebo vďakasvojej striedmosti sa neprejedal.[17]Aj zdanlivo nepodstatné pasáže z Homéra mohli nadobúdať hlboký morálnyvýznam, o čom svedčí ďalšia pasáž z Odysey, spev Sirén:

 

„SlávnyOddyseus, ty veľká pýcha Achájcov, plav sa k nám…“[18]

 

SpevSirén Sókratés interpretoval nasledujúcim spôsobom – Sirény nenásilne vábiliľudí svojím hlasom. Svojou činnosťou sa snažili zapáčiť ľuďom a primäťich, aby k nim ľudia túžili prísť z vlastnej vôle. V kontexteSókratovej filozofie lásky by to znamenalo, že ak chceme byť milovaní oddobrých ľudí, musíme sa im „prispôsobiť“, t. j. sami sa usilovať o to, abysme boli dobrí.[19]Aby však človek bol skutočne dobrý, musí sa starať o svoju dušua Sókratés by tak mohol byť Sirénou, ktorá svojimi rečami (spevom)očarováva ľudí. Neučí ich poznatkom, ale prostredníctvom lásky im dáva božskývýmer, účasť na dobre.[20]Ak tento postreh spojíme s možným Sókratovým názorom na smrť ako na najväčšiedobro pre človeka,[21]tak Sirény (Sókratés) v podstate spôsobovali ľuďom veľké dobrodenie,pretože svojou činnosťou dosahovali to, že ľudia išli dobrovoľne a s radosťouv ústrety k smrti.[22]V Platónovej Apológii Sókratésodvodzuje z príkladu Achillovho životného údelu, ktorý mu vyveštila jehomatka Thetida, že:

 

„Kdekoľveksa niekto postaví, lebo si myslí, že tak je to najlepšie, alebo kdekoľvek hopostaví vládca (ἄρχοντος), tamtreba podľa môjho názoru vytrvať a podstupovať nebezpečenstvoa nepozerať pritom ani na smrť, ani na nič iné, iba na hanbu“ (vlastný prekladautorov príspevku).“[23]

 

Nainom mieste Sókratés využíva príklady Daidala a Palaméda, aby dokázal,že múdrosť nemusí byť vždy dobrom.[24]Tieto odkazy na tradičné postavy a hrdinov homérskych eposov môžuopäť naznačovať Sókratovu filozofickú reinterpretáciu – nie všetkyznalosti musia byť vždy na prospech, práve naopak, niekedy môžu dokonca škodiť.[25]Tento antiintelektualistický rozmer opäť nachádzame aj u Antisthena.[26] Vzhľadomna silný vplyv homérskych eposov na Antisthenove písomné diela môžemepredpokladať, že Sókratés považoval za zbytočné skôr poznatky zo sféryprírodného skúmania a všetky tzv. „technické“ vedy, no nepohŕdal morálnymiexempla, ktoré obsahovali spisystarších básnikov.[27]O tom v neposlednom rade svedčí tiež Platón, keď v Apológii vkladá Sókratovi do úst tietoslová:

 

„Čoby za to každý z vás dal, ak by sa po smrti mohol opäť stretnúťs Orfeom, Musaiom, Hesiodom a Homérom? Ak je to pravda, ja somochotný mnoho ráz zomrieť. Práve pre mňa by to bol obdivuhodný pobyt, keby somsa stretol s Palamedom, s Aiantom, Telamonovým synom…“ (preklad J.Špaňára, 1990)[28]

 

TietoSókratove slová na prvý pohľad pôsobia ako rétorická vložka na záver jehoobhajoby. Skúsme sa však pozrieť na ne inak – Platón musel veľmi dobre poznaťSókratovu záľubu v čítaní starých autorov a to, ako si z nichSókratés brával ponaučenie a ako sa za každú cenu snažil vidieťv nich príklady hodné nasledovania alebo zavrhnutia. Ak máme Platónoviveriť, tak jednou z najdôležitejších charakteristík Sókratovejfilozofickej činnosti bolo umenie viesť rozhovory. Jeho diskusies rozličnými ľuďmi boli vedené metódou adhominem – Sókratés sa v prvom rade snažil o to, aby jeho partnervždy súhlasil s otázkami a prijal implicitne prítomné názory a postoje,ktoré tieto otázky často obsahovali. Tento rozmer je najdôležitejšoucharakteristikou Platónovej dialektiky[29]a je v podstate základným predpokladom Sókratovej irónie. Na mnohýchmiestach nachádzame Sókrata, ako si uvedomuje vlastnú nevedomosť, no tentonázor nie je v tradícii ničím výnimočným, práve naopak – predstavujepomerne rozšírený názor. Sókratés na mnohých miestach zastáva tiež názoryo tom, že je škodlivé konať proti zákonom,[30]že básnici majú podiel na božskej inšpirácii,[31]že rozumnosť je veľké dobro a spôsobuje šťastie tomu, kto ju má,[32]že je „hrozné“, ak niekto nechce dopomôcť inému k tomu, aby sa stal čo najlepším,[33]že je zlé a hanebné páchať bezprávie[34]atď. Toto je však súbor tradičných názorov, ktoré by zaiste bolo možné vyčítaťz diel homérskej, t. j. epickej, ale aj lyrickej tradície. PomocouXenofónta môžeme predpokladať, že Sókratés odvodzoval svoju metódu vedeniarozhovorov tiež z Homéra:

 

„Kedykoľveksám v reči preberal nejakú otázku, držal sa všeobecne uznávaných názorov,pretože veril, že to je jediná bezpečná metóda. Preto aj zo všetkých ľudí,ktorých poznám, získaval práve on medzi poslucháčmi najväčší súhlas. Hovoriltiež, že Homér vyhlásil Odyssea za sebaistého rečníka práve preto, lebo dokázalsvoje reči opierať o všeobecne uznané pravdy.“[35]

 

Mohliby sme uviesť ešte množstvo iných pasáží z Homéra, ktoré Platónov Sókratésv „raných“ dialógoch uvádza ako pozitívne príklady podporujúce jeho tvrdenia.[36]Domnievame sa však, že sme dostatočne poukázali na pozadie tradície, s ktoroupracoval Dión z Prusy.

 

PodľaDióna Sókratés učil, čo je cnosť, dobro, spravodlivosť a naopak, učil ľudítiež, čo je to zlo, ctibažnosť, nespravodlivosť a pod. Dión uvádzaniekoľko príkladov, pomocou ktorých dokazuje, že tak ako Sókratés využívalkonkrétnych ľudí a konkrétne situácie na to, aby prostredníctvom nichpoučoval ľudí o všeobecnej povahe cnosti a iných vlastností, tak ajHomér využíval príklady konkrétnych ľudí a pomocou opisu ich osudova trápenia poskytoval ľuďom mravné ponaučenie a zásady:

 

„Skutočnúpovahu takýchto a všetkých podobných neduhov a chorôb duše oveľalepšie ukázal na konkrétnych príkladoch ľudí, ktorí nimi trpeli, ako kebyo týchto veciach len prázdne teoretizoval. Zdá sa mi, že aj tento spôsobvyjadrovania prevzal Sókratés od Homéra. Vari nie je pravda, že aj u Homéranájdeme podrobný výklad o tom, čo je napríklad zbabelosť alebo ctibažnosť?Stačí, ak si spomenieme na verše, v ktorých hovorí o špehoviDolónovi.“[37]

 

Dolónvystupoval aj v Euripidovej tragédii Rhesusa môžeme predpokladať, že bol populárnym príkladom nemorálneho človeka,ktorý z nemiernej túžby získať Achillove kone zradil Trójanov, no napokontým nič nezískal a prišiel o život. Suvák v tejto súvislostiuvádza názory moderných bádateľov, ktorí sa zhodujú v tom,že Antisthenov spis O vyzvedačovi(Περὶ κατασκόπου)pojednával práve o príbehu Dolóna.[38]Ak to bolo skutočne tak, je veľmi pravdepodobné, že Dión aj v tomtoprípade čerpal z antisthenovskej predlohy. Po príbehu Dolóna spomínaDión ešte viaceré príkladov ľudskej hrabivosti, bezbožnostia nerozumnosti. V krátkosti spomína aj príbehy o Pandarovi,[39]Asiovi, o Agamemnónovom spore s Achilom, v ktorom vyzdvihuje úlohuNestora a na záver spomenie tiež príbeh bezostyšného a nemiernehoPenelopinho pytača Antinooa.[40]Vo viacerých pasážach je badať Antisthenov vplyv sókratovskej interpretáciehomérskej tradície, na základe čoho môžeme konštatovať, že Sókratésa Homér mali k sebe naozaj blízko. Presvedčivosť Diónovejargumentácie však napokon hneď teraz posúdiť sám čitateľ jeho reči.

 

II. Ad fontes… Dión,Or. LIV 1 – 4 , LV 1 – 22[41]

 

O Sókratovi

SofistiHippias z Elidy, Gorgias z Leontín, Pollos a Prodikos dosiahliobdivuhodnú slávu a na krátky čas naozaj zažiarili ako hviezdy na gréckomnebi. Ľudia ich obdivovali nielen v menších mestách, ale aj v Spartea dokonca aj v samotných Aténach, kde si nahonobili veľa peňazí. Celémestá, vladári, králi a dokonca aj súkromníci by im za ich služby dali ajto posledné, čo mali. Predniesli im mnoho rečí, ale ani v jednej z nich bytriezvy človek nenašiel štipku rozumu. Také veci sú dobré nanajvýš na to, abyna nich človek zbohatol a zapáčil sa naivným ľuďom. (1) Na druhej strane však v tom čase žil aj nejaký Abdérčan,ktorý nielenže nebral od iných žiadne peniaze, ale naopak, celý svoj veľkýmajetok premárnil a stratil tým, že filozofoval. Celý život totiž nerobilnič iné ako to, že posadnuto hľadal veci, z ktorých nebol žiaden osoh.

 

V Aténachvšak žil aj Sókratés, ktorý tiež nebol veľmi bohatý a nemal ani urodzenýchpredkov. Chudoba ho však nedonútila prijať peniaze od nikoho, hoci mal ženudychtiacu po majetku a nezaopatrené deti. Nikdy si vraj nič nezobral ani odsvojich najbohatších žiakov, napriek tomu, že niektorí bohatí mladíci by zastretávanie so Sókratom dali aj celý svoj majetok. (2) Ale aj v iných smeroch mal veľmi prívetivú povahua nadovšetko sa rád stretával s ľuďmi. Bol k dispozícii každému,kto sa s ním chcel stretnúť a porozprávať. Veľa času trávil na námestí,často prichádzal do telocviční a zvykol sedávať aj pri stolochpeňazomencov. Niekedy mám pocit, že Sókratés robil niečo podobné ako podomovípredavači, ktorí svoj drobný tovar vystavujú nielen na trhu, ale ho ajprenášajú od jedných dverí k druhým. Aj Sókratés bol vždy pripravený nato, že sa ho azda niekto bude chcieť na niečo spýtať a vypočuť si jehonázor. Bol ochotný odpovedať na otázky bez ohľadu na to, či ich kládli staršíalebo mladší.

 

Mnohívplyvní politici a verejní rečníci sa často radšej tvárili, že ho aninevidia. Keď sa z nich niekto predsa len náhodou dostal doblízkosti Sókrata, (3) hneď sastiahol preč, podobne ako človek, ktorý zavadí rukou o niečo nepríjemnéa hneď ju ťahá späť. Z rečí sofistov, ktorých v tom čase všetciobdivovali, neostalo nič iné, len ich názvy. Sókratove myšlienky však zostávajúaž dodnes živé a som si istý, že prežijú – hoci sám neviem prečo – ajvšetky nasledujúce pokolenia ľudí. Sám totiž nikdy nič nenapísala nezanechal ani len závet. Tento skvelý muž teda zomieral bez toho, abyoznačil niekoho za dediča majetku, či svojej múdrosti. Majetok však nemoholprepadnúť v prospech štátu, ako sa zvyčajne dialo u odsúdených, a topreto, lebo žiaden neexistoval. Sókratovu múdrosť však naozaj niekto zdedil.Neboli to však jeho nepriatelia, ale ľudia, ktorí ho mali vždy radi. Hoci jehomúdrosť ani dnes nestráca nič zo svojej hĺbky a hoci je dostupná každémučloveku, len málo ľudí jej skutočne rozumie a podľa nej aj žije. (4)

 

Homér a Sókratés

–Keďže je každému úplne jasné, že si zanietený obdivovateľ Sókrata nielen prejeho krásne myšlienky, ale že ho ustavične chváliš aj vo všetkom ostatnom,zaiste mi budeš vedieť práve ty najlepšie povedať, ktorý mudrc bol jeho učiteľom.Všetci predsa dobre vieme, že učiteľom sochára Feidia bol Hégias, alebo žeslávny maliar Polygnótos a jeho brat sa svoje remeslo naučili u otcaAglaofonta. Tiež sa hovorí, že Pytagorovým učiteľom bol Ferekydes a žePytagoras mal okrem Empedokla ešte mnoho iných žiakov. Zaiste by sme mohliuviesť učiteľov aj v prípade mnohých ďalších slávnych mužov. Každýz nich sa zapísal do histórie práve vďaka tomu, že mal so svojím učiteľomveľmi úzky vzťah. Výnimkou bol jedine Hérakleitos z Efezu a Hésiodosz Askry. Aby azda niekto zbytočne nehľadal Hésiodovho učiteľa, on sám naniektorom mieste hovorí, že básnickým nadaním ho obdarili samotné Múzy, keď mudali vavrínovú vetvičku na hore Helikón, kde pásaval stáda.(1) Jedine Hérakleitos s jemu vlastnou samoľúbosťou vyhlasuje,že povahu všetkých vecí odhalil on sám a že sa stal múdrym svojímvlastných pričinením bez pomoci akéhokoľvek učiteľa. O tom, kto bolučiteľom Homéra, vedia Gréci práve tak málo, ako o čomkoľvek inomz jeho života. O Sókratovi sme však mnohokrát počuli, že sa ešte akodieťa pripravoval na to, aby v dospelosti vykonával kamenárske remeslosvojho otca. Práve teba však žiadam, aby si nám láskavo odhalil, kto bol týmučiteľom Sókratovej múdrosti, ktorá sa neskôr stala pre všetkých tak užitočnoua krásnou.(2)

 

Dión:Nik, kto dobre pozná týchto dvoch slávnych mužov, nemôže zapochybovaťo tom, že Sókratés musel byť Homérovým žiakom. Nemajú teda pravdu tí,ktorí tvrdia, že bol žiakom Archelaa.

 

–Ako je však možné nazvať Homérovým žiakom niekoho, kto sa s ním nikdynestretol, nikdy ho nevidel a kto sa narodil mnoho rokov po jeho smrti?

 

Dión:Ako teda? Chceš ma vari presvedčiť o tom, že na to, aby sme niekohonazvali Homérovým žiakom, stačí, aby žil počas jeho života? Čo v prípade,ak si takýto človek nikdy nevypočul ani jednu Homérovu báseň, alebo akz jeho básní nič nepochopil? (3)

 

–Niečo také by som si nikdy nedovolil tvrdiť.

 

Dión:Nie je teda celkom nerozumné nazvať Homérovým žiakom niekoho, kto sa s nímsíce nikdy nestretol a kto ho ani nikdy nevidel, ale kto pochopil jehodielo a všetky myšlienky, ktoré chcel Homér vyjadriť. Alebo stále trváš natom, že ak sa niekto s niekým nikdy nestretol, nemohol sa stať ani lenjeho horlivým obdivovateľom?

 

–To, že sa niekto taký mohol stať jeho horlivým obdivovateľom, to určitepripúšťam.

 

Dión:Ale z obdivovateľa sa môže zaiste ľahko stať aj žiak. Lebo ak niektoniekoho veľmi obdivuje, určite ho aj dobre pozná a zo všetkých síl napodobujejeho slová a činy, aby bol presne taký, ako je jeho vzor. To isté všakpodľa všetkého robí aj žiak. (4)Pozorne napodobuje svojho učiteľa a tak si osvojuje jeho umenie. Žiakomvšak nemôže byť ten, kto na učiteľa len bezducho hľadí, hoci sa s ním môžestretávať aj veľmi často. Veď mnohí sa dennodenne stretávajú s flautistami,hľadia na nich celkom zblízka a celé roky počúvajú ich skladby,a pritom na flaute nevedia zahrať ani tón. Sú to tí, ktorí sú síce telomprítomní, ale duchom sú niekde úplne inde, alebo nemajú umelecké vlohy. Ale aksa napriek tomu všetkému predsa len zdráhaš nazvať Sókrata Homérovým žiakoma viac ti vyhovuje považovať ho len za jeho horlivého obdivovateľa,nevidím v tom žiadny problém. (5)

 

–Priznám sa, že jedno aj druhé je pre mňa rovnako prekvapivé. Homér bol totižnajväčší básnik všetkých čias, Sókratés zas najväčší filozof.

 

Dión:Iste. Potom by si však za Homérovho nasledovníka nemohol považovať aniArchilocha, pretože vo svojich básňach väčšinou používal iné druhy veršovýchmetier ako homérsky verš. Podobne by Homérovým žiakom nemohol byť aniStésichoros, pretože jeden písal eposy a druhý zborové skladby. (6)

 

–Áno. Všetci Gréci naozaj hovoria, že Stésichoros bol horlivým napodobňovateľom Homéraa mnoho podobností môžeš naozaj vidieť aj v ich dielach. Akúpodobnosť však vidíš medzi Sókratom a Homérom?

 

Dión:Prvú a najväčšiu podobnosť vidím v tom, že obaja mali rovnaký mravnýcharakter. Ani jeden z nich totiž nebol žiaden bezočivý a namyslenýchvastúň. Práve takých by si totiž najviac našiel medzi tými najhlúpejšímisofistami. Veď Homér nepovažoval za vhodné uviesť ani to, odkiaľ pochádza, ktosú jeho rodičia a aké je jeho meno. Málokto si totiž uvedomí, že ak by smeboli naozaj odkázaní len na to, čo sám o sebe píše, dodnes by sme nepoznali anilen meno autora Iliady a Odysey. (7)Sókratés síce nedokázal zatajiť meno svojej vlasti – v jeho časoch bolitotiž Atény ešte veľmi slávne a vládli celému Grécku – nikdy sa však ničímnepýšil ani nepredstieral žiadnu múdrosť. Neurobil tak ani vtedy, keď sadozvedel o Apolónovej veštbe, podľa ktorej bol ten najmúdrejší zo všetkýchGrékov a barbarov. Sókratés svojou skromnosťou Homéra dokonca prevýšil,keďže nič zo svojich myšlienok nezapísal. Dozvedáme sa o nich len od inýchpodobným spôsobom, ako sme sa od iných dozvedeli aj Homérovo meno. Všetko uvedenéjednoznačne dokazuje skutočnosť, že obaja títo muži boli veľmi zdržanlivía skromní. (8) Obaja pretopohŕdali majetkom a všetkými spôsobmi, ako ho získať. Okrem toho sa zaoberalitými istými vecami a hovorili v podstate o tom istom. Jeden sa vyjadrovalprostredníctvom poézie, druhý formou dialógu. Obaja však rozoberali tie istétémy, ako je ľudská cnosť a neresť, cnostné a necnostné činy, alebo pravda alož. Tiež sa zhodli v tom, že väčšina ľudí má mienku a že len málo rozumných máskutočné vedenie. Všetko toto dokázali veľmi vhodne podať prostredníctvomobrazov a prirovnaní. (9)

 

–Jednako však neviem pochopiť to, ako môžeš porovnávať Sókratových hrnčiarova obuvníkov s Homérovými prirovnaniami, v ktorých sa hovorío ohni, vetroch či o mori, alebo s tými, v ktorých sa spomínajúorly, býky, levy a iné vznešené zvieratá.[42]

 

Dión:Si naozaj veľmi naivný, ak práve v tomto vidíš ten najväčší problém. Veďani líška z Archilochovej básne[43]nie je horším prirovnaním ako všetky tie levy a leopardy v inýchdielach. Podľa toho, čo sa hovorí, sa im Archilochova líška buď vyrovná, aleboje len o trochu horšia. Ale ty asi všetky takéto homérske prirovnaniajednoducho neuznávaš. Mám na mysli tie miesta, kde spomína škorcov, kavky,lúčne koníky, horiace pochodne, popol, bôby či dokonca cícer. Rovnakonezaujímavé a pre veľkého Homéra podradné je zrejme podľa teba aj to, ženiekde opisuje ľudí pri práci s vejačkou. (10) Jediné, čo v jeho diele obdivuješ, budú teda levy, orly,príšery a netvory ako Skylly a Kyklopi, ktorými veľký básnik vedel ohúriťakurát tak hlupákov. Robil to podobným spôsobom ako dojky strašiace detipríbehmi o strige Lammi, ktorá ich vraj môže zjesť. Homér sa jednoduchosnažil prostredníctvom mýtov a svojho rozprávania vychovávať ľudí, a tonajmä tých, s výchovou ktorých si už nik iný nevedel poradiť. Presne toisté však robil aj Sókratés. Niekedy považoval za vhodné byť vážnym, častejšievšak predstieral niečo ako hru či žart a takto sa snažil byť užitočnýľuďom. Určite sa pri tom často dostal do konfliktu aj s inými rozprávačmimýtov a zapisovateľmi dávnych príbehov. (11) Sókratés však veľmi dobre vedel, prečo sa vo svojich rečiachsnažil zachytiť rozhovory a spôsob vyjadrovania všetkých tých, ktorí sazhromažďovali okolo Gorgia, Pola, Trasymacha, Prodika, Menóna, Euthyfróna,Anyta, Alkibiada či Lachéta. Hoci sa mohol vyhnúť tomu, aby zobrazoval celkomkonkrétnych ľudí, bol presvedčený, že práve takto prinesie ten najväčší úžitoksvojim poslucháčom – pravdaže za predpokladu, že jeho slová správne pochopia.Nie je totiž vôbec ľahké prispôsobiť slová ľudským charakteroma odhaliť povahy ľudí na základe spôsobu vyjadrovania. Také niečo sa môžepodariť len filozofom alebo ľuďom, ktorí sú naozaj dobre vychovaní. Väčšinaľudí však považuje takéto reči za úplne zbytočné, lebo ichobťažujú a pripadajú im len ako prázdne táranie. (12) Sókratés bol však presvedčený o tom, že keď zobrazujepyšného človeka, zároveň hovorí aj o ľudskej pýche. Tiež bol presvedčenýo tom, že ak uvedie na scénu niekoho nehanebného alebo morálne skazeného,bude tým hovoriť o nehanebnosti či o skazenosti samej. Ak však išloo nejakého nevzdelanca alebo prchkého človeka, dobre vedel, žetakýmto spôsobom ostatných ľudí od nevedomosti a hnevu oslobodzuje.

 

Skutočnúpovahu takýchto a všetkých podobných neduhov a chorôb duše oveľalepšie ukázal na konkrétnych príkladoch ľudí, ktorí nimi trpeli, ako kebyo týchto veciach len prázdne teoretizoval. (13) Zdá sa mi, že aj tento spôsob vyjadrovania prevzal Sókratés odHoméra. Vari nie je pravda, že aj u Homéra nájdeme podrobný výklad o tom,čo je napríklad zbabelosť alebo ctibažnosť? Stačí, ak si spomeniemena verše, v ktorých hovorí o špehovi Dolónovi. Homér v nichopisuje to, ako Dolón zatúžil po Achillových koňoch, ako sa síce moholvyhnúť nepriateľom, ale zastal pri zarazenej kópii, a tak mu bola úplnezbytočná aj rýchlosť jeho nôh. Dozvieme sa aj to, ako sa mu od strachu plietoljazyk a cvakali mu zuby. Homér tiež podrobne opisuje, ako Dolón vyzradilnepriateľom aj to, na čo sa ho nik nepýtal, teda všetko o tráckych koňocha o kráľovi Rhésovi, o ktorého príchode Gréci dovtedy ani lennetušili. (14)

 

Varinám Homér nepodáva podrobný výklad aj o ľudskejhrabivosti, bezbožnosti a vôbec o nerozumnosti ľudí, keďrozpráva príbeh o Pandarovi? Len si spomeňme na verše, v ktorýchopisuje, ako tento slávny lukostrelec porušil prímerie len preto, aby dostaldary, ktoré mu sľúbil Priamov syn Alexander. Hoci bol dobrý lukostrelec, jehostrela nielenže Menelaa nezabila, ale navyše trójskemu vojsku klesla ajbojaschopnosť a disciplína, lebo všetkých trápila krivá prísaha, ktorou saPandaros previnil voči bohom:

 

„terazvšak bojujeme,

vernúprísahu zradiac: preto nám nijako nebude lepšie.“[44](15)

 

Homérnezabudol opísať ani spôsob, ako Pandaros krátko nato zomrel. Oštep mu preletelcez hlavu a vysekol vierolomný jazyk ešte skôr, ako mu mohol Alexander zajeho služby aspoň slovami vyjadriť vďačnosť. Takto hrozne skončil práveten, kto neváhal preklínať vlastné šípy a kto sa im vyhrážal, že ichpoláme a spáli. Nepomohlo mu ani to, že sa ho vraj jeho strely dokoncabáli. (16)

 

A čopovieš na Homérovo spracovanie tragického osudu Hyrtakovho syna Asia? Nie jezároveň zasväteným výkladom o ľudskej neposlušnosti a pýche?U Homéra čítame, že ako jediný neposlúchol rozkaz veliteľa, ktorý prikázalnechať kone mimo priekopy. On sa však:

 

s nimipriblížil k rýchlym lodiam

nerozumný:preto mu nebolo viac súdené, predchnutému vidinou smrti ale

nadšenémuz koní a vozov, vrátiť sa od lodí späť k Tróji bičovanej vetrom.[45](17)

 

Básnikhovorí aj o tom, ako sa potom Asios ocitol vo veľmi zlom teréne medzipriekopou, hradbou a loďami. Pešiakom vraj dosť priťažilo aj to, že ichnepriatelia z druhej strany ľahko chytali a hneď brali do zajatia.Osud väčšiny z nich bol spečatený, lebo Trójania im mohli poskytnúť lenmalú pomoc. Asios bol však stále zaslepený rýchlosťou koní a krásou svojhovoza. Netúžil po ničom inom, len aby bojoval. Naivne si predstavoval, že ľahkoprerazí hradbu, že potom urobí výpad až k moru a že tam bude z vozabojovať proti nepriateľovi. (18)

 

V protikladeku všetkým týmto výkladom o ľudskej zvrátenosti uvádza veľký básnik ajžiarivé príklady pozitívnych ľudských vlastností. Preto sa u Homéra okreminého dozvedáme aj o veľkom hrdinovi Polydamantovi, ktorý všetkých vyzývalna ostražitosť a odrádzal od úmyslu dostať sa na druhú stranu priekopy. Rôznymiargumentmi im vraj dokazoval, že tento zámer je veľmi riskantný a že honeschvaľujú ani znamenia z letu vtákov. Len pripomínam, že podľa Homéra siaj sám Polydamas uvedomoval, že jeho slová nebude brať nik vážne a že samu podarí presvedčiť nanajvýš Hektora, a to až vtedy, keď poukáže nanepriaznivé znamenia bohov. Skvelý vzor hodný napodobenia nám Homér predkladáaj v prípade veľkého Nestora, ktorému sa podarilo zastaviť hnev Achillaa ukončiť škriepky všetkých tých, ktorí stáli na strane Agamemnóna. Bol topráve Nestor, ktorý jasne predpovedal, aké následky bude mať rozbroj vo vnútrivojska. Preto vraj neváhal pokarhať ani samotného Agamemnóna za neprávosť,ktorú spáchal. Podľa Homéra ho dokonca prinútil k tomu, aby sa išiel Achilloviza svoj čin ospravedlniť. A čo povieš na príklad múdreho Odysea? PodľaHoméra sa mu podarilo napraviť Agamemnónovu chybu, ktorá takmer spôsobilaodchod Grékov spod hradieb Tróje. Bolo to vtedy, keď chcel veliteľ vyskúšaťsvoje vojsko a zistiť, ako znáša neúmerné predlžovanie vojny.

 

Niesú to všetko veľmi poučné výklady o praktickej múdrosti, o strategickommyslení ,ale aj o to, ako správne používať veštby? Nik nemôže poprieť, žeHomér nás tu okrem iného učí aj to, ako správne načasovať jednotlivé krokya kedy je na ne vhodný čas. (19)

 

Ajv Odysei nájdeme veľa múdrehoa poučného, no bude stačiť, ak vyberiem aspoň jeden príklad za všetky. Mámna mysli pytača Antinoa, ktorý bol podľa Homéra ten najspupnejšía najchlipnejší zo všetkých, ktorí sa uchádzali o ruku Penelopy.Predovšetkým pohŕdal Odyseom. Vystatoval sa, že je oblečený v prepychovomrúchu, no tamten len v handrách. Vyvyšoval sa nad ním aj v tom, žepije zo zlatých pohárov, ktoré nie sú ani jeho, a že sa kráľovsky hostí nacudzí účet v dome, v ktorom niet pána. Antinoos verejne vyhlásil, žesa chce s Penelopou milovať, a neskrýval ani to, že spávas Odyseovými slúžkami. (20) Jehoneviazanosť sa prejavovala aj v mnohých iných veciach a naozaj prevýšilaaj niektorých našich súčasníkov. Napokon sa pokúšal strieľať aj z luku,hoci o lukostreľbe nemal ani potuchy. Navyše, jeho ruky boli ustavičnýmhodovaním a prepychom tak zoslabnuté, že nebol schopný ani natiahnuťtetivu, ak mu ju niekto nepotrel lojom. Všetku tú hanbu, teda, že nevládalnapnúť luk a že nevedel ani len pochopiť, ako dokázal Telemachos takobratne postaviť sekery, cez ktoré mal strieľať, videli nielen Odyseusa Penelopa, po ktorej Antinoos tak túžil, ale aj všetci ostatní v paláci.

 

Zaisteto nie je náhoda, že Homér zobrazil aj to, ako tento príživník a darmožráčzomiera s prerazeným hrdlom, hoci mu mohla strela zasiahnuť aj ktorúkoľvekinú časť tela. Nik nepochybuje o tom, že to urobil rovnakým spôsobom akov prípade Pandara, ktorého necháva zomrieť s vyseknutým jazykom. Hocisa v bežnom živote dejú takéto veci čírou náhodou, v mnohýchprípadoch je naozaj vhodné povedať, že ten a ten by si zaslúžil zomrieťranou do brucha, iný ranou do úst a ďalší zas ranou do prirodzenia. (21) Alebo sa ešte stále niekomu zdá,že Homér hovorí niečo náhodne?

 

AniSókratés nepoužíval slová a príklady inak ako Homér. Keď sa napríkladzhováral s Anytom, spomínal garbiarov a obuvníkov, keďs Lysiklom, rozhovor sa krútil okolo jahniat a okolo ovčích kožušín. Rozhovors Lykónom bol zasa o súdnych sporoch a o udavačstve. O milovníkocha ich láskach zasa zvykol zaviesť reč s Menónom z Thessálie.[46]Zaiste niekedy používal aj množstvo iných príkladov. Napríklad mená svojichpriateľov spomenul v rozhovore na tému priateľstva, ktorú rozoberals Lysidom. O zdržanlivosti sa zasa rozprával s Charmidom. (22)

 

III. Záver, aleboešte raz slovo historika filozofie

Zdanlivobanálny a jednoduchý názor, podľa ktorého bol Sókratés žiakom Homéraje vo svetle zložitej a členitej histórie antickej filozofie nielen možný,ale dovolíme si tvrdiť, že prinajmenšom aj pravdepodobný. V pramennejčasti nášho príspevku sme nechali prehovoriť samotného Dióna z Prúsya jeho argumenty, ktorými sa nás zo šera dávno minulých vekom snažil presvedčiťo tom, že Sókratés bol naozaj Homérovým žiakom. Historicko-filozofickéargumenty v prvej časti štúdie naozaj podporujú Diónov názor spájajúcinajväčšieho filozofa s najväčším básnikom všetkých čias. Skutočnosť, žeoboch delí časová priepasť niekoľkých storočí, nezohráva pod prizmou antickéhopresvedčenia o kultúrnej kontinuite všetkých dôb ten najmenší význam.

 

Li t e r a t ú r a

ARISTOPHANES:Nubes. Ed. K.J. Dover. Oxford:Clarendon Press 1970.

ARISTOFANÉS:Oblaky. Prel. J. Šprincl. Praha: Rezek 1996.

BURKERT,W.: Lore and Science in AncientPythagoreism. Harvard University Press 1972.

DIELS, H., KRANZ, W.: Die Fragmente der Vorsokratiker I – II. Berlin: Weidmann (repr.)1966. (skratka DK)

DIOGENES LAERTIUS: Vitae philosophorum. I–II. Ed. H. S. Long.Oxford: ClarendonPress 1964, 1966.

DIONISPRUSAENSIS: quem vocant Chrysostomum quae exstant omnia Orationes. Vols. I -II. J. von Arnim (ed.). Berlin: Weidmann 1893, repr. 1962.

DIOCHRYSOSTOM: Discourses 17–60.Translated by H. Lamar Crosby. Loeb Classical Library. Harvard: HarvardUniversity Press 1946.

DÖRING, K.: The Students ofSocrates. In: The Cambridge Companion toSocrates. New York: Cambridge University Press 2011, 24–47.

HOMERUS: Ilias. Ed. T. W. Allen. Oxford: Clarendon Press 1931.

HOMERUS: Odyssea. Ed. P. von der Mühll. Basel: Helbing &Lichtenhahn 1962.

HOMÉR: Ílias. Preložil R. Mertlík. Odeon: Praha1980.

HOMÉR: Odyssea. PreložilO. Vaňorný. Odeon: Praha 1967.

KALAŠ, A., SUVÁK, V.: Antisthenis Fragmenta. Bratislava:Univerzita Komenského 2013. (skratka AF)

KINGSLEY, P.: Ancient Philosophy, Mystery, and Magic. Oxford: ClarendonPress 1995.

PLATÓN:Dialógy.* Prel. J. Špaňár. Bratislava: Tatran 1990.

PLATO: Opera. I–V. Ed. J. Burnet. Oxford: Clarendon Press 1904 – 1914.

PORUBJAK,M.: Niekoľko poznámok k oddeleniu teoretického a praktického. In: SUVÁK, V.(ed.): K diferencii teoretického apraktického I. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej Univerzity 2002, 126 – 138.

PORUBJAK, M.: Predsókratovskí sókratovcio starosti o seba. In: Filozofia,roč. 65, 2010, č. 3, s. 214 – 226.

PORUBJAK, M.: Vôľa (k) celku. Schola Philosophica: Pusté Úľany 2010.

SUVÁK,V.: Antisthenés: Praktický charakter sókratovskej etiky. In: Filozofia, roč. 65, 2010, č. 3, 65, s. 239– 248.

XENOPHON: Memorabilia.In: Xenophontis opera omnia, II. ed.E. C. Marchant. Oxford: Clarendon Press 1921, 1971.

XENOFÓN:Vzpomínky na Sókrata. Prel. V. Bahník.Praha: Svoboda 1972.