Vzťah pluralizmu a multikulturalizmu v sociálno-etických koncepciách G. Sartoriho a B. Faya

Print Friendly, PDF & Email

Balážová, A.: Vzťah pluralizmu a multikulturalizmu v sociálno-etických koncepciách G. Sartoriho a B. Faya. In: Ostium, roč. 15, 2019, č. 4.


The Relationship between pluralism and multiculturalism in the social-ethical concepts of G. Sartori and B. Fay
This paper deals with the analysis of pluralism in the multicultural concepts of G. Sartori and B. Fay. The aim of paper is to explain and point out the normative specificity of this concept. The starting point consists in claim that pluralism is inevitable presupposition of multiculturalism. In the first part Sartori’s concept of pluralism and multiculturalism is explained with conclusion, that if we want to understand the relationship between pluralism and multiculturalism we must first redefine these terms. In the second part is analysed Fay’s theory of interactionism as an alternative to pluralism and we compare the multicultural concepts of both authors. In conclusion the problems of Sartori’s and Fay’s theory of pluralism and multiculturalism are shown and we also point to the future of multiculturalism.

Keywords: Giovanni Sartori, pluralism, multiculturalism, Brian Fay, interactionism

Otázka pluralizmu patrí dnes k najdiskutovanejším témam nielen na pôde sociálnej etiky, ale tiež liberálnej spoločnosti ako takej. Hoci je pluralizmus primárne spájaný s etickou oblasťou postmodernej kritiky univerzalizmu[1], jeho konzekvencie možno sledovať aj v kultúrnom, sociálnom a politickom diskurze. Koncepcia pluralizmu, ktorá vyplýva z faktu neexistencie univerzálnych normatívov spoločnosti, postuluje požiadavku uznania a tolerovania rôznorodých a často nesúmerateľných svetonázorových hľadísk. Pluralizmus tak nie je iba sociálnym faktom moderných liberálnych demokracií, ale tiež potrebou, právom inakosti nutným k tomu, aby sme mohli porozumieť fenoménom, ktoré súčasné demokratické spoločnosti formujú. Obzvlášť evidentnou sa táto požiadavka javí v súvislosti s problematikou multikulturalizmu. Multikulturalizmus ako prístup, ktorý „odkazuje ku kultúre, resp. k mnohosti kultúr[2] je založený na báze pluralizmu legitimizujúceho ako osobitosť jednotlivých kultúr, tak aj ich členov.

V súčasných prístupoch k problematike pluralizmu a multikulturalizmu možno identifikovať dve protikladné stanoviská. Buď sa pluralizmus a multikulturalizmus vnímajú ako neoddeliteľné projekty, ktorým je nutné prisúdiť pozitívnu hodnotu tým, že revidujú tradičné modely morálky, kultúry a identity, alebo sa pluralizmom zdôrazňovaná koexistencia jednotlivých multikultúr „prezentuje ako spolužitie s evidentnými príznakmi „krízy“,“[3] ktorej dôsledkom je sekularizmus a stav kultúrneho a etického relativizmu. Teoretici multikulturalizmu ako napríklad Charles Taylor (1994) alebo Michael Walzer (2002) poukazujú na to, že spolužitie odlišných kultúrnych celkov nemusí nutne smerovať ku strate autenticity daných kultúr, práve naopak, k ich otvorenosti a pochopeniu ich hodnôt. Argumentácia uvedených autorov vychádza totiž z tézy dialogickej identity a požiadavky neznevýhodňovania kultúr alebo slovami Charlesa Taylora „rovnakej hodnoty kultúr.“[4] Na to, aby sme mohli porozumieť nám samým, našej identite je dôležité konfrontovať sa s odlišnosťou, s niečím či niekým absolútne iným. Toto porozumenie si ale najskôr vyžaduje dialóg, resp. pluralizmus kultúr, v ktorom „všetci máme uznávať rovnú hodnotu rôznych kultúr.“[5]

V tejto súvislosti Jürgen Habermas (1994) pripomína, že multikulturalizmus ako istá forma emancipačného hnutia predstavuje výzvu pre súčasné spoločnosti a ich etickú sebaidentifikáciu.[6] Habermas hovorí o demokratickej spoločnosti legitimizujúcej požiadavky subjektov v ich právnej a morálnej rovine. Will Kymlicka (1989) dodáva, že pri skúmaní multikulturalizmu sa nestačí odvolávať iba na práva kultúrnych skupín, ale na hodnotu kultúry, ktorou sú tieto skupiny formované. Hoci je cieľom uvedených prístupov zdôvodniť pluralizmus v konečnom dôsledku vedú k fragmetarizácii spoločnosti rozdelenej do niekoľkých multikultúr požadujúcich síce uznanie vlastných kultúrnych a morálnych nárokov, ale neodpovedajú na otázku, do akej miery možno túto pluralitu rešpektovať?

Sociálno-etické koncepcie Giovanni Sartoriho a Briana Faya predstavujú kritickú alternatívu súčasných multikultúrnych prístupov jednak tým, že prehodnocujú vzťah medzi pluralizmom a multikulturalizmom; a jednak tým, že navrhujú zmeniť optiku nahliadania na multikulturalizmus. Sartoriho reflektovanie pluralizmu vychádza z deskriptívno-normatívneho[7] modelu, podľa ktorého, ak chceme porozumieť dnešnej multikultúrnej situácií, musíme najskôr reinterpretovať samotné pojmy „pluralizmus“ a „multikulturalizmus“. Podľa neho sú pluralizmus a multikulturalizmus vo svojom klasickom chápaní dištinkciami, ktorých konsekvenciou je relativizmus. Na rozdiel od Sartoriho, Brian Fay vymedzuje preskriptívno-normatívny[8] koncept multikulturalizmu. Fay nesúhlasí so Sartorim v tom, že tendencie multikulturalizmu smerujú k relativizmu. To by spochybňovalo samotný fundament multikulturalizmu. Preto navrhuje chápať multikulturalizmus v zmysle tzv. interakcionizmu.

Cieľom štúdie je analýza Sartoriho a Fayovej koncepcie pluralizmu a multikulturalizmu a ich vzájomného vzťahu, pričom nám pôjde o filozoficko-etickú analýzu daného problému. V štúdií budeme využívať komparatívnu metódu, ktorá nám umožní vytvoriť koherentný obraz skúmanej problematiky. Budeme sa predovšetkým venovať normatívnej báze argumentov oboch autorov.

Sartoriho prístup k uvedeným problémom je kriticko-exkluzívny, naopak Fayova interpretácia multikulturalizmu sa vyznačuje istou inkluzívnosťou. Na záver štúdie sa budeme venovať budúcnosti multikulturalizmu v kontexte koncepcií našich autorov, pričom tiež poukážeme na ich problematickosť.

Pluralizmus ako otvorenosť
Sartori skúma pluralizmus v súvislosti s pojmom otvorenej spoločnosti[9] (open society). Pri identifikovaní otvorenej spoločnosti vychádza z idey liberalizmu, podľa ktorej je konštitutívnou hodnotou otvorenej spoločnosti sloboda. Ak hovoríme o pluralitnej spoločnosti v Sartoriho zmysle slova, nemáme na mysli diverzifikovanú, vnútorne fragmentárnu spoločnosť, v ktorej jestvujú mnohé navzájom separátne kultúrne celky. Ako tvrdí Sartori „roztrieštená spoločnosť nie je ešte sama o sebe spoločnosťou pluralitnou“,[10] a preto je Sartoriho záujmom preskúmať pluralizmus ako ontologický rámec otvorenej spoločnosti.

Sartori si všíma, že pojem „pluralizmus“ je zaťažený mnohými nekorektnými interpretáciami, v dôsledku ktorých dochádzalo k postupnému „zahmlievaniu[11] tohto pojmu. Z toho dôvodu rekonštruuje pojem pluralizmu, ktorý v jeho koncepcii získava nielen politický a sociálny aspekt, ale predovšetkým aspekt etický. Vo svojej práci Pluralizmus, multikulturalizmus a prisťahovalci uvádza, že pluralizmus sa stal hodnotou[12] moderných spoločností.[13]

Napriek tomu, že Sartori nikde neuvádza explicitnú definíciu pluralizmu, môžeme konštatovať, že pluralizmus označuje stav existencie rôznorodých svetonázorových hľadísk interpretovaných ako v duchovnej, tak aj kultúrnej a hodnotovej rovine. „Pluralizmus tvrdí, že rozmanitosť a nesúhlasné názory patria k hodnotám, ktoré obohacujú jedinca a jeho politickú obec.“[14] Vychádzajúc z uvedeného sa môže zdať problematickým, prečo Sartori prisudzuje pluralizmu určitý axiologický význam, ak sme sa predtým zmienili o jeho kritickom postoji voči nemu, obviňujúc ho z relativizmu.

Dôvod je ukrytý v samotnom vymedzení pluralizmu. Rôznosť v Sartoriho koncepcii pluralizmu neindikuje stav uzavretosti či relativizmu kultúrne rozmanitej spoločnosti. Nepoukazuje ani na diferencie kultúr absolutizované v zmysle Taylorovej rovnej hodnoty kultúr[15]. Rôznosť nahliadaná cez prizmu Sartoriho pluralizmu artikuluje potrebu diskusie s odlišnosťou, prostredníctvom ktorej dospievame nielen k pravdivému uvedomeniu si nás samých, ale tiež k jej porozumeniu. Preto nie je ničím prekvapivým, že Sartori spája pluralizmus s hodnotami ako sú tolerancia a vzájomnosť. Tendencie Sartoriho pluralizmu nesmerujú k relativizmu kultúr pretože „pluralizmus je nútený rešpektovať kultúrnu rozmanitosť, s ktorou sa stretáva. Nie je ale nútený ju vytvárať…. Prvotným zámerom pluralizmu je totiž zabezpečiť medzikultúrny mier, nie podnecovať nevraživosť medzi kultúrami.“[16] Pluralizmus neunifikuje jedinečnosť kultúr, ktorá, ako tvrdí Charles Taylor, by bola „smrteľným hriechom páchaným na ideáli autenticity.[17] Práve naopak, pluralizmus môže existovať iba v heterogénnej spoločnosti, v ktorej sa členovia jednotlivých kultúr tolerujú. Inak povedané, pluralizmus vzniká v priestore kultúrnej a hodnotovej pestrosti, ktorá je síce otvorená pre inakosť, ale neradikalizuje ju. Uznáva odlišnosť, ale nezväčšuje ju. Sartoriho pluralitná spoločnosť je otvorenou potiaľ, pokiaľ sa v nej „odlišné skupiny a ich odlišnosti vzájomne rešpektujú a poskytujú si vzájomné ústupky.“[18] To znamená, že v pluralitnej spoločnosti je dôležité nielen „tolerovať“, ale súčasne aj „byť tolerovaný“.

V dnešných liberálnych demokraciách možno sledovať, že často krát sa požaduje právo tolerancie a uznania zo strany minoritných kultúr, ale pričasto sa zabúda na to, že toto právo nie je asymetrické[19]. V tomto zmysle A. Gutmann pripomína, že „spoločnosti s veľmi rozdielnymi kultúrami, formami vlády a náboženstvami, avšak navzájom stále previazanejšími, dnes disponujú doposiaľ neznámymi tvorivými a deštruktívnymi silami.“[20] Pluralizmus kultúr si vyžaduje ako hodnoty tolerancie a rešpektu, tak aj úsilia diskutovať s odlišnosťou s cieľom jej porozumenia. Z tohto uhľa pohľadu sa dá pluralizmus chápať ako tvorivý proces spoločnosti, ktorý kultivuje. Ten však nie je možný v situácií jednoalternatívnej suverenity jednotlivých kultúr presvedčených o svojich právach, ale nie povinnostiach. Z toho dôvodu Sartori požaduje „zúčastnenosť[21] opierajúcu sa o axióm reciprocity, vzájomnosti, pri ktorej nepostačuje dodržiavať „zlaté pravidlo“ nepoškodzovania druhých (harm principle). Tolerancia podľa nášho autora nie je ukotvená v pasívnom prijímaní rozmanitosti v zmysle ľahostajnosti alebo relativistickom predpoklade vzdania sa objektivity vlastných hodnôt. Tolerancia to je cnosť ochoty vypočuť si druhých a uznať ich hodnoty, ale to neznamená emancipovať sa od svojich vlastných hodnôt.

Uvedený kontext môže navádzať k tomu, že Sartori reflektuje pluralizmus z hľadiska jeho neobmedzenosti. Sartori však upozorňuje, že „je pravda, že pojem pluralizmus je pružný a môže sa prispôsobovať okolnostiam. Z toho však nevyplýva, že by pružnosť pluralizmu nemala hranice.“[22] Sartoriho pluralizmus je tým, čo by sme mohli v istom zmysle slova nazvať flexibilným pluralizmom. Flexibilný pluralizmus je elastickým, pružným, pričom osciluje medzi existenciou hraníc a ich prekonávaním. Na jednej strane sa pluralizmus dokáže adaptovať na nové situácie a výzvy, vyplývajúce z koexistencie rozmanitých kultúr, na druhej strane však dokazuje limity tejto koexistencie. Je potrebné si tu uvedomiť, že Sartoriho pluralizmus je korelatívny s jeho reflexiou otvorenej spoločnosti, ktorá je otvorenou preto, pretože akcentuje potrebu slobody a vzájomného rešpektu a tolerancie. Z toho dôvodu vymedzuje pluralizmus v intenciách „pružnosti“, „otvorenosti“, ktorého hranice sme schopní neustále rozširovať. Ak by sme mali teda odpovedať na otázku, v čom spočívajú hranice pluralizmu, možno povedať, že týmito hranicami sú vyššie uvedené princípy vzájomného rešpektu a tolerancie, ktoré podľa Sartoriho, súčasný multikulturalizmus „napína za kritický bod.“[23]

Sartoriho kritika multikulturalizmu
Pluralizmus sa zvyčajne považuje za referenčný znak multikulturalizmu, ktorý tvorí jadro väčšiny multikultúrnych prístupov. Multikulturalizmus predpokladá pluralizmus a pluralizmus predpokladá multikulturalizmus. V tomto zmysle je vzťah medzi pluralizmom a multikulturalizmom determinovaný.

Sartori ukazuje demarkačnú líniu medzi pluralizmom a multikulturalizmom, ktoré sú vo svojom klasickom artikulovaní diferentnými pojmami. Na rozdiel od väčšiny teoretikov multikulturalizmu, je Sartoriho uvažovanie založené na čisto deskriptívnom základe.

Sartori deontologizuje multikulturalizmus neskúmajúc ho v kontexte toho, akým by mal byť, ale zameriava sa na to, akým je, t.j. na faktický stav multikultúrnej spoločnosti.

Sartori identifikuje dva typy multikulturalizmu, ktoré dominujú v súčasnom multikultúrnom diskurze. Prvým je multikulturalizmus, ktorý sa „považuje za hodnotu samú o sebe a to dokonca za hodnotu prioritnú.[24] Sartori tento druh multikulturalizmu, nazvime si ho radikálny multikulturalizmus, spája s antipluralizmom. Ide o taký typ multikulturalizmu, ktorého východiskom je, v protiklade k pluralizmu, uctievanie rozdielnosti.

Pripomíname, že pojem „radikálny multikulturalizmus“, rovnako ako pojem „umiernený multikulturalizmus“ uvedený nižšie, sú našimi technickými pojmami, ktoré sme zvolili z toho dôvodu, že vhodne artikulujú podstatu problému.

Sartori sa často vyjadruje o radikálnom multikulturalizme ako o hodnote, ideológii alebo projekte. Táto terminologická variabilnosť Sartoriho je spôsobená jeho analýzou multikulturalizmu ako vnútorne diferencovaného fenoménu. Radikálny multikulturalizmus sa neusiluje hľadať podmienky spoločného spolužitia kultúr, ani ich spoločenskej integrácie. Cieľom radikálneho multikulturalizmu je poukazovať na nesúmerateľnosť paradigiem, ktorými sú jednotlivé kultúry definované. Inak povedané, radikálny multikulturalizmus kultúry konfrontuje, zintenzívňuje, podporuje a produkuje ich odlišnosť. Nerešpektuje hodnotu vzájomnosti, ale požaduje rovnosť, netoleruje, ale sám chce byť tolerovaný, „odmieta vzájomné uznanie a oddeľovanie v ňom prevláda nad integráciou.“[25] Z toho dôvodu Sartori definuje spomenutý typ multikulturalizmu ako antipluralitný. Radikálny multikulturalizmus totiž nepripúšťa iné hodnoty, akou je on sám. Práve preto nemožno uvažovať o multikulturalizme ako o hodnote, pretože jedinou hodnotou je pluralizmus, ktorý v opozícií k radikálnemu multikulturalizmu, „odlišnosti obhajuje, ale zároveň aj tlmí.“[26] Ak budeme presnejší, pluralizmus transcenduje multikulturalizmus v tom, že artikuluje hodnoty, ktoré radikálny multikulturalizmus neguje. Radikálny multikulturalizmus zvýrazňuje rozdiely medzi kultúrami, zatiaľ čo pluralizmus ich zmierňuje. Multikulturalizmus buduje nový koncept spoločnosti, opierajúci sa o uzavretosť a nedobrovoľnosť, naopak pluralizmus požaduje slobodu a otvorenosť. Koincidencia medzi pluralizmom a radikálnym multikulturalizmom je iba teoretickým naratívom, ktorý má „oveľa viac závažnejšie následky, ako si uvedomujú tí čarodejovi učni, ktorí ho propagujú[27].

Sartoriho reflektovanie pluralizmu je esenciálne späté s druhým typom multikulturalizmu, ktorý nazývame umierneným multikulturalizmom. Umiernený multikulturalizmus je pokračovaním pluralizmu potiaľ, pokiaľ rešpektuje princípy otvorenej spoločnosti. Ak bude multikulturalizmus venovať svoju pozornosť zásadám slobody, uznania, tolerancie a rešpektu s mantinelmi, ku ktorým bude pristupovať racionálne, nie emocionálne, potom možno uvažovať o multikulturalizme ako o „faktickom stave, ktorý konštatuje existenciu rozmanitých kultúr… Multikulturalizmus v tomto prípade predstavuje jednu z možných historických konfigurácií pluralizmu.“[28] Umiernený multikulturalizmus demaskuje omyly ideológie multikulturalizmu zafixované v rétorickom klame o pluralizme. Multikulturalizmus môže byť pluralitným jedine vtedy, ak je pluralizmom kriticky prehodnotený. Pluralitný multikulturalizmus je praktickým multikulturalizmom vytvárajúcim podmienky pre rozmanitú spoločnosť, v ktorej sa multikultúry a ich hodnoty tolerujú s cieľom dodržiavania určitých zásad a pravidiel. Iba o takejto spoločnosti možno povedať, že je „dobrou spoločnosťou[29] v etickom zmysle slova. Hoci Sartoriho umiernený multikulturalizmus bazíruje na pluralizme kultúr, dodáva, že je dôležité si uvedomiť, že niektoré kultúry a ich členovia zásady otvorenej spoločnosti jednoducho neakceptujú, a to je podľa neho neprijateľné[30].

Interakcionizmus ako odpoveď pre multikulturalizmus.
Sociálny filozof Brian Fay, vo svojej práci Súčasná filozofia sociálnych vied opisuje stav radikálneho relativizmu prevládajúceho v dnešných multikultúrnych prístupoch. Multikultúrna spoločnosť nie je vybudovaná na objektívne platných hodnotách dodávajúcich pevný zmysel existencii, ani na jednoznačných religióznych zásadách. V multikultúrnej spoločnosti jestvujú iba názory, ale nie pravda, pričom univerzálnosť sa stala synonymom netolerancie a relativizmus sa stal nárokom odlišnosti, svedectvom slobody. Relativizmus, podporujúc multikulturalizmus, nás tak na jednej strane upriamuje na vnímanie plurality, na druhej strane problematizuje to, ako máme tejto pluralite porozumieť. Slovami B. Fay „ako multikulturalizmus chápaný ako oslava rozdielnosti, tak aj relativizmus v jeho pozadí zásadným spôsobom spochybňujú snahu porozumieť iným.“[31] Fay analyzuje problematickosť multikulturalizmu a relativizmu nielen v etickej alebo sociologickej rovine, ale aplikuje túto spornosť najmä do roviny epistemologickej. To je dôvod, prečo sa Fayove ašpirácie pri objasňovaní multikulturalizmu sústreďujú najskôr na otázku, ako môžeme porozumieť inakosti?

Perspektivizmus je prevládajúci epistemologický modus dnešného intelektuálneho sveta. Perspektivizmus je názor, že všetko poznanie je nutne perspektívnej povahy.“[32]Perspektivizmus vychádza z premisy, že naše správanie a konanie je výsledkom určitého konceptuálneho rámca, v ktorom sa odohráva naša existencia. Perspektivizmus je dôležitým nástrojom poznávania reality napomáhajúcim k tomu, aby sme boli schopní identifikovať jej zmysel. Z epistemologického hľadiska to znamená, že pri poznávaní reality je každý z nás determinovaný konkrétnym rámcom, napríklad, kultúrnym alebo etickým, určujúcim perspektívu toho, ako nahliadame na rôzne oblasti nášho života. Ako potom ale môžeme hovoriť o porozumení druhým, ak ich konceptuálne rámce sú zásadne odlišné? A možno vôbec hovoriť o porozumení ako takom?

Fay odpovedá teóriou interakcionizmu. Interakcionizmus sa „zameriava na styčné body medzi rôznymi skupinami…Interakcionizmus nepočíta ani s prekonaním rozdielnosti (ktoré tak ako tak považuje za nemožné), ani so zachovaním „podstatného“ alebo „čistého“. Na miesto toho predbieha a doporučuje dynamické miešanie neustále sa meniacich prvkov.“[33] Človek nie je izolovanou monádou vyskytujúcou sa v hermeneuticky uzavretej spoločnosti. Je dialogickou bytosťou, ktorá si neustále vytvára vzťah ako k sebe, tak aj iným. Porozumieť iným ale neznamená porozumieť im z hľadiska našej perspektívy, ale z hľadiska ich rámca. Vyjadrené inak, inakosti môžeme porozumieť v procese dynamickej konfrontácie, v ktorej sme otvorení pre stretnutie s odlišnosťou, ktorej sa prispôsobujeme a od ktorej sa zároveň učíme. Fay hovorí o tzv. etike interakcionizmu spočívajúcej v dodržiavaní troch imperatívov, a síce „stretni sa, pouč sa a prispôsob sa.[34] V tomto zmysle Fay nesúhlasí so Sartorim v tom, že niektoré kultúry sú nesúmerateľné. Dokonca, spochybňuje Sartoriho koncept pluralizmu ako otvorenej spoločnosti, ktorá síce toleruje, ale súčasne zmierňuje rozmanitosť. Podľa Faya, takýto prístup vedie k asimilácii či separácií kultúr. Sartori kritizuje relativizmus, ale paradoxne svojou reflexiou pluralitnej spoločnosti relativizmus spôsobuje a to tým, že kultúry uzaviera, pretože stavia hranice medzi „My“ a „Oni“, ktoré sa síce môžu rozširovať, ale naďalej pretrvávať. Jeho pluralizmus je tolerantný, ale pod podmienkou konzervujúcej izolovanosti, v rámci ktorej koexistujeme s druhým bez hlbšieho zmyslu. Bazíruje na porozumení, avšak toto porozumenie interpretuje z perspektívy subjektu porozumenia, nie objektu.

Ako si všíma Fay , „ľudia sa môžu učiť o iných a od iných, teda nie sa iba niečo o nich dozvedať, ale v procese vzájomného stretávania tiež otvárať sebe a iným nové možnosti.“[35] Fay súhlasí so Sartorim v pochopení toho, že nielenže multikultúry obohacujeme, ale súčasne sme nimi obohatení. Rozdiel však spočíva v tom, že zatiaľ čo sa Sartoriho prístup vyznačuje istou exkluzívnosťou, určujúcou mieru hranice otvorenosti spoločnosti, pri ktorej je nutné kultúrne rozdiely minimalizovať na úroveň mierovej koexistencie, Fay sa usiluje tieto rozdiely úmyselne vyhľadávať s cieľom porozumieť tomu, prečo sú tieto rozdiely nezlučiteľné. „Totožnosť a rozdielnosť sú prepojené tiež ontologicky. Byť x znamená nebyť y alebo z.“[36] Dôsledkom toho, nie je relativizmus, ale interakcionizmus kultúr. Tu vidíme dôvod, prečo Fay nahrádza Sartoriho pluralizmus koncepciou interakcionizmu, založeného na bytostnom porozumení.

Multikulturalizmus B. Faya
Fay, v opozícií k Sartorimu, analyzuje multikulturalizmus preskriptívno-normatívne, teda z hľadiska toho, aký by mal byť. Fay, rovnako ako Sartori, kritizuje multikulturalizmus percipovaný ako „oslava rozdielnosti.“[37] Fayov koncept multikulturalizmu je totožný so Sartorim tiež v tom, že obaja vnímajú hodnoty úcty, tolerancie a rešpektu ako invarianty multikultúrnej spoločnosti. Rozdiel medzi oboma autormi spočíva ale v spôsobe toho, ako definujú multikulturalizmus.

Úcta znamená ochotu počúvať, otvorenosť možnosti sa poučiť, schopnosť reagovať a v prípade nutnosti tiež kritizovať.“[38] Ak hovoríme o multikulturalizme B. Faya, hovoríme o multikulturalizme interakcie, alebo o multikulturalizme angažovanosti[39]. Multikulturalizmus angažovanosti je artikulovaný tézou, podľa ktorej multikulturalizmus pristupuje k jednotlivým kultúram na základe postulátu úcty. Fay objasňuje, že pod pojmom úcta sa neskrýva iba politická hodnota nahliadaná optikou korektnosti a tichého rešpektu. Pojem úcta získava vo Fayovej koncepcii multikulturalizmu hlboký etický význam. Byť úctivý symbolizuje opustiť konformitu dogmatickosti a šablónovitého klasifikovania inakosti. Opustiť to, čo by sme mohli nazvať rigorizmom predsudku. Neposudzovať inakosť na základe vopred stanovených a umelo vytvorených kritérií odlišnosti, ktorú je potrebné subsumovať. Byť úctivým naznačuje vstupovať s inakosťou do dialógu a kriticky ju reflektovať. Multikulturalizmus angažovanosti je úctivým vtedy a len vtedy, ak vyhľadáva odlišnosť s cieľom reflektovať ju, prehodnotiť ju a niečomu sa prostredníctvom nej priučiť. Uvedený multikulturalizmus je klasifikovaný otázkou „prečo?“. Prečo sa systém hodnôt kultúry P nezhoduje so systémom hodnôt kultúry Q? Prečo členovia kultúry P konajú iným spôsobom ako my? Uvedené otázky kreujú platformu pre multikulturalizmus usilujúci sa o porozumenie, pretože bez úsilia pochopiť výnimočnosť rozmanitosti, nemožno byť angažovaným. Multikulturalizmus angažovanosti je multikulturalizmom rastu a vystihuje ho maxima „angažuj sa, pýtaj sa a uč sa.“[40] Môžeme dodať, nehľadaj to, čo ťa odlišuje, ale to, čo ťa spája. Fay pri deskripcii multikulturalizmu nevyužíva Sartoriho metodológiu hľadajúc dôvody toho, prečo multikulturalizmus odmietnuť. V protiklade k Sartorimu, Fay multikulturalizmus kriticky nereinterpretuje, skôr ho axiologicky rehabilituje.

Na tomto podklade Fay vymedzuje tzv. dvanásť zásad multikulturalizmu, ktoré možno zhrnúť do šiestich[41]. Prvou zásadou je myslieť v kategóriách dialektiky, ktorá poukazuje na dialogický charakter ľudskej existencie. Druhou zásadou je neprehliadať rozdiely, ale vstupovať s nimi do diskusie, pričom je dôležité požadovať aktívny prístup tých, ktorých posudzujeme. To znamená neanalyzovať, neposudzovať druhých vo vopred daných rámcoch, do ktorých nemajú možnosť vstúpiť. Tretia zásada si podľa Faya „vyžaduje prekročiť falošnú voľbu medzi univerzalizmom a partikularizmom…Univerzálne totiž existuje v jednotlivostiach.“[42] Význam tretej zásady je ukrytý v poznaní toho, že aj za zdanlivou jednotou treba vidieť jej rozporuplnosť, nejednoznačnosť. Štvrtá zásada poukazuje na temporálny charakter ľudskej existencie určujúcej jej procesuálny, dejinný základ. Piata zásada pripomína dominantnosť kultúry a spoločnosti ako systémov, ktorých sme aktérmi a ktoré nás obmedzujú. Preto je nevyhnutné predpokladať u každého konania jeho hlbší zámer. Šiesta, pre nás najvýznamnejšia zásada, sa dotýka toho, že „prijímať a oslavovať rozdielnosť nestačí.“[43] Cieľom multikulturalizmu nie je neutralita, ale objektivita, v rámci ktorej aktívne vyhľadávame rozmanitosť s cieľom nášho rastu a interakcie. Takto koncipovaný multikulturalizmus utvára spoločnosť zainteresovanosti, pričom byť multikultúrny implikuje byť interaktívny a v tejto interakcii nachádzať hodnotu cudzieho.

Má multikulturalizmus budúcnosť?
V súvislosti s multikulturalizmom sa dnes často skloňujú závery o kríze multikulturalizmu alebo jeho dekonštrukcii[44]. Napriek tomu, že multikulturalizmus sa musí vyrovnať s mnohými problémami, vyplývajúcimi z existencie plurality, slovami Faya, konceptuálnych rámcov, stále ho možno považovať za dominantný fenomén súčasných liberálno-demokratických spoločností. „Morálny vývoj v západnej spoločnosti môžeme interpretovať ako postupné pochopenie skutočnosti, že nemožno bezproblémovo absolutizovať a univerzalizovať morálne hodnoty určitej kultúry.“[45] Multikulturalizmus je na jednej strane akýmsi vyvrcholením liberálno-demokratických snáh o rovnosť tým, že zdôrazňuje potrebu uznania všetkých kultúr, na druhej strane je konzekvenciou tejto potreby relativizmus, ktorý vznáša do spoločnosti neukotvenosť. Ak teda máme odpovedať na otázku o budúcnosti multikulturalizmu, musíme najskôr objasniť kontext našich autorov.

Sartori dokazuje, že „nevyhnutným doplnkom identity je inakosť, kto a aký sme, závisí na tom, aký nie sme.“[46] Identita každej kultúry a jej člena je rámcovaná vymedzením sa s odlišnosťou. Toto vymedzenie sa s odlišnosťou nevedie k jej negatívnemu, ale k pozitívnemu statusu, pretože je to práve kategória „Ty“, ktorá pointuje kategóriu „Ja“. Ak by nejestvovalo non-identické, samotná identita by stratila svoj význam. Z hľadiska tvorby našej kultúrnej a hodnotovej identity zohráva multikulturalizmus nespochybniteľnú úlohu. Subjekt a analogicky aj kultúra nie sú konštituované monolitne ako uzavreté celky. Sú to vzťahové celky, ktoré už zo svojej bytnosti majú dialogický rozmer. Tendencie multikulturalizmu v tomto zmysle nesmerujú k dezintegrácií kultúr, ale k ich interakcii. Fay pripomína, že „kultúry nie sú ani koherentné, ani homogénne, ani jednoznačné, ani bezkonfliktné. Sú neodmysliteľne mnohojazyčné, rozporuplné, premenlivé a otvorené.“[47] Fay pri opise kultúry využíva metaforu križovatky, v ktorej sa neustále stretávajú rozličné multikultúry a ktoré tejto križovatke dodávajú pevný zmysel. Riziko, ktoré multikulturalizmus so sebou nesie ale je, či dokáže na tejto „križovatke kultúr“ udržať svoje smer. Máme na mysli to, že „multikulturalizmus podlieha pokušeniu vidieť svet optikou jedného typu lešenia orientovaného pozdĺž osi kultúrnych diferencií. Na tejto ose sa v multikultúrnom diskurze ukazujú ako formy útlaku, tak nástrojov pre prekonávanie hendikepov, ktoré z tohto útlaku vyplývajú.“ [48] Multikulturalizmus, zdôrazňujúci rozdiely v spoločnosti, s ktorými operuje ako s východiskovými a ktoré sám produkuje, sa odchýlil od svojho základu. Ambíciou multikulturalizmu je zabezpečiť rovný prístup ku kultúrne odlišným skupinám, ale v konečnom dôsledku tieto skupiny privileguje. Multikulturalizmus ilustrovaný ako „politika diferencií“[49] (the politics of difference), či „politika uznania“[50] ( the politics of recognition) je zlyhávajúcim projektom, ktorý spôsobuje viac otázok, ako ich dokáže riešiť. Z toho dôvodu je nutné zmeniť paradigmu vnímania multikulturalizmu.

Sartori si všíma, že pri hľadaní riešení na mnohé problémy sme si zvykli byť príliš normatívnymi namiesto toho, aby sme boli faktickými. Povýšili sme emocionálnu zložku existencie a potlačili sme tú racionálnu. Neustále sa zameriavame na to, ako veci jestvujú vo svojej idealite, ale abstrahujme od vecí takých, aké sú. Skrátka, stali sme sa príliš teoretickými, pričom sme zabudli byť praktickými[51]. Multikulturalizmus je toho príkladom. Budúcnosť multikulturalizmu spočíva podľa Sartoriho v návrate k našej racionalite, na základe ktorej musíme pristupovať nielen k multikulturalizmu, ale tiež k našim každodenným problémom. Fay dopĺňa, že multikulturalizmus sa musí naučiť, že „prijímanie rozdielov nestačí.“[52] To je neľahká výzva pre multikulturalizmus, ktorý je vystavený stále väčšiemu počtu rozdielov globalizovaného sveta a zrejme budúcnosť nebude iná. Môžeme oprávnene tvrdiť, že multikulturalizmus sa v súčasnosti stal určitou módou, ale ako správne konštatuje Z. Bauman „všetky módne slová majú zvyčajne podobný osud: čím viac by mali objasniť, tým väčšmi sú nepriehľadné. Čím viac ortodoxných právd vytláčajú a nahrádzajú, tým rýchlejšie sa samy menia na nespochybniteľné kanóny.“[53] Ak multikulturalizmus neporozumie samému sebe, hrozí mu riziko, že upadne do dogmatizmu vlastných chýb a presvedčení.

Záver
V štúdií sme analyzovali vzťah pluralizmu a multikulturalizmu z hľadiska sociálno-etických koncepcií G. Sartoriho a B. Faya. Argumentácia oboch autorov bola ukotvená v normatívnej rovine, ktorá poukazovala na koreláciu medzi pluralizmom a multikulturalizmom. Obaja autori sa zhodovali v predpoklade potreby tolerancie, rešpektu a porozumenia ako pilierov multikultúrnej spoločnosti. Odlišovali sa však v spôsoboch ich artikulácie. Zatiaľ čo Sartori klasifikuje multikulturalizmus v medziach pluralizmu, Fay kladie dôraz na interakcionizmus ako istú alternatívu pluralizmu. U Sartoriho, rovnako ako u Faya, získaval vzťah medzi pluralizmom (Fayovým interakcionizmom) a multikulturalizmom, obligátny charakter.

Sartoriho pluralizmus založený na princípe vzájomnosti zohrával fundamentálnu úlohu pri konštrukcii otvorenej spoločnosti, pričom určoval mieru jej otvorenosti. To sa najvehementnejšie ukazovalo pri reflektovaní umierneného multikulturalizmu, ktorý Sartori považoval za faktický stav spoločnosti. V opozícií k Sartorimu, Fay požadoval personálnu angažovanosť v rámci multikultúrnych prístupov. Navrhoval interakcionizmus ako metodologický základ týchto prístupov zdôrazňujúc potrebu porozumenia. Fayov multikulturalizmus bol multikulturalizmom angažovanosti, pri ktorom nepostačuje dodržiavať pravidlá v zmysle Sartoriho otvorenej spoločnosti, ale legitimizovať rozdielnosť.

Nazdávame sa však, že oba prístupy sú limitné. Po prvé, je problematická Sartoriho deskripcia pluralizmu. Sartori totiž interpretuje pluralizmus z hľadiska ideálnej situácie recipročnej vzájomnosti. K tomu je najskôr potrebné zabezpečiť, aby si všetci členovia spoločnosti a jednotlivých kultúr prejavovali vzájomnú úctu. Už z realizmu spoločnosti ale vyplýva, že táto vzájomnosť, v Sartoriho zmysle slova, je v dôsledku rôznych kolízií v spoločnosti potlačená, a to nielen v rámci multikultúr, ale spoločnosti ako takej. V tomto zmysle sa Sartori dopúšťa rovnakej chyby, z ktorej obviňuje súčasnú spoločnosť, a síce z prílišného idealizmu. Druhý problém súvisí so samotným vymedzením princípu vzájomnosti. Sartori definoval vzájomnosť na základe kritéria recipročného rešpektu a tolerancie, kedy je spoločnosť otvorenou pre multikultúry potiaľ, pokiaľ prijímajú jej hodnoty. Nešpecifikuje však to, ak sa hodnoty multikultúry dostanú do konfliktu s hodnotami majoritnej spoločnosti, do ktorej vstupujú. Sartori pri analýze uvedeného problému vychádza z argumentu vzájomných ústupkov, prejavovaných jednak vo vzťahu spoločnosti k multikultúram; a jednak vo vzťahu multikultúr k spoločnosti s dodatkom, že v niektorých prípadoch je nutné priorizovať hodnoty spoločnosti. V tomto zmysle sa argument vzájomných ústupkov môže javiť ako neadekvátny z hľadiska koncipovania otvorenej spoločnosti, keďže môže viesť k znevýhodňovaniu minoritných kultúr. Za isté východisko spomenutého problému možno považovať Sartoriho teóriu pružnosti hraníc, ktoré tvoria platformu otvorenej spoločnosti založenej na spoločenskom konsenze hodnôt, ku ktorému majú minoritné kultúry prístup.[54]

Vhodnejšie riešenie danej problematiky nachádzame v prístupe Briana Faya, hoci i v rámci jeho interakcionizmu je dôležité zvážiť, či je aplikovateľným v súčasných individualizovaných spoločnostiach. Fay predpokladá takú situáciu porozumenia, kedy subjekt aktívne vyhľadáva jednotlivé kultúrne skupiny a vstupuje s nimi do dialógu. Uvedený model porozumenia si vyžaduje ako otvorenosť minorít, tak aj subjektu angažovaného a vnímavého pre rozdielnosť. Toto bytostné porozumenie a kontakt však často krát v individualizovanej spoločnosti absentuje, a to nielen v rámci multikultúrnej, ale tiež subjektívnej roviny každého jednotlivca. Napriek tomu, Fayova teória interakcionizmu predstavuje výzvu pre súčasnú spoločnosť minimálne v tom zmysle, aby v diverzite neobjavovala rozpornosť, ale jedinečnosť, pretože iba v tom prípade možno hovoriť o heterogénnej spoločnosti ako o spoločnosti angažovanosti.

L i t e r a t ú r a
BAUMAN, Z. Globalizácia. Bratislava: Kalligram, 2000.
FAY, B. Současná filosofie sociálních věd. Praha: Slon, 2002.
FEBER, J.- PETRUCIJOVÁ, J. Relativizmus a etika. In: Feber, J.- Petrucijová J.(ed). Etika dnes. Mezi sakrálním a profánním. 1.vydanie. Ostrava: Vysoká škola báňská – Technická univerzita, 2013, s. 35-55.
GUTMANN, A. Úvod. In: TAYLOR, CH. – GUTMANNOVÁ, A (ed). Multikulturalizmus. Praha: Filozofický ústav AV ČR, 1994, s. 7-13.
HABERMAS, J. Boje o uznaní v demokratickém právní státě. In: TAYLOR, CH. – GUTMANNOVÁ, A (ed). Multikulturalizmus. Politika uznaní. Praha: Filozofický ústav AV ČR, 1994, s. 123-162.
HIRT, T. Svět podle multikulturalismu. In. HIRT, T.- JAKOUBEK, M (ed). Sodobé spory o multikulturalismus a politiku identit (Antropologická perspektiva). Praha: Filosofie, 2005, s. 9-76.
HREHOVÁ, H. Prieniky medzi profanum a sacrum v súčasnom kontexte. In: Feber, J.-Petrucijová J.(ed). Etika dnes. Mezi sakrálním a profánním. 1.vydanie. Ostrava: Vysoká škola báňská- Technická univerzita, 2013, s. 56-85.
JAKOUBEK, M. Multikulturalizmus vs. kultura. In: Hirt, T. – Jakoubek, M.(ed). Soudobé spory o multikulturalizmus a politiku identit. (Antropologická perspektiva) Praha: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeňek, 2005, s. 198-235.
POPPER, R.K. Otevřená společnosť a její nepřátelé. Praha: OKOIMENH, 2015.
SARTORI, G. Pluralizmus, multikulturalizmus a přistěhovalci. Praha: Dokořán, 2005.
TAYLOR, CH. Etika autenticity. Praha: Filozofický ústav AV ČR, 2001.
TAYLOR, CH. Politika uznání . In: TAYLOR, CH. – GUTMANNOVÁ, A (ed). Multikulturalizmus. Politika uznaní. Praha: Filozofický ústav AV ČR, 1994, s. 41-90.
WALZER, M. Hrubý a tenký. O tolerancii. Bratislava: Kalligram, 2002.
WELSH, W. Postmoderna- pluralita jako etická hodnota. Praha: KLP, 1993.

P o z n á m k y
[1] Postmoderná kritika univerzalizmu súvisí s postmodernou kritikou moderny. Moderna, vybudovaná na kategóriách racionalizmu a univerzalizmu zdôrazňujúceho dodržiavanie objektívne platných noriem a princípov, nadobúda totalizujúci charakter tým, že zvykne abstrahovať od jednotlivca a jeho subjektivity. Z toho dôvodu postmoderna deklaruje postulát pluralizmu, ktorý reaguje na subjektívne preferencie jednotlivca. Pre viac pozri (WELSH, W. Postmoderna- pluralita jako etická hodnota. Praha: KLP, 1993).
[2] JAKOUBEK, M. Multikulturalizmus vs. kultura. In: Hirt, T. – Jakoubek, M.(ed). Soudobé spory o multikulturalizmus a politiku identit.(Antropologická perspektiva) Praha: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeňek, 2005, s. 198.
[3] HREHOVÁ, H.: Prieniky medzi profanum a sacrum v súčasnom kontexte. In: Feber, J.-Petrucijová J (ed):Etika dnes. Mezi sakrálním a profánním.1.vydanie. Ostrava: Vysoká škola báňská- Technická univerzita, 2013, s.58.
[4] Porov. (TAYLOR, CH. Politika uznání . In: TAYLOR, CH. – GUTMANNOVÁ, A (ed). Multikulturalizmus. Politika uznaní. Praha: : Filozofický ústav AV ČR, 1994, s. 84).
[5] TAYLOR, CH. Politika uznání. In: TAYLOR, CH. – GUTMANNOVÁ, A (ed). Multikulturalizmus. Politika uznaní. Praha: Filozofický ústav AV ČR, 1994, s. 80.
[6] Porov.( HABERMAS, J. Boje o uznaní v demokratickém právní státě. In: TAYLOR, CH. – GUTMANNOVÁ, A (ed). Multikulturalizmus. Politika uznaní. Praha: Filozofický ústav AV ČR, 1994, s. 123).
[7] Sartori analyzuje multikulturalizmus z hľadiska jeho fakticity, pričom morálne princípy jeho koncipovania sú sformulované v jeho teórii pluralizmu. Bližšie pozri časť „Pluralizmus ako otvorenosť“.
[8] Fay skúma problematiku multikulturalizmu preskriptívne, teda definuje akési zásady toho, akým by multikulturalizmus mal byť. Bližšie pozri časť „Interakcionizmus ako odpoveď pre multikulturalizmus „.
[9] Termín „otvorená spoločnosť“ Sartori preberá od K. R. Poppera, ktorý ním označoval spoločnosť založenú na kategórii slobody a zodpovednosti. Možno povedať, že Sartoriho pluralitná spoločnosť je inšpirovaná týmto pojmom nielen terminologicky, ale tiež významovo. Bližšie pozri ( POPPER, R.K. Otevřená společnosť a její nepřátelé. Praha: OKOIMENH, 2015).
[10] SARTORI, G. Pluralizmus, multikulturalizmus a přistěhovalci. Praha: Dokořán, 2005, s. 26.
[11] Tamže, s. 21.
[12] V tejto súvislosti, napr. M. Walzer rozlišuje medzi pluralizmom skupín a pluralizmom jednotlivcov, ktoré súvisia s individualistickou spoločnosťou. Bližšie pozri (WALZER, M. Hrubý a tenký. O tolerancii. Bratislava: Kalligram, 2002).
[13] Porov. (SARTORI, G. Pluralizmus, multikulturalizmus a přistěhovalci. Praha: Dokořán, 2005, s. 26).
[14] SARTORI, G. Pluralizmus, multikulturalizmus a přistěhovalci. Praha: Dokořán, 2005, s. 16.
[15] Sartori kritizuje Ch. Taylora v tom, že prisúdením rovnej hodnoty všetkých kultúr dochádza k vyprázdneniu samotného pojmu „hodnota“. Sartori vychádza z premisy, že ak uznáme za hodnotné všetko, potom nie je nič skutočne hodnotné. Bližšie pozri (Sartori, G. Pluralizmus, multikulturalizmus a přistěhovalci. Praha: Dokořán, 2005).
[16] SARTORI, G. Pluralizmus, multikulturalizmus a přistěhovalci. Praha: Dokořán, 2005, s. 23.
[17] TAYLOR, CH. Etika autenticity. Praha: Filosofia, 2001, s. 55.
[18] SARTORI, G. Pluralizmus, multikulturalizmus a přistěhovalci. Praha: Dokořán, 2005, s. 37.
[19] Na tomto tvrdení sa zhodujú viacerí autori. Okrem Sartoriho je to napríklad J. Habermas (1994) alebo A. Gutmannová (2001).
[20] GUTMANN, A. Úvod. In: TAYLOR, CH. – GUTMANNOVÁ, A (ed). Multikulturalizmus. Politika uznání. Praha: Filozofický ústav AV ČR, 1994, s. 11.
[21] Porov. (SARTORI, G . Pluralizmus, multikulturalizmus a přistěhovalci. Praha: Dokořán, 2005).
[22] SARTORI, G. Pluralizmus, multikulturalizmus a přistěhovalci. Praha: Dokořán, 2005, s. 37.
[23] SARTORI, G. Pluralizmus, multikulturalizmus a přistěhovalci. Praha: Dokořán, 2005, s. 37.
[24] SARTORI, G. Pluralizmus, multikulturalizmus a přistěhovalci. Praha: Dokořán, 2005, s. 22.
[25] SARTORI, G. Pluralizmus, multikulturalizmus a přistěhovalci. Praha: Dokořán, 2005, s. 41.
[26] Tamže, s. 40.
[27] Tamže, s. 77.
[28] SARTORI, G. Pluralizmus, multikulturalizmus a přistěhovalci. Praha: Dokořán, 2005, s. 39.
[29] Tamže, s. 11.
[30] Porov. SARTORI, G. Pluralizmus, multikulturalizmus a přistěhovalci. Praha: Dokořán, 2005, s. 33-36.
[31] FAY, B. Súčasná filozofia sociálnych vied. Praha: Slon, 2002, s. 15.
[32] FAY, B. Súčasná filozofia sociálnych vied. Praha: Slon, 2002, s. 93.
[33] Tamže, s. 277.
[34] Tamže, s. 277.
[35] FAY, B. Současná filosofie sociálních věd. Praha: Slon, 2002, s. 278.
[36] Tamže. s. 272.
[37] Tamže. s. 284.
[38] Tamže. s. 283.
[39] Fay používa termín „multikulturalizmus nasadenia“, ale pre účely štúdie sme zvolili termín „multikulturalizmus angažovanosti“, ktorý podľa nás lepšie vystihuje jeho ideovú podstatu. Bližšie pozri (FAY, B. Současná filosofie sociálních věd. Praha: Slon, 2002).
[40] FAY, B. Současná filosofie sociálních věd. Praha: Slon, 2002, s. 284.
[41] Fayových dvanásť zásad multikulturalizmu sme sa rozhodli zredukovať preto, pretože niektoré z nich vyjadrujú obdobný obsah , alebo sa dajú spojiť. Porov. (FAY, B. Současná filosofie sociálních věd. Praha: Slon, 2002).
[42] Tamže, s. 285.
[43] Tamže, s. 289.
[44] Bližšie pozri (Hirt, T. – Jakoubek, M.(ed). Soudobé spory o multikulturalizmus a politiku identit.(Antropologická perspektíva) Praha: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeňek, 2005)
[45] FEBER, J.- PETRUCIJOVÁ, J. Relativizmus a etika. In: Feber, J.- Petrucijová J. (ed). Etika dnes. Mezi sakrálním a profánním. 1.vydanie. Ostrava: Vysoká škola báňská- Technická univerzita, 2013, s. 37.
[46] SARTORI, G. Pluralizmus, multikulturalizmus a přistěhovalci. Praha: Dokořán, 2005, s. 32.
[47] FAY, B. Současná filosofie sociálních věd. Praha: Slon, 2002, s. 79.
[48] HIRT, T. Svět podle multikulturalismu. In. HIRT, T. – JAKOUBEK, M (ed). Sodobé spory o multikulturalismus a politiku identit (Antropologická perspektiva). Praha: Filosofie, 2005, s. 68.
[49] Multikulturalizmus ako „politika diferencií“ je založená na zdôrazňovaní rozdielov multikultúr ako kritiky univerzalizmu. Bližšie pozri. (HIRT, T.- JAKOUBEK, M (ed). Soudobé spory o multikulturalismus a politiku identit. Praha: Filosofie, 2005).
[50] Multikulturalizmus ako politika uznania, ktorého kľúčovou kategóriou je uznanie kultúr, je významovo spätá s Ch. Taylorom. Porov. (TAYLOR, CH. – GUTMANN, A (ed). Multikulturalizmus. Politika uznaní. Praha: Filozofický ústav AV ČR, 1994).
[51] Porov. (SARTORI, G. Pluralizmus, multikulturalizmus a přistěhovalci. Praha: Dokořán, 2005).
[52] FAY, B. Současná filosofie sociálních věd. Praha: Slon, 2002, s. 284.
[53] BAUMAN, Z. Globalizácia. Bratislava: Kalligram, 2000, s. 7.
[54] Za podnetný komentár a polemiku ďakujem anonymnému recenzentovi.

Mgr. Andrea Balážová
Katedra etiky
Filozofická fakulta
Trnavská univerzita v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
Slovenská republika
e-mail: balazova.dada@gmail.com

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *