1. Sextus Empiricus používa tézu ú mallon („nie skôr“) vo význame zdržania sa úsudku, ktorý sa aplikuje aj na toto tvrdenie:

Tvrdenie „nie skôr takéto ako onaké“ vyjavuje náš stav, v ktorom sa prostredníctvom rovnakej sily protikladných vecí napokon zastavujeme v stave neprikláňania sa. Rovnakou silou nazývame rovnosť v tom, čo sa nám javí ako presvedčivé, protikladným zasa všeobecne to, čo si vzájomne odporuje a neprikláňaním sa napokon nazývame súhlas neprejavený žiadnej z oboch strán.
Sextos Empeirikos, Pyrrh. hyp. I, 190, 1–I, 191, 1

Pretože sú však argumenty v prospech i v neprospech existencie znaku podávané s takouto presvedčivosťou, nemožno skôr povedať, že znak je, než že nie je.
Sextos Empeirikos, Pyrrh. hyp. II, 133, 9-11

Lebo našou úlohou je vyjavovať to, čo sa nám javí, ale pri tvrdení, ktorým toto vyjavujeme, prejavujeme indiferentnosť. Treba uznať aj to, že tézu „nie skôr“ nevyslovujeme s tým, že by sme boli naisto presvedčení o jej univerzálnej pravdivosti a istote. Naopak, aj o nej hovoríme v súlade s tým, čo sa nám javí.
Sextos Empeirikos, Pyrrh. hyp. I, 191, 6–I, 191, 11

Ale ani pri vyslovovaní skeptických formúl o veciach nezjavných, napríklad „nie väčšmi“ alebo „nič nevymedzujem“ alebo pri nejakej inej, o ktorých budeme hovoriť neskôr, nepostupuje dogmatickým spôsobom. Skeptik tieto formuly nekladie ako univerzálne platné, pretože predpokladá, že práve tak ako formula „všetko je nepravdivé“ vyhlasuje za nepravdivú spolu s ostatnými aj seba samu, rovnako sa správa aj formula „nič nie je pravdivé“. Takisto je to aj s formulou „o nič väčšmi“, ktorá spolu s ostatnými aj o sebe samej tvrdí, že neplatí o nič viac a preto spolu s ostatnými ruší aj seba samotnú.
Sextos Empeirikos, Pyrrh. hyp. I, 14, 1-11

2. Spojenie ú mallon („nie skôr“) v gréckych nefilozofických textoch – rôzne príklady použitia:

Dobre vedzte, že Polykleovi sa nepomstíte väčšmi kvôli mojím záležitostiam, než kvôli vašim vlastným.
Demosthenes, Contra Polyclem [Sp.], 66, 1-2

Aj po stránke prípravy, ako práve viete, bola totiž (námorná bitka) nedostatočná a vyplávali sme nie väčšmi na námornú bitku ako na pozemnú výpravu.
Thúkydidés, Hist. II, 87, 2, 1-3

Tekmessa: Onen muž sa sám tešil v zlom šialenstve, keď bol zasiahnutý tou chorobou. Ale nás, ktorí sme boli pri rozume, mučil svojou prítomnosťou. Teraz však, keď ho tá choroba opustila a dovolila mu slobodne dýchať, sužuje ho celého smútok a práve tak aj my sa netrápime o nič menej než predtým. Či to nie je dvojnásobné trápenie namiesto jedného?
Zbor: Súhlasím s tebou a bojím sa, že príde od boha nejaká rana. Ako inak, keď sa o nič viac neteší zbavený choroby, než keď bol chorý?
Sophocles, Ai. 271-280

Prečo máme skôr (radšej) čakať na onen čas, až sa vyčerpáme záplavou pohrôm, než aby sme čím skôr uzavreli mier ešte prv, ako príde nejaká neodvratná pohroma?
Xenofón, Hell. VI, 3, 15, 4–VI, 3, 16, 1

Čo nás asi čaká, keď nám nebudete ochotní pomôcť? Ale vám za takého stavu nebude o nič ľahšie. Lebo Peržan nepríde o nič viac na nás ako na vás a to, že zničil nás, ho neuspokojí, aby vás nechal na pokoji.
Hérodotos, Hist. IV, 118, 12-14

Bojovali totiž… aj Mitilénčania a Aténčania. Mitilénčania žiadali územie, ale Aténčania nesúhlasili a argumentom dokazovali, že Aiolci nemajú o nič viac podiel na trójskom území ako oni sami (sc. Aténčania) a ako ostatní, ktorí spomedzi Grékov pomáhali Menelaovi pokiaľ ide o únos Heleny.
Hérodotos, Hist. V, 94, 8-14

… nech sa so svojími príkazmi zjaví aj mne práve tak, ako aj tebe. O nič viac sa mi totiž nemá zjaviť, keď si oblečiem tvoj odev, ako keď si oblečiem svoj, a o nič viac, keď budem odpočívať v tvojej posteli, ako keď budem odpočívať vo svojej – ak sa chce práve aj inak zjaviť.
Hérodotos, Hist. VII, 16, 26-30

Nahováraš ma na krotenie koní? –  Ale kdeže … určite nie viac ako na to, aby si kúpil mladých otrokov a urobil z nich roľníkov.
Xenofón, Oec. III, 10, 1-3

3. Pyrrhónovo použitie ú mallon: tri možné interpretácie kľúčového miesta Aristoklovej správy u Eusebia:

…peri enos ekastú legontas oti ú mallon estin é úk estin é kai esti kai úk estin é úte estin úte úk estin.
Aristocles apud Eusebium, Praep. evang. XIV, 18, 3, 5-4, 1 (pôvodný text)

A: … a o každej jednej veci máme hovoriť, že nie väčšmi je, ako nie je, alebo že nie väčšmi aj je, aj nie je, ako ani nie je, ani nie nie je.
Aristocles apud Eusebium, Praep. evang. XIV, 18, 3, 5-4, 1 (po doplnení elipsy)

B: O každej jednej veci máme hovoriť, že nie skôr je, ako nie je (B1), alebo že aj je, aj nie je (B2), alebo že ani nie je, ani nie nie je (B3).

O každej jednej veci máme hovoriť, že nie skôr je, ako nie je (C1) (… hovoriť, že nie skôr je), ako aj je, aj nie je (C2) (… hovoriť, že nie skôr je), ako ani nie je, ani nie nie je (C3).
Aristocles apud Eusebium, Praep. evang. XIV, 18, 3, 5-4, 1 (po doplnení elíps)

Ďalšie štylistické alternatívy prekladu C–interpretácie:

O každej jednej veci máme hovoriť, že nie skôr je, ako nie je (C1), nie skôr je, ako aj je, aj nie je (C2) a nie skôr je, ako ani nie je, ani nie nie je (C3).

O každej jednej veci máme hovoriť, že nie skôr je, ako nie je (C1) ani, ďalej, že nie skôr je, ako že aj je, aj nie je (C2), a napokon, že nie skôr je, ako, že ani nie je, ani nie nie je (C3).

4. Exkurz k Aristotelovi: Pyrrhón B–interpretácie asi reaguje na Aristotelovu iróniu zo IV knihy Metafyziky

Tiež je zrejmé, že s takýmto človekom (sc. neuznávajúcim princíp sporu) nemožno uvažovať o ničom, pretože hovorí samé nezmysly. Hovorí totiž, že vec sa nemá ani takto, ani sa nemá nie takto (D1), ale že sa má takto a tiež nie takto (D2); potom však obe tieto tvrdenia popiera, keď vraví, že vec sa nemá ani takto, ani sa nemá nie takto (D3). Keby totiž tak nehovoril, bolo by tu už niečo vymedzené.
Aristotelés, Met. IV, 1008a30-4

5. Exkurz ku Gelliovi: formulácia ú mallon prisudzovaná Gelliom Pyrrhónovi by mohla vyhovovať B–interpretácii

Totiž (sc. skeptikoi, to jest „skúmatelia, zvažovatelia“ z Gelliovej vety vyššie) o ničom nerozhodujú, nič nestanovujú, ale stále skúmajú a zvažujú, čo je vo veciach také, že by o tom bolo možné rozhodnúť a niečo stanoviť. Podľa ich názoru ani nič priamo nevidia, ani nepočujú, ale sú vraj zasahovaní takými vnemami a pocitmi, akoby videli a počuli. O povahe a druhu samotných vecí, ktoré v nich takéto vnemy vyvolávajú, pochybujú a svoje skúmanie tu zastavujú. Tvrdia, že sa im vzhľadom na zmiešanú a zmätenú povahu znakov vedúcich k pravde a nepravde zdá dôveryhodnosť a pravdivosť všetkého taká neuchopiteľná, že každý, kto nie je unáhlený a neplytvá svojimi súdmi, si musí osvojiť tieto slová: toto sa nemá väčšmi takto ako onak alebo ani jedným z týchto dvoch spôsobov. Použil ich vraj autor tejto filozofie Pyrrhón. Tvrdia totiž, že kritéria a skutočné vlastnosti čohokoľvek nemožno ani poznať, ani zmyslovo uchopiť. Snažia sa to mnohorakými spôsobmi ukázať a vysvetliť.
Favorinus apudGellium, Noctes Att. XI, 5, 3, 1-5, 1 (in: Caizzi fr. 56)

6. Aristoklova správa u Eusebia – kľúčový prameň pre poznanie Pyrrhóna z Elidy

Pred všetkým ostatným je nevyhnutné skúmať našu vlastnú schopnosť poznávať: ak totiž nič nie sme schopní poznať, už nie je potrebné skúmať nič ďalšie. Aj medzi dávnymi filozofmi boli niektorí, ktorí mali takýto názor a ktorým odporoval Aristoteles. Takéto názory hlásal neochvejne aj Pyrrhón z Elidy, ale sám nič v písomnej podobe nezanechal. Jeho žiak Timón však vraví, že ten, kto hodlá byť blaženým, musí hľadieť na tri veci: po prvé, aká je prirodzenosť vecí, po druhé, akým spôsobom sa máme voči nim správať a napokon, aký následok vyplynie pre tých, ktorí sa budú takto správať. O veciach však (Pyrrhón), ako hovorí (Timón), vyjavuje, že sú celkom rovnako nerozlíšiteľné, nemerateľné a nerozhodnuteľné. Preto vraj ani naše zmysly ani názory ani nehovoria pravdu, ani sa nemýlia. Preto vraj im nemožno ani veriť, ale máme byť bez názoru, neprikláňať sa ani na jednu stranu a byť neotrasiteľní. O každej jednej veci máme hovoriť, že nie väčšmi je, ako nie je, alebo že nie väčšmi aj je, aj nie je, ako ani nie je, ani nie nie je. Pochopiteľne pre tých, ktorí sa takto správajú, vraví Timón, vyplynie ako následok spočiatku zmĺknutie v reči, potom však neotrasiteľnosť…
Aristocles apud Eusebium, Praep. evang. XIV, 18, 1, 1-4, 3 (fr. 53 Caizzi)

6.1 Metafyzická interpretácia: samotná nerozhodnuteľná povaha vecí je príčinou našej poznávacej inkompetencie

O veciach však (Pyrrhón), ako hovorí (Timón), vyjavuje, že sú celkom rovnako nerozlíšiteľné, nemerateľné a nerozhodnuteľné. Preto vraj ani naše zmysly ani názory ani nehovoria pravdu, ani sa nemýlia.
Aristocles apud Eusebium, Praep. evang. XIV, 18, 3, 1-4

6.2 Epistemologická interpretácia: svet nemožno poznať kvôli nedostatočnosti našich poznávacích schopností

O veciach však (Pyrrhón), ako hovorí (Timón), vyjavuje, že sú celkom rovnako nerozlíšiteľné, nemerateľné a nerozhodnuteľné, pretože vraj ani naše zmysly ani názory ani nehovoria pravdu, ani sa nemýlia.
Aristocles apud Eusebium, Praep. evang. XIV, 18, 3, 1-4 (po Zellerovej konjektúre)

6.3 Etická interpretácia: Pyrrhón bol filozofom, ktorý hľadal návod na šťastný život a epistemológiou sa vážne nezaoberal

Zatiaľ čo chceli (sc. Aristón a Pyrrhón) všetko zahrnúť pod jedinú cnosť, spôsobili, že túto cnosť zbavili možnosti voľby medzi vecami a neponechali jej nič, z čoho by vznikla a ani o čo by sa mohla oprieť. Takto odstránili aj samotnú cnosť, na ktorej im tak veľmi záležalo.
Cicero, De fin. II, 43, 5-9

6.4 Fenomenalistická interpretácia Pyrrhóna u neopyrrhónikov: v praktickom živote sú kritériom javy, pričom

vnútorná podstata vecí zostáva neznáma

(Sc. My skeptici) nepopierame, že človek vidí, ale len nevieme, ako vidí. Uznávame totiž to, čo sa javí, ale netvrdíme, že je aj skutočne také. Tiež cítime, že oheň páli, zdržiavame sa však odpovedať, či má páliacu prirodzenosť. Podobne vidíme, že niekto sa pohybuje a že hynie. Nevieme však, ako sa toto deje. Staviame sa len – ako hovoria –  proti nezjavnému, ktoré stojí za zjavným.
Diogenés Laertios, Vitae, IX, 104, 8-105, 3

7. Blaženosť za cenu zrušenia poznania a hodnôt? Kritika zo strany iných filozofov

Pretože (sc. Pyrrhón) hovorieval, že nič nie je krásne ani mrzké, spravodlivé ani nespravodlivé, ale že vo všetkom nič nie je na základe pravdy, ale všetko konajú ľudia na základe konvencie a zvyku…
Diogenés Laertios, Vitae, IX, 61, 8-10

… že nič nie je dobré ani zlé svojou prirodzenosťou, „ale to u ľudí len takto ti stanoví zvyk“ –  ako to vo verši vyjadril Timón.
Sextos Empeirikos, Adv. math. XI, 140, 4-6

Timón prekrásne povedal: Túžba je najväčším zlom, od ktorého väčšieho nie je.
Athenaeus VIII, 337, A; in: Caizzi, fr.65

Preto treba pohŕdať aj tými, ktorí si myslia, že je (sc. skeptik) obmedzený len na nečinnosť, alebo že sa dostáva do protirečenia. Prvá výčitka sa zakladá na tom, že ten, kto si nič nevolí, ani sa pred ničím nevyhýba, zo všetkých síl popiera život a vo svojej zdržanlivosti v úsudku zotrváva celkom nehybne ako nejaká rastlina. Veď celý náš život spočíva práve vo voľbách a odmietaniach. Druhá výčitka skeptikovi zakladajúca sa na tom, že je sám so sebou v protirečení, spočíva v poukázaní na to, ako sa bude skeptik správať v prípade, že sa niekedy dostane do moci zlého tyrana. Lebo ak ho tento bude nútiť vykonať niečo ohavné, buď sa tomu nepodvolí a dobrovoľne si zvolí smrť, alebo vykoná, čo sa mu nariaďuje, a len takto sa vyhne mučidlám. V tomto prípade už skeptik nebude „bez odmietania a voľby“, ako hovorí Timón, ale jedno si zvolí a druhé odmietne. A práve toto bolo stanovisko tých, ktorí presvedčivo zastávali názor, že niečo máme voliť a niečo odmietať.
Sextos Empeirikos, Adv. math. XI, 162, 1-165, 1

Duševnému nepokoju sa bude možné vyhnúť len vtedy, ak by sme ukázali tomu, kto ním trpí práve preto, že sa vyhýba zlu a zo všetkých síl sa ženie za dobrom, že nič nie je dobré ani zlé svojou prirodzenosťou, „ale to u ľudí len takto ti stanoví zvyk“ –  ako to vo verši vyjadril Timón.
Sextos Empeirikos, Adv. math. XI, 140, 1-6

Každé umenie aj každé skúmanie a práve tak aj konanie a voľba podľa všetkého smerujú k nejakému dobru. Preto sa správne vyjadrili tí, ktorí povedali, že dobro je to, k čomu všetko smeruje. Zjavne však existuje nejaká rozmanitosť cieľov…
Aristotelés, Eth. Nic. 1094a1-4

Za dokonalejšie než to, o čo sa snažíme kvôli niečomu inému, považujeme to, o čo sa usilujeme pre ono samotné. Podobne hovoríme, že to, čo si nikdy nevolíme kvôli inému, je k cieľu bližšie než všetko to, čo si zároveň volíme o sebe a zároveň pre toto iné. Preto je zvrchovaným cieľom to, čo si volíme osebe vždy a nikdy nie kvôli inému. Zdá sa, že najskôr takýmto niečím bude blaženosť: vždy si ju vyberáme pre ňu samu a nikdy nie pre iné. Naproti tomu česť, rozkoš, rozum a každú cnosť si volíme jednak pre ne samé – veď každé z nich by sme si zvolili aj v prípade, keby z nich už nič ďalšie nevyplývalo – jednak kvôli blaženosti, keďže predpokladáme, že prostredníctvom týchto vecí budeme blažení. Blaženosť si práve naopak nik nevyberá kvôli spomínaným veciam, ani vôbec pre niečo iné.
Aristotelés, Eth. Nic. 1097a30-1097b6

8. Pyrrhónova hodnotová indiferentnosť sa prejavila v jeho bizarnom spôsobe správania sa a neochvejnom vedení života

Pyrrhón uplatňoval zásady svojej filozofie (sc. zdržanlivosť v úsudku) aj v živote, čo sa prejavilo tak, že sa ničomu nevyhýbal a pred ničím nechránil, ale všetkému vzdoroval, ak mu to prišlo do cesty: či už to boli vozy, kopce, psy a vôbec nič nezveroval na rozhodnutie zmyslom. Preto ho vraj, ako hovoria nasledovníci Antigona z Karystu, ochraňovali jeho žiaci tým, že ho všade sprevádzali.
Diogenés Laertios, Vitae, IX, 62, 1-62, 5

A keď sa raz naňho vyrútil pes a ktosi ho obvinil, že sa zľakol, odpovedal mu, že je ťažké úplne sa vyzliecť z človeka. Proti ťažkostiam je vraj najskôr možné bojovať činmi, ak to však nie je možné, aspoň silou rozumu. Hovoria, že keď mu na nejakú ranu prikladali dezinfekčné prostriedky, rezali ju a vypaľovali, nepohol ani brvou.
Diogenés Laertios, Vitae, IX, 66, 8-67, 3

9. Pyrrhón pohŕda ostatnými ľuďmi, filozofmi a intelektuálnym dianím vôbec

Ako bol skromný a odolný muž, čo ja stretnúť som mohol, 
pred všetkým ťažkým a krušným, čo zdoláva slávnych aj všedných 
– nesúdne davy to ľudí, čo klesajú teraz aj potom
ťažení motívmi mienky a zákonmi hlúpymi veľmi…[2]
Aristocles apud Eusebium, Praep. evang. XIV, 18, 19, 3-6 (fr. 58 Caizzi)

Bedári, potupa patrí Vám, čo ste deravé bruchá 
z nárekov takých a škriepok stvorení boli ste iba. 
Ľudia – mechy ste plné len prázdnych domnienok holých.[3]
Aristocles apud Eusebium, Praep. evang. XIV, 18, 28, 6-9 (fr. 48A Caizzi)

Mal aj mnohých obdivovateľov svojej flegmatickosti. Preto o ňom aj Timón píše v Pythónovi a v Posmeškoch takto: 

Pyrrhón, premúdry starec, mne prezraď, jak únik si našiel
z otroctva prázdnych mienok a spupnosti sofistov pyšných.
Prelomiť putá klamu a falše dokážeš sám len.
Aké to vetry vládnu – tu v Grécku – nechcel si skúmať,
z čoho vzniká a do čoho smeruje práve tak všetko.[4] 
Diogenés Laertios, Vitae, IX, 64, 11-65, 5

Toto mi, Pyrrhón, ty láskavo srdcu lačnému prezraď,
ako to dokážeš ľudsky ľahučko pokojne žiť.
Nehybný, starostí voľný a stále v rovnakom stave
úklady múdrosti sladkej nechávaš od seba ísť.
Jediný na spôsob boha ty sprevádzaš smrteľných ľudí,
boha, čo pohybom prudkým obieha obrovskú zem,
zjavujúc ohnivý kruh a žiaru prekrásnej gule.[5]
Diogenés Laertios, Vitae, IX, 65, 7-9;
Sextos Empeirikos, Adv. math. XI, 1, 7-9;I, 305, 3-5(fr. 841 in: Supplementum)

10. Kritika Pyrrhónovho konceptu blaženosti vedená z pozície stoicizmu: Pyrrhón odstránil z duše jej hybnú silu (hormé, „pudenie“)

Zmyslový vnem, ktorý sa zjaví a ktorý zanecháva v duši odtlačok, uvedie dušu niekedy do stavu náležitého, inokedy do stavu nenáležitého. Tento jej stav sa nazýva pudením, ktoré (sc. stoici) definujú ako prvý pohyb duše. Týmito všetkými (sc. vnímaním, predstavou, pudom) vynikajú živočíchy nad rastlinami.
Filón Alexandrijský, Quod deus sit immut. 44, 1-4 (SVF II 458)

Ale ak príčina pudenia nie je v nás, ani samotné pudenie nie je v našej moci. Ak je to tak, v našej moci nie je ani to, čo je výsledkom pôsobenia pudenia. V našej moci preto nie je ani súhlas, ani činnosť.
Cicero, De fato 40, 10-16 (SVF II 974)

Taktiež je zjavné, že musíme stanoviť východisko, ktoré bude múdrosť nasledovať, kedykoľvek začne niečo konať. Je zrejmé, že toto východisko musí byť v súlade s prírodou. Lebo inak nebude možné vyvolať pudenie (tak totiž prekladáme grécky termín hormé), ktoré nás ženie ku konaniu a vďaka ktorému smerujeme k tomu, čo sme videli. Ale to, čo nami hýbe, musíme najskôr vidieť a uveriť tomu. Ale toto nebude možné, ak to, čo uvidíme, nebude možné odlíšiť od nepravdivého. Veď ako je možné vzbudiť nášho ducha k pudeniu, ak nepoznáme, či to, čo vidíme, je v zhode s prírodou, alebo je jej cudzie?
Cicero, Acad. pr. (Lucullus)24, 7-25, 6(SVF II 116)

Preto sa mi zdá, že sa mýlili všetci tí, ktorí tvrdili, že najvyšším dobrom je žiť cnostne. Ale jeden viac než druhý. Pochopiteľne, že najviac Pyrrhón. Veď vytýčil cnosť a potom nenechal vonkoncom nič, čo by bolo predmetom pudenia.
Cicero, De fin. IV, 43, 1-5

L i t e r a t ú r a  (kritické vydania textov):
Aristotelés: Ethica Nicomachea. Vyd. I. Bywater, Oxford 1894 (dotlač 1962).
Aristotelés: Metaphysics. 2 vols., Vyd. W.D. Ross, Oxford 1924 (dotlač. 1970).
Caizzi, F.: Pirrone Testimonianze. Naples 1981 (skratka Caizzi). 
Cicero (Marcus Tullius Cicero): De finibus bonorum et malorum. Vyd. Th. Schiche, Leipzig 1915.
Cicero (Marcus Tullius Cicero): Academica priora siue Lucullus. Vyd. O. Plasberg, Leipzig 1922.
Cicero (Marcus Tullius Cicero): De fato. Vyd. R. Giomini, Leipzig 1975.
Démosthenés: Contra Polyclem [Sp.]. Vyd. W. Rennie, Oxford 1931.
Diogenés Laertios: Vitae philosophorum I-II. Vyd. H.S. Long, Oxford 1964 (dotlač 1966).
Eusebius z Caesareje: Die Praeparatio evangelica. In: Eusebius Werke. Band 8, vyd. K. Mras, Berlin 1954.
Filón Alexandrijský: Quod deus sit immutabilis. In: Philonis Alexandrini opera quae supersunt, vol. 2., vyd. P. Wendland, Berlin 1897 (dotlač 1962). 
Gellius (Aulus Gellius): Noctes Atticae. Vyd. C. Hosius, Leipzig 1903.
Hérodotos: Histoires. Vyd. Ph.-E. Legrand, Paris 1954 (dotlač 1968).
Sextos Empeirikos: Sexti Empirici opera I-III. Vyd. H. Mutschmann –  J. Mau, Leipzig I: 1912; II-III: 1914.
Sofoklés: Ajax. Vyd. A. Dain –  P. Mazon, Paris 1958 (dotlač 1968).
Thúkydidés: Historiae, 2 vols. Vyd. H. S. Jones –  J.E. Powell, Oxford 1942.
Xenofón: Hellenica. In: Xenophontis opera omnia I. Vyd. E.C. Marchant, Oxford 1900 (dotlač 1968).
Xenofón: Oeconomicus. In: Xenophontis opera omnia II. Vyd. E.C. Marchant, Oxford 1921 (dotlač 1971).

P o z n á m k y
[1] Kniha o ranom pyrrhónizme, z ktorej preklady pochádzajú, vychádza v českom preklade vo vydavateľstve Oikoymenh vďaka finančnej podpore Vzdelávacej nadácie Jána Husa v Bratislave v rámci projektu Antická filozofia štúdiom prameňov (CI 2005/2).
[2] Prozaický preklad tejto pasáže znie: Ako veľmi nebol namyslený ten človek, s ktorým som sa stretol! Ako veľmi nepremožený všetkým, čo premáha práve tak neslávnych ako aj slávnych, márnomyseľné stáda ľudí gniavené každú chvíľu pohnutiami nesprávnych mienok a nezmyselnými ľudskými zákonmi.
[3] Prozaický preklad: Mizerní ľudia, hanba vám, len lačné bruchá! Z takýchto škriepok a nárekov ste utvorení. Ľudia – mechy plné prázdnej mienky.
[4] Prozaický preklad: Pyrrhón, ty múdry starec, ako a vďaka čomu si sa vymanil z klaňania sa mienkam a prázdnej múdrosti sofistov a uvoľnil si si putá zo všetkého klamu a prehovárania? Ani si sa nestaral, aby si preskúmal, aké vetry ovládajú Grécko, z čoho a do čoho všetko smeruje.
[5] Prozaický preklad elegického disticha: Toto jedno sa moje srdce, Pyrrhón, túži dozvedieť: ako dokážeš – veď si len človek – tak ľahko žiť pokojne, vždy bez starostí a neochvejne, v tom istom duševnom rozpoložení, pričom vôbec nedbáš na zvodné víry sladkohlasej múdrosti. Ty jediný vedieš ľudí celkom ako boh, ktorý sa rúti kruhovým pohybom vôkol celej zeme a ukazuje svoj ohnivý kruh dokonalej gule.