Starosť o dušu a otázky umeleckého diela. Dialóg s Jánom Patočkom


Mišeková, J.: Starosť o dušu a otázky umeleckého diela. Dialóg s Jánom Patočkom. In: Ostium, roč. 17, 2021, č. 2.


Care for the Soul and Questions of Artistic Work. Dialogue with Jan Patočka
For Jan Patočka, the art posed one of the crucial philosophical questions. On the one hand, art is a part of our world, and on the other hand it also changes it. It creates its own artistic world, has its respective language as well as specific laws, that is, distinctive types of reflections of the human condition in the world. In dialogue with Patočka’s work, Jan Josl is searching for genesis of the concept of the care for the soul at first in the constitutions of human life-world, in place of human being in the world and history in order to recognize these structures in the artistic world, which is human creation. The answer to the question of, to what extent and how a human being can understand the artistic world, is hidden in those regions of human life, which directly refer to the life-world and foremost to grasping of its (and therefore our) historicity. To see the art in the context of the question of the meaning of human being is to understand the art as a care for the soul.

Keywords: Jan Patočka, philosophy of history, art and philosophy, genesis of the care for the soul, historicity of the soul in art

Odkaz Jána Patočku v českom filozofickom prostredí je živý aj vďaka podnetným a jedinečným pohľadom a sústavnej práci na vydávaní jeho archívnych spisov. Téma starostlivosti o dušu je úrodnou pôdou nielen pre hodnotenie reflexie vzťahu človek – život – svet, ale aj pre umenie, ktoré má pre Patočku vo vzťahu človeka a sveta zásadnú úlohu. Výsledkom usilovného ponorenia sa do myslenia jedného z najproduktívnejších českých filozofov je aj monografia Umenie ako starostlivosť o dušu u Jána Patočku od Jána Josla, ktorá vyšla v roku 2018.

Dejiny duše
Predkladaný projekt je pre autora tejto monografie výsledkom spočiatku neistej výzvy vidieť Patočkove umelecké úvahy pod zorným uhlom jednej idey. „Avšak chápať Patočkovo myslenie ako tematicky jednotné, nie je na prvý pohľad nijako samozrejmé“ (s. 10). Obhajobou pre asymetrickosť kontúr Patočkovho diela je pre Josla názor Jána Sokola: „Patočkovu filozofiu preto nie je možné chápať systematicky, ale iba ako rozhovor s druhými, ktorý je vedený naprieč storočiami, tu s Platónom, tu s Husserlom, tu s Heglom“ (s. 11). Josl zároveň súhlasí s Erazimom Kohákom v tom, že by bolo osudným omylom patočkovského bádania chcieť vypreparovať z jeho textov pevný korpus náuk (s. 11). Tieto pohľady sa však zhodujú na filozofovej schopnosti, ako i jeho umení v zručnosti neustále s nami viesť dialóg.

Dôkladný rozvrh vydávania jednotlivých edícií archívnych spisov, ktorý je súčasťou úvodu spolu s komentármi k týmto vydaniam, ponúka k Patočkovmu mysleniu rôznorodé interpretačné prístupy. Autor síce zdôrazňuje útržkovitosť Patočkovho diela, ale akcentuje opakujúce sa motívy a pretrvávajúce témy jeho úvah, pre ktoré sa ponúka osvetľujúca línia filozofie dejín. „Dôvodom je, že zjavnosť bytia ako základný impulz európskej metafyziky je pre Patočku neoddeliteľná od dejín, v ktorých sa bytie zjavuje. Ako taká je každá filozofia dejín metafyzikou“ (s. 17).

Na pozadí týchto tvrdení sa nám odhaľuje motív chápať začiatok dejín tam, kde je otrasená nadvláda tradičných útvarov zmyslov,[1] tam kde človek začína problematizovať sám seba. Umenie ako jedna z oblastí duchovného života ľudskej bytosti je prejavom schopnosti človeka transcendovať sa práve vtedy, keď je touto problematizáciou oklieštená. Rovnako je duchovná kríza podnetom pre takýto spôsob uchopovania života. V zajatí krízy duše sa ukazuje byť ako to najdôstojnejšie možné východisko koncept starostlivosti o dušu. Otázkou a hlavným cieľom teda pre Josla je presnejšie určiť význam umenia z hľadiska „starostlivosti o dušu“, sledovať genézu tohto pojmu a zamerať sa ako na rozdiel, tak i na vzťah filozofie a umenia (s. 21).

Genéza „starostlivosti o dušu“ sa začína lineárne s Patočkovým vysvetlením tohto pojmu ako konceptu, z ktorého vyrástla Európa, naše dejiny a antické vyjadrenie ľudskej slobody (s. 23). Moderný pohľad na dušu, ktorý sa však, ako píše Josl, pre Patočku prevažne zameriava na sféru subjektu, teda toho, čo poznáme takpovediac najistejšie, skoro nespochybniteľne a priamo, opomína alebo nevidí ohrozenosť a rozpornosť ľudského bytia. Subjekt existuje pre Patočku v kontexte s tým, čo je mu nevlastné. Duša otvárajúca pojem subjektivity, možnosť vidieť samého seba v inom svetle, nevlastnícky prístup k pravde, ako i vzťah k neistému, prekonávajú nedostatky, ktoré sú v dôsledku novovekého chápania subjektu nekomplexné (s. 25). Tento jednostranný uhol pohľadu, ktorý tak často vyčítal filozof pozitivizmu, nahrádza pochopenie dejín ako tých, ktoré určujú našu situáciu. Josl upozorňuje na to, že Patočka chce, aby náš vzťah k dejinám nebol motivovaný teoreticko-praktickým úsilím, ale pochopením, že bez uvedomenia si nášho zakorenia v dejinách nemôžeme porozumieť našim vlastným možnostiam. Tieto možnosti sa nám ukazujú nie skúmaním dejín na spôsob factum, ale ich nahliadaním ako deja (s. 27 – 28).

Je treba podotknúť, že rýdzo teoretický vzťah k dejinám ako i dejinnosti je u Patočku zásadným problémom, pretože umelo ruší spojenie medzi vlastnou minulosťou a prítomnosťou, keďže vníma minulosť iba ako predmet pohľadu, výplň smerujúcu vľavo od bodu prítomnosti. Tento objektivizujúci pohľad, ktorý nám ponúka nezvnútornené uchopovanie dejín, chápe ako vyňatý zo súvislosti života, z jeho diania.[2] Autor potvrdzuje tieto Patočkove intencie, keď tvrdí, že nedynamické chápanie dejín ako hotového súcna podľa filozofa falšuje sám predmet – dej, o ktorom vyhlasuje, že ho skúma (s. 28). Ako argument nesprávneho uchopovania dejín človekom, pre autora vystupuje Patočkovo tvrdenie zo spisu Několik poznámek o pojmu „světových dejin“, že človek o sebe nevie iba z reflexie, pretože jeho seba-pochopenie vyplýva z jeho bytia vo svete, spôsobu, akým v ňom „zaobchádza“ s vecami. Ide o motív Heidegerrovho „horizontu“, vnútri ktorého sa hýbeme ako existencie rozvrhujúce svoje možnosti (s. 30). Obmedzenosť reflexie vzhľadom na seba-pochopenie pripomína podľa autora i rámec sféry verejného, ktorá nás anonymne určuje. Podľa dialógu autora s filozofom má táto sféra za následok to, že strácame svoj život, nerozhodujeme v ňom sami a dávame sa často zastúpiť neosobnými mocnosťami, nakoľko existujeme vždy i v rámci sféry verejného a premisou sa tu stáva tvrdenie, že nakoľko je naša existencia prejavom neosobného anonyma, natoľko je naše bytie nedejinné (s. 30). Z úvah vyplýva, že nejde o plné prebratie vlády anonymných mocí nad nami, ale mieru nášho uvedomenia či nevedomosti o tomto vplyve a teda i mieru pozostatkov bežných konštruktov vnímania, ktorými sú pôvodné skúsenosti brzdené alebo skryté.[3] Anonymné moci ako napríklad tradícia, móda či štýl nás držia v opakovaní, ktoré spôsobuje, že vo svojom prežívaní nevybočujeme mimo istotu, nenachádzame nič nové, a tým pádom v tomto kontexte nemôžeme hovoriť o dejinách. Dejinotvorné sú práve opozície, ktoré k týmto mociam dokážeme vytvárať. Slobodu dosahujeme práve tým, že si dovolíme nepritakať, že prelomíme cyklické opakovanie prejavom tvoriacej aktivity slobodnej existencie (s. 30 – 31).

Patočka už vo svojich raných úvahách v projekte o pojme evidencie z 1931 premýšľa o tvorivej túžbe človeka. Upozorňuje na rámec diania, ktorým je tvorivý vývoj, a tento tvorivý proces preňho neprechádza iba konštituujúcimi činnosťami individuality. Ide o neutíchajúce úsilie oslobodiť sa, zdôrazňuje však, že toto oslobodenie nemá charakter ľubovôle, preto nestačí „postaviť sa do stanoviska čistej invencie, teda do ‚tvorivého procesu ducha‘“.[4] Je to práve naša dejinnosť, ktorá nám umožňuje oslobodiť sa od viazanosti k životu a pochopiť, že túto možnosť vôbec máme, čo pre Patočku znamená aj otras nadvlády anonymných mocí a ich problematizáciu. Josl tento akt pripomína ako vystúpenie zo sféry verejného anonyma a zároveň ho predstavuje ako jeden z bodov, ktoré je podľa Patočku potrebné dosiahnuť, aby sme v subjekte dokázali nachádzať zákony skúsenosti, ktorá umožňuje skutočnosti, aby vznikla (s. 35).

Kapitola Joslovej knihy nazvaná Cesta k Negativnímu platonismu nám odkrýva Patočkovu prípravu myšlienky previazanosti dejín a idey. Idea je preňho princípom dištancie, odstupu a tento odstup je výsledkom záujmu o ideu. Tento záujem sa však netýka iba mocí, ktoré má každodennosť nad osobou, ale týka sa i prekročenia individuality. Patočka v prednáškach Filosofie výchovy, zaujal stanovisko, ktoré naznačuje, že milovať ideu znamená mať kľúč, ktorým si môžeme otvárať všetko, čo existuje. Vďaka tejto možnosti všetko vykladať môžeme nielen poznať všetko, čo je, ale môžeme odkrývať každé súcno a pýtať sa na jeho zmysel. Idea tu nie je definovateľná, znamená princíp dištancie voči každodennosti. Podľa Josla nám idea nielen otvára pohľad na aspekty vecí, ale je zároveň naším vyjadrením vzťahu k svetovému celku a takto nadobúda svoj pozitívny obsah i zmysel (s. 37 – 39). Negácia pre Patočku znamená dať túto metafyziku do zátvoriek, ide mu o filozofickú otázku, ktorú chce smerovať k pôvodným skúsenostiam (s. 42). Ak by sme sa spýtali na hybnú silu, ktorá nám prepožičiava schopnosť zorientovať sa, určiť vlastnú polohu i na ceste za zmyslom umenia, odpoveď bude tkvieť v pojme duše, ktorý nie je u Patočku možné obísť takmer v žiadnej jeho téme. Josl uvádza, že duša je pre filozofa silou, ktorá umožňuje rozhodnúť sa, zaujímať určitú pozíciu či smer. Duša je pohyb, dráma, smer, je zdrojom výzvy, zdrojom otázky po zmysle bytia (s. 44 – 45). Josl súhlasí s tým, že starostlivosť o dušu a duša nie sú dve rozdielne veci, a ukazuje, že pre Patočku ide o neustále otváranie reflexie ľudskej existencie, snahu o vytrvaní pri otázke. Doslova ide o apel, ktorý nám kladie naša smrteľnosť ako najvlastnejšia možnosť (s. 45 – 46). Motív otvárania ľudskej existencie neodomyká dušu samu, ale možnosť pochopiť jej podstatu tým, že sa o ňu staráme, tak zotrvávame pri jej odomykaní.[5] Umenie je jedným z prejavov duše a v hľadaní genézy zmyslu umenia nachádzame, zhrnuté autorom, odpoveď na výzvu po transcendencii. Sila k oslobodeniu sa prostredníctvom dištancie, ktorá svoj zdroj nachádza v duši a ktorá nám prepožičiava možnosť rozhodnúť sa, sa ukazuje ako negatívna idea a je dôkazom toho, že ľudské dejiny sú dejinami zápasu proti mociam, ktoré nás uväzňujú. Východiskom teda je, že ľudské dejiny sú dejinami duše (s. 46 – 48). Keď sa starostlivosť o dušu stáva východiskom Patočkových úvah o filozofii dejín, rozvíja tak podľa Josla zároveň výklad európskych duchovných dejín ako dejín, ktoré sa zrodili z problému zjavovania, a preto sa v tomto období filozofovi žiada nielen nový druh pohľadu na subjektivitu, ale aj na fenomén. To, čo je podľa Patočku potrebné znova premyslieť, je problém danosti sveta a na platforme jeho filozoficko-dejinného myslenia je jeho hlavný motív orientovaný na schopnosť duše vzťahovať sa k celku sveta a z tejto perspektívy žiť celistvo. Celá Patočkova filozofia dejín tak svoje ospravedlnenie nachádza nie vo vyššom skrytom či nedosiahnuteľnom princípe, ale v pojme duše (s. 48 – 53).

Duša v umení
Patočka podľa Josla vidí v umení „logickú“ podstatu z toho dôvodu, že hlavným prostriedkom starostlivosti o ňu je logos ako dialóg, ktorý aktualizuje schopnosti duše. V schopnosti transcendencie duše je však zároveň neustále prítomná možnosť ju stratiť (s. 55). Výslovný vzťah k bytiu, tak ako k duši, získavame iba vtedy, keď pre nás stratí svoj zmysel, keď je tento zmysel otrasený a sproblematizovaný.[6] Sústava našich významov, súvislosti a vzťahy človeka so svetom však vyrastajú prvotne z jazyka: „Domnievam sa, že v triáde duchovných mocí veda, umenie, filozofia, termín ‚osvetlený svet‘ najlepšie vystihuje práve charakter umeleckého jazyka“ (s. 57). Rovnako ako nie sú dejiny iba udalosťami, ale tvorivým vývojom, platí to isté o umení, ktoré je pre Patočku bytostne dejinné a jeho charakter ako sebavedomia určitej životnej formy sa prejavuje aj v procese tvorby, v ktorej je možné sledovať určité úrovne či hĺbky reflexie (s. 57 – 59). Úroveň transcendencie duše sa však v umení ukazuje tak, že nám dielo ponúka niečo zažiť, vtiahne nás do sveta, ktorý otvára umeleckým jazykom, na ktorý znova nie je možné nahliadať ako na dáta.

Interpretácia pôvodného zmyslu diela tu nie je objektivizovaná jazykom do takej miery, ako to je v prípade bežnej rečovej situácie. Jedným z dôležitých momentov je, že umenie na rozdiel od bežného jazyka nielen neprestáva hľadať svoj výraz, ale čím viac sa dostáva do pozornosti jazyka nie to, s kým sa hovorí, ale to, o čom sa hovorí, to, čo je sprítomňované rečou, tým viac sa umelecký jazyk od rečovej situácie, na ktorú je pôvodne viazaný, oslobodzuje. V umeleckom jazyku ide o podstatné, nie o realitu ani o podstaty sveta. To najdôležitejšie, čo však o umeleckom jazyku Patočka podľa Josla povie, je, že každý skutočný umelecký výkon je zároveň vyvolaním podstatných štruktúr sveta (s. 62 – 64).

Odpoveď na otázku, čo sa nám to v umení teda zjavuje, má samozrejme niekoľko úrovní. Ich hlavnou linkou je, že umelecký výkon odhaľuje podstatné štruktúry, a teda ľudský vzťah k zjavovaniu a bytiu. Medzi momenty, ktoré podľa Josla toto zjavovanie v Patočkovom chápaní umenia odhaľuje, patrí jednak reflexia ľudského postavenia vo svete a s ním súvisiace možnosti i problematickosť (krisis) a jednak vzťah tohto postavenia k základu či celku (fysis). Práve z odhalenia týchto základných vrstiev môže autor tvrdiť, že hlboká skúsenosť s umením môže byť právom považovaná za starostlivosť o dušu sui generis a zároveň nezabúda patočkovsky dodať, že umenie je oblasťou zápasu o udržanie tejto schopnosti (s. 92)

Umelecký svet v porovnaní so svetom filozofie či vedy nie je vyjadrený ako svet všeobecnej, ale svet konkrétnej možnosti. Tento motív nie je deklarovaný iba spredmetnením jazyka prostredníctvom jeho osamostatnenia od bežnej rečovej situácie, ale jeho schopnosťou zachytiť životný zmysel. Tento zmysel je výkonom, ktorý síce ponecháva anonymitu anonymitou tzn., že sú zdôraznené iba výsledky autorovho oduševňovania sveta,[7] no zdôrazňuje podstatné výsledky umeleckej reflexie. Svet určitého života ukazujúci sa vo svojej problematickosti je pritakaním prítomnosti duše, deklaruje vedomie o jej prítomnosti (s. 93 – 96). Dôsledkom tohto umeleckého vzťahu k celku je zároveň vízia diela ako pravdy epochy. Dielo sa ako to, ktoré cíti, čo vyslovuje doba, ukazuje prostredníctvom stvárnenia postavy či jej osudu v slove, ktoré je výrazom sebe-porozumenia. Práve v slove sú podľa Josla pre Patočku prítomné podstatné momenty duše, jednak vzťah k fysis ako poslednému základu, teda vzťah k celku, jednak vedomie ľudskej problematickosti, duševná krisis, otras zmyslu (s. 100).

Vlastné dejiny umenia, rovnako ako dejiny človeka, je možne chápať ako dejiny súvzťažne s momentom problematizácie a je ich možné písať práve od okamihu, kedy sa v umení mýtus stráca. Josl ozrejmuje, že táto hlavná motivácia vnímania ľudských výtvorov je u Patočku platformou nielen pre prekračovanie rámca mýtického, a teda neosobného zmyslu, ale rovnako u filozofa rozvíja úvahy o vláde metafyzického zmyslu, ktoré sa v polemike s Ingardenom formujú vo význame metafyzických kvalít diela. V tomto dôsledku prichádza u Patočku k presvedčeniu, že skutočnou metafyzickou vrstvou je vrstva rekonštruovaných aspektov diela. Preto aj stvárňovanie a premeny štýlu umenia sú premeny v porozumení bytiu a ukazujú snahu komunikovať to, čo naozaj a od základu svet diela ovláda (s. 102 – 103). Za spracovanie a zvýraznenie týchto momentov zodpovedá umelec, keďže on je tým, kto vypovedá o vzťahu doby k najvyššiemu súcnu. Kým pre mýtického človeka zohráva úlohu zhoda s božským, ktoré prepožičiava svetu zmysel, tragický hrdina pritakáva času dejín a zmyslu síce vo svojej konečnosti tragickému, ale zvolenému slobodne. Toto zvnútornenie ľudského vzťahu k najvyššiemu súcnu je potom v stredovekom umení vzťahom k fysis (s. 106 – 107). Renesančná snaha sa ďalej podľa Josla u Patočku objavuje ako obdobie vyhroteného intelektualizmu, ale zároveň i hlbokej mystiky a duchovnosti, preto vidíme, že renesancia prináša skúsenosť možnosti subjektívneho zmyslu a osobného vzťahu k celku či základu. Vnímanie ľudského postavenia vo svete sa zmenilo z tragického hrdinu márne presadzujúceho svoj zmysel v pozíciu faustovského kúzelníka, čo pre nás znamená, že umenie je samostatnou oblasťou zjavovania zmyslu a uvedomuje si samo seba ako oblasť samostatného do seba uzatvoreného a postačujúceho si diškurzu. Takto je obsah umenia pripravujúci nástup moderny už preniknutý fiktívnym významom a umelecké dielo je oknom do sveta, ktorý je už iba svetom diela (s. 107 – 111).

V záverečnej kapitole Koniec dejín umenia, sa Josl pýta otázku, ktorá sa na tomto mieste a v kontextoch, s ktorými pracuje, ukazuje ako najzásadnejšia: Či a akým spôsobom je možné vzťahovať aj súčasné umenie k skúsenosti duše v umení, ako nám ju predstavuje Ján Patočka? Ak umenie vybočuje od „zažitých“ tendencií, tak zároveň s Patočkom môžeme tvrdiť, že ide o utváranie niečoho nového, novú epochu subjektívneho štýlu.[8] V súčasnom umení sa teda podľa Josla odhaľuje zásadná premena v skutočnej metafyzickej vrstve diela. Keď Patočka zároveň s Heideggerom tvrdí, že súčasné chápanie dáva predmet ako vypočítateľný a predstaviteľný, naznačuje, že novou pravdou sveta sa stal pojem energie alebo sily, z ktorej pramení aj obrovská moc, ktorú človek takto nadobúda (s. 116 – 117). Nielen že sa zdá, že sa duša nechala ukolísať vecami, ktoré stoja nižšie než ona a zvolila tak možnosť zamerať sa smerom k súcnu, ale jedna z výsostných oblastí, ktorá realizovala ľudskú slobodu v autonómnej tvorbe, sa premenila v oblasť priemyslu a masovej zábavy (s. 117). Mohlo by sa to zdať ako koniec dejín duše, ako koniec umenia, keďže sa subjektívny vzťah k zjavovaniu stráca, ale pre Patočku ako filozofa dejín netkvie nebezpečenstvo tejto doby z podstaty jej technického rázu, ale zo zlého riešenia otázky dejín v prechádzajúcich obdobiach (s. 118). Ako môžeme hovoriť o konci dejín umenia, keď umenie stále nachádza svoje námety a prostriedky zobrazovania? Mocou, ktorá v súčasnej umeleckej tvorbe visí nad dielami, už podľa Josla u Patočku nie je vonkajšie, neosobné či metafyzické zlo, ktoré musíme niesť a trpieť. Preto je zásadná metafyzická premena v súčasnej umeleckej tvorbe nielen vedomím viny, ale i počiatkom očisty, a tam, kde je počiatok očisty, ukazuje sa i možnosť v obnovení nesmrteľnej duše, a preto je starostlivosť o dušu možná i v technickej dobe. Pre Patočku sa tu teda paradoxne ukazuje kruhový pohyb duše (s. 119 – 120). Možnosť starosti o dušu sa ukazuje tam, kde umelec vedome preberá za túto možnosť zodpovednosť, tam kde ju využíva v prospech tejto očisty, k regenerácii duše, keďže duša sama je pre filozofa vyjadrením možnosti ľudskej transcendencie.

Patočka vykazuje umenie ako bytie zahalené do citu, v ktorom sa individuálnym kľúčom odomyká skrytosť univerzálnej totality vecí a táto skrytosť pramení z charakteru jazyka, akým k nám dielo prehovára (s. 122). Z toho chápeme, že hlavným kľúčom je nielen jazyk v zmysle logos, ale to, ako nám dielo slovom interpretuje svet, ako nás doň vpúšťa a ako nás „nesie“. Podľa Josla skutočnosť, že sa pre Patočku umenie ukazuje byť hrou pojmov a významov, naznačuje, že umenie je miestom ľudskej transcendencie a v tom spočíva vzťah umenia k zjavovaniu, pretože umelec sa pokúša poukázať na základ, z ktorého zjavnosť jeho tvorby vychádza (s. 125).

Umenie ako starostlivosť o dušu u Jána Patočku nám neponúka len dôsledné stopovanie genézy pojmov duša, dejiny, umenie, jeho presah spočíva v tom, že zároveň sleduje aj vnútorné súvislosti medzi jednotlivými Patočkovými intenciami, a to tým, že sa opiera o jeho východiská, ako aj v postupnom prenikaní konceptu starostlivosti o dušu naprieč Patočkovým dielom, čo rozširuje možnosti výkladu aj takých tém, ktoré sa u filozofa bytostne umenia nedotýkajú. U Josla len ťažko nachádzame moment, ktorý by nebol dotiahnutý do detailu a zároveň tu môžeme nájsť ďalšie podnety, ktoré otvárajú pokračovanie dialógu s Patočkom. Aj táto vízia neukončenosti je pre Josla dôkazom roznietenia starostlivosti o dušu.

L i t e r a t ú r a
Josl, J.: Umění a péče o duši u Jana Patočky. Praha: Karolinum, 2018.
Moural, J.: Patočka, fenomenologie, dějiny a zodpovědnost za vedení života. In: Chvatík, I. (ed.): Myslení Jána Patočky očima dnešní fenomenologie. Praha: Oikúmené, 2009, s. 327 – 338.
Patočka, J.:  Spisovatel a jeho věc. In: Patočka, J.: Češi I. Praha: Oikúmené, 2006, s. , s. 280 – 292.
Patočka, J.: Evropa a doba poevropská. In: Péče o duši II. Praha, Oikúmené, 1999, s. 80 – 148.
Patočka, J.: Náčrt evidentních struktur našeho světa. In: Patočka, J.: Fenomenologické spisy I. Praha: Oikúmené 2008, s. 33 – 46.
Patočka, J.: Nepředmětné a zpředmětnělé nitro. In: Fenomenologické spisy III/1. Praha: Oikúmené, 2014, s. 32 – 50.
Patočka, J.: Pojem evidence a jeho význam pro noetiku. In: Patočka, J.: Fenomenologické spisy I. Praha: Oikúmené, 2008, s. 13 – 126.
Patočka, J.: Umění a čas. In: Umění a čas I. Praha: Oikúmené, 2004, s. 303 – 318.
Ševčík, M.: Umění jako vyjádření smylu. Filozofie Umění Jana Patočky. Praha: Pavel Mervart, 2014.

P o z n á m k y
[1] Porov. Moural, J.: Patočka, fenomenologie, dějiny a zodpovědnost za vedení života. In. CHVATÍK, I. (ed.): Myslení Jána Patočky očima dnešní fenomenologie. Praha Oikúmené 2009. s. 335.
[2] Porov. Patočka, J.: Nepředmětné a zpředmětnělé nitro. In: Fenomenologické spisy III/1. Praha Oikúmené 2014, s. 35.
[3] Porov. Patočka, J.: Náčrt evidentních struktur našeho světa. In: Patočka, J.: Fenomenologické spisy I. Praha: Oikúmené 2008, s. 33.
[4] Porov. Patočka, J.: Pojem evidence a jeho význam pro noetiku, In: Patočka, J.: Fenomenologické spisy I. Praha: Oikúmené, 2008, s. 29.
[5] Porov. Patočka, J.: Evropa a doba poevropská. In: Péče o duši II. Praha: Oikúmené 1999, s. 126.
[6] Porov. Ševčík, M.: Umění jako vyjádření smylu. Filozofie Umění Jana Patočky. Praha: Pavel Mervart, 2014, s. 186.
[7] Porov. Patočka, J.:  Spisovatel a jeho věc, In: Patočka, J.: Češi I. Praha: Oikúmené, 2006, s. 289 – 290.
[8] Porov. Patočka, J.: Umění a čas. In: Umění a čas I. Praha: Oikúmené, 2004, s. 306.

Tento text vznikol na Katedre filozofie FF TU v Trnave ako súčasť riešenia grantovej úlohy VEGA č. 1/0871/18.

Mgr. Jana Mišeková
Katedra filozofie
Filozofická fakulta
Trnavská univerzita v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
e-mail: misekova.janka@gmail.com

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.