Problematika individualizmu v sociológii
Individualizmus patrí medzi významné témy sociologického skúmania už od vzniku tejto vedy. É. Durkheim ho opisoval najmä v kontexte spoločenských presvedčení (kult jednotlivca) a spoločenskej solidarity. M. Weber zaznamenal jeho prejavy v motívoch spoločenských činností a v rozmanitých procesoch racionalizácie. G. Simmel o ňom zase uvažoval v kontexte kultúry a životného štýlu. Analýzy rozmanitých stránok a prejavov individualizmu by sme v podstate našli vo väčšine doterajších sociologických teórií v takom zmysle a kontexte, ktorý do veľkej miery potvrdzuje tvrdenie Z. Baumana, že „hovoriť o individualizácii a modernite znamená hovoriť o jednej a tej istej spoločenskej situácii.“[1]

Sociologické skúmanie individualizmu charakterizujú dva zjavné problémy, a to časté ideologizovanie[2] (normatívnosť) a snaha poňať ho v podobe veľkej, globálnej teórie. V teóriách individualizmu môžeme zaznamenať rôzne druhy normatívnosti: morálnu a náboženskú (ktorá je naviazaná na normatívnu koncepciu určitého morálneho alebo Božieho poriadku); spoločensko-ideologickú, či politickú (ktorá je založená na idealizácii určitej predstavy vzťahu jednotlivca a spoločnosti) a teoretickú (ktorá „vtesnáva“ individualizmus do určitého pohľadu na spoločenskú realitu a jej antropologický základ, ktorý je typický pre daný teoretický smer).

Aj keď sa v sociológii éra tvorby tzv. veľkých teórií skončila pred polstoročím, viaceré črty takejto teórie sa prejavujú najmä v teóriách modernity a individualizmu, či individualizácie. Je to okrem iného dôsledkom určitých prejavov samotného individualizmu, a to najmä jeho tendencie prenikať do rozličných oblastí spoločenského života a tiež šíriť sa globálne. Nemalou pohnútkou k tendencii tvoriť „veľkú teóriu“ individualizmu je aj to, že v súčasnej sociológii dominuje nominalistický prístup metodologického individualizmu, a tak sa individualizmus ako spoločenský jav, ktorý sa vyznačuje okrem iného osobitným chápaním jednotlivca, v tomto prístupe stáva záležitosťou, týkajúcou sa akoby všetkých členov spoločnosti.

Výsledkom týchto problémov súčasného sociologického skúmania individualizmu je nielen to, že dodnes nedisponujeme vhodnou a všeobecne prijatou teóriou individualizmu, ale aj to, že silnejú hlasy tých sociológov, ktorí spochybňujú existenciu individualizmu ako spoločenského javu.

Metodologický individualizmus
Na začiatku našich úvah musíme zdôrazniť, že tu hovoríme o dvoch rôznych veciach: na jednej strane o individualizme ako spoločenskom jave, na druhej strane o metodologickom individualizme, teda o určitom metodologickom prístupe, spôsobe skúmania reality a spoločenských javov. Metodologický individualizmus je v sociológii dominantný metodologický prístup. Našim cieľom je tu ukázať, prečo nie je vhodný na skúmanie individualizmu ako spoločenského javu. Najskôr si však musíme tento metodologický prístup ozrejmiť.

Pri jeho opise musíme vyjsť z dichotómie nominalizmu a realizmu, ktorá sa už pred stáročiami sformovala v oblasti filozofie vedy. K jej vzniku viedol ontologický problém, či všeobecné javy existujú skutočne, alebo sú len výtvormi ľudského intelektu (spor o univerzálie). Zjednodušene môžeme zhrnúť, že zástancovia nominalizmu tvrdia, že skutočné sú výlučne jednotlivosti a všeobecné pojmy sú len pomenovania (lat. nomen), ktoré sa vyskytujú iba v našom myslení. Naopak zástancovia realizmu považujú všeobecné veci za skutočné a nadradené jednotlivostiam, ktoré sú z nich odvodené.[3]

V sociológii sa tieto názorové stanoviská premietli do teoretických diskusií o povahe spoločenských javov, či o vzťahu jednotlivca a spoločnosti. S tým, samozrejme, súvisí aj určitá modifikácia týchto stanovísk, ktoré sa nakoniec ustálili vo forme metodologických prístupov ku skúmaniu spoločenských javov, konkrétne vo forme metodologického individualizmu a metodologického holizmu. Metodologický individualizmus tvrdí, že spoločenské celky nejestvujú v tom zmysle, ako jestvujú ľudia; pričom sú kauzálne závislé od správania jednotlivcov; pôsobenie a vlastnosti spoločenských celkov preto môžeme vysvetliť prostredníctvom pojmov správania jednotlivcov a tieto vysvetlenia sú konečné – konečné sú podľa tohto stanoviska teda len tie vysvetlenia, ktoré sa zakladajú na výpovediach o správaní a vlastnostiach ľudí, ktorí formujú celok; z toho vyplýva, že všetky možné zákony o spoločenských celkoch možno bez výnimky zredukovať do zákonov o správaní jednotlivých ľudských bytostí.[4] V krajnej podobe metodologického individualizmu nie sú spoločnosť a spoločenské javy nič iné, len súhrn (súčet) jednotlivcov a prejavov ich správania. Na druhej strane metodologický holizmus (v krajnej podobe reprezentovaný marxizmom) stojí na tvrdení, že spoločnosť ako komplexný štruktúrny celok existuje z ontologického hľadiska rovnako ako existujú jednotlivci, z ktorých pozostáva, a má aj svoje osobitné vlastnosti; pričom vlastnosti jednotlivcov sa odvodzujú (sú závislé) od vlastností celku; v spoločenských celkoch sa vyskytujú osobitné zákony; ktoré nemožno dostatočne vysvetliť pomocou skúmania správania jednotlivých ľudí, ale jednotkou skúmania musia byť skupiny a štruktúrne celky.[5]

Tieto názory na povahu spoločenských javov a možností ich vysvetľovania predstavujú v súhrne sociologických teórií skôr kontinuum než dichotómiu so striktne odlíšenými protikladnými stanoviskami. Nachádzame v nich viacero „stredných“ pozícií, ktoré sa či už zo strany metodologického individualizmu, alebo zo strany metodologického holizmu, sústreďujú na problémy prepojenia jednotlivého ľudského konania so spoločenskými celkami, prípadne štruktúrami (niekedy nazývanými aj systém). Hoci sa tento problém objavil už v období zrodu sociológie ako problém legitimity tejto vedy (problém „existencie“ a povahy spoločenských javov ako predmetu skúmania sociológie, najmä v ostrej diskusii so psychológiou, ktorá skúma psychické javy a správanie jednotlivcov), dodnes nie je uspokojivo vyriešený a z tohto hľadiska môžeme považovať za paradoxné, že sa ujal najmä prístup metodologického individualizmu. Paradoxnosť sa však stráca, keď vezmeme do úvahy, že v priebehu 20. storočia sa neslávnym spôsobom podieľali na stvárňovaní dejín ľudstva dva politické systémy založené na holistickom poňatí vzťahu jednotlivca a spoločnosti – národný socializmus (fašizmus) a reálny socializmus (marxizmus-leninizmus). Kvôli týmto drastickým skúsenostiam je ťažké zbaviť úvahy o vzťahu jednotlivca a spoločnosti ideologického a politického náboja. Pod vplyvom historickej skúsenosti a politických a hodnotových postojov sa metodologický individualizmus nezriedka zamieňa s liberalizmom (vyjadreným slovom individualizmus) a metodologický holizmus s kolektivizmom. Na nesprávnosť tohto poňatia ukázal ešte M. Weber, podľa ktorého nemožno spájať metodologický individualizmus s individualistickým systémom hodnôt, pretože aj socialistickú ekonomiku môžeme skúmať prostredníctvom individualistického metodologického prístupu.[6]

Ideologické úvahy o tom, či sú dôležitejší jednotlivci alebo spoločnosť sú však nesprávne, pretože človek je zo svojej podstaty spoločenskou bytosťou a rovnako ako nemôže „existovať“ spoločnosť bez jednotlivcov, nemôže „existovať“ ani jednotlivec bez spoločnosti. Ich závislosť je vzájomná. Na tomto východisku sa formuje sociologický „realistický“ prístup. Opäť by sme našli jeho rôzne podoby, predovšetkým si ho však netreba mýliť s realizmom, ktorý sme spomínali ako stanovisko v spore o univerzálie. Na zmenu v súčasnom chápaní týchto pojmov poukázal H. J. Störig, podľa ktorého by sme realistu vo vyššie spomenutom význame dnes nazvali idealistom (ktorý hľadá skutočnosť v ideách), a realista je v dnešnom poňatí človek, ktorý sa drží reality, ktorá ho obklopuje v priestore a čase.[7] V súčasnej sociológii sa snahy o prekonanie metodologického dualizmu individualismus – holizmus prejavujú v prístupoch hybridných (individualisticko-holistických, holisticko-individualistických) a systémových (ktoré spravidla spájajú individualistickú tézu, že jestvujú len jednotlivci, s holistickou tézou o osobitných vlastnostiach celkov).[8] Jadro problému, na ktoré sa sústreďujú realistické prístupy, je skúmanie prepojení medzi činnosťami jednotlivcov a systémom, a to najmä s dôrazom na závislé konanie a vzťahovosť (angl. relationality). Typickým príkladom dominantného postavenia individualistických metodologických prístupov, pre ktoré je základnou jednotkou výskumu tvorivé a často náhodné konanie, resp. spoločenské vzťahy redukované do osobných motívov a záujmov, je v súčasnej sociológii obšírne preskúmaná problematika spoločenskej interakcie. Oveľa ťažšie je nájsť práce, ktoré by rozpracovávali problematiku spoločenských vzťahov (či dokonca spoločenských väzieb) bez toho, aby ich uzatvárali do „sveta“ jednotlivca.

Tento náčrt problematiky je príliš stručný a zaslúžil by si viac priestoru, ktorý mu tu však nemôžeme venovať. Slúži viac-menej na vyjasnenie pojmov, používaných v ďalšom texte, v ktorom sa sústredíme na niektoré problémy sociologického skúmania spoločenského javu individualizmu.

Nevhodnosť metodologického individualizmu pre skúmanie javu individualizmu
Veľkým problémom prístupu metodologického individualizmu vo vzťahu ku skúmaniu spoločenského javu individualizmu je to, že sa kvôli nemu individualizmus stáva sociologicky neviditeľným. Metodologický individualizmus totiž chápe spoločnosť len ako súčet jednotlivcov a odmieta možnosť vlastnej, nezávislej existencie spoločnosti a spoločenských javov. Na úrovni jednotlivca a jeho motívov správania sa potom spoločenský jav individualizmus často zamieňa s egoizmom, ktorý je etickou charakteristikou jednotlivca. Pod dojmom, ktorý vyvoláva táto výmena pojmov sa individualizmus javí ako všadeprítomný (týkajúci sa potenciálne všetkých ľudí) a zároveň spoločensky neprítomný (prchavý, závislý od rozhodnutí jednotlivcov). Čo je však horšie, v tomto zmysle sa k individualizmu ako spoločenskému javu nedá nijako vzťahovať – jediná možnosť je apelovať na jednotlivcov, aby sa správali viac pro-spoločensky a altruisticky, ignorujúc známy fakt, že spoločnosť stavia ich správaniu rôzne prekážky a ťažko riešiteľné dilemy. (Za mnohé spomeňme napríklad oxymoron „jednoznačnej dilemy“, či sa majú dospelé deti radšej postarať o svojich starnúcich rodičov, alebo si budovať vlastnú pracovnú kariéru v prípade, keď sa nedá uskutočniť oboje naraz, napríklad dotyčný si nevie nájsť prácu blízko miesta bydliska rodičov, respektíve zabezpečiť im bývanie a starostlivosť blízko miesta práce. Samozrejme, v prvom rade musí každý človek spraviť osobnú etickú voľbu. Ale táto prebieha v spoločenských podmienkach, pre ktoré je typické, že mnohí ľudia sú pred takúto ťažko riešiteľnú voľbu postavení, a v ktorých sa preferuje zodpovednosť za vlastný život pred zodpovednosťou za druhých – čo sú prejavy individualizmu.)

Problematickosť nominalistického prístupu v skúmaní individualizmu sa premieta aj do kritiky jestvujúcich koncepcií individualizmu. Zdrvujúcej kritike, podporenej empirickými faktami, podlieha najmä hlavný predpoklad väčšiny teórií individualizmu, že spoločenské vzťahy sa oslabujú alebo rozpadajú v dôsledku toho, že jednotlivci vo svojom živote čoraz viac uprednostňujú realizáciu svojho vlastného projektu „ja“. Z mnohých kritických prác spomeniem výskum S. Duncana a D. P. Smitha,[9] ktorí zistili, že pôvodné spoločenské štruktúry nezanikajú, ba ešte vždy sú dominantné. Autori robia záver, že viac priestoru, ktorý moderné spoločnosti poskytujú pre voľbu správania jednotlivcom, ešte nemusí nevyhnutne znamenať „individualizáciu“. V tejto práci je teda kritika teórií individualizmu zameraná na poňatie individualizmu ako nezávislej, osobnej voľby v súlade s vlastnými cieľmi – čiže na egoizmus, pričom nespochybňuje, že spoločenské podmienky – napríklad pre rodinný život – sú v moderných spoločnostiach špecifické. Zaujímavé je, že samotní autori navrhujú, aby sa individualizmus konceptualizoval skôr ako súčasť jestvujúcich spoločenských a štruktúrnych procesov, pretože jeho behaviorálne predpoklady sú podľa nich neopodstatnené. Podobne W. Atkinson[10] kritizuje názor, ktorý sa vyskytuje v teóriách individualizmu, že pojem spoločenská trieda nie je použiteľný v podmienkach individualizmu (kvôli zložitosti a rozmanitosti životných podmienok jednotlivcov, respektíve nejestvovaniu jednotného stratifikačného princípu). Pritom však tento autor potvrdzuje, že triedne pomery podliehajú významnej zmene. Jeho výhrady sa týkajú najmä toho, čo skutočne znamená pojem individualizmus a čo tento jav poháňa.

Táto téma by si vyžadovala obšírnejšie rozpracovanie. Pre nedostatok priestoru sa obmedzíme na zhrnutie hlavných nedostatkov metodologického individualizmu v sociologickom skúmaní individualizmu. Po prvé, tento prístup spôsobuje redukciu individualizmu ako spoločenského javu na jeho prejavy v správaní jednotlivcov. Zdôrazňovanie individuálnej voľby činností a ich stratégií neumožňuje vidieť komplexnosť tohto javu, historické a spoločenské podmienky, v ktorých prebieha činnosť jednotlivcov. Po druhé, nominalizmus skresľuje empirické skúmanie individualizmu. Premieta ho do rôznych náhradných podôb: osobných etických postojov, „kapitálu“ ako spoločenského potenciálu človeka alebo skupiny, liberálnych politických názorov a podobne. Sústreďuje sa tak len na isté varianty jeho prejavov a ignoruje iné. Po tretie, nominalistický prístup ku skúmaniu individualizmu implikuje a zdôrazňuje normatívnosť v postojoch jednotlivcov a skupín, a to tým, že individualizmus definuje najmä ako (racionálnu) voľbu jednotlivcov a skupín. Štruktúrne problémy (bez ohľadu na ich genézu) sa interpretujú a riešia ako záležitosť osobného etického postoja a „reflexivity“.

Náčrt východísk sociologickej koncepcie individualizmu
Medzi sociológmi (a aj inými spoločenskými vedcami) dnes jestvujú rôzne názory na „individualizmus“ ako spoločenský jav. Najviac sa štiepia v odpovedi na otázku, či sú dnešní ľudia väčšími egoistami (v takom či onakom zmysle) alebo menej zodpovední,[11] než boli v minulosti. Našou snahou je ukázať, že takto položená otázka je nesprávna, pretože sa týka egoizmu, ktorý nemožno stotožniť so spoločenským javom individualizmu (čím nespochybňujeme súvislosť týchto odlišných javov). V nadväznosti na doterajšie úvahy teda konštatujeme, že individualizmus nie je to, že sa v moderných spoločnostiach ľudia oveľa častejšie rozhodujú egoisticky, či aspoň nezávisle. Už tvorca prvej teoretickej koncepcie individualizmu, A. de Tocqueville, zdôraznil, že šírenie egoizmu je len dôsledkom individualizmu.[12] Napriek všetkému však panuje zhoda v tom, že prebieha výrazná premena spoločenských vzťahov a solidarity.

Pre sociologickú konceptualizáciu javu individualizmu a jeho skúmanie považujeme za dôležité vyriešiť tri základné problémy.

Po prvé, problém hodnotového charakteru tohto javu. V analýzach individualizmu sa pomerne často objavujú normatívne postoje výskumníkov, ktoré niekedy zdôrazňujú jeho negatívne, inokedy pozitívne pôsobenie, či dokonca jeho vlastný charakter. Z toho, samozrejme, nemožno urobiť záver, že individualizmus je hodnotovo neutrálnym javom. Práve naopak, aj poznatky z dejín používania tohto pojmu v spoločnosti a vo vede dokazujú, že sa s ním vždy spájali silné hodnotiace postoje. S. Lukes uvádza, že pojem individualizmus sa objavil v 19. storočí spolu s pojmami socializmus a komunizmus, pričom v tejto slovnej podobe bol použitý najskôr vo Francúzsku.[13] Sformoval sa teda predovšetkým na politickej platforme, na ktorej sa zdôrazňovali dopady určitých etických, náboženských a spoločenských postojov na spoločenský poriadok (predovšetkým na zmysel jeho hodnotových oporných bodov a na stabilitu spoločenských vzťahov). C. H. de Saint-Simon sústredil pozornosť na to, že individualizmus vedie k hlavnému politickému dôsledku, a to k odmietaniu akéhokoľvek pokusu o organizáciu z nejakého riadiaceho centra, sledujúceho morálne záujmy ľudstva, čiže k nenávisti voči moci.[14] Spočiatku mal tento pojem pejoratívny zmysel, avšak už v priebehu 19. storočia sa k nemu hlásili viaceré skupiny, ktoré aj týmto demonštrovali svoje politické postoje, ktoré neskôr získali spoločné pomenovanie „liberálne“.

Avšak keď sa prizrieme na genealógiu týchto skupín a ich argumentáciu, stane sa zrejmým, že pojem individualizmus už v tomto čase označoval hodnoty, názory a postoje, ktoré sa formovali na náboženskom a intelektuálnom poli oveľa skôr (schematicky bývajú uvádzané ako kultúrno-ideové zdroje individualizmu protestantská reforma a osvietenstvo). Etymologické skúmanie N. Eliasa ukázalo, že v rámci týchto skupín sa začal formovať nový zmysel pojmu indivíduum,[15] ktorý predstavoval jadro spoločenskej novoty. V prípade individualizmu ako spoločenského javu môžeme zhrnúť, že sociologická teória postrehla tento jav až v štádiu, keď nadobúdal spoločenský význam v podobe vplyvu na formovanie spoločenskej reality, t. j. keď sa začal formovať do podoby politického prúdu. Tento fakt sa navyše podpísal aj na obsahu tohto odborného pojmu, keď A. de Tocqueville ako tvorca prvej teoretickej koncepcie individualizmu považoval za hlavný znak individualizmu oslabovanie verejných čností.[16] Kultúrnu, hodnotovú bázu tohto spoločenského javu preto považujeme za veľmi dôležitú, avšak nemala by sa preceňovať (vo vzťahu k ostatným vlastnostiam tohto javu), a najmä by v sociologickej interpretácii nemala predchádzať výskum.

Druhý problém, a to kľúčový, ktorý treba vyriešiť v sociologickej konceptualizácii individualizmu, je určiť charakter tohto javu. Spoločenský jav individualizmu považujeme za vhodné skúmať ako druh spoločenskej organizácie. K tomuto záveru nás viedlo jednak štúdium súčasných teórií individualizmu, či individualizácie, v ktorých sa často – hoci nie vždy výslovne – nachádzajú narážky na významnú súvislosť individualizmu so spoločenskou organizáciou. Takáto konceptualizácia individualizmu by navyše umožnila využiť prístup sociologického realizmu a vyhnúť sa metodologickému individualizmu, pretože by musela zohľadniť špecifické vlastnosti, funkcie a ciele spoločenského celku a vyhnúť sa preceňovaniu motívov (potrieb a záujmov) jednotlivcov a podskupín.

Nie je tu dostatok priestoru na dôkladné vymedzenie individualizmu. Pokúsime sa však zhrnúť niektoré argumenty za skúmanie individualizmu ako druhu spoločenskej organizácie.

Individualizmus ovplyvňuje spoločenské vymedzenie spoločenských rôl a skupinové ciele, mení spoločenskú štruktúru a stratifikáciu, ovplyvňuje spoločenské inštitúcie (rodinu, štát a podobne) a všetkým týmto premenám dáva logiku (na čom sa podieľa jeho kultúrna báza).

Ako druh spoločenskej organizácie má jednak statický aspekt (zahŕňa aktuálny stav kultúry a spoločenskej štruktúry), ako aj dynamický aspekt (ktorý pozostáva najmä z procesov riadenia, kontroly, hodnotenia, socializácie a každodenných interakcií).

Individualistická spoločenská organizácia sa zakladá na princípe presadzovania spoločenskej hodnoty autonómneho jednotlivca, ktorý je spoločensky definovaný ako zdroj spoločenského rozvoja. Individualizmus znamená hodnotu rozvoja spoločnosti, sebarealizácie jednotlivca a naplnenie individuálneho života ako najvyššieho spoločenského cieľa (a to ako jedného cieľa, pretože individualizmus predpokladá, že individuálne a spoločenské ciele sú automaticky komplementárne a naplnenie jedného z nich nevyhnutne vedie k naplneniu ostatných).

Po tretie treba vyriešiť problém identifikácie – zistenie výskytu a rozsahu – individualizmu v spoločnosti. V každej spoločnosti sú funkčné aj iné organizujúce princípy, napríklad rodinné väzby, náboženské presvedčenia, územná blízkosť a tak ďalej. V tejto súvislosti vzniká otázka hraníc individualizmu. Túto otázku možno vyriešiť prostredníctvom jasného vymedzenia individualizmu a prostredníctvom analýzy vzťahov medzi súperiacimi organizačnými princípmi.

Ale vynára sa aj iný problém – je individualizmus vo všetkých spoločnostiach rovnakým javom? Sčasti áno – jestvujú určité vlastnosti, ktoré charakterizujú individualizmus ako taký. Ale sčasti nie – pretože ich zmysel a forma inštitucionalizácie sú historicky a spoločensky podmienené. (Závisí napríklad od spoločenského chápania jednotlivca, slobody, autentickosti, spoločenskosti človeka, sebarealizácie a podobne, a od spoločenských podmienok na ich realizáciu.)

V skutočnosti sú spoločnosti individualizované v rozličnom rozsahu a rozličným spôsobom. Jestvujú v nich aj rozmanité spoločenské podmienky, ktoré môžu urýchľovať alebo spomaľovať šírenie a pôsobenie individualizmu.

Výsledkom týchto úvah je konštatovanie, že nemôžeme skúmať individualizmus ako taký, ale musíme ho skúmať v kontexte spoločenských štruktúr a systémov, v rámci ktorých pôsobí. V rámci týchto štruktúr a systémov môže mať osobitné kultúrne znaky a štruktúrne dopady v súvislosti s vlastnosťami partikulárnych systémov.

Na záver si dovolíme zdôrazniť, že tieto problémy nemožno uspokojivo vyriešiť zo stanoviska metodologického individualizmu. Hoci nie so všetkými okolnosťami a dôsledkami, súhlasíme s názorom P. Wagnera, že sociológia potrebuje vzťahovú ontológiu, založenú na premyslení trvalých a rozšírených spoločenských javov, ktoré vznikajú v konštruktívnych interakciách ľudí a trvajú napriek nim.[17] Táto ontológia by sa mala vyhnúť momentálne v sociológii rozšíreným zásadám nominalizmu, a mala by byť v súlade so sociologickým realizmom, ktorý rešpektuje ontologické aj gnozeologické špecifiká spoločenskej reality bez nevyhnutnosti redukovať ich do náhradných spoločenských „realít“ (ako napríklad motívy a postoje jednotlivcov, súčty a indexy vytvorené z empirických dát prezentované ako skutočnosť či ideologické konštrukcie).

L i t e r a t ú r a
AGASSI, J.: Institutional individualism. In: The British Journal of Sociology, roč. 26, 1975, č. 2, s. 144 – 155.
ATKINSON, W.: Beck, individualization and the death of class: a critique. In: British Journal of Sociology, roč. 58, 2007, č. 3, s. 349 – 366.
BAUMAN, Z.: Individualizovaná společnost. Preložil M. Ritter. Praha: Mladá fronta 2004.
BUNGE, M.: Ten Modes of Individualism—None of Which Works—And Their Alternatives. In: Philosophy of the Social Sciences, roč. 30, 2000, č. 3, s. 384 – 406. Dostupné online: http://pos.sagepub.com/cgi/content/abstract/30/3/384 [cit. 16. 4. 2007].
DUNCAN, S., SMITH, D. P.: Individualisation versus the geography of ‚new‘ families. London: London South Bank University 2006. Dostupné na internete: http://www.payonline.lsbu.ac.uk/ahs/downloads/families/familieswp19.pdf [cit. 29. 10. 2012].
ELIAS, N.: Spoločnosť indivíduí. Preložil L. Šimon. Bratislava: Kalligram 2006.
KAUFMANN, J.-C.: Ego. Socjologia jednostki. Preložil K. Wakar. Warszawa: Oficyna Naukowa 2004.
LUKES, S.: The Meanings of „Individualism“. In: Journal of the History of Ideas, roč. 32, 1971, č. 1, s. 45 – 66.
STÖRIG, H. J.: Malé dějiny filozofie. Preložili P. Rezek, M. Petříček a K. Šprunk. Praha: Zvon 1995.
SURÍKOVÁ, M.: Zodpovednosť v individualistickom poňatí spoločenskej závislosti. In: MATULNÍK, J., BEDNÁRIK, R. (eds.): Sociálne problémy a spravodlivosť v spoločnosti. Bratislava: Slovenská sociologická spoločnosť pri SAV 2011, s. 7 – 23.
SZMATKA, J.: Holism, Individualism, Reductionism. In: International Sociology, roč. 4, 1989, č. 2, s. 169 – 186.
TOCQUEVILLE, A. de: O demokracii v Amerike. I. a II. zväzok. Preložili E. Flašková, K. Korená a M. Kutláková. Bratislava: Kalligram 2006.
WAGNER, P.: The Future of Sociology. Understanding the Transformations of the Social. Quaderno 43. Trento: Dipartimento di sociologia e ricerca sociale 2009.

P o z n á m k y
[1] BAUMAN, Z.: Individualizovaná společnost. Preložil M. Ritter. Praha: Mladá fronta 2004, s. 171.
[2] Porov. napríklad KAUFMANN, J.-C.: Ego. Socjologia jednostki. Preložil K. Wakar. Warszawa: Oficyna Naukowa 2004, s. 87, ktorý rozlišuje politické a vedecké teórie individualizmu, zdôrazňujúc ideologický charakter tých prvých.
[3] Porov. STÖRIG, H. J.: Malé dějiny filozofie. Preložili P. Rezek, M. Petříček a K. Šprunk. Praha: Zvon 1995, s. 175.
[4] Porov. SZMATKA, J.: Holism, Individualism, Reductionism. In: International Sociology, roč. 4, 1989, č. 2, s. 169 – 170.
[5] Tamže, s. 174 – 175.
[6] Porov. AGASSI, J.: Institutional individualism. In: The British Journal of Sociology, roč. 26, 1975, č. 2, s. 145.
[7] Porov. STÖRIG, H. J.: Malé dějiny filozofie, c. d., s. 175.
[8] Porov. napríklad BUNGE, M.: Ten Modes of Individualism—None of Which Works—And Their Alternatives. In: Philosophy of the Social Sciences, roč. 30, 2000, č. 3, s. 402 – 404.
[9] DUNCAN, S., SMITH, D. P.: Individualisation versus the geography of ‚new‘ families. London: London South Bank University 2006. Dostupné na internete: http://www.payonline.lsbu.ac.uk/ahs/downloads/families/familieswp19.pdf [cit. 29. 10. 2012].
[10] ATKINSON, W.: Beck, individualization and the death of class: a critique. In: British Journal of Sociology, roč. 58, 2007, č. 3, s. 349 – 366.
[11] Problematike zodpovednosti v podmienkach individualizmu sme sa venovali v SURÍKOVÁ, M.: Zodpovednosť v individualistickom poňatí spoločenskej závislosti. In: MATULNÍK, J., BEDNÁRIK, R. (eds.): Sociálne problémy a spravodlivosť v spoločnosti. Bratislava: Slovenská sociologická spoločnosť pri SAV 2011, s. 7 – 23.
[12] Porov. TOCQUEVILLE, A. de: O demokracii v Amerike. I. a II. zväzok. Preložili E. Flašková, K. Korená a M. Kutláková. Bratislava: Kalligram 2006, s. 732 (II, 2, 2).
[13] LUKES, S.: The Meanings of „Individualism“. In: Journal of the History of Ideas, roč. 32, 1971, č. 1, s. 45.
[14] Tamže, s. 48.
[15] ELIAS, N.: Spoločnosť indivíduí. Preložil L. Šimon. Bratislava: Kalligram 2006, s. 167 – 172.
[16] TOCQUEVILLE, A. de: O demokracii v Amerike. I. a II. zväzok, c. d., s. 732 (II, 2, 2).
[17] WAGNER, P.: The Future of Sociology. Understanding the Transformations of the Social. Quaderno 43. Trento: Dipartimento di sociologia e ricerca sociale 2009, s. 30.

Príspevok vznikol na Sociologickom ústave SAV ako súčasť riešenia grantovej úlohy VEGA č. 2/0154/12: Práca ako vzácny statok: produktivita, konkurencieschopnosť a ekonomická racionalita v podmienkach globálneho kapitalizmu.

PhDr. Mária Suríková
Sociologický ústav SAV
Klemensova 19
813 64 Bratislava
maria.surikova@gmail.com