Róbert Karul: Pra-udalosť v spise Clauda Romana [Primordial Event in the work of Claude Romano]. In: Ostium, vol. 20, 2024, no. 4.

This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.

Primordial Event in the work of Claude Romano
To put it very simply, in Romano’s text The Event and the World he speaks about despair and silence as in a sense the opposite to the event as he understands it; despair is, according to him, the negative of the event. Our working hypothesis is to emphasize the irrevocable excellence of this in-between space of despair and silence. This primordial event is not to be abandoned by Romano’s elan to new and novel events, reconfiguring the world and calling for the arrival of the „subject“ of the advenant. And even if it does, it should not do so entirely; it should persist as a foundation in events, now understood as Romano conceives them.

Keywords: despair, silence, event, anonymity, impersonality, death, non-beginning, cataclysm, collapse, powerlessness

V knihe, ktorá vyšla v Prahe v roku 1987, v edičnom súbore Umenie vnímať umenie, v prvom zväzku Reči drámy venovanom divadlu (a rozhlasu), som narazil na citát z hry Samuela Becketta Šťastné dni. Bol som vtedy študentom gymnázia alebo prvého ročníka vysokej školy. Tento citát bol krátkym monológom Winnie, jednej z dvoch postáv, ktorá povedala: „Nasadila som si… (zdvihne ruky ku klobúku)… áno, mám klobúk… (spustí ruky)… teraz si ho nemôžem dať dolu (pauza). Sú chvíle, keď si človek nedokáže zložiť klobúk, aj keby od toho závisel jeho život. Niekedy si ho jednoducho nedokáže nasadiť, niekedy si ho zas nedokáže zložiť.“[1] Táto veta upútala moju pozornosť a predstavoval som si, aké by to bolo žiť v nej. Na okamih som si predstavil svet, ktorý by bol postavený na jej základoch. Z pomerne rozsiahlej knihy ma zaujal ešte jeden citát, podobne „melancholický“ úryvok z Čechovovej Čajky. To bolo všetko.

Beckettova hra nebola v tom čase u nás dostupná, čo myšlienky hry robilo ešte záhadnejšími. Po dlhom čase, keď som sa pripravoval na návštevu predstavenia tejto hry v Théâtre des Bouffes du Nord a dopredu čítal jej knižné vydanie, som túto pasáž takmer prehliadol. Možno platí Bachelardova téza o sile básnického obrazu začleneného do básne, ktorá už túto silu nemá, rozrieďuje ju. Ale možno to bol len dôsledok nepozornosti spojenej s pragmatickým prístupom informatívneho čítania textu, ktorý by si zaslúžil odlišné, dôkladnejšie čítanie.

Aký je svet uzavretý v Beckettových textoch a dá sa v ňom žiť? A čo myslitelia ako Blanchot a Bataille? Budujú vo svojich textoch potencionálne žité svety, ktoré dokážu presiahnuť pôžitok z čítania? Žiaľ, odpoveď doposiaľ nepoznám; moja filozofická práca sa obrátila k iným mysliteľom a zamerala sa skôr na reinterpretáciu Levinasovho il y a (asubjektívneho bytia prežívané uňho ako hrôza), ktoré som sa snažil predstaviť, ak nie ako pozitívne, tak aspoň ako nie-negatívne či neutrálne. Presah na žitý svet som aj v prípade tohto autora nedocenil.

Podobne ako na Beckettovu „vetu“ som v poslednej dobe reagoval pri čítaní knihy Udalosť a svet od Clauda Romana, mal som znova pocit, že som svedkom neslýchaného sveta. Obmedzím sa na niekoľko predbežných úvah, pričom sa budem do šírky opierať o citácie C. Romana a autorov, ktorých on sám cituje. Pri týchto úvahách nejde o kritiku, ale o voľné rozvíjanie textu, ktoré modifikuje alebo posúva niektoré Romanove filozofické voľby a hodnotové rozhodnutia. Vybral som len dva krátke úryvky, paragraf 16 Zúfalstvo a des a paragraf 22 Skúsenosť a slovo.

„Ontológia“ udalosti Clauda Romana sa dá pomerne ľahko predstaviť, ak si môžem dovoliť ostať pri schematickej predstave[2]. Romanova filozofia je filozofiou novosti a inakosti. Jediná skutočnosť, ktorá sa počíta, je udalosť. Udalosť je novosť vovedená do reality. Musím byť voči nej otvorený a jej vplyv pretvára môj svet, ako aj mňa samého[3]. Svet sa rekonfiguruje a ja sa rodí nanovo. Existuje niekoľko prerušení tohto univerzálneho udalostného procesu[4]. Budem sa zaoberať dvoma z nich. Zúfalstvom a tichom. Mojím cieľom je predostrieť myšlienku, že nejde o prerušenia, ale že oba fenomény sú „esenciálnymi“ črtami hlbšej udalosti, než je Romanovo ontologizujúce dianie. Riskujem dve vzájomne súvisiace nebezpečenstvá: jedným je podstatná deformácia filozofického návrhu Clauda Romana, a tým aj prehliadnutie jeho vlastného inovačného významu a druhým je zbytočný návrat k implicitnej Beckettovej „ontológii“, ktorá má predsa len svoje roky a je dostatočne známa, prostredníctvom ozvláštňujúcej obchádzky cez Romanovo myslenie.

V prvom spomínanom paragrafe Zúfalstvo a des autor hovorí o zúfalstve či beznádeji (fr. désespoir), zúfalstve ako základnom pocite (fr. sentiment de fond), ktorý zo mňa robí nikoho, moje bytie sa ponára do bezodnej anonymity. Je to zrútenie mojich možností, ale nielen to, aj zrútenie môjho ja, prepadám sa „pred seba“, tam, kde ešte nie som sebou a nemôžem sa nijako znovu zmocniť seba samého. Všetko sa utápa v akomsi neosobnom ustrnutí, lepšie povedané, v akejsi anonymnej bdelosti. Toto popísané zúfalstvo je neobyčajné: utrpenie v tomto svojom vyvrcholení sa stáva takmer bezbolestným.[5] „Trpí sa, no nie je tu nikto, kto by trpel, naše utrpenie je nám odňaté, rovnako ako akákoľvek možnosť aktivity, vzdania sa či, naopak, boja. Zúčastňujeme sa na svojom utrpení tak, že už sami nie sme prítomní, opúšťa nás všetka vôľa a sila.“[6] Táto (ne)účasť na (takmer) bezbolestnom utrpení nám pripomína jednu Baudelairovu báseň, v ktorej si básnik spomína na bolesť dávnej nešťastnej lásky, bolesť je vtedy, v spomienke, skôr poznaná alebo meditovaná než pociťovaná…

„Upadnutie pred ipseitu samu tu ide ruka v ruke s radikálnym nezáujmom o svet, ne-zahrnutím, absolútnym odlúčením od neho.“[7] Romano pokračuje opismi s veľkou poetickou silou, analogickými ku v kapitolke všadeprítomnému Beckettovmu dielu, a hodnými autorov ako Blanchot alebo Bataille. „Takto sa vo veľkom pokoji, ktorý nastáva v skutočných chvíľach zúfalstva, zjavuje neosobná lucídnosť, kde veci začínajú žiť samy za seba, kde sa svet, teraz zbavený všetkého zmyslu, mení na čisté predstavenie, ktoré sa pred nami odvíja a nadobúda reliéf o to výraznejší, že ho opustila všetka ipseita.“[8]

Zastavme sa v opise tohto autonómneho ontologického faktu, aby sme už trochu poučení vyznačili o niečo viac interpretačnú diferenciu. Túto v istom zmysle absenciu udalosti podľa Romana, pozastavenie behu diania, sa snažím chápať ako tú udalosť, ktorou skutočne je, čiže ako pra-udalosť[9]. Extrémne zjednodušene povedané, v Romanových paragrafoch sa prechádza od momentu zúfalstva, ktorý znamená úpadok a de-kadenciu, k momentu inaugurácie, ktorý vyznačuje začiatok a rast. Toto schúlenie a odrazenie sa sú vrhnutím prostredníctvom novej udalosti do nového sveta a nového ja. Pokiaľ ide o mňa, mojou pracovnou hypotézou je zdôrazniť neodvolateľnú udalostnú či ontologickú excelentnosť tohto medzipriestoru, ktorý sa nemá opustiť Romanovým udalostným elánom (a ak áno, aspoň nie úplne, ako naznačíme nižšie).

Prechádzajme ďalej opisom: Tento fakt nie je čistým chaosom, je stále niečím ako otvoreným javiskom, niečím ako vecami na ňom, napokon niečím ako svet. A stále o nich hovoríme, že sú „vpredu“. Určite nie sú niečím triviálnym, triviálnou scénou, triviálnymi vecami a triviálnym svetom. Ale všetkým týmto v inom zmysle sú. Aj vzdialenosti treba nanovo definovať. Aj to, „čo nemá zmysel“, treba nanovo definovať, pretože nie je jasné, aký „zmysel“ môže mať absurdita, no ak je absurdita udalosťou, a nie absenciou udalosti, nejaký zmysel v nezmysle môže prebleskovať. „Veci zbavené sveta… vtrhnú do dobrodružstva a upchajú ho a začnú zaľudňovať anonymnú hyperlucídnosť zúfalstva a jeho neosobnú bdelosť, ale už nás nedosiahnu, alebo dosiahnu len prázdnotu nášho opusteného ‚ja‘.“[10] Vidíme tu predstavu o vzdialenosti (vniká, nedosahuje), o zmysle (na hranici nezmyslu, a predsa hyperlucídnosť a bdelosť).

Chcel by som zdôrazniť, že zúfalstvo či beznádej možno interpretovať aj pozitívne, ako v prípade André Comte-Sponvilla, ktorý poníma beznádej ako afektívne naladenie, ktoré sa radikálne líši od toho, ktoré zvyčajne chápeme pod týmto výrazom: poníma ho síce ako naladenie, ktoré nepočíta a nemôže počítať s nádejou (bez-), ale zároveň ho nespája s negativitou. Comte-Sponville možno zachádza priďaleko, keď s bez-nádejou spája istú pokojnú radosť (kto nedúfa v nič presahujúce prítomnosť, nemôže byť sklamaný[11]), ale v zásade súhlasím s jeho interpretačným prístupom, keď odpsychologizúva beznádej a zúfalstvo ako ten nepríjemný pocit, ktorému jednoducho a rýchlo chceme uniknúť bez toho, aby sme o ňom príliš premýšľali.

Romano dopĺňa celkový obraz prirovnaním tohto javu k nekončiacej smrti. Prichádza s myšlienkou „neosobnej smrti ako podstatne ‚nepatričnej‘ udalosti, radikálne anonymnej, kde zomierame bez možnosti prijať svoju smrť… Sme svedkami stroskotania sveta, akoby sme v ňom už neboli: sme mŕtvi… udialo sa to už dávno, bolo to tak vždy.“[12] Opierajúc sa o Kierkegaarda dodáva: „Zúfalstvo je táto pokračujúca smrť, táto smrť, ktorá nemôže zomrieť, a predsa je už mŕtva.“[13]

O niečo ďalej sa Romano venuje otázke druhých. „S takýmto zrútením sveta sa nevyhnutne spája aj zrútenie akéhokoľvek skutočného vzťahu s druhým.“[14] Aký je však vzťah k druhému, ktorý hlása Levinas? Nesprevádza aj ten mlčky kolaps sveta? Levinasov etický vzťah k druhému nie je individuálnym vzťahom k druhému, ale vzťahom cez starnutie a smrť, ktorý anonymizuje druhého, ako aj seba samého. Zrútenie jedného vzťahu tak nie je absenciou akéhokoľvek vzťahu. Podobne v článku Dlh a vyvolenie od Jeana-Louisa Chrétiena čítame, že taká smrť, ktorá sa potuluje medzi imaginárnym a reálnym, je podmienkou etiky, pretože umožňuje „rešpektovať niečo, čo je úplne iné ako život“[15]. „Žitá“ smrť by bola podmienkou a možnosťou etiky (vzťahu k druhému).

Ako som už povedal, pre Romana je toto všetko, všetko, čo je spojené so zúfalstvom, akousi katastrofou, ktorej sa treba vzdať v prospech udalosti, inej konfigurácie sveta a príchodu iného advenanta. Ja oceňujem toto bezútešné „miesto“ ako udalosť, resp. udalosť, ktorú v sebe nesú iné udalosti, aby boli udalosťami, aj keď sa už neuskutočňujú v prostredí úplného spustošenia vlastnému tejto pra-udalosti. Kde by sme toto „miesto“ mohli nájsť? Koherenciu takejto možnej existencie by mohli demonštrovať samotné umelecké diela, samotné literárne diela, v ktorých sa takýto život či takýto ne-život odohráva. Takýto život by bol možný prinajmenšom na úrovni predstavivosti, ak umelecké dielo chápeme prostredníctvom predstavivosti, ako isté „akoby“. Ale predstavy a skutočnosť, reprezentácia a prezentácia môžu mať pomerne difúzne hranice. Čisto ako vzdialená analógia: dokonca ani u Platóna nie je život ideí, hoci ide o radikálne odlišnú ontologickú skutočnosť, úplne oddelený od zmyslového, žitého života. Skutočnosť, že zúfalý život má svoje miesto v umení a literatúre, neznamená, že nemôže aspoň do určitej miery ovplyvňovaním našej imaginácie určovať „vnútro-svetské“ udalosti.

Pokúsme sa prepojiť to, čo sme doteraz povedali, s ďalším vyššie uvedeným paragrafom Existencia a slovo. Aj tu je reč o istom druhu nezmyslu, o zrode niečoho nového, čo ešte nenadobudlo svoj význam, ale čo už nemá banálny význam, ktorý sa tu tak trochu bergsonovsky odsudzuje. A bergsonovský je možno aj spôsob, akým je štruktúrované všetko ostatné: spomenuli sme, že Romanova filozofia udalosti je filozofiou novosti, vynárania sa nového. Až na to, že otázkou ostáva, ako chápať pojem novosť? Nemohla by byť novosť spôsobom, akým sa il y a – ak použijeme namiesto jedného z romanovských pojmov levinasovský výraz pre tlmený, anonymný hukot – premieta do rôznych konkrétnych konfigurácií udalostí? Spôsob, akým sa do nich premieta chaotizujúca sila zúfalstva? Skrátka, nie je nové rôznymi a zatiaľ nevidenými zjaveniami a vpísaniami nami vyzdvihovanej pra-udalosti, pra-vecí, pra-svetov či pra-druhých do romanovskej udalosti? Udalosť je tým novšia, čím je „staršia“, vzťahujúc sa k tomuto stavu pred svetom a pred subjektom.

Ak by sme mali veľmi stručne uviesť Romanovu predstavu o slove, povedali by sme, že bachelardovsky hovorí, že básnik hovorí na prahu bytia. Ale na prahu akého bytia? Práve na pôde kolapsu a kataklizmy môže vzniknúť slovo. Reč môže byť podľa môjho názoru inauguračná, aj keď hovorí o tom bezútešnom stave, o ktorom som písal v súvislosti so zúfalstvom. Opis sily reči u Romana nie je ďaleko od opisu absurdného a zúfalého. Romano si pomáha citáciou Hölderlina: „Všetko sa ukazuje, umenie i príroda, akoby po prvý raz, všetko je nepochopené, neurčité, v čistom stave hmoty a rozptýleného života.“[16]

S rečou je previazané mlčanie. „Práve prerušenie nepretržitého tárania, ktoré vytrvalo tára, nastolenie ticha v sebe samom, nie vôľou, ale kataklizmou, môže nechať vytrysknúť básnické slovo, teda nové slovo.“[17] „Nebezpečenstvo, ktorému je toto počiatočné slovo od tej chvíle vystavené, spočíva v tom, že opäť upadne do ticha, ktoré ho najprv zrodilo a sprevádza ho po celý čas ako jeho tieň. Takéto ticho nie je v skutočnosti protikladom reči, ale predovšetkým tým, čo v nej rezonuje a sprevádza ju.“[18] Túto podzemnú prítomnosť ticha v reči možno chápať aj inak než ako riziko. V mojom ponímaní básnické slovo vytvára a udržiava priestor práve pre toto ticho. „Neustále uchovávajúc svoj vlastný pôvod, slovo teda vzniká len prechádzané a prenikané tichom, všadeprítomným tichom, a preniká ním…“[19] Nehovorí tým sám Romano, že pocit zúfalstva nie je prechodným javom, len zakladajúcim pocitom, ale skôr fundamentálnym pocitom?

Nielen riadky o tichu nám umožňujú reinterpretovať Romanovu udalosť, ale aj riadky o „začiatku“. Začiatok, ktorý nemôže viesť k samostatnej udalosti, ako ju chápe Romano, ale ktorý len začína a začína navždy. Začiatok odložený ad infinitum, ktorý tu chápeme ako aspekt zúfalstva. V inauguračnom akte poézie je rigorózne udržiavanie sa na úrovni začiatku, rigorózne nenapredovanie. „Stojím ako začiatočník a popravde ako niekto, kto nezačína.“[20] „Túto nemohúcnosť začať vyslovuje Rilke znova a znova, skanduje ju v celom svojom diele…“[21] Práve táto nemohúcnosť tvorí samotné dielo.

Tento text vznikol na Filozofickom ústave SAV, v.v.i. ako súčasť riešenia grantového projektu APVV-20-0137 „Filozofická antropológia v kontexte súčasných kríz symbolických štruktúr“.

L i t e r a t ú r a
Comte-Sponville, André: Nihilizmus a jeho opak. In: Improvizácie. Bratislava: Sofa 1999.
Chrétien, Jean-Louis: La dette et l’élection. In Chalier, C. – Abensour, M. (ed.): Cahier de l’Herne : Emmanuel Levinas. Paris, L’Herne 1993.
Šedo, Marcel: Umelecky býva človek. Advenant ako herec vo filozofii Clauda Romana. In: Pro-Fil vol. 23, no. 1, 2022, pp. 43-56.
Perkner, Stanislav, Hyvnar, Jan: Řeč dramatu (Umění vnímat umění), I. Divadlo a rozhlas. Praha: Horizont 1987.
Romano, Claude: L’événement et le monde. Paris: PUF 1999.

P o z n á m k y
[1] Beckettové Štastné dni citované podľa Perkner, Stanislav, Hyvnar, Jan: Řeč dramatu (Umění vnímat umění), I. Divadlo a rozhlas. Praha: Horizont 1987, s. 136.
[2] Pre presnejšieu predstavu o Romanovej koncepcii udalosti môže čitateľ siahnuť príkladmo po článku Marcela Šeda Umelecky býva človek. Advenant ako herec vo filozofii Clauda Romana (Pro-Fil 23, 1, 2022, s. 43-56).
[3] C. Romano sa snaží vyhnúť výrazom ako ja alebo subjekt, zavádza pojem advenanta, príchodzieho, toho, kto prichádza k sebe a stáva sa sebou pretvorený udalosťou.
[4] Možno aj schematické hovorenie by malo byť jemnejšie. Nejde o prerušenia, ale o opakujúce sa udalosti „mimo“ udalostí, akési uzlové body so špecifickým rázom oproti iným udalostiam.
[5] Opis je parafrázou Romano, Claude: L’événement et le monde. Paris: PUF 1999, s. 141-142.
[6] Romano: L’événement et le monde, c. d., s. 142.
[7] Tamže, s. 142.
[8] Tamže.
[9] Francúzsky ekvivalent by zrejme znel l’archi-événement.
[10] Tamže.
[11] „Len čo položíme svoje nádeje vyššie ako realitu, realita sa môže stať len sklamaním.“ Comte-Sponville, André: Nihilizmus a jeho opak. In: Improvizácie. Bratislava: Sofa 1999, s. 117 (upravený preklad).
[12] Romano: L’événement et le monde, c. d., s. 142.
[13] Cit. podľa Romano: L’événement et le monde, c. d., s. 142.
[14] Tamže, s. 145.
[15] Myšlienka je pôvodne Kantova, cit. podľa Romano: L’événement et le monde, c. d., s. 258.
[16] Tamže, s. 223. Táto metaforika ide ešte ďalej v evokovaní akozmickosti ako vyjadrenia, ktoré sme uvádzali doposiaľ: „čistý stav hmoty“ a „rozptýlený život“.
[17] Tamže, s. 226.
[18] Tamže, s. 225-226.
[19] Tamže, s. 226.
[20] R. M. Rilke, cit. podľa Romano: L’événement et le monde, s. 227.
[21] Tamže.

Mgr. Róbert, Karul, PhD.
Filozofický ústav SAV, v.v.i.
Klemensova 19
811 09 Bratislava 1
e-mail: Robert.Karul@savba.sk
ORCID 0000-0002-8841-6232