Matúš Porubjak: Podiel ženy na poľudštení človeka, alebo zopár poznámok k Pandóre [The Part Played by Woman in the Humanisation of the Man, or Some Notes on Pandora]. In: Ostium, vol. 20, 2024, no. 4.
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
The aim of this essay is to consider Hesiod’s myth of Pandora and to examine the role Pandora played in the change of mankind. By analysing the context of the myth in which the first woman is found and the qualities that Pandora acquires from the gods, the author concludes that Pandora is deliberately created as a highly socially complex being. On the one hand, her creation involves the Graces, the Peitho and the Horae (namely GoodOrder, Justice, and Peace) – goddesses who are predominantly associated with agricultural activities, which, due to its complexity, requires the peaceful cooperation of the whole community. On the other hand, the gifts of Hermes – cunning nature and capacity for persuasive speech – enable Pandora (through flattery and deception) to advance her individual interests. Furthermore, her capabilities are crowned by the irresistible charisma bestowed upon her by Aphrodite. Pandora thus bears the qualities of a charismatic politician able to balance on the edge of her own interests and those of the community. Through Pandora, Zeus transforms the original pre-familial and socially naive community of people born under the reign of Kronos into a socially complex political community adapted to the rules of the third generation of gods, ruled by Zeus.
Keywords: Hesiod, Pandora, Prometheus, politics, skills, marriage, agriculture, charisma, sexual reproduction
Mýtus o Pandóre prakticky od svojho vzniku fascinuje umelcov od literátov cez sochárov, maliarov, hudobníkov až po súčasné umenie. Na nasledujúcich riadkoch sa pozrieme na to, aký obraz nám prináša prvé zobrazenie Pandóry, ktoré nachádzame v Hésiodových dielach Zrodenie bohov a Práce a dni. Pokúsime sa zodpovedať otázku, s akým zámerom vytvoril túto prvú ženu otec bohov a ľudí – Zeus – a čo prostredníctvom nej vniesol do ľudského spoločenstva. Mýtus o Pandóre je u Hésioda súčasťou širšieho prométheovského mýtu. Ten je veľmi skoro spracovávaný klasickými dramatikmi, rečníkmi a filozofmi, ako aj neskoršou literárnou tradíciou, vrátane rímskeho obdobia.[1] Každé zo spracovaní prináša zaujímavé aspekty tohto mýtu. Zároveň je však motivované a vedené intenciou daného autora a od Hésiodovej archaickej pôvodiny sa tak nevyhnutne odkláňa. Z tohto dôvodu budem v nasledujúcom texte prakticky výhradne pracovať s kontextom, ktorý sa nachádza priamo u Hésioda.
Prvá žena – Theogónia verzus Práce a dni
Ako som už uviedol, s mýtom o vytvorení prvej ženy sa stretávame v oboch Hésiodových eposoch (Th. 570 – 612, Op. 54 – 105). V oboch je tento mýtus súčasťou širšieho prométheovského mýtu ako odplata za Prométheovu krádež ohňa. V oboch, na Diov príkaz, prvú ženu vytvára či skôr modeluje (σύμπλασσε; Th. 571 / πλάσσε; Op. 70) Héfaistos zo zeme – hliny (γαίης) – v podobe cudnej panny (παρθένῳ αἰδοίῃ) a výsledný „outfit“ tejto podivuhodnej terakotovej sochy zabezpečí Athéna. Napokon, v oboch prípadoch je táto „plastická žena“ (πλαστός γυνή, Th. 513) prezentovaná ako pohroma pre ľudí.
Medzi oboma mýtmi o prvej žene však existuje viac rozdielov než podobností. V Theogónii je popisu vytvorenia prvej ženy venovaných 14 veršov (Th. 571-584).[2] Prvá žena tu nedostáva žiadne meno a na jej vytvorení, okrem Dia ako „zadávateľa“, participujú len dvaja bohovia – Héfaistos[3] a Athéna. Héfaistos vytvorí podobu prvej ženy z hliny a Athéna ju oblečie do striebristých šiat, ozdobí ju pestrým závojom a na hlavu jej nasadí zlatý diadém, na ktorom Héfaistos vytepal množstvo divokých zvierat s takou zručnosťou, že boli takmer na nerozoznanie od živých.[4] Celé toto dielo sa stáva podivuhodnou pastvou pre oči (θαῦμα ἰδέσθαι, Th. 575, 581) a keď ju následne Zeus predstaví bohom a ľuďom, tých spoločne zachváti úžas (θαῦμα, Th. 588) nad krásou jej skvostov. Prvá žena sa tu skôr podobá na terakotovú sochu než na živú bytosť, keďže Hésiodos sa venuje predovšetkým jej vizuálu – od oblečenia až po ozdoby. Jeho popis pripomína proces kosmésis – rituál, v ktorom Gréci odievali svojich bohov (predovšetkým bohyne) do textílií a ozdobovali ich girlandami (Wickkiser, 2010, 559 – 561).
V Prácach a dňoch opisuje Hésiodos vytvorenie prvej ženy v 23 veršoch (Op. 60 – 82) a práve tu dostáva prvá žena aj svoje meno: Pandóra. Hlavným „zadávateľom“ je opäť Zeus a opäť sa tu stretneme s Héfaistom a Athénou, tí však dávajú Pandóre aj také vlastnosti, ktorými prvá žena v Theogónii nedisponuje. Tvorcom základného dizajnu – bytosti s podobou hanblivej panny – je opäť Héfaistos, avšak do zmesi zeme a vody hneď na začiatku pridáva ľudský hlas (αὐδή) a ľudskú silu (σθένος). Athéna ju aj v tomto prípade opáše a spojí všetky ozdoby na jej tele do ladného celku, avšak najprv ju vyučí v prácach (ἔργα διδασκῆσαι), konkrétne v dobovo typickej a technologicky sofistikovanej ženskej zručnosti – tkaní pestrofarebných látok. Ozdoby už nemá na starosti Héfaistos, ale ďalšie bohyne. Charitky (Grácie) spolu s mocnou Peithó (Presviedčaním) jej ovijú šiju zlatými retiazkami a Hóry ju ovenčia jarnými kvetmi. Ruku k dielu priloží Afrodita, ktorá spôsobí, aby svojou osobnosťou vyžarovala pôvab (χάρις) a vzbudzovala bolestivú túžbu (πόθος), ktorá trýznivo stravuje údy.
Kľúčovú úlohu napokon zohrá posol bohov, chytrácky Hermés. Tomu Zeus rozkáže, aby do prvej ženy vložil psí úsudok (κύνεος νόος) a chytrácku povahu (ἐπίκλοπος ἦθος). Hermés to vykoná tak, že v jej srdci vytvorí klamstvá (ψεύδεά), lichotiace reči (αἱμύλα λόγοι) a uvedenú chytrácku povahu (ἐπίκλοπος ἦθος). Napokon Hermés rozozvučí hlas (φωνή) prvej ženy a dá jej meno Pandóra, „pretože všetci, čo majú príbytok na Olympe, jej podarovali dar, pohrome podnikavých mužov (ἀνδράσιν ἀλφηστῇσιν)“ (Op. 81 – 82). Na rozdiel od krásne zdobenej terakotovej sochy Theogónie pred nami v Prácach a dňoch stojí nádherne oblečená živá žena oplývajúca rečou a hlasom, životnou silou a zručnosťami, osobnosťou vyžarujúcou pôvab a túžbu, a charakterom schopným zámerne a chytro manipulovať okolím vo svoj prospech.
Tri generácie bohov a prví ľudia
Skôr než bližšie preskúmame otázku, čo bolo príčinou súboja v chytrosti medzi Prométheom a Diom a čo vlastne Zeus sledoval vytvorením Pandóry, musíme si aspoň vo veľkej stručnosti zrekapitulovať kozmogonický proces troch generácií bohov, ktorý nájdeme v Theogónii a ktorý tvorí pozadie príbehu o prvých ľuďoch. Počiatočnou plodiacou božskou dvojicou je Gé a ňou zrodený Úranos. Z ich spojenia sa, okrem troch storukých obrov a troch Kykópov, zrodí šesť bohov a šesť bohýň (Th. 133 – 153), ktorých Úranos neskôr nazve Titáni za to, že si trúfli vykonať voči nemu bezbožný čin (Th. 207 – 210). Tým bola kastrácia otca, ktorú, na žiadosť matky Gé, zrealizoval najmladší z potomkov – Kronos. Svojím činom tak oddelil Nebo od Zeme, zbavil svojho otca vlády a oslobodil seba a svojich súrodencov z útrob Gé, z ktorej im Úranos pôvodne nedovoľoval vyjsť. Len čo Kronos usekol otcovi úd, hodil ho za hlavu. Krv z useknutého údu prijala Zem a zrodila trestajúce Erínie, Gigantov – obrov v žiariacej zbroji a Jaseňové nymfy (Μελίη), ktoré nižšie ešte spomenieme. Z peny, ktorá vznikla v mori okolo údu, sa nakoniec zrodila Afrodité (Th. 170 – 206).
S nástupom Krona prichádza k slovu druhá generácia bohov a nový kozmický poriadok. Kronos si berie za manželku svoju sestru Rheiu, s ktorou splodí tri bohyne – Hestiu, Démétér a Héru, a troch bohov – Poseidóna, Háda a najmladšieho Dia. Opäť opakuje „chybu“ svojho otca. Už síce nemá moc udržiavať svoje deti v útrobách matky, ale ihneď po narodení ich hltá – uzatvára vo svojom vnútri. Po porade s Gé a Úranom Rheia oklame Krona a namiesto novonarodeného Dia mu podstrčí v plienkach zavinutý kameň. Zachránené dieťa vyživí Zem a keď Zeus vyrastie a zosilnie, za pomoci ľsti, s ktorou prišla dômyselná Gé, donúti Krona vyvrhnúť svojich súrodencov a pripraví ho o vládu (Th. 453 – 506). Tým sa začne tretí kozmický poriadok a vlády sa ujme tretia generácia bohov na čele s Diom, v ktorej sa odohrá aj nami sledovaný príbeh s Pandórou.
V súvislosti s mýtom o prvej žene je nutné spomenúť aj Kronovho brata Iapeta. Ten si berie za manželku jednu z Ókeanových dcér a splodí s ňou smelého Atlanta, slávneho Menoitia, chytráckeho Prométhea a chybujúceho Epiméthea (Th. 507 – 512). Zeus a Prométheus sú teda bratranci. Prvý je vládcom, ktorý získal vládu porážkou svojho otca, druhý je z rodu brata Diovho otca, ktorý môže pre Dia predstavovať potenciálnu hrozbu. Zeus sa teda uchýli k nasledovným preventívnym opatreniam (Th. 507 – 534). Spupného (ὑβριστής; Th. 514) Menoitia zrazí bleskom do Erebu, Atlasovi pririekne údel podopierať nebeskú klenbu. Chytráckeho (ποικιλόβουλος; Th. 521) Prométhea – toho, ktorý predvída, myslí vopred – napokon pripúta ku skale a zošle naň orla, ktorý mu každý deň vyžerie pečeň, ktorá cez noc opäť dorastie, ako trest za to, že sa odvážil súťažiť s jeho vôľou (ἐρίζετο βουλὰς Th. 534). Epimétheus – ten s oneskorenou mysľou – podľahne nádhere prvej ženy a prijme ju do svojho domu, čím sa prakticky dostáva skôr na úroveň ľudí a vypadáva tak z mocenskej hry.
Prométheovo prikovanie ku skale je výsledkom súboja v chytrosti medzi ním a Diom, a práve v nej vstupujú do hry aj ľudia (ἄνθρωποι). Ide o akúsi „šachovú partiu“, v ktorej šachovnicou je nížina Mékóné, kde sa rozhodovalo o dôležitých otázkach medzi ľuďmi a bohmi, šachovými veľmajstrami sú Zeus a Prométheus a figúrkami na šachovnici sú – ako sa napokon ukáže – samotní ľudia. Predmetom rozhodovania je obetovanie bohom. Prométheus vezme na seba rolu obetného kňaza a rozdelí obetného vola na dve časti. Na jednu stranu dá dlhé kosti obalené lákavým tukom, na druhú mäso, ktoré zabalí do nevábneho bachora a nechá Dia, aby si vybral. Ten vo svojej múdrosti vytuší Prométheov úskok, ale vyberie si časť s tukom, v ktorom sú schované kosti (Th. 535 – 557).[5] Ako odplatu za nerovné rozdelenie obete, vykonanej Prométheom, berie ľuďom oheň. Tí majú teraz problém, musia bohom spaľovať na oltároch belostné kosti a zvyšné mäso požívajú ako potravu, ktorú bez ohňa nedokážu upravovať. Prométheus ako protiopatrenie božský oheň ukradne a prinesie ľuďom naspäť (Th. 561 – 569). Zeus následne prichádza s finálnym ťahom – prvou ženou, už spomínanou nádherne ustrojenou živou terakotovou sochou vyvolávajúcou úžas bohov aj ľudí, ktorá prostredníctvom Epiméthea vstupuje do života ľudí (Th. 570 – 589).
Odkiaľ sa však vzali samotní ľudia? Theogonia o ich pôvode mlčí. Na scénu vstupujú až pri Diovom vyrovnaní sa s Prométheom. So zaujímavou hypotézou o pôvode prvých ľudí prišla J. S. Clay (2003, 96 – 98). Pri opise odňatia ohňa smrteľníkom Hésiodos nazýva ľudí „plemenom jaseňovým“ (μελίῃσι, Th. 563). V Prácach a dňoch tvorí Zeus z jaseňa bronzové pokolenie, ktoré charakterizuje ako strašné a mocné (Op. 145). Clay, po odvolaní sa na tieto pasáže a na komentáre v scholiách, prichádza k záveru, že vznik človeka sa môže viazať na Jaseňové nymfy, ktoré sa, spolu s Eríniami a Gigantami, zrodili zo Zeme, keď tá do seba prijala kvapky krvi prýštiace z uťatého Úranovho údu.[6] Zrodenie ľudí zo Zeme by nebolo ničím netradičné. Na začiatku mýtu o pokoleniach Hésiodos uvádza, že rozpovie nový príbeh o tom, „ako sa z toho istého zrodili bohovia aj smrteľní ľudia“ (Op. 108). Matkou, či pramatkou bohov je Gé – „Zem širokej hrude, pre všetkých naveky bezpečné sídlo“ (Th. 117). Ako dokladuje Kerényi (1996, 159 – 161), podľa väčšiny maloázijských a gréckych mýtov prví ľudia povstali práve zo Zeme. Ľudia ako bytosti zrodené hneď na začiatku alebo v priebehu Kronovej vlády, tak majú bližšie k druhej generácii bohov. Hoci sú smrteľní, mohli by – ak by sa pridali na stranu Prométhea – predstavovať potenciálnu hrozbu. Preto Zeus robí poriadok aj s nimi.
Manželstvo a živobytie
Čo je podstatou Diovej ľsti a ako ľudí oslabí príchod prvej ženy? So ženským pokolením, s týmto „spanilým zlom“ (καλὸν κακὸν; Th. 585), neprichádza do domu muža nešťastná chudoba (οὐλομένη Πενίη), ako v Theogónii zdôrazňuje Hésiodos, ale túžba po bohatstve a nadbytku (Κόρος; Th. 593). Odteraz sa muži potrebujú ďaleko viac činiť, aby obstarali dostatok bohatstva pre zabezpečenie svojich manželiek a detí, ktoré im porodia. Vyhnúť sa tomuto údelu podľa Hésioda už nie je možné. Lebo ak sa aj muž vyhne sobášu, nepríde k lepšiemu, ale k horšiemu – v starobe ho nebude mať kto opatrovať a keď zomrie, jeho majetok si rozdelia vzdialení dedičia, ktorých ani nepoznal (Th. 603 – 606). Za takéhoto stavu vecí je na tom relatívne najhoršie ten, komu sa dostane zlej ženy a nepodarených detí, relatívne najlepšie ten, kto dostane milú a oddanú ženu – v živote takého človeka sa budú zlo a dobro vzájomne vyvažovať (Th. 607 – 612). Podstata Diovej ľsti s prvou ženou spočíva v zavedení rodinných a ekonomických zväzkov. Ľudia budú odteraz musieť venovať svoju energiu na to, aby obstarali dostatok prostriedkov pre svojich najbližších a neostane im sila na potenciálne paktovanie s bohmi, ktorí by mohli ohroziť poriadok nastolený Diom. V Theogónii sa nám tak odhaľuje prvý kľúčový motív Diovej ľsti s prvou ženou.
Pokiaľ Theogónia primárne sleduje božský svet a jeho premeny, Práce a dni sa sústredia predovšetkým na svet ľudí, aj preto tu prvá žena dostáva svoje meno, a zároveň tu nájdeme ďalšie kľúčové vlastnosti, ktoré so sebou Pandóra prináša. Príbehu o tom, čo bezprostredne predchádzalo vytvoreniu Pandóry, jej stvorení a následkov, ktoré jej príchod pre ľudí znamenal, venuje Hésiodos v Prácach a dňoch 63 veršov (Op. 42 – 105). Ich súčasťou je krátka rekapitulácia toho, čo poznáme z Theogónie. Konštatovanie, že Prométheus Dia oklamal, odňatie ohňa ľuďom, jeho krádež a navrátenie (Op. 47 – 56), a napokon nový, oveľa obšírnejší popis tvorby Pandóry, jej vlastností a dôsledkov tohto Diovho triku.
Hneď v prvom verši celého príbehu sa však objavuje úplne nový motív, ktorý v Theogónii nenachádzame. Je ním konštatovanie, že „bohovia skryli pred ľuďmi živobytie (βίος)“ (Op. 42). Ak by tak nespravili, pokračuje Hésiodos, dalo by sa za deň získať toľko, čo teraz za celý rok a ťažké roľnícke práce či nebezpečné obchodné cesty by si ľudia mohli odpustiť (Op. 43 – 46). Tento motív Hésiodos rozvedie o niekoľko veršov neskôr – hneď potom ako Epimétheus prijme Pandóru do svojho domu a ona otvorí povestnú nádobu (πίθος) obsahujúcu všetky zlá – keď skonštatuje, že predtým „ľudská rasa žila na zemi ďaleko od ziel, bez ťažkej lopoty a bolestivých chorôb, ktoré mužom nosia smrť“ (Op. 90 – 92). Takýto život nápadne pripomína Hésiodov zlatý vek, v ktorom prví ľudia, žijúci za vlády Krona (Op. 111), žili bez akejkoľvek námahy a trápenia, nikdy nestarli, umierali v plnej sile akoby premožení spánkom, pričom im pôda sama od seba rodila hojnosť plodov „a požehnaní bohovia ich milovali“ (Op. 109 – 120).[7]
V tomto príspevku nemáme priestor venovať sa otázke presného časového zladenia príbehu o Pandóre s príbehom o piatich ľudských pokoleniach/vekoch (γένος; Op. 106 – 201). To, čo tu podľa mňa chce Hésiodos zdôrazniť, je rozdiel medzi životom ľudí pred objavením sa Pandóry a po ňom. Proces Diovho vyrovnania sa s ľuďmi sa v Prácach a dňoch začína skrytím živobytia (ktoré mohlo byť spúšťačom onoho rokovania medzi ľuďmi a bohmi v Mékóne, do ktorého sa nešťastne vložil Prométheus svojím rozdelením obete) a končí finálnym vypustením ziel z Pandórinho hrnca. Je to proces, v ktorom sú ľudia donútení obetovať bohom zápalné obete a starať sa o obživu seba a svojich potomkov, čím sa oslabí ich postavenie a prehĺbi priepasť medzi nimi a bohmi.
Pandóra – technické a osobnostné špecifikácie
Na začiatku článku sme spomenuli, že opis prvej ženy v Theogónii sa výrazne líši od jej opisu v Prácach a dňoch. Pandóra Prác a dní – eposu popisujúcom ľudský svet – odhaľuje kľúčové vlastnosti a zručnosti, ktoré prostredníctvom nej Zeus „vpašuje“ medzi ľudí. Skôr než sa dostaneme k podrobnej analýze jednotlivých vlastností, ktorými Pandóru obdaria bohovia lojálni Diovi, pristavme sa na chvíľu pri božskom kováčovi Héfaistovi. Prvá žena Theogónie a Prác a dní totiž nie je jediná deva budiaca úžas, ktorú vytvoril. S podobným Héfaistovým výtvorom sa stretávame aj u Homéra v Íliade. Odcitujme si tu celú príslušnú pasáž: „Dve služobné zlaté, živým podobné dievkam (ζωῇσι νεήνισιν), sa hrnuli pánovi pomôcť. Vedeli rozmýšľať (νόος),[8] vravieť (αὐδή) a dokonca mali aj silu (σθένος), napokon zásluhou nebeských bohov sa vyznali v prácach (ἔργα). Veľmi sa náhlili po boku pána…“ (Il. 18, 417 – 421).[9] Všetky atribúty týchto dievok sa dostanú aj Pandóre. U Hésioda ju Héfaistos hneď na začiatku vybaví schopnosťou reči (αὐδή) a silou (σθένος) (Op. 61). Výuku v prácach (ἔργα) obstará Athéna (Op. 63 – 64).[10] V oboch prípadoch sa tiež objaví schopnosť myslenia (νόος). Rozdiel je v tom, že v Prácach a dňoch dostáva Pandóra myseľ nie od Héfaista, ale od Herma, a to s charakteristikou „psia myseľ“ (Op. 68). Ak odhliadneme od tohto detailu (ku ktorému sa ešte vrátime), potom tak Pandóra, ako aj zlaté dievky majú rovnaké „technické špecifikácie“ – sú schopné myslieť a hovoriť, a disponujú silou a schopnosťou vykonávať prácu. Ak by Pandóra ostala len pri týchto vlastnostiach, bola by len ďalším androidom či skôr gynoidkou antickej mýtotvornej imaginácie.
Uvedené tri zručnosti – myslenie, reč a schopnosť vykonávať komplexné činnosti si tu pracovne nazvime technickými. Rozoberme si teraz podrobne zvyšné zručnosti a vlastnosti, ktoré Pandóra dostáva do vienka. Začnime zdanlivo triviálnou vlastnosťou – krásnym vzhľadom (καλὸς εἶδος; Op. 63). Jeho účel a schopnosti s ním spojené sú určené jednak spôsobom, akými sa ho Pandóre dostáva, jednak vlastnosťami bohýň, ktoré spolupracujú na jeho vytvorení. Okrem hlavných tvorcov Héfaista, ako zručného remeselníka, a Athény, ako bohyne spojenej s remeslom a múdrosťou, sú to ďalšie bohyne: Charitky, Peithó a Hóry. V Theogónii (907 – 911) Hésiodos uvádza Charitky ako dcéry Dia a Ókeanovej dcéry Eurynomé (Širokomyseľnej). Sú tri: Aglaia (Nádhera), Eufrosyné (Šťastná myseľ) a Thalia (Slávnosť) a spopod ich viečok sa vylieva láska. Ďalšou bohyňou, ktorá spolupracuje na výzore Pandóry je dcéra Ókeana a Thétys Peithó (Presvedčenie, schopnosť presviedčať). Poslednými z uvedených bohýň sú Hóry – tie, ktoré „robia všetko dozretým (ὡραῖος) a teda krásnym“ (Verdenius 1985, 56). Je tiež treba spomenúť, že podľa Theogónie (901 – 903) sú Hóry dcérami Dia a jeho druhej manželky Themis (Práva). Podobne ako Charitky sú tiež tri. Volajú sa Eunomié (Zákonnosť), Diké (Spravodlivosť) a Eiréné (Mier) a sú to „božstvá, ktoré sa smrteľným ľuďom starajú o ich práce“ (Th. 903). To je v zhode s naratívom, ktorý Hésiodos v Prácach a dňoch viac ráz zopakuje, že toho, kto koná spravodlivo, podľa zákona a v mieri, bohovia odmenia prosperitou (Op. 225 – 247, 274 – 285). Všetky vlastnosti – darované Charitkami, Peithó a Hórami – napokon spája do ladného poriadku (κόσμον ἐφήρμοσε) múdra Pallas Athéna (Op. 76). Máme tu teda prvú dôležitú vlastnosť Pandóry – presvedčivosť dožiniek – radostnej oslavy pokojného užívania plodov poľnohospodárskej práce.[11]
Ďalšou z „veľkých“ bohýň, ktorá popri Athéne prispeje k Pandórinmu charakteru, je Afrodité. Tá, na žiadosť Dia, zabezpečí, aby Pandóra celou svojou osobnosťou vyžarovala pôvab (χάρις) a vzbudzovala bolestivú túžbu (πόθος), ktorá trýznivo stravuje údy (Op. 65 – 66). Ide o komplikovane preložiteľnú pasáž,[12] v ktorej hlavnými pojmami sú pothos – túžba, želanie si niečoho, láska k niečomu, chcenie, dychtivosť, ale aj bolesť či žiaľ[13] a charis, slovo, s ktorým sme sa v personalizovanej podobe Charitiek stretli vyššie. Charis je možné preložiť ako pôvab, šarm, potešenie, radosť. Avšak má aj ďalšie dôležité významy: láskavosť a vďačnosť. Charis v tomto slova zmysle pokrýva tak schopnosť preukázať druhému láskavosť, ako aj schopnosť vyjadriť vďaku za prijatú láskavosť.[14] Ak by sme mali výrazy pothos a charis spojiť do jednej vlastnosti, potom by sa dalo povedať, že Afrodité obdarúva Pandóru charizmou, robí z nej charizmatickú bytosť – niekoho, ku komu túžobne vzhliadame, pretože je nositeľom kvalít, ktoré obdivujeme, a niekoho, od koho sa nám dostáva láskavosti a voči komu zároveň cítime bytostnú potrebu prejaviť svoju vďačnosť.
Posledným kľúčovým hráčom pri vytvorení charakteru Pandóry je prešibaný Hermés – posol bohov, veľký rečník a klamár, syn Dia a Maie (Th. 938 – 939).[15] Toho Zeus poverí, aby do dievčiny vložil psiu myseľ (κύνεος νόος) a chytrácku povahu (ἐπίκλοπος ἦθος) (Op. 67 – 68). Výraz kyneos noos (psia myseľ) sa zvykne prekladať ako „podlá“ či „nehanebná myseľ“.[16] Som presvedčený, že Hésiodos význam tohto slovného spojenia upresňuje o pár veršov nižšie, keď popisuje, ako to Hermés spravil: „V jej srdci vytvoril klamstvá (ψεύδεά), lichotiace reči (αἱμύλα λόγοι) a chytrácku povahu (ἐπίκλοπος ἦθος) posol Argobijca podľa zámerov hlbokohrmiaceho Dia“ (Op. 77 – 79). Chytrácka povaha sa opakuje v oboch prípadoch. Namiesto „psej mysle“ sú tu prezentované dve zručnosti – klamstvo a lichotenie. „Psia myseľ“ sa tak ukazuje ako schopnosť takticky striedať zaliečanie s predstieraním.
Posledná vec, ktorú Hermés do Pandóry vkladá, je reč (φωνή) (Op. 79). So schopnosťou hovoriť sme sa stretli už na začiatku, kedy hlasom Pandóru vybavuje Héfaistos. V Héfaistovom prípade je použitý výraz audé, v prípade Herma fóné. Ide o synonymá, avšak slovo audé znamená skôr hlas v zmysle niečoho, čo vydáva zvuk, niečoho „počuteľného“ (audé môže vydať napríklad tetiva luku). Slovo fóné sa používa pre zvuk vydávaný pľúcami a hrdlom, v drvivej väčšine označuje ľudskú reč a je nositeľom nejakého významu.[17] Héfaistos dáva Pandóre hlas ako „technickú“ vlastnosť, Hermés ako sociálno-komunikačnú zručnosť. Hermés tak završuje dielo ostatných bohov a z Pandóry vytvára zručnú komunikátorku schopnú strategicky skrývať svoje zámery a získavať druhých pre svoje ciele. Vyššie sme si vlastnosti, ktorými obdarúva Pandóru Héfaistos a Athéna, pomenovali ako technické (sila, zručnosť v prácach, hlas). Zvyšné zručnosti, ktoré dostáva od ďalších bohov a bohýň, majú vo všeobecnosti charakter zručností sociálnych – presvedčivosť, charizma, chytrácka povaha, schopnosť lichotiť a zavádzať.
Nakoniec Zeus ešte musí dostať Pandóru medzi ľudí. Posiela Herma, aby ju priviedol Epimétheovi. Ten zabudne na bratove varovanie, aby nikdy od Dia neprijímal žiaden dar a ako prvý prijme túto novú verziu človeka – ženy do svojho domu (Op. 89, Th. 513), čím vytvorí či skôr potvrdí, inštitút manželstva. S Pandórou prichádza aj „veno“, ktoré dostáva od Dia – veľký džbán, z ktorého po otvorení vyletia bolestivé choroby nosiace smrť, bezútešné útrapy a ostatné zlá, ktoré potichu napádajú ľudí, keďže im Zeus odňal hlas (Op. 100 – 104). V džbáne ostáva ako posledná z darov len Nádej (Ἐλπίς), ktorá z vôle Dia už nestihla vyletieť.[18] Prométheus a Epimétheus majú v celom príbehu evidentne blízko k ľuďom. Prométheova snaha prekabátiť Dia však v konečnom dôsledku prinesie ľuďom nešťastie. Kaskáda pohrôm sa spustí jeho rozdelením obete a dovŕši prijatím Pandóry s jej „venom“ do Epimétheovho domu. Druhá generácia bohov je na tretiu generáciu prikrátka. Skrátka, ako uzatvára celý Prométheovsko-Pandórin príbeh Hésiodos, „nie je teda možné vyhnúť sa zámerom Dia (Διὸς νόον)“ (Op. 105).
Upgrade ľudstva a Pandóra ako charizmatická politička
Na záver sa pokúsime načrtnúť, aké vlastne boli Diove zámery a ako prostredníctvom Pandóry zmenil ľudstvo. Najprv sa však pozrieme na to, ako z pohľadu Prométheovsko-Pandórinho mýtu vyzeral život ľudí v pred- a v po-Pandórinom období. Zdá sa, že ľudia pred Pandórou nepoznali nutnosť (pohlavného) rozmnožovania svojho druhu. Buď boli dlhovekými potomkami Jaseňových nýmf a Gigantov, ako naznačuje Clay, alebo sa rodili priamo zo zeme, ako naznačuje mýtus o zlatom pokolení a odkazy na ďalšie pôvodné príbehy o prvých ľuďoch. Pandóra je vytvorená zo zeme (inak by nemohla rodiť), svojím príchodom sprostredkúva ľuďom plodiacu schopnosť, no zároveň ich od tejto pôvodnej chtonickej sily vzďaľuje. So zemou je spojený aj ďalší rozdiel. Ľudia pred Pandórou nepotrebovali vynakladať žiadnu námahu, aby si zabezpečili živobytie. Jednak ich živobytie nebolo skryté a zem im sama poskytovala všetko, čo potrebovali, jednak neboli nútení živiť svoje rodiny. S Pandórou napokon prichádza medzi ľudí inštitút manželstva, ktorý spája schopnosť plodiť s potrebou zabezpečenia výživy a prináša do života ľudí boj o ekonomickú prosperitu a sociálny status rodín a rodov.
Ďalším kľúčovým rozdielom medzi životom pred a po Pandóre sú technai. Zdá sa, že potreba technai sa prvý raz objavuje práve počas udalostí, pri ktorých je vytvorená samotná Pandóra. Skrytie živobytia vyvoláva potrebu poľnohospodárskych a obchodníckych zručností. Rozhodnutie Dia, aby ľudia obetovali bohom, a Prométheovo delenie koristi naznačuje potrebu umenia rituálneho a vešteckého,[19] ako aj umenia tepelnej úpravy jedla. Odobratie a prinavrátenie ohňa naznačuje objavenie sa techník súvisiacich s prácou s ohňom a výrobou nástrojov potrebných pre poľnohospodárstvo a boj o zdroje. Samotná Pandóra prichádza medzi ľudí vybavená umením tkania látok. Finálne vypustenie smrteľných chorôb, trápení a ziel naznačuje potrebu objavenia liečiteľského umenia, vrátane umenia služobníkov Múz – básnikov, ktorých spev rozpúšťa smútok a pomáha zabudnúť na všetky trápenia (Th. 94 – 100).
S Pandórou prichádza medzi ľudí ešte jedna kľúčová záležitosť – komplexné sociálne väzby. Keď sme hovorili o schopnostiach, ktoré Pandóra dostáva na Diov príkaz od bohov, ktorí sú buď jeho priamymi potomkami, alebo sú voči nemu plne lojálni, rozdelili sme ich na technické a sociálne. Práve sociálne zručnosti, ktoré prichádzajú do sveta prostredníctvom Pandóry, nás teraz budú zaujímať. Pandóra reprezentuje sociálne veľmi komplexnú bytosť. Na jej vytvorení sa na jednej strane podieľajú Charitky, Peithó a Hóry. Ako sme uviedli, tieto bohyne majú u Hésioda blízko k agrárnej činnosti, ktorá svojou komplexnosťou (prinajmenšom v čase zberu a spracovania úrody) vyžaduje kooperáciu celej skupiny. Tri Hóry – Zákonnosť, Spravodlivosť a Mier sú základnou podmienkou kooperácie, ktorá nakoniec ústi do krásy a radosti prosperujúceho spoločenstva. Z druhej strany sú tu dary Herma – chytrácka povaha a schopnosť presvedčivej reči, ktorá prostredníctvom lichotenia a zavádzania umožňuje presadzovať individuálne záujmy na úkor celku. To celé je korunované neodolateľnou charizmou, ktorú Pandóre daruje Afrodité. Pandóra sa tak stáva nositeľom vlastností charizmatickej političky – balansuje na hrane medzi vlastnými záujmami (záujmami rodiny či klanu) a medzi záujmami celého spoločenstva.
Zeus sám je veľmi zručným politikom a svoju moc zabezpečuje nielen silou, ale aj prostredníctvom prezieravých politických spojenectiev a rozhodnutí.[20] Svoju chytrosť prejaví aj voči bytostiam zrodeným a blízkym druhej generácii bohov. Ľudstvo pred Pandórou je pre život vo veku riadenom treťou generáciou bohov „zastaranou verziou“. Keďže Zeus nehodlá ľudstvo vyhubiť alebo zhodiť do Tartaru, prostredníctvom Pandóry vytvára jeho „upgrade“, menej nebezpečnú verziu prispôsobenú jeho forme vlády a cieľom. Oslabuje ich blízkosť k zemi a pôvodnú divokosť chorobami, nutnosťou rozmnožiť sa, uživiť a obetovať bohom zápalné obete. Zároveň im však umožní nadobudnúť nové schopnosti techník prežitia. Prostredníctvom Pandóry sa medzi ľudí dostáva inštitút rodiny. V agrárnom spoločenstve sú tieto rodiny nútené spolupracovať, spájať sa do klanov a obcí. To vytvára komplexné sociálne väzby, pre ktoré je Pandóra vybavená adekvátnymi zručnosťami. Zeus napokon z ľudí vytvára politické spoločenstvo. Pandóra tak prevádza ľudstvo z poriadku druhej do poriadku tretej generácie bohov. Parafrázujúc názov jednej z kedysi často citovaných esejí F. Engelsa si napokon dovolím skonštatovať, že u Hésioda to bola žena (Pandóra), ktorá zohrala kľúčovú úlohu v poľudštení človeka.[21]
Článok vznikol ako súčasť riešenia projektu VEGA 2/0163/22 – Literatúra v bioetike a bioetika v literatúre.
L i t e r a t ú r a
CLAY, J. S.: Hesiod’s Cosmos. Cambridge: Cambridge University Press 2010.
ENGELS, F.: Podiel práce na poľudštení opice. Bratislava: Pravda 1949.
HESIOD: Theogony, Work and Days, Testimonia. Ed. and tr. by Glenn W. Most. Harvard University Press 2006 (LCL 57).
HOMÉROS: Ílias. Preklad M. Okál. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1962.
HOMÉROS: Odysseia. Preklad M. Okál. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1966.
KERÉNYI, K.: Mytologie Řeků I (Příběhy bohů a lidí). Praha: OIKOYMENH 1996.
KONRÁDOVÁ, V.: God and Justice in Hesiod and Plato: Interpreting the Myth of Protagoras (Prot. 320d–322d). In: ΠΗΓΗ/FONS vol. 3, 2018, pp. 9–19. DOI: 10.20318/fons.2019.4549
KONRÁDOVÁ, V.: Stud jako sociální fundament v prótagorovském mýtu v Platónově dialogu Prótagoras. In: Aither, vol. 29, 2023, pp. 28 – 43. DOI: 10.5507/aither.2023.009
LEVINE, D. B.: Symposium and the Polis. In: FIGUEIRA, T. J., NAGY, G. (eds.): Theognis of Megara: Poetry and the Polis. Baltimore and London: The Johns Hopkins University Press, 1985, pp. 176 – 196.
LIDDEL, H. G., SCOTT, R., JONES, H. S.: Greek-English Lexicon. Oxford: Clarendon Press 1996.
MUELLER, M.: The Disease of Morality in Hesiod’s Theogony: Prometheus, Herakles, and the Invention of Kleos. In: Ramus, vol. 45, 2016, no. 1, pp.1 – 17, Aureal Publications. doi:10.1017/rmu.2016.1
NOORDEN, H. V.: Playing Hesiod: the ‘myth of the races’ in classical antiquity. Cambridge: Cambridge University Press 2015.
PEARSON, L.: Popular Ethics in Ancient Greece. Stanford University Press 1962.
PORUBJAK, M.: Why Did Theognis Not Leave Respect and Retribution in His “Hope Elegy”? In: Filozofia, vol. 78, 2023, no. 4, pp. 245 – 258. https://doi.org/10.31577/filozofia.2023.78.4.1
SCARNERA, P.: The Myth as a Tool for Human Behavior Setting. In: International Journal of Social Science Studies. Vol. 4, 2016, No. 7. ISSN 2324-8033 E-ISSN 2324-8041. doi:10.11114/ijsss.v4i7.1612
THEIN, K.: Teleology and Myth in the Protagoras. In: HAVLÍČEK, A – KARFÍK, F. (eds.): Plato’s Protagoras. Proceedings of the Third Symposium Platonicum Pragense. Praha: OIKOYMENH 2003, pp. 60 – 70.
VERDENIUS, W., J.: A Commentary on Hesiod Works and Days, vv. 1–382. Leiden: Brill 1985.
VERNANT, J. – P.: Myth and Thought among the Greeks. New York: Zone Books 2006.
VERNANT, J. – P.: Vesmír, bohové, lidé (Nejstarší řecké mýty). Praha – Litomyšl: Paseka 2001.
WICKKISER, B. L.: Hesiod and the Fabricated Woman: Poetry and Visual Art in the Theogony. In: Mnemosyne, vol. 63, 2010, pp. 557 – 576, Brill. DOI: 10.1163/156852510X456219
YONA, S.: What About Hermes? A Reconsideration of the Myth of Prometheus in Plato’s Protagoras. In: Classical World, vol. 108, 2015, no. 3, pp. 359 – 383. DOI: 10.1353/clw.2015.0037
ZELINOVÁ, Z.: Hésiodova Pandora ako prvá idea fembota? In: Ostium, vol. 20, 2024, no. 1.
ZELINOVÁ, Z., KALAŠ, A.: Hesiodov svet vo veršoch: pramene a interpretácie. Bratislava: Iris 2022.
P o z n á m k y
[1] Prvé filozofické spracovaním prométheovského mýtu nachádzame v Platónovom dialógu Prótagoras. K interpretácii tzv. Platónovho prótagorovho mýtu, ktorý odkazuje práve na Hésiodov prométheovský mýtus, v našej oblasti v poslednej dobe význačne prispeli K. Thein (2003) a V. Konrádová (2018), (2023).
[2] V Prácach a dňoch je popisu venovaných 23 veršov, teda takmer dvojnásobok (Op. 60-82).
[3] Héfaistos pri popise vytvárania prvej ženy nie je menovaný svojím vlastným menom, ale prezývkou Krivkavec Ἀμφιγυήεις (Th. 572, 579). (V Prácach a dňoch je pomenovaný aj ako Héfaistos (Op.60), aj ako Krivkavec (Op.70).) Bronwen L. Wickkiser (2010, 562, pozn. 14) výlučné použitie mena Krivkavec v Theogónii interpretuje nasledovne: „Dôraz na jeho telesné postihnutie vrhá ešte priaznivejšie svetlo na jeho vizuálne bezchybnú tvorbu.“
[4] K podrobnej interpretácii symboliky tohto diadému, ktorého opisu venuje Hésiodos celé štyri verše (581-584), pozri Zelinová, Kalaš (2022, 87 – 89), ako aj Zelinová (2024), kde autorka okrem interpretácie diadému diskutuje aj fenomén gréckeho fetišistického zvyku nazývaného agalmatofilia – sexuálnej túžby po sochách.
[5] So zaujímavou interpretáciou Diovej voľby prichádza J. P. Vernant (2001, 50). Prométheus svojím trikom poskytuje ľuďom jedlú časť obete – mäso zabalené v nevábnom bachore. Nejde tu však o lepšiu alebo cennejšiu časť, tou sú práve v loji zabalené kosti, ktoré nehnijú a pretrvajú aj po smrti človeka alebo zvieraťa. Kosti navyše obsahujú špik, ktorý Gréci spájali s mužským semenom, teda s tým, čo nesie so sebou život. Zeus si teda z obete zámerne vybral to, čo má bližšie k nesmrteľnému a božskému a ľuďom ponechal to, čo podlieha rozkladu. Prométheova vina tak nespočívala v samotnom rozdelení koristi, ale v tom, že chcel Dia oklamať.
[6] Túto interpretáciu podrobuje kritike M. Mueller (2016, 12, n.41).
[7] Túžba po bezproblémovom dostatku a harmónii zlatého veku v kontraste k námahe, starostiam a sporom, ktoré sprevádzajú ľudí neskorších vekov sa čoskoro stane „štandardným klišé gréckej archaickej poézie“ (Levine 1985, 194).
[8] Doslova – mali myseľ vo svojom srdci/hrudi (τῇς ἐν μὲν νόος ἐστὶ μετὰ φρεσίν; Il. 18, 419).
[9] V texte Héfaistos nie je priamo spomenutý ako tvorca dievok. Avšak dievky sa objavia v pasáži, v ktorej ho na Olympe navštevuje Thétis. Tá vstúpi do jeho kováčskej dielne v momente, kedy dokončuje dvadsať automatických trojnožiek, ktoré majú samy vchádzať do snemu bohov a zase sa vracať (Il. 18, 369 – 381; por. zlatých a strieborných psov, ktorých vytvoril svojou skúsenou mysľou, aby strážili palác Faiákov v Od. 8, 91 – 93). Je teda veľmi pravdepodobné, že dievky sú ďalším z jeho podivuhodných automatických výtvorov.
[10] V prípade zlatých dievok v Íliade sú spomenutí len bohovia vo všeobecnosti. Avšak aj tu by bola Athéna hlavnou kandidátkou, podobne ako v Odyssei (7, 111), kde Athéna dala Faiáckym ženám „znalosť prekrásnych diel (ἔργα) a krem toho vznešenú myseľ“.
[11] Pokiaľ prvá žena Theogónie svojou strnulosťou a diadémom s vytepanými divokými zvieratami pripomína akúsi paleolitickú bohyňu, v Prácach a dňoch sa nám Pandóra ukazuje skôr ako bohyňa neolitická.
[12] Komentáre k nej pozri napr. u Verdenia (1985, 51 – 52).
[13] Por. Liddel, Scott, Jones 1996, s.v. πόθος.
[14] Podrobne ku konceptu charis pozri Pearson (1962, 85 – 87).
[15] K Hermovmu charakteru pozri napr. Kerényi (1996, 126 – 132), Yona (2016, 367).
[16] Pozri Verdenius (1985, 53), kde sú uvedené aj príklady z Homéra, por. Liddel, Scott, Jones 1996, s.v. κύνεος.
[17] Por. Liddel, Scott, Jones 1996, s.v. αὐδή, s.v. φωνή.
[18] Charakter a úloha Nádeje v Hésiodovom diele je predmetom dlhých akademických debát. Podrobnejšie som sa jej venoval v nedávnom článku (Porubjak 2023, 249 – 250), pozri tiež napr. Clay (2010, 102 – 104), Vernant (2006, 42 – 43), Verdenius (1985, 66 – 71), (Noorden 2015, 54), Scarnera, (2016, 20).
[19] Veštenie z vnútorností obetovaných zvierat patrí medzi najrozšírenejšie veštecké techniky (nielen gréckeho) staroveku.
[20] Por. Hésiodos, Th. 390 – 403; 644 – 663.
[21] Ide o esej „Anteil der Arbeit an der Menschwerdung des Affen“, ktorá pôvodne vyšla v Die Neue Zeit 1895-06. Zdroj: https://www.marxists.org/archive/marx/works/1876/part-played-labour/index.htm V slovenskom preklade táto esej vyšla pod názvom Podiel práce na poľudštení opice (Engels 1949).
prof. PhDr. Matúš Porubjak, PhD.
Katedra filozofie a aplikovanej filozofie
Filozofická fakulta
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
e-mail: matus.porubjak@ucm.sk
ORCID: 0000-0002-6364-2903