LEŠKO, V.: Patočka a filozofia dejín filozofie.In: Ostium, roč. 13, 2017, č. 2.
Patočka and Philosophy of the History of Philosophy
The philosophical work of Jan Patočka offers a unique intellectual synthesis of historical-philosophical and philosophical reflections on the basis of phenomenology. His philosophical message has become one of the most important ones within the phenomenological movement. Patočka was the first philosopher of the 20th century to delve into the philosophical decoding of the problem of philosophy of the history of philosophy in straightforward critical encounter with Hegel’s strong model. It goes without saying that Patočka’s search for answers to relevant issues of the philosophy of history was inspired, or instigated, by his critical reflection of Hegel’s philosophy of history. Therefore, it is not accidental that the original Hegelean philosophy of the history of philosophy (unity of philosophy and history of philosophy) is turned by Patočka into a new, philosophically unique, unity of the philosophy of history and the history of philosophy, with its focus on the central philosophical problem– the care for the soul.
Keywords: Patočka, History of Philosophy, Philosophy of History, Philosophy of the History of Philosophy
Český filozof Jan Patočka je prvý filozof 20. storočia, ktorý sa otvorene angažoval vo filozofickom dešifrovaní problému filozofie dejín filozofie v priamej kritickej konfrontácii s Hegelovým silným modelom. Dejiny filozofie, ako filozofia pochopená vo vlastnom živle dejinno-filozofického vedenia vo vývoji, sú podľa Hegela nevyhnutne jednou zo systémových foriem existencie filozofie samej. Potom filozofia dejín filozofie, ako ju chápe Hegel, je metateoretickým filozofickým pohybom vo vnútri dejinno-filozofického myslenia, ktorého zmyslom nie je vôbec empirický opísať dejinno-filozofický proces, ale ho vysvetliť ako neoddeliteľnú súčasť najvýznamnejších filozofických problémov. Patočka, podobne ako E. Fink, sa pokúsil kriticky nadviazať na Husserlovu transcendentálnu fenomenológiu i Heideggerovu filozofiu a novým spôsobom ich premyslel do vlastného originálneho filozofického učenia, v ktorom recepcia dejinno-filozofického dedičstva má také dominantné miesto, aké takmer nenachádzame u žiadneho iného filozofa druhej polovice 20. storočia.
Z celkového obsahu Patočkovho filozofického odkazu je na prvý pohľad dominujúca jednota dejín filozofie a filozofie dejín, ktorá nemá v širokom teoretickom priestore fenomenologického hnutia, snáď okrem Finkovho a Gadamerovho učenia,[1] takmer žiadnu významnejšiu konkurenciu. Patočka prijímal mnohé Finkove produktívne filozofické iniciatívy. Neostal však iba v tieni tohto vynikajúceho nemeckého filozofa, ktorý ho uvádzal do tajov Husserlovej a Heideggerovej filozofie. Vzájomný filozofický kontakt medzi Finkom a Patočkom bol obojstranne celoživotný. Obaja hľadali od začiatku svojej teoretickej tvorby vlastné témy i problémy živého – aktuálneho spôsobu filozofovania. Určujúce miesto v Patočkovom diele však zaujali hlavne problémy dejín filozofie a filozofie dejín tak originálne v kritickej recepcii aj Hegelovej filozofie, ako si ich nekládol ani Fink, či niektorí ďalší predstavitelia fenomenologickej filozofie 20. storočia.
Filozofia dejín a dejiny filozofie
Patočkovo filozofické myslenie je od svojich začiatkov veľmi výrazne spojené s Husserlovou filozofiou. Problém prirodzeného sveta, ako to presvedčivo dokumentuje jeho raná práca Prirodzený svet ako filozofický problém (1936),[2] je toho klasickým príkladom. Táto dejinná skutočnosť však v mnohom nechtiac zahaľuje aj ďalšie, nie menej významné filozofické inšpirácie, ktoré sa však v súčasných patočkovských bádaniach posunuli do úlohy až takmer zanedbateľných podnetov. Žiaľ, nestali sa doteraz predmetom významnejších filozofických skúmaní. V počiatočnom Patočkovom filozofickom hľadaní sú totiž hlbinne prítomné okrem problematiky prirodzeného sveta aj ďalšie veľké filozofické témy – filozofia dejín a dejiny filozofie. Medzi nimi má svoje najvýznamnejšie miesto predovšetkým recepcia Hegelovej filozofie s dôrazom na problém filozofie dejín filozofie už v jeho najranejšej fáze filozofického vývoja . Nie menej dôležité je však aj to, že sa uvedená recepcia nestratila ani v jeho ďalšom filozofickom vývoji. Opak sa stal pravdou. Veľmi výrazne kulminuje v jeho neskorej tvorbe. Jej vrcholnú podobu potom nachádzame v neskorých prácach – Kacírske eseje o filozofii dejín (1975),[3] Európa a doba poeurópska,[4] ale snáď najvýraznejšie v súkromných prednáškach z roku 1973 Platon a Európa.[5]
Patočka, na rozdiel od Husserla, nikdy neredukoval dejiny len na dejiny vedenia. Potom aj filozofická odpoveď na otázku, kde hľadať východiská z krízy európskeho ľudstva je uňho myšlienkovo hlbšia i významnejšia, než je tomu v Husserlovom prípade. Patočku, podobne ako Finka, neuspokojovala Husserlova verzia filozofovania ako transcendentálnej fenomenológie. Patočkov variant asubjektívnej fenomenológie – fenomenológie existenciálneho pohybu[6] je bytostne zviazaný aj s obsahovo rozdielnym chápaním dejín filozofického myslenia, filozofie dejín v ich kritickom syntetickom teoretickom reflektovaní najaktuálnejších problémov fenomenológie po Husserlovej smrti.
Veľký teoretický rozdiel medzi Patočkovou a Husserlovou fenomenológiou spočíva preto aj v recepcii filozofie dejín filozofie, v samom spôsobe filozofovania a určovania jej dominantných problémov prostredníctvom dejín filozofie a filozofie dejín. V Husserlovej neskorej tvorbe (hlavne v diele Kríza európskych vied a transcendentálna fenomenológia ) je síce filozofia dejín filozofie prítomná,[7] ale nepredstavuje fundamentálny pôdorys jeho fenomenologického učenia. Je skôr ukážkou dejinného paradoxu, že práve dôsledky uvažovania v podobe filozofickej recepcie dejín filozofie vedú nevyhnutne k rozbitiu fenomenologického ideálu filozofie ako prísnej – apodikticky prísnej vedy.[8]
Od začiatku svojej filozofickej tvorby vnímal Patočka problematiku filozofie dejín filozofie veľmi pozorne. Dejiny filozofie a filozofiu dejín chápal v súbežnej jednote s fenomenologickými aktivitami. Len vďaka tomu sa mohol pohybovať na ceste hľadania svojho vlastného modelu fenomenologickej filozofie. Patočka už v roku 1936, teda v čase keď mu vychádza jeho prvá veľká práca inšpirovaná Husserlovou filozofiou Prirodzený svet ako filozofický problém, v štúdii nazvanej Kapitoly zo súčasnej filozofie píše: „Veľký nemecký mysliteľ Hegel pred sto rokmi prvý oznámil zdanlivo paradoxný poznatok, že pravá filozofia musí v sebe obsahovať istým spôsobom všetky historické filozofémata, že filozofia je neodlučiteľná od filozofií…“[9]
Hegelova filozofia dejín filozofie
Neodlučiteľnosť filozofie od filozofií – to je ústredný motív Hegelovej filozofie dejín filozofie. Presne vyjadruje jednotu dejín filozofie a systematickej filozofie, bez ktorej je Hegelova filozofia nemysliteľná. Patočkove rané štúdie O filozofii dejín (1940) a Dejepis filozofie a jej jednota (1942)[10] už veľmi jasne naznačujú oveľa širšie filozofické podložie, než iba to, ktoré v tomto období ponúkali Husserl či Heidegger vo svojich filozofických učeniach.
V súlade s Hegelom formuluje Patočka veľmi jasne svoje vlastné základné metodologicko-teoretické východiská skúmania dejín filozofie. Prvý, kto vyslovil myšlienku jednoty filozofie v dejinách, bol síce podľa Patočku už Leibniz, ale až Hegel ju realizoval vo filozoficky jedinečnej podobe – dejiny filozofie sa stali preňho skutočnou filozofickou vedou. A len ako také sa môžu považovať za úvod do filozofie. Patočka preto nepochybuje, že „v dnešnej filozofii je obsiahnutá celá myšlienková práca tisícročí a pozorovanie tohto vývoja ducha z historickej stránky sú dejiny filozofie“.[11]
Patočka prijal Hegelovo stanovisko, že dejiny filozofie sú skutočnou filozofickou náukou: „Dejiny filozofie môžu byť chápané ako úvod do filozofie (teda nielen ako časť, ale priamo ako úvodná časť filozofie), pretože vysvetľujú vznik filozofie… Dejiny filozofie sa zaoberajú činmi myšlienky. Tieto činy sú na poli rýdzeho myslenia, t. j. dejiny filozofie ukazujú, ako myslenie vytvára samo seba. Myšlienka zobrazená dejinami filozofie je v podstate jediná, formy jej rozvinutia sú rôzne utvárania toho istého.“[12]
Hegel koncipuje svoje chápanie dejín filozofického myslenia artikuláciou nespochybniteľného postulátu, že filozofia je jediná. Formy jej dejinného rozvinutia sú však mnohostranné. Myšlienkový vývoj potom prebieha podobne ako nevyhnutný organický kolobeh. Dejiny filozofie tvoria jeden systém, ktorý má rôzne dejinné stupne a individuálne prejavy. Najdôležitejšie je však to, že pojem vývoj sa stáva ústredným pojmom filozofie a tvorí aj základ dejín filozofie. „Filozofia ako vývoj myšlienky je celok, systém … Dejiny filozofie sú len časové pozorovania vývoja myšlienky vôbec a sú teda identické so systémom filozofie. Pre to je dvojaký dôkaz: špekulatívny a empirický. Špekulatívny vyplýva z povahy rozumu, empirický podávajú dejiny. “[13]
Patočka chápe, že pre Hegela je vývoj ducha absolútny. Ide o večný pohyb a zároveň pokoj, preto čas sa stáva len vonkajším momentom v dejinách filozofie. Čas tvorí len prostredie (vonkajškovosť, pôsobnosť) a nie vnútorný rozmer možného modifikovania vývoja ducha v jeho podstatných momentoch. „V tejto vonkajškovosti vyzerajú útvary vývoja myšlienky ako náhodné, treba však pochopiť tiež nutnosť vzájomného vývinu jedných z druhých. Pri tom je pomer ten, že systém filozofie, zvlášť jeho logická stránka a dejiny sa navzájom odrážajú a zo seba navzájom vyvíjajú. Tak je aj dejinný postup práve tak nevyhnutný, ako vývin systematický. Žiadna filozofia nemôže prísť, dokiaľ neprišiel jej čas a obnovovanie starých filozofii je oživovaním múmií.“[14]
Hegelove dejiny filozofie majú svoje nezastupiteľné miesto v rámci celku jeho filozofovania a z toho vyplýva aj ich filozofická dôležitosť. Stali sa orgánom sebapoznania ducha v čase ako integrálna súčasť filozofie objektívneho ducha. Patočka veľmi presne určil štyri hlavné motívy Hegelovej filozofie dejín filozofie :
„1. Vývoj filozofie je organický. Rôzne filozofie sú rôznymi štádiami vývoja toho istého organizmu.
2. Rola individuality je podradená, nepatrí do obsahu
3. Čas je len vonkajšie milieu, zrkadlo vnútorného rozvoja organizmu ducha. Filozofia a iné stránky ducha sú v rôznych obdobiach prejavy tej istej fázy duchovnej substancie. Každá doba sa dá racionálne vyjadriť. Čas tu teda nemá obsahový, pozitívny význam.
4. Postup filozofických systémov zodpovedá logickému vývoju myšlienky.“[15]
Rozhodujúce jadro Hegelovej filozofie dejín filozofie, ako to určil Patočka, sa azda ani nedá precíznejšie vyjadriť. Na celej veci je však veľmi dôležité predovšetkým to, že sa k Hegelovej koncepcii nepostavil len vonkajškovo, t. j. ako by ju chcel len vecne opísať. Hlási sa k nej hlavne vnútorne, lebo vyjadruje podľa neho základný vzťah dejín filozofie a systematickej filozofie. Patočka píše: „Keď som pochopil Platóna či Hegela, vysvetlil som určitú kapitolu z dejín vývoja filozofického ducha, vykonal som síce určitú historickú prácu, ale vopred som musel samostatne filozofovať, nenašiel som kľúč k týmto javom v nejakom kompendiu, ako historik matematiky. Zlý matematik môže byť dobrým historikom matematiky, čo neplatí o filozofii. Dejiny filozofie žijú len životom systematickej filozofie, v tom má Hegel pravdu, a odrážajú našu systematickú schopnosť, odrážajú náš systém.“[16]
Patočka sa kritickým recipovaním Hegelovho chápania dejín filozofie celoživotne inšpiruje. To, čo nemohlo byť zrejmé ani Patočkovi samému, ani jeho čitateľom v roku 1942, keď prvýkrát o týchto filozofických problémoch písal, dnes už môžeme bez pochybnosti konštatovať, že táto filozofická pozícia je určujúca v celej jeho tvorbe. Dejiny filozofie neskúma len „zo záujmu o minulosť, alebo predovšetkým pre ňu, ale predovšetkým zo záujmu o vlastné najpodstatnejšie duchovné úsilie“.[17]
Dejiny filozofie a filozofia sama aj Patočkovi, podobne ako Heglovi, tvoria jednotu –organickú totalitu. Veľmi dobre si uvedomuje, že dejiny filozofie môžeme traktovať v istom zmysle z dvoch základných pozícií – rýdzo historickej alebo čisto filologickej. A môže na to existovať mnoho rôznych vecných dôvodov, predsa len, to rozhodujúce spočíva v naplnení najhlbšieho zmyslu tejto filozofickej náuky – schopnosti preniknúť k ideovej pozícii ducha.[18]
Patočka si cení, napriek tomu, že Hegelove filozofické chápanie dejín filozofie je špekulatívne, obsahovo veľmi vzácny spôsob nazerania, ktorý sa blíži sociológii. Dejiny filozofie sú podľa Hegela vnútorne nevyhnutným objektívnym procesom, preto ľudská ľubovôľa v ňom nemôže hrať nijakú významnejšiu úlohu. Dejiny filozofie sú procesom zákonitým, nezvratným a nadindividuálnym. Indivíduum, ako to Patočka správne identifikuje, je pre Hegela „len nástrojom, ktorý tento proces používa. Preto Hegel a ním ovplyvnená história filozofie o indivíduách vôbec nehovorí, len o myšlienkach, epochách, o dejoch. V tom sa zhoduje Hegelovo nazeranie, napriek všetkým inak zásadným odlišnostiam, s tým, ktoré zastával zakladateľ francúzskeho pozitivizmu Auguste Comte.“[19]
Spoločné pre Hegela a Comta je podľa Patočku to, že myšlienkový vývoj je zákonitý a je zároveň vývojom spoločnosti. Z toho potom vyplýva, že žiadnu vedu nemožno pochopiť bez jej dejín, ktoré sú „neoddeliteľné od všeobecných dejín ľudstva“.[20] Pod ich vplyvom prekonávajú filozofickí historici nehistorický empirizmus v chápaní rozmanitosti filozofických systémov bez toho, aby bolo opustené samotné empirické hľadisko. Hegelovo a Comtovo objektívne sociologické chápanie však nie je podľa Patočku ešte dosť radikálne. Je to z toho dôvodu, že „zákon spoločenského vývoja či zákon postupu dejín je obidvomi videný vo vnútornej oblasti, totiž v myšlienke“.[21]
Jednu možnosť potom ponúka podľa Patočku Marx tým, že zákony dejín identifikuje v ekonomickej štruktúre spoločnosti, z ktorej treba vysvetľovať celú nadstavbu právnych a spoločenských zriadení, ako aj náboženské, filozofické a ďalšie duchovné produkcie každého dejinného obdobia. Patočka vedie s touto možnosťou v celej svojej tvorbe neustály kritický dialóg v oveľa väčšej miere a význame, než to v súčasnosti prezentujú najvýznamnejšie patočkovské bádania.
Patočka neprijal Hegela, Marxa, pozitivizmus či sociologické chápanie duchovnej skutočností nekriticky. Prísne objektívny pohľad na dejiny filozofie ako integrálnu súčasť kultúrnych dejín sa vôbec nechce a nemôže realizovať. Uvedomuje si, že dejiny filozofie sú takým duchovným priestorom, v ktorom sa napĺňa vzťah vnútorne angažovaných jedincov. Preto dejiny filozofie nemôžu byť absolútne referenčným systémom, ako sa nám to pokúšal podsunúť už Hegel. Dejiny filozofie sú podľa Patočku pre každého z nás jedinečným duchovným zápasom o vlastné vhĺbenie sa a hĺbanie, ktoré ich môže rozjasňovať. Nemôžeme sa zbaviť svojej vlastnej duchovnej genealógie. „Pre filozofujúceho, pre aktívne hĺbajúceho a problematizujúceho majú dejiny myšlienky v každom prípade zmysel, je v nich určitá jednota. Nemôže byť podaná žiadna jednoznačná formulácia tejto jednoty; nie je to určite tak jednoduché, aby jednota ležala v logickom sklade všetkých kladných určení alebo v dialektickom rozvoji, ktorý rozvíja a zmieruje protiklady.“[22]
Problém je nepochybne zložitejší. Podľa Patočku je filozofia, na rozdiel od toho, čo tak nerád videl Hegel, aj dobrodružstvom bludných rytierov. Potom aj dejiny filozofie sú pre Patočku filozofickou náukou, ktorá je myšlienkovým zápasom o styk s myslením iných, kde to jedinečné – individuálne vôbec nie je zanedbateľné. V niektorých momentoch sa dokonca stáva práve tým rozhodujúcim. Dejiny filozofie sú a zostanú filozofickou disciplínou, aj keď sa v nich uplatnia hľadiská sociologicko-historické a objektívno-filologické. Tvoria však len podklad. To rozhodujúce je originálna filozofická práca. Podklad „musí byť filozofickou myšlienkou sformovaný, aby sa preniklo, kam je potrebné; lebo myšlienku nemožno zobraziť, nemožno vylíčiť, nemožno preniesť – ale len reprodukovať, znovu vytvoriť, a to znamená obnoviť “.[23]
Jednota filozofie a dejín filozofie
Snaha o pochopenie jednoty filozofie a dejín filozofie je bytostne už v ranej fáze Patočkovho filozofického vývinu veľmi jasne určená nezávisle na Husserlovi a Heideggerovi. Je formovaná pod veľkým vplyvom kritického vyrovnávania sa s Hegelovou filozofiou dejín filozofie a v tejto podobe pretrváva až do konca jeho tvorby ako rozhodujúca, t. j. teoreticky neopakovateľná dimenzia jeho filozofického učenia. Najlepšie jednotu filozofie a dejín filozofie vyjadril v tejto podobe: „Filozofia nie je konečné abstraktum, ale dielo živých ľudí, živých myslí, ktoré hľadajú ťažko a osamote. Stretnutie s druhými, niekedy cez stáročia a tisícročia, nie je pre filozofujúcich ľahostajné; často je im tým najvyšším, ba jediným. A prostredie, v ktorom sa uskutočňuje, sú dejiny filozofie.“ [24]
Filozofia ako dielo živých ľudí – živých myslí to je intelektuálny a zároveň aj ľudský priestor patočkovského spôsobu fenomenologického filozofovania. V tom je potrebné vidieť už od začiatku v Patočkovej tvorbe, napriek výraznému prepojeniu na Husserla a Heideggera, samostatný mimoriadny vklad do dejín filozofického myslenia v 20. storočí. Jeho dôraz na jednotu filozofie a dejiny filozofie je rozvinutý do vlastnej koncepcie slabého modelu filozofie dejín filozofie, v ktorom sa originálne spojila pozícia tvorivého filozofa a skvelého historika filozofie v pochopení dejín filozofie ako starosti o starostlivosť duše.
To všetko je však zároveň veľmi úzko späté s vyrovnávaním sa s problematikou filozofie dejín. Patočkovo neotrasiteľné presvedčenie, doslova jeho posadnutosť, že filozofia dejín je nevyhnutnou úlohou ľudského ducha, že dejinná konštrukcia je centrálnou úlohou filozofie a všetky ostatné úlohy majú len úlohu sprievodných prolegomén,[25] je jasným prihlásením sa k veľkej nemeckej filozofickej tradícii, ktorá sa rozvinula už v prvej polovici 19. storočia a je jednoznačne spojená hlavne s Hegelovým učením, ktorého filozofiu vôbec a vysvetlenie dejín osobitne považuje za „nesmiernu silu nielen v živote filozofov, ale aj v živote nás všetkých“.[26] Na rozdiel od objektívneho dejepisu, ktorý má za úlohu stanoviť fakty a ich kauzálne vysvetlenie, rozhodujúcou úlohou filozofie dejín je pokúsiť sa o interpretáciu zmyslu dejov. Filozofia dejín nie je podľa Patočku mysliteľná bez znalosti faktov, ktoré vysvetľuje, ale jej odborom sú príčiny, ktoré nemožno nikdy úplne previesť na fakty. Napriek tomu, že filozofia dejín upiera svoju pozornosť na fakty, ktoré vysvetľuje, ale čo je najdôležitejšie, len fakty jej k interpretácii nestačia. Preto sa nevyhnutne vynára otázka: „Čo totiž znamená interpretovať dejinno-filozoficky?“[27] Dejinno-filozofická interpretácia znamená podľa neho „stanovenie podstaty a zmyslu konkrétneho ľudského života, ako sa javí v dejinách. Je to akési zhodnotenie práce konanej človekom .“[28]
Aké meradlo však použijeme na to, aby sme zhodnotili prácu človeka? Patočka prichádza k paradoxu filozofie dejín: „Filozofia dejín chce merať človeka tým, čím koniec koncov je. Porozumieť tomu, čo je, nie je však ani jediné, ani v sebe jednotné, ako je tomu u iných odborov apriórneho porozumenia (napr. v matematike). Mení sa historicky a individuálne. Je to proces – história; tento proces nemôžeme opäť inak pochopiť než tým, že si ho s najväčšou úprimnosťou a odvahou, ktorých sme schopní, zasa vysvetľujeme.“[29] To, že filozofii dejín prináleží určitý moment subjektívnosti Patočku vôbec neprekvapuje, lebo práve tento rozmer bytostne patrí k filozofii.
Ešte dôležitejšia je však skutočnosť, že nepochybuje o tom, že filozofia dejín je nevyhnutne aj metafyzická, ale platí aj jej opak, že každá metafyzika má svoje dejinno-filozofické dôsledky. Metafyzika má svoj vplyv na filozofiu dejín, ktorú nechápe len ako určitú filozofickú náuku, ale hlavne „ako nutnú súčasť ľudského života, ako kus našej existencie, ktorému sa nevyhneme, akonáhle sami vstupujeme do dejín.“[30] Dejinno-filozofické myslenie sa stáva istým druhom osudového myslenia, ktoré aplikujeme na spoločenské dianie. Osudové myslenie preto Patočka spája so zvláštnym, osobným, subjektívnym spôsobom myslenia, „v ktorom je angažovaný náš spôsob posudzovania, dúfania a životného zakotvenia, spôsob silne odlišný od čisto objektívneho myslenia, pri ktorom ira et studium môžu hrať najviac rušivú, ale nie plodnú rolu“.[31]
Hoci dejinno-filozofické myslenie je podľa Patočku veľmi staré (Hesiodos, Homér, Starý zákon – tri dejinné predstavy – tri hlboké pocity dejín), filozofia dejín ako filozofická disciplína je výplodom modernej doby. V Nemecku došlo v prvej polovici 19. storočia k neobyčajnému rozšíreniu dejinno-filozofického myslenia – pravé orgie filozofie dejín – Schiller, Fichte, Schelling, ale predovšetkým Hegel predstavujú vrcholky nemeckej filozofie dejín, ktorá našla svojich žiakov a nasledovníkov po celej Európe a zvlášť vo východnej Európe. V prvej tretine 20. storočia dochádza postupne k oslabeniu tohto typu filozofického myslenia hlavne pod vplyvom pozitivistického myslenia. Možno o to viac je Patočka presvedčený o nevyhnutnosti permanentne sa zaoberať filozofiou dejín a hlavne jej ústredným problémom – konštrukciou dejín.
Pokus o filozofickú konštrukciu dejín považuje za veľmi odvážny teoreticky čin, ktorého naplnenie nie je jednoduchý problém. Patočka sa o tom presviedča celý svoj život. Úmyselne si vyberá ten diel dejín , ktorý je pri historických konštrukciách skôr v úzadí pred politickými udalosťami či pred celou vonkajšou zložitosťou historickej scény.
Dejiny chápe Patočka ako hru, v ktorej herci nie sú zároveň jej autormi. Až v druhom rade ho zaujíma uskutočnenie. Vlastné štúdium patrí podľa neho obsahu hry. „Obsah hry, to sú však duchovné tendencie vo svojom rozmanitom krížení, vo svojich napätiach a problémoch, ktoré pudia dopredu; sú to často odľahlé snenia abstraktných mysliteľov, ktoré klesli priebehom doby do blata každodennosti.“[32] Snenie každej doby je veľmi dôležité. Konkrétne výkony sú Patočkovi len svojráznymi žalmami, ktorými frázujeme svoju interpretáciu. Z toho je viac ako zrejmé, že už jeho raná filozofia dejín je vo svojej bytnosti filozofiou duchovných dejín.
Patočka sa nemýli keď píše, že „duchovné tendencie a prúdy nie sú v histórii nikdy izolovanými vláknami, ale tvoria celky, o ktorých vždy bolo pozorované, že majú jednotný charakter“.[33] Základné filozofické presvedčenie v oblasti filozofie dejín ostane preto počas celej jeho tvorby nezmenené : autonómia a primát duchovného impulzu v dejinách.
Nie sú snáď dejiny „výzvou k rozumu, aby poznal seba samého a uznal svoju hranicu? A neznamená táto výzva jednoducho prebudenie z dogmatického spánku rozumu, ktorý si nie je vedomý vlastnej histórie?“[34] Prečo nás zaujímajú dejiny a prečo vôbec študujeme históriu? Patočku obzvlášť irituje ľahostajnosť k dejinám. Je celý svoj život hlboko presvedčený, že ľahostajnosť a dejiny sa neznášajú.[35] Veď v dejinách vždy išlo a ide o človeka a ľudí. A tu by ľahostajnosť nemala mať svoje miesto. „Keď je pre nás niečo v dejinách ľahostajné, je to mŕtve pre dejiny. Dejiny nie sú teda číry obraz, ale predmet vášnivého styku; nie je to síce už styk s niečím živým, na čo možno pôsobiť a čo možno zmeniť, nie je to tiež nič aktívne pomáhajúce; je to však chápané nami do okruhu našich aktuálnych bojov a tendencii.“[36]
Interakčná väzba dejín a nás je Patočkom vnímaná veľmi dôsledne: „Dejiny určujú teda nás; sú objektívna moc, ktorá sa nám vymyká. Ale na strane druhej sme to práve my, ktorí ju udržujeme pri aktuálnom živote; skutočnosť, t. j. skutok, aktuálne dielo dejín, je v našom živote. Keď dejiny určujú nás, môžeme povedať naopak, že určujeme my dejiny a že vyrastajúc na kmeni, ktorý už nie je, napájame svojou krvou len tie tiene svojho podsvetia, od ktorých si žiadame odpovede.“[37]
Dejiny a problém človeka
Patočkova otázka čo sú dejiny jednoznačne smeruje k otázke čo je človek. Sebapochopenie človeka neredukuje však na problém reflexie. „Ale je otázkou, či výslovné zachytenie tohto sebapochopenia, na ktoré sa predsa nakoniec filozofi odvolávajú … je možné inak než reflexiou… v čom spočíva, že vieme, že sme ľudia; a bez tohto vedenia, že sme ľudia, nie je ľudskosť. Patrí k podstate človeka, že vie o svojej ľudskosti …“[38] Preto je nevyvrátiteľné, že „naše bytie na svete je bytie vo svete ľudí …“[39] Potom aj samotné filozofovanie sa stáva pre Patočku možnosťou, ktorá je daná s človekom s aktom jeho slobody. „Vrhnutá sloboda, to znamená: všetky možnosti slobody vyrastajú na základe toho, do čoho nás stavia ľudská minulosť, sú spoluurčované tým, čo bolo. Minulosť je teda akútna výzva pre našu slobodu, aby ožila k svojej vlastnej otázke.“[40]
V tom nachádza Patočka vlastný význam histórie. História je takto jedinečný spôsob, ktorým naša sloboda, tým, že chápe svoje rozhodnutia, dištancuje sa od nebezpečenstiev, ktoré ju ohrozujú a zároveň si vytyčuje svoje vlastné vzory aj predmety úcty. „História chce zistiť minulosť, aby uskutočnila jej zhodnocovanie, t. j. aby vyjasnila náš vlastný pomer k vlne, ktorá nás nesie, vo svetle pravdy, ktorou my sme, ktorú my uskutočňujeme. Pravda historikovej histórie závisí na tom, či pochopil alebo nepochopil ľudskú slobodu. Slobodu však pochopíme tým, že ju v historickej situácii uchopujeme, že sa staneme sebou samými, neotrasiteľnými, silnejšími než svet; tak rozhodnutím človek prekonáva svet, bez toho, aby ho opustil.“[41]
Historik chápe dejiny podľa Patočku vždy zo stanoviska svojho odhodlania. Len v ňom získava historik meradlo, ktoré mu dovoľuje vidieť dejiny plasticky. Patočka rozhodne argumentuje, že len „tým, že chápeme dejiny, tvoríme zmysel, ktorý v nich je, keď opakujeme podstatné; pôvodné možnosti, odhalené v minulých vrhnuto slobodných odhodlaniach. Zmysel dejín nie je nič pevne hotové alebo všeobecné, idea, uskutočnená snáď v dejinách určitého národa, ale je dejúca sa a bojujúca opakovateľná možnosť slobodného bytia, ktorá sa nás nejako podstatne týka“.[42]
Z takto pochopeného zmyslu dejín vyplýva aj samotná potreba dejepisu. Patočka ju bezprostredne spája so skutočnosťou ľudskej slobody, aby náš život mohol nájsť sám seba. Prekonanie neslobody potom spája s prevzatím „vrhnutosti v kritike neživých tradícií a život dusiacich neprávd, ktoré zostali z dávno zostarnutých rozhodnutí a v odhodlanom opakovaní raz narysovaných možností. Preto je história neodlučiteľná od úcty, lásky, nenávisti a odporu; len preto môže byť dejepis jeden z najmocnejších činiteľov samého historického života … dejepis sám dosvedčuje práve týmito zvláštnosťami svojej štruktúry ľudskú slobodu; historik sám musí, hovorené Heideggerovými slovami, chcieť, prieť sa a ctiť.“[43] Patočka však k tomu neodlučiteľne dodáva: „Existujú v podstate len jedny dejiny: dejiny konkrétneho života v plnosti jeho určenia.“[44]
Patočka si však veľmi dobre uvedomuje, že filozofia tu nie je na to, aby svetu predpisovala aký má byť. Jej pozícia je len a len v rovine apelu. K čomu má však apelovať? V príspevku Niekoľko poznámok o mimosvetskej a svetskej pozícii filozofie (1934) nachádzame na túto otázku jeho odpoveď. Apelom filozofie sa mu stáva „heroický človek. To je ľudské slovo filozofie.“[45] Heroizmus nie je teda nejakou slepou vášňou, láskou, pomstou, ctižiadostivosťou alebo vôľou k moci. Je to hlavne pokojná jasnosť o celku života, je to „vedomie, že tento spôsob konať je pre mňa nevyhnutnosť, jediný možný spôsob mojej existencie vo svete. Hrdinovo bytie tu, vo svete, v okamžiku, nečaká svoje potvrdenie a pokračovanie v inom svete. Heroizmus preberá vlastnú konečnosť. Nie je nič iného, než nezvratné preukázanie vlastnej substancie, neredukovateľné na číre okolnosti, križovatky sveta.“[46]
Úloha filozofie je potom veľmi špecifická. Spočíva v očistení sebapochopenia heroického človeka a v ponuke pochopiť jeho vieru nie ako zjavenie transcendentna, ale predovšetkým ako „slobodný ľudský čin . Čo sa v tejto viere zjavuje, nie je transcendentný boží príkaz, ale princíp človeka stojaceho v dejinnej situácii. Pochopenie bytia, ktoré realizuje filozofia tým, že intelektuálne prekračuje svet, je tak v súvislosti s pravým ľudským bytím, ktoré reprezentuje slobodný čin; takže by sme snáď mohli ideál suverénnej filozofie vysloviť ako filozofiu hrdinstva a hrdinstvo filozofie.“[47]
Patočka a Hegelovo dedičstvo
Patočka sa hlási k Hegelovmu dedičstvu zvlášť otvorene predovšetkým v chápaní princípu historizmu. V štúdii O filozofii dejín (1940) o historizme uvádza, že aj s jeho dôsledkami pre duchovné vedy, patrí k pálčivým a neprekonaným problémom, ku ktorým sa filozofia dejín prepracovala a ktorých sa už nemôže zbaviť.[48] Filozofia dejín, ako ju chápe Patočka, sa vo svojej konštruktívnej časti prezentuje ako teoretická doktrína, ktorá sa usiluje zobraziť ľudské dejiny „pod jednotným zákonom ich určenia, určuje význam jednotlivých etáp v tomto postupe a učí tak chápať vnútornú nutnosť v osude jednotlivcov i spoločných jednotiek“.[49] Takéto určenie funkcie filozofie dejín môže právom viesť k záveru, že ide o akúsi objektívnu teóriu, ktorej cieľom je vidieť hlavne fakty v akejsi definitívnej podobe. Rozhodujúce sa tu však vzťahuje k programu života, k orientácii pri rozhodovaní o smeroch života. „Je v podstate života, že má svoju históriu, svoje významné a bezvýznamné obdobia, svoje vrcholy a úskalia; s nimi sa vyrovnáva, s nimi zápasí, v priebehu tohto boja spytuje seba samého a hľadí dospieť k jasnosti.“[50]
Každý významnejší život, uvedomuje si Patočka, má svoje vlastné dejiny, svoj vnútorný zmysel. Čo je však najdôležitejšie, tento zmysel nemožno chápať ako niečo vonkajšie, objektívne zistiteľné a nebodaj nadiktované. Zmysel života sa nadobúda iba osobným bojom. Zmysel života „neexistuje ako faktum a fatum, ale je realizovaný: život sám, ono prichádzanie k sebe, je stálym zakúšaním seba samého, zmyslu, ktorý vkladáme sami do seba“.[51] To má svoje evidentné dôsledky aj pre chápanie duchovných vied, teda aj filozofiu: „[ človek] môže vo svojom predmete nájsť pravdu len pod podmienkou, že ju našiel … vo svojom subjektívnom svete. Jedine tým, že človek má svoju, subjektívnu pravdu, môže uniknúť posadnutosti, ktorá hrozí z problému podmienenosti herakleitovským tokom dejín.“[52] Pravda sa pre Patočku nikdy nestane objektívnym pravidlom, ale požiadavkou, ktorou sme bezpodmienečne zaviazaní imperatívu vlastného vnútorného života. Naplnenie jeho životného osudu sa udialo v plnom súlade s týmito myšlienkami, ktoré v istom zmysle predstavujú vyvrcholenie jeho ranej fázy teoretického diela.
Nemožno však zabúdať, že aj v ďalšom Patočkovom filozofickom vývine má recepcia Hegelovej filozofie vôbec a filozofie dejín zvlášť svoje nezastupiteľné miesto. Súbežne s prednáškou o Aristotelovi v školskom roku 1948 – 1949 realizuje aj prednášku o Fenomenológii ducha. M. Sobotka v tejto súvislosti veľmi pozorne a precízne analyzuje skutočnosť, že Patočka vo svojej prednáške charakterizuje svoj prístup ako antropologický, ktorý nachádza svoju inšpiráciu v hegelovských skúmaniach Kojèva a Hyppolita. A ďalej dodáva: „Patočka si je vedomý toho, že je to prístup, ktorý Hegela jednostranne deformuje, napriek tomu podľa jeho názoru možno antropológiu (ku ktorej patrí filozofia dejín) vybrať z celku Hegelovho diela, aj keby Hegel protestoval v mene celku filozofie … S vybraním antropologického jadra Hegelovej filozofie sa Hegel stáva filozofom popierajúcim absolútny zmysel sveta a relegujúcim … ho do dejín, ktorým nebol tento zmysel pôvodne uložený tak, že by predsvetským spôsobom bol a bytoval od vekov až do svojej realizácie, ale ktorý sa v dejinách tvorí, vytvára v najeminentnejšom zmysle slova.“[53]
Filozofická hodnota Hegelovho diela je Patočkom snáď najrukolapnejšie preukázateľná jeho jedinečným prekladom Fenomenológie ducha a veľmi bohatou a obsažnou poznámkovou výbavou,[54] ktorá sa výraznou mierou pričinila (a neustále pričiňuje) o možnosť filozofického porozumenia tohto veľdiela nemeckej filozofie 19. storočia v česko-slovenských podmienkach. Tri Patočkove štúdie – Descartes a Hegel, Hegelov filozofický a estetický vývoj, Estetika hudby doby Hegelovej[55] – potom dokladajú jeho permanentný záujem o filozofiu vrcholného predstaviteľa nemeckej klasickej filozofie s výraznou snahou po originálnom čítaní a pochopení aktualizovaného významu jedinečného teoretického odkazu vrcholného predstaviteľa nemeckej klasickej filozofie. Preto nemôže byť pre nás nijakým veľkým prekvapením, že Patočka aj v období svojej neskorej tvorby – v prácach Kacírske eseje o filozofii dejín, Európa a doba poeurópska, ale hlavne Platón a Európa – je v neustálom živom filozofickom kontakte s Hegelovou filozofiou a osobitne s filozofiou dejín.
Veľmi výrazne sa do popredia v neskorej Patočkovej tvorbe dostáva myšlienka hegelovskej proveniencie o filozofii a jej vzťahu k dobe („… filozofia ako myslenie a chápanie ducha svojej doby…“[56]). Snáď v najexplicitnejšej podobe to prezentuje v tejto podobe: „Platónova filozofia je reflexia na grécky život jeho doby a na grécky život vôbec a kvintesencia gréckeho života sú preňho Atény – právom .“[57] Na inom mieste vo svojich súkromných prednáškach Platón a Európa (1973) to vyjadril nasledovne: „Metafyzika sama vyrastá z určitej historickej situácie, zo situácie úpadku polis, úpadku Atén, a sama vytvára dedičstvo, ktoré môže prežiť v upadajúcej polis a prežije aj úpadok helenizmu a prispeje k tomu, aby sa po úpadku rímskej ríše sformovala ešte ďalšia formácia, tzn. Európa vo vlastnom zmysle slova.“[58]
V druhej prednáške cyklu z roku 1974, ktorý predchádzal práci Kacírske eseje o filozofii dejín, svoj vzťah k Hegelovej filozofi dejín vyjadruje Patočka dostatočne presvedčivo. Zaraďuje Hegela k tým mysliteľom v dejinách ľudstva, ktorí úlohu dejín spájali s hľadiskom vývoja rozumu. Hegelovo presvedčenie, že pokrok v dejinách je pokrokom vo vedomí slobody prijíma, ale zároveň k tomu rezolútne dodáva: „U Hegela slovo sloboda má trochu iný význam, u Hegela slobodný nie je človek ako taký, človek vo svojej konečnosti, ale slobodný je v skutočnosti duch a duch je vo svojej podstate rozum. Preto je Hegelovo poňatie – i keď sa časom bude zdať, že sa s Hegelom stretávame, alebo dokonca zhodujeme – niečím hlboko odlišným od toho, čo máme na mysli.“[59] Patočka odmieta veľkú Hegelovu dejinno-filozofickú špekuláciu a svoj spôsob chápania dejín považuje za zásadne odlišný. „To nemá byť špekulácia o dejinách, ale má to byť vysvetľovanie dejín z ľudskej dejinnosti a z toho, ako sa za určitých okolností na základe ľudskej dejinnosti a s jej využitím vytvára úloha, ktorú možno konkrétne v dejinách vysledovať v jej možnostiach a premenách.“[60]
Pochopiť a vysvetliť dejiny z ľudskej dejinnosti je rozhodujúcim priestorom Patočkových filozofických reflexii. Tým, že odmietol veľké filozofické špekulácie nechápe dejiny ako niečo uzavreté, nehľadá zmysel dejín v nejakom zákone dejín. „Dejiny nie sú nejaký ľudský evolučný zákon, ale dejiny vyvstávajú z ľudskej slobody ako úloha, ktorá s ľudskou slobodou súvisí potiaľ, že dejiny formulujú úlohu tu najvlastnejšiu ľudskú možnosť uchrániť, odovzdať ju ako problém a ako možnosť opakovania ďalej – za stále nových okolností.“[61] V tom Patočka identifikuje najvlastnejší pojem a problém dejín.
Patočka nechce konštruovať dejinný pohyb ako Hegel s pomocou dialektickej metódy. Po Hegelovi túto metódu použili podľa neho hlavne marxisti, keď sa sústredili na protirečivý vzťah výrobných pomerov a síl. Patočka si kladie otázku, prečo sa to tak nedá robiť. Odpoveď je jednoznačná: „Pretože dialektika je individuálny zákon – je to zákon, ale individuálny. Sú síce štruktúry dialektické, ktoré sa opakujú, ale vždy na inej úrovni, čiže nie sú tie isté. Vo Fenomenológii ducha napr. sú také štruktúry, ktoré sa takmer plagujú: pán a otrok, nešťastné vedomie, podlé vedomie a ušľachtilé vedomie, to sú na rôznej úrovni tie isté štruktúry, ale práve na rôznej úrovni. Môžete povedať, že dialektika má formu: téza – antitéza – syntéza, ale tým nie je nič povedané, lebo forma a obsah sú v nej odlučiteľné. Dialektika je zákonitosť, v ktorej forma je neodlučiteľná od obsahu a obsah od formy … V dialektike je istý spôsob porozumenia bytia, ale dialektika nie je, ako ona pretenduje byť, sám vnútorný zákon bytia. Dialektika pretenduje byť absolútnym univerzálnym systémom, v skutočnosti je len určitým nevyhnutným spôsobom prístupu k istým fenoménom. Ale jej pretencia na totálnosť a absolútnosť je niečo, čo by zničilo dejinnosť bytia, jeho skutočnú vnútornú nekonečnosť a nevyčerpateľnosť.“[62]
Uvedené dôvody viedli Patočku k presvedčeniu, že vo filozofii dejín neexistuje žiadna univerzálna niť (napr. dialektická štruktúra a dialektická metóda) pre pochopenie dejín. Jeho postup pri skúmaní dejín chce byť len fenomenologický, t. j. snaží sa nájsť kľúčové fenomény, ktoré mu „dovoľujú v tom ktorom konkrétnom prípade nájsť kľúč k oným veľkým rozhodnutiam na križovatkách, kedy sa rozhoduje dejinná orientácia“.[63] Z celku Patočkovho filozofického odkazu je nespochybniteľné, že hľadanie viacerých odpovedí na aktuálne otázky filozofie dejín bolo v mnohom inšpirované, resp. vyvolané kritickou reflexiou Hegelovej filozofie dejín. Preto nepovažujem za náhodné, že aj originálna hegelovská väzba filozofie dejín filozofie (jednota filozofie a dejín filozofie) sa v Patočkovom diele posúva do novej filozoficky originálnej jednoty filozofie dejín a dejín filozofie s jej ústredným filozofickým problémom – starostlivosťou o dušu.
L i t e r a t ú r a
BLECHA, I.: Jan Patočka. Olomouc: Votobia 1997.
HEGEL, G. W. F.: Dějiny filosofie I. Prel. J. Cibulka, M. Sobotka. Praha: Nakladatelství Československé akademie věd 1961.
HEGEL, G.W.F.: Estetika I. Prel. J. Patočka. Praha: Odeon 1966.
HUSSERL, E.: Krize evropských věd a transcendentální fenomenologie. Prel. O. Kuba. Praha: Academie 1972
LEŠKO, V.: Filozofia dejín filozofie. Prešov 2004, s. 9 – 99.
PATOČKA, J.: Aristoteles, jeho předchůdci a dědicové. Praha: Nakladatelství Československé akademie věd 1963.
PATOČKA, J.: Přirozený svět jako filosofický problém. In: Patočka, J.: Fenomenologické spisy I. Sebrané spisy. Sv. 2. Praha: Oikúmené 2008.
PATOČKA, J.: Kacířské eseje o filosofii dějin. In: Patočka, J.: Péče o duši III. Sebrané spisy. Sv. 3. Praha: Oikúmené 2002.
PATOČKA, J.: Evropa a doba poevropská. In: Patočka, J.: Péče o duši II. Sebrané spisy. Sv. 2. Praha: Oikúmené 1999
PATOČKA, J.: Platón a Evropa. In: Patočka, J.: Péče o duši II. Sebrané spisy. Sv. 2. Praha: Oikúmené 1999.
PATOČKA, J.: Kapitoly ze současné filosofie. In: Patočka, J.: Péče o duši I. Sebrané spisy. Sv. 1. Praha 1996.
PATOČKA, J.: Dějepis filosofie a její jednota. In: Česká mysl 36, 1942, č. 2, s. 58 – 72, č. 3, s. 97 – 114.
PATOČKA, J.: Problém dějin filozofie. In: Patočka, J.: Nejstarší řecká filosofie. Praha: Vyšehrad 1996.
PATOČKA, J.: Problém počátku a místa dějin. In: Patočka, J.: Péče o duši III. Sebrane spisy. Sv. 3. Praha 2002.
PATOČKA, J.: Poznámky. In: Hegel, G. W. F.: Fenomenologie ducha. Praha: Academia 1960, s. 489-517.
PATOČKA, J.: Filosofie dějin. In: Patočka, J.: Péče o duši I. Sebrané spisy. Sv. 1. Praha: Oikúmené 1996.,
PATOČKA, J.: Filosofie výchovy. In: Patočka, J.: Péče o duši I. Sebrané spisy. Sv. 1. Praha: Oikúmené 1996.
SOBOTKA, M.: Patočkova přednáška z r. 1949 o Hegelově „Fenomenologii ducha“. In: Filosofický časopis, roč. 45, 1997, č. 5, s. 849 – 850.
ŠRUBAŘ, I.: Asubjektívní fenonenologie, přirozený svět a humanismus. In: Filosofický časopis, roč. 39, 1991, č. 3, s. 406 – 417.
P o z n á m k y
[1] Pozri LEŠKO, V: Filozofia dejín filozofie. Prešov: v. n. 2004, s. 203 – 252, 306 – 357.
[2] PATOČKA, J.: Přirozený svět jako filosofický problém. In: Patočka, J.: Fenomenologické spisy I. Sebrané spisy. Sv. 2. Praha: Oikúmené 2008, s. 127 – 261.
[3] PATOČKA, J.: Kacířské eseje o filosofii dějin. In: Patočka, J.: Péče o duši III. Sebrané spisy. Sv. 3. Praha: Oikúmené 2002, s. 13 – 144.
[4] PATOČKA, J.: Evropa a doba poevropská. In: Patočka, J.: Péče o duši II. Sebrané spisy. Sv. 2. Praha: Oikúmené 1999, s. 80 – 148.
[5] PATOČKA, J.: Platón a Evropa. In: Patočka, J.: Péče o duši II. Sebrané spisy. Sv. 2. Praha: Oikúmené 1999, s. 149 – 355.
[6] BLECHA, I.: Jan Patočka. Olomouc: Votobia 1997, s. 9, 131–150. Pozri tiež ŠRUBAŘ, I.: Asubjektívní fenonenologie, přirozený svět a humanismus. In: Filosofický časopis, roč. 39, 1991, č. 3, s. 406 – 417.
[7] Pozri LEŠKO, V.: Filozofia dejín filozofie. Prešov: v. n. 2004, 143 – 157.
[8] HUSSERL, E.: Krize evropských věd a transcendentální fenomenologie. Praha: Academie 1972, s. 549.
[9] PATOČKA, J.: Kapitoly ze současné filosofie. In: Patočka, J.: Péče o duši I. Sebrané spisy. Sv. 1. Praha 1996, s. 91.
[10] PATOČKA, J.: Dějepis filosofie a její jednota. In: Česká mysl 36, 1942, č. 2, s. 58 – 72, č. 3, s. 97 – 114.
[11] PATOČKA, J.: Problém dějin filozofie. In: Patočka, J.: Nejstarší řecká filosofie. Praha: Vyšehrad 1996, s. 307.
[12] Tamže, s. 306.
[13] Tamže, s. 307.
[14] Tamže.
[15] Tamže, s. 308.
[16] PATOČKA, J.: Dějepis filosofie a její jednota, s. 100 (kurzíva V. L.).
[17] Tamže (kurzíva V. L.).
[18] Tamže.
[19] PATOČKA, J.: Problém dějin filozofie, s. 308.
[20] Tamže, s. 309.
[21] Tamže, s.309.
[22] Tamže, s. 311.
[23] Tamže, s. 311 (kurzíva V. L.).
[24] Tamže, s. 311 (kurzíva V. L.).
[25] PATOČKA, J.: Filosofie dějin. In: Patočka, J.: Péče o duši I., s. , 339.
[26] PATOČKA, J.: Filosofie výchovy. In: Patočka, J.: Péče o duši I., s. 369.
[27] Tamže, s. 340.
[28] Tamže, s. 340 – 341.
[29] Tamže, s. 342 (kurzíva V. L.)
[30] Tamže (kurzíva V. L.).
[31] Tamže, s. 342 – 343.
[32] Tamže, s. 349.
[33] Tamže.
[34] PATOČKA, J.: Několik poznámek k pojmům dějin a dějepisu. In: Patočka, J.. Péče o duši I., s. 36.
[35] Tamže, s. 39.
[36] Tamže.
[37] Tamže, s. 39 – 40.
[38] Tamže, s. 41.
[39] Tamže, s. 42.
[40] Tamže, s. 43.
[41] Tamže, s. 44.
[42] Tamže.
[43] Tamže, s. 45.
[44] Tamže, s. 53.
[45] PATOČKA, J.: Několik poznámek o mimosvětské a světské pozici filosofie. In: Patočka, J.: Péče o duši I., s. 67.
[46] Tamže.
[47] Tamže.
[48] PATOČKA, J. O filosofii dějin. In: Patočka, J.: Péče o duši I., s. 109.
[49] Tamže, s. 113.
[50] Tamže, s. 113.
[51] Tamže.
[52] Tamže, s. 115.
[53] SOBOTKA, M.: Patočkova přednáška z r. 1949 o Hegelově „Fenomenologii ducha“. In: Filosofický časopis, roč. 45, 1997, č. 5, s. 849 – 850.
[54] PATOČKA, J.: Poznámky. In: Hegel, G. W. F.: Fenomenologie ducha. Praha: Academia 1960, s. 489 – 517.
[55] PATOČKA, J.: Aristoteles, jeho předchůdci a dědicové. Praha: Nakladatelství Československé akademie věd 1963, s. 311 – 325., HEGEL, G.W.F.: Estetika I. Praha: Odeon 1966, s. 9 – 56.
[56] HEGEL, G. W. F.: Dějiny filosofie I. Praha: Nakladatelství Československé akademie věd 1961, s. 79.
[57] PATOČKA, J.: Platón a Evropa. In: Patočka, J.: Péče o duši II., s. 220.
[58] Tamže, s. 264-265 (kurzíva V. L.)
[59] PATOČKA, J.: Problém počátku a místa dějin. In: Patočka, J.: Péče o duši III. Sebrane spisy. Sv. 3. Praha 2002, s. 289.
[60] Tamže, s. 289.
[61] Tamže, s. 297.
[62] Tamže, s. 407.
[63] Tamže.
Prof. PhDr. Vladimír Leško, CSc.
Filozofická fakulta UPJŠ v Košiciach
Moyzesova 9
040 01 Košice
vladimir.lesko@upjs.sk