Kuchtová, A.: Naozaj nič nejestvuje mimo textu? Vonku a vnútri. In: Ostium, roč. 13, 2017, č. 4.
Is There Really Nothing Outside of the Text? The Inside and the Outside.
The aim of this paper is to interpret the meaning of the following sentence Il n’y a pas de hors-texte and to rethink its possible interpretations. At the beginning I consider the interpretations claiming that by this sentence Derrida denied the possibility to refer to something outside of it. This interpretation is suggested by its English and Slovak translations. I propose here, as a result of my interpretation, a new translation of this sentence to Slovak. I consider some problems of Slovak translation in comparison to two English translations of this book by Gayatri Ch. Spivak and to the original text as well.
Keywords: text, differance, outside, inside, Derrida, Of Grammatology
V tomto texte sa budem zaoberať nasledujúcou vetou, ktorú by sme s určitým nadsadením mohli nazvať „dekonštruktivistickým sloganom“: Il n’y a pas de hors-texte. Táto veta sa prvý raz objavuje práve v diele O gramatológii[1] a neskôr sa v rôznych podobách objavuje napríklad v textoch Comment ne pas parler. Dénégations,[2] ale aj v Limited Inc[3] či v knihe La dissémination[4] a inde. Okrem toho, že má dlhú autocitačnú históriu, má aj rozsiahlu interpretačnú históriu. V knihe O gramatológii sa objavuje veľmi nenápadne, netvorí názov nejakej kapitoly ani neoddeľuje nejaký významový celok knihy, ktorý by sa dal poľahky identifikovať. Napriek tomu zaujala rôznych autorov a tí jej pripisovali rozličné významy; medzi interpretácie, ktoré sa vylučujú s explicitne ohlasovanou intenciou autora (Derridu), patrí presvedčenie o tom, že pod slovom text sa tu objavuje bežný pojem textu. Niektorí Derridovi čitatelia[5] ho teda na základe tejto vety chápali ako mysliteľa, ktorý popiera možnosť textu odkazovať na niečo mimo neho. Derrida sa však voči takýmto interpretáciám vymedzil celkom jasne: „… neexistuje vonkajšok textu. To neznamená, že všetci referenti sú vylúčení, zavrhnutí alebo uzavretí v knihe, ako to tvrdili ľudia, alebo boli tak naivní, že o tom boli presvedčení a obvinili ma z tohto presvedčenia. No znamená to, že každý referent, celá realita má štruktúru diferenciálnej stopy a že nemožno odkazovať na toto ‚reálne‘ inak ako v interpretovanej skúsenosti.“[6]
Takéto interpretácie vety však môžu podporovať jej preklady do angličtiny aj do slovenčiny. V anglickej verzii prekladateľka Spivaková aspoň v zátvorke za danou vetou uvádza vernejšiu verziu prekladu (there is no outside-text) a francúzske znenie vety, čo však slovenský prekladateľ Kanovský nerobí. Zamerajme sa na rozdiel medzi originálom a jeho prekladmi:
„Il n’y a pas de hors-texte.“[7]
„There is nothing outside of the text.“[8]
„Nič nejestvuje mimo textu.“[9]
Prvá veta podľa môjho názoru postuluje neexistenciu oblasti, ktorá by bola nejakým mimo-textovým územím, do ktorého by text neprenikol a kde by nemal prístup. Druhá a tretia veta postulujú neexistenciu všetkých entít, ktoré by sa nachádzali mimo textu: inak povedané, postulujú existenciu len jednej jedinej entity – textu. Iste, všetci uznáme, že ide o dve odlišné tvrdenia: prvé hovorí o neexistencii istej oblasti, druhé hovorí o neexistencii skupiny entít. A teda slovenský aj anglický preklad sa odchyľujú od originálu, zavádzajú čitateľa k nesprávnej interpretácii. Autorka anglického prekladu Spivaková ani v novej revidovanej verzii z roku 2016 neopravuje preklad tejto vety a používa stále to isté znenie napriek tomu, že táto veta je istým „sloganom“, ako som naznačila na začiatku, a istá pozornosť by sa jej mala venovať. Francúzsky originál by sme mohli správnejšie preložiť napríklad takto: Vonkajšok textu nie je, alebo ako v angličtine navrhuje Martin Mcquillan: „Nothing is text free.“[10] Ako upozorňujú McQuillan a takisto Arthur Bradley, preklad Spivakovej (to isté platí o Kanovského preklade) môže nefrankofónneho čitateľa zvádzať k myšlienke, že existuje iba text a nič iné okrem neho – formulácie vety v slovenskom a anglickom preklade môžu navodzovať takéto asociácie. Frankofónny čitateľ však môže mať pri čítaní francúzskeho textu knihy O gramatológii iné asociácie. McQuillan používa metaforu bezcolného letiskového priestoru, aby čitateľom priblížil danú sémantickú situáciu: použité slovné spojenie hors-texte sa frankofónnemu čitateľovi môže asociovať so slovným spojením hors taxe, ktorým je označená bezcolná (duty-free) zóna na letiskách. Táto bezcolná zóna je špecifická tým, že je to územie, kde sa neplatí daň, pričom všade inde v krajine sa daň musí platiť bezpodmienečne. Derrida teda podľa McQuillana tvrdí, že pre text neexistuje žiadna text-free zóna, kde by sa nachádzali beztextové artikle. Derrida sa opäť hrá so slovíčkami – naráža na ten význam slova hors, v ktorom toto slovo odkazuje na nejakú zónu, oblasť, napr. už spomínanú zónu hors taxe. Slovo hors sa vo francúzštine používa aj ako neplnovýznamové slovo v slovných spojeniach, ktoré sa používajú na vyjadrenie pozície nejakej entity mimo nejakého územia: hors-jeu (postavenie mimo hry), hors de portée (mimo dostrelu), Hors d’ici! (Vypadni/te odtiaľto!) atď. Slovo „hors“ v takomto spojení s ďalším slovom vo francúzštine označuje vonkajškovosť, superioritu, vylúčenie alebo odchýlku. Dôležité je aj postavenie slova hors, ktoré je tu neplnovýznamové: Derridovým cieľom mohlo byť poukázať na nesamostatnosť vonkajška, ktorá spočíva v tom, že vždy odkazuje na svoj protiklad: vnútrajšok. Anglický a slovenský preklad teda jednak odkazujú na niečo iné ako francúzsky originál a jednak sa spájajú s odlišnými asociáciami.
Význam vety Il n’y a pas de hors-texte, ktorý tu predostieram, vychádza zo stotožňovania textu a diferäncie: na pojem diferäncie (textu) nemožno aplikovať opozíciu vonkajšok/vnútrajšok, a tak je diferäncia (text) definovaná ako to, čo uniká takýmto opozíciám. Slovo hors má v knihe O gramatológii isté špecifické postavenie: ak sa pozrieme už len na kapitoly, v názvoch ktorých sa slovo vonkajšok vyskytuje,[11] nie je vôbec problematické uznať, že toto slovo je v kontexte knihy O gramatológii istotne dôležité – toto samozrejme nie je jediným dôvodom, pre ktorý je táto opozícia dôležitá. Slová vonkajšok a vnútrajšok totiž podľa Derridu tvoria jednu z mnohých opozícií, ktoré utvárajú myslenie západnej filozofie. Samotným slovom vnútrajšok (dedans) Derrida priamo odkazuje na Platóna či Saussura a na iných, ktorí nazývajú reč vnútrajškom jazyka. Upozornenie na to, že vo vete Il n’y a pas de hors-texte Derrida odkazuje na túto opozíciu, čo oprávňuje prekladať vetu vyššie uvedeným spôsobom. Niektoré z ďalších opozícií, na ktoré sa Derrida v knihe O gramatológii často odvoláva, sú prítomnosť/reprezentácia, obraz/realita, podstata/jav, pôvodné/suplement. Kniha O gramatológii si však nekladie za cieľ výlučne identifikáciu istých opozícií a už vôbec nie je jej cieľom utvrdiť svojho čitateľa v tom, že tvoria pevný systém, ako by to azda bolo v prípade štrukturalizmu – Derrida chce, naopak, poukazovať na nestabilitu takéhoto systému.
Opozíciu vonkajšok/vnútrajšok Derrida predostiera v súvislosti s rečou, ktorá sa podľa neho asociuje v rôznych filozofických koncepciách s dychom, sluchom, dušou a s tým, čo je v západnej filozofii nadradené písmu. Písmo je podľa Derridu v západnej tradícií chápané ako suplement reči, je voči nej druhoradé. Je to preto, lebo v rámci týchto opozícií funguje istá hierarchia, ktorá podľa Derridu nie je oprávnená: jeden z členov opozície sa nadraďuje nad druhý, jeden z pojmov je vždy doplnkom druhého. Práve toto privilegovanie jedného z členov opozície je podľa Derridu „absolútne nevyhnutný“[12] pohyb a nie je kontingentnou historickou udalosťou. Názory na písmo sa však podľa Derridu menia smerom k súčasnosti a v knihe O gramatológii predpovedá, že toto privilegovanie sa končí – celou knihou sa vinú poukazy na viacerých filozofov, ktorí podľa neho už nezavrhujú písmo. Samotná kniha O gramatológii ako premýšľanie o písme ako o člene opozície má podkopať metafyzické zdôvodnenie tejto opozície, resp. nielen tejto, ale všetkých opozícií.
Vo vete Il n’y a pas de hors-texte teda ide o poukázanie na istý mechanizmus západnej filozofie, ktorý sa pokúsim vyabstrahovať z konkrétnej opozície reč/písmo. Táto opozícia sa totiž podľa Derridu aplikuje aj na iné fenomény, ako je jazyk, a to tak, že sa tu aplikuje mechanizmus vzťahu medzi písmom a rečou. Derrida nikde neuvádza nejaký jednoduchý zoznam charakteristík, ktoré by sa pripisovali vonkajšku či vnútrajšku – práve ten sa pokúsim predostrieť v nasledujúcom odseku. Aby som však bližšie objasnila, čo Derrida myslí tým, keď hovorí o vonkajšku v západnej filozofii, treba sa obrátiť k vnútrajšku. Vonkajšok je tu totiž odvodený z vnútrajška a podľa západnej tradície je teda vnútrajšok pôvodom, zdrojom vonkajška. Vonkajšok je odvodený, je cudzí vnútrajšku. Vnútrajšok sa takisto v západnej tradícií spája s prírodou či prirodzenosťou, pričom vonkajšok je prehreškom a odbočením z vnútrajška. Vonkajšok sa prirovnáva k niečomu nedokonalému (suplement, doplnok, náhrada), čo by bez vnútrajška nemohlo byť – zatiaľ čo vnútrajšok je dokonalým a sebestačným celkom, ktorý by sa mohol bez vonkajška zaobísť. Vonkajšok skresľuje vnútrajšok tak, že ho reprezentuje nedokonalým spôsobom. Vnútrajšok je istou spontaneitou a plynulosťou, vonkajšok zasa prerušením tejto spontaneity a kontinuity. Západní myslitelia podľa Derridu pohŕdali vonkajškom, a tak identifikuje napríklad u Saussura či Rousseaua snahu znovuobjaviť prirodzené vzťahy medzi vonkajškom a vnútrajškom jazyka, ktoré boli podľa týchto mysliteľov poškodené. Derrida tvrdí, že podľa západných mysliteľov sú hierarchické vzťahy medzi členmi tejto opozície prirodzené či spontánne a mali by byť obnovené. To by znamenalo obnoviť čistotu pôvodu, toho, čo je vo vnútri. Zdá sa totiž, že vonkajšok, ktorý si „uzurpuje hlavnú rolu“,[13] nebezpečne útočí na vnútrajšok. A to tak, že pôvod sa tu prelína s tým, čo ho nahrádza – tomuto znečisteniu vnútrajška však treba zabrániť. Derrida tvrdí, že podľa týchto mysliteľov by sa malo jasne oddeliť to, čo je vnútri, a to, čo je vonku; a to preto, aby bol viditeľný bod pôvodu, ktorý je na strane vnútrajška. A ak by nebolo možné tieto dve oblasti oddeliť, tento bod pôvodu by samozrejme nebol viditeľný, a to je pre Saussura podľa Derridu problém. Ide tu teda o istý postulát oddelenosti vonkajška a vnútrajška. Derrida však v knihe O gramatológii poukazuje na isté názory týchto mysliteľov, ktoré však podľa neho naznačujú, že takéto oddelenie vnútrajška od vonkajška nie je možné. Nie to však tak, že by túto nemožnosť oddelenosti títo myslitelia vyjadrovali explicitne: explicitne, naopak, vyjadrujú potrebu očistiť vonkajšok od vnútrajška. Skryto však v ich textoch podľa Derridu vládne akési napätie a protirečenie. Pretože jednak navonok prezentujú potrebu očistiť vnútrajšok od vonkajška, ale zároveň ich samotné texty odkrývajú tézy, ktoré podľa Derridu poukazujú na to, že takýto návrat k čistému vnútrajšku nie je možný. Toto prevrátenie prirodzených vzťahov Derrida nazýva katastrofou, násilím, pretože práve tak je to podľa neho vnímané v západnej filozofickej tradícií.
Odpoveď na otázku Mohol by Derrida rovnako napísať Il n’y a pas de dans-texte? musí byť len kladná. Pretože hoci tu ide o spochybnenie opozície, nejde tu o odstránenie jedného z členov (napr. vonkajška), ale o odstránenie hierarchických vzťahov opozície. Lebo „ani dekonštruovanie tejto tradície nespočíva v jej prevrátení, v znevinnení písma. Skôr v poukázaní na to, prečo sa násilie písma neobjavuje v nevinnom jazyku znenazdajky. Pôvodné násilie písma sa tu už nachádza preto, lebo jazyk je v istom zmysle predovšetkým písmom, v zmysle, ktorý sa ukáže ďalej.“[14] Nejde teda o prehodenie členov danej hierarchie takým spôsobom, že by sme tu vonkajšok spravili tým, čo sa neprevinilo a nie je násilím, pričom by sme vnútrajšok vyhlásili za „zlý“. V istom zmysle ide o zrovnoprávnenie oboch členov opozície a následné zrušenie tejto opozície, ktorá na to, aby bola opozíciou, musí mať istú hierarchiu. Derridovým cieľom bolo ukázať, že nie je možné (hoci by v to niektorí podľa neho dúfali, aj keď podľa Derridu ich texty tušia, že to tak nebude) oddeliť vonkajšok od vnútrajška, aby nám ostalo len čisté jadro pôvodu – ako keď poľahky oddelíme jadro ovocia od jeho dužiny.
Pokiaľ ide o slovo hors vo vete Il n’y a pas de hors-texte môžeme mu teda pripísať vyššie spomenuté charakteristiky: odvodené, opovrhnutiahodné, druhoradé, nesamostatné, nepôvodné, je prerušením, reprezentuje a je iba náhradou. Pokiaľ ide o chápanie vonkajšku ako územia, mohli by sme tu nadviazať na McMquillana a na jeho príklad s „duty-free“ zónou, a predstaviť si vonkajšok s vnútrajškom ako dve územia či oblasti, ktorým by sme pripísali vyššie uvedené vlastnosti. Vnútrajšok by bol akýmsi pôvodným územím, ktoré je bližšie duši, pravde a logu; vonkajšok zasa okrajom pôvodného a vylúčeným územím. V knihe O gramatológii môžeme na viacerých miestach natrafiť na spojenie tejto opozície s územnou terminológiou – Derrida hovorí o bode pôvodu, kráľovstve diferäncie a okrem toho si vybral slovo hors, ktoré sa vo francúzštine spája s územím. Derrida neskôr vo svojej tvorbe takisto používa metaforu územia ako istého pôvodu, ktorým je χωρα α je predovšetkým územím, nie je však nijakým bytím. Veta Il n’y a pas de hors-texte teda smeruje k popieraniu toho, že sa niekde nachádza územie, ktoré by bolo vonkajšie voči textu. Zatiaľ som teda predostrela charakteristiky slova hors a takisto som predbežne načrtla Derridov prístup k takýmto charakteristikám. Tým som aj načrtla význam danej vety, pretože som tvrdila, že veta poukazuje na neoprávnenosť opozície vonkajšok/vnútrajšok. Treba však ukázať význam ostatných slov vo vete a potom predostrieť celkovú Derridovu stratégiu, ktorú touto vetou čitateľom predkladá, o čo sa pokúsim v nasledujúcom odseku. Čo teda znamená výraz texte? Ako spolu s výrazom hors slovo texte poukazuje na dekonštruktivistické stratégie a ciele podkopať opozíciu vonkajšok/vnútrajšok?
Ešte predtým však treba zdôrazniť, že slovo hors nás môže nepriamo odkazovať aj k Emmanuelovi Levinasovi, ktorého však v O gramatológii Derrida cituje iba raz, odkazujúc na svoju esej Násilie a metafyzika. Jedným z významov slova hors je totiž aj exteriorita, ktorá je kľúčovým motívom Levinasovho myslenia etiky. Raná Derridova interpretácia Levinasa, ktorú prezentuje v spomínanej eseji Násilie a metafyzika, je skôr negatívna v porovnaní s jeho neskoršími textami, kde dochádza k takmer úplnému splynutiu oboch autorov. Jedným z predmetov Derridovej kritiky Levinasa je jeho uvažovanie o exteriorite (iné), ktorú v Totalite a nekonečne chápe ako absolútne oddelenú od interiority (ja, oblasť rovnakého). Levinas tvrdí, že toto oddelenie je tak striktné, že medzi exterioritou a rovnakým nie je ani len zdieľaná hranica. V Totalite a nekonečne sa Levinas totiž chce vyvarovať kontaminácii exteriority rovnakosťou, ktorá by znamenala zničenie etického. Ak by ja zdieľalo nejakú hranicu s iným, už by spolu tvorili nejaký systém. Podľa Levinasa však etika nie je niečím, čo možno zapracovať do systému. Absolútna exteriorita vyjadruje nekonečnú vzdialenosť medzi iným a rovnakým, ktorá sa nedá prekonať. Absolútna oddelenosť vyjadruje to, že etické, iné sa nedá redukovať na rovnaké. V O gramatológii Derrida kritizuje takúto absolútnu oddelenosť týchto dvoch oblastí, ako sme to pozorovali aj na príklade Saussura. Levinasovo uvažovanie o klasickej opozícii vnútrajšok/vonkajšok, ako sme ju opísali vyššie, nie je samozrejme identické so Saussurovým. Napriek tomu postuluje oddelenosť vonkajška od vnútrajška, hoci v Levinasovom prípade je ich vzťah skôr opačný, ak je vôbec možné túto opozíciu takto jednoducho prehodiť. Exteriorita, vonkajšok ako inakosť, je nadradená nad vnútrajškom, interioritou. Je otázne, či Levinas robí takéto jednoduché prehodenie hierarchie a či je snaha o absolútnu oddelenosť možná. Nesporne však Levinas v Totality a nekonečne vyjadruje túžbu radikálne oddeliť vnútrajšok od vonkajška, exterioritu od interiority, iné od rovnakého – hoci to vlastne nie je možné ani podľa neho samého, ako to uznáva neskôr. Takisto je to s inými mysliteľmi, ktorými sa Derrida v O gramatológii zaoberá. Treba ešte pripomenúť, že Levinas sa neskôr – a to vo svojej druhej knihe (Inak než byť, alebo ponad esenciu) – už nedrží striktnej oddelenosti týchto dvoch oblastí a hovorí o ich nevyhnutnom prelínaní (Dire sa musí zradiť v Dit), inakosť sa dokonca objavuje v rovnakom.
Po odbočení k Levinasovi sa vráťme naspäť k našej vete: pokiaľ ide o samotný výraz text vo vete Il n’y a pas de hors-texte, Derrida tu odkazuje na to, čo nazýva všeobecným textom, na výraz, ktorý možno stotožniť so všeobecným písmom. Poukazuje na to nasledujúci odsek:
„Ak sa teda čítanie nesmie uspokojiť so zdvojovaním textu, tak nemôže legitímne prekračovať text k niečomu inému, ako je on, k referentovi (metafyzickej, historickej, psycho-biografickej a i. skutočnosti) alebo k označovanému mimo textu, ktorého obsah by teda mohol nastať vo vonkajšku jazyka v zmysle, ktorý tu dávame tomuto slovu, mimo písma vo všeobecnosti. Práve preto sú tieto metodologické úvahy, do ktorých sa tu púšťame na jednom príklade, úzko závislé od všeobecných a už rozpracovaných propozícií , týkajúcich sa neprítomnosti referenta alebo transcendentálneho označovaného. Vonkajšok textu nie je.“[15]
Už v prvej kapitole Derrida naznačil, že písmo chápe inak, ako je bežné. V knihe rozhovorov Positions takisto hovorí o novom „pojme“ písma, ktorý prispieva k prevráteniu hierarchie reči a písma, poukazujúc na to, že „nový pojem písma… necháva distonovať isté písmo aj vo vnútri reči, čím dezorganizuje celý prijatý poriadok a zachvacuje celú oblasť“.[16] Derrida zdôrazňuje, že toto písmo sa zapisuje len v textualite, pričom oba tieto termíny súvisia s termínom diferäncia. Slovo text prináleží do sledu Derridových pojmov, do „systému diferencií“.[17] Slová v tomto reťazci sú všetky „synonymami“ diferäncie (Derrida zasa na inom mieste hovorí, že nie sú synonymami, a teda že nie sú vždy nahraditeľné – a to preto, lebo synonymický vzťah predpokladá ideál dokonalého prenosu zmyslu, ktorý Derrida odmieta). Vychádzame z toho, že v tomto kontexte možno slovo text nahradiť za diferänciu synonymicky. Slovo diferäncia je neografizmus, ktorý vznikol zo slova diferencia tak, že sa vymenilo jedno písmeno v pôvodnom bežnom slove – Derrida tu využíva prednosti písma, ktoré umožňuje zachytiť takýto rozdiel, ktorý sa vymyká reči. A tak reaguje na západnú filozofiu, ktorá naopak tvrdila, že písmo je tým, čo môže vždy obsiahnuť len menej. Slovo diferäncia v knihe O gramatológii má s bežným pojmom písma spoločné to, že je tým, čo nám umožňuje kódovať, niečím, čo umožňuje opakovať. Je tým, čo umožňuje diferencovanie. Hlavná charakteristika – aj textu, aj diferäncie – spočíva v tom, že nie sú kontinuitou, ale jej rozlomením. Diferäncia je tým, čo rozmiestňuje a rozdeľuje. Zároveň je aj pôvodom všetkého,[18] hoci iba ako diskontinuita a preškrtnutie pôvodu. Pôvodom všetkého môže byť preto, lebo je opakovaním. To, že diferäncia je pôvodom, však neznamená, že Derrida pozitívne určil nejaký bod pôvodu. Pôvod je tu iba ako nevymedzený, nevymedzený ako prítomnosť, ktorá by bola vnútrajškom. Je pôvodom ako popretie prítomnosti, ako jej odklad a popretie.
Derrida nadväzuje aj na tézou o arbitrárnosti znaku, ktorá znamená, že znakové systémy sú možné vďaka rozdielom medzi jednotlivými prvkami týchto systémov, a teda na základe vzťahov medzi týmito prvkami. Téza o arbitrárnosti znaku znie: označujúce nemá žiadnu prirodzenú väzbu k označovanému. Označujúcim sa tu rozumie lingvistický fenomén slovo a označovaným je myšlienka či pojem, pričom spolu tvoria znak. Saussure chcel touto tézou zdôrazniť to, že označujúce nemajú žiadne prirodzené spojenie s tým, čo majú vyjadrovať v tom zmysle, že by ich spájala nejaká podobnosť. Označujúce sú skôr určované vzťahmi, ktoré majú s ostatnými označujúcimi, a teda ich identita sa utvára na základe toho, že patria do určitého systému. Saussure to podložil viacerými úvahami, ktorým sa tu nebudem podrobne venovať. Spomeňme však to, že Saussure poukazuje aj na to, že nemôže existovať žiadne prirodzené spojenie medzi myšlienkou a slovom,[19] pretože napr. pojem strom sa v rôznych jazykoch vyjadruje úplne odlišnými lingvistickými prostriedkami (slovami). A tak je to so všetkými znakmi. Derrida však neprebral takéto zdôvodňovanie tézy o arbitrárnosti, keďže Saussurovo zdôvodňovanie predpokladá opozíciu označované/označujúce, rovnako ako Derrida samozrejme neprebral dôsledky, ktoré podľa Saussura z tejto tézy vyplývajú. Derridovi na Saussurovi prekážalo, že stále zotrvával v rozlišovaní označujúceho a označovaného napriek tomu, že ho zároveň vyzdvihol za postulovanie takej užitočnej tézy, akou je téza o arbitrárnosti. V súvislosti so Saussurom hovorí o semiologickej diferäncii. Je možné túto tézu o arbitrárnosti aplikovať na všetky fenomény? Derrida to totiž v texte Diferäncia tak spravil, keď najprv rozšíril aplikáciu tejto tézy na čas a priestor. Nadväzujúc na Husserla tvrdí, že časová jednotka sa vzťahuje k budúcnosti a minulosti a iba tak môže dávať zmysel. Prítomnosť teda podľa neho nadobúda zmysel len preto, že je tu istá neprítomnosť, voči ktorej ju môžeme vyčleniť a od ktorej sa líši. Takisto to, čo vnímame v priestore, sa musí od niečoho líšiť, aby sme boli schopní to vnímať. To, čo uchopujeme v čase, sa musí líšiť od toho, čo uchopujeme v priestore. Preto Derrida hovorí o rozmiestňovaní: o rozprestieraní času a o zčasovaní priestoru. Derrida však nekončí pri aplikácii tejto tézy na čas a priestor, ale tvrdí, že takto je to so všetkým. Rozdiel je teda podľa neho podmienkou možnosti (a zároveň aj nemožnosti) všetkého a toto konštituovanie sa prvkov navrhol nazývať diferänciou. Znamená to, že nemôže existovať taký jednotný útvar (pôvod), ktorý by svoju identitu nadobúdal sám zo seba, bez ohľadu na rozdiely medzi ostatnými útvarmi. Rozmýšľanie o prítomnosti a vnútrajšku ako o pôvode totiž predpokladá nejakú pôvodnú entitu s pozitívnym obsahom, ktorý by táto entita získavala sama od seba a ostatné entity by vzhľadom na ňu získavali zmysel (boli by z nej odvodené). Derrida túto schému odmieta a tvrdí, že identita prvkov sa neutvára na základe vzťahu odvodenosti vzhľadom na nejaký pôvod. Identita každého prvku sa potom utvára rozdielmi (vzťahmi) medzi ním a ostatnými prvkami.
Slovo text vo vete Il n’y a pas de hors-texte by sme teda mali chápať ako to, čo sa vymyká uchopeniu a najmä opozíciám, konkrétne opozícii vonkajšok/vnútrajšok. Zároveň slovo text označuje pôvod všetkých entít v tom zmysle, že ich umožňuje. Spolu so slovom hors vytvára akýsi novotvar, ktorý označuje vonkajšie (v zmysle, ktorý som opísala vyššie) územie vzhľadom na pôvod v zmysle diferäncie. Slovné spojenie hors-texte teda označuje územie, ktoré by bolo odvodené vzhľadom na pôvod a suplovalo by pôvod. Vonkajšok diferäncie či textu by bol teda čímsi odvodeným voči týmto termínom, zatiaľ čo vnútrajšok by bol plný diferäncie, vyznačujúci sa prítomnosťou diferäncie, a teda pôvodu. Veta Il n’y a pas de hors-texte teda znamená, že neexistuje taká oblasť fenoménov, ktorá by bola odvodená z pôvodu ako prítomnosti. Takisto však neexistuje ani prítomné a pôvodné kráľovstvo diferäncie. Derrida teda vyhlasuje, že sa nikde nenachádza také územie fenoménov, ktoré by sme mohli nazvať odvodeným vo vzťahu k pôvodnému územiu fenoménov s diferenciou, pretože ona sama je odvodenosťou. A tento význam možno pripísať vete Il n’y a pas de hors-texte. Inak povedané, opozícia vonkajšok/vnútrajšok sa nemôže aplikovať na pôvod fenoménov vo všeobecnosti. Takisto to znamená, že sa nikde nenachádza územie, ktoré by diferanciou zasiahnuté nebolo, aj vnútrajšok, aj vonkajšok ňou zasiahnuté sú. Rozdeľovanie na vnútrajšok a vonkajšok nie je oprávnené.
Veta Il n’y a pas de hors-texte teda vôbec nezodpovedá nejakému ontologickému súdu. Slovné spojenie il y a totiž možno chápať aj inak ako súd o existencii nejakej entity. Tento výraz môže vo francúzštine vyjadrovať nielen to, že nejaká vec existuje, ale okrem iného aj to, že sa nejaká vec niekde nachádza alebo niekde niečo je. A to je v súlade s významom slova hors, ktoré navrhujem chápať ako akési abstraktné územie a ktoré sa vo francúzštine takisto používa na označenie nejakého územia (napr. hors de portée, hors taxe). Slovné spojenie hors-texte potom podľa môjho názoru odkazuje na isté územie – a veta Il n’y a pas de hors-texte vypovedá o tom, že isté územie sa nikde nenachádza. Takýto význam slovného spojenia il y a navrhujem preto, lebo Derridu podľa môjho názoru treba chápať aj ako mysliteľa, ktorý sa dištancuje od ontológie. Preklady Spivakovej a Kanovského však nepoukazujú na túto dimenziu vety.
Na záver treba priznať, že tento text predkladá len jednu z mnohých interpretácii vety Il n’y a pas de hors-texte, čo v tomto kontexte nie je triviálne. Derrida píše polysémanticky, využíva mnohovýznamovosť vo svoj prospech, zdôrazňujúc tým, že Zmysel nemôže byť jediným vládnucim elementom textu. Napriek tomu, že daná veta nadobúda viacero významov, neznamená to, že netreba svoj výber zdôvodniť – hoci je to iba jeden z mnohých významov, aj tak nás nič nezbavuje ťarchy odôvodenia.
L i t e r a t ú r a
BRADLEY, A.: Derrida’s Of Grammatology. Edinburgh: Edinburgh University Press 2008.
DERRIDA, J.: Limites Inc. Evanston: Northwestern University Press 1988.
DERRIDA, J.: Gramatológia. Preložil Martin Kanovský. Bratislava: Archa 1999.
DERRRIDA, J.: Of Grammatology. Baltimore: The John Hopinks University Press 1997.
DERRRIDA, J.: Of Grammatology. Baltimore: The John Hopinks University Press 2016.
DERRIDA, J.: De la grammatologie. Paris: Les Éditions de Minuit 1967.
DERRIDA, J.: Positions. Paris: Les Éditions de Minuit 1972.
DERRIDA, J.: Texty k dekonstrukci. Bratislava: Archa 1993.
DERRIDA, J.: Psyché. Inventions de l’autre. Paris: Galilée 1987.
DERRIDA, J.: La dissémination. Paris: Éditions du Seuil 1972.
FABBRI, L.: The Domestication of Derrida. London: Continuum International Publishing Group 2008.
HIRSCH, E. D.: Derridas’s Axioms. Review of On Deconstruction: Theory and Criticism after Structuralism by Culler. In: London Review of Books, roč. 5, 1983, č. 13, 17 – 18.
LEVINAS, E.: Totalita a nekonečno. Praha: Oikoymenh 1997.
LEVINAS, E.: Autrement qu’être ou ou-delà de l’essence. Paris: Kluwer Academic – Librairie générale française 2016.
MCQUILLAN, M.: Deconstruction: A Reader. New York: Routledge 2001.
SAUSSURE, F.: Cours de linguistique générale. Paris: Payot & Rivages 1995.
SEARLE, J.: The Construction of Social Reality. New York: The Free Press 1995.
RORTY, R.: Philosopy as a Kind of Writing. In: New Literary History, roč. 1, č. 10, 1978, s. 141 – 160.
P o z n á m k y
[1] Slovenský preklad francúzskeho slovného spojenia De la grammatologie od Kanovského na Gramatológia nie je správny, pretože Derrida hneď v úvode knihy O gramatológii upozornil čitateľov na to, že gramatológia ako nejaký jeho „projekt“ sa vlastne možno nikdy neuskutoční – aj to je azda dôvod, prečo sa kniha nenazýva Gramatológia ale O gramatológii (vo francúzštine De la grammatologie). Takisto treba upozorniť na to, že Derrida v tejto knihe nikde nepredkladá svoju teóriu o písme – svoju gramatológiu –, ale iba sleduje smerovanie ostatých gramatológii. V celej práci teda uvádzam správnejší preklad O gramatológii.
[2] DERRIDA, J.: Psyché. Inventions de l’autre. Paris: Galilée 1987, s.
[3] DERRIDA, J.: Limited Inc. Evanston: Northwestern University Press 1988, s. 12, 30, 65, 149, 152.
[4] DERRIDA, J.: La dissémination. Paris: Éditions du Seuil 1972, s. 436.
[5] Pozri SEARLE, J.: The Construction of Social Reality. New York: The Free Press 1995, s. 155; FABBRI, L.: The Domestication of Derrida. London: Continuum International Publishing Group 2008, s. 29; RORTY, R.: Philosopy as a Kind of Writing. In: New Literary History, roč. 10, č. 1, 1978, s. 146; HIRSCH, E. D.: Derridas’s Axioms. Review of On Deconstruction: Theory and Criticism after Structuralism by Culler. In: London Review of Books, roč. 5, 1983, č. 13, 17 – 18.
[6] DERRIDA, J.: Limited Inc. Evanston: Northwestern University Press 1988, s. 148.
[7] DERRIDA, J.: De la grammatologie. Paris: Les Éditions de Minuit 1967, s. 227.
[8] DERRIDA, J.: Of Grammatology. Baltimore: The John Hopkins University Press 1997, s. 158; DERRIDA, J.: Of Grammatology. Baltimore: The John Hopkins University Press 2016, s. 172.
[9] DERRIDA, J.: Gramatológia. Bratislava: Archa 1999, s. 167.
[10] MCQUILLAN, M.: Deconstruction: A Reader. New York: Routledge 2001, s. 39.
[11] „Chapitre 2 : Linguistique et grammatologie…………..42
Le dehors et le dedans………………………………………….46
Le dehors este dedans………………………………………….65
La brisure…………………………………………………………..96“
De la grammatologie. Paris: Les Éditions de Minuit 1967, s. 446.
[12] DERRIDA, J.: Gramatológia. Bratislava: Archa 1999, s. 16.
[13] SAUSSURE, F.: Cours de linguistique générale. Paris: Payot & Rivages 1995, s. 45.
[14] DERRIDA, J.: De la grammatologie. Paris: Les Éditions de Minuit 1967, s. 55. Citujem tu z francúzskeho originálu preto, lebo slovenský preklad obsahuje viacero chýb, a to nielen štylistických, ale aj obsahových. Uvediem tie najdôležitejšie. Po prvé, Kanovský používa slovo vynárať ako preklad francúzskeho slova survernir, čo dosť zahmlieva význam vety a v slovenčine odkazuje na pojem emergencie. Ak by však Derrida chcel písať o nejakej emergencii, rovno by použil francúzske sloveso émerger, pre ktoré nemáme v slovenčine ekvivalent a prekladáme ho práve slovom vynárať. Ďalej je problematický preklad slova langage, ktoré Kanovský prekladá v celej knihe ako reč. Spivaková ho takisto ako ja prekladá slovom jazyk (language). Kanovský sa pri preklade tohto slova zrejme drží do slovenčiny preloženej terminológie Rolanda Barthesa, ktorý chápe jazyk (langue) ako skladajúci sa z reči (langage) a prehovoru (parole). Aplikovanie Barthovskej terminológie tak, ako je prekladaná do slovenčiny, je však v Derridovom texte nevhodné, pretože do textu vstupuje ešte aj Saussurova dvojica pojmov jazyk (langue ako súbor pravidiel, systém, ktorými sa jazyk ako celok riadi) a prehovor (parole ako suma konkrétnych výpovedí). Derrida rozhodne neberie Barthesov slovník za svoj ako nejaký celok, ba ani ten Saussurov, ale snaží sa ich slovník spochybniť – a to robí čiastočne aj tým, že ich termíny používa nesystematicky. Derrida nemôže byť považovaný za nejakého pokračovateľa štrukturalizmu, ktorému by sme mohli neproblematicky pripísať štrukturalistickú terminológiu. Tretím problémom slovenskej vety je preklad slovného spojenia il y a na jestvovanie, a to preto, lebo od akéhokoľvek jestvovania či od bytia sa Derrida dosť jasne dištancuje ako od ontológie, ktorá preňho vždy ostáva metafyzikou prítomnosti. Tomuto problému sa budem venovať neskôr. Napokon je zbytočné zdôrazňovať, že slovenské znenie vety nie je ani len štylisticky správne, a to najmä jej prvá časť: „Skôr v ukázaní, prečo sa násilie písma nevynára v nevinnej reči.“ DERRIDA, J.: Gramatológia. Bratislava: Archa 1999, s. 44.
[15] DERRIDA, J.: De la grammatologie. Paris: Les Éditions de Minuit 1967, s. 227. Opäť citujem z originálu, a nie zo slovenského prekladu, kvôli prekladu slova „hors“, ktorý v celom tomto texte zdôvodňujem. Ďalej je v prvej vete problematické Kanovského ignorovanie implikácie, ktorá je však vo francúzskom texte použitá. Anglická prekladateľka Spivaková ju tiež vo svojom preklade zachováva. Potom je francúzske slovo „risquer“ preložené príliš doslovne ako riskovať, pričom sa pokojne môže použiť vhodnejšie znejúce „púšťať sa do“, keďže sa vo francúzštine často používa slovné spojenie „risquer une question“, čo znamená „odvážiť sa položiť otázku“. Slovo „hors“ tu neprekladám systematicky ako „mimo“ alebo ako „vonkajšok“, pretože Derrida pracuje s oboma významami naraz. Slovo „mimo“ sa javí najproblematickejšie v poslednej vete, ako sa vlastne snažím ukázať v celom texte.
[16] DERRIDA, J.: Gramatológia. Preložil Martin Kanovský. Bratislava: Archa 1999, s. 16.
[17] DERRIDA, J.: Gramatológia. Preložil Martin Kanovský. Bratislava: Archa 1999, s. 100.
[18] Pozri DERRIDA, J.: Gramatológia. Preložil Martin Kanovský. Bratislava: Archa 1999, s. 16.
[19] Výnimku tu, samozrejme, podľa Saussura tvoria onomatopoje.
Text vznikol vo Filozofickom ústave SAV ako súčasť riešenia grantovej úlohy VEGA č. 2/0050/14 Existencia, socialita a étos konania: fenomenologické výzvy a existenciálne súvislosti.
Mgr. Alžbeta Kuchtová
Filozofický ústav SAV
Klemensova 19
813 64 Bratislava
e-mail: alzbet.kuchtova@gmail.com