Višňovský, E.: Medzi dejinami filozofie a sociálnou filozofiou: aktuálna pentalógia Františka Novosáda. In: Ostium, roč. 15, 2019, č. 4.
Between History of Philosophy and Social Philosophy: A Current Pentalogy of František Novosád
The article reviews the current five books of one of the most important Slovak philosophers František Novosád within the context of his lifelong work devoted to the history of (modern) philosophy and social philosophy. These works provide the deep and original interpretations of M. Weber’s and K. Marx’s diagnoses of modernity as well as of Neo-Kantian legacy in transcending epistemology towards philosophical anthropology. The key contribution of Novosad’s philosophy consists in his „dialectical realism“ as applied to philosophy of culture and metaphilosophy, illuminating crucial aspects of contemporary thought and social action.
Keywords: modern philosophy, social philosophy, František Novosád, Max Weber, Neo-Kantianism, Karl Marx, philosophy of culture, metaphilosophy
Úvod[1]
Syntézu či aspoň sumarizáciu svojich myšlienok si môže dovoliť mysliteľ, ktorý má nielen „načítané“ a premyslené, ale aj „nažité“. Takýmto mysliteľom je nepochybne František Novosád. Hoci to môže byť aj úplne inak: napríklad tak, že autor už v istom veku pociťuje dlh voči sebe samému a potrebuje artikulovať či „do-artikulovať“ to, čomu sa celý život venuje.
František Novosád (1948) patrí ku generácii slovenských filozofov, ktorá našla svoje prioritné uplatnenie v oblasti dejín filozofie (M. Marcelli, J. Piaček, F. Mihina, T. Pichler a i.). Táto generácia dostala už pri vstupe do akademickej kariéry príležitosť podieľať sa na knižnej edícii Filozofické odkazy (1973 – 1990),[2] čím nadviazala na projekt svojich predchodcov (I. Hrušovský, J. Kocka, J. Martinka, L. Holata, J. Bodnár, T. Münz a i.), Antológiu z diel filozofov (1966 – 1977).[3] F. Novosád sa profiloval ako znalec modernej, zvlášť nemeckej (ale aj ruskej), filozofie, keď do uvedenej edície preložil Hartmannove Nové cesty ontológie (1976) a Wittgensteinove Filozofické skúmania (1979). Ako vedecký redaktor pracoval na viacerých monografických zväzkoch: Cassirerovej Eseji o človeku (1977), Kantovej Kritike čistého rozumu (1979), Diltheyovom Živote a dejinnom vedomí (1980), Kantovej Kritike praktického rozumu (1990) či na výberoch z Goetheho pod názvom O prírode a umení (1981), z M. Webera pod názvom K metodológii sociálnych vied (1983), z M. M. Bachtina a V. N. Vološinova (Marxizmus, freudizmus a filozofia jazyka, 1986) a N. G. Černyševského (Antropologický princíp vo filozofii, 1988), pričom k väčšine z nich napísal aj zasvätené predslovy. Okrem toho napísal úvodnú štúdiu k výberu z A. Gramsciho (Spoločnosť, politika, filozofia, 1988). Výsledkom týchto štúdií bola prvá samostatná monografia Premeny buržoáznej filozofie (Novosád 1986).[4] Autori, ktorí F. Novosáda oslovili už v tejto fáze (napr. M. Weber, L. Wittgenstein, E. Cassirer, M. M. Bachtin, M. Heidegger, A. Gramsci), sa stali trvalými spolupútnikmi jeho myslenia aj ďalej.
Dôkladná historicko-filozofická príprava – vrátane erudície v spoločenských vedách, ktoré boli vždy predmetom jeho záujmu zrejme nielen preto, že spolu s filozofiou vyštudoval politickú ekonómiu – umožnila F. Novosádovi plynulo prejsť do oblasti sociálnej a politickej filozofie, resp. filozofie dejín, ktorým sa začína naplno venovať po roku 1990.[5] Tento tematický i žánrový prechod celkom jasne naznačuje jeho knižka esejí Vysvetľovanie rukami (1994) s podtitulom „filozoficko-teologické úvahy“, ktoré by sme mohli označiť za pokus o „filozofiu súčasnosti“. K tomuto „prechodu“ ešte patrí vyrovnávanie sa s dielom dvoch osobností, ktoré Novosáda inšpirovali vari najviac: M. Heidegger a M. Weber – Pozvanie k Heideggerovi (1995) a Osud a voľba (1997). Potom už nasledovalo sústredenie sa na filozofické reflexie aktuálnej sociálnej skúsenosti (Doba X: Eseje o formách politickosti, 2003) so zameraním sa na siločiary vývoja na Slovensku (Alchýmia dejín: Slovensko v dobe neurčitosti, 2004), na analýzu ideológií (Legitimita ideológií, 2006) a znovu na analýzu toho, v akej spoločnosti žijeme (Útržky o Slovensku, 2010). V centre Novosádovej pozornosti je pojem sociálneho poriadku a sociálne teórie, ktoré tento pojem konštruujú, resp. rekonštruujú. Z historického hľadiska sa venuje tejto problematike v rozsiahlej antológii pôvodných interpretačných textov slovenských autorov Dejiny sociálneho a politického myslenia (2013), ktorú inicioval a ktorej je jedným z hlavných editorov. Zo systematického hľadiska podáva základné pojmy sociálnej teórie v prehľadovej a inštruktívnej monografii Čo? Ako? Prečo? Sociálna teória v otázkach a odpovediach (2014). Obidve knihy v súčasnosti slúžia ako veľmi vhodné kompendiá k štúdiu filozofie a spoločenských vied.[6]
Za ostatné roky vydal F. Novosád ďalších päť kníh: Osud a voľba: Max Weber o modernej spoločnosti (2016), V zrkadle kultúry (2016), Idey na trhovisku (2016), Odkaz z Marburgu: novokantovstvo od kritiky poznania k antropológii (2017) a Zabudnúť na Marxa (2018). V troch z nich syntetizuje svoje interpretácie historických postáv (M. Weber, K. Marx), resp. prúdov (novokantovci) v dejinách nemeckej filozofie, pričom jeho hlavným zámerom je ukázať (a dokázať), prečo máme ich diela čítať aj dnes. V ďalších dvoch rozvíja svoje metafilozofické myšlienky o vzťahu filozofie a kultúry. Vzhľadom na limitovanosť tohto textu sa sústredím len na to, čo považujem za jadro Novosádovej „pentalógie“.
Max Weber
Dielo Maxa Webera je predmetom trvalého záujmu F. Novosáda, ktorý sa ho snaží uvádzať do nášho domáceho kontextu už takmer štyridsať rokov. Rozšírené a upravené vydanie monografie Osud a voľba (187 strán) obsahuje oproti pôvodnému vydaniu z roku 1997 dve nové kapitoly, venované fenoménu charizmy a recepcii Webera na Slovensku. Weber je podľa Novosáda trvalo aktuálny, pretože poskytuje „integrálnu reflexiu doby“, hlbinný vhľad do kľúčových fenoménov modernity a genealógie kapitalizmu. Weberov slovník s konceptmi, ako sú sociálne konanie, racionalizácia, modernizácia, charizma, „odčarovanie“ sveta, ideálne typy či „duch kapitalizmu“, priliehavo zachytáva a opisuje aj súčasný svet globálneho neoliberalizmu a posthumanizmu. Ak napríklad dnes hovoríme o dataizme, kultúre algoritmov alebo „diktáte metriky“, neboli to postmodernisti ani Adorno a Horkheimer, ale práve Weber, kto ako prvý vypozoroval tieto trendy vedúce k tomu, „že všetko možno ovládnuť výpočtom“. Ak je dnes politický život na všetkých úrovniach plný boja a hry o moc, rovnako ako konfliktov, nebol to Foucault ani Mouffe a Laclau, ale práve Weber, kto opísal tieto fenomény ako konštitutívne črty spoločnosti. Alebo ak dnes máme problém s existenciálnymi rizikami, vyplývajúcimi z vedeckého pokroku, nebol to Heidegger ani T. Kaczynski, ale Weber, kto v koncepte „odčarovania“ poukázal na možnú stratu zmyslu, hodnôt a životného naplnenia človeka. Nemenej významná je Weberova teória konania, ktorá hovorí o nezamýšľaných dôsledkoch. Takto by sme mohli pokračovať napr. aktuálnosťou fenoménu charizmy, ktorú dnešné médiá bez znalosti veci pripisujú takmer každému, kto sa v nich objaví. Max Weber nepochybne zostáva diagnostikom súčasného sveta, ktorého štúdium je conditio sine qua non, i keď napríklad jeho striktný dualizmus poznania a hodnotenia je dnes už sotva udržateľný.[7]
Novokantovstvo
Záujem F. Novosáda o filozofiu novokantovcov je takisto staršieho dáta a siaha späť do doby jeho vysokoškolských štúdií, ktoré vyústili do state o E. Cassirerovi (1977) a monografie o etickom socializme F. A. Langeho a H. Cohena (1987).[8] Aktuálna monografia Odkaz z Marburgu (196 strán) je syntetizujúcou prácou. Podáva celkový prehľad – v našich pomeroch výnimočný – o peripetiách vývinu jednej z novokantovských škôl, a to marburskej. Jej hlavný odkaz spočíva v postupnej seba-transcendencii od teórie poznania cez teóriu kultúry k filozofii človeka, od kantovského transcendentalizmu k tomu, čo Novosád nazýva „dialektický realizmus“. Marburským projektom bolo hľadanie možností objektivity poznania ako alternatívy k materializmu a scientizmu (pozitivizmu a naturalizmu), vychádzajúce zo zachovania subjektivity poznávajúceho subjektu v podobe jeho aktivity, spontaneity a kreativity. Išlo vlastne o „tretiu cestu“ medzi alternatívou: „buď je poznanie odrazom reality, alebo je našou konštrukciou“ (s. 29). Metamorfózy, ktoré tento projekt prekonal a ktoré vyvrcholili v Cassirerovej filozofii symbolických foriem, svedčia o tom, že tradičný dualizmus subjektívneho a objektívneho (na hranicu ktorého dospel P. Natorp) či poznania a konania je neudržateľný. Vyžaduje si novú koncepciu človeka, ktorá prekonáva ďalšie dualizmy medzi prírodným a kultúrnym, individuálnym a spoločenským, mentálnym a telesným, ktoré novokantovský slovník už nepostihol.[9] Novosád venuje Cassirerovi jednu tretinu knihy a ukazuje túto cestu i jej vyústenie, i keď jeho riešenie limitov transcendentalizmu je formulované v kvázi-marxovskom slovníku „dialektického realizmu“, ktorý takisto zachováva dualizmus „duchovnej“ a „materiálnej“ činnosti, pričom za „praktickú“ považuje len tú druhú (s. 186 – 192). Dialektiku ľudského života a praxe však môžeme opísať aj slovníkom, ktorý prekonáva tento tradičný dualizmus materiálneho a ideálneho, praktického a teoretického, a to napríklad pragmatistickým deweyovským slovníkom, ktorý pracuje s kategóriami transakcií medzi človekom a prostredím (ktoré sú postavené na kauzalite) a medzi ľuďmi navzájom (ktoré sú postavené na významoch) a ktoré predstavujú dva typy ľudských praktík.[10]
Filozofia kultúry
Jedným z hlavných filozofických odkazov novokantovstva je „obrat ku kultúre“. Podľa Novosáda je kultúra „spôsob, rámec a priestor ľudského bytia…, komplex vzorov (vzorcov), noriem, hodnôt, praktík, účelov, cieľov a inštitúcií, ktorými ako ľudia utvárame svoje vlastné bytie a prostredníctvom ktorých sa sebaformujeme a sebainterpretujeme“. Filozofia sama je „kultúra reflexie“ tohto bytia.[11] Práve týmto otázkam venuje svoje „kulturologické“ úvahy v monografii pod názvom V zrkadle kultúry (159 strán). Tento názov vyjadruje jednak fundamenálny ontologický fakt ľudského bytia – povedané s Rortym –, že z kultúry človek nemôže „vystúpiť“ ani na okamih, jednak civilizačné uvedomenie, „ako sa základným interpretačným rámcom v priebehu posledných sto rokov postupne stáva práve pojem kultúry“ (s. 19). Ide, pravda, o človeka, ktorý vo svojej evolúcii dospel na úroveň kultúrneho bytia ako svojej „druhej prirodzenosti“. Ak príroda stanovuje človeku (bez jeho vôle a pričinenia) obmedzenia a hranice, tak kultúra je „médiom artikulácie možností“ (s. 61), priestorom hľadania a vytvárania spôsobov existencie, modifikujúcich alebo aj transcendujúcich pôvodne dané limity. Novosád podáva filozofické uchopenie fenoménu kultúry v jeho celistvosti, ale aj v podstatných dimenziách, akými sú historicita a normativita, spontaneita a reflexivita, univerzalita a partikularita, subjektivita a pluralita, tradícia a inovácia, kreativita a imaginácia atď. Najpodstatnejšou dimenziou kultúry je však socialita, t. j. fakt, že každá kultúra je kreovaná (i re-kreovaná) v dynamických procesoch sociálnych interakcií a komunikácie, pričom ich súčasťou sú rovnako konflikty ako kooperácia. Za kľúčový bod Novosádovej koncepcie považujem jeho úvahy o kultúre ako „konfiguácii hraníc a rozdielov“ (9. kapitola) a ich interpretácii (10. kapitola). V tomto kontexte sú mimoriadne významné a inšpiratívne rozlíšenia medzi daným/vytvoreným, prirodzeným/umelým, reálnym/predstavovaným, možným/dovoleným, medzi „my/oni“ (svoje/cudzie). Kultúra je totiž médiom vytyčovania „mäkkých“ hraníc na rozdiel od „tvrdých“ prírodných hraníc. Ak by však súčasná kultúra mala byť stratou „všetkých hraníc, prostredníctvom ktorých sa človek orientoval vo svete a v sebe samom“ (s. 93), znamenalo by to krízu kultúry zrejme až na hraniciach samej existencie ľudstva.
Metafilozofia
Svoje metafilozofické reflexie s názvom Idey na trhovisku (174 strán) končí F. Novosád práve týmto apelom: „Úlohy byť strážcom rozdielov a hraníc sa filozofia nemôže vzdať – vzdala by sa totiž svojej identity“ (s. 174). Ide o identitu filozofie (a jej dejín) ako kultúrneho fenoménu.
Dejiny ideí patrili vždy k Novosádovým podstatným záujmom. V tejto práci sa vracia k svojmu pôvodnému pojmu „ideových formácií“ (6. kapitola), ktorým prekonáva imanentizmus čistej „filiácie ideí“ oveľa produktívnejším ukotvením filozofie v myšlienkovej produkcii doby, v „intelektuálnych sieťach“ (s. 91). Novosád každú filozofiu ako ľudský (antropologický) pokus pochopiť svet a človeka v ňom ukotvuje historicky, kultúrne, sociologicky a politicky. Píše takmer ako J. Dewey: „Filozofia je reflexiou živých problémov, ktorými žije dané spoločenstvo“ (s. 25). Filozofi v dejinách vždy – skryto či otvorene, viac či menej úspešne – viedli dialóg so svojou dobou, ba aj každý únik od jej turbulencií (platónsky v antike či analytický v modernite) bol spôsobom filozofického vyrovnávania sa so svetom. Filozofia sotva niekedy bola autonómna myšlienková produkcia (v čom by nás nemal pomýliť ani stredovek, keď filozofi premýšľali o svete v zdanlivej izolácii od ľudských záležitostí). Kľúčová je však otázka vplyvu ideí na dejiny, na život človeka a spoločnosti: prečo majú niektoré idey také či onaké postavenie na „trhovisku“, teda na historickej a spoločenskej scéne, v kultúrnom diskurze? Táto otázka má pre Novosáda bazálny význam. Svojimi analýzami, komparáciami, klasifikáciami a štrukturáciami myšlienkových produktov modernej doby preniká do mikro- i makro-štruktúr intelektuálneho života na takej úrovni abstrakcie, aká je funkčná a zrozumiteľná tak v odbornom filozofickom kontexte, ako aj komunikovateľná v širokom kultúrnom kontexte. Idey na modernom „trhovisku“ plnili a plnia pluralitné funkcie, od romantických inšpirácií cez kritické analýzy, ideologické apológie a špekulatívne projekcie až po fanatické vízie atď. Ich význam, nech už bol akýkoľvek, stál vždy na tom, že ľudské konanie, individuálne aj skupinové, elitné či masové, sa bez ideí nezaobíde. Potreba porozumieť svetu je základným motívom produkcie ideí, potreba usporiadať si svet na základe tohto porozumenia je zasa základným motívom životnej praxe ľudí.
Karol Marx
Na rozdiel od M. Webera a novokantovcov i ďalších velikánov nemeckej filozofie (Hegela, Heideggera), dielo K. Marxa predmetom špeciálnej analýzy F. Novosáda (až na jeho práce o fenoméne ideológie) doteraz nebolo. Monografia Zabudnúť na Marxa (207 strán) je jeho pokusom filozoficko-historicky spracovať konfrontácie (a kontroverzie), ktorým musel aj on sám počas svojej intelektuálnej kariéry čeliť: najprv v ére účelovej politickej „sovietizácie“ Marxa, potom v ére rovnako nekritickej „amortizácie“ jeho diela. Patrí Marx naozaj definitívne „na smetisko dejín“ alebo nám môže ešte pomôcť pri pochopení súčasného sveta? To je leitmotív, ktorý je v pozadí Novosádových „sondáží“ a interpretácií v tejto práci.
Novosádov obraz Marxa je autentický v zmysle filozofickom i politickom, je vyvážený v zmysle kritickom i interpretatívnom. Kompetentne rekonštruuje hlavné filozofické stránky Marxovho diela: jeho koncepciu človeka, dejín, ekonómie, kapitalizmu, vedeckej metodológie či ideológie a zároveň poukazuje na jeho limity. Na základe toho táto kniha potvrdzuje známy záver, že u Marxa je relevantná diagnóza doby a povahy modernej spoločnosti, avšak už nie tak celkom jej terapia. Napriek tomu myšlienkový potenciál Marxových reflexií, tém, resp. inšpirácií ani dnes nie je vyčerpaný (stačí uviesť problémy moci, technológie, komodifikácie, intelektualizácie práce, konzumizmu atď.). Marx zaiste nemohol do detailov predvídať dynamiku kapitalizmu, ale napríklad humanistický potenciál jeho Téz o Feuerbachovi – ako ukazuje Novosádov brilantný rozbor (s. 155 – 162) – si zachováva „podnetnosť až do súčasnosti“. Centrálna marxovská myšlienka, okolo ktorej oscilujú aj Novosádove úvahy, je táto: kapitalizmus je systém, ktorý svojím vývinom pripravuje podmienky a možnosti vlastného prekonania. Zostáva však nejasné, o prekonanie kapitalizmu akým smerom by mohlo ísť: či k alternatívnemu anti-kapitalistickému systému alebo k akémusi post-kapitalizmu, ktorého identita by už nebola totožná s klasickým kapitalizmom.
Záver
František Novosád je filozof kultúry, ktorý vo svojich prácach syntetizuje sociálnu teóriu M. Webera, sociálno-etickú koncepciu novokantovcov a kritickú teóriu modernity K. Marxa, pričom v jeho myslení neabsentujú ani ďalšie motívy: hegelovské, cassirerovské, wittgensteinovské či heideggerovské. A všetky dokopy dávajú jeho verziu „dialektického realizmu“ (ktorá nemá ďaleko ani od pragmatistického videnia sveta).
Novosádova filozofia – nielen recenzovaná pentalógia – je aktuálna, živá a svieža. Poskytuje originálne a netriviálne pohľady múdreho mysliteľa, ktorý interpretuje udalosti aj idey s uváženým odstupom, hľadajúcim čo najprimeranejší „balans“ medzi možnými alternatívami, medzi „osudom a voľbou“, etikou a politikou, spravodlivosťou a slobodou, dejinami a činmi, filozofiou a skutočnosťou. Vďaka tomuto myšlienkovému vkladu si čitatelia môžu robiť poriadok aj v tom, čo je zdanlivo neusporiadateľné a chaotické – v labyrinte ideí.
Nebude zveličením tvrdenie, že málokomu z našich filozofov sa podarilo tak hlboko preniknúť do ducha moderného myslenia ako Františkovi Novosádovi. Tým duchom je reflexia možností ľudského života a sebakreácia jeho rozmanitých foriem.
L i t e r a t ú r a
Dinuš, P., Hohoš, L., Hrubec, M. a kol.: Revoluce nebo transformace?/Revolúcia alebo transformácia? Praha: Filosofia/Bratislava: Veda 2014.
Gál, E., Novosád, F. (eds.): O slobode a spravodlivosti: Liberalizmus dnes. Bratislava: ARCHA 1993.
Novosád, F.: Premeny buržoáznej filozofie. Bratislava: Pravda 1986.
Novosád, F.: Medzi etikou a dejinami. Bratislava: Pravda 1987.
Novosád, F.: Vysvetľovanie rukami. Bratislava: IRIS 1994.
Novosád, F.: Pozvanie k Heideggerovi. Bratislava: ARCHA 1995.
Novosád, F.: Osud a voľba. Bratislava: IRIS 1997.
Novosád, F.: Doba X: Eseje o formách politickosti. Bratislava: IRIS 2003.
Novosád, F.: Alchýmia dejín: Slovensko v dobe neurčitosti. Bratislava: IRIS 2003.
Novosád, F.: Legitimita ideológií. Bratislava: Fox&Col. 2006.
Novosád, F.: Útržky o Slovensku. Bratislava: Kalligram 2010.
Novosád, F., SMREKOVÁ, D. (eds.): Dejiny sociálneho a politického myslenia. Bratislava: Kalligram 2013.
Novosád, F.: Čo? Ako? Prečo? Sociálna teória v otázkach a odpovediach. Bratislava: Hronka 2014.
Novosád, F.: Osud a voľba: Max Weber o modernej spoločnosti. Bratislava: IRIS 2016.
Novosád, F.: V zrkadle kultúry. Bratislava: IRIS 2016.
Novosád, F.: Idey na trhovisku. Bratislava: IRIS 2016.
Novosád, F.: Odkaz z Marburgu: novokantovstvo od kritiky poznania k antropológii. Bratislava: IRIS 2017.
Novosád, F.: Zabudnúť na Marxa. Bratislava: IRIS 2018.
Putnam, H.: The Collapse of the Fact/Value Dichotomy. Cambridge, MA, Harvard University Press 2002.
Višňovský, E.: Action, Practice, and Theory: Toward Pragmatist Philosophical Framing of Practice Theory“. In: Buch A., and Schatzki, T. (eds.): Questions of Practice in Philosophy and Social Theory. New York and London, Routledge 2018, s. 31 – 48.
Zigo, M.: Miesto Antológie vo vývinových súvislostiach slovenskej filozofie. In: Filozofia, roč. 63, 2008, č. 10, s. 863 – 873.
Zigo, M.: Edícia Filozofické odkazy (1973 – 1990): jej charakter, realizácia a význam. In: Filozofia, roč. 64, 2009, č. 10, s. 984 – 995.
P o z n á m k y
[1] Venované životnému jubileu prof. PhDr. Františka Novosáda, CSc.
[2] Pozri Zigo, M.: Edícia Filozofické odkazy (1973 – 1990): jej charakter, realizácia a význam. In: Filozofia, roč. 64, 2009, č. 10, s. 984 – 995.
[3] Pozri Zigo, M.: Miesto Antológie vo vývinových súvislostiach slovenskej filozofie. In: Filozofia, roč. 63, 2008, č. 10, s. 863 – 873.
[4] Z metodologického a metafilozofického hľadiska je táto Novosádova monografia stále podnetná, napr. jeho pojem „ideových formácií“ je produktívny pre uchopenie historických konfigurácií filozofických ideí, problémov a škôl, takisto jeho chápanie filozofie ako integrálnej súčasti kultúry je plne aktuálne. Jeho typológia filozofických problémov, polemík a ich dimenzií (s. 24 – 38) je originálnym príspevkom, ktorý predbehol svoju dobu (aspoň v slovenskom kontexte).
[5] Je jedným z editorov antológie prekladov anglo-amerických filozofov (I. Berlin, J. Rawls, R. Nozick, A. MacIntyre, R. Dworkin, R. Rorty) O slobode a spravodlivosti: Liberalizmus dnes (Gál, E., Novosád, F. (eds.): O slobode a spravodlivosti: Liberalizmus dnes. Bratislava: ARCHA 1993), ku ktorej píše aj úvodnú štúdiu.
[6] Týmto základným prehľadom sa výpočet prác F. Novosáda za ostatné roky nijako nevyčerpáva. Môžeme uviesť napr. jeho texty o vzťahu filozofie a kultúry v kolektívnej antológii originálnych textov slovenských autorov Hodina filozofie: Úvod do filozofie pre stredne pokročilých (2004), ďalej kapitoly v knihách, napr. „O nevyhnutnosti a nemožnosti zmeny“ (v Dinuš P, Hohoš L, Hrubec M. a kol.: Revoluce nebo transformace?/Revolúcia alebo transformácia? Praha: Filosofia/Bratislava: Veda 2014), predslovy či doslovy v knihách, napr. T. Hobbes: Leviatan (2011), La Boétie: O dobrovoľnom otroctve (2014), ako aj množstvo časopiseckých článkov.
[7] Pozri Putnam, H.: The Collapse of the Fact/Value Dichotomy. Cambridge, MA, Harvard University Press 2002.
[8] Pozri Novosád, F.: Medzi etikou a dejinami. Bratislava: Pravda 1987.
[9] Napriek tomu sa stal jedným zo zdrojov pre amerických pragmatistov C. I. Lewisa a W. Sellarsa, ako to interpretuje vo svojich prácach R. Brandom.
[10] Pozri Višňovský, E.: Action, Practice, and Theory: Toward Pragmatist Philosophical Framing of Practice Theory“. In: Buch A., and Schatzki, T. (eds.): Questions of Practice in Philosophy and Social Theory. New York and London, Routledge 2018, s. 31 – 48.
[11] Novosád, F. et al.: Hodina filozofia. Bratislava: IRIS, 2004, s. 9 – 46.
Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV14-0510 Veda, spoločnosť, hodnoty. Filozofická analýza ich vzájomných väzieb a interakcií.
prof. PhDr. Emil Višňovský, PhD.
Katedra filozofie a dejín filozofie
Filozofická fakulta UK
Šafárikovo nám. 6
818 01 Bratislava 1
e-mail: emil.visnovsky@uniba.sk
Prof. PhDr. František Novosád, CSc. (nar. 4. 6. 1948 v Leviciach)
Vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, odbor filozofia v kombinácii s politickou ekonómiou. Po skončení štúdia začal vyučovať na svojej alma mater dejiny novovekej a súčasnej filozofie. Tu absolvoval vedeckú prípravu a získal vedeckú hodnosť kandidáta vied (1980). Habilitoval sa v roku 1982. Titul univerzitného profesora v odbore dejiny filozofie získal v roku 2000. Od roku 1987 pôsobí ako vedúci vedecký pracovník na Filozofickom ústave SAV a od roku 2006 ako prorektor Bratislavskej medzinárodnej školy liberálnych štúdií (BISLA). V rokoch 1990-2006 bol hlavným redaktorom časopisu Filozofia. Za jeho celoživotné dielo mu bolo udelené najvyššie vyznamenanie SAV – Zlatá medaila (2018).
Foto – Pavol Rábara