BAUMAN, Z.: Komunita. Hľadanie bezpečia vo svete bez istôt. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2006, 122 s. Preložili Petra Szeghy a Peter Vittek.
Knihy Zygmunta Baumana (nar. 1925) patria už niekoľko desaťročí k základnej poznatkovej báze o súčasných spoločnostiach. Poľský sociológ a filozof židovského pôvodu, ktorý sa v dôsledku politického tlaku v roku 1968 vzdal funkcie profesora na Varšavskej univerzite a následne emigroval, v súčasnosti pôsobí ako emeritný profesor sociológie na univerzitách v Leedsi a Varšave. Od začiatku 90. rokov 20. storočia prevláda v jeho tvorbe motív napätia medzi dvojzmyselnými sľubmi prehnanej individualizácie a obmedzujúcimi záväzkami vysnívanej, solidárnej komunity, ktorý bol prirodzeným výsledkom jeho predchádzajúcich štúdií modernej ideológie (a rôznych foriem ľahostajnosti, ktoré v nej odhalil). 1
K prelomovým dielam orientujúcim sociologické skúmanie na problémy neskorej modernity patrí jeho dielo Modernita a holokaust (Modernity and the Holocaust, 1989), ktorým si upevnil pozíciu významného svetového sociológa a zároveň v ňom načrtol hlavné problémy modernej spoločnosti, ktoré rozvíjal v nasledujúcom období svojej tvorby. Išlo hlavne o neosobnosť vzťahov v byrokratickej organizácii, izoláciu jednotlivcov i spoločenských skupín a vytváranie giet, osvieteneckú vieru v rozum a technokraciu, a tiež o dehumanizujúce dôsledky týchto javov.
V podmienkach novej spoločenskej situácie, ktorú sám nazval „tekutou modernitou“ (Liquid Modernity,2000), predstavuje podľa neho prvoradú úlohu sociológie „úzko sa podieľať na neustálych snahách o reartikuláciu meniacej sa ľudskej situácie, v ktorej sa nachádzajú ‚čoraz individualizovanejší jedinci‘ vo svojom úsilí dať svojim životom zmysel a cieľ“. 2 Hoci ide o aktivity nepopierateľne individuálne, sociológia má poskytovať pomoc zaznamenaním a zmapovaním kľúčovej časti siete vzájomných súvislostí a závislostí, ktoré sú z pozície jednotlivca neviditeľné, alebo sú mu zastierané 3. Takýmto vymedzením Bauman zaradil svoje práce do prúdu tzv. interpretačnej sociológie, ktorá sa prednostne zameriava na kultúrne a činnostné aspekty spoločenského života. Okrem ideologickej stránky a foriem uplatňovania moci, sa sústreďuje predovšetkým na postoje a stratégie konania konkrétnych spoločenských aktérov, ktoré sú hlavným zdrojom vzniku a trvania (v jeho poňatí čoraz krátkodobejšieho) spoločenských štruktúr. Práve z uhla pohľadu neistých a dezorientovaných jednotlivcov načrtáva kritiku súčasnej modernej spoločnosti, predovšetkým jej silnejúcu deinštitucionalizáciu.
V knihe Komunita – hľadanie bezpečia vo svete bez istôt, ktorá vyšla v origináli v roku 2001, sa Bauman venuje jednému z ťažiskových sociologických pojmov, ktoré sa navyše v posledných desaťročiach zaradili na zoznam ohrozených. Komunita, či tiež spoločenstvo na rozdiel od spoločnosti, patrila k základným sociologickým pojmom od samotného vzniku sociológie. V 19. storočí patrila dichotomická koncepcia spoločenského vývoja k základným nástrojom vysvetľovania nových vlastností spoločenského života prostredníctvom vzniku tzv. moderných spoločností z tzv. tradičných spoločností. Základným predpokladom týchto koncepcií, ktoré reprezentovali napr. práce Ferdinanda Tönniesa, Émila Durkheima či Charlesa H. Cooleyho, bol proces historického vývoja od spoločenskej štruktúry založenej na základných prvotných skupinách k spoločenskej štruktúre založenej na zložitých dobrovoľných, zmluvných skupinách. Všetky opisy komunít – spoločenstiev – zdôrazňovali prirodzenosť ich väzieb, založenú najmä na pokrvnom príbuzenstve (rodiny, rody, etniká), územnej blízkosti (susedstvo) a konsenze (priateľské a rovesnícke skupiny) 4. Podobne aj Bauman tvrdí, že v súčasných spoločenských podmienkach je udržanie komunity v pôvodnom stave na pozícii základnej spoločenskej štruktúry nemožné. Rozvoj technológií a hlavne informačná revolúcia, spolu s mobilitou a jej rastúcim spoločenským významom spôsobili, že komunita je dnes „synonymom pre stratený raj“. Jestvuje len v podobe idealizovanej minulosti alebo vysnenej budúcnosti. Komunity, ktoré skutočne jestvujú sa od tých idealizovaných v súčasnosti podľa Baumana odlišujú svojou kolektívnosťou, ktorá obmedzuje slobodu jej členov. Ide o kolektívnosť, ktorá predstiera, že je stelesnením komunity, vyžaduje bezpodmienečnú lojalitu a všetko okrem nej považuje za zradu.
Postupnú modernizačnú zmenu spoločenských podmienok, ktorá viedla k rozpadu pôvodných komunít, rozdeľuje Bauman do dvoch štádií – prvým je „obdobie pripútania“ a druhým „obdobie odpútania“. Pre obe je v jeho analýze ťažiskový vzájomný vzťah „vládnucich“ a „ovládaných“. Bauman vedome odmieta prisúdiť zodpovednosť za extrémnu individualizáciu abstraktne vnímaným médiám či technológiám. Vníma ju ako politický problém, čo je v súlade s ním prijatým de Tocquevillovým opisom individualizmu ako zdroja úpadku verejných čností na rozdiel od egoizmu, ktorý ničí všetky ľudské čnosti 5. „Obdobie pripútania“ charakterizuje vzájomná závislosť vládnucich i ovládaných, ktorá vznikla po kapitalistickom oddelení podnikania od domácnosti a zároveň po oddelení pracujúcich od zdrojov obživy. Kým pracovníci, vytrhnutí z ich dovtedajších prirodzených životných podmienok, boli pripútaní k miestu výkonu práce a (takmer rodičovskému) riadeniu podnikateľov a zástupcov štátnej byrokracie; aj vládnuce vrstvy boli pripútané k miestu, z ktorého mohli dohliadať na činnosť podriadených a udeľovať sankcie. „Druhý stupeň veľkej transformácie“ predstavuje podľa Baumana „obdobie odpútania“, v ktorom už miesto stratilo svoj spoločenský význam. Kým podriadení sú nútení často za prácou cestovať, ba dokonca emigrovať, mocní (ide predovšetkým o bohatých, vlastníkov a manažérov veľkých korporácií) tvoria doslova globálnu, exteritoriálnu elitu, ktorá žije kozmopolitne a má vytvorené výhodné podmienky pre pobyt i podnikanie v mnohých častiach sveta. V dôsledku tohto vývoja nie je komunitný život možný ani pre riadiacich, ani pre podriadených.
Základný motív uvedeného vývoja vidí autor v snahe mocných oslobodiť sa od regulácie, mať neobmedzenú slobodu výberu a pohybu, s čím sa najnovšie spája strata záujmu obmedzovať ostatných. Podobne podlieha zmene aj charakter mocenských vzťahov – moc nadriadených nespočíva v ich nárokoch na vlastníctvo, ale v oprávnení riadiť ľudí, prikazovať, stanovovať pravidlá správania a vynucovať ich dodržiavanie (tu sa Bauman opiera hlavne o Burnhamovu knihu Manažérska revolúcia). Na druhej stane pre situáciu podriadených je typická neistota a pocit ohrozenia, ktorý vyplýva zo zániku pevných orientačných bodov a spoločenských rámcov, ktoré by presiahli obdobie života jednotlivca.
Odpútanie chápe Bauman ako novú stratégiu moci, ktorá umožňuje udržiavať neistotu podriadených, ale zároveň oslobodzuje mocných od povinnosti riadiť. Bývalú normatívnu reguláciu správania podľa neho nahradil trhom spravovaný nadbytok, v ktorom vidí naplnenie marxistickej predpovede o nahradení riadenia ľudí riadením vecí, ktoré majú ľudia nasledovať a ktorých logike prispôsobia vlastné konanie. Zdá sa, že práve do tohto momentu Bauman umiestnil ťažisko súčasných problémov komunity. Konštatuje, že takto je možné ľudí koordinovať bez toho, aby boli integrovaní. Riadenie sa redukuje na prezentáciu vlastného záujmu, pričom v zanedbaní vlastného záujmu a premeškaní skúsenosti sa naopak skrýva najvyššia sankcia, ktorá dnes hrozí za nevhodné správanie. Podobne ako ostatní autori koncepcií individualizácie súčasných spoločností aj Bauman poukazuje na zvádzanie ako hlavnú formu riadenia ľudí pomocou skrytej manipulácie.
Reprezentanta moderných požiadaviek na komunitu vidí Bauman v Kantovej estetickej komunite, v ktorej vzniká „objektivita“ komunity ako ilúzia „upletená z drobiacich sa nití subjektívnych názorov“. Moderná autorita preto nie je etická, ale estetická – jej nositeľmi sú viditeľné „celebrity“ a spočíva na počte reagujúcich divákov (ide doslova o „autoritu čísiel“). Keďže verejné spovede celebrít majú funkciu navodzovania pocitu spolupatričnosti, estetické komunity vytvorené okolo idolov uskutočňujú vlastne trik – vyvolávajú komunitnú skúsenosť bez komunity a tak robia z komunity ako obávaného protivníka osobnej slobody voľby prejav a potvrdenie autonómie jednotlivca. Treba dodať, že podľa Baumana sa estetické komunity vytvárajú aj okolo iných entít ako sú celebrity, napr. sviatočné udalosti, spoločenské problémy atď. Bauman v tejto časti poukazuje na subjektívne funkcie procesu symbolického vytvárania spoločenskej objektivity, ktoré sú podľa neho základom pre budovanie súčasných komunít. Svoj opis orientuje na pominuteľnosť idolov v podobe celebrít. Podobnú myšlienku v súvislosti so spoločenskými udalosťami, mimochodom práve v súvislosti s holokaustom, rozvíjal aj americký novofunkcionalista Jeffrey C. Alexander. Analyzoval symbolické procesy formovania tzv. premosťujúcich metafor, ktoré sa v danej spoločnosti stávajú reprezentantmi spoločensky ustanovených základných hodnôt dobra a zla. Obaja autori dokazujú, že tieto procesy ustanovovania hodnotiacich mantinelov majú predovšetkým funkciu očistenia a katarzie. Alexander navyše tvrdí, že tieto hodnotové symboly vytvárané prostredníctvom verejnej diskusie v masovokomunikačných prostriedkoch predstavujú v sociologickom zmysle posvätné ukazovatele dobra či zla, ktoré fungujú skôr na náboženskom ako na etickom princípe 6. Tak ako Bauman z politického, aj Alexander z kultúrneho hľadiska dospieva k záveru, že bez ďalšej inštitucionalizácie sú takto konštruované hodnoty labilné. Bauman, ktorý sa na rozdiel od Alexandra nezameriava na kultúrne východiská daného stavu, ale na reálne spoločenské predpoklady ustanovovania hodnôt (ktoré sú v sociológii, ako upozorňuje Alexander, vždy epistemologickou, nie ontologickou kategóriou), zastáva pomerne pesimistické stanovisko ohľadom budúceho vývoja. Dôvod podľa Baumana spočíva v ekonomických podmienkach a ich vplyve na súčasný spoločenský život: „Nadbytok (excess), tento zarytý nepriateľ normy, sa samotný stal normou, ktorá uniká všetkým definíciám. Keď sa nadbytok oslobodil z normatívnych pút, stratil zmysel. Nič nie je nadbytočné, keď normou je nadbytok“ 7. Príčiny zániku normatívnych pút odhaľuje Bauman v historickom procese individualizácie.
Bauman ukazuje sociálne jadro problematickosti estetických komunít – nevytvárajú sieť etickej zodpovednosti a dlhodobých záväzkov, putá sa doslova vyparia vo chvíli, keď na nich skutočne záleží, teda v okamihu, keď sú potrebné na to, aby kompenzovali nedostatok vynaliezavosti alebo bezmocnosť jednotlivca. Autor interpretuje problém v kategóriách sociálnej nespravodlivosti, najmä v „oslobodení „problému uznania“ od „problému redistribúcie“„. Spolu s tým odsudzuje aj „kulturalistický svetonázor“, ktorý podľa neho nahrádza vysvetľovanie nerovností pomocou vrodenej menejcennosti rás „zdanlivo humánnym opisom, ktorý absolútne nespravodlivé pomery medzi ľuďmi vydáva za neodcudziteľné právo každej komunity na vlastnú formu života“ 8. Baumanova analýza vzniku (vynútených a dnes i dobrovoľných) giet a ich vnútornej i zvonku podporovanej reprodukcie predstavuje inšpiratívne predpoklady riešenia rôznych spoločenských problémov od etnicizácie chudoby po terorizmus. Zdôrazňovanie „univerzality občianstva“, ktoré má viesť k naplneniu cieľa „hľadania všeobecnej ľudskosti“, ktorá „nie je v rozpore s pluralizmom foriem ľudského života“, ktoré Bauman ponúka ako alternatívu k praxi odpútania a k „ideológii konca ideológií“ doviedli jeho úvahy až ku kultúrnemu jadru súčasných problémov. Súčasné snahy o dosiahnutie „vysnívanej komunity“ považuje za zjednodušujúce, pretože komunitu spravidla vytvárajú prostredníctvom izolácie jej odlišností. Bauman vidí riešenie najmä v dvoch úlohách, o ktoré by sa mala komunita opierať, aby odolala problémom atomizovanej spoločnosti: zabezpečenie rovnosti zdrojov, ktoré umožnia napĺňať skutočnú individualitu jednotlivcov a kolektívne poistenie proti individuálnej neschopnosti a nešťastiu. Hlavným dôvodom pre snahu o takéto skĺbenie individuálneho s kolektívnym je to, že pre väčšinu z nás je kontrola nad životnou situáciou dosiahnuteľná len kolektívne 9. Žiaľ, z knihy nie je zrejmé ako tieto podmienky inštitucionálne zabezpečiť v „období odpútania“.
P o z n á m k y
1 por. John Scott, Gordon Marshall: The Oxford Dictionary of Sociology. 3., zmenené vydanie. New York: Oxford University Press 2005, s. 32.
2 Zygmunt Bauman: Individualizovaná společnost. Praha: Mladá fronta 2004, s. 23 – 24.
3 Tamže, s. 24.
4 por. napr. Jan Turowski: Socjologia. Wielkie struktury społeczne. Lublin: TN KUL 1994, s. 82 – 83.
5 por. Zygmunt Bauman: Płynna nowoczesność. Kraków: Wydawnictwo Literackie 2006, s. 329; Alexis de Tocqueville: O demokracji w Ameryce. 2. diel. Kraków: Wydawnictwo Znak 1996, s. 107 – 109.
6 Por. Jeffrey C. Alexander: The Meanings of Social Life. A Cultural Sociology. New York: Oxford University Press 2003, s. 27 – 84.
7 Zygmunt Bauman: Komunita. Hľadanie bezpečia vo svete bez istôt. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2006, s. 100.
8 Tamže, s. 84.
9 Por. tamže, s. 114.
PhDr. Mária Suríková
Sociologický ústav SAV
Klemensova 19
813 64 Bratislava
maria.surikova[zavináč]savba.sk