URBLÍKOVÁ, B.: Fronésis v kontexte Platónovej Ústavy. In: Ostium, roč. 13, 2017, č. 1.
Phronesis in the context of Plato’s Republic
The paper deals with understanding of phronesis and phronimos in the context of Plato’s Republic. At first, it analyses occurrence of phronesis in human soul. Phronesis is present in the soul of philosopher who acquires it through the journey upwards to the ideas. Paper reveals that phronesis is inborn but at the same time it can be enhanced by education. Phronesis helps philosophers to make decisions and for this reason is superior to other virtues.
Keywords: phronesis, Republic, Plato.
Príspevok si kladie za úlohu objasniť pojmy fronésis a fronimos v kontexte Platónovho diela Politeia. Fronésis je bežne chápaná ako praktická múdrosť. Gadamer o fronésis píše: „Cnost praktického vědění, fronésis, se jeví jako souhrnný pojem toho, čeho prožitým předobrazem byl Sokratův život“[1]. Gadamer touto vetou vystihuje dôležitosť fronésis, ktorá je kľúčovou v Platónovej koncepcii, čo postupne odhalí štúdia. Filozof (ako ideál filozofa Sókratés) rozvíja svoju fronésis, pretože si je vedomý jej dôležitosti. Ako chápe Platón fronésis? Ide o základnú cnosť? Kto môže získať fronésis? V čom spočíva úloha fronésis? Príspevok postupne zodpovie všetky uvedené otázky.
Kde v obci môžeme nájsť fronésis? Náleží všetkým vrstvám ako je to v prípade umiernenosti alebo je špecifická pre určitú vrstvu obyvateľov? Odpoveď nachádzame na viacerých miestach štvrtej knihy.
Prvýkrát sa fronésis objavuje, keď Platón hovorí o obyvateľoch Kallipolis: „Zdalipak nevidíš i to obsaženo ve své obci a jak jsou tam žádosti jevící se u nižšího davu ovládány od žádostí a rozumu, který jest u lepší menšiny?“ (431d). V tejto časti Platón diferencuje obyvateľov na lepších a horších čiže na remeselníkov a filozofov. Zároveň nám hovorí o tom, že ľudské konanie je ovládané určitými aspektmi. Jednu časť obyvateľstva ovládajú žiadosti – τῶν ἐπιθυμιῶν, kým druhá časť obyvateľov kontroluje svoje správanie, myslenie a rozhodovanie prostredníctvom rozumu – τῆς φρονήσεως. Remeselníci sú triedou, ktorá ovláda žiadosti neracionálne, pretože ich duši vládne sofrosyné, kým filozofi podriaďujú svoje konanie racionálnej fronésis (441e). Fronésis sa v tomto kontexte nachádza ako regulátor správania lepších ľudí čiže vládnucej vrstvy. Pomáha im správne sa rozhodnúť či kontrolovať svoje city a pudy, a tým z nich robí lepšiu menšinu. Fronésis je teda cnosťou, ktorá je špecifická len pre filozofov a nie je obsiahnutá u všetkých obyvateľov.
Potvrdzuje nám to aj ďalšia časť, keď si Sókratés kladie otázku čo robí obec dobrou – nejaká konkrétna vlastnosť alebo súbor vlastností. Sókratés v tomto kontexte menuje: jednomyseľnosť, zákonné mienenie o nebezpečenstve a: „moudrost a ostražitost, která jest ve správcích (τοῖς ἄρχουσι φρόνησίς τε καὶ φυλακὴ ἐνοῦσα), či nejvíce ta zásada ji činí dobrou, vštípená i v dítěti i v žene i v otroku i ve svobodném i v dělníku i ve správci i v spravovaném, že totiž každý jednotlivec koná své a varuje se mnohodělností,“ (433d).[2] Sókratés teda potvrdzuje, čo už bolo uvedené o fronésis – je to vlastnosť, ktorá náleží špecificky vládcom čiže filozofom.
Platón sa o ľuďoch, ktorí nemajú fronésis – čo opäť potvrdzuje, že táto cnosť nenáleží všetkým – zmieňuje aj v deviatej knihe: „Tedy lidé neúčastí rozumu a duševní zdatnosti, nýbrž stále žijící jen v hodování a v takových věcech, pohybují se, jak se podobá, dolu a zase nazpět až ke středu a po této cestě chodí sem a tam celý svůj život,“ (586a). V tejto časti Platón odkazuje na podobenstvo o jaskyni, a zároveň potvrdzuje, že nie všetci ľudia cnosť fronésis majú.[3]
Na základe uvedených ukážok je zrejmé, že fronésis sa vyskytuje u špecifickej časti obyvateľstva, preto sa vynárajú otázky – ako filozofi získavajú fronésis? Prečo je špecifická práve pre nich? Ako už bolo naznačené, čiastočnú odpoveď na túto otázku nám poskytne podobenstvo o jaskyni. V podobenstve o jaskyni Platón rozdeľuje cestu, ktorú ľudia môžu absolvovať, na tri časti – táto cesta má svoju hornú časť, dolnú časť a stred. Čo teda znamená ak ľudia, ktorí nemajú fronésis cestujú len zdola do stredu – ako hovorí pasáž 586a? Podľa Platóna títo ľudia vo svojej mysli vystupujú hore, ich pohyb je totiž zdola do stredu čiže stúpajú, preto títo ľudia považujú stred za naozajstný vrchol i keď ten nikdy neuzrú. Tento jav je samozrejme spôsobený tým, že nikdy nevystúpili na vrchol, a tak nemajú potrebnú skúsenosť s cestou nahor t. j. s vrcholom, ktorý predstavuje oblasť ideí (584d-e). Následne z toho vyplýva: „lidé neznalí pravdy, jako nemají i v mnohých jiných věcech zdravého mínění, zejména k libosti i nelibosti a střednímu stavu mezi těmito chovají se tak, že kdykoli spějí k něčemu nelibému, myslí podle pravdy a vskutku cítí nelibost, avšak když se pohybují od nelibosti k střednímu stavu, domnívají se, že se tuze přibližují k uspokojování a rozkoši,“ (584e-585a). Ľudia, ktorí nevystúpia až hore jednak neuvidia idey a nezískajú skutočné znalosti, a zároveň nezískajú fronésis, preto je aj ich vnímanie slasti a strasti skreslené.
Planinc z uvedeného teda vyvodzuje: „Fronésis je výsledkom neustáleho držania sa cesty nahor“.[4] Fronésis filozofi získajú práve cestou hore, pretože tam uvidia idey, ktorých znalosť im následne umožní robiť správne rozhodnutia čiže uplatňovať fronésis. Oblasť ideí poskytne filozofom základ, na ktorom môžu vytvárať svoje rozhodnutia, a týmto spôsobom usmerní ich fronésis. Ostatní ľudia tento základ nezískajú, pretože zostanú len na polceste k oblasti ideí, preto ich rozhodnutia regulujú žiadosti samé a nie sú schopní robiť správne rozhodnutia či správne konať.
Fronésis teda, metaforicky vyjadrené, získavame cestou hore. Čo však znamená cesta hore v živote človeka? Filozofi sa postupne učia odhaľovať idey prostredníctvom výchovy. Môžeme povedať, že aj k fronésis vieme dospievať výchovou? Odpoveď na túto otázku nie je jednoznačná. Kinneging vo svojom príspevku píše: „Ale to, čo tu zastáva Platón je iba, že všetky cnosti sú získané zvykom alebo tréningom, vynímajúc fronésis alebo sofiu, ktoré sú nejako vrodené“.[5] Táto časť je podporená úsekom 518e, v ktorom Platón hovorí o fronésis ako o niečom božskejšom ako sú ostatné cnosti. Znamená to teda, že k fronésis nemôžeme dospieť výchovou? Odpoveď znie môžeme. Sám Kinneging v ďalšej časti píše: „Ak podobenstvo o jaskyni (na začiatku VII. knihy) objasňuje jednu vec je to fakt, že kľúčovou otázkou Platóna je ako obrátiť dušu človeka smerom k pravým veciam, a tak ho urobiť fronimos. Ako je všeobecne známe, Platón si myslí, že dobré vzdelanie je v tomto kľúčové (519a-d)“.[6] Platón odhaľuje možnosť získania fronésis prostredníctvom výchovy v nasledovnej časti: „Ale co žádosti přesahující tuto míru a chtivá jiných jídel než takovýchto, kterou jest možno v mladých letech kázní a výchovou z lidí odstraniti a která jest škodlivá tělu a škodlivá duši ve výchově k rozumu a uměřenosti?“ (559b). Ak človek chce dosiahnuť fronésis je potrebné najprv sa odbremeniť od žiadostí, čo fakticky platí pre cestu k poznaniu. Filozof sa musí odbremeniť od fyzických žiadostí, aby mohol svoju dušu „povzniesť“, a tým dal priestor najvyššej zložke v duši. Platón v Politei v časti 519c-d uvádza žiadosť, aby sme zakladateľov obce – ľudí s najlepšou prirodzenosťou viedli k najväčšej náuke, aby uvideli dobro a vystúpili po ceste nahor. Výchova znamená viesť ľudí cestou hore. Ak teda chceme, aby ľudia získali fronésis, musia prejsť výchovou. Fronésis je vrodená avšak premeniť fronésis z neužitočnej na užitočnú je možné práve prostredníctvom výchovy – χρήσιμον τὸ φύσει φρόνιμον ἐν τῇ ψυχῇ ἐξ ἀχρήστου ποιήσειν (519c-d)[7].
Akým spôsobom fronésis ovplyvňuje sebaovládanie? Aké sú úlohy fronésis v duši? Aké sú jej prejavy? Určité nuansy úloh fronésis je možné zachytiť z už uvedených citátov. Prvým dôležitým aspektom je fakt, že správanie filozofov nereguluje len sofia. Ako uvádza časť 431d regulátor správania vládcov je fronésis. Ich duša teda nemá len kardinálne cnosti, ktoré ovplyvňujú správny spôsob života: sofia, andreia, sofrosyné a dikaosyné (427d), ale tiež fronésis. Koncept fronésis ako regulátora správania či uvažovania sa objavuje aj v časti 582a, keď Sókratés hovorí: „Nuže uvažuj takto: čím třeba rozsuzovati, co má býti dobře rozsouzeno? Zdalipak ne zkušeností, rozumným myšlením a uvažováním (ἐμπειρίᾳ τε καὶ φρονήσει καὶ λόγῳ)? Či měl by někdo lepší zkoušky nad tyto?“ (582a). Filozofi teda musia svoje rozhodnutia primárne podriaďovať fronésis a nie sofia či dikaosyné. Devettere tiež konštatuje: „Cnosti neracionálnych častí duše, cnosti ako umiernenosť, odvaha a spravodlivosť nie sú vládnucimi cnosťami. Tieto cnosti nám nepovedia čo robiť, keď sa rozhodujeme“[8]. Fronésis je teda kľúčovou cnosťou pri robení rozhodnutí. Je cnosťou, ktorá filozofom umožňuje správne rozhodovať o svojom živote i o obci a ostatné cnosti sa jej v tomto zmysle podriaďujú.
Význam fronésis pri rozhodovaní zvýrazňuje aj Planinc, ktorý poznamenáva: „Keby sa strážcovia riadili svojim nús, boli by schopní vládnuť mestu spravodlivo s pomocou správnej mienky. Bez fronésis by vládli ako tyrani“[9]. Fronésis teda dokáže, a zároveň má za úlohu usmerniť aj ostatné cnosti. I keď ostáva otázkou či by mohol filozof vládnuť ako tyran, pretože spolu v ostatnými cnosťami je v jeho duši prítomná spravodlivosť. Podstatné však je to, že ostatné cnosti sú pri rozhodnutiach fronésis podriadené.
Koncept fronésis ako kľúčovej cnosti nachádza podporu aj v dialógu Faidón v časti 69a-c, v ktorom Platón konštatuje, že ak sú cnosti odlúčené od fronésis sú len klamnými maľbami a nemajú v sebe nič zdravé ani pravdivé. S ideou fronésis ako správneho sudcu sa stretávame aj v závere Ústavy, keď v záverečnom mýte Sókratés opisuje ako duše prechádzajú cez rovinu popri rieke Zabudnutia horúčavami a dusnom, pretože tam nie sú žiadne stromy ani rastliny a večer sa rozložia pri rieke Bezstarostnosti, ktorej voda sa neudrží v žiadnej nádobe, a tak každý musí vypiť určitú mieru vody. Avšak tí, ktorí nemajú fronésis pijú cez mieru – τοὺς δὲ φρονήσει μὴ σῳζομένους πλέον πίνειν τοῦ μέτρου a tak priveľa zabúdajú (621a).
Aký je vzťah fronésis a ostatných cností? Ako už bolo povedané fronésis má veľmi špecifickú pozíciu medzi cnosťami. Otázka, ktorá sa teraz vynára znie: Je možné zaradiť fronésis medzi kardinálne cnosti? Táto otázka je na mieste, pretože sám Platón v štvrtej knihe zaraďuje fronésis medzi kardinálne cnosti prestupujúce tak obec ako aj jednotlivca. Sókratés v uvedenej časti hovorí: „Zdá se mi, děl jsem, že co zbývá v obci vedle těch vlastností, které jsme pozorovali, uměřenosti, statečnosti a moudrosti (σωφροσύνης καὶ ἀνδρείας καὶ φρονήσεως), to že jest to, co oněm všem dalo možnost vzniku, a když vznikly, že jest jejich záchranou, dokud samo v ní trvá,“ (433b). V tejto časti Sókratés hľadá v obci spravodlivosť ako štvrtú základnú cnosť obce, ktorá je podmienená prítomnosťou umiernenosti (sofrosyné), statočnosti (andreia) a múdrosti (fronésis). Platón však v iných častiach hovorí o kardinálnych cnostiach – sofia, andreia, sófrosyné a dikaiosyné (427d). Túto skutočnosť si všíma aj Planinc a poznamenáva: „Sókratés teda navrhuje, že jeho objavenie možnej cesty k dikaiosyné v obci, je to, čo ostane po zvážení sofrosyné, andreia a fronésis. Keď spätne prejde zoznam štyroch cností vymení sofiu za fronésis“.[10] Glaukón si výmenu cností sofia a fronésis nevšíma, preto tejto zámene nie je v dialógu venovaná pozornosť. Aké sú Sókratove dôvody na zámenu cností? Sú tieto cnosti tak podobné, že je možné ich zamieňať? Čo táto zmena znamená vo vzťahu k dikaiosyné?
V prípade zámeny cností sú možné dve vysvetlenia – jedným je možná zámena sofia a fronésis na základe ich podobnosti. Niektorí autori[11] tvrdia, že ide o synonymický názov pre jednu cnosť. S týmto názorom nesúhlasíme a prikláňame sa k Voegelinovi, ktorý píše: „Mimo uzavretého systému štyroch kardinálnych cností v Politeii je fronésis cnosťou, ktorá je aktivovaná v človeku, keď získa opis “obraz dobra”.[12] Platón tieto dve cnosti odlišuje, pričom nadraďuje fronésis nad sofiu. Dôvodom prečo dochádza k tejto zámene môže byť akési zvýraznenie toho, že ak duša dosiahne fronésis určite bude mať aj spravodlivosť, pretože tá je jej podriadená.
Najlogickejším záverom je vysvetlenie tejto zámeny z dôvodu jasného zvýraznenia fronésis ako cnosti, ktorej sa majú podriadiť ostatné, a tak by sa dalo aj o nej hovoriť ako o kľúčovej či dokonca kardinálnej. To, že Platón vníma fronésis v koncepte cností vyššie ako ostatné si všíma aj Irwin: „Spomedzi cností Platón poskytuje akúsi nadradenosť múdrosti (fronésis)“.[13] Sám Platón v časti 518e píše: „tu pak ostatní cnosti, které bývají jmenovány a přičítány duši, zdají se býti jaksi blízké vlastnostem tělesným – neboť vskutku napřed v duši nejsou a teprve později bývají do ní vštepovány zvykem a cvičením – , avšak ctnost rozumného myšlení náleží zcela jistě něčemu, jak se podobá, božštějšímu, co své schopnosti nikdy neztrácí,“ (518e). Aspektom, ktorý však definitívne zaradenie fronésis medzi kardinálne cnosti vylučuje je nielen jej dominancia, ale aj fakt, že ostatné cnosti sú prítomné v duši každého človeka, i keď v odlišnej miere. Fronésis sa v tomto aspekte od kardinálnych cností líši, je totiž prítomná len v duši filozofa, napriek tomu, že sa z určitého hľadiska javí ako najvýznamnejšia, pretože filozofi sa bez nej nemôžu správne rozhodnúť. Ak je podmienkou kardinálnych cností prítomnosť v každej ľudskej duši, fronésis ju nenapĺňa. Z toho dôvodu fronésis stojí samostatne ako koruna k týmto cnostiam.
Záver
Platón Ústavu uzatvára nasledovnými slovami, ktoré sú zároveň zhrnutím významu a úloh fronésis v jeho koncepcií: „budeme se vždy držeti cesty vzhůru a s pomocí rozumného myšlení vším způsobem konati spravedlnost, abychom byli přáteli sami sobě i bohům, jak zda na zemi, dokud tu dlíme, tak až si budeme vybírati za ni odměnu jako vítězové, a aby se nám zde i na té tisícileté pouti, kterou jsme popsali, dobře vedlo“ (621c-d). Fronésis je v Ústave chápaná ako najvýznamnejšia cnosť, ktorej úlohou je regulovať rozhodovanie či správanie filozofa, a tým spôsobom kontrolovať jeho život i život obce. Túto cnosť je možné získať len ak filozof vystúpi cestou hore čiže absolvuje výchovu potrebnú na uvidenie ideí, čo mu zároveň zabezpečí schopnosť správne uplatňovať fronésis.
L i t e r a t ú r a
BROADIE, S.: Ethics with Aristotle. New York: Oxford University Press 1991.
DEVETTERE, R. J.: Introduction to Virtue Ethics. Washington: Georgetown University Press 2002.
GADAMER, H.- G.: Idea Dobra mezi Platónem a Aristotelem. Praha: Oikoymenh 2010.
IRWIN, T.: Plato’s Ethics. New York: Oxford University Press 1995.
JAEGER, W.: Aristotle Fundamentals of the History of his Development. Oxford: Oxford University Press 1968.
KINNEGING, A. A.: M Eric Voegelin´s Philosophy of Law and Ethics: A Critique. In: Labuschagne B., Sonnenschmidt R. (eds.): Religion, politics, and law: philosophical refelctions on the sources of normative order in society. Leiden: Brill 2009, s. 15 – 30.
PLATÓN: Ústava. Praha: Oikoymenh 2001.
PLATÓN: Faidón. Praha: Oikoymenh 2005.
PLANINC, Z.: Plato’s Political Philosophy. Columbia: University of Missouri Press 1991.
PORUBJAK, M.: Predstava ľudskej prirodzenosti v Theognidei. In Filozofia, roč. 68, 2013, č. 4.
SISKO, J. E.: Phronesis. In: E. Becker L.C a Becker Ch. B. (eds.): Encyclopedia of Ethics : P-W, volume III. New York: Routledge 2001.
VOEGELIN, E.: The Republic. In: Germino, D.: Order and History Plato and Aristotle Volume III. Columbia: University of Missouri Press 2000.
P o z n á m k y
[1] GADAMER, H.- G.: Idea Dobra mezi Platónem a Aristotelem. Praha: Oikoymenh 2010, s. 27.
[2] PLATO: Ústava. Praha: Oikoymenh 2014.
[3] „Presnejšie povedané, nie je úlohou každého, ale kvalifikovaného vládcu využívať praktickú múdrosť, pretože ako hovorí Aristoteles, praktická múdrosť je normatívna,“ BROADIE, S.: Ethics with Aristotle. New York: Oxford University Press 1991, s. 205.
[4] PLANINC, Z.: Plato’s Political Philosophy. Columbia: University of Missouri Press 1991, s. 100.
[5] KINNEGING, A. A.: M Eric Voegelin´s Philosophy of Law and Ethics: A Critique. In: Labuschagne B., Sonnenschmidt R. (eds.): Religion, politics, and law: philosophical refelctions on the sources of normative order in society. Leiden: Brill 2009, s. 28.
[6] Tamže s. 29.
[7] Podobný výklad fronésis v kontexte Theognidových veršov nachádzame aj u PORUBJAK, M. Predstava ľudskej prirodzenosti v Theognidei. In: Filozofia, roč. 68, 2013, č. 4.
[8] DEVETTERE, R. J.: Introduction to Virtue Ethics. Washington: Georgetown University Press 2002, s. 95.
[9] PLANINC, Z.: Plato’s Political Philosophy. Columbia: University of Missouri Press 1991, s. 61.
[10] Tamže.
[11] Viď. KINNEGING, A. A.: M. Eric Voegelin´s Philosophy of Law and Ethics: A Critique. In: Labuschagne B., Sonnenschmidt R. (eds.): Religion, politics, and law: philosophical refelctions on the sources of normative order in society. Leiden: Brill 2009; SISKO, J. E.: Phronesis. In: E. Becker L.C a Becker Ch. B. (eds.): Encyclopedia of Ethics : P-W, volume III. New York: Routledge 2001, s. 1314; JAEGER, W.: Aristotle Fundamentals of the History of his Development. Oxford: Oxford University Press 1968, s. 437.
[12] VOEGELIN, E.: The Republic. In: Germino, D.: Order and History Plato and Aristotle Volume III. Columbia: University of Missouri Press 2000, s. 66.
[13] IRWIN, T. Plato’s Ethics. New York: Oxford University Press 1995, s. 349.
Príspevok vznikol na Katedre filozofie a aplikovanej filozofie FF UCM ako súčasť riešenia grantového projektu VEGA 1/0416/15 Vznik, formovanie a premeny významu pojmu fronésis v antickej filozofii.
Mgr. Beata Urblíková
Katedra filozofie a aplikovanej filozofie
Filozofická fakulta
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
bea.urblikova@gmail.com