Ciceronov preklad Platónovej Politeie (562c-563e) v spise De re publica (I, 66 – 67)

Fraňo, P.: Ciceronov preklad Platónovej Politeie (562c-563e) v spise De re publica (I, 66 – 67). In: Ostium, roč. 11, 2015, č. 3.

Cicero’s Translation of the Plato’s Dialogue Republic (562c-563e) in the Treatise On the Commonwealth (I, 66 – 67)

The paper focuses on comparasion of the Greek original from Plato’s dialogue Republic (562c-563e) with the Latin translation, which Cicero cites in the treatise On the Commonwealth (I, 66 – 67). Cicero in this work changes the sense of the Greek text by the various formal and meaning techniques. Author removes the dialogical constitution of the Plato’s passages and omits from the Latin text expressly Greek terms. Further, Cicero changes Plato’s sarcastic tone and prefers more formal and critique style. With using these techniques he discredits of Greek model of democratic’s freedom (a person has license „to do what he wants“) and evolves more acceptable Roman democratic’s freedom (capable of possessing rights of one’s own).

Keywords: Cicero, Plato, Translation, Dialogue Republic, Treatise On the Commonwealth, Freedom, Democracy

Širší záujem o filozofickú spisbu sa v rímskom kultúrnom prostredí začína prejavovať až v priebehu 2. storočia p. n. l. Podobne ako ostatné latinské literárne žánre aj ona recipovala formálne a obsahové podnety, ktoré vychádzali z gréckej myšlienkovej tradície. Hoci už v tomto období nachádzame v dielach prvých „filozofujúcich“ epikov, dramatikov či satirikov náznaky prekladateľskej činnosti, tie však majú väčšinou skratkovitú podobu a sú obmedzené iba na niekoľko konkrétnych slov či slovných spojení.[1] Až s osobou Marca Tullia Cicerona (1. stor. p. n. l.) vstupuje do rímskej filozofie osobnosť, ktorá cielene vo svojich dielach uvádza preklady dlhších pasáží z gréckych filozofických diel.

Rimania vo všeobecnosti nechápali pod prekladom iba niečo statické či doslovné, v zmysle napodobovania klasických vzorov (imitatio optimorum), ale snažili sa tvorivou umeleckou aktivitou (aemulatio) dospieť k čo možno najlepšej interpretácii daného textu. Neprekladali teda presne slovo po slove (verbum e verbo), ale snažili sa zachytiť myšlienkový význam daného slova (sensum e sensu).[2] Cicero sám dodáva, že nie je iba prekladateľ, ale pripája k výkladu svojich učiteľov aj „svoj úsudok“ (nostrum iudicium) a „svoj štýl písania“ (nostrum scribendi ordinem) (Cic. Fin. I, 6). Z týchto charakteristík jednoznačne vyplýva, že Cicero si pod prekladom predstavoval kreatívny proces, v ktorom je neustále napätie medzi snahou zachovať pôvodný význam gréckeho textu a úsilím o jeho subjektívnu modifikáciu.

Ak sa súhrnne pozrieme na pasáže, ktoré Cicero prekladá do latinčiny z gréckych filozofických zdrojov, môžeme ich klasifikovať nasledujúcim spôsobom:[3]

Grécke diela, ktoré sa Cicero pokúšal preložiť ako celok. Tu môžeme zaradiť predovšetkým autorov preklad dvoch Platónových dialógov (Timaios a Prótagoras) a Xenofóntovho diela Oikonomikos.[4]
Explicitne potvrdené citáty, ktoré sú uvádzané v kontexte, kde sa zdôrazňuje presnosť prekladu. Túto kategóriu spĺňajú iba dve pasáže, v ktorých Cicero tlmočí znenie Epikúrových myšlienok.[5]
Iné explicitne potvrdené citácie, viac alebo menej reprodukované v priamych rečiach. Väčšinu z nich tvoria preklady častí Platónových diel.[6]
Pasáže, ktoré voľne adaptujú alebo sumarizujú grécke texty prostredníctvom nepriamej reči. Opätovne tu dominujú Platónove spisy.[7]
Pasáže, ktoré v súčasnosti rozpoznávame ako prekladané, ale ktorých pôvodný zdroj Cicero neuvádza.[8]

Z uvedeného súpisu vyplýva, že zo všetkých gréckych filozofov prekladal Cicero najčastejšie práve pasáže z Platónových diel. Celkovo tu možno identifikovať texty ôsmich dialógov (Timaios, Prótagoras, Obrana Sókratova, Faidros, Gorgias, Menexenos, Ústava, Zákony) a jedného listu (Siedmy list). Dôvody, ktoré rímskeho filozofa viedli k jednoznačnému uprednostňovaniu prekladov Platónových myšlienok, sú viaceré.

Z historického hľadiska si Cicero veľmi vážil fakt, že významná časť Platónovho života bola integrálne spätá s italským geografickým prostredím (tri cesty na Sicíliu, návšteva miest v južnej Itálii). Preto do osobnosti gréckeho filozofa projektoval predstavu o tom, že medzi ním a niektorými italickými kmeňmi mohlo dochádzať v ranej fáze vývoja rímskej spoločnosti k nejakej forme kultúrnych kontaktov. Ozvenu tejto tradície zachytáva napríklad záznam fiktívneho rozhovoru „o vášni“ (de voluptate), ktorý sa mal odohrať v roku 349 p. n. l. medzi Platónom, pythagorejcom Archytom z Tarentu a samnitským vojvodcom Gaiom Pontiom.[9] Napriek veľmi malej pravdepodobnosti reálneho uskutočnenia tohto stretnutia je evidentné, že Platóna si Cicero veľmi ctil, a to až do tej miery, že sa dovolával jeho myšlienkového dedičstva pri obhajobe „starobylosti“ rímskej filozofickej tradície.[10]

T. B. Degraffová zároveň dodáva, že Platón predstavoval pre Cicerona akýsi východiskový vzor, ktorý svojím dielom vytvoril základný štandard pre všetkých ďalších filozofov, pričom tieto spisy zároveň spĺňali najvyššie literárne kvality.[11] V Platónovi sa teda ako keby zrkadlil Ciceronov vlastný filozofický projekt, t. j. zosúladiť do jedného koherentného celku obsahovú a formálnu stránku odborného textu. Z formálnych znakov Cicero imituje predovšetkým dialogickú podobu autorových spisov a v tematickej rovine zas z platónskeho korpusu veľmi často preberá typicky rímske témy realizácie cnostného a politického života.

Dôležitú úlohu taktiež zohrával široký myšlienkový záber Platónovej filozofickej činnosti, v ktorom Cicero pomerne ľahko dokázal nájsť presne to, čo sa mu v danej chvíli hodilo na podporu vlastných tvrdení. Odvolávanie sa na Platóna totiž často nemá za cieľ podať autentické svedectvo o autorových myšlienkach, ale skôr slúži ako funkčný rétorický prostriedok v zmysle „dovolávania sa autority“ (argumentum ad auctoritatem). V tomto špecifickom kontexte treba vnímať aj pomerne časté úmyselné skresľovanie autorových prekladov.

Spôsob akým Cicero modifikuje originálne znenie Platónových dialógov si môžeme veľmi dobre ilustrovať na latinskom preklade pasáže z ôsmej knihy Politeie (562c-563e), ktorý sa nachádza uvedený na konci prvej knihy diela De re publica (I, 66 – 67).[12] Obsahovú náplň gréckeho textu tvorí rozhovor medzi Sókratom a Adeimantom o tom, čo sa stane, ak sa za najvyššie dobro demokratického zriadenia bude považovať individuálna sloboda v zmysle toho, že „každý si môže robiť to čo chce“ (557b). Takáto realizácia slobody vedie podľa Platóna k zmene štátneho zriadenia v prospech najhoršej formy vlády, t. j. tyranidy. Cicero uvádza preklad spomínanej pasáže v podobnom kontexte výkladu zmien ústavných zriadení, aby prostredníctvom neho demonštroval negatívne dôsledky vlády „neskroteného pyšného davu“ (effrenatam insolentia multitudinem) (I, 65). Rímskym pendantom Sókrata sa pritom stáva Publius Cornelius Scipio Aemilianus a náprotivkom Adeimanta Gaius Laelius.

Už prvý zbežný pohľad na obidva texty nám prezrádza, že Cicero pristupuje k prekladu pôvodiny pomerne voľne. Rozsah latinského textu tvorí totiž sotva polovicu gréckeho originálu. Tento zjavný kvantitatívny nepomer nesúvisí len s gramatickou a syntaktickou odlišnosťou oboch jazykov, ale predovšetkým s metodologickým prístupom k prekladanému textu. Rímsky autor v prvom rade eliminuje dialogickú podobu uvádzanej pasáže. Kým u Platóna vstupuje Adeimantos do rozhovoru až osemkrát, u Cicerona sa Laeliovi prisudzuje iba jedna replika: „Naozaj mi to je dobre známe“ (Vero mihi (…) notissima), ktorá nasleduje ihneď po prvom Scipionovom vystúpení (I, 66). Druhý Scipionov prednes (I, 67) má už rýdzo monologickú štruktúru a je doň zhrnutých všetkých sedem samostatných Sókratových prejavov.[13] Justina Gregoryová si zároveň povšimla, že Cicero úmyselne vynecháva v latinskom preklade predovšetkým tie časti, ktoré odkazujú na grécke reálie a špecifické grécke vyjadrovacie prostriedky. V texte tak úplne absentuje Aischylov citát: „povieme, čo na jazyk nám práve prišlo?“ (ἐροῦμεν ὅτι νῦν ἦλθ᾽ ἐπὶ στόμα;) (563c). Grécke rozlišovanie medzi „metoikom“ (μέτοικος) a „cudzincom“ (ξένος) (563a) je v latinskom kontexte nahradené unifikačným výrazom „cudzinec“ (peregrinus) (I, 67). A taktiež dochádza k eliminovaniu gréckych adverbiálnych tvarov a charakteristických antitéz, ako napr. ἰδίᾳ τε καὶ δημοσίᾳ (562d), καὶ ἐν λόγοις καὶ ἐν ἔργοις (563a), νόμων … γεγραμμένων ἢ ἀγράφων (563d). Na strane druhej zas Cicero vkladá do textu latinské slová „úcta“ (pudor) a „vážnosť“ (gravitas), ktoré nemajú oporu v originálnom znení (I, 67).[14] Všetky tieto zásahy mali za cieľ urobiť preklad pochopiteľnejším pre rímske publikum.

Najdôležitejšie kvalitatívne zmeny sa týkajú predovšetkým tónu, akým Cicero hovorí o slobode a demokracii. Ako sme už vyššie naznačili, pre Platóna je charakteristickým znakom demokracie nadbytok „slobody“ (ἐλευθερία), ktorý v konečnom dôsledku prerastá až do anarchie (560e). Celá skúmaná pasáž má teda primárne za cieľ ironizovať aténsky demokratický ideál (eleutheria = démokratia) v prospech autorovho výkladu (eleutheria = anarchia). Grécky filozof to dosahuje prostredníctvom niekoľkých kompozičných prvkov:

a) pozíciou (slová, ktoré odkazujú na pojem slobody sú uvádzané na začiatku alebo na konci frázy);
b) terminologickou rozmanitosťou (v texte nachádzame viacero synonymických výrazov odkazujúcich na termín „sloboda“: ἐλευθερία, τὸ τῆς ἐλευθερίας, ἐλεύθερος, ἐλευθερώτερα, ἐλευθέρως);
c) asociovaním (pohŕdavé ἵνα δὴ v 562e);
d) prostredníctvom figúry reductio ad absurdum (Platónovo prenesenie aténskych princípov slobody na kone a osly v 563c);
e) opakovaním (Platón napríklad až desaťkrát opakuje slovo sloboda).[15]

Vďaka týmto funkčným prvkom dokázal čitateľ ihneď rozpoznať, že Platónov text má v pravom slova zmysle parodický charakter.

Ciceronova verzia prekladu však zjavne ustupuje z tejto pozície a nadobúda viac kritickejší a formálnejší tón. Platónova parodická výstavba deja, ktorý sa postupne stupňuje a zakladá na opozitných dvojiciach (otroci – vládcovia, otec – syn, občan – prisťahovalec, učiteľ – žiak, mladí – starší a pod.) je v latinskej podobe úplne zatlačená do úzadia (I, 67). Štylizovaný príklad s koňmi a oslami sa prezentuje ako suchý fakt (I, 67). Princíp opakovania niektorých slov je značne zredukovaný (Platón uvádza desaťkrát slovo ἐλευθερία a päťkrát výraz ἰσονομία. Cicero tento počet redukuje v pomere 8 : 3) a pod.[16] Justina Gregoryová pri vypočítavaní charakteristických zmien tónu reči uvádza nasledujúce príklady:[17]

Platón		Cicero
Grécky text	Slovenský preklad	Latinský text	Slovenský preklad
πορρωτέρω τοῦ δέοντος	„nemierne“	nimis	„príliš“
τελευτᾶν μέχρι τῶν θηρίων τὴν ἀναρχίαν ἐμφυομένην	„ba anarchia sa prenesie aj na zvieratá“	hoc malum usque ad bestias perueniat	„toto zlo sa rozširuje i na zvieratá“
μήτε αἰσχύνεσθαι μήτε δεδιέναι	„nehanbiť sa ani sa nebáť“	absit omnis pudor	„mizne všetka úcta“
ταῦτά … καὶ σμικρὰ τοιάδε ἄλλα γίγνεται	„aj iné menšie veci sa stávajú“	–	–
οἱ ἐωνημένοι καὶ αἱ ἐωνημέναι μηδὲν ἧττον ἐλεύθεροι ὦσι τῶν πριαμένων	„kúpení a kúpené otrokyne sú rovnako slobodní ako tí, čo ich kúpili“	servi se liberius gerant	„otroci vystupujú slobodnejšie“
τὸ δὲ δὴ κεφάλαιον … πάντων τούτων συνηθροισμένων	„Keď to všetko zhrnieme, zistíš, čo z toho celkovo vyplýva“	ergo ex hac infinita … licentia haec summa	„z tejto neobmedzenej slobody… vyplýva tento záver“

Vidíme, že v Ciceronovom preklade sa stráca uvoľnená dejová atmosféra a na jej miesto nastupujú direktívnejšie výrazové prostriedky so silným mravným podtónom (zlo, úcta, komparatív slobodnejší, termín neobmedzená sloboda a pod.). Prostredníctvom týchto zmien chcel rímsky filozof úplne zdiskreditovať grécky model demokracie, aby namiesto neho predstavil prijateľnejší model.[18] Na rozdiel od Platóna, ktorý vo svojom projekte dokonalej obce de facto nepočíta s princípmi demokracie, Cicero považuje za najlepšie štátne zriadenie zmiešaný model vlády, v ktorom mali byť paritne zastúpené monarchistické, aristokratické, ako aj práve demokratické prvky. Monarchistický prvok zastupujú najvyšší štátny úradníci, ktorých charakteristickým znakom je „moc“ (potestas). Aristokratický člen sa identifikuje so senátom, ktorý nadobúda veľkú „vážnosť“ (auctoritas), a demokratickú zložku predstavuje ľud disponujúci „slobodou“ (libertas) (II, 57). Táto sloboda však už nemá nič spoločné s Platónskou kritizovanou zásadou „každý si môže robiť to čo chce“. Byť slobodným znamená v rímskom kontexte byť plnoprávnym občanom v protiklade k otrokovi. Slobodný muž je schopný uplatňovať svoje práva a to je možné iba vtedy, ak nie je vo „vlastníctve“ (dominium) niekoho iného.[19] Demokratická sloboda sa teda nestotožňuje s absolútnou svojvôľou, ale so schopnosťou uplatňovať svoje právo v hierarchicky usporiadanom spoločenstve ľudí. Vznik a popis reálneho fungovania takejto spoločnosti začína Cicero rozoberať v druhej knihe spisu De re publica, ktorej dej sa začína odvíjať krátko po uvedení spomínaného prekladu.

Cicero teda úmyselne skresľuje preklad časti Platónovej Ústavy kvôli tomu, aby jasne od seba diferencoval grécky a latinský model demokratického zriadenia. Potlačením sarkastických prvkov a silnejším dôrazom na mravnosť ešte viac vystupňoval zneváženie gréckeho konceptu, čo mu poskytlo vhodnú východiskovú pozíciu na predstavenie vlastných politických názorov.

L i t e r a t ú r a
CICERO, MARCUS TULLIUS: On Ends. Harvard: Harvard University Press 1914.
CICERO, MARCUS TULLIUS: Orations. In Catilinam 1-4. Pro Murena. Pro Sulla. Pro Flacco. Harvard: Harvard University Press 1976.
CICERO, MARCUS TULLIUS: O věcech veřejných. Preklad: Jan Janoušek. Praha: OIKOYMENH 2009.
DEGRAFF, B. T.: Plato in Cicero. In: Classical Philology, roč. 35, 1940, č. 2, s. 143 – 153.
DOSTÁLOVÁ, R.: Překlad v antice. In: POKORNÝ, P. et alii (ed.): Hermeneutika jako teorie porozumění. Praha: Vyšehrad 2005, s. 219 – 243.
GREGORY, J.: Cicero nad Plato on Democracy: a Translation and its Source. In: Latomus, T. 50, 1991, Fasc. 3, s. 639 – 644.
HUMM, M.: Appius Claudius Caecus. La République accomplie. Bibliothèque des Écoles françaises d’Athènes et de Rome 2005.
PLATO: Platonis Opera. Editor John Burnet. Oxford: Oxford University Press 1903.
PLATÓN: Štát. Preklad Július Špaňár. Bratislava: Kalligram 2006.
POWELL, J. G. F.: Cicero’s Translations from Greek. In: POWELL, J. G. F. (ed.): Cicero the Philosopher. Oxford: Clarendon Press 2002, s. 273 – 300.
WIRSZUBSKI, C.: Libertas as a Political Idea at Rome during the Late Republic and Early Principate. Cambridge MA: Cambridge University Press 1960.

P o z n á m k y
[1] Tento predpoklad sa netýka iba mysliteľov z 2. storočia p. n. l. Napríklad už v Appiovom diele Sententiae sa nachádzajú latinské výrazy, ktoré možno priamo považovať za preklady niektorých filozofických termínov z pythagorejskej myšlienkovej tradície (pozri HUMM, M.: Appius Claudius Caecus. La République accomplie. Bibliothèque des Écoles françaises d’Athènes et de Rome 2005, s. 483 – 540).
[2] DOSTÁLOVÁ, R.: Překlad v antice. In: POKORNÝ, P. et alii (ed.): Hermeneutika jako teorie porozumění. Praha: Vyšehrad 2005, s. 226.
[3] Prebraté z POWELL, J. G. F.: Cicero’s Translations from Greek. In: POWELL, J. G. F. (ed.): Cicero the Philosopher. Oxford: Clarendon Press 2002, s. 279 – 280.
[4] Cicero pravdepodobne prekladal Xenofóntov Oikonomikos a Platónov dialóg Prótagoras už ako dvadsaťročný. Preklad Timaia vznikol neskôr, až okolo roku 45 p. n. l. (DEGRAFF, B. T.: Plato in Cicero. In: Classical Philology, roč. 35, 1940, č. 2, s. 144 – 145).
[5] Tusc. III, 41 – 42 (= Epikúrovo dielo Περὶ τέλους cit. DL X, 6 a Ath. XII, 546c); Fin. II, 21(= Epicur. Sent. 10 cit. DL X, 142).
[6] Tusc. I, 97 – 99 (= Pl. Ap. 40c-42a); Tusc. I, 53 – 54 (= Pl. Phdr. 245c-246a); Tusc. V, 34 – 35 (= Pl. Grg. 470d); Tusc. V, 36 (= Pl. Mx. 247e-248a); Tusc. V, 100 (= Pl. Ep. 326b-c ); Div. I, 60 – 61 (= Pl. R. 571c-572b); Orat. 41 (= Pl. Phdr. 279); Leg. II, 45 (= Pl. Lg. 955e-956b). Okrem týchto pasáží z Platóna sem môžeme zaradiť aj citáty z Xenofónta a Epikúra: Sen. 79 (= X. Cyr. VIII, 7, 17); Fin. I, 68 (= Epicur. Sent. 28 cit. DL X, 148); Fin. II, 96 (= DL X, 22).
[7] Rep. I, 66 – 67 (= Pl. R. 562c); Off. III, 38 (= Pl. R. 359d-360b); Leg. II, 67 – 68 (= Pl. Lg. 958d-e); Sen. 59 (= X. Oec. IV, 20); N.D. I, 45 (= Epicur. Sent. 1 cit. DL, X, 139); Fin. I, 57 (= Epicur. Sent. 5 cit. DL, X, 140); Fin. I, 63 (= Epicur. Sent. 15 cit. DL X, 144).
[8] V spise De re publica (Rep. VI, 27) prekladá Cicero časť z Platónovho dialógu Faidros (Phdr. 245c-246e). V diele Cato Maior de Senectute (Sen. 6 – 9) sa zas nachádza voľný preklad rozhovoru medzi Kefalom a Sókratom z Platónovej Ústavy (R. 328e-330a). Kefala reprezentuje Cato a Sókrata Laelius.
[9] Pozri Cic. Sen. 39 – 42.
[10] Podobnú úctu vyvolával u Rimanov ešte Pythagoras (pozri Plin. XXXIV, 26; XXXV, 46; Plu. Num. 8; Aem. 2; Ov. Met. XV; Cato Agr. 157).
[11] DEGRAFF, T. B.: c. d., s. 147.
[12] Originálne znenie Platónovho a Ciceronovho textu preberáme z nasledujúcich kritických edícií: PLATO: Platonis Opera. Editor John Burnet. Oxford: Oxford University Press, 1903; CICERO, MARCUS TULLIUS: O věcech veřejných. Preklad: Jan Janoušek. Praha: OIKOYMENH 2009, s. 67 – 68. Pri slovenskom preklade diela Politeia sa pridŕžame textu Júliusa Špaňára (PLATÓN: Štát. Preklad Július Špaňár. Bratislava: Kalligram 2006, s. 339 – 340). Preklady zo spisu De re publica sú naše vlastné.
[13] Cicero na začiatku svojich diel naoko zachováva dialogickú formu rozhovoru, no po určitom čase vždy prechádza do súvislého výkladu (pozri Cic. Fin. I, 29).
[14] GREGORY, J.: Cicero nad Plato on Democracy: a Translation and its Source. In: Latomus, T. 50, 1991, Fasc. 3, s. 642.
[15] Tamže, s. 640 – 641.
[16] Tamže, s. 642 – 643.
[17] Tamže, s. 643. Do autorkinej tabuľky dopĺňame slovenské preklady gréckych a latinských slovných spojení.
[18] Rímsky filozof totiž vnímal aténsky koncept demokracie veľmi negatívne. V reči Pro Flacco výstižne hovorí, že práve „neobmedzená sloboda“ (libertate immoderata) a „ľubovôľa ľudových zhromaždení“ (licentia contionum) mala v demokratických mestských zriadeniach za následok rozklad pôvodného „bohatstva“ (opibus), „moci“ (imperio) a „slávy“ (gloria). (Cic. Flac. 16).
[19] WIRSZUBSKI, C.: Libertas as a Political Idea at Rome during the Late Republic and Early Principate. Cambridge MA: Cambridge University Press 1960, s. 1.

Tento text vznikol na Katedre filozofie Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave ako súčasť riešenia grantovej úlohy VEGA č. 1/0416/15: Vznik, formovanie a premeny významu pojmu fronésis v antickej filozofii.

Mgr. Peter Fraňo, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
peter.frano@ucm.sk