Báseň a smrť – text a interpretácia


Tacsik, M. – Juhásová, J. – Tavel, P. – Slavkovský, R. A.: Báseň a smrť – text a interpretácia. In: Ostium, roč. 2, 2006, č. 2-3.


Autor nasledujúcich básni, Martin Tacsik, zomrel v decembri 2005, keď mal 21 rokov. Niekoľko dní pred Vianocami odišiel z domu v pyžame a vo vetrovke. Polícia o niekoľko dní neskôr oznámila rodine, že skočil pod vlak. Žil s matkou a bratom v Bratislave. Vyštudoval strednú knihovnícku školu. Miništroval v kostole na bratislavskej Kalvárii. Býval dosť uzavretý s melancholickými črtami. Uvedené básne pochádzajú z obdobia posledných týždňov pred smrťou. Hoci ich Martinova mama čítala, ešte netušila, že by motív smrti, ktorý je v nich prítomný, mohol byť signálom bolestného činu.

Po troch básňach nasledujú interpretácie, ktoré sa zaoberajú vzťahom Martinových básní a jeho tragickej smrti. Aká je literárna hodnota takýchto výpovedí? Možno z básni vyvodiť myšlienky na samovraždu? Čomu učí suicidálna poézia?


Básne

Martin Tacsik

V aleji pokoja

V aleji pokoja
modlím sa za teba.
Si človek ako ja,
čo hľadá bránu do neba.
Spŕšku dažďa milosti
na naše trápne bolesti
nám zošle nebies Pán,
sám plný hrozných rán.
V jeho ranách svätých
sa naše rany stratia
a naše duše – párik holubí
sa k svojmu Bohu vrátia.
Svet pôjde ďalej
svojím divým krokom,
lež jeden potok
svojím tichým tokom,
sťa Boží prorok
povie láske : „ Vylej
tie duše do jazera
v aleji pokoja,
nech slnko na ne svieti
a Boh láskavo sa pozerá…“

Posledný súd

Na žitnom poli
ruky som roztiahol
a vravel: „Bože,
chcem ísť za Tebou!“
I razom blesk udrel
mi nad hlavou,
pán s kľúčmi sa
na mňa prísne pozrel a vravel:
„Tvoj anjel strážny
prosieval často za teba,
lež lotor vlažný,
súcit ti netreba!“
Skúsil som starý trik:
zmraštil som obrvy,
dostal som divný tik
a ronil slzy plné krvi.
„Kto môže dosvedčiť
lásku tohto človeka?“
Prichádza čierny pán,
iste je zďaleka:
„Prišiel som svedčiť
o tomto človeku,
že na úsvite Božích rán
proti nebu dvíhal ruku
a netešil sa zo slnka východu…“
Tu srdce vlastné
chytil som do dlane,
zvolal som hlasne:
„Pomôž mi, Pane!“
„Ako si si to vravel?
Básnik mesačného svitu?
Tou pýchou si ma zraňoval
od noci do úsvitu.“

Tu prišiel chlapec
zo židovského geta,
podal mi hrozna strapec
a z jeho úst zaznela veta:
„Pre moju fotku v učebnici
mával slzy na ľavej mihalnici.“

„A predsa patrí mne!
Do ľudí hádzal kamene
a to jediné, čo bral vážne
bola láska plná vášne.“

„Kto sa ma zastane?
Kto zdvihne za mňa hlas?
Som iba zeme klas,
čo chce žiť v Božom stane.“

Hranica

Som smutný,
že nemôžem ťa potešiť,
bo hranica medzi nami
je hĺbka oceánov,
more posiate vlnami,
lež v burácaní hromov
stále počujem tvoj plač,
slzy stekajúce v rytme tichých tónov…
Kto súcit má,
ten pochopí
môj nemoderný,
viazane voľný verš,
nad ktorým blázon dumá,
múdry chybičiek sa chopí
a jeden Pelikán – priateľ verný
mŕtvolu moju obhrýza,
ktorá, a teraz sa vrátim k veci,
na brehu mora leží
a čaká na tú,
čo k mojej duši beží,
aby sme spolu
povstali z popolu.


Operatívnosť v poézii Martina Tacsika

Jana Juhásová

„Básnik sa znova a znova podujíma na to najľudskejšie,
na to, čo urobilo človeka človekom,
na prekonanie samoty v sebe a okolo seba.“

František Miko: Umenie lyriky

Trojica výpovedí zopnutá sponou s názvom Posledné básne nás naladí na potrebu hĺbkového čítania, hľadania posolstva či závetu. Slovo posledné zároveň natíska otázky: aké boli básne tie predtým, ako sa k tým, čo máme pred sebou, lomí oblúk dúhy? Pred nami je tajomné torzo bez minulosti – umeleckej i ľudskej. Aký bol Martin básnik a človek?

Jeho texty dýchajú predovšetkým vlastným, kraskovsky otvoreným a bolestným svetom. Aj preto princíp irónie, ktorý nájdeme v básni Hranica, nás akosi zaskočí. Básnik sa v jeho priestore vzťahuje k sebe, kriticky a pomerne presne pomenúva svoj štýl písania, no zároveň dáva návod, ako je potrebné jeho básne čítať:

môj nemoderný,
viazane voľný verš,
nad ktorým blázon dumá,
múdry chybičiek sa chopí

ten pochopí
kto súcit má [1]

Lyrický subjekt tak vťahuje do textu, ktorý je už inak pomerne husto zaľudnený (lyrické Ja, Ty, ona, Boh – Pán, pán s kľúčmi, čierny pán, anjel, chlapec zo židovského geta, Pelikán – priateľ verný), aj čitateľa. Operatívnosť (prítomnosť komunikačného vzťahu) umocňuje aj výber žánrovej formy; v básňach V aleji pokoja a Posledný súd volí autor ako rámcujúci žáner modlitby, ktorý už primárne ráta s partnerom komunikácie. Hoci prielom do textu využitím princípov markantnosti, emocionálnosti a expresívnosti radikálne posilňuje subjektívno-zážitkovú rovinu, vo všetkých troch básňach v incipite – významovo zaťaženej prvej strofe – využíva básnik kontaktné signály (oznam, výzva, hodnotenie).

Z výrazových prostriedkov dominuje v Martinových básňach predovšetkým kontrast, upozorňujúci na prítomnosť problémovosti. V lyrickom príbehu Posledný súd dve sily, prelínajúco sa zvonka i zvnútra, osvetľujú temné a svetlé stránky lyrického ja (rezignácia, pýcha, zlosť, vášeň – súcit, pokora, túžba). V aleji pokoja nájdeme kontrast zašifrovaný do obraznosti – genitívne a inverzné metafory, ktoré pôsobia harmonizujúco a štylisticky evokujú náboženský text (alej pokoja, brána do neba, dážď milosti, rany sväté, párik holubí), pretínajú paradoxné, silne expresívne obrazy (trápne bolesti, hrozné rany, divý krok sveta). V záverečnej básni Hranica autor stupňuje napätie prostriedkami poetiky presahu (veľké ešte zväčšuje pozičným umiestnením v rade vedľa malého, nenápadného) – na pozadí „sĺz stekajúcich v rytme tichých tónov“ – „hranica medzi nami/ je hĺbka oceánov,/ more posiate vlnami“, „burácanie hromov“.

František Miko v knihe Umenie lyriky tvrdí, že fenomén tvorivosti sa rodí z relácie reality a ideality [2]. Hromadenie problémového, tenzívneho aj v Martinových básňach volá po harmonickom, detenzívnom. Ak literárna veda hovorí o troch základných prostriedkoch lyrickej detenzie – rytmus, princíp symetrie (opakovacie figúry, paralelizmus,…), komunikačné konanie lyrického subjektu; u Martina jednoznačne dominuje tretí detenzor. Rytmus, prevažne s jambickým spádom, je uňho často narúšaný zlomami rytmického pohybu, ktoré ešte napätie umocňujú, nevyrovnávajú ho. Symetrických figúr je v básňach pomerne málo. Autor väčším indexom opakovania zaťažuje iba slová rana/zraňovať (5x) a úsvit/svit/svetlo/slnko (ak tieto vnímame ako synonymá – 6x). Tieto výrazy môžu zároveň indikovať kľúčové miesta básní, aj sám lyrický subjekt sa v Poslednom súde nazýva „básnik mesačného svitu“,pričom metareferent „mesačný“ môžeme v tomto kontexte vnímať ako synonymum neúplného, bolestného. Martinov lyrický subjekt vo svojich básňach však predovšetkým „komunikačne koná“: modlí sa, prosí, pýta sa, plače, volá, uisťuje seba i nás. Hoci v poslednej básni vidí seba ako mŕtvolu, ktorá leží na brehu mora, aj tá ešte čaká na svoju zakliatu pannu či beniakovskú Žofiu, aby „…spolu/ povstali z popolu“(gramaticky nesprávny tvar slova popol vnímame ako funkčný, keďže spolutvorí vertikálnu metaforu založenú na skoncentrovanom významovom protiklade – označuje spôsob, ako prekonať prekážku (jadrný rým: spolu/ z popolu).

Aj preto si myslím, že Martinove posledné básne napriek dráme, ktorá sa v nich odohráva, sú básňami o nádeji a túžbe. Krátke stretnutie s jeho svetom pre mňa charakterizujú nielen výpovedne, ale i umelecky najzvládnutejšie verše s operatívnym nábojom, keď sa s válekovskou výrazovou hravosťou a nadľahčenosťou obracia k Bohu a ticho prosí za nás všetkých:

Svet pôjde ďalej
svojím divým krokom,
lež jeden potok
svojím tichým tokom,
sťa Boží prorok
povie láske: „Vylej
tie duše do jazera
v aleji pokoja,
nech slnko na ne svieti
a Boh láskavo sa pozerá…“

P o z n á m k y

[1] Radenie veršov je v porovnaní s predlohou inverzné.
[2] Porov. MIKO, F: Umenie lyriky. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1988, s. 25.


Rozbor básne V aleji pokoja pomocou metódy interpretatívnej fenomenologickej analýzy

Peter Tavel

Ak by sa báseň vyskytovala v nejakej bežnej básnickej zbierke, Martin Tascik by nemusel byť upodozrievaný z nejakej patológie. Nápadnou je neobvyklá téma – smrť – a spôsob, ako o nej Martin píše v spojitosti so svojou osobou. V umení sa bežne používajú výrazové prostriedky, ktoré niekedy ťažko odlíšiť od patologických. Vyjadrenie ako napríklad „Bože, chcem ísť za Tebou!“ sa bežne nemusí automaticky chápať ako túžba človeka zomrieť, ale dá sa chápať ako jeho túžba po Bohu. Okrem toho sa mladý človek často zaoberá existenciálnymi otázkami alebo sa rád vyjadruje extrémne, radikálne, či extravagantne.

V spojení s faktom, že autor neskôr spáchal samovraždu, je jasné, že Martin v básňach hľadal odpoveď na intímne bytostné otázky. Táto informácia nám berie chladný vedecký a nezaujatý pohľad, ktorým by sme mohli text analyzovať, ale na druhej strane otvára diskusiu, či sa z básní nedali Martinove úmysly predpokladať. Azda najdôležitejšie je poučenie a overenie starej psychoterapeutickej zásady: každého, kto hovorí o samovražde, treba brať vážne.

Kvôli dôkladnej analýze by bolo potrebné básne podrobiť kvalitatívnej psychologickej metóde, ako napríklad interpretatívnej fenomenologickej analýze [3]. Táto metóda interpretácie textu je dvojúrovňová. Jednu úroveň tvorí to, že Martin sa snaží pochopiť a vyjadriť svoj svet a druhú zase to, že výskumník sa snaží pochopiť Martina. Metóda sa sústreďuje na to, ako Martin myslí o danej téme alebo čomu v súvislosti s ňou verí. Analýza sa usiluje prijať interpretáciu Martina. Je potrebné dodať, že analýza textu je osobný a subjektívny proces, v ktorom je snaha o kategorizáciu a o tvrdenia vo všeobecnejšej rovine. Nie je naším zámerom robiť metodologicky presnú analýzu so všetkými krokmi, ale i tak možno pri analýze textu niektoré princípy metódy aplikovať.

V aleji pokoja
modlím sa za teba.
Si človek ako ja,
čo hľadá bránu do neba.

Martin pravdepodobne stojí na mieste pokoja (buď fiktívnom alebo na cintoríne) a vedie dialóg s inou osobou [4]. Modlí sa za ňu. Uvedomuje si spoločenstvo s ňou. Obaja majú spoločnú tému: hľadanie spôsobu, ako sa vyslobodiť alebo si pomôcť, čo môže mať eschatologickú alebo psychologickú rovinu (hľadanie pomoci). S partnerom dialógu sa stotožňuje.

Spŕšku dažďa milosti
na naše trápne bolesti
nám zošle nebies Pán,
sám plný hrozných rán.

Martinova modlitba pokračuje vo fiktívnom spoločenstve a v jednote so spomínanou osobou, s ktorou ho spája utrpenie. Má nádej, že Boh je ich pomoc, lebo Boh sám podobné utrpenie prežil. Tu Martin deklaruje, že naozaj trpí.

V jeho ranách svätých 
sa naše rany stratia
a naše duše – párik holubí
sa k svojmu Bohu vrátia.

Martin ukazuje svoj intímny vzťah k partnerovi vnútorného rozhovoru. Ponúkajú sa dva výklady, s kým dialóg vedie. Jedným partnerom dialógu môže byť zosnulý. Spoločenstvo so zosnulým by znamenalo kontakt s druhým svetom a únik z reality. Možno si predstavuje svoj odchod a to, že raz možno iní budú hodnotiť jeho odchod.

Druhý výklad môže byť taký, že partner dialógu je žijúca osoba, s ktorou má Martin blízky vzťah a s ktorou Martin zdieľa rovnaký problém. Báseň môže byť pre ňu určená.
Obe tieto osoby sa tiež môžu v básni prelínať.

Svet pôjde ďalej
svojím divým krokom,
lež jeden potok
svojím tichým tokom,
sťa Boží prorok
povie láske: „Vylej
tie duše do jazera
v aleji pokoja,
nech slnko na ne svieti
a Boh láskavo sa pozerá…“

Vyjadrenie prezrádza, že pravdepodobne ide o smrť, o ktorej Martin hovorí, lebo život má ísť ďalej bez neho. Vyjadruje aj názor, že beh života a sveta je pre neho náročný a nezvládnuteľný. Únik z tohto života, sveta, reality ich oboch majú naplniť pokojom a majú skončiť v náručí láskavého Boha.

Báseň obsahuje tieto dôležité odkazy:

  • smrť ako únik z bolesti, ktorú Martin prežíva,
  • konflikt s behom sveta a života, v ktorom sa cíti sám,
  • pochmúrna až depresívna nálada,
  • stotožňovanie sa s partnerom, či už fiktívnym, skutočným alebo zosnulým, s ktorým ho spája rovnaká téma,
  • nádej v Božiu lásku, v Boha, ktorý ho (ich) určite pochopí, lebo sám trpel.

P o z n á  m k y

[3] Táto metóda je opísaná autormi ako J. A. Smith, M. Osborn a M. Jarman. Porov. SMITH, J. A., OSBORN, M.: Interpretative Phenomenological Analysis. In: SMITH, J. A. (ed.): Qualitative Psychology: A practical Guide to Research Methods. London: Sage 2003. s. 51 – 80; alebo SMITH, J. A., JARMAN, M., OSBORN, M.: Doing Interpretative Phenomenological Analysis. In: MURRAY, M., CHAMBERLAIN, K. (eds.): Qualitative Health Psychology. Theories and Methods. London: Sage 1999. s. 218 – 240.
[4] Prítomnosť inej osoby môže byť iba básnická forma, teda osoba nemusí byť reálna. V analýze vychádzame z textu tak, ako je, teda predpokladáme prítomnosť osoby, s ktorou Martin vedie fiktívny dialóg.


Básne Martina Tascika a neúplnosť myslenia

Reginald Adrián Slavkovský

Niekedy jeden text vrhá zaujímavé svetlo na iný text. Alebo osud jedného človeka na osud niekoho iného. V tomto čase sa viac zaoberám životom a dielom významného logika 20. storočia Kurta Gödela (1906 – 1978). Predo mnou sa vďaka tomu otvárajú také pohľady na básne Martina Tascika, ktoré by inak zostali bokom.

Kurt Gödel sa vďaka svojim vetám o neúplnosti zaradil medzi najvýznamnejších mysliteľov. A predsa ako človek trpel osamelosťou a paranojou, ktorá pravdepodobne urýchlila jeho smrť. Podľa svedectiev sa zdá, že „Gödel pred smrťou vážil už len 30 kilogramov a že ku koncu jeho paranoja zodpovedala klasickému syndrómu strachu z otravy jedlom, ktorý viedol k dobrovoľnému vyhladovaniu“ [5]. Ako je možné, že takto trpel človek, ktorého dokonalé logické myslenie spôsobilo revolúciu v matematike a logike? Rebecca Goldsteinová, autorka knihy o Gödelovi, dáva do súvislosti výsledky jeho myslenia a spôsob jeho prežívania: „Tak ako nie je možné vykonať dôkaz konzistentnosti formálneho systému v rámci tohto systému, takisto nie je možné potvrdiť našu racionalitu, dokonca ani naše duševné zdravie, pomocou racionality samotnej. Ako môže človek opierajúci sa o systém domnienok, vrátane domnienok o domnienkach, vystúpiť von z tohto systému a zistiť, či je racionálny?“ [6]

O Gödelovi je známe, že sa vášnivo hlásil k filozofickému platonizmu. Bol presvedčený, že svoje vety o neúplnosti nevymyslel, ale že ich nahliadol. Svet ideí bol preňho príliš vzácny a my si môžeme len domýšľať, akú podobu mal jeho vnútorný zápas o udržanie tohto sveta. O jeho intenzite však svedčí to, že ani osamelosť alebo telesné strádanie neboli dosť silné na to, aby sa ho vzdal. Náročnosť takého zápasu sa možno podobá pohybu po strmom horskom hrebeni, keď neopatrný pohyb môže spôsobiť pád na jednu alebo na druhú stranu – do údolia vonkajšieho sveta s jeho starosťami a lákadlami, ktoré človeka postupne vzdialia od jeho vlastných základov, alebo do údolia vnútorného sveta s jeho žiarivými ideálmi, harmóniou, ale aj temnými hrozbami, ktoré sa môžu zdať skutočnejšie než skutočnosť sama.

Martinove básne môžeme vnímať aj ako svedectvo o tomto náročnom pohybe na hranici dvoch svetov, ktoré sa navzájom potrebujú. Z odstupu sa zdá, že on sa viac pozerá do údolia vnútorného sveta, ktorý ho viac fascinuje, hoci to asi nebol výsledok jeho vedomej voľby. Môžeme tušiť, že tam sa dotkol krásy, harmónie, oslnil ho ideál dobra. Túži ísť za tým všetkým a tuší to v transcendentnej sfére: „Bože chcem ísť za Tebou!“ Vytrvalo „hľadá bránu do neba.“ Je veľmi citlivý a udalosť, ktorá ho „vonku“ zasiahla, v jeho svete žije ďalej a možno s ešte väčšou intenzitou: „stále počujem tvoj plač“.

Možno aj preňho, podobne ako pre Gödela, je tento vnútorný svet natoľko významný, že ho z neho nevytrhne ani to, keď na dvere klope bolesť. Intenzitu jeho vnútorného zápasu môžeme tušiť zo slov: „srdce vlastné chytil som do dlane“.

Jeho vnútorný svet stojí na presvedčeniach, skúsenostiach, pocitoch a vytvára do seba uzavretý systém. Z neho sa vynárajú otázky, ktoré ho trápia, a je to súčasne aj zdroj odpovedí. Ale skutočne bolestné napätie vyvolávajú až tie otázky, ktoré sa týkajú samotného zdroja, keď myslenie, cítenie a prežívanie chce uchopiť samo seba, ukotviť sa, nájsť sebapotvrdenie: Kto som? Je vo mne skôr dobro alebo zlo? Podľa čoho budem posudzovaný? Sám pred sebou je raz „lotor vlažný“ či ten, kto „do ľudí hádzal kamene“, ale na druhej strane aj človek plný súcitu, o ktorom židovský chlapec z geta svedčí: „Pre moju fotku v učebnici mával slzy na ľavej mihalnici.“ Vie aj o svojej citlivosti a vnímavosti „básnika mesačného svitu“, a predsa pochybuje: „Kto sa ma zastane?“

Keďže tento vnútorný svet nemôže sám seba potvrdiť, otázky a odpovede by mohli tvoriť nikdy nekončiacu postupnosť, ktorá by sa márne pokúšala dosiahnuť istotu. Takáto snaha sa podobá na pokus zdvihnúť seba samého za vlasy do vzduchu alebo naopak vykročiť ponad priepasť tak, že ruka chce nohe vytvoriť pevný základ, ktorý by ju podržal. Z tejto skrytej márnosti pramení určitá bezútešnosť, ktorá však práve preto, že berie všetky zdanlivé opory, bytostne otvára človeka transcendencii, Bohu. Napriek tomu, že je to zdanlivo vopred prehraný boj o pozdvihnutie či nájdenie pevného základu, vďaka bytostnej naliehavosti odkrýva niečo, čo by inak zostalo skryté, a tak sú tie básne svedectvom o heroickom úsilí odkryť pravdu, dotknúť sa krásy, byť nesený dobrom.

Martina objala večnosť. Jeho básne môžeme vnímať ako formu kontaktu a komunikácie s ním, ale aj ako niečo, čo zostalo a čo teraz žije svoj život. Netrúfam si a ani nechcem nijako hodnotiť Martina ako človeka. Keď som sa pokúsil ukázať, že Martinove básne obsahujú skrytú ambivalenciu, chcel som naznačiť, čo sa z nich môžeme naučiť.

Báseň je výzvou cez slová zostúpiť hlbšie, k vnútornému prúdu života s jeho túžbami, obavami, trápeniami a dotknúť sa ich. Dotknúť sa toho, čo slová chceli, ale nemohli vyjadriť úplne.

Jedným pólom v básňach, tým príťažlivým, je volanie hviezd, lákavá melódia dokonalosti, ktorých zachytenie už je dianím sebaprekračovania. Úprimné hľadanie je dotykom krásy, dobra, úprimnosti života, niečím, čo vytrháva z nudy, prázdnoty, povrchnosti a všednosti. Tu Martinove básne dvíhajú.
Druhým, varovným pólom básní je neúplnosť vnútorného sveta, ktorý nemôže byť mapou, podľa ktorej by sme chceli dosiahnuť hviezdy, lebo nie je ani žiadna vopred daná a zaistená cesta. Je len živé hľadanie, to, ktoré sa podobá náročnému napredovaniu po úzkom horskom hrebeni, v neustálom spojení s oboma svetmi – vonkajším aj vnútorným. Tu Martinove básne a najmä jeho osud varujú.

Zdá sa mi, že takí ľudia ako Martin potrebujú možno viac než iní nájsť spriaznené duše, s ktorými by mohli prežívať spoločne svoje žiarivé vnútorné svety a cez nich byť viac v kontakte s vonkajším svetom. Nie je to ľahké, lebo hocikoho k sebe nepustia. Vďaka svojej citlivosti môžu byť veľkým obohatením pre druhých.

P o z n á m k y

[5] GOLDSTEINOVÁ, R.: Neúplnost. Důkaz a paradox Kurta Gödela. Praha: Dokořán – Argo 2006, s. 215.
[6] Tamže, s. 176.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *