Neskorý Wittgenstein sa zameriava na používateľa jazyka. V tomto zmysle môžeme povedať, že jeho nová filozofia predstavuje pragmatický pohľad na jazyk. Jeho chápanie významu ako použitia sa riadi heslom:„Nehľadajme význam, ale použitie.“[1]

Celá Wittgensteinova neskorá filozofia predstavuje dlhý rad nástrojov a metód k tomu, ako sa teórie zbaviť. Veril, že filozofia nemá byť o hľadaní pravdy, ale o vyjasňovaní zmätkov, ktoré si sama vytvorila. Namiesto vymýšľania teórií je treba analyzovať a podrobne opisovať, čo sa deje pri používaní jazyka.

Význam a vysvetlenie významu
Wittgenstein začína svoju Modrú knihu základnou otázkou lingvistickej filozofie: „Čo je to význam slova?“ Poukazuje na to, že namiesto tejto otázky je vhodnejšie položiť si inú otázku: „Čo je to vysvetlenie významu?“[2] Dôležitosť tejto otázky spočíva v tom, že všetko to, čo vysvetlenie významu vysvetľuje, je vlastne významom. O vysvetlení významu hovorí Wittgenstein ako o procese, ktorý sa uskutočňuje pomocou verbálnych a ostenzívnych definícií. Wittgenstein hovorí, že verbálne definície nám neposkytujú žiadne nové informácie, takže pri riešení nášho problému nás neposúvajú ďalej. Išlo mu o to, aby sme prestali uvažovať o priraďovaní významov slovám, aby sme sa zriekli definícií slov. Keď chceme vedieť, čo nejaké slovo znamená, musíme sa pozrieť na to, ako sa používa. To je jediný spôsob, ako sa dozvieme viac o tom, čo je význam slova.

Veta nie je mechanizmom, v ktorom má slovo určitú funkciu. „Funkcia sa musí ukázať v operovaní slovom. // Telo významu. // Významom slova je to, čo sa vysvetľuje pri vysvetľovaní významu slova. To znamená, ak chceš rozumieť použitiu slova ‚význam‘, všímaj si, čo nazývame ‚vysvetlením významu‘.“[3]

Podľa neskorého Wittgensteina máme aj výroky pokladať za činy. Čin nemôže byť sám o sebe pravdivý či nepravdivý, on len zodpovedá alebo nezodpovedá kontextu, v ktorom je vyjadrený. Slová alebo výroky nie sú správne vtedy, keď súhlasia so skutočnosťou, ktorú sa pokúšajú odrážať, ale vtedy, keď používame jazyk správne.

Podľa Wittgensteina je významom výrazu jeho použitie v danom kontexte. Zdôrazňuje, že na to, aby ľubovoľná veta vyjadrovala zmysel alebo myšlienku, musí byť použitá. To je základom jeho chápania významu ako použitia. „Približne povedané: rozumieť vete znamená rozumieť jazyku.“[4]

Pojem jazykovej hry
Pojem jazykovej hry zohráva poprednú úlohu vo Wittgensteinových Filozofických skúmaniach. Keď sa chceme dozvedieť o charaktere nejakých tvrdení, zhody alebo nezhody viet so skutočnosťou, najvýhodnejšie je pre nás skúmať primitívne formy jazyka. [5] V týchto jednoduchých rečových formách môžeme jasne vidieť naše činnosti. V Modrej knihe Wittgenstein píše: „Jazykové hry sú formy jazyka, s ktorými dieťa začína používať slová. Skúmanie jazykových hier je skúmaním primitívnych foriem jazyka alebo primitívnych jazykov.“[6]

Wittgenstein presne nehovorí, čo je jazyková hra, ale uvádza jej rozličné príklady, ktoré sa vyznačujú podobnosťami. Nemôžeme nájsť jednu vec, ktorá by bola spoločná pre všetky prípady hier, ale môžeme nájsť podobnosti alebo vzťahy medzi jednotlivými hrami. [7] Wittgenstein prirovnáva jazykové hry k rodine, ktorej členovia majú rodinné podobnosti. Tak ako v rodine, niektorí členovia majú rovnaký nos, iní členovia zas rovnaké obočie, atď., aj v jazykových hrách vidíme podobnosti a rozdiely, pričom tieto podobnosti sa prelínajú. Jazykové hry teda tvoria široké rodiny, ktoré sa navzájom prekrývajú. [8]

V súvislosti s jazykovými hrami nemôžeme hovoriť o nejakých definíciách, lebo definíciu slova „hra“ ani nemôžeme uviesť. Keď zavádzame definície, zavádzame nové významy nejakého slova. Preto nemá zmysel pýtať sa na význam slova mimo kontextu nejakej jazykovej hry. Význam slova nám neurčuje jeho definícia, ale spôsob jeho použitia. Musíme sa pozrieť na to, ako naše slová používame v jednotlivých situáciách, v konkrétnych jazykových hrách. Veď čo iné by nám mohlo prezradiť viac o význame slova, ak nie konkrétne opisy jeho použitia.

Jazykové hry, ktoré sa stali dominantné pre neskorého Wittgensteina, sú aj spôsoby používania znakov, ktoré sú jednoduchšie než tie, akými používame znaky nášho každodenného života. [9] Vo Filozofických skúmaniach Wittgenstein píše: „Aj celok: jazyk a činnosti, do ktorých je jazyk votkaný, budem nazývať ‚jazykovou hrou‘.“[10] „Slovo ‚jazyková hra‘ má teda zdôrazniť, že hovorenie jazyka je časťou istej činnosti alebo istej formy života.“[11]

Rôzne typy učenia sa jazyku nazýva Wittgenstein tiež jazykovými hrami. Jazykové hry tvoria systémy dorozumievania, ktoré sú viac-menej podobné tomu, čo nazývame hrami v našom bežnom jazyku. Wittgenstein píše: „Jazykové hry, ktoré opisujeme, však nepokladáme za neúplné časti nejakého jazyka, ale za jazyky úplné samy osebe, za úplné systémy ľudského dorozumievania“ a ďalej píše, že „takýto jednoduchý jazyk je celým systémom dorozumievania sa nejakého kmeňa na primitívnej úrovni spoločenského rozvoja.“ [12] Jazykovou hrou je v tomto zmysle aj učenie sa jazyku matematiky, fyziky, chémie alebo ostatných iných vied.

Učenie sa jazyku. Výcvik
Učenie sa jazyku pripodobňuje Wittgenstein k cvičeniu pomocou rozličných metód. Dieťa sa učí jazyk od dospelých tak, že ho cvičia v jeho používaní. Používa pritom slovo „cvičiť“ spôsobom analogickým tomu, ako sa cvičia zvieratá, aby vykonali určité výkony. Tento výcvik sa môže uskutočniť pomocou príkladu, odmeny, trestu a podobne. Wittgenstein opisuje postup pri učení sa jazyku pomocou ostenzívnych definícií, ktorý nazýva učením slov ukazovaním. Dieťa sa učí a osvojuje jazyk tak, že pomenúva veci, teda vyslovuje slová, na ktoré učiteľ ukazuje, alebo ide o jednoduchšie cvičenie, keď dieťa iba opakuje slová, ktoré učiteľ vyslovuje.

Všimnime si na príkladoch, čo sa deje pri procese učenia sa jazyku. Ako sa učíme jazyk? Ako sa napríklad učíme významu slova „žltý“, keď nám pritom uvádzajú nejaký druh ostenzívnej definície? Wittgenstein sa na toto učenie pozerá z dvoch hľadísk: 1) učenie je výcvikom, ktorý nás núti asociovať predstavu žltej so slovom „žltý“ alebo nás núti rozpoznať žlté veci. V tomto zmysle je učenie príčinou fenoménu rozumenia, avšak na vyvolanie tohto účinku nie je vždy potrebný proces učenia. 2) Učenie nám môže poskytnúť pravidlo, ktoré je samo obsiahnuté v procesoch rozumenia, poslúchania a pod. [13] Ako príklad uvádza číselný rad kardinálnych čísiel 1, 2, 3, 4 a opisuje proces učenia sa umocňovaniu čísiel na druhú. Pritom zdôrazňuje, že umocnené čísla 1, 4, 9, 16 sú v súlade so všeobecným pravidlom umocňovania na druhú, avšak sú v súlade aj s ľubovoľným množstvom iných pravidiel. Môže sa však stať aj to, že čísla v číselnom rade nebudú v súlade so žiadnym pravidlom. Wittgenstein to pripodobňuje k hraniu šachu. Keď nás niekto učí hrať šach, môže nás naučiť pravidlá, ale keď potom šach hráme, pravidlá nemusia byť obsiahnuté v hraní. Wittgenstein píše: „Pravidlo, ktoré nás naučili a ktoré sme následne aplikovali, nás zaujíma iba potiaľ, pokiaľ je obsiahnuté v tomto aplikovaní. Pravidlo, pokiaľ nás zaujíma, nepôsobí na diaľku.“[14]

Položme si teraz otázku: „Čo je to čas?“ V súvislosti s výrazmi, ktoré používame pre vyjadrenie času – napr. „teraz“, „možno“, „včera“, „pred rokom“, „o päť minút“ atď. – poukazuje Wittgenstein na mnohé zdroje filozofických zmätkov. Za ich príčinu považuje našu posadnutosť symbolizmom, z čoho pramenia nezmyselné otázky, napr.: „Kde sa nachádza minulosť?“, „Kam odchádza prítomnosť, keď sa stáva minulosťou?“, „Kde zmizne plameň sviečky, keď zhasne?“ atď. [15] K týmto zmätkom nás vedie analógia, ktorú sme prijali a pomocou ktorej interpretujeme časové okamihy. Citujúc Wittgensteina, „do zmätkov nás privádza analógia, ktorá nás neodolateľne vlečie za sebou. – Stáva sa to aj vtedy, keď sa nám význam slova ‚teraz‘ javí v tajomnom svetle.“[16]

Niekto sa povedzme spýta: „Koľko môže byť hodín?“ Túto otázku si môže položiť za rozličných okolností. Napríklad zaujíma ho čas preto, lebo je zvedavý, či nezmešká stretnutie, alebo chce iba približne vedieť, aký je čas. Každé naše hovorenie je obklopené určitou „atmosférou“, je súčasťou určitej jazykovej hry. Wittgenstein povie: „Opis istej atmosféry je špeciálnym použitím jazyka na špeciálne účely. Ku všetkému si môžeme primyslieť nejakú atmosféru.“ [17] Nás nezaujímajú otázky, čo je to „teraz“, čo je „prítomnosť“, čo je „budúcnosť“, čo je „čas“ v nejakom všeobecnom zmysle, ale zaujíma nás to, ako sa tieto slová používajú v jednotlivých kontextoch.

Jazykové hry a pravidlo
Wittgenstein nedefinuje pravidlo, ale uvádza jeho rozličné aplikácie, pričom používanie jedného pravidla môže byť vysvetlené pomocou iného pravidla. Píše: „Približne povedané, to, čo nazývame pravidlom, charakterizuje, že ho možno opakovane aplikovať v neobmedzenom počte prípadov.“[18] Pravidlo, ktoré sme sa naučili a neskôr aplikovali, nás však zaujíma iba potiaľ, pokiaľ je obsiahnuté v tomto aplikovaní. Znamená to, že keď si osvojíme pravidlá nejakej hry a potom tú hru hráme, tieto pravidlá nemusia byť obsiahnuté v našom hraní.

Ako vidíme, Wittgenstein nedefinuje „pravidlo“, ale iba ukazuje, opisuje, ako sa jeho aplikácia prejavuje.„To, čo nazývame pravidlom jazykovej hry, môže mať v hre veľmi rozdielne úlohy.“[19]

Keď dieťaťu ukazujú pravidlo, neukazujú mu aj nejaký konkrétny krok, ktorý má vykonať. Ukazujú mu iba cestu, ktorá ho vedie k mnohým krokom. Krok, ktorý si dieťa zvolí, je zároveň aj krokom obsiahnutým v pravidle, ale to ešte neznamená, že druhý človek, ktorý postupuje podľa toho istého pravidla, si zvolí ten istý krok. Môžeme sa naučiť to, ako používať napr. slová „myslenie“, „očakávanie“, „úmyselný čin“, „neúmyselný čin“ a pod., ale vždy, keď sa to učíme, osvojujeme si iba jednotlivé prípady v rodinách, v rámci ktorých vidíme podobnosti a rozdiely. Nemôžeme dieťa presne naučiť, čo znamenajú výrazy „úmyselný čin“, ale môžeme mu poskytnúť „návod“ alebo pravidlo k tomu, ako tieto výrazy používať. Určitý krok, ktorý si zvolíme pri aplikácii nejakého pravidla, by sme teda mohli pokladať za krok, ktorý nás vedie k hraniu určitej jazykovej hry. To znamená, že to, čo dieťa učia pri výcviku, je spôsob, ako sa naučiť hrať rôzne jazykové hry. Takto môžeme lepšie pochopiť, že jazykové hry, ktoré v živote hráme, sa neuskutočňujú podľa presných pravidiel a rovnakých krokov, ale podľa krokov, ktoré sú podobné a tak tvoria rodinu.

Pravidlá hry si osvojujeme v určitom spoločenstve. „Hra, jazyk, pravidlo je inštitúcia.“[20] Jazyk si osvojujeme v spoločenstve, ktoré má určité zvyky a s ktorými súvisí aj forma nášho života. Rozličné spoločenstvá majú rozličné zvyky, pozdravy, prejavy smútku, rozličnú vieru atď. Keď si osvojujeme jazyk, osvojujeme si s ním aj tieto zvyky a činnosti, ktoré sú súčasťou daného spoločenstva.

Je nám už známe, že jazyková hra v sebe zahŕňa všetky okolnosti, za ktorých sa hrá. Ako však dieťa porozumie nejakej jazykovej hre? Ako porozumie dieťa nejakému príkazu? Keď uvádzame dieťaťu pravidlo, uvádzame mu veľa aktov mienenia, teda nikdy nie jeden akt mienenia. Jedno a to isté pravidlo sa totiž môže aplikovať v mnohých jazykových hrách. Pravidlo, ktoré je mienené, nepredznamenáva všetky prechody, ktoré sa majú uskutočniť. Podľa Wittgensteina to nie je žiadna intuícia, ktorá spôsobuje, že pravidlo používame tak, ako ho používame, len sme náchylní rozmýšľať tak, že „niečo musí spôsobovať, že robíme to, čo robíme“ a ďalej pokračuje „Nepotrebujeme nijaký dôvod, aby sme postupovali podľa pravidla tak, ako postupujeme. Reťaz dôvodov má svoj koniec.“[21]

Wittgenstein kritizuje taký názor, podľa ktorého sa formy vyjadrovania nášho bežného jazyka úplne a evidentne zhodujú s určitými špecifickými použitiami slov „myslenie“, „mienenie“, „chcenie“ atď. Jeho filozofia v neskoršom období totiž vychádza z toho, že formy vyjadrovania v našom každodennom živote nesprevádzajú vždy nejaké špecifické zážitky, pocity či duševné akty, ale tvoria početné jazykové hry. Tieto jazykové hry sú metaforicky chápané ako členovia rodiny, ktorí sa v niečom podobajú a v niečom zas nie. Neexistujú špecifické činnosti a zážitky, ktoré sprevádzajú naše formy vyjadrovania, ale tieto činnosti a zážitky tvoria akúsi rodinu, v ktorej jednotlivé skupiny činností a zážitkov sa vyznačujú podobnosťami, iné skupiny sa zas odlišujú.

Podľa neskorého Wittgensteina nemôžeme podať presné určenie jazyka. „Jazyk je labyrint ciest. Prichádzaš z jednej strany a vyznáš sa; prichádzaš z inej strany na to isté miesto a už sa nevyznáš.“[22] Wittgenstein hľadá rôzne formy jazyka a rozličné jazykové hry. V týchto jazykových hrách vidí komplikovanú sieť podobností, ktoré sa navzájom stretávajú a križujú, preto pre tieto podobnosti nenachádza lepší výraz než „rodinné príbuznosti“. V tomto pragmatickom prístupe k jazyku je význam slova daný jeho používaním v jazyku a jeho fungovaním v systéme určitej činnosti. Na jazyk sa máme pozerať ako na nástroj komunikácie a činnosti v jednotlivých kontextoch, v jednotlivých jazykových hrách.

Všimnutie si aspektu
Keď sa napríklad pozeráme na nejakú tvár a naraz si na nej všimneme jej podobnosť s inou tvárou, vidíme, že sa tvár nezmenila, ale predsa sa na ňu dívame inak. Túto tvár vidíme novým spôsobom, všímame si na nej nový aspekt, čo je našou spontánnou reakciou. Povšimnutie si aspektu využívajú pri terapiách aj psychoanalytici. U Wittgensteina je všimnutie si aspektu akýmsi prostriedkom k tomu, aby sme pochopili, čo robíme vtedy, keď hráme určitú jazykovú hru. Všimnutím si aspektu sústreďujeme svoju pozornosť aj na to, čo robíme, keď niečo hovoríme.

V druhej časti Filozofických skúmaní problém „videnia aspektu“ Wittgenstein približuje pomocou obrázku, na ktorom je hlava zajaca alebo kačky (obr. I.). Na obrázku je podstatné, že ho môžeme vidieť v dvoch aspektoch: raz ako hlavu kačky a druhýkrát ako hlavu zajaca. Tento problém „videnia aspektu“ alebo „videnia ako“ zohrával pre Wittgensteina podstatnú úlohu v „jazykových hrách“. Keď tento obrázok ukážu nejakému dieťaťu, dieťa povie „to je kačka“, ale zrazu povie „jej, veď je to zajac“ – teda dieťa spoznalo, že je to zajac. Toto je skúsenosť rozpoznania. Rozpoznanie sa neuskutočňuje vždy vedome. Tento okamih sa dostavuje iba vtedy, keď napríklad v uvedenom príklade dieťa prepne svoje videnie z kačky na zajaca alebo naopak. Medzitým je aspekt dispozičný. [23]

Mohli by sme povedať, že každé chápanie, ktoré je výsledkom „videnia nových súvislostí“ je chápaním, ktoré vychádza zo zmeny aspektu. V súvislosti s „videním aspektu“ poukazuje Wittgenstein na to, že keď niečo vidíme ako niečo, hráme takú a takú hru. To, ako niečo vidíme, nám ukazuje, aký význam niečomu pripisujeme. „Videnie aspektu“ prezrádza, akú jazykovú hru hráme. V používaní jazyka sa podľa Wittgensteina deje niečo podobné, ako keď sa pozeráme na určitú tvár. Aj na našich slovách si všímame určité aspekty a zaujímame k nim určitý postoj. „Hovoríme, formulujeme vyjadrenia a až neskoršie získavame obraz o ich živote.“[24] Wittgenstein hovorí, že v jazyku prechádzame do niečoho podobného hudbe. Tak ako hudba, aj maľovanie a kreslenie môžu byť spôsobmi, ktoré ukazujú naše videnie aspektu. Keď počujeme nejakú smutnú melódiu, počujeme aj smútok? Alebo keď ho cítime, akým zmyslom ho cítime? Alebo akým zmyslom pociťujeme v hudbe „dur“ či „mol“? Samozrejme, že by sme to nemohli nazvať takým pocitom, akým pociťujeme napríklad bolesť zubov. Ide o modifikovaný pojem pocitu. To všetko sa týka nášho všimnutia si aspektu a nemá nič spoločné s tým, ako pociťujeme niečo vo svaloch a kĺboch, nie je to otázka fyziológie.

Wittgenstein napíše: „Pojem aspektu je príbuzný pojmu predstavy. Alebo: pojem ‚vidím to teraz ako…‘ je príbuzný pojmu ‚teraz si to predstavujem‘.“[25] Všimnutie si aspektu pri slovách sa deje podobným spôsobom ako v hudbe. To, v akom aspekte vidíme nejaké slovo, určuje to, v akej jazykovej hre ho používame. Je pochopiteľné, že jedno slovo môžeme vidieť v rozličných aspektoch. „V aspekte je daná istá fyziognómia, ktorá potom zaniká. Je to skoro tak, akoby tu bola istá tvár, ktorú najprv napodobňujem a potom ju akceptujem bez napodobňovania.“[26] Tento aspekt by sme mohli priblížiť ešte takto: Keď sa pozeráme na nejaký predmet, nemôžeme si naraz všimnúť všetky aspekty tohto predmetu. Raz si na ňom všímame farby, inokedy tvar, niekedy iba výšku, niekedy sa na neho zas pozeráme ako na symbol niečoho. Vždy, keď vykonávame tieto samostatné aktivity všímania si, vidíme rozličné aspekty. K pochopeniu problematiky „všimnutia si aspektu“ odporúčam pozrieť si ďalšie obrázky (II.–VII.).

Záver
Videnie aspektu, porozumenie hudbe, maliarstvu alebo vtipu sú určité druhy chápania, ktoré patria k určitej kultúre alebo k určitej životnej forme, k určitým jazykovým hrám. Rozumieť humoru rovnako ako aj rozumieť hudbe bolo pre Wittgensteina analogické filozofickému porozumeniu. Nešlo mu o vytváranie nejakej teórie, ale o to, aby sme pri používaní nášho každodenného jazyka kládli dôraz na jednotlivé jazykové hry, ktoré v ňom hráme. Wittgenstein si zvolil veľmi dobrý spôsob , akým poukázal na celý problém nášho používania jazyka, ku ktorému nie je potrebný žiadny spôsob interpretácie zvonku.

L i t e r a t ú r a
BLOOR, D.: Wittgenstein, Rules and Institutions. London: Routledge,,1997, 173 s.
FOGELIN, R. J.: Wittgenstein. London: Routledge, 1995, 255 s.
FÜRSTOVÁ, M. – TRINKS, J.: Filozofia. Bratislava: SPN, 1996, 325 s.
MONK, R.: Úděl génia. Praha: Hynek, 1996, 636 s.
WITTGENSTEIN, L.: Filozofické skúmania. Bratislava: Pravda, 1979, 275 s.
WITTGENSTEIN, L.: Modrá a Hnedá kniha. Bratislava: Kalligram, 2002, 296 s.
ŽILINEK, J.: Význam a jazykové hry vo farebných knihách. In: Filozofia . Roč. 59, 2004, č. 8, s. 616-621.

P o z n á m k y
[1] ŽILINEK, J.: Význam a jazykové hry vo farebných knihách. In: Filozofia. Roč. 59, 2004, č. 8, s. 617.
[2] WITTGENSTEIN, L.: Modrá a Hnedá kniha. Bratislava: Kalligram, 2002. s. 25.
[3] WITTGENSTEIN, L.: Filozofické skúmania. Bratislava: Pravda, 1979. s. 188.
[4] WITTGENSTEIN, L.: Modrá a Hnedá kniha. Bratislava: Kalligram, 2002. s. 30.
[5] MONK, R.: Úděl génia. Praha: Hynek, 1996, s. 341.
[6] WITTGENSTEIN, L.: Modrá a Hnedá kniha. Bratislava: Kalligram, 2002, s. 46.
[7] FOGELIN, R. J.: Wittgenstein. London: Routledge, 1995, s. 133.
[8] WITTGENSTEIN, L.: Modrá a Hnedá kniha. Bratislava: Kalligram, 2002, s. 47.
[9] MONK, R.: Úděl génia. Praha: Hynek, 1996, s. 341.
[10] WITTGENSTEIN, L.: Filozofické skúmania. Bratislava: Pravda, 1979, s. 25.
[11] FÜRSTOVÁ, M. – TRINKS, J.: Filozofia. Bratislava: SPN, 1996, s. 195.
[12] WITTGENSTEIN, L.: Modrá a Hnedá kniha. Bratislava: Kalligram, 2002, s. 133.
[13] Tamže, s. 40-41.
[14] Tamže, s. 42.
[15] Tamže, s. 169.
[16] Tamže, s. 169.
[17] WITTGENSTEIN, L.: Filozofické skúmania. Bratislava: Pravda, 1979, s. 199.
[18] WITTGENSTEIN, L.: Modrá a Hnedá kniha. Bratislava: Kalligram, 2002, s. 152.
[19] WITTGENSTEIN, L.: Filozofické skúmania. Bratislava: Pravda, 1979, s. 50.
[20] BLOOR, D.: Wittgenstein, Rules and Institutions. London: Routledge, 1997, s. 27.
[21] WITTGENSTEIN, L.: Modrá a Hnedá kniha. Bratislava: Kalligram, 2002, s. 215.
[22] WITTGENSTEIN, L.: Filozofické skúmania. Bratislava: Pravda, 1979, s. 112.
[23] MONK, R.: Úděl génia. Praha: Hynek, 1996, s. 507.
[24] WITTGENSTEIN, L.: Filozofické skúmania. Bratislava: Pravda, 1979, s. 250.
[25] Tamže, s. 255.
[26] Tamže, s. 252.

Mgr. Mária Sačková
Absolventka filozofie na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave
manochao[zavináč]centrum.sk

 

---