Text vychádza z knihy Michala Chabadu Ján Duns Scotus. Vybrané kapitoly z jeho epistemológie a metafyziky, ktorú v roku 2007 vydala Univerzita Komenského v Bratislave. Profilom Jána Dunsa Scota si pripomíname 700. výročie jeho smrti.

Život
Na katafalku s telesnými pozostatkami Jána Dunsa Scota, ktorý sa nachádza vo františkánskom kláštornom kostole v Kolíne nad Rýnom, je nápis: „Scotia me genuit, Anglia me suscepit, Gallia me docuit, Colonia me tenet.“ (Voľne preložené: Škótsko ma zrodilo, Anglicko ma prijalo, Francúzsko ma vyučilo a teraz ma má Kolín.)

„Scotia me genuit“
O živote Jána Dunsa Scota máme zopár istých dát. [1] Jeho životopis je preto nevyhnutné rekonštruovať aj za pomoci „externých“ údajov – kanonického práva, štatútov univerzity a politických pomerov. Narodil sa asi medzi decembrom 1265 a marcom 1266 [2] a meno „Scotus“ naznačuje, že pochádzal zo Škótska, najpravdepodobnejšie z mestečka Duns, ktoré sa nachádza v grófstve Berwick, neďaleko škótsko-anglických hraníc, kde bol v roku 1966 umiestnený pamätník k 700. výročiu narodenia Jána Dunsa Scota.

„Anglia me suscepit“
Ján Duns Scotus možno ako trinásťročný navštevoval františkánsku školu v Dumfriese, kde aj vstúpil do rádu „menších bratov“. Nie je isté, či Scotus absolvoval celé filozoficko-teologické štúdium v Oxforde, ktoré podľa vtedajších pravidiel trvalo dvanásť až trinásť rokov, alebo na iných školách františkánskej provincie alebo aj v Cambridgi. [3] Pravdepodobne absolvoval toto štúdium v rádových školách.

Pred vlastným štúdiom teológie bolo bežnou povinnosťou získanie magistra siedmich slobodných umení (v dnešnom slovníku – štúdium na filozofickej fakulte). Členovia žobravých rádov však uprednostňovali štúdium filozofie a prírodných vied na vlastných rádových školách, preto niet divu, že nemáme zmienku o tom, kedy a kde sa Scotus stal magistrom slobodných umení.

Prvým istým údajom je deň jeho kňazskej vysviacky, ktorú prijal 17. marca 1291 v opátstve sv. Andreja v Northamptone z rúk lincolnského biskupa Olivera Suttona. Na základe tohto dátumu a študijných predpisov môžeme usúdiť, že novicom františkánskeho rádu sa musel stať okolo roku 1280, v rokoch 1281 – 1287 musel absolvovať bežné 6-ročné štúdium slobodných umení a v rokoch 1288 – 1293 musel absolvovať 6-ročné štúdium teológie, ktoré ukončil v roku 1293 v Oxforde pod vedením Viliama de Ware.
Po ukončení štúdia teológie v roku 1293 pokračoval v akademickej činnosti pravdepodobne týmto spôsobom: v rokoch 1294 – 1296 pôsobil ako oponent pri dišputách, 1296 – 1297 ako respondent, 1297 – 1298 pripravoval prednášky k Sentenciám, 1298 – 1299 odovzdanie prednášok [4] a od 1299 – 1300 viedol prednášky k biblickým knihám.

Ako sme dospeli k tejto krátkej chronológii? Vychádzame z istého faktu, že v júli roku 1300 sa Scotus ako hotový bakalár (baccalaureus formatus) zúčastnil v Oxforde veľkej univerzitnej dišputy pod vedením Filipa Bridlingtona, magistra regensfrantiškánov a vedúceho katedry, ktorá bola rezervovaná pre františkánov. [5] Predpokladom takejto účasti boli povinné prednášky o Sentenciách Petra Lombardského ako aj o Biblii.

„Gallia me docuit“
Uprostred prác na komentári k Sentenciám ho zastihol pokyn predstaviteľov rádu, aby sa vydal do Paríža a tam, nie v Oxforde, získal doktorát z teológie. Ako hotový bakalár by nemusel dlho čakať na prevzatie katedry v Oxforde, v Paríži však musel ešte raz prednášať o Sentenciách Petra Lombardského, než bol promovaný a vymenovaný za riadneho vedúceho katedry (magister regens). Promócia v Paríži a tamojšia katedra boli spojené s väčším uznaním a s lepšou povesťou. Nebolo zriedkavým javom, že práve parížski profesori boli neskôr poverení vyššími riadiacimi funkciami v Cirkvi a v rádoch. Preto nemôže byť pochýb, že za rozhodnutím vedenia rádu, aby sa Scotus presťahovať do Paríža, možno vidieť i to, že bol v budúcnosti určený pre dôležité úrady a funkcie. [6]

Kedy Scotus preplával kanál La Manche, to sa nedá presne určiť, no v každom prípade ho vidíme na začiatku akademického roka 1302/1303 v Paríži, kde opäť prednáša o Sentenciách. Nejde o nejaké jednoduché opakovanie oxfordských prednášok. Vkladané nádeje a intelektuálna atmosféra na najdôležitejšej európskej univerzite Scota podnecujú k rozpracovaniu a prehĺbeniu svojej argumentácie. Scotus sa v roku 1302 zúčastnil na dišpute medzi jeho učiteľom Gonsalvom Hispanom a Majstrom Eckhartom.

V júni roku 1303 je Scotova kariéra ako doktora teológie znova prerušená. Francúzsky kráľ Filip IV. Pekný v spore s pápežom Bonifácom VIII. požadoval od univerzity, aby sa pridala k jeho výzve na zvolanie koncilu proti pápežovi. Scotus spolu s ďalšími františkánmi odmietol podpísať túto výzvu a na základe toho musel s ostatnými prívržencami pápeža opustiť francúzske kráľovstvo. Pápežova reakcia bola tvrdá: bulou z 15. augusta 1303 odobral univerzite vydávanie akademických hodností v teológii, civilnom a kánonickom práve. Scotus pravdepodobne strávil akademický rok 1303/1304 v Anglicku, možno v Oxforde alebo v Cambridgi.

V roku 1304 sa mohol znova vrátiť do Paríža a dokončiť svoj kurz prednášok k Sentenciám. Prečo? Nový pápež Benedikt XI. 2. apríla 1304 zrušil postih pre univerzitu v Paríži, ktorý vydal jeho predchodca a kráľ Filip povolil návrat vyhosteným študentom a pedagógom. V roku 1304 sa zúčastnil promócie Gilla de Ligny ako odpovedajúci bakalár. Na návrh Gonsalva Hispana, ktorý sa medzitým stal generálnym predstaveným františkánov, bol Ján Duns Scotus pravdepodobne v roku 1305 odporúčaný za doktora teológie. Vo svojom odporúčacom liste generálny predstavený chváli výnimočné vedecké a subtílne nadanie kandidáta.

V akademickom roku 1306/1307 Scotus učil ako magister regens, t. j. získal katedru, ktorá patrila františkánom. Hlavným poslaním vedúceho katedry boli prednášky z Biblie. Počas niektorých dní sa tieto prednášky nekonali a študenti sa mohli zúčastniť ako oponenti či respondenti na verejnej dišpute jedného z magistrov. Tieto dišputy boli venované presne stanovenému predmetu. Okrem takýchto dišpút sa konali počas adventného a pôstneho obdobia aj „ľubovoľné“ dišputy, kde hocikto (quislibet) mohol položiť hocijakú otázku (quodlibet) na ľubovoľnú tému (de quodlibet). Počas svojho pôsobenia v Paríži Scotus viedol oba typy dišpút.

Scotus pôsobil v politicky a vedecky nepokojnej dobe. Duns Scotus bol vedúcim katedry v Paríži dva roky, v roku 1307 bol preradený do Kolína nad Rýnom, kde mal viesť tamojšiu františkánsku školu ako lector principalis, t. j. ako riaditeľ štúdia. Ako to vieme? V októbri 1307 sa františkánskym magistrom regens v Paríži stal Alexander z Alexandrie.

„Colonia me tenet“
Prečo sa vedenie rádu rozhodlo týmto spôsobom, je nejasné. Ako centrum vedy a vzdelanosti bol Kolín etablovaný už skoro 60 rokov. Albert Veľký, ktorý sem prišiel spolu s Tomášom Akvinským, tu založil dominikánsku školu, ktorú viedol až do svojej smrti v roku 1280. O niečo neskôr prišli do Kolína františkáni a rovnako založili svoju školu. Keď Scotus prišiel do Kolína, našiel tam kláštor s 300 spolubratmi. Bolo úlohou Scotovho príchodu posilniť františkánsku váhu proti dominikánom?

Ako ďalší dôvod sa uvádzajú politické okolnosti. V októbri 1307 Filip IV. Pekný pripravoval kroky na zrušenie rádu templárov a pretože bol Scotus už raz vyhostený z Francúzska, lebo sa nepridal na stranu kráľa, rehoľní predstavení asi nechceli riskovať ďalšie prípadné vyhostenie.

Nech sú dôvody akékoľvek, jeho pobyt v Kolíne trval veľmi krátko: 8. novembra 1308 Ján Duns Scotus v Kolíne nad Rýnom umiera. Jeho ostatky boli prenesené do kláštorného kostola – Minoritenkirche, [7] kde sa ešte aj dnes nachádza jeho hrob.

Kult Jána Dunsa Scota bol rozšírený prevažne lokálne – v Nole (Taliansko) a v Kolíne nad Rýnom a, samozrejme, v rámci františkánskeho rádu. V 17. storočí pápež Pavol V. vydal dokument potvrdzujúci, že náuka Jána Dunsa Scota je oslobodená od cirkevných cenzúr. 14. júla 1966 pápež Pavol VI. vydal apoštoský list Alma parens, v ktorom Scotovu doktrínu prvýkrát stavia na úroveň náuky sv. Tomáša Akvinského a tiež uznáva Dunsa Scota ako teológa františkánskej školy a samotnú školu pripočítava k trvalému filozofickému dedičstvu. Ján Pavol II. ho 15. novembra 1980 v Kolíne nad Rýnom nazval „vežou viery“. Oficiálne bol jeho kult potvrdený 6. júla 1991. Pápež Ján Pavol II. dňa 20. marca 1993 vyhlásil Jána Dunsa Scota v bazilike sv. Petra za blahoslaveného. [8]

Dielo [9] 
Scotov Opus magnum, t. j. komentár k Sentenciám Petra Lombardského je, bohužiaľ, pracovnou verziou, ktorú zanechal. Okolo roku 1300 začal s prepracovaním Oxfordských prednášok Lectura do finálnej verzie Ordinatio. Keď bol premiestnený do Paríža, bola táto namáhavá práca len v začiatkoch. Počas pobytu v Paríži síce pokračoval v týchto prácach, no neukončil ich, lebo odišiel do Kolína. Prednášky o Sentenciách v Paríži ešte viac obohatili jeho spisbu. [10]

Po Scotovej smrti jeho žiaci kompilovali z im dostupných textov zdanlivo ucelené dielo, tzv. Opus oxoniense, ktoré vyšlo tlačou v dvoch vydaniach – trinásť zväzkov, ktoré publikoval Lucas Wadding v Lyone v roku 1639 a jeho reedícia Vives z 19. storočia (od roku 1891 do roku 1895). Až v 20. storočí sa začalo s prácami na kritickej edícii Scotových diel. Prvý zväzok kritickej edície – editio Vaticana – vyšiel v roku 1950. Dodnes sú k dispozícii zväzky I až VIII z diela Ordinatio a zväzky XVI až XIX z diela Lectura. [11]

A) Logické a filozofické diela
Za autentické sa pokladajú tieto diela:
Quaestiones super Universalia Porphyrii – O Porfýriových univerzáliách
Quaestiones in librum Praedicamentorum – O Aristotelovom spise Kategórie
Quaestiones in I et II librum Perihermeneias – O Aristotelovom spise O vyjadrovaní
Quaestiones in libros Elenchorum – O Aristotelovom spise O sofistických dôkazoch
Quaestiones super libros Aristotelis De Anima – O Aristotelovom spise O duši [12] 
Quaestiones in Metaphysicam Aristotelis – K Aristotelovmu dielu Metafyzika
Theoremata [13]
Kritickú edíciu logických a filozofických spisov Jána Dunsa Scota vydáva františkánsky inštitút St. Bonaventure v New Yorku. Vyšli už štyri zväzky: Quaestiones in librum Porphyrii Isagogé a Quaestiones super praedicamenta Aristotelis (zv. I v roku 1999); Quaestiones super libros metaphysicorum Aristotelis (zv. III a IV v roku 1997); Quaestiones in Perihermeneias Aristotelis (zv. II v roku 2005).
K nepravým dielam, ktoré sa nachádzali v edícii Wadding a Vives, patria:
Grammatica speculativa – Tomáš z Erfurtu
Quaestiones in librum I et II Posteriorum Analyticorum Aristotelis – Jean de Cornouailles Expositio in XII libros Metaphysicorum Aristotelis seu Metaphysica textualis – Antonius Andreas, španielsky žiak Dunsa Scota
Quaestiones disputate de rerum principio – Vital de Four

B) Teologické diela
Lectura – Otázky k trom prvým knihám Sentencií Petra Lombardského
Ordinatio – Otázky k štyrom knihám Sentencií Petra Lombardského (hlavné Scotovo teologické dielo)
Reportata Parisiensia – zápisky z prednášok, ktoré Duns Scotus dával v Paríži
Quaestiones quodlibetales
Tractatus de primo principio – Traktát o prvom princípe. Toto dielo je najviac rozšírené a prekladané do svetových jazykov: francúzsky komentovaný preklad – Imbach, R.: Traité du premier principe, Geneve, 1983; reprint Paris: J. Vrin 2001; anglický komentovaný preklad – Wolter, A. B.: John Duns Scot, A Treatise on God as First Principle. Chicago: Franciscan Herald Press 1983; nemecký komentovaný preklad – Kluxen, W.: Johannes Duns Scotus, Abhandlung über das erste Prinzip. Darmstadt: Wissenschaftliche Buchgesellschaft 1974; taliansky komentovaný preklad – Scapin, P.: Il Primo Principio degli esseri. Padova: Liviana editrice 1973; španielsky komentovaný preklad – Alluntis, F.: Obras del Doctor Sutil Juan Duns Escoto. Madrid: Biblioteca de Autores Christianos 1960, s. 595 – 710; chorvátsky preklad – Babić, M.: Duns Škot, Rasprava o Prvom Principu. Zagreb: Demetra 1998.

C) Preklady v slovenskom a českom jazyku
Sousedík, S.: Z díla Jana Dunse Scota.In: Jan Duns Scotus. Doctor subtilis a jeho čeští žáci. Praha: Vyšehrad 1989, s. 207 – 288.
Ján Duns Scotus: Otázky k Porfýriovým univerzáliám.In: Antológia z diel filozofov III. (Patristika a scholastika). Bratislava: Pravda 1979.
Ján Duns Scotus: Teológia ako praktická veda. Prekl. M. Chabada. Bratislava: Serafín 2005.
Ján Duns Scotus: O poznateľnosti Boha. Prekl. M. Chabada. Bratislava: Serafín 2006.

L i t e r a t ú r a
BALIĆ, K.: Les commentaires de Jean Duns Scot sur les quatre livres des Sentences. Louvain 1927.
BALIĆ, K.: The Life and Works of John Duns Scotus. In: RYAN, J. – BONANSEA, B. (eds.): John Duns Scotus 1265 – 1965. Washington 1965.
BŁOCH, G.: Ján Duns Scotus. Život a dielo. Bratislava: Serafín 2003.
CROSS, R.: Duns Scotus. Oxford 1999.
DOLINSKÝ, J.: Cirkevné dejiny Slovenska I. Bratislava: TF TU 2001.
DREYER, M. – MÖHLE, H.: Paradigmen des Philosophierens im Mittelalter. Kurseinheit 3. Johannes Duns Scotus. Hagen: Fernuniversität 1999.
FRANK, W. A. – WOLTER, A. B.: Duns Scotus, Metaphysician. West Lafayette: Purdue University Press 1995.
HOFFMANN, T.: Einleitung. In: Johannes Duns Scotus. Die Univozität des Seienden. Texte zur Metaphysik. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht 2002.
HONNEFELDER, L.: Duns Scotus. München: Verlag C. H. Beck 2005.
KLUXEN,W.: Abhandlung über das erste Prinzip. Darmstadt: Wissenschaftliche Buchgesellschaft 1974.
LONGPRÉ, E.: L’ordination sacerdotale du bx. Jean Duns Scot. In: Archivum Fransciscanum Historicum, 22, 1929.
LONGPRÉ, E.: Philippe de Bridlington, OFM, et le bx. Duns Scot. In: Archivum Franciscanum Historicum, 22, 1929.
MODRIĆ, L.: I testi di Duns Scoto sulla dimostratione di Dio in una strana edizione. In: Antonianum, 65, 1990.
RICHTER, V.: Duns Scotus’ Texte zum Gottesbeweis. Text – und literarkritische Untersuchung. In: Zeitschrift für katholische Theologie, 110, 1988.
SCHNEIDER, H.: Gott loben und ehren mit dem seligen Johannes Duns Scotus. Mönchengladbach: Johannes–Duns–Scotus–Akademie 2004.
SÖDER, J. R.: Einleitung. In: Johannes Duns Scotus. Pariser Vorlesungen über Wissen und Kontingenz. Freiburg, Basel, Wien: Herder 2005.
SONDAG, G.: Duns Scot. La métaphysique de la singularité. Paris: J. Vrin 2005.
SOUSEDÍK, S.: Jan Duns Scotus. Doctor subtilis a jeho čeští žáci. Praha: Vyšehrad 1989.
WILLIAMS, T.: Introduction: The Life and Works of John Duns the Scot. In: WILLIAMS, T. (ed.): The Cambridge Companion to Duns Scotus. Cambridge: Cambridge Univesity Press 2003.
WOLTER, A. B.: Reflections on the Life and Works of Scotus. In: American Catholic Philosophical Quarterly, 67, 1993.
WOLTER, A.B.: Duns Scot at Oxford. In: SILEO, L. (ed.): Via Scoti: Methodologia ad mentem Ioannis Duns Scoti, Tom. 1, 1995.

P o z n á m k y
[1] Porov. BALIĆ, K.: The Life and Works of John Duns Scotus. In: RYAN, J. – BONANSEA, B. (eds.): John Duns Scotus 1265 – 1965. Washington 1965, s. 1 – 27; WOLTER, A. B.: Reflections on the Life and Works of Scotus. In: American Catholic Philosophical Quarterly, 67, 1993, s. 1 – 36; FRANK, W. A. – WOLTER, A. B.: Duns Scotus, Metaphysician. West Lafayette: Purdue University Press 1995, s. 1 – 16; CROSS, R.: Duns Scotus. Oxford 1999; WILLIAMS, T.: Introduction: The Life and Works of John Duns the Scot. In: WILLIAMS, T. (ed.): The Cambridge Companion to Duns Scotus. Cambridge: Cambridge Univesity Press 2003, s. 1 – 14; SONDAG, G.: Duns Scot. La métaphysique de la singularité. Paris: J. Vrin 2005, s. 7 – 13; KLUXEN,W.: Abhandlung über das erste Prinzip. Darmstadt: Wissenschaftliche Buchgesellschaft 1974, s. IX – XVII; HONNEFELDER, L.: Duns Scotus. München: Verlag C. H. Beck 2005, s. 13 – 19; SÖDER, J. R.: Einleitung. In: Johannes Duns Scotus. Pariser Vorlesungen über Wissen und Kontingenz. Freiburg, Basel, Wien: Herder 2005, s. 9 – 17; SCHNEIDER, H.: Gott loben und ehren mit dem seligen Johannes Duns Scotus. Mönchengladbach: Johannes–Duns–Scotus–Akademie 2004; SOUSEDÍK, S.: Jan Duns Scotus. Doctor subtilis a jeho čeští žáci. Praha: Vyšehrad 1989, s. 17 – 29; BŁOCH, G.: Ján Duns Scotus. Život a dielo. Bratislava: Serafín 2003.
Život Jána Dunsa Scota môžeme včleniť do cirkevno-dejinného diania na území dnešného Slovenska a môžeme len konštatovať, že zatiaľ čo sa život františkánskej rehole v západnej Európe tešil plnej sile, na našom území začínal len skromne. „Prví františkáni prišli do Uhorska z Nemecka, a to do Bratislavy v roku 1228, ďalší kláštor založili okolo roku 1240 v Trnave, pravdepodobne sa usadili v nejakom opustenom kláštore, najskôr v opustenom kláštore benediktínov… Spočiatku patrili do nemeckej provincie, až kým nebola zriadená uhorská provincia v roku 1239. Počas tatárskeho vpádu ich kráľ Belo VI. požiadal, aby pohanským Tatárom ohlasovali evanjelium. (…) Po odchode Tatárov založili františkáni kláštory v Nitre (1248) a v Ostrihome. Zvolenský župan rytier Dvonč založil pre nich kláštor v roku 1310 v Okoličnom.“ DOLINSKÝ, J.: Cirkevné dejiny Slovenska I. Bratislava: TF TU 2001, s. 67 – 68.
[2] Tento údaj možno odvodiť z dátumu jeho kňazskej vysviacky, ktorá sa uskutočnila 17. marca 1291. Okrem toho treba vziať do úvahy, že v tom čase sa kňazská vysviacka udeľovala len kandidátom, ktorí zavŕšili 25 rokov života. Z uvedeného teda vyplýva, že Scotus sa narodil pred marcom 1266. Ako sa však dospelo k určeniu, že medzi decembrom a marcom? Vysvetlenie nám poskytne druhý oporný bod, ktorým je najbližšia kňazská vysviacka, ktorú udelil biskup Sutton z Lincolnu, ktorý svätil aj Jána Dunsa Scota. Biskup z Lincolnu, do ktorého diecézy patril Oxford, kde Scotus študoval, naposledy pred Scotovou vysviackou svätil na kňazov vo Wycombe 23. decembra 1290. Na základe týchto údajov môžeme stanoviť Scotovo narodenie medzi 23. december 1265 a 17. marec 1266. LONGPRÉ, E.: L’ordination sacerdotale du bx. Jean Duns Scot. In:Archivum Fransciscanum Historicum, 22, 1929, s. 54 – 62; WILLIAMS, T.: Introduction: The Life and Works of John Duns the Scot,c. d., s. 2.
[3] WOLTER, A.B.: Duns Scot at Oxford. In: SILEO, L. (ed.): Via Scoti: Methodologia ad mentem Ioannis Duns Scoti, Tom. 1, 1995, s. 183 – 192.
[4] V tom čase vypracoval Prológ k dielu Ordinatio. Oxfordské prednášky o prvej a druhej knihe Sentencií, tzv. Lectura, sa nám zachovali. Po viac ako 600 rokoch ich objavil Karlo Balić (BALIĆ, K.: Les commentaires de Jean Duns Scot sur les quatre livres des Sentences. Louvain 1927) a od roku 1960 boli kriticky editované.
[5] LONGPRÉ, E.: Philippe de Bridlington, OFM, et le bx. Duns Scot. In: Archivum Franciscanum Historicum, 22, 1929, s. 587 – 588.
[6] SÖDER, J. R.: Einleitung, c. d., s. 12.
[7] Počas Druhej svetovej vojny, keď bol Kolín úplne zbombardovaný, boli Scotove relikvie prenesené do podzemnej krypty vedľa katedrály. Do Minoritenkirche boli prenesené až po jej rekonštrukcii.
[8] BŁOCH, G.: Ján Duns Scotus. Život a dielo, c. d., s. 107 – 126.
[9] SÖDER, J. R.: Einleitung, c. d., s. 14 – 17.; WILLIAMS, T.: Introduction: The Life and Works of John Duns the Scot,c. d., s. 6 – 13.; SONDAG, G.: Duns Scot. La métaphysique de la singularité, c. d., s. 7 – 13.
[10] V tejto súvislosti sa treba zmieniť o rozdiele medzi Lectura, Ordinatio a Reportationes: Lectura sú prednášky koncipované samotným autorom pre potreby akademickej praxe, ktoré však autor neurčil na zverejnenie. Reportationes sú prednášky, ktoré zachytili poslucháči. Ani Reportationes autor nemienil verejne publikovať. Mohlo sa však stať, že ich prednášateľ následne autorizoval. Ordinatio je konečnou verziou prepracovaného, doplneného či preformulovaného materiálu z prednášok, ktorá bola pripravovaná na verejné publikovanie.
[11] Prednedávnom bola autenticita diela Lectura spochybnená. RICHTER, V.: Duns Scotus’ Texte zum Gottesbeweis. Text – und literarkritische Untersuchung. In: Zeitschrift für katholische Theologie, 110, 1988, s. 24 – 65. Richterova argumentácia bola vyvrátená. MODRIĆ, L.: I testi di Duns Scoto sulla dimostratione di Dio in una strana edizione. In: Antonianum, 65, 1990, s. 312 – 344. V roku 2000 vyšiel v nakladateľstve Meiner preklad textov z diela Dunsa Scota Über die Erkennbarkeit Gottes, (editovanie, preklad a komentár: V. Richter – H. Kraml – G. Leibold) ktorý nesleduje text Editio Vaticana, ale je to oveľa kratší autormi editovaný text diela Ordinatio podľa iných kritérií ako tých, ktoré sa používali v Editio Vaticana. HOFFMANN, T.: Einleitung. In: Johannes Duns Scotus. Die Univozität des Seienden. Texte zur Metaphysik. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht 2002, s. IX – XXXVI.
[12] Vydanie tohto diela bolo avizované na rok 2005, no zatiaľ sa ešte nezrealizovalo. Známe je ISBN 0-8132-1422-X a malo by vyjsť ako V, posledný zväzok edície Opera philosophica. URL: .
[13] V tomto diele sú preberané rozličné témy z oblasti epistemológie, etiky, metafyziky či teológie, ktoré sú svojou formou príbuzné dielu Tractatus de primo principio. Pravdepodobne Theoremata za života Dunsa Scota neexistovali ako ucelené dielo, ale skôr ako jednotlivé, sčasti tematicky a štylisticky odlišné texty, ktoré pravdepodobne mohli zozbierať a vydať ako Scotovo „opus posthumum“ jeho žiaci či niekto iný. Theoremata nemajú systematickú a konečnú formu (obsahujú aporetické úvahy), čo je podnetom na prípravu kritickej edície. DREYER, M. – MÖHLE, H.: Paradigmen des Philosophierens im Mittelalter. Kurseinheit 3. Johannes Duns Scotus. Hagen: Fernuniversität 1999, s. 11; HONNEFELDER, L.: Duns Scotus, c. d., s. 17.

Mgr. Michal Chabada, PhD.
Katedra filozofie a dejín filozofie FiF UK
Šafárikovo námestie 6
818 01 Bratislava