Rímskafilozofia ako partikulárna časť antickej filozofie sa stretáva s veľkýmnedostatkom bilingválnych primárnych prameňov. O to väčšmi nás môže tešiťkaždé jedno vydanie diela podobného charakteru a spracovania. Jednýmz takýchto prípadov je aj najnovší preklad Ciceronovho spisu De re publica (česky O věcech veřejných) od klasickéhofilológa Jana Janouška. Význam tohto počinu vyzdvihuje jednak skutočnosť, žeide o prvé preloženie tejto knihy do českého jazyka,[1] ako aj to, že sa autorrozhodol pretlmočiť do svojho materinského jazyka latinský text, ktorý sa námzachoval vo veľmi fragmentárnej podobe.

Z formálnehohľadiska je kniha O věcech veřejnýchproporčne vhodne rozdelená na stručný úvod (s. 7 – 15) spolu s prekladovoučasťou (s. 18 – 201) a následnú výkladovú časť (s. 203 – 422), ktorá je nakonci doplnená zoznamom skratiek, bibliografiou a edičnými poznámkami. Samotnýpreklad diela je po formálnej stránke zvládnutý veľmi dobre. Latinskáa česká časť vo väčšine tejto práce plynie paralelne vedľa seba.

SpisDe re publica je napísaný dialogickouformou, pričom jeho dej sa odohráva v roku 129 pred n. l. na vidieckommajetku Scipiona Aemiliana, ktorý na tomto mieste spolu s viacerýmiúčastníkmi debaty diskutuje o niektorých otázkach týkajúcich sa verejnéhoživota v rímskej spoločnosti. Z obsahovej stránky nás hneď na začiatkuknihy zaujme charakteristické spájanie politickej činnosti (podobne akou Aristotela) s najvyšším naplnením etických cností. Cicero dokoncapovažuje zakladanie a zachovávanie obcí za cnosť, ktorou sa najviacpribližujeme k božskej moci. Centrálnou tematikou sa v prvej knihe stávaanalýza troch typov vládnucich vrstiev: kráľovstva na čele s kráľom,oligarchie na čele s optimátmi (optimates)a ľudu. Všetky tieto druhy obecnej správy však podliehajú neustálemukolobehu zmien a degradujú na čoraz nižšiu a nižšiu úroveň.Z kráľa sa stáva tyran, z optimátov sa stáva skupina ľudís vlastnými egoistickými záujmami – klika (factio) –  a z ľuduopäť tyran. Pre autora je dôležité, keďže pochádzal z bohatej rodiny, abyštátne zriadenie bolo odstupňované podľa dôstojnosti (dignitas), takže najviac sympatií prechováva ku kráľovskej vláde.Avšak za najideálnejšie považuje zriadenie, ktoré pozostáva zo zmesi všetkýchtroch spomenutých typov štátnej správy (exomnibus conflatum). Druhá knihasa zaoberá náčrtom jednotlivých typov štátneho zriadenia od založenia mesta cezvládu rímskych kráľov či decemvirov až po rímsku republiku. Veľmi zaujímavá jetretia kniha, ktorá sa dotýka problematiky spravodlivosti (iustitia) alebo lepšie povedané oprávnenia vyhlasovať Rím zaspravodlivý štát, a tým legitimovať jeho nadvládu nad vtedajším svetom.Karneadov skepticizmus v otázke existencie prirodzeného práva (ius naturale) a „spravodlivej vojny“ tunaráža na rímsku tradíciu, ktorá samozrejme obhajuje potrebu „teoretickej“spravodlivosti pri realizácii verejnej činnosti. Obsah štvrtej knihy môžemezrekonštruovať len z niekoľkých fragmentov. Na základe nich sa dozvedáme,že jej tematikou sa stáva problematika výchovy k cnosti. Autor sa tujednoznačne stavia proti gréckemu spôsobu výchovy a vzdelávaniaa svoj model stavia na rímskych cnostiach: striedmosti (parsimonia), vernosti (fides), úcty (decus) a ženskej cudnosti (verecundia).Piata, takisto veľmi zlomkovito zachovaná kniha sa zaoberá postavou vladára (rector, moderator, princeps, vir summus)v obci, ktorý musí byť: „najvznešenejší, najvzdelanejší, múdry, spravodlivý,umiernený, výrečný a pritom znalý práva a gréckeho písomníctva“ (s.171), teda z pohľadu Rimanov spĺňať všetky najdôležitejšie osobnostnékritéria. Námetom poslednej šiestej knihy je rozkol v rímskej republike, avšakvzhľadom na jej neúplnosť sa nemôžeme dozvedieť nič podrobnejšie o danejtematike. Jej záverečná časť, známa pod názvom Somnium Scipionis, nás oboznamuje prostredníctvom fiktívnehopríbehu s náukou o posmrtnom živote a antickou kozmológiou.

Českýpreklad zasluhuje veľké ocenenie. Text je dobre čitateľný, napriek tomu, že naviacerých miestach sa nachádza množstvo viac či menej rozsiahlych lakún. Niekedyvšak Jan Janoušek prekladá latinské výrazy do češtiny až príliš doslovne (napr.lumen animi – světlo svého ducha, namiesto bystrosťsvojho ducha, s. 189). Veľmi knižne pôsobia výrazy umoření dluhů (s. 107) či zaslzel(s. 187), preto by bolo vhodnejšie použiť radšej slovné zvraty zníženie dlhov a rozplakal sa. Zvlášť treba vyzdvihnúť úsilie autora pri vnímavom prekladaníkľúčového polysémantického termínu respublica. Najčastejšie v texte rezonuje výraz věc veřejná, avšak podľa kontextu niekedy radšej volí ekvivalent štát (napr. s. 74, 86, 148), verejná správa (napr. s. 52, 148), obec (napr. s. 100, 162) alebo verejný život (napr. s. 120).Polemizovať by sme predovšetkým mohli o tom, či samotný český preklad tituluknihy O věcech veřejných jesprávny, keďže vo väčšine českej aj slovenskej odbornej literatúry sastretávame skôr s pomenovaním O štáte,respektíve O ústave.

Obsiahlypoznámkový aparát spolu s komentárom, ktorého autormi sú Aleš Havlíčeka Hana Fořtová, vyzdvihuje odborný charakter tejto publikácie. Možno bybolo žiaduce sa v niektorých prípadoch viac venovať polemike priprekladaní jednotlivých latinských termínov, keďže väčšina poznámok sa zaoberánajmä obsahovým vysvetľovaním jednotlivých častí textu.

Napriektýmto drobným výhradám predstavuje kritické vydanie Ciceronovho diela De re publica vzhľadom na náročnosťa charakter textu významný prekladateľský počin. Môžeme ho teda plnýmprávom odporučiť nielen všetkým záujemcom, ktorí sa zaoberajú problematikourímskej filozofie, filológie, politickej činnosti, práva, ale aj laickejverejnosti.