MOČKOR, O., MÜLLER, M.: Prínos neuroekonómie sociálnej filozofii v problematike kooperácie. In: Ostium, roč. 13, 2017, č. 3.
Contribution of Neuroeconomics to Social Philosophy in the Case of Cooperation
As a result of development and expansion of neuroimaging techniques in diverse areas of research, scientists started to pay attention to phenomena that were formerly studied within disciplines like economics, psychology or social philosophy. Recently, neuroeconomics is quite ambitious research project, which aims to explain not only the mechanisms of economic decision-making, but also of such social phenomena as cooperation, fairness and trust. The aim of this article is to introduce this new discipline not only in the context of its genesis and in relation to its main assumptions, but also in the context of its unsolved problems. The last part of this article deals with the issue of cooperation in order to show that neuroscience can contribute to the understanding of this area of social philosophy.
Keywords: neuroeconomics, social philosophy, cooperation, ultimatum game, prisoner’s dilemma
Úvod[1]
Nahromadenie výsledkov psychologických experimentov viedlo ku spochybneniu adekvátnosti neoklasických ekonomických teórií a ku vzniku behaviorálnej ekonómie. Otázky, ktoré boli pôvodne pripisované výhradne ekonómii, sa tak otvorili širšiemu interdisciplinárnemu skúmaniu. Neskôr si poznatky behaviorálnej ekonómie všimli neurovedci, ktorí za pomoci zobrazovacích techník začali hľadať neurálne koreláty ekonomického správania. Tak vzniklo nové odvetvie, neuroekómia, ktorá v posledných rokoch zažíva svoj najväčší rozmach, o čom svedčí aj množstvo štúdií publikovaných vo vedeckých časopisoch za posledné dve dekády. Neuroekonómia tak predstavuje celkom ambiciózny projekt, ktorý si kladie za cieľ vysvetliť nielen mechanizmy ekonomického rozhodovania, ale aj také sociálne fenomény, akými sú kooperácia či vnímanie spravodlivosti. Konkrétne neuroekonómia skúma problematiku preferencií, úžitku a sociálnych inštancií, ako je spravodlivosť, altruizmus a dôvera.[2]
V článku najprv stručne predstavíme túto mladú disciplínu, ktorej sa v našom prostredí nedostáva toľko pozornosti, koľko by si azda zaslúžila. Takéto úvodné predstavenie neuroekonómie sa nezaobíde bez zmienky o základných problémoch, s ktorými sa musí vysporiadať, aby mohla presnejšie vysvetľovať dané fenomény. Nazdávame sa, že neuroekonómia môže prispieť k riešeniu niektorých otázok, ktoré sa týkajú nielen ekonómie, ale aj sociálnej filozofie. Konkrétne budeme venovať pozornosť vzniku a mechanizmom kooperácie. Takéto interdisciplinárne skúmanie samo o sebe napokon nie je ničím novým, veď už od polovice minulého storočia sa filozofia obracia k vede pri riešení pôvodne čisto filozofických problémov.
Od neoklasickej ekonómie k behaviorálnej ekonómii
Klasické ekonomické teórie, opierajúce sa o koncept homo oeconomicus, teda o predpoklad, že ľudské bytosti sú racionálnymi aktérmi, snažiacimi sa o maximalizáciu svojich ziskov, majú svoje limity, ktoré je dnes už len veľmi ťažké ignorovať.[3] V skutočnosti máme tendenciu k správaniu, odchyľujúceho sa od toho, s ktorým počítajú ekonomické modely predpokladajúce racionálnu maximalizáciu výplat v ekonomických hrách.
Takúto odchýlku ilustruje napríklad Allaisov paradox,[4] ktorý poukazuje na konflikt medzi Bernoulliho teóriou očakávaného úžitku a tým, ako sa účastníci ekonomických hier skutočne rozhodujú. Kalkulácia očakávaného úžitku sa tak dostáva do konfliktu so psychologickým vplyvom averzie voči riziku. Preto hráči v rozhodovacom probléme siahajú prevažne po tej možnosti, ktorá eliminuje negatívne pocity plynúce z averzie voči riziku, napriek tomu, že opomínajú tú možnosť, ktorá vedie k maximalizácii ich finančného zisku.
Reakciou na anomálie v správaní aktérov, odlišujúceho sa od neoklasických ekonomických modelov, je vznik behaviorálnej ekonómie, ktorá je vlastne výsledkom psychologického skúmania problému (ekonomického) rozhodovania. Môžeme ju chápať ako pokus aplikovať evidenciu získanú zo psychológie na vylepšenie modelov ekonomického správania zdedeného z neoklasickej ekonómie.[5] Behaviorálni ekonómovia skúmajú otázku, prečo sa nesprávame tak, ako predikujú modely racionálnej voľby.
Amos Tversky a Daniel Kahneman v článku[6] z roku 1974 poukazujú na to, že podliehame kognitívnym skresleniam, ktoré majú svoj pôvod v spoliehaní sa na úsudkové heuristiky. Podľa autorov sa dopúšťame chýb, keď používame heuristiku reprezentatívnosti, dostupnosti a podliehame efektu prispôsobenia a ukotvenia. Heuristiky používame každý deň a za bežných okolností sú celkom užitočné, ale niekedy môžu viesť k systematickým chybám.[7] Kvôli nim máme tendenciu nadhodnocovať výskyt niektorých udalostí a podhodnocovať výskyt iných udalostí.
Daniel Kahneman sa domnieva, že naša kognícia využíva dva systémy – intuíciu (Systém 1) a uvažovanie (Systém 2). Systém 1 je rýchly, automatický a súvisí s paralelným spracovávaním informácií a emocionalitou. Je zodpovedný za generovanie heuristík, teda skratkovitého konania, ktoré je však vďaka tomu rýchle. Systém 2 je naopak pomalý, kontrolovaný, súvisí so sériovým spracovávaním informácií a vyžaduje si zvýšenú mieru kognitívnej námahy.[8] Pre lepšie pochopenie môžeme chyby, spôsobné spoľahnutím sa na Systém 1, ilustrovať na príklade tzv. zloženého úročenia. Pri zloženom úročení sa zaväzujeme k tomu, aby sme splácali veriteľovi aj úroky z úrokov. V takomto prípade narastajú úroky geometrickým radom, na rozdiel od jednoduchého úročenia, pri ktorom narastá výška úrokov lineárne. Väčšinou sa v živote stretávame s javmi, ktorých priebeh dokáže opísať lineárna funkcia, a preto je aj naša intuícia nastavená tak, že takto posudzuje všetky javy. Problém nastáva vtedy, ak takto posudzujeme javy, ktorú je možné vyjadriť len geometrickou postupnosťou. V tomto kontexte ich chápeme ako protiintuitívne a ich riešenie si vyžaduje vyššiu mieru kognitívnej námahy.
Od behaviorálnej ekonómii k neuroekonómii
Stále rozšírenejšie využívanie zobrazovacích metód v oblasti skúmania ľudského a spoločenského života neobišiel ani problematiku ekonomických fenoménov. Čo sa týka prístupov ku skúmaniu, tak niektorí autori hovoria o dvoch prístupoch neuroekonómie, z ktorých jeden býva označovaný za neurocellular economics a druhý ako behavioral economics in the scanner. Zatiaľ čo prvý prístup býva spájaný s väčším potenciálom, druhý býva podrobovaný ostrejšej kritike.[9] Hľadanie neurálnych korelátov fenoménov, ktoré odhaľujú výskumy behaviorálnej ekonómie, je celkom lákavé kvôli jeho jednoduchosti, na druhej strane však môže byť do istej miery metodologicky problematické. Stephen Kosslyn upozorňuje na trend, ktorý sa objavuje v súčasnej neurovede a spočíva v tom, že experimentátori nechávajú participantov vykonávať kognitívne úlohy v skeneri, zatiaľ čo sledujú deje prebiehajúce v mozgu a na konci poukážu na konkrétne centrum, ktoré bolo pri plnení úlohy aktívne. Oproti takémuto prístupu „zdola“ stojí tradičná hypothesis-driven veda, ktorá začne postupovaním ucelenej hypotézy, ktorú sa potom snaží empiricky testovať.[10] Pravdepodobne väčšina neuroekonomických výskumov je typu behaviorálnej ekonómie v skeneri a zameria sa hlavne na nachádzanie neurálnych korelátov ekonomického správania. Na druhej strane treba dodať, že takéto experimenty sú neustále replikované a vďaka opakovaniu sa podarilo postulovať niektoré teórie, ktoré sú v rámci oboru všeobecne uznávané.
S ohľadom k interdisciplinárnemu charakteru neuroekonómie je nutné pripustiť, že problém predstavuje samotná náročnosť identifikácie jednotlivých chýb a nepresných metodologických postupov. Ako si všíma Savoy[11] a ďalej túto problematiku komentuje Mäki,[12] je veľmi obtiažne nájsť kompetentných odborníkov, ktorí by boli schopní vystupovať v roli arbitra posudzujúceho správnosť výskumov. Interdisciplinarita je ďalej spojená s problémami, ako je napríklad nekompatibilnosť jazyka jednotlivých oborov, nejasné definovanie disciplín, nesúlad vo výskumných zámeroch či nepresné, prípadne, zlé formulovanie otázok. Ako si všíma Mäki,[13] v rámci vedeckého skúmania sa generuje celá rada hodnôt, ktoré sú v jazyku formulované ako pravdivosť, pochopenie, testovateľnosť, presnosť predikcie, explanačná sila, koherencia, jednoduchosť a pod. Jednotlivé disciplíny sa síce zhodujú v hodnotách, ktoré by mali byť zastávané, problém však nastáva vtedy, keď ich interpretujú rozdielnym spôsobom. Nejasné vymedzenie disciplín a s ním spojené kladenie výskumných otázok môžeme ilustrovať na spore medzi ekonómiou a neuroekonómiou o prínose neuroekonomických poznatkov ekonómii. Ak pripustíme, že ekonómia a neuroekonómia zodpovedajú iné výskumné otázky, vyvstáva problém, či z tejto skutočnosti vyplýva irelevancia neuroekonomických poznatkov pre ekonómiu. Zatiaľ čo Gul a Pesendorfer[14] sa stavajú k neuroekonómii kriticky a sú presvedčení, že ekonómii nie je prínosná, iní autori sú presvedčení o opaku. Ako ukazuje napr. Aydinonat, neuroekonómia môže byť pre ekonómiu prínosnou už len z toho hľadiska, že môže poskytovať lepšie explanácie jednotlivých javov, a to i v prípade, že nebude z princípu schopná odpovedať na tradičné ekonomické otázky teoretického charakteru.[15]
Prelomovým úspechom novovzniknutej disciplíny je, ak sa jej podarí redukovať fenomény z jednej úrovne analýzy na ďalší, fundamentálnejší.[16] V mnohých prípadoch sa ukazuje, že ide o úspešný krok, ktorý naše poznanie posúva dopredu.[17] Pri takejto redukcii sa zmení chápanie väčšiny základných pojmov. Ak v neoklasickej ekonómii hovoríme o teórii očakávaného úžitku, alebo v behaviorálnej ekonómii o prospektovej teórii, tak v neuroekonómii tieto teórie nahrádza hypotéza neurálnych reprezentácií očakávanej hodnoty. Brian Knutson zo Stanfordskej univerzity poukazuje na koreláciu medzi vnímaním očakávaného úžitku a aktiváciou nucleus accumbens (NAcc)[18] a koreláciu medzi odhadovaním pravdepodobnosti a aktivitou v mesial prefrontal cortex (MPFC).[19] Mení sa aj samotné východisko. Ak neoklasická ekonómia hovorí o svojom základnom koncepte homo oeconomicus, tak neuroekonómia stavia do jeho protikladu koncepciu homo neurobiologicus, ktorý sa v zásade líši tým, že jeho správanie a sociálna či ekonomická prirodzenosť sú dané jeho neurobiológiou.[20] To znamená, že ľudské myslenie a konanie je výsledkom neurálnych procesov, ktoré prebiehajú v našom mozgu.
Prečo je výhodnejšie spolupracovať?
Jednou z najdôležitejších otázok sociálnej filozofie je, prečo a ako vzniká medzi ľuďmi spolupráca, ktorá vedie k vytváraniu spoločenstiev, inštitúcií a nakoniec k štátnym celkom. V posledných desaťročiach neuroveda hlboko ovplyvnila to, ako rozumieme učeniu, rozhodovaniu, problematike osobnej identity a sociálnym väzbám.[21] Riešenie filozofických problémov tak nabralo nové smerovanie, ktoré vedie práve k empirickému bádaniu.[22] Filozofi tak opúšťajú konceptuálnu analýzu a myšlienkové experimenty a v spolupráci so psychológmi, neurovedcami a inými odborníkmi sa snažia nájsť na staré otázky také odpovede, ktoré sa opierajú o vedecké fakty.
Francesco Guala a Tim Hodgson sa domnievajú, že neuroveda môže prispieť k riešeniu otázok sociálnej filozofie.[23] Dokonca tvrdia, že filozofi by nemali len čerpať poznatky z prác vedcov, ale mali by sa aj sami na výskume aktívne podieľať a obohacovať tak vedeckú agendu otázkami, ktoré sú podstatné pre ich disciplínu.[24] Ak to nerobia, strácajú možnosť dostávať odpovede na presne tie otázky, ktoré ich zaujímajú. Podľa nich je napríklad v mainstreamovej sociálnej neurovede prehliadaná problematika utvárania sociálnych konvencií a pravidiel zo skúsenosti.[25]
Americký politický vedec Robert Axelrod sa v knihe The Evolution of Cooperation[26] zamýšľa nad podmienkami, za ktorých môže vzniknúť kooperácia vo svete plnom egoistov, kde nevládne žiadna centrálna autorita podobná Hobbesovmu Leviathanovi. Analyzuje správanie aktérov hry známej ako väzňova dilema (The Prisoner’s Dilemma Game). V skratke ide o hru, ktorú hrajú dvaja hráči, rozhodujúci sa nezávisle na sebe, pričom majú vždy dve možnosti: zradiť, alebo spolupracovať. V závislosti od toho, ako sa hráči rozhodujú, vzniká niekoľko možností rozloženia výplat. Ak jeden hráč podľahne pokušeniu zradiť, ale druhý hráč zvolí spoluprácu, dostane prvý hráč 5 bodov a druhý 0 bodov za svoju naivitu. Ak sa obaja rozhodnú pre vzájomnú zradu, dostanú obaja po 1 bode. A ak sa obaja rozhodnú spolupracovať, dostanú rovnako po 3 body. Z takéhoto rozloženia výplat je zjavné, že ak sa obaja rozhodnú spolupracovať, dostanú odmenu, ktorá je vyššia ako rozdiel priemeru odmeny pre zradcu a odmeny pre naivného.[27] A na druhej strane, keď dvaja sebci zvolia v hre svoju dominantnú stratégiu,[28] každý z nich získa menej ako v prípade, keby spolupracovali.[29] Axelrod zistil, že keď sa hrá s obmedzeným počtom kôl, hráči majú tendenciu zrádzať a presadzujú tak svoju dominantnú stratégiu. Ale v prípade, že ide o neobmedzený počet kôl (hráči nevedia koľko kôl zostáva do konca hry a kedy hra končí), tak majú tendenciu začať vzájomne spolupracovať.[30]
Rozhodol sa preto zistiť, ktorá stratégia zo všetkých možných je najlepšia, a tak usporiadal „počítačový turnaj“, v ktorom sa zišli obľúbené stratégie pozvaných teoretikov hier, aby si zmerali sily vo väzňovej dileme. Víťazom sa stala najjednoduchšia stratégia oko-za-oko (tit-for-tat). Ide o takú stratégiu, ktorá sa v prvom kroku rozhodne ponúknuť súperovi spoluprácu a v ďalších krokoch len reaguje na spoluhráčove rozhodnutia takým spôsobom, že ich po ňom opakuje.[31] Sme sociálne živočíchy, a tak sa v každodennom živote stretávame s ďalšími ľuďmi a je pre nás výhodnejšie, ak budeme s nimi spolupracovať. Aj preto od nich očakávame rovnaký prístup.
Život, rovnako ako hra na väzňovu dilemu, nie je čisto antagonistická hra, v ktorej sa súperov snažíme za každú cenu poraziť. Ak je nepravdepodobné, že sa v budúcnosti s druhou osobou ešte niekedy stretneme, alebo ak sú nám ukradnuté výšky budúcich výplat, tak môžeme zradiť a neobávať sa dôsledkov pre budúcnosť.[32] Ale v prípade, že ide o „hru s opakovaním“, je pre nás najvýhodnejšie ponúknuť druhému hráčovi spoluprácu.
Prečo trestáme tých, čo nespolupracujú?
Neurovedci skúmali neurálne substráty rozhodovania v hre na ultimátum, ktorej sa zúčastňujú dvaja hráči. Prvý z nich (navrhovateľ) má možnosť ľubovoľne rozdeliť danú sumu peňazí medzi oboch hráčov. Druhý hráč (prijímateľ) môže prijať, alebo odmietnuť ponuku od prvého hráča. Ak druhý hráč ponuku odmietne, obaja hráči dostanú nulovú výplatu.
Podľa neoklasickej ekonómie by mal prvý hráč ponúknuť druhému čo najnižšiu finančnú čiastku, pretože jeho cieľom je maximalizácia vlastného zisku. Druhý hráč by na základe rovnakého princípu mal akceptovať akýkoľvek nenulový monetárny zisk. Ale ako demonštruje behaviorálny výskum, prijímané sú typicky čiastky pohybujúce sa okolo 50 % celkovej sumy. Nižšie ponuky bývajú zväčša odmietnuté. Výskumy ukazujú, že ľudia radšej oželia menšiu finančnú stratu len preto, aby potrestali druhého hráča za ponuku, ktorú považujú za nespravodlivú.[33] Zdá sa teda, že odmietnutie neférovej ponuky môže slúžiť ako forma trestu za správanie, ktoré porušuje princípy kooperácie.
Alan Sanfey s kolegami skúmali aktivitu mozgov hráčov hry na ultimátum prostredníctvom funkčných neurozobrazovacích techník. V experimente sa každý participant, ležiac v MRI skeneri, zúčastnil spolu tridsiatich kôl hry na ultimátum, pričom 10 z nich odohral s ľudským partnerom, 10 s počítačom a 10 kôl bolo kontrolných (v nich získal odmenu jednoduchým stlačením tlačidla). Zistením z experimentu bolo, že neférové ponuky urobené ľudským partnerom v hre boli zamietnuté výrazne častejšie ako monetárne rovnako vysoké neférové ponuky navrhnuté počítačom.[34] Toto zistenie podporuje hypotézu, že hráči používajú odmietnutie neférovej ponuky ako formu trestu, alebo prinajmenšom ako vyjadrenie rozhorčenia nad rozhodnutím partnera, od ktorého očakávali spoluprácu, pretože ako sociálne živočíchy prirodzene očakávame správanie, ktoré bude v podobných prípadoch viesť ku spolupráci.
Ďalším zistením z experimentu bolo, že pri hre mali participanti zvýšenú aktiváciu dorzo-laterálneho prefrontálneho kortexu (DLPFC) a insulárneho kortexu (IC).[35] Aktivácia časti mozgu označovanej ako anterior insula alebo insulárny kortex je známa zo štúdií týkajúcich sa bolesti, úzkosti, hladu a smädu. DLPFC je zasa spájaný s kognitívnymi procesmi a exekutívnou kontrolou.[36] Autori uzatvárajú, že práve tieto dve centrá sú aktívne preto, lebo úspech v hre na ultimátum si vyžaduje sledovanie dvoch cieľov. Prvý je emocionálny a spočíva v odolávaní neférovosti. Druhý cieľ je kognitívny a súvisí so snahou kumulovať čo najväčší zisk.[37] Pri plnení úlohy sa snažíme napriek negatívnej emocionálnej odozve získať čo najväčšiu mieru zisku. Preto u participantov, ktorí odmietli nespravodlivú ponuku, bola zistená vyššia aktivácia oblasti anterior insula ako DLFPC a u tých, ktorí prijali ponuku prevyšovala aktivácia DLPFC nad anterior insula.[38] Relatívna aktivácia IC a DLPFC môže predpovedať naše rozhodovanie. Ak je aktivita IC väčšia ako DLFPC, tak s vysokou pravdepodobnosťou odmietneme (neférovú) ponuku.
Zdá sa, že averzia voči nerovnosti má aj hlbšie evolučné vysvetlenie a netýka sa iba ľudí, ale aj iných primátov, čo znamená, že tento mechanizmus má skorý evolučný počiatok a je univerzálny. Sarah Brosnan a Frans de Waal[39] zistili, že aj kapucíni ako nehumánni primáti reagujú negatívne na nespravodlivú distribúciu odmeny vo výmenách s experimentátorom.[40] Negatívne reakcie sú odpoveďou na narušenie očakávaní. Keď porovnávame vlastné snahy a výplaty so snahami a výplatami iných jednotlivcov, tak očakávame, že budú distribuované rovnomerne. V tomto kontexte je zvýhodnenie jednej alebo druhej strany vnímané ako nespravodlivosť. Môžeme sa domnievať, že averzia voči nerovnosti sa vyvinula počas vývoja ako mechanizmus, ktorý stojí za formovaním kooperácie.
Záver
Neuroekonómia sa zdá byť perspektívnou disciplínou, ktorá má nakročené k tomu, aby vysvetlila, ako sa rozhodujeme, a zároveň môže pomôcť aj k riešeniu otázok týkajúcich sa sociálnej filozofie. Napríklad potvrdzuje, že máme tendenciu spolupracovať s inými jedincami, pričom narušenie očakávanej spolupráce trestáme dokonca takým spôsobom, pri ktorom neváhame obetovať vlastný potenciálny zisk.
Neuroekonómia predpokladá, že za každou tendenciou ku správaniu je konkrétny neurálny mechanizmus a teda správanie je dôsledkom procesov v mozgu. Jej cieľom je objasniť tieto mechanizmy. Preto používa neurozobrazovacie techniky na odhaľovanie neurálnych korelátov sociálnych fenoménov a rozhodovania.
V prípade skenovania mozgu pri hre na ultimátum je to zvýšená aktivácia dorzo-laterálneho prefrontálneho kortexu, ktorý je spájaný s rozhodovaním a aktiváciou insulárneho kortexu, signalizujúcou negatívnu emocionálnu odpoveď. Podľa hypotézy neurálnych reprezentácií očakávaj hodnoty je možné na základe relatívnej aktivácie IC a DLFPC predpovedať rozhodnutie participanta. Spôsoby, akými sú riešené pôvodne filozofické otázky sú predmetom neustáleho vývoja. Poznatky, ktoré prináša neuroekonómia, by nemali byť prehliadané, pretože predstavujú potenciálny prínos pre sociálnu filozofiu.
L i t e r a t ú r a
ALLAIS, Maurice. Le Comportement de l’Homme Rationnel devant le Risque: Critique des Postulats et Axiomesde l’Ecole Americaine. Econometrica, 1953.
AYDINONAT, N. Emrah. Neuroeconomics: More than Inspiration, Less than Revolution. In: MARCHIONNI, Caterina, VROMEN, Jack. Neuroeconomics: Hype or Hope? New York: Routledge, 2012.
AXELROD, Robert. The Evolution of Cooperation. New York: Basic Books, 1984.
BROSNAN, Sarah F., de WAAL, Frans B. M. Monkeys Reject Unequal Pay. Nature, 2003, Vol. 425.
GUALA, Francesco, HODGSON, Tim. The Philosopher in the Scanner (or: How Can Neuroscience Contribute to Social Philosophy?) In: MARCHIONNI, Caterina, VROMEN, Jack. Neuroeconomics: Hype or Hope? New York: Routledge, 2012.
GULL, F., PESENDORFER, W. The Case for Mindless Economics. In: CAPLIN, A., SCHOTTER, A. (eds.) The Foundations of Positive and Normative Economics. New York: Oxford University Press, 2008
GLIMCHER, Paul W., CAMERER, Colin F., FEHR, Ernst, POLDRACK, Russell A. Introduction: A Brief History of Neuroeconomics In: GLIMCHER, Paul W. (ed.) Neuroeconomics. Decision Making and the Brain. London: Academic Press, 2009.
HARRISON, Glenn, ROSS, Don. The methodologies of neuroeconomics. In: MARCHIONNI, Caterina, VROMEN, Jack. Neuroeconomics: Hype or Hope? New York: Routledge, 2012.
HASTIE, Reid, DAWES, Robyn. M. What’s Next? New Directions in Research on Judgment and Decision Making In: Rational Choice in an Uncertain World. The Psychology of Judgment and Decision Making. (Second edition). SAGE, 2010.
CHURCHLAND, Patricia S. The Impact of Neuroscience on Philosophy. Neuron. November 6, 2008.
KAHNEMAN, Daniel. Maps of Bounded Rationality: Psychology for Behavioral Economics. The American Economic Review, 2003, Vol. 93. No. 5.
KENNING, Peter, PLASSMANN, Hilke. NeuroEconomics: An Overview from an Economic Perspective. Brain Research Bulletin, 2005, Vol. 67.
KNUTSON, Brian, TAYLOR, Jonathan, KAUFMAN, Matthew, PETERSON, Richard, GLOVER, Gary. Distributed Neural Representation on Expected Value. The Journal of Neuroscience, 2005, 25(19).
KOSSLYN, Stephen M., MILLER, Wayne G. Top Brain Bottom Brain: Surprising Insight into How You Think. New York: Simon & Schuster, 2013.
MÄKI, Uskali. When Economics Meets Neuroeconomics: Hype and Hope. In: MARCHIONNI, Caterina, VROMEN, Jack. Neuroeconomics: Hype or Hope? New York: Routledge, 2012.
SANFEY, Alan G., RILLING, James K., ARONSON, Jesica A., NYSTROM, Leigh E., COHEN, Johnatan D. The Neural Basis of Economic Decision-Making in the Ultimatum Game. Science, 2003.
SAVOY, Robert L. Experimental Design in Brain Activation MRI: Cautionary Tales, Brain Research Bulletin, 2005, 67.
TVERSKY, Amos, KAHNEMAN, Daniel. Judgment under Uncertainty: Heuristics and Biases Science, New Series, Vol. 185, No. 4157.
P o z n á m k y
[1] Táto práca bola podporená prostriedkami projektu „Filosofická reflexe omezené racionality“ (IGA_FF_2016_023) na Univerzite Palackého v Olomouci.
[2] Porov. KENNING, Peter, PLASSMANN, Hilke. NeuroEconomics: An Overview from an Economic Perspective. Brain Research Bulletin, 2005, Vol. 67, s. 346-349. Ucelený prehľad neuroekonomických štúdií podľa tém je možné nájsť na s. 350-351.
[3] Porov. Ibid., s. 243.
[4] ALLAIS, Maurice. Le Comportement de l’Homme Rationnel devant le Risque: Critique des Postulats et Axiomesde l’Ecole Americaine. Econometrica, 1953.
[5] Porov. GLIMCHER, Paul W., CAMERER, Colin F., FEHR, Ernst, POLDRACK, Russell A. Introduction: A Brief History of Neuroeconomics In: GLIMCHER, Paul W. (ed.) Neuroeconomics. Decision Making and the Brain. London: Academic Press, 2009, s. 4.
[6] TVERSKY, Amos, KAHNEMAN, Daniel. Judgment under Uncertainty: Heuristics and Biases Science, New Series, Vol. 185, No. 4157, s. 1124-1131.
[7] Porov. Ibid., s. 1124.
[8] KAHNEMAN, Daniel. Maps of Bounded Rationality: Psychology for Behavioral Economics. The American Economic Review, 2003, Vol. 93. No. 5, s. 1450-1452.
[9] Porov. HARRISON, Glenn, ROSS, Don. The Methodologies of Neuroeconomics. In: MARCHIONNI, Caterina, VROMEN, Jack. Neuroeconomics: Hype or Hope? New York: Routledge, 2012, s. 85–96.
[10] Porov. KOSSLYN, Stephen M., MILLER, Wayne G. Top Brain Bottom Brain: Surprising Insight into How You Think. New York: Simon & Schuster, 2013.
[11]Porov. SAVOY, Robert L. Experimental Design in Brain Activation MRI: Cautionary Tales, Brain Research Bulletin, 2005, 67, 361-367.
[12]Porov. MÄKI, Uskali. When Economics Meets Neuroeconomics: Hype and Hope. In: MARCHIONNI, Caterina, VROMEN, Jack. Neuroeconomics: Hype or Hope? New York: Routledge, 2012, s. 15–16.
[13] Porov. Ibid., s. 8–9.
[14] GULL, F., PESENDORFER, W. The Case for Mindless Economics. In: CAPLIN, A., SCHOTTER, A. (eds.) The Foundations of Positive and Normative Economics. New York: Oxford University Press, 2008, s. 3–39.
[15]Porov. AYDINONAT, N. Emrah. Neuroeconomics: More than Inspiration, Less than Revolution. In: MARCHIONNI, Caterina, VROMEN, Jack. Neuroeconomics: Hype or Hope? New York: Routledge, 2012, s. 63.
[16] Porov. HASTIE, Reid, DAWES, Robyn. M. What’s Next? New Directions in Research on Judgment and Decision Making In: Rational Choice in an Uncertain World. The Psychology of Judgment and Decision Making. (Second edition). SAGE, 2010, s. 296.
[17] Dobrým príkladom je skúmanie zrakovej a sluchovej percepcie. Dnes existujú všeobecne uznávané teórie auditívnej a vizuálnej percepcie založené na nájdení ich neurálnych korelátov a mechanizmov, ktoré prebiehajú v mozgu. Aj na základe takýchto úspechov sa uplatňovanie neurovedných metód aplikuje na stále väčší počet otázok.
[18] Nucleus Accumbens alebo Ventral Striatum je časťou bazálnych ganglií. Je súčasťou dopamínového systému a súvisí so systémom odmeňovania.
[19] Porov. KNUTSON, Brian, TAYLOR, Jonathan, KAUFMAN, Matthew, PETERSON, Richard, GLOVER, Gary. Distributed Neural Representation on Expected Value. The Journal of Neuroscience, 2005, 25(19), pp. 4806-4812.
[20] Porov. KENNING, Peter, PLESSMANN, Hilke. NeuroEconomics: An Overview from an Economic Perspective. Brain Research Bulletin, 2005, Vol. 67, s. 344.
[21] CHURCHLAND, Patricia S. The Impact of Neuroscience on Philosophy. Neuron. November 6, 2008, pp. 409-411.
[22] Porov. Ibid, s. 409.
[23] GUALA, Francesco, HODGSON, Tim. The Philosopher in the scenner (or: How Can Neuroscience Contribute to Social Philosophy?) In: MARCHIONNI, Caterina, VROMEN, Jack. Neuroeconomics: Hype or Hope? New York: Routledge, 2012.
[24] Porov. Ibid., s. 47-48.
[25] Porov. Ibid., s. 47.
[26] Porov. AXELROD, Robert. The Evolution of Cooperation. New York: Basic Books, 1984, s. 3-24.
[27] Porov. Ibid., s. 7-10.
[28] Dominantnou stratégiu je zrada, lebo môže viesť k najvyššej možnej výplate.
[29] Porov. AXELROD, Robert. The Evolution of Cooperation. New York: Basic Books, 1984, s. 10.
[30] Porov. Ibid., s.10-11.
[31] Porov. Ibid., s. 20.
[32] Porov. Ibid., s. 15.
[33] Porov. SANFEY, Alan G., RILLING, James K., ARONSON, Jesica A., NYSTROM, Leigh E., COHEN, Johnatan D. The Neural Basis of Economic Decision-Making in the Ultimatum Game. Science, 2003, Vol. 300, s. 1755-1756
[34] Porov. Ibid., s. 1756.
[35] Porov. Ibid., s. 1757.
[36] Porov. KENNING, Peter, PLASSMANN, Hilke. NeuroEconomics: An Overview from an Economic Perspective. Brain Research Bulletin, 2005, Vol. 67, s. 348.
[37] Porov. SANFEY, Alan G., RILLING, James K., ARONSON, Jesica A., NYSTROM, Leigh E., COHEN, Johnatan D. The Neural Basis of Economic Decision-Making in the Ultimatum Game. Science, 2003, Vol. 300, s. 1758.
[38] Porov. Ibid., s. 1757.
[39] BROSNAN, Sarah F., de WAAL, Frans B. M. Monkeys Reject Unequal Pay. Nature, 2003, Vol. 425, s. 297-299.
[40] V experimente bola vždy dvojica kapucínov v samostatných klietkach vedľa seba, umiestnená tak, aby obaja na seba dobre videli. Mali za úlohu opakovane vymieňať kamenné žetóny za kúsky uhorky. Experimentátori skúmali dve podmienky. Prvá, tzv. spravodlivá bola keď za žetón dostali vždy rovnako kúsok uhorky. Druhá podmienka, tzv. nespravodlivá bola taká, že v nej partner dostal namiesto uhorky hrozno (odmena, ktorá má vyššiu hodnotu ako uhorka), alebo dostal hrozno len tak bez toho, že by experimentátorovi odovzdal žetón. V nespravodlivej podmienke opice reagovali emocionálne a dávali najavo nesúhlas s distribúciou odmien za rovnakú vynaloženú námahu. Porov. BROSNAN, Sarah F., de WAAL, Frans B. M. Monkeys Reject Unequal Pay. Nature. Vol. 425, s. 297-299.
Mgr. Ondrej Močkor
Univerzita Palackého v Olomouci
Filozofická fakulta, Katedra filozofie
Křížkovského 12
Olomouc 771 80
ondrej.mockor01@upol.cz
Mgr. Michal Müller
Univerzita Palackého v Olomouci
Filozofická fakulta, Katedra filozofie
Křížkovského 12
Olomouc 771 80
michal.muller02@upol.cz