Octavio Paz: Každodenný oheň. Preklad: Ján Zambor. Kordíky: Skalná ruža, 2017, 128 s.

Poézia vie podobne ako pomalá atmosféra leta prekryť nereflexívnu každodennosť intenzívnejším vnímaním, premýšľaním a niekedy aj vystúpením z dôverne známeho do exoticky alebo len principiálne iného. V mojom prázdninovom batohu sa ocitli chute dvoch odlišných svetov, ktoré náhodne spojilo len susedstvo v poradovníku jednej edície. Podnietili ma uvažovať nad tým, k čomu sa zaväzuje každá veľká poézia: nad životom, neustále ohrozovaným vedomím zániku. Octavio Paz (1914 – 1998) získal za svoju tvorbu Cervantesovu (1981) i Nobelovu cenu (1990), Eva Strömová (1947) jedno z najprestížnejších ocenení Európy: Literárnu cenu Severskej rady (2003).

Výber z tvorby mexického básnika sa koncentruje na poéziu zo 60. až 80. rokov. Je to svet už vytriezvených snov o politickom obrodení Zeme, ktoré spájali avantgardných umelcov v prvej polovici 20. storočia. Veľké dejinné ideály žili vtedy aj z potreby cestovať a rozširovať priestory a poznanie o to, čo ponúkala iná, pre Juhoameričana najmä európska a východná kultúra. Každodenný oheň však už rozhára vedomie, že dejiny sú násilné a človek v nich pominuteľný („Kruhovou spleťou / sme boli všetci, / vo Veľkom Divadle Nečistého, / sudcami, katmi, obeťami, svedkami, / všetci / sme falošne svedčili / proti iným / a sami proti sebe. / (…) / Dejiny sú omyl.“, b. Sanildefonské nokturno, s. 64 – 65) – večná je len prítomnosť a zamýšľať sa oplatí nad súvislosťami (v princípe univerzálnych) dianí, medzi ktorými sa človek ocitol – prekladateľ hovorí o Pazovom smerovaní k „nespotrebnej filozofii prítomnosti“ (J. Zambor: Pazovo hľadanie básnickej modernosti, s. 123): „Ponor ruku, uchop trblet, slnečnú rybu, plameň v belasosti, / spev, čo sa hojdá v ohni dňa!“ (b. Fontána, s. 29).  Pazov výraz spája triezve stoické premýšľanie s neustálym rozháraním sa do úžasu nad pohybmi podliehajúcimi zrodu a zániku. Hoci vo výbere nájdeme aj krátke básne, inšpirované japonskými minimalistickými formami (haiku, tanka), myšlienková os je vedená rozsiahlymi textami, budovanými princípom hudobnej symfónie: radenie i povaha motívov sú premenlivé, autor väčšinou pracuje s avantgardnou juxtapozíciou, montážou, ktorej poslaním nie je významy jednoznačne vyvodzovať, ale podporovať ich dynamiku a vzájomnú  rôznorodosť. Simultánny princíp spája nielen vzdialené svety a časy, ale aj polohy krajnej skepsy („Od dverí k smrti je len malý priestor / a sotva zostáva čas posadiť sa,“, b. Prerušená elégia, s. 12), vecného vnemu („Na vrcholku pyramídy chlapci fajčia marihuanu, / brnčia chrapľavé gitary“, b. Hymna medzi zrúcaninami, s. 25), symbolizujúcej analógie („Všetko je boh. / Rozbitá socha, / stĺpy objedené svetlom, / živé zrúcaniny vo svete zaživa mŕtvych!“, Tamže, s. 25) i hymnickej oslavy („ó, poludnie, klas naplnený minútami, / pohár večnosti!“, Tamže, s. 27) – jeho podstatou je krúžiť okolo tajomstva bez nárokov privlastniť si pravdu, ktorá je pre človeka skrytá – „zomrieť / bude padnúť či vystúpiť, / užasnutie či uviaznutie?“  (b. Sanildefonské nokturno, s. 70).

Napriek tomu sa Pazov postoj k životu ustaľuje kladne, hoci nedogmaticky. Človeku je síce odňatá schopnosť komunikovať s bohmi, no stále dokáže byť citlivý na krásu zmyslového sveta, ktorý je mexickým básnikom priam sakralizovaný („hrozno s chuťou vzkriesenia“, s. 26; ostrovanka – „štíhla katedrála odetá do svetla“, s. 26). A hoci atmosféru medzi dňom a nocou udržiava autor v rovine znepokojenia, zároveň verí intuitívnym pocitom, že bytie človeka strážia duchovia predkov, ktorých je pokračovaním („Tváre stratené v mojej tvári“, „Ich ticho je zrkadlo môjho bytia,“, s. 13), či tieň neznámeho Boha, ktorý pozoruje jeho pozorovanie („aj ja som písmo / a v tej istej chvíli / ma niekto lúšti.“, b. Bratstvo, s. 79). Individuálny život končí smrťou, ale uchováva sa v tvorbe a pokračuje v nadindividuálnom, neustále sa premieňajúcom bytí súcien, dianí a procesov. Myslenie a uvažovanie vedú človeka uvrhnutého do smrti („umrieť s otvorenými očami“, b. Prípravné cvičenie, s. 88) prijatím princípu jednoty k vnútornej slobode: „Cez svoje telo vidím svoje iné telo. Kameň iskrí. / Slnko mi vytrháva oči. Na mojich prázdnych obežných dráhach dve / hviezdy vyhadzujú svoje červené perá. Žiara, špirála krídel a zúrivý / zobák. A teraz moje oči spievajú. Vykloň sa k tomu spevu, skoč / do vatry.“ (b. Mexické údolie, s 24).

Eva Strömová: Temná abeceda. Preklad Milan Richter. Kordíky: Skalná ruža, 2017, 80 s.

Vydať sa pred letnou horúčavou na sever neprináša len možnosť príjemného osvieženia, ale aj risk poveternostnej nepohody, pred ktorou sa nedá ukryť. Svet švédskej poetky nezohrieva južanské, všetko zaplavujúce slnko, preniká ním chlad, ktorý sa vpisuje aj do bezalternatívneho autorského pohľadu. Zbierka Rebrové mestá, za ktorú Strömová dostala prestížne ocenenie, je podľa samotnej poetky inšpirovaná miestami, „kde ľudia sú požieraní až po kosť, po holé rebrá, pretože život je taký tvrdý, krutý a neúprosný.“ (Poznámky k básňam, s. 60). Autorkin pohľad formovala dlhodobá lekárska prax ustavične konfrontovaná so zánikom. Kým Pazovo videnie je modelované filozofickým (politickým) premýšľaním, apriori hľadajúcim zmysel diania, Strömovej svet je poznačený strohou faktografiou, fyziologickým a fyzickým obrazom reality. Život končí zánikom, ustrnutím životných funkcií, smeruje k degradácii a k rozkladu tela; pojem duša v jej tvorbe nenájdeme („Choroby nezmizli. Zmenili tvar i tvár, ale i naďalej / vchádzali rovno do domov, nedbajúc na dvere, / ani na zámky, spôsobovali záplavy, škvrny na dlážke, / triašku, nespavosť i temnú apatiu.“, b. Opustila zamestnanie, s. 21).

Názov výberu Temná abeceda nie je inšpirovaný iba rovnomennou básňou, ale tiež románom zo psychiatrickej kliniky, budovanom na striedaní pohľadu psychiatra a schizofrenickej ženy – angažovaného odstupu s tenzívnym prežívaním. Táto dvojstratégia sa vpisuje aj do kompozície básní: texty majú alebo povahu „rozprávačských“ komentárov, alebo deprimujúcich výpovedí lyrických postáv. Autorka sa nezrieka sugestívnej obraznosti, ktorá je kombinovaná s medicínskym svetom; v porovnaní s Pazom sa však vyhýba gnómam. Báseň často začína fragmentom príbehu a ústi do celoplošnej synestetickej metafory, ktorá vzbudzuje silné emocionálne pohnutie, prenos úzkosti: „Oltárne obrazy hltajú svoje vlastné hostie, / tenučké ako noviny s vyvolanou tlačiarenskou čerňou.“ (b. Akvárium, s. 11). Významová poloha sa nemení – do textov jednotne preniká skepsa a strádanie („Nôž reže do vlastného zúfalstva“, s. 11), výber však zaujme pestrým spracovaním témy – od medicínskych a nemocničných obrazov, zviazaných s autorkinou prácou, sa dostávame k obrazom z „ordinácie života“ – vojnovým invalidom a zločincom, väzňom, mníškam s vyschnutým lonom, do chorej mysle pedofilného človeka, nehostinnej krajiny („Odliv. Chrastová mrzkosť obnaženého pobrežia, jeho panenskosť / plná haraburdia, jeho drsná nátura, jeho čudesná, tenučká samota.“, b. Odliv, s. 28). Znepokojivo pôsobí fakt, že asociácie smrti vstupujú do subjektkinho vedomia aj pri počúvaní hudby, pri pohľade na umelecký obraz, sledovanie filmu či počas návštevy Londýna („Tragédia sa deje / zakaždým súbežne s tým, ako iní kupujú keramiku pri pochôdzke po / obchodíkoch s umeleckými predmetmi, ako sa prechádzajú v mrholení, / pozorujú veveričky a narcisy.“, b. Od A po Z, s. 29). Najsugestívnejšie vyznievajú temné tóny v spojení s motívmi detského / mláďacieho sveta („Mačiatko dobiedza do čiernobielej mamky / nech mu i naďalej / strká pokrm do úst / Mačka útokom odoláva, vie / že iba jej odopieranie / pripraví mačiatko náležite / na hlad, čo príde čoskoro“, b. Zimný denník, s. 39) alebo cez detailné opisy tela, ktoré stráca svoju funkčnosť. V básni Inkarnácia – rozumie ešte niekto tomu slovu? až záver odhaľuje, že za dlhým opisom mužského tela („189 cm, 84 kg. Vlasy sú hnedé, riedke, kučera na ľavej strane čela, čelo je vysoké, široké, s tromi paralelnými vráskami. (…)“, s. 46) je obraz mŕtvoly: „Päť siah pod / zemou leží tvoj otec. Zbytočné znalosti o tele, ktoré je mŕtve už / 54 rokov.“.  Jedna z najsilnejších básní Koleno reflektuje telesný, esteticky dokonalý detail tesne pred okamihom zániku: „Na Caravaggiovom Narcisovi nie je najkrajšia / tvár, ba ani telo / ale pokrčené koleno, hodvábne hladké a perfektné / koleno lesknúce sa ako hlavička novorodeniatka / (…) / pokrčené posledný raz predtým, než mládenec / pobozká zrkadlo hladiny a voda ho navždy pohltí“ (s. 41).

Detenzívne sú vo výbere modelované iba snové pasáže, akoby sen predstavoval únik od všadeprítomnej smrti – v snoch sa mŕtvi stretávajú so živými, mŕtvy otec si prichádza po zomierajúcu matku: „štyridsaťpäť rokov, desať mesiacov a tridsať dní / a ona teraz nevie, či si ponechal staré zvyky / a chute, a nevie vlastne ani, // o čom sa má s ním rozprávať“ (b. Chceš mlieko a cukor?, s. 52). Autorkin výraz je medzerovitý, v lexike sa stretávame s množstvom cudzojazyčných sekvencií a citátov – interpretačné prekážky, na ktoré čitateľ naráža, majú umocňovať nezabývanosť človeka vo svete, ustavičný vpád nečakaného, cudzieho elementu. Písmo, ktoré u Paza predstavovalo stopu bytia, je u Strömovej „temnou abecedou“, ktorá zvetráva („som písmo / ktoré vymazávajú“, b. Temná abeceda, s. 12) ako život, ktorý sa míňa. Ak subjektka naliehavo prosí: „čítaj ma, pokým som ešte slovo! / čítaj ma, pokým som ešte kód!“  (Tamže, s. 12), je to prosba o citlivú náklonnosť k životu, o solidaritu pominuteľného k pominuteľnému, o pozornosť k prítomnej chvíli, ktorá jediná vzdoruje zániku: „,Jediný skutočný čas je teraz, prítomný čas, / ten, ktorý ešte neuplynul a ktorý nie je ani len / budúcou možnosťou’ / kiež ho nestratím / ako ho strácajú blázni, tí, čo osamelo blúdia ulicami / a svojej láske dovolia vsiakať do asfaltu.“ (b. Boh si z ľudí robí bláznov, s. 15). Oslava prítomnosti ako priezračnej jasnosti je zároveň výraznou spojnicou medzi poéziou Octavia Paza a švédskej poetky.

Jana Juhásová

***

Sand, Šlomo: Jak byl vynalezen židovský národ. Praha: Rybka Publishers 2015, 492 s.

Kniha Jak byl vynalezen židovský národ od emeritného profesora histórie na izraelskej Univerzite v Tel Avive ponúka čitateľovi zaujímavú sondu do pomerne zložitej problematiky utvárania národnej identity židovského národa. Na rozdiel od prevládajúceho esencialistického spôsobu uvažovania sa profesor Šlomo Sand pokúša pozrieť na genézu židovského národného príbehu cez prizmu konštruktivistickej paradigmy. Dovoláva sa tak metodologických postupov, ktoré na začiatku osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia začali aplikovať na uvedenú oblasť výskumu Ernest Gellner (v knihe Nations and Nationalism) a Benedict Anderson (v publikácii Imagined Communities: Reflections on the Origin and Spread of Nationalism). Obaja autori odmietli považovať národ za prapôvodný fenomén ľudskej spoločnosti a, naopak, celkom presvedčivo argumentovali, že koncepcie národov sú iba konštruktami či výmyslami ľudí, ktoré sa v európskom kultúrnom priestore začali udomácňovať až v období nacionalizmu počas devätnásteho storočia.

Šlomo Sand sa snaží práve prostredníctvom týchto postojov analyzovať myšlienkovú podstatu niektorých národných „mýtov“, ktoré sa stali trvalou súčasťou izraelského dejepisectva. Úplne bežne prijímané „fakty“ o vyhnaní židovského ľudu z Palestíny, o vnútornom uzavretí židovských komunít, o historickej autenticite Biblie sú v knihe relativizované a demaskované iba ako príbehy, ktoré mali v prvom rade politicky ospravedlňovať historický nárok židov na územie Palestíny v období vzniku štátu Izrael. Kniha tak ponúka čitateľovi možnosť zamyslieť sa nad podobou nacionalisticky zameraného dejepisectva, aby si lepšie uvedomil skutočnosť, na ktorú upozorňoval už Benedeto Croce, že „každé dejiny sú predovšetkým produktom doby, v ktorej sú písané.“

Gauss, Karl-Markus: Roztratení Nemci. Žilina: Absynt 2017, 192 s.

Ak sa pozrieme na literárnu činnosť Karla-Markusa Gaussa, tak jednou z hlavných tém, ktorej sa dlhodobo venuje, je skúmanie marginálnych či zanikajúcich národov a národností v Európe. Kým v publikácii Vymierajúci Európania (Gauss, Karl-Markus: Vymírající Evropané. Praha: Vitalis 2003) sa zameral na skúmanie menej známych etnických skupín sefardských židov v Sarajeve, Nemcov v slovinskom Koryčevje, Arabešov v Kalábrii, Lužických Srbov v Nemecku a Arumunov v Macedónsku, publikáciu Roztratení Nemci venoval reportážam o zanikajúcich nemeckých komunitách v troch oblastiach východnej Európy: v bývalom Východnom Prusku (dnes Pobaltie), na Slovensku a na Ukrajine.

Gaussov prístup k reportážnej práci je obdarený veľmi presne dávkovanou mierou irónie. Autor neheroizuje, nemystifikuje prívržencov svojho vlastného národa, ktorí sa na území cudzích štátov ocitli v pozícii marginalizovanej menšiny, ale skôr s úsmevom hodnotí často malicherné spory medzi nimi navzájom či neustálu snahu po zdôrazňovaní vlastnej minulej výnimočnosti týchto dnes už zanikajúcich komunít. V knihe tak úplne absentuje nacionalistický pátos. Čitateľ sa skôr zasmeje nad pestovanou „mýtografiou“ o nemeckej jedinečnosti, ktorú si táto národnosť síce stále hrdo pripomína, no v podmienkach dvadsiateho prvého storočia, keď už ani sami príslušníci tejto komunity neovládajú materinský jazyk, nadobúda skôr groteskné prvky. Kto sa chce teda niečo nové dozvedieť o minulosti, ako aj o prítomnosti nemeckého obyvateľstva v oblastiach na východ od Labe, tak môže pokojne siahnuť po tejto knižke.

Demmel, József: Panslávi v kaštieli. Zabudnutý príbeh slovenského národného hnutia. Bratislava: Kalligram 2017, 240 s.

V slovenskom historickom vedomí prevláda ešte aj v súčasnosti názor, že v devätnástom storočí prakticky neexistovala slovenská šľachta, ktorá by z pozície vedúcej vrstvy obyvateľstva presadzovala myšlienky národného obrodenia, tak ako to bolo úplne bežné u iných národov (napríklad v Poľsku, v Česku a pod.). Šľachtictvo sa na Slovensku automaticky spájalo s konceptom „maďarónstva“, s konceptom presadzovania uhorskej národnej politiky, ktorá bola integrálne spätá s potláčaním inoetnických národných hnutí. Mladý maďarský historik József Demmel sa však v práci Panslávi v kaštieli. Zabudnutý príbeh slovenského národného hnutia rozhodol zmierniť tento negatívny obraz a ukázať, že táto problematika je oveľa zložitejšia, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Ako prípadovú štúdiu si vybral postavu turčianskeho šľachtica Jozefa Justa (1809 – 1875), ktorého život dokonale reprezentoval dobové rozpory v chápaní národnej identity počas devätnásteho storočia. Na jednej strane patril Jozef Just k špičkám uhorskej vládnej politiky (v roku 1869 ho napríklad zvolili za predsedu Deákovej strany), no na strane druhej jednoznačne podporoval proces slovenského národného obrodenia (stal sa zakladajúcim členom Matice slovenskej, viackrát intervenoval v prípade slovenských činiteľov, finančne im pomáhal a pod.). Z dnešného nacionalisticky podfarbeného uvažovania sa táto dvojaká identita zdá byť nesúmerateľná, ba možno až pokrytecká, no autor presvedčivo dokazuje, že tieto dve identity sa v skúmanom období vôbec nevylučovali a ich zastávanie bolo úplne bežné u viacerých predstaviteľov uhorskej šľachty. Kniha tak dokonale vyvracia niektoré mýty tak slovenského, ako aj maďarského dejepisectva a umožňuje lepšie pochopiť niektoré národné procesy tohto pre Slovákov tak dôležitého obdobia.

Peter Fraňo

***

Dominique de Saint Pern: Baronka Blixenová. Praha: Metafora 2016.

Keď som sa stretol s oslavnými reakciami na Baronku Blixenovú, ako nadšený čitateľ jej kníh som sa na tento životopisný román od Dominique de Saint Pern veľmi tešil. De Saint Pern vychádza z podrobnej znalosti diela a života Karen Blixenovej, ako aj zo znalosti a spisby významných ľudí, ktorí sa okolo nej pohybovali. No našťastie necháva aj priestor fikcii (neprináleží mi posúdiť, v akom pomere). A hoci ide o životopisný román, nachádzame v ňom viac. Karen Blixernová, alias Isak Dinesen, vo svojich poviedkach a románoch využíva zámenu identít postáv, mätie ich literárne okolie i čitateľa. Jej protagonisti sú paradoxní, nejednotní, a preto vždy viac, než sa zdá na základe jednej perspektívy. V tomto románe autorka robí niečo podobné, hoci opačným spôsobom. Karen Blixenovú nepodáva jednoznačne a ucelene, ale z jej života vyberá niekoľko období, z ktorých ju ponúka zakaždým v odlišnom obraze. Väčšinou vystupuje ako rozprávač, ale na začiatku a konci románu „prenecháva“ túto funkciu Clare Selbornovej, Blixenovej dlhoročnej spolupracovníčke a v podstate slúžke, skrátka dievčaťu pre všetko. Clara je postavená pred úlohu sprítomniť slávnu spisovateľku Meryl Streepovej, ktorá prevzala jej rolu v Spomienkach na Afriku. Literárna Clara na margo nepretržitých otázok ohľadom barónky podotýka: „Nikoho ale ani vo sne nenapadlo opýtať sa: A ty, Clara, kto si ty?“ (s. 13). De Pernovej román tak nie je iba knihou o Karen Blixenovej, je aj o hľadaní identity ľudí, ktoré vstúpili do siločiar pôsobenia jej výnimočnej osobnosti.

Konrad Paul Liessmann: Hodina duchů. Praxe nevzdělanosti. Polemický spis. Praha: Academia 2015.

Ako už názov napovedá, kniha K. P. Liessmanna nadväzuje na jeho staršiu, všeobecne známu Teóriu nevzdelanosti a vyznačuje sa podobným, mierne alarmujúcim štýlom, ktorý nemusí každému „sadnúť“. Hoci sa Liessmann zameriava predovšetkým na Rakúsko, Nemecko a prípadne Švajčiarsko, má čo povedať aj k situácii vzdelávania a školstva u nás. Najmä pri hodnotení úrovne školstva si v našej zaostalosti pripadáme takmer svetovo výnimoční. No takáto hystéria nie je ničím neobvyklá, skôr ide o výsledok permanentných testovaní: „O čo ide v PISA a iných testoch,“ podotýka na začiatku knihy, „je konštrukcia katastrof vzdelania“ (s. 16). Zlé umiestnenie v rebríčku, ktoré nezodpovedá verejným očakávaniam, je dôkazom zaostalosti a nevyhnutnosti reformovať, otvárať sa moderným, neprevereným experimentálnym nápadom. Tie však vedú skôr k degradácii než zvýšeniu vzdelanosti, a tak sa zo vzdelanostnej hystérie stáva uzavretý kruh permanentnej reformy. Všeobecne sa Liessmann zameriava na kritiku školstva orientovaného na rozvíjanie ťažko uchopiteľných kompetencií na úkor vecných poznatkov. Niežeby získanie kompetencií nebolo dôležité, ale to sa otupí práve vtedy, ak sa vynechá smerovanie ku skutočným poznatkom, ak sa zapudí údiv a pocit, že sa žiak dozvedá niečo nové. Liessmann tak ponúka obhajobu zaužívaného, domnele pasívneho „frontálneho systému“, zamerania na abstraktno a teóriu namiesto banálnej blízkosti životu, hmatateľných kníh namiesto nadbytočnej exaltácie technológiami. Inými slovami, je chválou odmietaného neužitočného vzdelania, pretože práve jeho prostredníctvom si osvojujeme aj to užitočné.

Michal Zvarík

***

Erlend Loe: Doppler; Kamióny volvo; Inventúra. Bratislava: Premedia 2015; Naivní. Super. Praha: Doplněk 2005.

Počas posledných mesiacov som si doplnila medzery v čítaní nórskeho spisovateľa Erlenda Loeho. Úvodnú knihu Doppler, ktorej voľným pokračovaním sú Kamióny volvo, som striedala s českým prekladom Naivní. Super a útlou existenciálnou Inventúrou. Moje čitateľské leto s Loem by som tak mohla označiť ako „severské“ (a rovnako aj osviežujúce).

To, čo by sa približne dalo nazvať „severské písanie“, so sebou prináša nielen zaujímavé literárne postupy, ale aj vopred neočakávané situácie, vo svojej absurdnosti je určitým spôsobom autentické a svojím humorom odľahčuje nahliadnutie do otázok a problémov života svojich postáv. Sám Loe v rozhovore pre internetový literárny časopis iLiteratura.cz[1] hovorí, že nórska literatúra patrí v súčasnosti k najlepšej, a oceňuje jej melanchóliu aj humor.

Spomínam si, ako som prvýkrát siahla po bielej obálke so zelenou kresbou losa a prečítala si zadnú stranu s anotáciou Dopplera. Túto epizodickú situáciu spojenú s prekvapením som zažila pri viacerých knižných pultoch, pretože som Dopplera brala do rúk viackrát. Napriek tomu, že sa všetko, čo bolo napísané na prebale, vzpieralo logike, predpokladanej príbehovosti aj proto-estetizujúcemu očakávaniu, kniha nepôsobila insitne, ale naopak lákala. Doppler a to, čo sa mu prihodí, znie neuveriteľne, nedáva to často nijaký zmysel. Lenže napriek tomu je za absurdnom vždy časť reálna, ktorá sa v niečom dotýka života bežného človeka, ale aj vzťahov a nastavenia v spoločnosti. Paradoxne, Dopplerove vzťahy sú buď nijaké, alebo nadviaže osobný vzťah s losom Bongom, alebo s celkom zvláštnymi existenciami.

Zodpovedanie si otázky o zmysle vlastného života by sa totiž samo osebe bralo zbytočne vážne, rovnako ako poukazovanie na neduhy spoločnosti, moralizovanie o časoch, v ktorých žijeme, a prognózach, ako to s nami dopadne. Ak by Doppler mal byť naproti tomu iba absurdnou postavou v spleti absurdných okolností, čitateľa by mohli ďalšie Loeho knihy nudiť. Naopak, tie bavia aj zabávajú – bez väčších problémov sa dá prečítať hneď niekoľko jeho textov za sebou. V čom je to? Čím takto skombinovaná fikcia oslovuje?

Doppler po páde z bicykla odchádza žiť do lesa, kde sa zblíži s mladým losom, opúšťa vlastnú rodinu, prácu a do civilizácie sa vracia len v najnevyhnutejších chvíľach. Voči svojmu predchádzajúcemu, v podstate úspešnému a pokojnému životu stavia Doppler negatívnu výčitku „šikovnosť“. To, kým sa stal, nebol skutočný Doppler, ale človek, ktorý šikovne reagoval na podnety spoločnosti, v ktorej žil, a dokázal byť pritom úspešný – to však považuje za slepú uličku a omyl. Nebol to on, kto si stanovoval vlastné priority, ale priemernosť spoločnosti, v ktorej žil a v ktorej fungujú vopred očakávané a overené riešenia – byť užitočný v práci, budovať si dobrú životnú úroveň, spokojnosť pre seba aj pre spoločnosť. Využívať teda ponuky spoločnosti, aj keď po nich ani vnútorne neexistuje u človeka nejaký dopyt. Doppler z tohto kruhu po paradoxnom páde v lese vystupuje, čím ukazuje, ako je hranica tohto kruhu ťažko prekročiteľná.

V pokračovaní knihy Kamióny volvo sa Doppler – ktorý predtým izolovane vystúpil zo spoločnosti a všetko sa odohrávalo len medzi ním a prírodou, lesom a losom – ocitá už viac vo vzťahoch. Je to najmä jeho malý syn, ktorého sa snaží zachrániť pred tyraniou úspešnosti a šikovnosti, ale aj dve proti sebe stojace postavy bohatého a podivného celoživotného skauta Von Borringa a hipsterskej dôchodkyne Maj Britt. Pozadie románu pretkáva viacero (nemenej absurdných) odkazov, ktoré mu dodávajú trochu premyslenejšiu štruktúru, než mal spontánny Doppler. Loe musel svoje písanie posunúť, aby voľné pokračovanie prvej knihy neostalo len jej slabšou ozvenou.

Aj v románe Naivní. Super sa hlavná postava snaží vynájsť vo svojom živote a voči filozofujúcim otázkam stavia ako určitý hromozvod drevenú detskú hračku – „zatĺkačku“. Na túto metaforu možno nájsť viacero analógií a ďalších metafor, no v skutočnosti je to omnoho jednoduchšie a stačí len opakovane zatĺkať a nepýtať sa.

Inventúra predstavuje opäť paradoxnú situáciu – príbeh poetky, ktorá píše dobré a hodnotné básne, ale zhodou okolností jej kritika a knižné prostredie neprajú. Navyše, subtílna žena sa nakoniec so životom konfrontuje presne opačným spôsobom, než by to ktokoľvek, vrátane nej, predpokladal. Za nespravodlivosťou osudu umelkyne však nie je lamentácia, ale celkom iný zvrat, v ktorom sa jednoduchá dvojica „životná prehra“ a „životná výhra“ zamotá. Poetka Nina Faber sa stáva literárnou postavou, ktorá ukazuje, že zdanlivo jasné závery môžu podľahnúť málo pravdepodobným udalostiam, ku ktorým však v príbehu priam s nevyhnutnosťou dôjde.

Z leta so severskou literatúrou sa tak možno aj po niekoľkých za sebou prečítaných knihách pokojne presunúť do chladnejších mesiacov. Napríklad s ďalším voľným pokračovaním príbehov o Dopplerovi – Koniec sveta, ako ho poznáme (Premedia 2016).

Jaroslava Vydrová

***

Carlo Rovelli: Sedem krátkych prednášok o fyzike. Bratislava : Tatran, 2016, 72 s.

Matematika a fyzika ma fascinovali odmalička. Hoci sa im nevenujem profesionálne, stále ma láka nahliadať do ich vývoja a nanovo rozmýšľať, ako ich poznatky zaradiť do svojej predstavy o svete. Každému, kto má podobnú túžbu čo najlepšie porozumieť celku skutočnosti ako veľkej skladačke, odporúčam stručnú popularizačnú knihu talianskeho fyzika Carla Rovelliho Sedem krátkych prednášok o fyzike. Kniha prístupnou formou mapuje tie oblasti fyziky, ktoré najviac prispievajú k zmene nášho pohľadu na svet.

Základné charakteristiky tohto nového pohľadu prezradím hneď na začiatku: Vesmírny priestor nie je rigidnou, pevne danou štruktúrou. Je „entitou, ktorá sa vlní, krčí, ohýba a zakrivuje. … Sme ponorení do gigantického ohybného mäkkýša.“ (s. 13) Okrem toho sa zdá, že priestor nie je spojitý, nie je donekonečna deliteľný, ale tvoria ho zrnká alebo „atómy priestoru“. A čo je najzvláštnejšie, naše najlepšie matematické opisy vesmíru neobsahujú veličinu „čas“. „To neznamená, že všetko je nehybné a nemenné. Naopak, znamená to, že zmena je všadeprítomná, no elementárne procesy nemôžu byť usporiadané v obyčajnej následnosti okamihov. Na drobnučkej škále priestorových kvánt sa tanec prírody neodohráva podľa paličky jediného dirigenta v jedinom rytme: každý proces tancuje nezávisle od svojho okolia, vo vlastnom rytme.“ (s. 43)

V knihe sú spomenutí fyzici, ktorí najvýznamnejšie prispeli k formovaniu dvoch hlavných teórií súčasnej fyziky: všeobecnej teórie relativity a kvantovej mechaniky. Autor však nepribližuje čitateľovi suché fakty o nich a ich výsledkoch, ale sviežim spôsobom odkrýva svoj proces pochopenia, svoje nadšenie a fascináciu, ktoré sú v dobrom zmysle „nákazlivé“ a aj čitateľ dostáva chuť podobe žasnúť. Hneď na začiatku knihy autor takto živo opisuje svoje zoznamovanie sa s Einsteinom a jeho teóriou relativity, ktorú nazýva drahokamom. Motívy Einsteinovho myslenia naznačuje niekoľkými ťahmi podobne, ako dobrý portrétista vystihne tvár človeka niekoľkými čiarami. Spätné vnímanie Einsteinovej snahy o zosúladenie Newtonovej mechaniky a teórie elektromagnetického poľa dáva dobre tušiť, prečo má v teórii relativity kľúčové postavenie práve rýchlosť svetla…

Podobne skicuje aj vývoj kvantovej mechaniky od M. Plancka cez A. Einsteina a N. Bohra až po W. Heisenberga. Ani sa nepokúša sprostredkovať jeho rovnice, zato však ponúka niečo ako nahliadnutie do Heisenbergovej hlavy: predstavoval si, „že elektróny neexistujú vždy. Existujú iba, ak ich niekto pozoruje alebo, lepšie povedané, ak sú v interakcii s niečím iným.“ (s. 20) „Ide o elementárne excitácie na pohyblivom substráte, drobné vlnky, ktoré sa rýchlo hýbu. Miznú a znovu sa objavujú podľa zvláštnych zákonov kvantovej mechaniky, kde to, čo jestvuje, nie je nikdy stabilné; ide iba o skoky z jednej interakcie do druhej. Polia, ktoré tvoria svet, oscilujú v malom rozsahu a môžeme si predstaviť, že toto chvenie neustále tvorí a ničí základné častice sveta a že v ňom prežívajú svoje krátke, prchavé životy.“ (s. 34) Kvantová mechanika a experimenty s časticami nás naučili, že svet je neustálym a nepokojným chvením, neustálym zrodom a zánikom prchavých entít. Je to svet dejov, a nie vecí.

Rovelli sa nevyhýba ani čudnej zvláštnosti súčasnej fyziky. Všeobecná teória relativity zatiaľ najlepšie opisuje makrosvet a kvantová mechanika zase mikrosvet. Navzájom si však protirečia, a tak sú neustálou výzvou k hľadaniu lepšieho opisu nášho sveta. Sám Rovelli intenzívne pracuje na jednej z teórií, ktoré majú takúto ambíciu: je to slučková kvantová teória gravitácie. Jednu celú kapitolu venuje zaujímavému vzťahu, o ktorom sa v popularizačnej literatúre hovorí menej: ide vzťah tepla, času a čiernych dier. Vo fyzike mikro- a makrosveta vstupuje čas do hry iba vtedy, ak dochádza k tepelnej výmene. Prečo je to tak? A prečo prechádza teplo z teplých vecí na chladnejšie a nie naopak? Na uvedené otázky dáva určité odpovede, ktoré zaujímavo súvisia s naším poznaním, našou konečnosťou a vyžarovaním čiernych dier.

Posledná kapitola je o tom, čo uvedené fyzikálne poznatky znamenajú pre naše sebapochopenie. Uvažuje o ľudskej slobode, o poznaní, predstavuje „ja“ ako komplexný proces, ponúka analógiu neurónovej štruktúry mozgu so štruktúrou galaxií, poukazuje na prchavosť života, na to, že sme súčasťou prírody a vesmíru. Ponúka žasnutie ako motív obdivu, ale aj ďalšieho hľadania. Otvorenosť pre nové poznatky je vôbec dôležitým postojom prítomným v knihe. Fyziku neukazuje ako súbor hotových vedomostí, ale ako dobrodružný proces. V každej kapitole ponúka okrem priblíženia doterajších odpovedí aj otázky, na ktoré doteraz fyzici nenašli odpovede. Verím, že čítanie knihy vám, podobne ako mne, pomôže viac si uvedomiť, v akom fascinujúcom svete žijeme.

Reginald Adrián Slavkovský

P o z n á m k y
[1] http://www.iliteratura.cz/Clanek/36197/loe-erlend.