Pôvodnou profesiou Franka McCourta je pedagogika. Má za sebou vyše tridsaťročnú učiteľskú prax na amerických stredných školách, respektíve učilištiach (McKee High School a Stuyvesant High School v New Yorku). Jeho profesia a írsky pôvod sa stali hlavným námetom jeho kníh. Za debut Angela’s Asheszískal roku 1997 Pulitzerovu cenu. Príbeh bol roku 1999 sfilmovaný. V knihe ’Tis z roku 1999 pokračoval v memoároch zo svojej mladosti a jeho trilógia, ak to tak možno nazvať, vrcholí v roku 2005 knihou Teacher Man. Knihy Franka McCourta tvoria často sylabus amerických stredných škôl a jeho prístup k študentom sa považuje za zlomový moment v dejinách pedagogiky.
Teacher Man je zvláštny názov knihy, pretože na jednej strane naznačuje autorovo povolanie, na druhej strane pochádza zo slangu, ktorým McCourta sem-tam oslovovali jeho študenti: „So, yo, teacher man, what else happened in Ireland?“ Názov knihy by teda bolo možné preložiť ako Hej, učiteľ!Frank McCourt začal svoju učiteľskú kariéru na technickej škole, podobnej našim učilištiam, ktorej študenti neprekvitali bohvieakou inteligenciou a už vôbec nie slušným správaním. Radšej sa pobili o sendvič, než by sa mali učiť a počúvať nudné reči o literatúre a anglickom jazyku. McCourt vytušil, že prvou vecou, ktorú musí ako učiteľ zvládnuť, je motivácia. Prestal sa orientovať učebnými osnovami a začal unudeným tínedžerom rozprávať príbehy zo svojho detstva a mladosti, lebo jediné, čo ich bavilo, boli stories, stories, stories.
Je pochopiteľné, že sa vo svojej práci stretol s námietkami konzervatívnejších kolegov, ktorí očakávali naplnenie osnovy, ale McCourt sa vydal vlastnou cestou. Dobre vedel, že z tých mladých učňov nikdy nebudú študijné typy, a preto boli príbehy jedinou cestou, ako ich prinútiť byť ticho a počúvať. Cez príbehy z mladosti sa však dá aj učiť. Rozprával im teda o svojej prvej knihe, ktorú si kúpil za vlastné ťažko zarobené peniaze a o tom, ako ju hltavo čítal, pričom svojim žiakom nebadane prerozprával jej základné témy. Hovoril im príbehy o svojej prvej študentskej láske a o podvode, ktorý pritom zažil, keď jeho priateľka dala prednosť profesorovi. Cez to všetko do nich dostával čosi viac než poznatky z gramatiky – vychovával ich charakter. Potom sa stávalo, že niektorý z chlapcov začal chodievať sám od seba do kníhkupectva. Vlastne ani nie sám od seba, ale preto, že mal priateľku, ktorá bola sčítaná a vzdelaná. A keďže ju nechcel stratiť, rozhodol sa na sebe pracovať a vysníval si, že keď sa raz vezmú, pozvú McCourta na svadbu, lebo je to vzdelaný človek, ktorý všetkým tým knihám rozumie a svojho syna po ňom pomenujú Frank.
Neskôr na Stuyvesant High School prežíva McCourt trochu iné udalosti: „Keď chlapcov a dievčatá na Stuyvesant High School požiadate, aby napísali slohovú prácu na tristopäťdesiat slov, odovzdajú vám ju s päťsto slovami. Majú totiž slová nazvyš.“ McCourt dobre vedel, že ak má opraviť všetky tie práce plné chýb, zlej štylistiky či úbohej kompozície, musel by s tým stráviť podľa jeho výpočtov presne štrnásť hodín a tridsaťpäť minút. Ak by zaváhal a dal im napísať obsah knihy, vedel, že by sa jeho študenti uchýlili k plagiátorstvu. A tak nosieval domov všetky tie práce od svojich 175 študentov. „Taký je život učiteľa angličtiny na strednej škole.“ Kto to zažil, vie, o čom tu McCourt hovorí.
Teacher Man mi odhaľuje veľa právd o mojej vlastnej profesii, ukazuje mi, kde som sa mýlil, kde možno klásť väčší dôraz a čo je ešte dôležitejšie, je povzbudením nezahodiť aj náročné povolanie ako flintu do žita. A že to bolo ťažké aj preňho, o tom svedčí aj táto krátka pasáž z knihy:
„Hej, pán McCourt, robili ste niekedy aj skutočnú robotu, nie učenie, viete, ale skutočnú robotu?
Robíš si srandu? Čo nazývaš učením? Pozri sa na túto miestnosť a spýtaj sa sám seba, či si ochotný tu každý deň vstúpiť a obrátiť sa k ostatným. Ty sám. Učenie je náročnejšie než práca v doku či sklade.“
V jednom rozhovore dostal McCourt otázku, či mu dnes, keď je už na dôchodku, chýba učenie. Odpovedal takto: „Áno, chýba, pretože niekedy je ťažké prestať hovoriť. Strávite tridsať rokov hovorením bla bla bla bla. A potom zistíte, že si musíte povedať ‚Čuš už!‘, lebo niekedy veľa rozprávam. Chýba mi to. Môcť tak ešte vystúpiť, postaviť sa pred triedu a vyložiť pred ňou svoje myšlienky.“
Mgr. Anton Vydra, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Námestie Jozefa Herdu 2
917 01 Trnava
tonovydra[zavináč]gmail.com