Po niekoľkomesačnom študijnom maratóne som si konečne s výdychom i radosťou našla trochu prázdninového času na to, aby som sa v spomienkach vrátila do celkom inej reality a priblížila niektoré zážitky z môjho deväťtýždňového pobytu v Izraeli – zo zeme plnej sýtych farieb a kontrastov, z nepokojného „mesta pokoja“ – z Jeruzalema.

Nasledujúce riadky si nerobia nárok na nestrannú objektívnosť (ak je vôbec možná). Skladajúc mozaiku mnohých i protichodných dojmov z „ospevovanej i preklínanej“ krajiny viem, že sú odrazom mojich osobných zážitkov a pocitov. O niektoré z nich by som sa chcela podeliť a spomenúť niekoľko príkladov z osobného stretnutia s praktickou izraelskou realitou. Verím, že môžu byť malým „vyrušením“ z našej slovenskej každodennosti a motívom nielen pre filozofické zamyslenie.

Život Izraela má mnoho tvárí. Na malom území sa koncentruje neuveriteľná mnohosť – tá sa týka tak rôznosti klimatických podmienok a podoby krajiny, ako i mnohosti ľudských typov a vnímania sveta. Tri veľké svetové monoteistické náboženstvá tu zápasia o svoje miesto – so všetkými svojimi denomináciami, komunitami, sektami a odnožami. Beduíni s čriedami tiav a oviec sa snažia zachovať si pri moderných výdobytkoch, stále pribúdajúcich cestných komunikáciách i deliacich betónových múroch, svoju pôvodnú jednoduchosť života a vlastný slobodný priestor. V uliciach starého Jeruzalema sa prelína spleť najrôznejších charakterov žijúcich vo svojom vlastnom svete, so svojou vlastnou rolou v ňom. Je to neuveriteľná paleta farieb, ktoré sa nedajú zmiešať, ktoré nikdy nevytvoria jednoliatu farbu – práve v tom spočíva jej krása. Táto koncentrovaná mnohosť spôsobov ľudskej existencie na jednom malom priestore vytára prenikavú, vábivú atmosféru. Zároveň sa tu vedľa seba nachádza púšť ľudskej biedy i vzácne pramene kultúr a duchovného bohatstva. Pre mnohých je biblická krajina magicky príťažlivá a ťažko sa opúšťa. Patrím medzi nich.

Vo výrazných odtieňoch sa tu tiež ukazujú dôsledky uzavretosti a strachu, motívy dávnych ľudských sporov v boji o vlastnú identitu, domov a uplatňovanie moci. Tváre i masky, viery i ideológie sa stretajú v každodenných reálnych životných skúsenostiach. Ťažko ich občas od seba rozlíšiť. Možno reálne cítiť silu nehmotných ideí – konštruktívnu i deštruktívnu. Žiaľ, tá druhá je vždy akosi viditeľnejšia i hlučnejšia. Malé známe ľudské nárazy svetov nadobúdajú väčšie spoločensko-politické rozmery. Reálny rozpor navzájom si cudzích až protichodných spôsobov vnímania skutočnosti sa zdá byť neprekonateľný. Aká je miera akceptácie rozličných prejavov inakosti a kto ju môže určiť? Ako možno objektívne posúdiť často protichodné nároky, ich dôležitosť či uprednostnenie pri strete vzájomne odlišných svetov? Aké sú to masky, v ktorých sa ľudia ocitajú? Aké role nás vedome či nevedome núti hrať naša kultúra, spoločnosť, tradícia a politická moc? Nakoľko vytvárajú vlastnú identitu človeka a nakoľko je možné sa nad ne povzniesť? Nad každodenným životom visia idey a ideológie. A možno, že to len „naša úzkosť nasadzuje ľuďom a veciam desivé masky.“ [1]

Často sa hovorí o náboženskom fanatizme v súvislosti s moslimským náboženským extrémizmom. Samozrejme, nie bezdôvodne. Skutočne možno nájsť podporu nenávisti „nepriateľov pravého náboženstva“ zvestovaného Mohamedovi pri výkladoch textov Koránu, [2] i keď ideologický fanatizmus môže byť fenoménom každého náboženstva, v rôznych mierach a spôsoboch. Môže sa objaviť takisto v prejavoch osobnej religiozity ako aj vo väčších náboženských skupinách. Stretáme sa s ním v malom v každodennom živote i vo veľkom pri písaní svetových dejín. Jeho zhubnosť narastá do intenzity a rozmerov v spojení so spoločenskou a politickou mocou. Násilná expanzia zabsolutizovanej idey vedie k známym dôsledkom: „V mene Božom“. Podobné úvahy sú vo filozofických kruhoch dobre známe. Už mnoho autorov upozorňovalo i upozorňuje na nebezpečenstvo spupného radikalizmu a uzavretosti.

Keďže som žila v arabskej časti mesta, sama som sa presvedčila, že arabská mentalita, je od židovského i kresťanského myslenia výrazne odlišná, voči nemu až ne-priateľská, ne-prijateľná. Osobne by som si sama určite nesadla do arabského taxíka, ani by som unáhlene nedôverovala „výhodným“ ponukám arabských obchodníkov – a to odhliadajúc od akéhokoľvek západného moralistického podtónu. Je nevyhnutné pristúpiť na pravidlá hry cudzieho sveta. Na vlastnej koži som sa presvedčila, že je lepšie chcieť porozumieť mu, než si sťažovať odvolávajúc sa pritom na pravidlá vlastné môjmu svetu – hoci som sa ani tomu nevyhla. Inakosť moslimského sveta je všeobecne známa a výrazná. Zjednodušene, charakterizuje ju veľká uzavretosť a oddaná individuálna podriadenosť svojej vlastnej role, v zvláštnom spojení s horkokrvným arabským temperamentom. Typicky orientálnu – pre turistov tak atraktívnu atmosféru – vytvárajú muezzíni, ktorí z minaretov denne vyvolávajú slová modlitby „Alláh akbar“ a pripomínajú tak svojim veriacim ich poslanie a Mohammedov odkaz ľudstvu. Z tých istých minaretov zaznievajú v obdobiach krízy i nenávistné heslá a výzvy k „svätej vojne“. Moslimské učebnice histórie majú iné fakty. Deti sa odmala učia „pravej nábožnosti“, podľa ktorej sa Židia i kresťania spreneverili svojmu pôvodnému božiemu poslaniu. Sú vyvoleným národom s dôležitou úlohou voči ľudstvu, považujúc Adama za „prvého Moslima“. V školách je podávaný celkom iný obraz sveta. Je to svet, ktorý pre nich započal otec Abrahám, príklad slepej poslušnosti Allahovi – veď bol ochotný obetovať svojho syna Izmaela [3] (otca Arabov) na hore Moria (Chrámová hora), na území dnešného sporného Skalného dómu a mešity Al Aksa – symbolického miesta stretu náboženskej i kultúrnej inakosti, jeruzalemský kameň úrazu.

Navštívila som vyučovanie na Schmitd’s Collage – „prestížnej“ jeruzalemskej škole pre palestínske dievčatá, ktorú vedie jedna nemecká organizácia a už dlhé roky je garantom dobrého európskeho vzdelania v tejto oblasti. Školu navštevujú prevažne deti z lepšie situovaných palestínskych rodín. Sú to deti ako všade inde na svete – čisté, hravé, veselé a naviac – arabsky hlučné a nadmieru dynamické. Je možné ešte obdivovať ich krásne čierne husté vlasy, ktoré sa čoskoro ukryjú pod zdobené, starostlivo pozapínané šatky. Počula som mnohé skutočné príbehy, o ktorých rozprávali miestne, prevažne nemecké učiteľky. Jedným z nich je aj rozprávanie o tom, ako v jedno ráno po vydarenom samovražednom výbuchu v blízkosti školy, vstúpila učiteľka do euforickej atmosféry v triede, kde boli oslavy na počesť mučeníka už v plnom prúde. Jediný neúspech znamenal – „iba osem“. Malé milé dievčatko sa prihovára nemeckej učiteľke slovami: „Vás mám rada, ale nenávidím Nemcov.“

O to viac ma prekvapilo, keď som sa od istej rehoľnej sestry, ktorá tiež vyučuje na spomínanej škole dopočula, že existuje projekt, ktorý sa samozrejme nestretá s veľkou podporou, no i napriek tomu vďaka niekoľkým odvážnym arabským i židovským učiteľom uzrel svetlo sveta. Na stránkach tej istej školskej učebnice sa stretávajú a porovnávajú obe interpretácie biblických i historických udalostí – židovská (a kresťanská) spolu s moslimskou. Deťom sa tak snažia podávať informácie so zdravým odstupom od vlastných východísk a viesť ich tak k samostatnému kritickému mysleniu, ktoré je systematicky potlačované a to nielen na strane Moslimov, ale i ortodoxných Židov. Žiaľ, takýchto praktických pokusov o rozvoj a perspektívu vzájomného dialógu je primálo.

Často som stretávala mladého Araba, ktorý mal zjavné ťažkosti vyrovnať sa s vlastným pôvodom. Pracoval na recepcii v nemeckej ubytovni pre pútnikov, kde som bývala. Všimla som si, že si popri práci čítaval veľkú hrubú knihu – v tých obdivuhodne rovnako vyzerajúcich arabských znakoch. Keď som sa ho raz spýtala, čo to číta, so zvláštnym záujmom zdvihol hlavu a povedal, že knihu Sirachovcovu. O svojom národe sa vyjadroval s trpkosťou a iróniou. Sám mal pochopiteľne problém zaradiť sa v tejto spoločnosti a nepodľahnúť jej tlakom. Najväčším handicapom bol preň, podľa jeho vlastných slov, cestovný pas s „nedôveryhodným“ palestínskym občianstvom.

„Zľahčovanie násilia začína jeho ospravedlňovaním.“ [4]

Medzi zážitky, ktoré vo mne určite zanechali silný dojem, patrí aj návšteva Hebronu – posvätného miesta Židov, Arabov i kresťanov, ktorí tu zvykli tradične prichádzať k hrobkám patriarchov Abraháma, Izáka a Jakuba.

Nebolo tu žiadnych iných pútnikov – cudzincov, okrem mňa a mojich dvoch nemeckých priateľov. Vstup sem sa už dlhšiu dobu neodporúča.

Otvorila sa pred nami celkom iná realita, o ktorej očarení iste netuší návštevník prechádzajúci sa po modernom Tel Avive, po jeho plážach a promenádach. Turistické autobusy, ktoré sa do tohto, donedávna skôr arabského než židovského mesta zatúlajú, neraz dostanú okrem ochrannej eskorty aj spŕšku kamenia zo zbožných rúk tunajších židovských obyvateľov. Z tradičného pútnického miesta sa postupne stalo mesto tieňov, neprirodzeného ticha, deliacich múrov a ostnatých drôtov. Radikálny sionizmus ortodoxných prisťahovalcov tu zanecháva svoje stopy. Pôvodne rušný arabský trh sa premenil na pusté miesto s pozatváranými obchodmi, rozbitými oknami i stenami. Zatvorené plechové dvere arabských stánkov zdobia hebrejské sprejové hanlivé i výhražné nápisy ako „smrť Arabom“ a podobné. Hviezdy so šiestimi cípmi na arabských príbytkoch slúžia ako manifestačné symboly izraelskej prevahy. Nepripomína to niečo z nedávnej histórie židovského národa? Iba role sa trochu zmenili.

O kúsok ďalej od arabského rumoviska sa týčia novovybudované židovské školy a úrady – sterilné budovy z bledých kameňov. Každých päťdesiat metrov je strážna vojenská veža, ktorá zabezpečuje „pokoj“ pre obyvateľov mesta i neodmysliteľný ťaživý pocit, že „veľký brat sa pozerá“. Navštevovaným miestom je tu tiež udržiavaný hrob židovského fanatika, ktorý na posvätnej pôde odpočinku patriarchov v mene „svätej služby“ zavraždil tridsaťpäť Palestíncov. Je u ortodoxných Židov vo veľkej úcte – uctievaný ako akýsi židovský svätec a jeho hrob sa stal takmer „pútnickým miestom“.

Cesta vedúca k hrobke patriarchov je aj symbolickým vyjadrením vzájomného postavenia obyvateľov mesta. Viac než tri štvrtiny jej šírky sú určené pre židovských veriacich a zvyšná časť – úzky chodník za deliacimi betónovými prepážkami – je vyhradená pre Palestíncov. Vmestia sa naň asi tak dve blízko seba idúce osoby. Na tomto úzkom chodníku nás prekvapivo pristavili dve cudzinky, ktorých naša prítomnosť zjavne potešila i povzbudila. Zistili sme, že pôsobia v istej kresťanskej organizácii a pomáhajú arabskému obyvateľstvu v každodennom živote. Po krátkom rozhovore s nimi sme už len sami v trojici potichu kráčali po pustých hebronských uliciach, každý so svojimi vlastnými sivými myšlienkami. Znepokojovala nás nielen otázka, ako môžu títo ľudia v takejto atmosfére napätia, obmedzovania, ponižovania a ustavičnej vojenskej kontroly a vzájomného opovrhovania, vôbec žiť. Nad mestom visel tupý ne-zmysel a bezmocnosť.

Ostnatý drôt a betónové múry neraz vytvárajú akési oddelené arabské getá, ktoré neustále pribúdajú na mnohých sporných častiach Izraela. Prirodzený odpor a nenávisť u civilného jednoduchého obyvateľstva narastá, tvrdosť a tlak sa zväčšuje. Počula som mnoho smutných historiek – reálnych svedectiev – o nočných prepadoch, zatýkaniach i protizákonnom zaobchádzaní s podozrivou, trpenou časťou obyvateľstva. Existuje dokonca organizácia vyslúžilých židovských vojakov, „Breaking the Silence“, [5]ktorí rozprávajú otvorene o týchto známo-neznámych skutočnostiach.

„Násilie sa ospravedlňuje tam, kde sa tak činí, ako protinásilie. Avšak čo robiť, ak stojí protinásilie proti protinásiliu, ako to poznáme z ideologicky nabitých sporov nášho storočia dosť a dosť?“ [6]

Pamätník holokaustu v Jeruzalemskom novom meste – Yad Vashem – je skutočne veľmi pôsobivý komplex venovaný tejto nedávnej temnej minulosti židovského národa. Upozorňuje nielen na ťažký údel vyvoleného ľudu, ale tiež na dôležitosť tolerancie a rešpektovania ľudskej dôstojnosti. Je neustále plný exkurzií židovských skupín, ktorí si túto udalosť takto približujú i pripomínajú („Shema Israel…“)

Klasický obraz židovstva možno uzrieť pri slávnom Múre nárekov, ktorý je otvorený dňom i nocou. Veľmi rada som práve tu trávila voľný čas, najmä cez šabat, pozorujúc i obdivujúc úprimnú židovskú zbožnosť, prihovárajúc sa tomu istému Bohu. Ak som mala šťastie, natrafila som na radostnú a chytľavú atmosféru svadby alebo bar micvy, [7] sprevádzanú typickým spevom a tancom. Tento sa väčšmi približoval obrazu všeobecných kníh o judaizme a Izraeli, s ktorými som sa zoznámila ešte doma.

Počas deviatich dní slávenia sviatku Chanuka [8] sa každý večer celá židovská časť Jeruzalema rozžiarila. Za oknami alebo v presklenných skrinkách pri dverách si ticho a pokojne svietili deväťramenné chanukové svietniky a vytvárali tak nežnú posvätnú atmosféru. Na jednej z prednášok som spoznala reformovaného rabína z Tel Avivu, ktorý prijal pozvanie nemeckých študentov teológie a rozprával o slávení tohto sviatku. Na všeobecné prekvapenie, rabín – na prvý pohľad silná osobnosť a zároveň otvorená a láskavá osoba – začal stretnutie spoločnou modlitbou. V tej chvíli neboli dôležité identifikačné masky či funkcie. Sedeli sme v jednom kruhu a hľadeli sme si v dojatí priamo z tvárí do tvárí. Známy nápev žalmu „Laudate omnes gentes“ zaznel najprv v hebrejčine, potom v latinčine a nakoniec – bez slov. Keď doznel, po chvíľke silného rozochveného ticha otvoril rabín oči a dodal : „Všetci dýchame rovnako, jedným dychom.“

A aká je vytvorená rola pre stále ubúdajúcu trojpercentnú kresťanskú menšinu vo Svätej zemi? Jej postavenie sa tu nachádza niekde „medzi“. Kresťanstvo je neraz jediným nehlučným prostredníkom zmierovania – hľadania pokoja medzi dvoma znepriatelenými stranami. Viditeľným príkladom toho boli napríklad udalosti v Betleheme niekoľko rokov dozadu, keď v Bazilike narodenia hľadala azyl skupina ozbrojených Palestíncov prenasledovaná izraelskou armádou. Zatarasili sa vo vnútri baziliky spolu s františkánmi, ktorých využívali ako rukojemníkov i prostredníkov vyjednávania. Za úspech sa považuje – „iba“ jeden mŕtvy.

Situácia kresťanskej menšiny, najmä na územiach pod palestínskou správou, sa neustále zhoršuje. To platí najmä pre arabských kresťanov, ktorí sú tu vystavovaní mnohým tlakom. Títo nezriedka radšej svoje domovy opúšťajú. V samotnom Betleheme sa za posledné obdobie pôvodne početná kresťanská komunita už takmer celkom vytratila. Sama som tu azda prvýkrát v živote zakúsila „reálne reálny“ strach.

Navyše, i vo vnútri tých, ktorí by mali byť nástrojmi pokoja a jednoty, vládne nepokoj a rozdelenie. Obrazom toho je Bazilika Božieho hrobu, najsvätejšie miesto kresťanov, kde podľa tradície bol ukrižovaný, pochovaný a vzkriesený Kristus. Sväté miesto, ktoré pre tých, ktorí sú nespokojní s dennou, väčšinou hlučnejšou a preľudnenou návštevou, ponúka možnosť tichého a osamoteného bdenia priamo v Božom hrobe – možnosť nechať sa tu zamknúť na noc. V zimných mesiacoch je to určite studená, ale o to „silnejšia“ skúsenosť. O baziliku sa už po stáročia s ťažkosťami delí šesť katolíckych cirkví: rímske, grécka ortodoxná, arménska, sýrska, etiópska a koptská. Je skutočne zaujímavé sledovať, ako asi od druhej v noci začínajú postupne „vyliezať“ z rôznych kútov tejto obrovskej kamennej stavby mnísi a ako každý svojím vlastným spôsobom slávi ranné bohoslužby.

Je každodennou výčitkou nejednoty, že kľúče od baziliky má v rukách moslimská rodina. Každý deň prichádza nimi poverený človek a prebieha rituálne otváranie i zamykanie vstupných dverí za prítomnosti izraelskej polície. Sultán Saladin poveril v 12. storočí túto váženú moslimskú rodinu vlastnením kľúčov, [9]keďže sa obával väčšieho konfliktu medzi mníchmi rôznych kresťanských vyznaní.

O to intenzívnejšia bola preto skúsenosť z týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý v Jeruzaleme nadobúda ešte výraznejší zmysel. Každý deň sa kresťania rôznych vyznaní stretávajú v iných kostoloch zastupujúcich jednotlivé kresťanské cirkvi. Jeden večer všetkých preniká prítmie mystickej atmosféry olejových lámp a arménskych duchovných nápevov a na ďalší duniace bubny, spevy a tance etiópskych veriacich. Krásu rôznosti tu i symbolicky vyjadrujú mnohé habity mníchov a mníšok rôznych rádov zo všetkých kútov sveta, ktoré už svojím zjavom dávajú zakúsiť niečo zo špecifickej duchovnosti. Nachádzajúc sa v tejto zvláštnej spleti štýlov, ciest a spôsobov každý cítil zvláštnu radosť jednoty v mnohosti. Aj keď len na týždeň.

Filozofia nás oslovuje i nadchýna rozumnými slovami o tolerancii, dialógu, o humanizme a dôstojnosti človeka, o personálnych vzťahoch. I tam v Izraeli – a práve tam – ma však opäť raz prenikol pocit, že jej slabý hlas hovoriaci o pokoji a akceptácii rôznosti možných foriem ľudského žitia a vnímania, je v praxi takmer nebadateľný. Inokedy je nanajvýš premenený na klišé alebo šikovný politický ťah. Zostáva len smutný pocit z bezmocnosti zmysluplných teórií v životnej praxi plnej viditeľnej nezmyselnosti.

Martin Buber veril, že mierové spolužitie Židov a Palestíncov na území zasnúbenej krajiny je možné. Zdôrazňoval vzájomnú spoluprácu, toleranciu a tiež duchovný i praktický aspekt vzájomného približovania sa židovstva a jeho posolstva ostatnému svetu. Túžil po židovskom štáte „bez kanónov, zástav a medailí.“ [10] Jeho odkaz bol, bohužiaľ, nepochopený, neprijatý až neprijateľný.

Asi hodinu cesty autom od Jeruzalema sa v krásnom prírodnom prostredí miernych pahorkov nachádza na návrší postavená osada Neve Shalom, arabsky Wahat al-Salam. [11] Bola založená v sedemdesiatych rokoch i napriek neprajným politickým a spoločenským postojom.

Hlavnou myšlienkou je tu pokojné spolunažívanie Arabov a Židov. Ide o jediný takýto projekt, jedinečný pokus na celom území Izraela. V súčasnosti je to komunita asi sto štyridsiatich domácností, ktoré sa rozhodli nepodieľať sa na nezmyselnosti ideologických a politických sporov „okolitého sveta“ a dosvedčiť, že spolužitie v pokoji je možné, ak je vôľa, ktorá vyplýva z hlbokého uvedomenia si dôležitosti tejto snahy.

Arabská kresťanka, ktorá nás uvítala ako podporu i ako pocestných, nás usadila, priniesla vodu a začala rozprávať o živote v tejto zvláštnej, trochu utopistickej komunite. Sťahujú sa sem väčšinou intelektuálnejšie páry hľadajúce pokoj pre seba a svoje deti. Pravidlá sú tu celkom opačné od „pravidiel vonkajšieho sveta“. Dôraz sa kladie na to, čo spája – spoločná ľudskosť a božský zákon lásky – samotná podstata náboženstiev. Pre deti je zriadený špeciálny vzdelávací program. V škole, kde sa deti učia v oboch jazykoch – v hebrejčine i arabčine –, dostávajú aj poznatky o dvoch ďalších ne-vlastných náboženstvách a sú vedené k rešpektu a tolerancii k inakosti bez toho, aby boli nútené zapierať vlastné východiská.

Možno sú tieto pokusy len krásnou utópiou. Tá však na počudovanie už desiatky rokov funguje ako malá oáza pokoja. Samozrejme, nie bez problémov. Podporu jej vyjadrili už mnohí svetoví politici i umelci.

Osada nemá kostol, mešitu ani synagógu, tie si môže každý v blízkom okolí vybrať sám. Je možné hľadať vnútorný pokoj v Sieni ticha, v priestore bez slov, vyhradeného len pre ticho, ktoré je spoločné a rovnako spája v prežívaní tichej Prítomnosti. Veď tento pokoj je jedinou možnosťou želaného vzájomného pokoja.

Nárazy svetov. Je vôbec možný dialóg rôznych tvárí? Kto „objektívne“ posúdi a rozsúdi podobné spory? Každý má svoju pravdu, svoju kultúru, svoju masku, rolu a modlu. Nakoľko sme nútení sa s touto rolou identifikovať? S tými maskami, ktoré nám kladie na tvár kultúra, náboženstvo, politika i naše vlastné ciele? Nie sú občas len hrami, za ktoré sa skrývame, keď hľadáme stále unikajúcu istotu vlastnej identity? Bez možnosti konkrétnej odpovede možno cítiť dotyk hlbšieho tajomstva, ktoré má do činenia s odvekými ľudskými túžbami po stabilite, pokoji a spravodlivosti. A ešte, nakoľko je človek schopný uvidieť za maskou tvár, skutočné Ty, ako k tomu vyzývali Lévinas či Buber? Tvár, ktorá rovnako dúfa, rovnako trpí, rovnako túži: nahá tvár človeka s jeho strachmi, slabosťami i radosťami – spoločná v ľudskosti, jedinečná v konkrétnosti – tvár človeka.

L i t e r a t ú r a
FRANEK, J.: Judaizmus. Bratislava: Archa, 1991.
HECK, G.: Izrael. Praha: nakladatelstvo Vasut, 2002.
REBIAI, M.: Islam, Israel and the Church. Sovereign World, UK.
TILLICH, P.: Odvaha být. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, 2004.
WALDENFELS, B.: Znepokojivá zkušenost cizího. Praha: OIKOYMENH, 1998.

P o z n á m k y
[1] TILLICH, P.: Odvaha být. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, 2004, s. 13.
[2] Napríklad podriadenosť voči Islamu či výzvy na boj a prekliatia neveriacich (Sura 9:29-30). In: REBIAI, M.: Islam, Israel and the Church. Sovereign World, UK, s.23.
[3] V moslimských školách interpretujú abrahámovský príbeh odlišne než Židia a kresťania, u ktorých Abrahám obetuje svojho syna Izáka, nie Izmaela.
[4] WALDENFELS, B.: Znepokojivá zkušenost cizího. Praha: OIKOYMENH, 1998, s. 129.
[5] Informácie dostupné na internetovej stránke www.shovrimshtika.org
[6] WALDENFELS, B.: Znepokojivá zkušenost cizího. Praha: Oikoymenh, 1998, s. 123.
[7] „Syn zákona“ – sviatok vstupu do dospelosti. Keď má chlapec 13 rokov, je prvý krát slávnostne predvolaný k Tóre ako dospelý. Porov. FRANEK, J.: Judaizmus.Bratislava: Archa, 1991, s. 18.
[8] Sviatok svetiel alebo opätovného zasvätenia jeruzalemského chrámu z obdobia Makabejcov. Porov. FRANEK, J.: Judaizmus. Bratislava: Archa, 1991, s. 70.
[9] HECK, G.: Izrael. Praha: Vasut, 2002, s.47
[10] FRANEK, J.: Judaizmus.Bratislava: Archa, 1991, s.140
[11] Informácie dostupné na internetovej stránke http://nswas.org

Mgr. Jana Trajtelová
Katedra filozofie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava