Tragédiou k uzdraveniu


Kulcsár, D.: Tragédiou k uzdraveniu. In: Ostium, roč. 15, 2019, č. 2.


Bryan Doerries (ed.): The Theater of War: What Ancient Greek Tragedies Can Teach Us Today. New York: Knopf, 2015, s. 304.

Inšpiráciou pre vznik knihy The Theater of War: What Ancient Greek Tragedies Can Teach Us Today je nevšedný sociálny program, ktorý sa od roku 2009 až doteraz snaží pozitívnym spôsob ovplyvňovať špecifickú skupinu tvoriacu divadelné obecenstvo. Náplňou programu Theatre of War, ktorého zakladateľom je autor spomínanej publikácie, klasický filológ a tiež režisér, Bryan Doerries, je prezentácia antických tragédií pre armádne obecenstvo. Hlavným problémom, ktorému sa venuje tento program a rovnako aj kniha, je ľudské utrpenie, konkrétne špecifický druh traumy, t. j. post-traumatický stresový syndróm bývalých vojakov. Ten vzniká ako reakcia na hraničnú situáciu, kedy je človek v ohrození života alebo mu hrozí strata vlastnej integrity. Doerries sa snaží verejným čítaním rôznych antických tragédií zreteľne poukázať na vykupiteľský a terapeutický potenciál tohto klasického a zároveň nadčasového umenia. Akýmsi hnacím motorom celého programu je nádej, že antické tragédie sú stále živé a dokážu aj v súčasnosti otvoriť dialóg a pomôcť tak ľudom, ktorí sú danou traumou zasiahnutí. Cieľom knihy nie je jednoduchý opis týchto tragédií, ale snaha nájsť odpoveď na otázku: „Čo nám tieto príbehy hovoria o nás samých a o našich vnútorných zápasoch?“ (s. 12) Doerries sa nazdáva, že grécke tragédie nám dokážu pomôcť v tom, ako čeliť niektorým z najzložitejších problémov dnešnej doby.

Doerries začína úvod celej knihy otázkou, ktorú položil obecenstvu na jednom z predstavení Sofoklovej tragédie Aiás – Prečo Sofoklés napísal túto hru? Keď Doerries dostane odpoveď, že cieľom hry je predsa posilniť morálku, pýta sa nespokojne ďalej: „Čo je morálne posilňujúce na sledovaní oceňovaného bojovníka, ktorý upadá do šialenstva a berie si vlastný život?“ (s. 9) To, čo nás vnútorne posilňuje, je fakt, že Sofoklés nemaskuje a ani neromantizuje hrôzy vojny, ale otvorene ich prezentuje v ich celosti. Tak ako Sofoklés v tragédii Aiás, tak aj program Theatre of War otvára vnútorný dialóg medzi vojakmi a ich rodinami s cieľom pomôcť im vyliečiť rany, ktoré na ľuďoch zanechá vojna.

Gréci žili vojnou a po dekádach sústavných bojov jasne vedeli, čo vojna dokáže ľudom spôsobiť, no mali na ňu liek: jarný festival, ktorého centrom bola tragédia. Sofoklés nebol iba dramatikom, ale bol predovšetkým vojenským generálom, ktorý písal pre svojich mužov. Spomínaných predstavení sa zúčastňovala približne tretina populácie a ich cieľom bolo kolektívne smútenie. „Antickí tragici sa snažili dať hlas večným ľudským emóciám – utrpeniu a smútku. U divákov, ktorí zdieľali podobné emócie, tak prostredníctvom súcitu a porozumenia vznikalo hlboké prepojenie. Gréci prostredníctvom tragédie čelili temnote ľudskej existencie ako komunita“ (s. 44).

Recenzovaný titul môžeme zároveň považovať za Doerriesovu osobnú spoveď, pretože v ňom mapuje svoju vlastnú cestu plnú konfrontácií so smrťou a nešťastím, ktorá ho doviedla k (znovu)objaveniu sily a relevantnosti týchto starých antických hier. Práve táto nadčasovosť antických tragédií stojí za programom Theatre of War. Tento program bol síce pôvodne určený pre armádu, no neskôr sa kvôli celosvetovej popularite rozšírilo jeho pôsobenie aj medzi iné spoločenské skupiny – napríklad medzi väzňov či obete prírodných katastrof. Program zároveň nie je určený iba pre ľudí, ktorí sú traumou priamo zasiahnutí, ale tiež pre ich blízkych.

Z formálneho hľadiska je kniha rozdelená do niekoľkých častí. V prvých kapitolách sa Doerries snaží napraviť reputáciu antických tragédií, ktoré ľudia časom prestali brať vážne a vnímali ich skôr ako historickú starožitnosť než ako autentickú súčasť ich života. V ďalších častiach knihy nás sprevádza udalosťami, ktoré ho priviedli k rozhodnutiu založiť program Theatre of War. Neskôr prechádza ku konkrétnym spoločenským problémom, ktoré vznikajú ako následok vojny a násilia vo všeobecnosti (post-traumatický syndróm, problém smrti a eutanázie či tzv. syndróm alebo pocit viny preživších). Doerries ako študovaný klasický filológ pracuje s vlastnými prekladmi antických hier, ktorých slovník je upravený do takej podoby, aby dokázali osloviť súčasné publikum a maximalizovať emocionálny náboj týchto dávnych príbehov. Výber tragédií, s ktorými autor v knihe pracuje, je podmienený najmä vojenskou tematikou. Z tohto dôvodu analyzuje najmä antické hry ako Sofoklov Filoktétés (v kapitole PTSD is from BC), Aiás (v kapitole American Ajax), Aischylovho Pripútaného Prométhea (v kapitole Prometheus in Solitary) či Trachýňanky (v kapitole Heracles in Hospice).

Doerries nás v knihe presviedča, že využitie antickej tragédie je naozaj široké. Divadelné predstavenie Pripútaný Prométheus je napríklad určené pre väzenské prostredie, pričom sa snaží zmierniť napätie, ktoré panuje nielen v hierarchii dozorcov a väzňov, ale aj medzi dozorcami samotnými. Hra Trachýňanky je zase určená primárne pre lekárske prostredie, pretože postava zomierajúceho Heráklea, ktorý prosí svojho syna, aby ho upálil, otvára problém eutanázie a dialóg o emóciách sprevádzajúcich smrť. V našej recenzii sa však zameriame predovšetkým na Doerriesove spracovanie hry Aiás, pretože práve táto hra tvorí jadro celej knihy a bola zároveň aj prvým predstavením, ktoré odštartovalo program Theatre of War.

Skôr než prejdeme k „Doerriesovmu Aiásovi“, je potrebné vysvetliť, akým spôsobom autor vníma a rekonštruuje pôvodnú funkciu gréckej tragédie. Doerries vníma tragédiu ako príbeh, ktorého dej sa odvíja okolo hlavného protagonistu. Toho definuje prostredníctvom aristotelovského vymedzenia tragického hrdinu spájajúceho sa predovšetkým s gréckym pojmom hamartia, ktorý vo svojom pôvodnom význame znamená „minúť cieľ“ (s.16). Tragický hrdina je „dobrým a prosperujúcim jednotlivcom, ktorého skaza nastáva vďaka nejakej vonkajšej chybe determinujúcej jeho konanie alebo jeho charakter“ (s. 15). Ako klasický príklad takejto tragédie uvádza príbeh o Oidipovi. Oidipus nie je zlým človekom, no ako postava má v sebe istý defekt, nejaký nedostatok, ktorý ovplyvňuje jeho činy a privádza ho do záhuby – v tomto konkrétnom prípade ide (podľa Doerriesa) o grécky koncept hybris, teda o pýchu, ktorá je príčinou jeho pádu. „Inými slovami, tragédie opisujú postavy, ktoré robia chyby, a nie postavy, ktoré majú vrodené defekty“ (s. 16). Sú to ľudia ako my, lenže rozsah ich chýb priviedol do záhuby celé generácie. Niekedy pochybíme vedome, niekedy nevedome. Táto nevedomosť nás však nezbavuje zodpovednosti, ktorú za svoje konanie nesieme, a grécke tragédie sa odohrávajú práve v tejto „šedej zóne medzi ignoranciou a zodpovednosťou“ (s. 16). V tejto zóne sa nachádzame aj my, pretože „nie sme odsúdení na zánik, ale ani nie sme zbavení našich chýb“ (s. 16).

Zvrat v chápaní významu tragédie nastáva po zavedení Nového Zákona, keď sa termín hamartia začína prekladať ako hriech a nadobúda silný morálny aspekt. Doerries sa nazdáva, že tento posun vedie k odlišnému vnímaniu tragických hrdinov – jednotlivé postavy začíname súdiť a prestávame sympatizovať s ich osudom. Cieľom tragédie však nie je suché moralizovanie, tragédie nás predovšetkým vyzývajú. Vyzývajú nás, aby sme si všimli, kam naše správanie smeruje a aby sme dokázali zmeniť naše smerovanie, kým nebude príliš neskoro. V tom spočíva sila tragédií. Pomáhajú uzdravovať naše duše zdôrazňujúc, že nikdy nie je neskoro zvoliť si inú cestu a zachrániť sa tak pred katastrofou. Podľa Doerriesa majú „utešiť postihnutých a postihnúť pohodlných“ (s. 12).

Úloha antickej tragédie nie je iná ani v súčasnosti. Staro-novou úlohou tragédie je liečiť prostredníctvom katharsis. Za jednu z najväčších chorôb súčasnej civilizácie autor knihy považuje samozrejme vojnu a jej dôsledky ako také. Samotná trauma, ktorej sa Doerries a jeho program venuje, nie je len formálne označovanou diagnózou, teda post-traumatickým stresovým syndrómom, ale je to predovšetkým reakcia na vypätú situáciu, v ktorej ide často o holý život. Tento termín však budí pochybnosti, pretože ako Doerries píše, „označením tohto stav za poruchu vlastne patologizuje ľudí, ktorí majú normálnu reakciu na abnormálnu situáciu“ (s. 77). Toto označenie skoro vôbec nevystihuje to, čím vojaci v realite prechádzajú a čo determinuje ich duševné zdravie. Skutočným problémom je predovšetkým morálne zlyhanie, ktoré vojaci pociťujú (s. 78). K takémuto duševnému zraneniu dochádza najmä v situáciách, kedy je „bojovníkov zmysel dobrého a zlého prevrátený na hlavu, keď je svedkom, alebo sa cíti ako spolupáchateľ v niečom, čo ide proti jeho morálnemu kompasu“ (s. 78).

V kľúčovej kapitole celej knihy s názvom Americký Aiás (s. 84 – 111) Doerries opisuje prvé oficiálne predstavenie Theatre of War, ktoré sa v roku 2009 konalo v Kansase na žiadosť plukovníka Kevina Browna. Ten si spomína na stretnutie s vojakom, ktorý pociťoval spomínané „morálne zranenie“ a ktorý mu do istej miery pripomínal modernú verziu hlavného hrdinu Sofoklovej hry Aiás. Po tom, ako sa tento „moderný Aiás“ vrátil domov z vojny v Iraku, ho zakrátko opustila manželka. Veterán koná podobne ako Sofoklov hrdina – zviaže svoje psy a utlčie ich na smrť a následne spácha samovraždu. Z antických prameňov vieme, že Aiás je považovaný za najmocnejšieho bojovníka z Achájcov, od ktorého je silnejší azda len Achilles. Keď stráca svojho najlepšieho priateľa (Achillea), upadá do depresie a nespravodlivá prehra v súboji, ktorý vedie s Odyseom o Achilleovu zbroj, ho privádza do úplného šialenstva. Najmocnejší bojovník je zrazu pohltený slepou zúrivosťou a v návale hnevu pozabíja stádo dobytku. Keď si uvedomí, čo spáchal, v hanbe a smútku skoncuje so životom a napichne sa na vlastný meč. V tomto príbehu však nie je dôležitý iba samotný Aiás, resp. americký vojak-veterán, ale aj manželky vojnových veteránov. Na tie sa, podobne ako pri Sofoklovej Tekmese, prenáša časť tohto morálneho zranenia a stigmatizovaná je tak celá rodina.

Hra Aiás kladie dôraz na katarzné uvoľnenie, ktoré je odvodené z porozumenia a konfrontácie s najdesivejšími mentálnymi a fyzickými utrpeniami. Doerries si uvedomuje, že konfrontácia utrpenia práve tých najsilnejších antických hrdinov s problémami modernej doby ponúka divákom jedinečnú možnosť prehodnotiť svoje najtajnejšie a najdesivejšie myšlienky či pocity spájajúce sa so smrťou. Napriek tomu, že tieto pocity sú normálnou ľudskou reakciou, rozprávanie o nich je stále ešte tabu – ľudia, ktorí trpia takouto traumou, sa často boja vysloviť svoje myšlienky, či už zo strachu zosmiešnenia alebo z presvedčenia, že im nikto nepomôže. Či už sú to vojaci, dozorcovia alebo lekári, každý je – podľa Doerriesa – vystavený riziku morálneho zranenia. Práve grécke tragédie im môžu pomôcť odkryť tento problém a umožniť im o ňom otvorene diskutovať.

Nazdávame sa, že zatiaľ čo program je primárne určený pre vojenské publikum, kniha je určená pre každého, kto zápasí s istými neidentifikovateľnými pocitmi. Veríme totiž, že morálne zranenie existuje aj mimo vojnového poľa. S morálnymi zraneniami sa stretávame u duševne chorých, u obetí násilia, zanedbania či spoločenského alebo sociálneho útlaku. Každý z nás sa už ocitol v situácii, v ktorej neexistovala len jedna správna odpoveď. Sú situácie, ktoré je potrebné zvládnuť a v ktorých potrebujeme kompromisy, aby sme prežili. Nájdu sa aj také kompromisy, na ktoré nie sme s odstupom času hrdí, prinášajú pocit hanby a zväzujú nás nepokojnou mlčanlivosťou. Priznanie si viny je priznaním istého poškvrnenia. Je to pocit, ktorý je založený na ničivej myšlienke, že zlé veci sa dejú automaticky zlým ľudom. Práve v tomto momente vstupuje do hry umenie, pretože umenie poskytuje priestor, v ktorom ožíva neartikulovateľné. Tragédie nám dávajú hlas, aby sme vyjadrili to, čo cítime. Práve prostredníctvom nepriamej artikulácie týchto vnútorných problémov sa podieľajú na liečení a uzdravovaní celej spoločnosti. Ak nedokážeme vyjadriť to, čo nás ťaží, je ľahké „minúť cieľ“. A pokiaľ dokážeme odpustiť fiktívnej postave, dokážeme odpustiť aj sebe samému.

Na záver považujeme za potrebné zdôrazniť, že na to, aby sme si dokázali naplno vychutnať túto knihu, nemusíme byť klasickými filológmi a podrobne poznať antické tragédie. Dokonca nemusíme byť ani vojnovými veteránmi či obeťami širokej škály post-traumatických syndrómov. Stačí nám uvedomenie, že antické tragédie prinášajú nadčasové hodnoty, ktoré sú stále živé a sú súčasťou nášho každodenného bytia. Z tohto dôvodu si dovoľujeme publikáciu The Theater of War: What Ancient Greek Tragedies Can Teach Us Today dať do pozornosti aj slovenskému čitateľovi. Pre ešte autentickejší zážitok odporúčame audio verziu, ktorú prerozprával americký herec a bývalý vojak Adam Driver.

Bc. Dominik Kulcsár
Katedra filozofie a dejín filozofie
Filozofická fakulta Univerzity Komenského
Šafárikovo nám. 6
814 99 Bratislava 1
E-mail: dominik.kulcs@gmail.com

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *