Nestáva sa často, aby publikácie slovenských autorov vydávali české vydavateľstvá, a to ani pokiaľ ide o vysokoškolských pedagógov. Učebnica Sociálna psychológia pre učiteľov vyšla pod hlavičkou Univerzity Jána Amosa Komenského v Prahe a je autorovou štvrtou monografiou. Prof. PhDr. Ján Čech, CSc. vyštudoval jednoodborovú psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ďalšie vedecké smerovanie bolo úzko späté s policajnou problematikou, a to najmä v špecifickom zameraní na sociálnu psychológiu. Počas svojej odbornej vedecko-pedagogickej činnosti publikoval vyše 150 prác, vydal vysokoškolské učebnice a vedecké monografie (Úvod do policajnej psychológie. Bratislava: APZ 1998; Sociálna komunikácia pre políciu. Bratislava: APZ 2000; Vyjednávanie a branie rukojemníka. Bratislava: APZ 2000; Psychológia pre políciu a justíciu. Trnava: UCM 2005) a vzdelával množstvo vysokoškolských študentov u nás i v zahraničí. V súčasnosti pôsobí ako profesor na Katedre psychológie Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, kde prednáša Sociálnu psychológiu a garantuje študijný odbor.

Sociálna psychológia pre učiteľov je svojim obsahom určená „pre učiteľské odbory štúdia na filozofických a pedagogických fakultách, pre frekventantov postgraduálneho štúdia pedagogiky a psychológie, pre pedagógov, psychológov a takisto pre ďalších špecialistov, ktorí sú v úzkom vzťahu k psychologickým poznatkom a ich využitiu v pedagogickej praxi“ (s. 273).

Publikácia svojou štruktúrou predstavuje klasický príklad vysokoškolskej učebnice – autor sa v nej venuje jadrovým témam sociálnej psychológie zohľadňujúc však potreby cieľovej skupiny, ktorej je publikácia určená. Hneď v úvodnej kapitole vtiahne čitateľa do témy, ktorá sa bezprostredne týka každodennej skúsenosti jedinca. V rámci „sociálnej percepcie“ ako oblasti špecifického vnímania sociálnych objektov sa autor venuje vytváraniu obrazu o sebe samom ako i o druhých ľuďoch. Upozorňuje na omyly a chyby, ktorých sa pri týchto činnostiach dopúšťame a vysvetľuje zdroje pôsobenia týchto – často neuvedomených – mechanizmov. Čitateľovi ponúka praktické cvičenia umožňujúce pochopiť predložené fakty v súvislostiach týkajúcich sa napríklad pedagogickej činnosti.

Ďalšia kapitola sa venuje problematike fungovania jedinca v rámci väčších zoskupení, akými sú sociálne skupiny. Prostredníctvom jasných a zrozumiteľných príkladov objasňuje princípy skupinovej dynamiky, podstatu sociálnej role, zásady diskusie medzi členmi skupiny. Kladením doplnkových otázok umožňuje čitateľovi overiť si správnosť nadobudnutých vedomostí, ich vzájomných súvislostí a dôsledkov. Záver kapitoly (tak, ako vo všetkých ďalších tematických okruhoch publikácie) patrí vysvetleniu základných  pojmov, ktoré sa k téme sociálnych skupín vzťahujú.

Mimoriadnu a originálnu pozornosť venuje autor empatii, ktorá tvorí samostatnú tretiu kapitolu. Na vyše dvoch desiatkach strán upozorňuje na charakteristiku, ktorá je nevyhnutným predpokladom pre vznik, formovanie či udržiavanie sociálnych väzieb. V aplikačnej rovine rozoberá dôsledky absencie empatie v komunikácii, prípadne naopak, výhody jej prítomnosti pri aktívnom počúvaní druhého človeka. Venuje sa pojmom ako: autoritárstvo, dogmatizmus, kontroverzia,… a bližšie  špecifikuje znaky defenzívnej či suportívnej komunikácie.

Najútlejšiu časť knihy tvorí téma „Sociálnej kompetencie“, ktorá by inak mohla byť súčasťou kapitol opisujúcich iné sociálne zručnosti, prípadne osobnosť percipienta. Konštrukt sociálnej kompetencie autor vymedzuje voči príbuzným a súvisiacim pojmom, akými sú sociálna a emocionálna inteligencia, či interpersonálna inteligencia. Zároveň predstavuje pohľady viacerých odborníkov z oblasti psychológie na danú problematiku (sociálna inteligencia v ponímaní českého psychológa P. Říčana, alebo Američana L. L. Thurstona, schéma emocionálnej inteligencie H. Gardnera) ale napríklad aj dynamický model sociálnej kompetencie od M. Argyleho.

Problematikou osobnosti jednotlivca z pohľadu sociálnej psychológie sa autor zaoberá v kapitole „Osobnosť v sociálnom kontexte“.  Prechádza rozmanitými témami, a to od interpersonálnych potrieb osobnosti cez faktory príťažlivosti osoby ako takej pre jej okolie, ďalej opisuje sociálny status, identitu, či svedomie osobnosti. Osviežením kapitoly je predstavenie a praktické priblíženie správania jednotlivých typov osobností, ktoré študentom umožňuje spájať teoretické poznatky s praktickou skúsenosťou. Populárnou časťou sa nepochybne stane analýza toho, čo môže stáť v pozadí vzájomnej príťažlivosti ľudí.

Súčasťou interpersonálnych kontaktov je okrem vyššie uvedených pozitívnejších situácií aj „správanie, ktoré je zamerané na poškodenie druhého človeka“ (s. 131). Tomuto vymedzeniu v psychológii zodpovedá pojem agresia, ktorá tvorí náplň siedmej kapitoly. Autor rozoberá jej podstatu a charakteristiky, typy a činitele, ale i komplexné názory na agresivitu v podobe psychoanalytickej teórie S. Freuda, frustračnej teórie agresie J. Dollarda, teórie učenia A. Banduru, etologickej teórie K. Lorenza či   teórie posilňovania inštrumentálnej agresívnej odpovede A. H. Bussa. V rámci tejto témy autor ponúkol i praktické riešenie modelového stretnutia s verbálne agresívnym človekom a prostredníctvom súboru rád ponúka riešenie tejto pomerne frekventovanej životnej situácie.

Kapitola „Asertivita“ je typickým príkladom využitia praktických skúseností pre objasnenie teórie. Je zo všetkých častí knihy najdynamickejšia – podstata prezentovaných problémov je vysvetľovaná prostredníctvom súboru cvičení a príkladov. Čitateľ má možnosť oboznámiť sa s agresívnymi, asertívnymi a pasívnymi prvkami v komunikácii a ich ekvivalentmi v správaní jedinca. Autor poukazuje aj na prejavy manipulácie v komunikácii z pohľadu manipulátora i manipulovaného, vysvetľuje asertívne práva so súborom situácií zo života a predkladá najúčinnejšie asertívne techniky. Uvedením praktických príkladov autor vyzdvihuje potrebu absolvovať sociálno-psychologický výcvik pre budúcich učiteľov.

Ďalšou minimalistickou staťou publikácie, ktorej autor venuje pozornosť zrejme ani nie kvôli obsiahlosti, ako pre jej špecifickosť a výnimočnosť vo vymedzení voči ostatným prezentovaným témam, je kapitola s názvom „Transakčná analýza“.  Podstatu kapitoly tvoria informácie o teórii E. Berna, ktorá analyzuje pozície a roly, ktoré každý jednotlivec v spoločenskom styku zaujíma voči ostatným prítomným. Kapitola je obohatená viacerými nákresmi a grafmi, ktoré umožňujú názorne si predstaviť modelové situácie, či už doplnkových alebo krížových transakcií.

Desiatu kapitolu predstavuje analýza problematiky komunikácie ako procesu. Súčasťou tejto časti publikácie je množstvo tém, ktoré bývajú zväčša prezentované samostatne. Vzájomne na seba však nadväzujú, a tak atypické členenie autora nepôsobí rušivo.  V predmetnej kapitole sa teda spájajú informácie týkajúce sa klasických zložiek komunikácie spolu s návratom k témam transakčnej analýzy; autor ďalej opisuje charakteristiky verbálnej a neverbálnej komunikácie spomínajúc už prezentovanú empatiu či asertivitu. Pridáva ďalej pomerne širokú problematiku prosociálneho správania, pričom všetky tieto časti dopĺňa praktickými  príkladmi, ktoré tvoria charakteristickú a jedinečnú črtu celej publikácie.

„Sociálna interakcia a vplyv“ je oblasťou, ktorá sa venuje špecifikám prítomnosti druhých osôb (oblasť sociálnej facilitácie, deindividualizácie, zásahov prizerajúceho,  sociálneho vplyvu), ich vplyvom  na iných (konformita, poslušnosť, vzbury, sledovanie vplyvu menšiny…) ako i skupinovému rozhodovaniu (problém skupinovej polarizácie, skupinového myslenia…). Autor v tejto časti prezentuje aj najčastejšie využívané štýly riešenia konfliktov a fázy, ktorými konflikty prechádzajú . Vymedzuje ich ako situácie, ktoré stoja v opozite ku konformnému správaniu, pričom ich opäť dopĺňa o príklady z praxe.

Posledná kapitola patrí problematike celoživotného začleňovania sa jedinca do spoločnosti, ktoré reprezentuje pojem socializácia. Autor opisuje okolnosti, za akých sa jedinec učí sociálnym rolám, osvojuje si pravidlá fungovania spoločnosti, vytvára si prostriedky komunikácie s ostatnými členmi, ale takisto získava kontrolu nad sebou samým a tak ďalej.  Priestor venuje aj opisu prostredia, v ktorom socializácia prebieha, a to s akcentom na rodinu ako primárnu socializačnú jednotku. Úplný záver publikácie prezentuje autorov pohľad na hlavné výstupy z ponúknutých tém, čo je v kombinácii s viacjazyčným resumé a obsahom ďalším špecifikom najnovšej učebnice profesora Jána Čecha. Okrem samotnej faktografickej hodnoty má učebnica nesporné kvality v jej aplikačnom štýle prezentácie poznatkov, ktorý ocení najmä skupina študentov a tých, ktorí chcú nadobudnuté vedomosti prakticky využívať.