Čo ste študovali, kedy a prečo?
Vyštudoval som anglickú a americkú literatúru. Doktorát mám tiež z americkej literatúry a anglického jazyka, vrátane amerického umenia. Dizertáciu som písal o Nathanielovi Hawthornovi, americkom spisovateľovi 19. storočia.

Spomínali ste americké umenie. Európania sa na americké umenie pozerajú z iného uhla pohľadu než Američania. Vnímate tú odlišnosť?
Umelci  sa v Amerike začínali objavovať až v 19. storočí, pretože puritáni a ľudia, ktorí sa postupne usadzovali v Amerike, sa o umenie príliš nezaujímali. Súčasťou protestantského náboženstva je aj to, že odmieta religiózne výtvarné umenie. Ale v 19. storočí začali americkí umelci chodiť do Talianska a Paríža a študovali tam výtvarné umenie.

Patríte ku generácii, ktorá bola mladá počas vojny vo Vietname. Čo ste vtedy robili?
Bol som jedným z mála tých, ktorí sa vyhli odvodu, takže som šiel na jeden a pol roka do väzenia. Bolo to ešte predtým ako som šiel na vysokú školu. V šesťdesiatom deviatom som mal 18 rokov a odmietol som vstúpiť do armády, môj súd sa konal v sedemdesiatom a do väzenia som nastúpil v roku 1972.

V tom čase boli v Československu vo väzeniach mnohí intelektuáli a atmosféra bola možno veľmi podobná. Ako bolo v tom vašom väzení?
V porovnaní s Čechmi a Slovákmi som to mal asi ľahšie. Federálna väznica v Spojených štátoch je totiž veľmi humánna. Nemal som nejaké zlé skúsenosti; pracoval som na farme, kde som dojil kravy, mohol som tam čítať knihy a študovať. Tesne pred odchodom do väzenia som sa stal kresťanom, takže som mal príležitosť študovať tam teológiu a Bibliu.

Koľko ľudí ako vy tam vtedy bolo?
Vcelku dosť. Vo väznici, v ktorej som bol, nás bolo asi desať takých, ktorí sme sa vyhýbali odvodu a väčšinou sme boli spolu na farme.

Zdá sa, že ten konflikt vtedy rozdelil Ameriku, ale dnes sú za hrdinov považovaní jednak tí, čo šli bojovať za vlasť, ako aj tí, ktorí sa rozhodli neísť bojovať.

Nemyslím, že by ma veľa ľudí vnímalo ako hrdinu. Určite sa takí nájdu, ale my nemáme žiaden pamätník(smiech). Niektorí Američania, kvakeri alebo ľavičiari, by zrejme obdivovali, čo som urobil, ale všeobecne sa už o tom nehovorí. Myslím, že ľudia ako Václav Havel, ktorí boli počas komunizmu vo väzení z politických dôvodov, sú skutoční hrdinovia. Ak by som kandidoval v nejakých voľbách, asi by ma kvôli tomu volilo len málo ľudí.

Ako toto obdobie ovplyvnilo váš neskorší život?
Myslím, že to malo na mňa veľký vplyv, hoci je niekedy ťažké povedať, v čom presne. Keď som sa vrátil z väzenia, cítil som sa veľmi previnilo a nevedel som prečo. Je to psychológia – ako keby z vás pobyt vo väzení robil kriminálnika. Takže bolo ťažké vrátiť sa späť do spoločnosti. Keď som šiel na vysokú školu mal som dvadsaťdva rokov, bol som po „kriminále“ a bolo to ťažké.

Keď ste šli na vysokú školu, boli ste už rozhodnutý, že sa chcete stať učiteľom?
Najprv som sa chcel stať pastorom. Ale myslím, že Boh mi potom dal jasne najavo, aby som to nerobil. Takže som prestúpil z biblistiky na angličtinu, čo ma zaujímalo a bavilo.

Prečo?
Vždy som veľa čítal a miloval som literatúru. Mobyho Dicka som prečítal, keď som mal jedenásť a ako chlapec som čítaval Thomasa Hardyho a veľmi sa mi to páčilo.

Na vašej škole učíte literatúru 19. storočia. Ako ju vnímajú vaši študenti?
Učím na malej škole, takže musím učiť rôzne veci. Americká literatúra je pre Američanov zaujímavá – a osobitne tá z 19. storočia, čo by sa podľa mňa páčilo aj Slovákom – pretože v nej dokážu objaviť svoju minulosť, to, kým sme boli a kým sme. Ak už viac nie som Brit, čo potom znamená byť Američanom? Túto otázku si ľudia skutočne kladú. Myslím, že mnohí moji študenti to dokážu lepšie pochopiť práve cez literatúru.

A akí ste, Američania?
Sme veľmi individualistickí. Amerika vyzdvihuje individualizmus. Ako sme sa k tomu dopracovali? Američania sú objavitelia. Prečo dávame tak veľký dôraz na objavy? Prečo je to také dôležité? Myslím, že mnohé z toho je tu preto, že sme ľudia, ktorí nemajú minulosť. Sme tak trochu ponechaní na seba samých. Preto je pre mladých Američanov zaujímavé objavovať americkú literatúru.

Čím je to, že sa americká literatúra a jazyk začali nápadne odlišovať od britskej?
Lebo je medzi nimi oceán (smiech). Pre americkú literatúru je dôležité to, že sme sa rozhodli, že nebudeme Európania. Takže aj mnoho aspektov našej histórie tvorí rebélia proti Európe. V 19. storočí sa vnímajú Američania ako niečo nové a odlišné. Preto sa často v americkej literatúre vykresľovala Európa ako zlá a Amerika ako tá dobrá, nevinná. Čím viac smerujete v americkej literatúre na západ, tým viac sa blížite k niečomu novému. Nechávate za sebou myšlienky minulosti a objavujete novosť.

Ostala v Američanoch táto averzia?
Nie. V literatúre 20. storočia idú ľudia často opačným smerom, na východ, aby našli niečo staré. Idú späť ku koreňom. Kurz, ktorý teraz vyučujem na Slovensku, je o amerických spisovateľoch, ktorí sa vrátili do Európy. Hovorím študentom, čo to pre nich znamenalo, čo objavili a ako to na nich zapôsobilo. Dúfam, že keď tie diela budú čítať práve tu, budú inak premýšľať o tom, čo znamená byť Američanom a vrátiť sa späť.

A francúzsky postštrukturalizmus? Zapôsobilo to aj na Ameriku?
Určite. Istým spôsobom je to pre Američanov aj príbuznejšie, pretože chceme byť „moderní“. Vždy sme takí boli, pretože my nemáme minulosť, ktorá by nás od modernosti uchránila. Trochu nás to zaiste ochudobňuje, lebo naši romantickí spisovatelia nemajú materiál z antickej minulosti, ku ktorému by sa mohli vyjadrovať. Ako potom napíšete stredoveký román v Amerike? A môžete písať romantickú literatúru, ak nemá žiadnu minulosť? Preto to u nás nikdy neuspelo.

Časopis U. S. News umiestnil Covenant College na deviate miesto medzi školami tohto typu v USA. Je to dobrá škola?
Áno, a myslím si, že sa stále zlepšuje. Covenant College je škola odlišná od väčšiny iných škôl v Spojených štátoch, pretože je kresťanská. Všetci naši študenti sa hlásia ku kresťanstvu. Je to podmienka prijatia. Môžete u nás študovať buď ak ste kresťan, alebo ak sú kresťanmi aspoň vaši rodičia. Každý predmet, ktorý sa u nás študuje, chceme vidieť ako súčasť Božieho stvorenia. Kresťanstvo je u nás implicitné a explicitné zároveň. Myslím si však, že to, čo nás robí skutočne kresťanskou školou, nie je ani tak to, že všetci naši študenti študujú Bibliu, ale skôr, že všetko, čo študujeme, študujeme v kresťanskom porozumení.

Ako to myslíte?
Študujem literatúru, lebo literatúra je niečo, čo ľudia robia preto, že sú stvorení na obraz Boha. A Boh sám nám dáva príbehy, ukazuje sa nám v biblických príbehoch a my používame príbehy tiež na to, aby dávali určitý zmysel. Rozprávame príbehy, aby sme lepšie pochopili náš život.

Existuje takýto prístup aj na iných školách?
Covenant College je súkromná škola a ako súkromná škola si to môže dovoliť. Neviem si predstaviť takýto prístup na štátnych školách. Na nich môžete mať teologické fakulty a môžu na nich učiť veriaci ľudia, ale ich účelom nemôže byť vyučovanie kresťanstva. Je tam dôležité podať materiál a ak ste naozaj kresťanom, tak sa to implicitne prejaví aj v spôsobe vášho štúdia.

Už niekoľko rokov navštevujete Slovensko. Ako ste sa tu vôbec dostali?
Naša škola začala spolupracovať s Trnavskou univerzitou, ktorej ponúkla ekonomické štúdium v deväťdesiatych rokoch a potom sme tu začali chodievať. Štúdium ekonómie už dnes neexistuje, ale naši študenti tu napriek tomu stále prichádzajú. Okrem toho sú tu aj iné prirodzené prepojenia.

Druhýkrát ste tu aj so skupinou študentov. Ako ste ich presvedčili, aby prišli?
Nepresviedčam ich. Trvalo mi štyri roky, aby som mohol opäť prísť, pretože nebol dostatok študentov, ktorí by mali záujem. Dúfam, že to bude pravidelnejšie a bol by som rád, keby mala Covenant College v študijnom programe zahrnutý aj program o strednej Európe. Práve pracujeme na tvorbe kurzov ako História Habsburgovcov alebo Americkí spisovatelia v Európe, o ktorom sme už hovorili. Na ich základe by tu naši študenti mohli robiť prax a rád by som ich videl učiť tu angličtinu ako cudzí jazyk.

Prečo stredná Európa?
Je tu veľa vecí, ktorým sa môžu venovať. Stredná Európa je fascinujúca. Pochádza odtiaľ mnoho historických a filozofických otázok, ktoré stojí za to študovať. Napríklad Herderova myšlienka národnosti a národných štátov, čo je v tejto časti sveta skutočne dôležité. A potom je stredná Európa zaujímavá i preto, že ste tu mali ríše, ktoré boli mnohonárodné a, obzvlášť po 1. svetovej vojne, sa u vás vytvorili národné štáty.

A prečo Slovensko?
Myslím, že Československo a Juhoslávia sú fascinujúce krajiny, keďže boli mnohonárodnými štátmi, ktoré vznikli po vojne a potom sa rozpadli. Československo pokojnou cestou, Juhoslávia zas s veľkými ťažkosťami. Celkovo je teda myšlienka národa a národnosti v strednej Európe veľmi príťažlivá. Je tu veľa vecí, ktoré sa dá študovať a ktoré moji študenti využijú.

Ich podmienky pre štúdium sú však oproti Amerike dosť rozdielne. Ako sa s tým vysporiadali?
Myslím, že si to skôr vychutnávajú (smiech). Keď som tu bol pred štyrmi rokmi, internet bol iba v internetových kaviarňach, teraz ho máme priamo v hoteli, takže môžeme využívať zdroje z našej knižnice v Covenant College online. Dnes je omnoho jednoduchšie študovať hocikde, práve vďaka prístupu k materiálom. Takisto je oveľa jednoduchšie ignorovať všetko naokolo a sústrediť sa na prácu.

V poslednom období sme svedkami aj toho, že študenti využívajú internet aj na sťahovanie seminárnych prác.

Máte aj vy takéto skúsenosti?
Samozrejme. U nás sú dva spôsoby, ako sa s tým vysporiadať. Jeden je apelovať na študentov ako na kresťanov, že Boh od nich chce, aby boli vo svojej práci poctiví. Druhý je stať sa veľmi dobrým policajtom. V Amerike študenti odovzdávajú práce elektronicky a existuje software, ktorý porovnáva práce s databázou iných prác, ktoré už boli napísané a odovzdané. Ak sa nájde určité percento informácií, ktoré sa zhodujú, študent môže byť obvinený z plagiátorstva. Na našej škole to nerobíme, pretože vieme, že sami sme hriešni a našou úlohou nie je naháňať hriešnikov. Skúšame to radšej prvou cestou a usilujeme sa vytvárať atmosféru dôvery.

Na Covenant College vyučujete aj film. Ako sa pozná dobrý a zlý film?
To je dobrá otázka. Ale je ťažké na ňu odpovedať.

Tak inak, prečo je dobrý film dobrý? Je to o príbehu alebo o spôsobe, akým ho režisér „vyrozpráva“?
Myslím že kvôli obom súčasne. V umení – a vo filme tiež – je dôležité sprostredkovať víziu dobra a zla. Nechcem tým nejako definovať umenie, ale umenie by malo reflektovať  hriešnosť a spravodlivosť a nevyhýbať sa ani jednému z nich. Asi tak ako to robil Shakespeare. Nikto by predsa nechcel byť Jagom, ale rozumieme mu a sympatizujeme s ním. U Hitchcocka je to podobné. Cary Grant, vo filme Na sever severozápadnou cestou, tiež nie je dokonalý hrdina. Je dvakrát rozvedený a má svoje problémy, ale napriek tomu ostáva predsa len hrdinom. Mohli by sme začať aj tým, že filmy sú populárne a teda, ak má byť film dobrý mal by byť aj populárny. Mám rád Stevena Spielberga, lebo dokáže vypovedať hlboké veci a zároveň vie byť populárny. To isté vidím aj u Alfreda Hitchcocka, ktorý bol aj populárny a robil aj skvelé filmy. No páči sa mi aj Andrej Tarkovský. Síce nebol populárny, ale o to viac hlboký.

Aké je to s európskym filmom v Amerike?
Väčšina Američanov ich nepozerá, čo je smutné. Je im totiž zaťažko sledovať filmy s titulkami. Neradi čítajú(smiech). Myslím, že európske filmy sú omnoho viac intelektuálne, nie je tam veľa deja, kamera väčšinou ostáva na mieste a pozoruje, zatiaľ čo v amerických filmoch sa dejú veci veľmi rýchlo a Američania majú radi, keď veci lietajú do vzduchu.

V Gibsonovom Umučení mali tak trochu z každého. O filme sa viedla veľká diskusia. Ako ste videli ten film vy? 
Vo väčšine filmov o Kristovi nie sú scény s ukrižovaním vôbec realistické. Ježiš tam rozpráva z kríža v dokonalej extáze. Mel Gibson nám ukázal veľmi realistickým spôsobom, ako vyzerá ukrižovanie. Nie je to nič príjemné a vnímam to ako službu, ktorú nám týmto Gibson preukázal. Bol to prvý film, ktorý ukázal, aké otrasné je ukrižovanie v skutočnosti. Je však komické, že niekto, kto bol hrdinom vo filmoch ako Šialený Max, by mohol byť tým pravým, kto nám ukáže, ako v skutočnosti vyzerá ukrižovanie.

A americký film?
Zaujímavý je JFK od Olivera Stona. Používa montáž dokumentárnych a hraných sekvencií, takže nikdy v skutočnosti neviete, či sa dívate na realitu alebo na fikciu. Chce tým povedať, že svet, v ktorom žijeme, sa zdá byť svetom, v ktorom je len jedna kamera. Ale v skutočnosti to tak nie je. Jestvuje veľa „kamier“, veľa „perspektív“ a veľa rôznych pohľadov na veci. História používa len jeden „objektív“ na veci, ktoré mohli byť kedysi videné rôzne.

Máte aj odpoveď na nejakú otázku, ktorú som vám nepoložil?
Ani nie. Alebo predsa. Môj prapradedo je pochovaný v Olomouci.

Za rozhovor ďakuje Martin Vydra.