Poľský básnik Czeslaw Milosz sa narodil 30. 6. 1911 v Litovských Štetejnách a zomrel 
14. 8. 2004 v Krakove, kde je aj pochovaný. V roku 1980 získava Nobelovu cenu za literatúru a jeho meno je zapísané do zoznamu Spravodlivých medzi národmi v Izraelskom Jad Vašem. Pre slovenského a českého čitateľa je Milosz známy predovšetkým ako básnik. S jeho poéziou sa mohol čitateľ oboznámiť predovšetkým z rozsiahlych výberov aj samostatných básnických zbierok básní v próze Psíček pri ceste (1999) a To (2003). Podľa autobiografického románu Údolie Issy (česky 1993) natočil v roku 1982 režisér Tadeusz Konwicki rovnomenný film. Politický apokryfZotročený duch (česky 1962), ktorý autor napísal v exile, obsahuje portréty štyroch jeho kolegov, ktorí v päťdesiatych rokoch pritakali „démonovi súhlasu“, ale zároveň je brilantnou analýzou zotročujúcej podmanivosti totalitného myslenia.

Výber z Miloszovej tvorby Saligia a iné eseje poskytuje náhľad do dvanástich tematicky značne odlišných esejí a troch verejných prejavov (Reč prednesená na svetovom stretnutí básnikov pri prevzatí Nobelovej ceny za literatúru a po obdržaní čestného doktorátu).

V eseji Saligia (označenie predstavuje začiatočné písmena siedmych hlavných hriechov – superbia-pýcha, avaritia-lakomstvo, luxuria-telesná nečistota, invidia-závisť, gula-obžerstvo, či opilstvo, ira-hnev, acedia-lenivosť) autor poukazuje na stredovekú diferenciáciu ťažkých hriechov, ktorú však prvý krát vypracovali 
už v 4. storočí egyptskí pustovníci. Samotný pojem Saligia rozšíril v 12. storočí Henrich z Ostie, ale v spomínanom období mu konkurovala aj slovná hračka siiaagl či iné verzie. Saligia sa osvedčila práve kvôli najlepšej mnemotechnickej pomoci a za svoje rozšírenie vďačí predovšetkým jezuitom v období protireformácie.

Čo má Saligia spoločné s naším obdobím?

Czeslaw Milosz nám nesprostredkúva len historický vývin pojmu, ale aj morálnu rovinu určitého priestupku s historickým presahom a konečným dopadom na našu dobu.

Na ilustráciu uvádzam úvahu, ktorú načrtol pri acedii: „Objavil sa priemerný človek, ktorý vie čítať a písať, jazdiť na motocykli, alebo riadiť automobil, zároveň však nie je schopný žiadneho duchovného vypätia a poddáva sa diktatúre polointeligentov, ktorí mu pchajú do hlavy falošné hodnoty…“ (s. 128)

Autor je obzvlášť citlivý na hrozbu totalitných režimov, ktoré vo svojom živote zažil a práve Saligia je zdvihnutým prstom modernému človeku, aby nezabudol a hlavne nepodľahol, pretože naša epocha je vekom oblúd, ktoré boli v ľudstve (ako celku) dosiaľ videné iba zriedka (s. 129).

V eseji Erózia náboženského vedomia z roku 1998 vidíme snahu autora nájsť odpoveď na závažnú otázku: Prečo až v našom 20. storočí na nás doľahla kríza spočívajúca v tom, že len s veľkými obtiažami dokážeme porovnať náboženské predstavy s vedeckými pojmami

Milosz sa ukáže ako teologicky zrelý človek, pretože keď sa (človek) hriechom odlúčil od Boha a bol vyhnaný z raja, stal sa bytosťou, ktorá trpí „nedostatočnosťou“ svojej existencie. Opäť nadväzuje na Dostojevského myšlienku z Diablom posadnutých (teda Besov) „Ak nieto Boha, všetko je dovolené“ spojenú s výstražným apelom pre celé ľudstvo. Komunizmus i národný socializmus, znamenajú okamih, keď vedecký svetonázor opúšťa pracovne učencov a začína pôsobiť na ľudské masy dovtedy ovládané náboženstvom (s. 141). Z myšlienky jasne zarezonuje varovanie človeka pred nebezpečenstvom straty toho najvzácnejšieho, čo človek má – jeho slobody.

V závere upozorňuje na neustály boj medzi sacrum a profanum, ktorý neprebieha len v našom okolí, ale aj v nás samých. Odhaľuje dva druhy poznávania: racionálne a „iný druh poznania, charakteristický pre náboženstvo.

V eseji o Nemorálnosti umenia upozorňuje na „podriadenosť“ umenia akémukoľvek štátnemu režimu, ktorý „je majiteľom jazyka“, pričom môže dávať (a aj dáva) slovám význam podľa toho, ako sa mu to zapáči (s. 156).
V Dehumanizácii umenia ústami José Ortega y Gasseta uvažuje Milosz nad „novodobou črtou nového umenia“ spočívajúcou v tom, že rozdeľuje verejnosť na dve kategórie: na tých, ktorí rozumejú a tých, ktorí nechápu.

Je pozoruhodné pozorovať Gassetove rozdelenie umenia.

Umenie pre vyššie vrstvy, kde hlavnú úlohu zohráva forma a plebejské umenie, ktoré sa sústreďuje na reálie. Premiešaním týchto skupín a narušením hierarchie umenia vzniká umenie nové, ktoré im (umelcom) poskytlo omnoho väčšie šance, ako to staré (s. 162). Aby sme v minulosti mohli na niekoho zapôsobiť, bolo nevyhnutnosťou oplývať aspoň štipkou talentu, pretože hodnotiace kritériá boli nastavené vysoko.

Nakoľko sa kritériá približovali k dokonalosti?

Hodnotiace kritéria mali k dokonalosti ďaleko, ale akonáhle sa rozpadli aj ich zvyšky, na obzore sa objavilo „dehumanizované“ umenie a aj tá najväčšia odvaha či najväčšia angažovanosť dnes podľa Milosza neznamenajú nič iné než najväčšiu priemernosť. Čo by možno na súčasné umenie povedal Rembrandt či Magrit?

Prečo je v umení hierarchizácia nevyhnutná? Ak zrušíme v umení hierarchiu na veci podstatné a nedôležité tak, ako ich vníma „normálna“ ľudská prirodzenosť, následky sa nemusia dostaviť okamžite, ale bude to krok smerom ku všeobecnému chaosu – a ktovie – nakoniec možno aj ku kolektívnemu šialenstvu (s. 166).

Posledná esej, ktorá ma zaujala a ktorej sa budem venovať podrobnejšie, má názov Konfesijný štát. Reč je o Poľsku a katolíckej cirkvi. Milosz si všíma mladú generáciu a jej potrebu viery, ale je to viera vykorenená, hľadajúca, ktorá sa nemusí identifikovať s kresťanstvom (s. 167).

Neprestáva poukazovať na dôležitosť katolíckej cirkvi, ktorá získala vysoký morálny kredit už počas druhej svetovej vojny a v priebehu nasledujúcich štyridsiatich rokov počas ateistickej vlády, ktorá sa snažila zmazať hranicu medzi dobrom a zlom pomocou zmätenia jazykov. No bola to cirkev, ktorá tomu dokázala zabrániť pripomínaním základných hodnôt a najprostejšieho stále pravdivého rozlišovania (s. 168).

Autor sa nezaobíde bez toho, aby sa nepokúsil diferencovať katolícku cirkev. Poukazuje na dvojakú cirkevnú hierarchiu – na cirkev kardinála Wyszińského a cirkev kolaborantskú, ovládanú „komunistami“. V závere eseje Milosz uvažuje o tom, do akej miery sa má cirkev angažovať v živote „obyčajného“ Poliaka tak, aby sa ľudia nemuseli kňazov báť, pretože to nie je dobré znamenie (s. 169).

Eseje tematicky spájalo umenie či náboženstvo. Okrem nich obsahuje výber aj „nadčasové“ eseje venované Dostojevskému, Šestovovi, Swedenborgovi či Sartrovi, v ktorých sa zaoberá možnými vzťahmi medzi nimi.

Výber z esejistickej tvorby Saligia a iné eseje je pokusom vytvoriť nepriamy portrét Czeslawa Milosza ako pôvodného mysliteľa vyrastajúceho z poľských a litovských koreňov, ktorý sa originálne zamýšlal nad aktuálnymi otázkami našej doby a usiloval sa im porozumieť.

Čítanie Miloszových esejí (ako sa píše na záložke knihy) je mimoriadne aktuálne práve dnes, lebo samotný autor nikdy nenadbiehal módnym smerom a tendenciám, po ktorých zostáva pachuť ako „po opici“, ani sa nesnažil podľa vlastných slov „štvať sa za epochou ako chrty pri dostihoch za umelým kovovým zajacom.“ V tom je jeho jedinečnosť.

Mgr. Janko Mičko 
5. ročník, odbor Filozofia
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava