Dojčár, M.: Reaktualizácia významu. In: Ostium, roč. 11, 2015, č. 1.
Milan Špak, ArtD., vystupuje z hlavného prúdu súčasnej výtvarnej produkcie svojou citlivou pozornosťou k významu výtvarného artefaktu, niekedy prehliadanému, inokedy, aj keď sporadicky, spochybňovanému. Proti „plochej“ tvarovosti a farebnosti zameranej na efekt poukazuje na viacrozmernosť umeleckého diela, najmä na jeho významovú vrstvu ukrytú pod materiálnym a tematickým povrchom artefaktu. Význam výtvarnej výpovede nie je a priori daný, aj keď môže byť vopred autorom naznačený a semioticky viac alebo menej čitateľný, ale význam sa odkrýva alebo aj utvára v akte estetickej kontemplácie, keď recipient, viac-menej vedome, vstupuje do procesu komunikácie s výtvarným dielom a vytvára preň predpoklady sám v sebe.
Obraz, rovnako ako každý kultúrny produkt a napokon každý ľudský jav, v sebe vždy nesie význam. Prítomnosť významu či zmysluplnosť je charakteristickým znakom ľudských fenoménov, znakom, ktorý ich odlišuje od mimoľudských skutočností. Význam je čosi ako posolstvo alebo odkaz diela, avšak posolstvo, ktoré je variabilné: umelecké dielo môže niesť viacero významov – nech už ide o význam/y, ktoré doň explicitne či implicitne vkladá jeho autor, alebo význam/y, ktoré v ňom objavuje jeho divák.
Ambíciou Milana Špaka je výtvarným jazykom poodhaliť hlbšiu dimenziu významu ukrytú pod fenomenálnou vrstvou formy a farby, alebo inak, azda presnejšie, uviesť diváka do estetickej kontemplácie, naviesť ho, aby vstúpil do „dobrodružstva odkrývania významu“.
Odkrývaniu významu slúžia hermeneutické nástroje porozumenia. Jedným z nich je meditácia obrazu. Špakov maliarsky prejav, charakterizovaný olejomaľbami na plátne a dreve, prevažne monochromatickými maliarskymi cyklami pohybujúcimi sa na hranici abstrakcie, sa ponúka ako podnet pre uplatnenie práve tejto hermeneutickej metódy porozumenia.
Meditáciu obrazu možno zaradiť medzi hermeneutické prístupy zamerané na recipienta. V súčasnej kultúre obrazu nachádza táto forma meditácie nové ocenenie.
Pri meditácii obrazu je predmetom obraz. Zo strany recipienta sa vyžaduje, aby ustálil pozornosť na meditovanom objekte po istý čas, inými slovami, aby dovolil obrazu na seba pôsobiť. Obraz neanalyzuje ani neskúma, iba ho pokojne, trpezlivo a so záujmom pozoruje. Keď takto sám v sebe vytvára podmienky pre odkrytie významu, nebadane vstupuje do „dobrodružstva interpretácie“, kde on sám hrá hlavnú rolu.
Význam v chápaní Milana Špaka však nie je celkom subjektívny. V konečnom dôsledku sa nejakým spôsobom vzťahuje ku kráse ako existenciálnej potrebe človeka. V nej, v kráse sa zrkadlí posvätno (sacrum) ako kráse vlastný, inherentný a súčasne transcendentný zdroj. „Vtelenie“ sacrum v kráse je potom Špakovi osobitným spôsobom dostupné v metamorfózach prírody a v sakrálnom umení východnej proveniencie. Príroda a sakrálne umenie takto predstavujú dva ústredné pramene inšpirácie autora.
doc. PaedDr. Martin Dojčár, PhD.
kurátor výstavy
Výber z maliarskej tvorby autor predstavil v období od 10. 2. do 8. 3. 2015 vo výstavných priestoroch galérie Bašta Východoslovenského múzea v Košiciach na výstave s názvom Laudate.
Fotodokumentácia: Lea Grupáčová a archív autora
