Úvod
Jednou z motivácií študovať psychológiu bolo dozvedieť sa tajomstvo, ktoré je späté s našou existenciou. Poznať ľudskú dušu a svet. Počas štúdia som spoznal jednotlivé psychológie osobnosti, dozvedel som sa, z akých funkcií a mohutností psychika ako celok pozostáva, počas štúdia psychoterapie som sa dozvedel, ako jednotlivé školy chápu a pristupujú k človeku v procese liečby jeho duše. Filozofia sa vtedy v rámci psychológie neučila, resp. keď bola spomenutá, len v súvislosti s metodikou, akou sa v antike či stredoveku a novoveku pristupovalo k psychickým zvláštnostiam a ochoreniam. O filozofii výchovy nepadlo ani slovo. Prečo aj? Čo to vlastne je?
V ďalšom procese výučby, pokiaľ študent chce pokračovať v psychoterapii či poradenskej psychológii, si vyberá z mnohých terapeutických štýlov a vstupuje do výcviku a ďalšieho vzdelávania. Obyčajne si vyberá výcvik, ktorého štýl myslenia a prístupu k ľuďom je mu blízky. Prípadne staví na istotu a vyberie si tradíciu, teda psychodynamický výcvik. Každá psychoterapeutická škola má svoju doktrínu, ktorá je pozadím porozumenia a prístupu k ľuďom. Frekventant si ju osvojuje, verí jej, žije ňou a následne v práci s klientmi ju odovzdáva ďalej. Výcviková skúsenosť je tak silná, že sa dá povedať, že príslušný typ porozumenia i prístupu k životu a k svetu, ktorý stojí v jej teoretickom pozadí, tvorí a zostáva podstatnou časťou identity človeka, ktorý výcvik absolvoval.
Už počas štúdia som sa prostredníctvom prednášok profesorky Anny Hogenovej na Pražskej psychoterapeutickej fakulte priblížil k tomu, čo znamená filozofia a čo znamená filozofovať, a uvedomil som si, že všetka psychológia, psychoterapia, ako i samotná veda majú svoj základ vo filozofii a z filozofie vychádzajú. A to napriek tomu, že filozofia je v rámci štúdia psychológie ponímaná ako vedľajšia vec, resp. psychológia ju vníma ako dejiny názorov na „objekt“, ktorým je duša, a na dejiny prístupu k duševným zvláštnostiam a ochoreniam, teda dejiny metódy. Zároveň som si uvedomil, že psychoterapia i celá jej tradícia vychádza z tzv. subjekt-objektového rozvrhu sveta.[1] Nielen to. Uvedomil som si, že psychoterapia a psychológia si tohto svojho dejinného určenia vôbec nie je vedomá, nakoľko filozofiu vo vzťahu k sebe považuje za históriu metódy. Za relikt, ktorý neustálym vývojom ostal definitívne minulosti.[2]
Konflikt a riziko psychoterapie
Z toho, že si psychoterapia nie je vedomá svojho základu, z ktorého vzišla, pre ňu vyplývajú nasledujúce dôsledky a riziká. V psychoterapii sa od začiatku stretávame s ľudským bytím. Človek sa v bezpečnom a dôvernom vzťahu otvára, stáva sa neskrytým, máme dočinenia s najhlbšou intimitou, s najhlbšími tajomstvami. Človek sa v dôvernom spolubytí ukazuje tak, ako v pravde je. Spätne sa psychoterapia toto bytie snaží uchopiť, teoreticky zakotviť. Tento pokus urobili všetky významné psychoterapeutické systémy a trvá dodnes. Tým ale, že si psychoterapia nie je vedomá svojich koreňov, toho, že jej porozumenie ľuďom i svetu vychádza zo subjekt-objektového rozvrhu, sa dostáva do zásadného vnútorného konfliktu. Sama, ašpirujúc priblížiť sa vede, snaží sa uchopiť ľudské bytie prostredníctvom konštruktu, systému. Snaží sa v zásade uchopiť to, čo je svojou najvlastnejšou a najprirodzenejšou povahou neuchopiteľné.[3] Tým však nevyhnutne ľudskú existenciu redukuje. Ľudský život a živá skúsenosť je popísaná všeobecnými pojmami, všeobecno sa rozprestiera terapeutickými teóriami. Následne je živá ľudská skúsenosť interpretovaná a je pochopená prostredníctvom tohto všeobecna. To, ako popíšem neskôr, môže mať pre liečbu a zdravie ľudskej duše ďalekosiahle dôsledky.
Domnievam sa, že existujú dva základné dôvody pre to, že dnes existuje vyše 400 psychoterapeutických škôl.[4] Tým vedľajším je, že ľudská existencia je rozmanitá a nevyčerpateľná. Vždy sa na ňu môžeme pozerať z rôznych rovín. Tieto roviny sú psychoterapeutické smery. Hlavným dôvodom je spomínaný rozpor. Sú tu neustále pokusy uchopiť ľudské bytie konštrukčným spôsobom. Neustále snahy pojmovo uchopiť „procesy“ v ľuďoch, ich city, ich myslenie, ich bytie. Stále znova vzniká terapeutická reč. Psychoterapia má vyše 400 „rečí“. Nevytráca sa nám v tom živý človek? Tento rozpor je neriešiteľný. Bytie nemôže byť uchopené konštrukčne, subjekt–objektovo. Odporuje to jeho prirodzenosti. Preto i eklektický a integratívny smer nemôže byť riešením. Integratívna psychoterapia sa zaradí iba ako jedna z mnohých existujúcich smerov medzi ostatné.
Tým, že k jedinečnej, živej a zmysluplnej skúsenosti terapeut pristúpi konštrukčne, vzniká pre psychoterapiu podstatné riziko. Ľudská prirodzenosť a skúsenosť bude indoktrinovaná všeobecnom, príslušnou teóriou či dogmou. Tak strach z prejavenia sa k druhým ľuďom bude sociálnou fóbiou, láska klienta k terapeutovi nebude patriť jemu, ale významným osobám klientovho života, teda klientkinmu otcovi alebo klientovej matke, náboženská skúsenosť bude interpretovaná ako strach zo smrti, barlička, nevyriešený vzťah s otcom a pod. V takomto prístupe sa však vytráca jedinečný význam povedaného, danej chvíle, vytráca sa prítomnosť i jedinečný príbeh človeka a druhých, terapeuta a jeho klienta. Domnievam sa, že nie prirodzený svet je psychoterapeutickým problémom. Človek sa v psychoterapii, v ktorej cíti dôveru, bezpečie a starosť terapeuta, prirodzene začne otvárať. Bude v pravde taký, ako je. Psychoterapeutický problém je, že táto vzniknutá sloboda a prirodzenosť bude interpretovaná konštrukčne.
Druhým rizikom je sila metódy. Subjekt–objektový rozvrh okrem iného znamená, že istotu o objekte, veci, predmete i človeku samotnom získame prostredníctvom metódy. Hogenová potvrdzuje, že Descartovým subjekt-objektovým rozvrhom sa z istoty stala pravda.[5] Čo je isté, je zaručene pravdivé. To je hlavné kritérium objektivity, najväčšieho vynálezu subjekt objektového rozvrhu. Metóda túto istotu nekompromisne odhaľuje. Jej sila je tak veľká, že človek, ktorý sa jej v psychoterapii podrobuje, môže byť v priebehu niekoľkých sekúnd duševne nahý. Sám pred druhými, pred autoritou terapeuta, sám pred sebou. Metóda ako prístup k istote nerešpektuje ani čas klienta, ani jeho priestor. Metóda nerešpektuje, metóda odhaľuje, a to len v istom, v jej smere obmedzenom rozsahu. Tak na túto odhalenosť klient nemusí byť pripravený, môže sa cítiť zahanbený, nie je pripravený zniesť duševnú bolesť, ktorú odhalenie prináša. To všetko samozrejme robí terapeut v najlepšej viere. V to, aby sa klient uzdravil, aby prehĺbil svoje sebapoznanie, pretože metóda prináša rozkrytie súvislostí vzťahov klientovho života. Neadekvátne a bezohľadné použitie metódy, neadekvátne použitie slova však môže byť smrteľné. Terapeuti dokážu používať metódu napriek tomu, že klient už nevládze primerane vnímať, čo sa odohráva, je to preňho záťaž, avšak nie je tak slobodný, aby povedal – stačí. Psychoterapia dokáže byť veľmi mocenská.[6]
Je otázkou, nakoľko je psychoterapia neosobná. Pokiaľ sa klient úprimne spýta na osobu terapeuta, ten otázku vracia späť, aby zistil zmysel klientovej otázky. Klient zostáva takto len pri sebe. Nakoľko sa však týmto prístupom rozvíja vzájomný vzťah? Je otázkou, nakoľko dokáže byť psychoterapia manipulatívna. Človek, ktorý vstupuje do psychoterapie, je vedený určitou cestou a k určitej odpovedi. V prípade, že človek odpovedá inak, v dôsledku teoretickej redukcie jeho skúsenosti môže naraziť na nesúhlas a odmietnutie.[7]
Dejinný exkurz
Východiskom z tejto situácie, ako aj predchádzanie spomenutým rizikám je návrat k svojim koreňom. Pokiaľ máme porozumieť ľudskému bytiu, s ktorým sa v psychoterapii stretávame, musíme vyjsť z neho samého. Konštrukty psychoterapeutických smerov sú odvodené z danej subjekt-objektovej filozofickej tradície. To je to, čoho si psychoterapia nie je vedomá. Návrat znamená návrat k filozofii, k adekvátnej analýze ľudského bytia, k ontológii. Z nej následne môžeme uvažovať o praktickom prístupe k človeku v procese liečenia jeho duše. Čo nám hovorí pomerne mladá história psychoterapie o uchopovaní problému „bytia“? U Freuda sa problematika bytia prakticky nevyskytuje. Freud mal údajne narušený vzťah k filozofii. Jeho vzťah k nej sa niesol v znamení posmechu a zľahčovania.[8] Freudovské ponímanie filozofie, domnievam sa, zodpovedá jej najobecnejšiemu a najmasovejšiemu ponímaniu. Filozofia je záujmom malej skupinky intelektuálov, premýšľaním, dumaním o živote a jeho zmysle, ktoré nemá bezprostredný vplyv na väčší počet ľudí a ktorá je obyčajnému životu vzdialená alebo dokonca od neho odtrhnutá. Pre ostatných je navyše ťažko pochopiteľná. Aký má základ? Aký základ má náboženstvo? Ukazuje sa, že metafyzika, ako i náboženstvo sú typicky ľudskými záležitosťami. Záležitosťami obáv, bolestí, strachu a nesplnených túžob, opory v slabosti. Každý nový posun vedy napokon ukazuje, ako je náboženstvo slabé, ako sa človek svojimi schopnosťami približuje k tvoreniu, ktoré pripisoval dakedy len Bohu, ako pokrokom prekonáva zastaraný obraz výnimočnosti sveta a všemohúcnosti Boha. Napriek tomu sa vo Freudovom diele – a ako uvidíme neskôr, i v dielach ostatných zakladateľov psychoterapeutických teórií – objavujú odkazy na filozofiu, ktorá ich teóriu potvrdzuje.
V neskoršom období svojho života sa Freud bližšie zoznamoval s dielom Schopenhauera i Nietzscheho a zistil, že jeho teória zodpovedá ich filozofiám. Namiesto toho, aby hlbšie prenikol do súvislostí tejto filozofie i do tradície, ktorá priniesla poznanie, že človek je v podstate biologická, sexuálna bytosť ovládaná vôľou, vyhlásil, že Schopenhauerova filozofia nie je základom jeho teórie, ale jej potvrdením. Freud si nebol vedomý, že jeho myslenie vychádza zo subjekt-objektového rozvrhu a že tento rozvrh je dejinným, že pred ním existoval rozvrh podstatne iný, a preto i iné porozumenie svetu a ľuďom. Že prirodzeným dôsledkom takto pochopeného sveta a človeka je, že človek je plný slepej vôle, je plný pudov, agresivity a sexuality. Že Boh i náboženstvo je výplodom ľudskej mysle. Veľkí psychoterapeuti odhalili to, čo vo filozofii už dávno odhalené bolo. Schopenhauer ukázal, že podstatou človeka je vôľa. Slepá, nekonečná, nevedomá vôľa. Kant ukázal, že svet je v základe projekcia ľudského ducha. Leibniz dávno tvrdil, že jeho monády sú nevedomé. A Nietzsche charakterizoval a predpovedal dnešného človeka. Výsledok Freudovho nedocenenia filozofie? Jedným z najväčších objavov Freuda bolo nevedomie v rámci psychiky človeka. Už sám si však neuvedomil, že jeho psychoanalýza neznalosťou filozofických koreňov zostáva nevedomá. Jej teória je zásadne ovplyvňovaná niečím, o čom sama nevie, čo však zásadne ovplyvňuje jej myslenie i poznávanie sveta.
U Junga sa prvýkrát môžeme stretnúť s pojmom bytia i s jeho uvedomením. Jung si je vedomý bytia, preto vystríha pred akoukoľvek teoretickou redukciou, preto zdôrazňuje svojim študentom, že prichádzajúci človek žiadajúci o pomoc nie je pacient, nebude klientom, ale vždy máme pred sebou zázrak ľudskej duše.[9] Vychádzajúc a dištancujúc sa od Freudovej teórie je ňou však stále ovplyvnený. I keď jej konštrukciu podstatne obohacuje o prirodzený rozmer. Jung sa svojím prístupom k človeku v procese liečby približuje niečomu, čo má charakter Husserlovej transcendentálnej epoché. Je si vedomý jedinečnosti druhého i prítomnej chvíle. Preto apeluje na vzdanie sa nároku, aby na pacienta v liečbe zapôsobil, aby bol autoritou, ktorá má znalosti a najlepšie vie, čo má robiť. „Když se jako terapeut cítím vůči pacientovi jako lékařská autorita a podle toho si činím nárok, že něco vím o jeho individualitě a mohu o ní něco platného vypovědět, dosvědčuji tím svou nekritičnost, neboť přece vůbec nejsem s to posoudit celek osobnosti, kterou mám proti sobě. Mohu o ní s platností vypovídat jen potud, pokud je obecným nebo alespoň relativně obecným člověkem. Poněvadž se však všechno živé vyskytuje jen v individuální formě a já mohu o individualitě druhého člověka vypovídat vždycky jen to, co nalézám ve své vlastní individualitě, ocitám se v nebezpečí, že druhého člověka buď znásilním, nebo sám podlehnu jeho sugesci. Pokud vůbec chci individuálního člověka psychicky léčit, musím se proto chtě nechtě zříci toho, že všechno vím nejlépe, vzdát se veškeré autority a rezignovat na veškerou snahu zapůsobit.“[10]
Prvýkrát sa výslovne s problematikou bytia stretávame u Fromma.[11] Fromm, ešte zotrvávajúc v konštruktivizme Freuda, ale ovplyvnený stredovekou mystikou majstra Eckharta a zen buddhizmom, výslovne uvádza, že problematika bytia je pre nás, pre náš život zásadná. Byť, žiť bytostne, autenticky, v živom dialógu so svetom, zo seba, zo svojho prameňa a slobodne, je pravý spôsob nášho existovania. Podstatné je rozlíšiť tento spôsob existencie od spôsobu vlastníckeho, od spôsobu, keď zotrvávame pri veciach, v spôsobe mať. Tieto dva základné spôsoby existencie prestupujú do najposlednejších každodenných ľudských činností a citu. Každý ľudský čin a postoj môže byť vymeraný podľa týchto dvoch spôsobov. Výchova, poznanie, rozhovor, viera i láska môžu byť prežívané bytostne, ale i vecne, účelovo, zamerane na seba, bez života.[12] Takým príkladom je i smrť. Nebojíme sa toho, že umrieme. Bojíme sa toho, čo smrťou stratíme. Svoju identitu, dielo, ktoré sme vytvorili, svoje vzťahy a deti. V pravde, strachu zo smrti nás nezbaví žiadne racionálne uvažovanie. „V témže rozsahu, v jakém žijeme v modu MÍT, se bojíme smrti. Žádné rozumové vysvětlování nás strachu nezbaví. Může být ale zmírněn – dokonce ještě v hodině smrti – opětovným potvrzením našeho pouta k životu opětováním lásky druhých, která může rozdmýchat naši vlastní lásku… Poučení, jak umírat, je opravdu totéž jako poučení o tom, jak žít.“[13] Podobne je to s láskou. Nemôžeme mať k niekomu nesmiernu lásku. Môžeme niekoho milovať, byť zamilovaní, prežívať lásku. Ale mať, mať nemôžeme nič. Naopak, čím menej máme, tým sme pre svet otvorenejší, a tým sme otvorenejší k tomu mať niekoho skutočne radi.[14] Riziko nespočíva len v hmotnom majetku, ale predovšetkým v ľpení na názoroch, na identite, na vlastníctve duševnom a duchovnom. Heidegger dodáva, že to, čo je k nám najbližšie, čo je nächste, je najťažšie prístupné, najťažšie vnímateľné, to je najťažšie odkryť.[15] Je pozoruhodné, že Fromm, ktorý sa zaujímal o filozofiu a filozofia má v jeho diele nemalý vplyv, v ňom prakticky vôbec nespomína Heideggera, filozofa, ktorý vykonal adekvátnu analýzu ľudského bytia.
Problematika bytia otvorene prechádza do existenciálnej a predovšetkým humanistickej psychológie a psychoterapie. I tu sa však stretávame s tým, že humanistickí psychoterapeuti dejinám filozofie i problematike celku dostatočne nerozumejú, a preto nemôžu svoje teórie adekvátne uchopiť. Ako rozumieť tejto kritike? Ukazuje sa, že Maslow vynikajúco popísal spôsob, ako a čo ľudia prežívajú, keď ich prežívanie je bytostné, slobodné. Maslow si bol vedomý, že v dejinách došlo k rozdeleniu našej pôvodnej jednoty s celkom sveta na subjekt a objekt. Vedel, že dôsledkom je, že vzťahy sa zvecňujú, zúčelňujú, že sa na druhého i svet môžeme pozrieť ako na objekt, s ktorým môžeme manipulovať, ktorý môžeme využiť. Na druhej strane hneď nato tvrdí, že základ ľudskej existencie je biologický.[16] To je podstatné nedorozumenie a redukcia. Rogers geniálne popísal spôsob a cestu, ktorou sa človek otvára slobodnejšiemu a bytostnejšiemu prežívaniu. Avšak svoju teóriu už nemal ako adekvátne filozoficky podložiť, preto sa opieral o rôznych filozofov z rôzneho filozofického pozadia. Preto Vymětal tvrdí, že filozofická stránka je u Rogersa najslabšia.[17] Rogers tvrdil, že jeho teória a pohľad je fenomenologický, ale jeho fenomenológia je intuitívna, nemá základ vo fenomenológii, ktorá spôsob ľudského vnímania a zmysel ľudského bytia odkryla a popísala, ako je to v Husserlovi, Heideggerovi či Patočkovi. Okrem toho sa i v tomto prípade ukazuje, že to, čo odkryl vo svojej teórii Rogers, je už dávno odkryté vo filozofickom poznaní. Rogers zistil, že pokiaľ poskytne svojim klientom vzťah, v ktorom sa môžu rozvíjať a rásť, tento rast začne, a to z prirodzenosti ľudskej povahy. Človek má v sebe prirodzene tendenciu napredovať, rásť, je to tzv. aktualizačná tendencia, sebaaktualizačný pud. Filozofia ukazuje, že ľudský život je pôvodne pohyb (grécky fysis). Je to pohyb, ktorý nie je bezúčelný, je to pohyb na ceste. Pohyb odniekadiaľ niekam.[18] K zmyslu, k svetlu, k možnostiam, ktoré náš život naplňujú a ťahajú ďalej. Aristotelov popis pohybu ukazuje, že jedna z jeho zložiek je entelecheia, vnútorný účel, vnútorná sila, ktorá je zdrojom pohybu k uskutočneniu možností, ktoré sa na našej životnej ceste ukazujú.
Rogers i ďalšia a súčasná rogeriánska tradícia vie o bytí. Rogersov prézentizmus, transcendentálny fenomén, vnímanie prítomnosti, v ktorej sa nám veci ukazujú priamo tým, čím sú, sa dostáva ďaleko. Niekedy sa zdá, že rogeriáni sa stále približujú skutočnej fenomenológii, dotýkajú sa prameňov, ktoré fenomenológia priniesla, napokon však ostávajú v doktríne rogeriánskej PCA. Tak to môžeme vidieť napr. u Leslie Greenberga či Petra Schmida.[19]
L i t e r a t ú r a
CONDRAU, G.: Sigmund Freud & Martin Heidegger. Daseinsanalytická teorie neuróz a psychoterapie. Prvé vydanie. Praha: Triton 1998. 323s. ISBN 80-85875-74-48.
FROMM, E.: Mít nebo být? Praha: Naše vojsko 1994a. 170s. ISBN 80-206-0469-3.
GELLER, S., GREENBERG, L.: Therapeutic Presence: Therapists‘ Experience of Presence in Psychotherapy Encounter. Osobná korešpondencia sgeller@yorku.ca, 31. 8. 2002.
HEIDEGGER, M.: Zollikon seminars. Protocols-Conversations-Letters. Evanston: Nortwestern University Press, 2001. 369s. ISBN 0-8101-1832-7.
HEIDEGGER, M.: Bytí a čas. Praha: Oikoymenh 2002. 487s. ISBN 80-7298-048-3.
HOGENOVÁ, A.: K fenoménu pohybu a myšlení. Praha: Eurolex Bohemia 2006. 340s. ISBN 80-86861-72-2.
JUNG, C. G.: Duše moderního člověka. Praha: Atlantis 2008. 390s. ISBN 80-7108-213-9.
KRATOCHVÍL, Z.: Výchova, zřejmost, vědomí. Praha: Herrmann & synové 1995. 199s.
KRATOCHVÍL, Z.: Filosofie mezi mýtem a vědou. Praha: Academia 2009. 471s. ISBN 978-80-200-1789-5.
MASLOW, H. A.: Ku psychológii bytia. Modra: Persona 2000. 223s. ISBN 80-967980-4-9.
PELCOVÁ, N.: Filosofická a pedagogická antropologie. Prvé vydanie. Praha: Karolinum 2004. 201s. ISBN 80-246-0076-5.
PROCHASKA, J. O., NORCROSS, J. O.: Psychoterapeutické systémy. Praha: Grada Publishing 1999. 479s. ISBN 80-7169-766-9.
RŮŽIČKA, J.: Ego-analýza. Kritická studie. Praha: Triton 2010. 323s. ISBN 978-80-7387-398-1.
SCHMID, F. P.: Back to the client: A phenomenological approach to the process of understanding and diagnosis. In: Person-Centered Experiential Psychotherapies. ISSN 1477-9757, 2004, vol. 3, no. 1, s. 36 – 50.
ŠPAŇÁR, J., HRABOVSKÝ, J.: Latinsko-slovenský a slovensko-latinský slovník. Bratislava: SPN, 1969. 1316s. ISBN 67-075-69.
VYMĚTAL, J.: Rogersovská psychoterapie. Vydání první. Brno: Centa 1996. 211s. ISBN 80-202-0605-1.
P o z n á m k y
[1] Subjekt–objektový rozvrh vo filozofii i v celej európskej kultúre dovŕšil René Descartes. Tzv. subjekt–objektový rozvrh radikálne delí pôvodnú jednotu človeka a sveta. Subjekt, ja, sa vzťahujem k nejakej veci, k objektu. Pôvodný vzťah jednoty, celku je zrušený, resp. redukovaný na vzťah kauzality, na pohľad systémový a konštrukčný. Týka sa to i vzťahu nás k druhým a k sebe samému. Od tohto okamihu sa môžeme na každú vec vo svete pozrieť ako na objekt, ktorý môžeme skúmať, analyzovať do posledných častí a popísať ako samostatný ohraničený celok. Objektom sa stáva telo, objektom sa stáva duša, ktorá je rozdelená na myslenie, pamäť pozornosť a pod., objektom sa stáva ľudské bytie, čokoľvek. Prvotne sú vo svete objekty, ktoré až následne k sebe nadväzujú vzťah. Subjekt–objektový spôsob myslenia sa v dejinách vyskytuje podstatne skôr. Zdeněk Kratochvíl (Filosofie mezi mýtem a vědou. Praha: Academia 2009) tvrdí, že prvá poznávacia redukcia nazerania na svet sa objavuje už u Empédokla, pretože základ sveta netvoria štyri živly, ale ich miesenie. V stredoveku je to predovšetkým vplyv nominalistov a prvý plánovitý experiment Alberta Veľkého, ktorý sa Grossetestom zdokonaľuje. Výsledkom je Galileiho novoveká fyzika, ktorá je striktne a presne matematizujúca, a Baconovo uvedomenie si, že človek má skrz vedu v rukách obrovskú moc.
[2] Ontológia, adekvátna analýza ľudského bytia, ukazuje, že minulosť nie je odtrhnutá od prítomnosti a budúcnosti, ale vždy je ich súčasťou. Minulosť je súčasťou prítomnosti. Patrí k nej a má určujúci vplyv na to, ako sa nám súčasnosť a budúcnosť v perspektíve a v náladách ukazuje. Skrz minulosť rozumieme druhým ľuďom i svetu okolo nás. Preto je minulosť ako životný koreň živá. Človek, ktorý si nie je vedomý vplyvu minulosti, zostáva nevedomý. Koná istým spôsobom, ktorý sa mu zdá byť samozrejmý (napriek tomu, že opakovane môže prinášať problémy), a nezamýšľa sa nad spôsobom svojho konania, resp. nevie, prečo v určitých situáciách koná tak a nie inak. Presne tak filozofia zasahuje do premýšľania psychoterapie i vedy. Psychoterapia pristupuje k človeku istým spôsobom, istým myslením a pocitmi, ale už nereflektuje, z čoho tento spôsob vyplýva. Nereflektoval to adekvátne ani Freud, ani Jung, ani Rogers a iní. Nepoznali dejinnú filozofiu, nepoznali ontológiu. Filozofická stránka teórií všetkých menovaných je problematická. Napriek tomu uskutočnené filozofické dejinné voľby určujú ich životy a ich premýšľanie, ktoré sa odráža v ich teóriách a praxi.
[3] Povaha a zmysel bytia je témou Heideggerovej filozofie. Práve on, ako i Jan Patočka či Anna Hogenová ukazujú zásadný rozdiel medzi uchopiteľným a neuchopiteľným. Medzi vecou a jej bytím, medzi ontickým a ontologickým. Obaja filozofi ukazujú, že vecné, predmetné, ontické, vrátane nás samých, sa môže zjaviť len vďaka niečomu, čo ho určuje, čo ho zakladá. Vec sa môže zjaviť len na pozadí, ktoré to umožňuje, ale ktoré je zásadne inej povahy ako vecnosť, inak by vec nemohla na pozadí vyniknúť, nemohla by sa zjaviť. Táto odlišnosť je celok bez marga, bez okrajov, to, čo sa nedá uchopiť, zvecniť, jedine žiť. Tento celok, to je bytie.
[4] PROCHASKA, J. O., NORCROSS, J. O.: Psychoterapeutické systémy. Praha: Grada Publishing 1999.
[5] HOGENOVÁ, A.: K fenoménu pohybu a myšlení. Praha: Eurolex Bohemia 2006, s. 14.
[6] Moc, nadvláda, sebadôvera a jej uplatňovanie bez rešpektu k rozdielom a k tomu, čo v danej chvíli prirodzene zo situácie vyplýva, čo si situácia sama žiada, je prirodzený dôsledok subjekt-objektového rozvrhu. Predpovedal to a v plnom rozsahu rozvinul Nietzsche.
[7] Vedenie psychoterapeutického procesu i samotný proces závisí okrem iného od teoretického pozadia konkrétneho smeru i od osoby terapeuta, preto môžeme registrovať rôznu mieru otvorenosti vo vzťahu terapeuta a klienta, rôznu intenzitu vytyčovania cieľov a kladenia otázok. Napokon, Prochaska a Norcross (Psychoterapeutické systémy, s. 18) uvádzajú, že základným problémom nie sú teóriou obmedzení terapeuti, ale terapeuti, ktorí uplatňujú svoje obmedzené teoretické stanovisko i na úkor pacientov. Mocenskosť psychoterapie má rovinu osobnú a teoretickú. V rovine osobnej terapeut svoje nevyriešené konflikty, spôsoby nazerania a ambície „prenáša“ na klienta, ovláda ho a manipuluje ním v prospech vlastných potrieb a prianí, pričom si tejto manipulácie v lepšom prípade nie je vedomý. V tomto prípade je namieste vlastná psychoterapia a supervízia. V rovine teoretickej mocenskosť psychoterapie spočíva v pridŕžaní sa doktríny, ktorá i keď zameraná na liečbu ľudskej duše, si svojej mocenskosti takisto nie je vedomá. Toto „nie je vedomá“ spočíva v zabudnutí na bytie, ako to ukázal Heidegger, spočíva v tom, že psychoterapia svojím uvažovaním zotrváva v subjekt-objektovej doktríne a ľudské bytie skrz doktrínu redukuje. A to v najlepšej viere vo vyliečenie. Tu už nevystačíme so supervíziou ani so psychoterapiou. Dôležité sú tu dejiny filozofie, porozumenie, že v dejinách došlo k zásadnému obratu od celku, logu, k objektu.
[8] CONDRAU, G.: Sigmund Freud & Martin Heidegger. Daseinsanalytická teorie neuróz a psychoterapie. Prvé vydanie. Praha: Triton 1998, s. 12.
[9] JUNG, C. G.: Člověk a duše, Duše moderního člověka. Praha: Atlantis 2008, s. 75.
[10] Tamže, s. 44.
[11] FROMM, E.: Mít nebo být? Praha: Naše vojsko 1994a.
[12] Ukazuje sa, že takéto rozdelenie na dva základné spôsoby ľudského života sa v histórii filozofie opakuje a že oba spôsoby k ľudskému životu jednoducho patria. Tak Buber hovorí o dvoch základných vzťahoch Ja-Ty a Ja-Ono, Jan Patočka v rámci komeniológie poukazuje na problematiku otvorenej a uzatvorenej duše, pre Heideggera je ontologická diferencia, rozdiel medzi ontickým a ontologickým, zásadný.
[13] FROMM, E.: Mít nebo být?, c. d., s. 100.
[14] Tamtiež, s. 42.
[15] HEIDEGGER, M.: Zollikon seminars. Protocols-Conversations-Letters. Evanston: Nortwestern University Press, 2001, s. 29.
[16] MASLOW, H. A.: Ku psychológii bytia. Modra: Persona 2000, s. 37.
[17] VYMĚTAL, Jan. Rogersovská psychoterapie. Vydání první. Brno: Centa 1996, s. 35.
[18] Pre lepšie porozumenie pohybu na ceste, ktorý popísal Aristotelés, odkazujeme na diela Anny Hogenovej.
[19] Greenberg (Therapeutic Presence: Therapists‘ Experience of Presence in Psychotherapy Encounter) detailne popisuje prípravu psychoterapeuta na stretnutie i povahu samotného procesu liečby. Používa termíny ako „uzátvorkovanie“ či „vyčistenie vnútorného priestoru“, aby sa otvoril pre osobu klienta, ktorý prichádza. Pripomína nám to transcendentálnu epoché. Takisto si je vedomý telesného prežívania a jeho využitia, ktoré sa v procese objavuje. Schmid (Back to the client: A phenomenological approach to the process of understanding and diagnosis) sa pokúša svoj pohľad a bohatú skúsenosť ukotviť fenomenologicky. Ide k etymológii slov, aby skutočnosti porozumel pôvodne a takisto si je vedomý základného pocitu My, ktoré sa v priebehu psychoterapie objavuje.
Mgr. Mgr. Michal Slaninka, PhD.
Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela v Pezinku
chomisak@volny.cz