---

Hlaváčová, A. A.: Premýšľanie o poctivej neviere. In: Ostium, roč. 14, 2018, č. 3.

---

Reflection on honest unfaith

In the deeper layers of Les Misérables, II. In the deeper layers of the Kolyma Tales

On first sight, it would seem that Victor Hugo and Varlam Shalamov represent completely opposite worlds. From a formal standpoint, it is truly so: Hugo’s epopeia versus the short prosaic thriftiness of Shalamov. What connects both of these poets then? Hugo in the meeting of the bishop with the member of the Convention, G. explores the eventual convergence of opposing political positions. On a personal level, he uncovers the honest effort of both characters. Shalamov in Kolyma Tales recounts the experience of Russian intelligentsia after the October revolution which had a tragic impact, even on his personal life. As the son of an Orthodox priest, he understands the structure of Christianism, but looks at it from the position of a devout follower of humanistic ideals, who spent 20 years in the Soviet labour camps. Both authors protest against the physical destruction of the differently thinking parts of the nation (Vendée, Kolyma) and initiate thinking about faith and honest unfaith.

Keywords: Christ, member of the Convention, bishop Myriel, unfaith, fraternité, égalité, Vendée, Kolyma, tragedy, suffering, 1793, 1937, dialogue, catharsis

V HLBŠÍCH VRSTVÁCH ROMÁNU (K OTÁZKE STRETNUTIA BISKUPA MYRIELA S KONVENTNÍKOM G.)

 „Trochu som premýšľal, trochu čítal. Hoci som vidiečan, vidíte, pane, že si uvedomujem veci.“ [1]

Raz mi povedal Dominik Tatarka: „Nepoužívame adjektíva, keď hovoríme o géniovi.“ Jeho múdre poučenie (oň sa tu chcem podeliť) sa mi vynorilo pri nedávnom označení Huga za antiklerikálneho autora. Ako jednoducho vybavené! A čo tak otvoriť sa celku diela, pôsobeniu jeho obrazov? Už preto, lebo kľúčom k románu – prvým, koho nám Hugo predstaví – je biskup Myriel, iste výnimočný svätosťou medzi svojimi kolegami, ale biskup. Nielen jedna z postáv, no hýbateľ deja.

Mnohotvárny Hugo… radikálne kritizujúci monasticizmus a jeho excesy, ale zároveň fascinovaný kláštormi a priznávajúci, že ho presahuje to, čo nazýva dobrovoľným odsúdením sa na galeje. Autor schopný vystavať celú polemickú teóriu namierenú voči kláštorom, a potom ju vyvážiť gestom bývalého galejníka Valjeana, ktorý pred takouto realizáciou slobody pokľakne. Valjeanovo gesto je uveriteľné, veď keď nájde svoj parížsky azyl ako kláštorný záhradník, je to už druhý raz, čo ho pred neúprosnou policajnou mašinériou zachránili rehoľné sestry.

Hugo… s bonapartistami uchvátený národnou myšlienkou a jej hrdinskou extázou je zároveň bardom pacifizmu: jeho opis bitky pri Waterloo zostáva zatienený rozsahom stránok venovaných úpravám parížskej stoky. Počiny realizované ľuďmi ako Bruneseau, ich riskantný zostup do bakteriologického pekla kanalizácie v mene života a zdravia ostatných obyvateľov mesta označuje básnik za hrdinstvo, revolúciu, pokrok. Hugo necháva v stoke zachytený Maratov rubáš a – pri všetkej sympatii k ideálom revolúcie – ústami Máriovho starého otca nikdy neopomenie pripomenúť hrôzy roku 1793 (ku ktorým patrilo krviprelievanie vo Vendée) a osobitne smrť básnika A. Chéniera (gilotinovaného v roku 1794).

Hugo vidí charakterové kvality, pracovitosť, vzdelanosť a skromnosť kráľa obdobia Reštaurácie, no zároveň pozoruje odtrhnutosť monarchistických salónov od skutočného života. „Prichádzali ta i mladí ľudia, no i tí boli trochu mŕtvi. Livreje v predsieni boli staručké… Zdalo sa, akoby to všetko bolo žilo kedysi dávno a urputne sa vzpieralo hrobu. Počínať si konzervatívne, konzervatívnosť, konzervatívec – to bol temer celý ich slovník.“[2]

Citovaný výrok by mohol byť impulzom k preskúmaniu pojmu konzervativizmu v jeho historických premenách. Kultúrno-historickú reflexiu by si azda ešte väčšmi zaslúžila mantra progresizmu… Dejinným plynutím však nastali významové posuny aj v mnohých iných termínoch. Preto sú niekedy presnejšie opisné charakteristiky Huga – ako tá z doslovu Jozefa Felixa: „Socialista hmatajúci v kráľovstve.“[3]

Iste, časť utrpenia a zla možno odstrániť aj sociálnym zápasom, spravodlivým zákonom, redukciou daní. Paradoxne, v románe sa najviac o konkrétne zlepšenia usiluje „jeden spravodlivý“ – ako Hugo označuje biskupa Myriela, o ktorom píše: „Raz zase takto kázal v katedrále: Najdrahší bratia, drahí moji priatelia! Vo Francúzsku je 1325000 roľníckych domov, ktoré majú len tri otvory, 1817000 domov, ktoré majú dva otvory a napokon 364000 chájd, ktoré majú len jediný otvor, dvere. A to pre jedinú vec, ktorá sa volá: daň z dverí a okien. Uvážte si, že v týchto príbytkoch žijú úbohé rodiny, staré ženy, drobné deti a predstavte si tie zimnice a choroby! Žiaľ! Boh ľuďom vzduch dáva, zákon im ho predáva.“[4]

Čo všetko zaznie v tomto robustnom diele! Pritom máločo autor vysloví ako nezainteresovaný pozorovateľ, a tak sa opakovane musíme pýtať, kto v danej chvíli hovorí – kde ide o digresiu niektorej z postáv a kde počujeme Hugov vlastný hlas. Dôležité je aj to, v ktorom mieste diela nachádzame konkrétnu myšlienku. Autor predsa sám prešiel názorovými premenami, a navyše v knihe má objať šíry svet ideí a postáv.

Rôzne ideové prúdy skúma prostredníctvom postupného stvárňovania Jeana Valjeana: ten v osobe starostu vystupuje ako filantrop, ktorý sa usiluje o sociálnu spravodlivosť. No tak ako ho v rovine zápletky autor necháva unikať pred komisárom, necháva ho unikať aj parcialite politických ideí. Impulzom k tomu je dej: v momente zistenia, že v jeho dokonalom mestečku nespravodlivo trpí jedna žena, starostovo úsilie o všeobecný blahobyt vystrieda snaha o záchranu konkrétneho človeka. Presne v duchu: ak sa zachráni čo len jedna duša… A zachránených ľudí sa na Valjeanovej púti ukáže postupne viacero: Fauchelevant pod vozom, obvinený stromkár, Fantine, Cosette, Marius. Tu sa rátajú aj pokusy – komisár Javert, táto inkarnácia spravodlivosti bez milosrdenstva, nemilosrdná i k sebe.

Hugo neidealizuje svet kriminálnikov, nevidí v nich predvoj proletariátu, a demaskuje ideu odstránenia zla zlepšením materiálnej situácie: Thénardier dostáva peniaze pre začiatok nového života v Amerike, no skončí ako obchodník s otrokmi. Naopak, metanoia Jeana Valjeana sa rodí z kresťanského gesta láskyplného prijatia biskupom: ktosi v ňom uvidel človeka, a to ho primälo vytiahnuť človeka v sebe na svetlo.

„Nijaký kolmý pád nie je nevyhnutný, a to ani dopredu, ani dozadu. Nie sme ani za despotizmus, ani za terorizmus. Sme za pokrok na miernom svahu“[5] – to je poznanie, ku ktorému dospieva autor Bedárov. Akoby hovoril: Pozor na príkre svahy pokroku, na ktorých sa vždy preleje i nevinná krv. Keď rozmarný výstrel z barikády zasiahne domovníka v okne susedného domu, Enjolras prísne zúčtuje s vinníkom, no Hugo necháva tvár mŕtveho v okne na 3. poschodí od začiatku boja až po pád barikády – po moment, keď zabitý chýba jej posledným obrancom: „Za týmto domom boli ulice, možnosť úteku, priestor. Začali búchať pažbami na túto bránu, kopať do nej, volať, kričať, prosiť, ruky spínať. Nikto neotvoril. Z oblôčka na treťom poschodí hľadela na nich mŕtva hlava.“[6] Krv volá do neba z výšky tretieho poschodia, kým dole na barikáde sa pohybuje Jean Valjean, aby zachraňoval. A ak majú priatelia abecedy svoju pravdu, Valjeanova – navonok ťažko čitateľná (práve ho vidíme spúšťať sa do priestoru podsvetia) – pravda stojí vyššie.

Prečo znova siahnuť po knihe
Sú vrstvy románu, ktoré filmové dramatizácie obvykle vypustia. Ešte väčšmi než vo viacdielnom filmovom spracovaní dochádza k obsahovej redukcii pri librete: do troch hodín muzikálu možno vtesnať len časť postáv a situácií.

Z detstva mi utkvelo stretnutie biskupa s konventníkom G. – postavou, ktorú nikdy nezachytí sito adaptácií. Toto stretnutie sa odohrá predtým, než sa na scéne románu vôbec objaví Valjean. Situácii predchádza biskupova návšteva chudobnej dediny, kde mu dôstojne odslúžiť omšu pomôže dar zbojníka – moment, aký si zapamätá aj detský čitateľ.

Pri návrate k lektúre som si však vôbec prvý raz v živote uvedomila iný kompozičný moment diela – to, že stretnutiu s konventníkom predchádza návšteva u senátora. Tento tupo materialistický, plytko neznabožský typ sa teší spoločenskej úcte – senátor , na rozdiel od konventníka, nie je ostrakizovaný. Ale aký rozdiel je medzi tými dvoma! Človek, ktorý sa charakterizuje ako pán senátor gróf Ničota, nevidí nijaký zmysel v odriekaní a obetovaní. Hovorí: „Hypotéza Jehovu ma unavuje. Dolu to veľké Všetko, čo ma dojedá! Nech žije Nula, ktorá mi dá pokoj!“[7]

Príznačne, toto stretnutie má formu monologickej pózy, pri ktorej je poslucháč len obeťou rečníckej exhibície. Biskup na záver síce skúsi ironickou pochvalou nastaviť senátorovi zrkadlo, no nič nenaznačuje, že ten ho počúva. Až po stretnutí so senátorom nasleduje v románe kapitola „Biskup zoči-voči neznámemu svetlu.“ Ukáže sa, že svetlom je konventník G., člen bývalého revolučného tribunálu, ktorého biskup navštívi krátko pred smrťou.

Vyberme z konventníkových názorov a postojov: „Nepriznávam si právo zabiť človeka, ale uvedomujem si povinnosť vyhubiť zlo… Želieť budem s vami za deťmi kráľov, ak vy budete želieť so mnou za deťmi ľudu… Ľúto je mi Márie Antoinetty, arcivojvodkyne a kráľovnej, ale je mi ľúto aj tej úbohej hugenotskej ženy, ktorá dostala na výber smrť viery alebo smrť dieťaťa…
… Bol som jedným zo správcov štátu, pivnice štátnej pokladnice boli také preplnené peniazmi, že bolo treba múry podoprieť, lebo hrozilo, že sa zrútia pod ťarchou zlata a striebra, a ja som večeriaval u Suchého stromu za frank dvadsať…
… Niekoľko ráz som sa vzoprel neľútostnému pokroku. Boli prípady, že som ochraňoval svojich vlastných protivníkov, vašich ľudí… Konal som si povinnosť, ako mi sily stačili, a dobro, ktoré som mohol.“[8]

Biskup vníma pravdivosť konventníkovej osoby a úprimnosť jeho pozície. Podoba niektorých postojov konventníka a biskupa je prekvapivá. A Hugo komentuje účinok, aký malo stretnutie s konventníkom na biskupa: „Nedalo sa poprieť, že prelet tohto veľkého ducha popred jeho vlastným a odraz tohto veľkého svedomia na jeho vlastné pomohol mu priblížiť sa k dokonalosti.“[9]

Čo spája konventníka G. a biskupa Myriela? Nemyslia na seba, a tak nie sú ješitní, každý z nich vie prejsť mlčaním to, čo sa dotýka len jeho osoby, povzniesť sa nad urážku.

Ide im o chlieb pre všetkých – ani nie teplý, lež vôbec nejaký… aby ho už nijaký Valjean nemusel kradnúť. Chránia dieťa, chudobného, život a slobodu presvedčenia. Službu v prospech druhých považujú za svoju povinnosť. Navyše, podobajú sa aj určitou osamelosťou medzi svojimi vlastnými: konventník G. je jediný člen konventu, ktorý nehlasoval za popravu kráľa…

Chvíľami máme pocit, že keby G. nezomieral, mohli by s biskupom spolupracovať pre spoločné dobro z rôznych názorových pozícií. Pred očami čitateľa prepláva krehká možnosť politického pluralizmu a ako súčasný kresťan sa zákonite spytuje, či je v jeho potencionálnom partnerovi, deklarujúcom sa ako liberál alebo ako socialista, dosť veľkého svedomia konventníka G.

L i t e r a t ú r a
HUGO, V.: Bedári. I – III. Bratislava: SVKL, 1955.
FELIX, J.: O Victorovi Hugovi a jeho Bedároch. In: HUGO, V.: Bedári, zv. III. Bratislava: SVKL, 1955.

***

ŠALAMOV. ZAMYSLENIE K 111. VÝROČIU NARODENIA BÁSNIKA[10]

„Nevieme, čo je za vierou a Bohom, ale o tom, čo je za absenciou viery, sa môže presvedčiť každý na svete. Odtiaľ záujem o náboženstvo, ktorý ma neprestáva udivovať, mňa – dediča celkom iných princípov,“[11] píše Šalamov v jednej zo svojich úvah o próze. K akým princípom sa teda hlási? Otázka, ktorej sú venované nasledujúce riadky.

Na ich úvod vyberme niekoľko autorových myšlienok o vlastnom diele: „Kolymské poviedky – to je osud mučeníkov, ktorí neboli a nestali sa hrdinami. Dokumenty tohto druhu sú mimoriadne potrebné. Veď v každej rodine, v meste aj na dedine, v radoch inteligencie, robotníkov a roľníkov, boli ľudia, príbuzní alebo známi, ktorí zahynuli vo väzení. Ruský čitateľ – a nielen ruský – od nás očakáva odpoveď.
Vari likvidácia človeka s pomocou vlády nie je hlavnou otázkou našej doby, našej morálky, vstupujúcou do psychológie každej rodiny? Táto otázka je oveľa závažnejšia ako téma vojny.“[12]

Šalamov chce, aby jeho próza bola prekonaním zla, víťazstvom dobra, čo je osobitne náročná úloha vzhľadom na drsnú matériu táborového prostredia. Opakovane nástojí na tom, že láger je bezo zbytku negatívna skúsenosť: tvrdenie aplikuje na svoj životný príbeh zdôrazňujúc, že čas strávený vo vysiľujúcej otrockej práci mu nijako neprispel k vnútornému rastu či prerodu.

Znamená to, v momente vstupu do tábora bola osobnosť mladého muža do veľkej miery sformovaná. V detstve zažíval dostatočne rozmanité podnety – tie utvárali jeho osobitý myšlienkový svet a pevný charakter. Narodil sa do rodiny pravoslávneho kňaza a v revolučnom roku 1917 bol desaťročným školákom. Mnohému sa naučil doma a v prostredí vologdskej inteligencie, osobitne v rodine literárnych vedcov Veselovských.

1. svetovú vojnu si uvedomil cez výpadky predmetov z rozvrhu v dôsledku narukovania učiteľov do armády. Neskôr ho zachytila zmena vzdelávacieho systému, ktorú priniesla revolúcia, a stupňujúca sa ideologizácia verejného života. Vo vtedajšej spoločensko-politickej klíme bol skutočný, čestný ideový zápas výnimočný: preto Šalamov vo svojej memoárovej próze s nadšením opisuje verejnú debatu pravoslávneho metropolitu Vedenského s ideológom komunistov Lunačarským.

Šalamov neskrýva ani svoj mladícky vzdor, napätý vzťah k silnej otcovej osobnosti. Slepého otca však – ako dobrý syn – sprevádzal na debaty o náboženstve. Píše o tom: „Pamätám si na veľkú vlnu protináboženských zhromaždení. Môj otec – slepý kňaz – sa išiel biť za božiu vec. Som zbavený akéhokoľvek náboženského citu. Ale môj otec bol veriaci a považoval si za morálnu povinnosť zasiahnuť. Sprevádzal som ho. A naučil sa sile duše.“[13]

V mladosti Šalamov okúsil ústrky vyplývajúce z rodinného pôvodu, spomína ako jeho otca bolelo, že nemôže študovať. Syna zase trápilo, ako sa jeho staručkí rodičia pretĺkali, kým bol v lágri. Podnetov pre formovanie vlastnej názorovej pozície mal teda Šalamov dostatok aj počas dospievania a v mladosti. To bolo v očiach sovietskeho režimu samo osebe dosť závažné – čo i sám vnímal: „Od prvej chvíle zatknutia som vedel, že nemôže ísť o omyl, že moje uväznenie je súčasťou plánovanej deštrukcie celej sociálnej skupiny, všetkých tých, čo si pamätajú.“[14]

Človek, ktorý veľa zažil, ktorý si všeličo pamätá, sa má medzi čím rozhodovať, má vnútornú slobodu… Jeho neviera je ešte tou z výroku: Viera i neviera – obe kráčajú po ceste božej. O to strašnejšie je, že aj tento druh neviery mal byť likvidovaný – už pre pamäť o existencii niečoho iného.

Šalamov, tak ako Hugov konventník G. v Bedároch, disponoval komplexnou informáciou o kresťanstve a jeho dejinách – také poznanie zákonite sprevádza určitý rešpekt, a preto aj kritika kresťanstva z úst podobných ľudí obvykle javí známky vecnosti. Ich postoj predstavuje niečo celkom iné ako ateizmus, ktorý pristupuje k náboženstvu len ako k dlhému radu dejinných chýb a omylov. Čo zdieľame s takýmito ľuďmi? V konečnom dôsledku veľmi veľa. Predovšetkým jazyk pojmov a obrazov, vieru v zmysel života a ľudského konania a potrebu krásna. Podľa Šalamova človek už z povahy svojho bytia stojí pred odvekými témami: „Čitateľ hľadá, ako hľadal kedysi, odpovede na večné otázky, ale stratil nádej, že ich nájde v beletristike. Nechce čítať hlúposti… Spisovateľ dosiahne výsledok predovšetkým závažnosťou životne dôležitej témy. Takou témou môže byť smrť, zahynutie, vražda, Golgota – treba o tom hovoriť priamo, bez deklamácie…“[15]

Kríž
V úspornom civilnom jazyku Šalamova svietia pojmy ako peklo, raj (alebo sentencia), a v jeho próze sa stretávame aj s obrazom kríža: raz je kríž bodkou rozprávania na mohyle väzenkyne, raz názvom poviedkového portrétu jeho rodičov.

V poviedke Teta Poľa cítiť radosť, že medzi väzňami je kňaz, pripravený poslúžiť zomierajúcej, radosť, že v lágri výnimočne pochovali človeka ako jedinečnú osobu s menom a krížom na hrobe. Otec Peter, dovtedy nenápadný skromný väzeň, zrazu prekvapí ráznosťou, s akou vyžaduje opraviť chybne uvedené krstné meno na kríži – tak ako osoba, i osobné meno je niečo, na čom záleží. Šalamov neskrýva obdiv k rozhodnosti duchovného: vďaka nej sa z radu väzňov vynára ďalšia osobnosť – a pre autora i nová literárna postava.

No Šalamov neháji len hlboké psychické potreby človeka, akými sú nedeľa, dôstojná smrť a hrob. Napokon, tie sú len dôsledkom toho, že sa stavia na stranu jedinečnosti ľudského života, vzácnejšieho než čokoľvek iné. V poviedke Kríž zachytáva ako jeho otec v krajnej materiálnej núdzi rozrúbal zlatý kríž, aby mal za čo kúpiť chlieb. Slepec – ten istý starý kňaz, čo sa chodieval biť za božiu vec – je odkázaný aj pri narábaní so sekerou na pomoc manželky. Tú ubezpečuje, o čom je sám presvedčený: že svojím úderom nekoná proti Bohu. Keďže v počínaní starca nie je nič z ikonoklastickej ostentatívnosti, poviedka tematizuje predovšetkým ťažký neviditeľný kríž biedy na pleciach starých ľudí.

Spisovateľovým rodičom pomohli prežiť nielen zlomky zlata, ale aj pár dolárov, ktoré dostávali z Aljašky, kde bol starý kňaz kedysi na misiách. Šalamov to zaznamenáva, aby nezostal morálnym dlžníkom otcovmu eskimáckemu nástupcovi.

S pojmom splácania dlhu sa u Šalamova stretávame podobne často ako s presvedčením, že má alebo mal povinnosť konať. V týchto súvislostiach si často vyčíta bezmocnosť: „No čo ešte som mohol urobiť? Vystríhať druhých – nepoznal som ich. A vystríhať bolo treba – Šestakov stihol nahovoriť piatich. A varovať bolo treba…“ [16] Inokedy ľutuje, že neodhadol situáciu, že včas nepochopil kritické položenie či kritické duševné rozpoloženie spoluväzňa: „Náhle som pochopil, že je už neskoro, aby som sa učil medicíne a životu.“[17]

Intonácia slova neskoro tu nevyjadruje len ľútosť, ale aj intelektuálnu výčitku. Pri obzretí dozadu vidíme všetci lepšie, no spisovateľ na seba vznáša vyšší nárok: pochopiť rýchlo, pochopiť včas – aby sa vo vážnej situácii rozhodol správne…

V pozadí poviedky Tíš cítime stud za to, že aj autorovi prekážal sektárov neprestajný spev žalmov – za potrebu ticha, ktoré nastalo až smrťou spoluväzňa. Smrť, chýbanie, neprítomnosť spoluväzňa vyvažuje autor poviedkou venovanou tomu aspektu kolymského pekla, ktoré neposkytuje duši nutný diel samoty a vedie až k vzájomnej nenávisti druhov v utrpení. Premoženie zla literárnym aktom tu spočíva v intelektuálnom prehodnotení emocionálneho zakúšania situácie. Čím otrasnejšia, čím determinujúcejšia sa javí realita, tým náročnejšia je jej literárna transformácia – no tým hlbší je aj jej katarzný účinok.

Pojem povinnosť (v ruštine cítime jeho väzbu s pojmom dlhu oveľa výraznejšie) u Šalamova vyvažuje frekvencia pojmu právo. No kým príležitosti hájiť právo iného či pomôcť inému sa autor chytá automaticky, so sebou účtuje prísne – osobitne tam, kde pripúšťa deľbu práce. Ak môže byť dobro, ktoré koná lekár alebo zdravotník vďaka svojej kvalifikácii a nasadeniu pre druhých, kompenzované manuálnou prácou radového väzňa, Šalamov, ktorý sa nachádza v prechodnom štádiu medzi oboma skupinami, sa pranieruje, akoby si uzurpovaním privilégia zaslúžil trest: „ešte som nemal právo, aby mi košeľu prali cudzie ruky.“[18]

Zostať človekom
Portréty veriacich sú pre neho príležitosťou, pri ktorej so sebou účtuje osobitne prísne. Úsilie jednotlivých kresťanov tvoriť svojimi životmi uprostred kolymských mrazov ostrovčeky ľudskosti preňho predstavovalo aj výzvu. V poviedke Apoštol Pavol autorovi jeho prísne svedomie vyčíta „povýšenosť ignoranta“. Šalamov sa tu podvedome porovnáva s žitou vierou jednoduchého stolára. Peripetia mu dáva možnosť prejaviť jemnocit, vlastné konanie však opisuje maximálne civilne, nezdržiava na ňom čitateľov pohľad. Pod intelektuálnou pýchou autora sa skrýva človek, ktorý s ňou stále bojuje – veď v hĺbke duše vie, že nie je podstatné, ak starý muž, ktorý roky žije bez kníh, zabudol meno jedného z dvanástich apoštolov.

Šalamov pozná podobnú situáciu aj z druhej strany, sám sa v nej ocitol na skúške do ošetrovateľského kurzu. Zo skúsenosti vie, že merať stolárovu vieru podľa enumeratívnej schopnosti by bolo ako usudzovať o človeku, ktorý sa chce po rokoch v tábore stať ošetrovateľom, podľa toho, či vie alebo nevie vzorec sadry (ako to robí postava istého profesora v poviedke Skúška).

Viac ako encyklopedické vedomosti je v lágri dôležité mať niečo svoje, čo väzňovi pomáha uchovať si vnútorný svet – fotografiu alebo list blízkeho človeka, zapamätané verše či piesne. Pripomeňme si jednu zo situácií, ktoré dokumentujú túto nutnosť:

„Na lesnej poľane sa modlil človek. Pri nohách mu ako uzlík ležala plátenná ušianka, srieň už stačil obieliť ostrihanú hlavu. Na tvári mal zvláštny výraz – aký mávajú ľudia, spomínajúci si na detstvo alebo na niečo rovnako vzácne. Človek sa s rozmachom a rýchlo prežehnával: tromi spojenými prstami pravej ruky akoby ťahal nadol svoju vlastnú hlavu. Nespoznal som ho hneď – toľko nového bolo v črtách jeho tváre. Bol to väzeň Zamiatin, kňaz z môjho baraka.

Ešte vždy ma nezbadal. Ústami tuhnúcimi od chladu slávnostne a polohlasom vyslovoval známe slová, ktoré som si pamätal z detstva. Boli to vety slovanskej liturgie – Zamiatin slúžil hlavnú omšu v striebornom lese.
Pomaly sa prežehnal, vzpriamil a uvidel ma. Slávnostnosť a pokora mu z tváre zmizli, zvyčajné vrásky pri koreni nosa mu spojili obrvy. Zamiatin nemal rád posmešky. Zdvihol čiapku, oprášil a nasadil si ju.
– Slúžili ste liturgiu, – začal som.
– Nie, nie, – povedal Zamiatin, usmievajúc sa mojej nevedomosti. – Ako by som mohol? Veď nemám ani dary, ani epitrachyl. Toto tu je väzenský uterák.
A napravil si špinavú handru s vafľovou štruktúrou, ktorá mu visela na šiji a naozaj pripomínala epitrachyl. Mráz pokryl uterák snehovými kryštálmi, kryštály na slnku žiarili dúhovými farbami ako vyšívaná bohoslužobná tkanina.
– Okrem toho, hanbím sa – ale neviem, kde je východ. Slnko teraz vychádza na dve hodiny a zapadá za tú istú horu, spoza ktorej vyšlo. Nuž kde je východ?
– Vari je to také dôležité? Východ…
– Nie, pravdaže nie. Neodchádzajte. Veď vravím, že neslúžim a nemôžem slúžiť omšu. Jednoducho si opakujem, pripomínam nedeľnú bohoslužbu. A ani neviem – je dnes vôbec nedeľa?[19]

Poviedka Voľný deň pár ťahmi zaznamenáva aj narušenie pojmov o čase a priestore – väzňom sú len zriedka a úplne svojvoľne stanovené voľné dni. Navyše, drsná príroda severu, vymykajúca sa z toho, čo väzni poznali na slobode, akoby pomáhala strojcom táborov vykoreniť starý svet. Iste nemožno čakať, že poctivo neveriaci Šalamov im v tom bude pomáhať. O jeho postoji svedčí reflexia v liste Pasternakovi, ktorá sa viaže k vyššie citovanému úryvku:

„Dnes ľudia odvykli od prózy, ktorá je závažná a vyžaduje si sústredenosť. Nikto si verejne neváži to, čo po tisícročia znepokojovalo ľudskú dušu, čo odpovedalo na jej najskrytejšie myšlienky: jazyk obcovania človeka s jeho lepšou vnútornou podstatou – vytvorený najväčšími ľudskými duchmi a geniálnymi umelcami – všetkými tými apoštolmi, a neskôr aj takým spisovateľom ako Ján Zlatoústy, ktorý dokázal usmerňovať všetky tajomstvá ľudskej duše tisícročia dopredu. Kedysi som čítaval texty liturgií, texty paschálnych bohoslužieb a obradov Veľkonočného týždňa a žasol som nad ich silou, hĺbkou, umeleckosťou – nad veľkým demokratizmom tejto algebry duše. No v jej koreňoch bolo evanjelium. Tolstoj pochopil završujúcu úlohu Krista a so svojou strašnou silou sa usiloval z tohto základu vyzdvihnúť nové mohutné stromy života. A Luther?
Ako sa môže vzdelaný človek vyhnúť otázkam, ktoré kladie kresťanstvo? A ako možno napísať román o minulosti bez vyjasnenia si vzťahu ku Kristovi? Veď autor by sa musel hanbiť pred jednoduchou babkou, ktorá sa vracia z večierne, ktorú nevidí, nechce vidieť, a núti sa uvažovať tak, akoby kresťanstva nebolo.
A čo ja, ktorý som videl bohoslužby na snehu, bez rúch, uprostred tisícročných smrekovcov, s neviditeľným oltárom obráteným iba odhadom na východ, s čiernymi vevericami, vyľakane pozorujúcimi bohoslužbu v tajge…“[20]

Krist a lekári
Viacerými poviedkami prechádza postava s autobiografickými črtami a iste nenáhodným menom Krist, ale hrdinami Šalamova sú najčastejšie lekári. Spisovateľ často zachytáva svetlý moment konania niektorého z ľudí v tábore – spravidla ide o okamžitý poryv dobroty, ktorý prináša zvrat v osude niektorého väzňa – no v prípade lekárov svedčí o ich systematickom, každodennom hrdinstve. O službe človeka človeku, ktorú môžeme nazvať aj spásonosnou: veď hospitalizácia človeka, ktorý bol len vyčerpaný, doslovne vracala do života. Nevyliečiteľne chorému dávala možnosť zomrieť ďaleko od kriku a bitky dozorcov.

Menovité pripomenutie si u Šalamova zasluhujú lekári: Lýdia Ivanovna z Týfusovej karantény, weismanista profesor Umanskij, Andrej Michajlovič z poviedky Domino… Silný je aj príbeh o tom, ako sa prebudí driemajúce lekárske svedomie kardiológa Zajceva, keď pacientke diagnostikuje aneurizmu aorty…

Medzi lekárov – záchrancov patrí i Nina Semionovna z poviedky Neobrátený. Šalamov k nej cíti vďačnosť. Pietne si uchováva jej dar – stetoskop, prístroj na počúvanie ľudského srdca. Jeho situačná skica lekárkinej podoby v závere nadobúda až čosi ikonografické: „Tvár Niny Semionovny sa stiahla, potemnela, sivé vlasy jej vyliezli spod bielej lekárskej čiapočky.
– Budete čítať knihy… noviny.
– Noviny moskovského patriarchátu?
– Nie moskovského patriarchátu, ale odtiaľ…
Nina Semionovna mávla bielym rukávom, podobným anjelskému krídlu, a ukázala nahor… Kam? Za drôty zóny? Za nemocnicu? Za ohradu v osade civilov? Za more? Za hory? Za hranicu? Za hranicu zeme a neba?“[21]

Šalamov nám však otvára aj pohľad na limit tejto postavy: ten spočíva v akomsi náboženskom schúlení… Niežeby lekárka nemala pre svoj postoj poľahčujúce dôvody, obe deti a muž jej zahynuli pri bombardovaní a ona sama je od 37-eho roku v lágri… ale aj tak. Lekárka neznesie na svojom oddelení ošetrovateľa, ktorý si kladie otázku: „Vari majú ľudské tragédie iba náboženské východisko?“[22]

Nina Semionovna vieru jednoducho vyžaduje. Delí svet na svojich ľudí a tých iných. Podľa toho sa na „jej oddelení“ delí i polievka. V tomto delení je už nespravodlivosť. Od starostlivej lekárky neobrátený ošetrovateľ právom čaká vernosť etickej maxime vznešeného kresťanského učenia.

Neobrátený na odchode z oddelenia vracia požičané evanjelium. Lekárka ho rezko skrýva do zásuvky. Keďže Šalamov je presvedčený, že „podrobnosť, ktorá neobsahuje symbol, sa v umeleckom tkanive novej prózy javí zbytočná,“[23] môžeme tvrdiť, že vecný opis situácie sa tu mení na smutný symbol. Príbeh o evanjeliu v zásuvke je však rámcovaný iným symbolom: je ním stetoskop – prístroj na počúvanie ľudského srdca – dar, ktorý neobrátený prijal. Možno povedať, že víťazstvo dobra v poviedke nastáva práve jej „stetoskopickým“ rámcovaním.

Slovo
Pre mňa bola kľúčom k Šalamovovi Sentencia – poviedka o slove, ktoré kdesi žije, akoby osve na spôsob platónskej idey… človek môže naň zabudnúť, osobitne v severných táboroch, kde prebieha sústavné úsilie zredukovať väzňov mentálny obzor a reč je zakovaná do dvadsiatky bežne užívaných slov. K rutinnému slovníku väzňov pristupujú fragmenty sovietskeho byrokratického jazyka, vrátane pliagy jeho skratiek. Vyjadrenie akýchkoľvek emócií kontaminuje v táboroch gulagu nákazlivý jazyk kriminálnikov, v ktorom sa miešajú vulgarizmy so zdrobnelinami – tie sú osobitne odporné, keďže spravidla bagatelizujú niečo zlé.

Aj v súčasnosti sú pokusy zúbožiť realitu oklieštením jazyka, zmenou obsahu jestvujúcich slov. Tak sa vynára ďalšia lož – môžeme ju zahrnúť pod prorocké slová Šalamova z listu adresovaného Nadežde Mandeľštamovej: „Kolymské poviedky nezabránia tomu, aby sa objavili ďalšie formy pekla. Ľudská duša je zjavne poznačená prvotným zlom.“ [24] Táto nepoučiteľnosť dejinami evokuje lienenie hada – jeho nová koža zvedie mnohých, ktorí odmietli tú starú.

Sám Šalamov je zbavený progresivistických ilúzií a v jeho videní sveta sa tak zákonite otvára priestor pre otázku spásy. V poviedke Vlak svoj návrat z tábora označuje za návrat z pekla. Prináša si odtiaľ námety próz, pri čítaní ktorých sa nám zdá, že študujeme danteovské kruhy – podľa autora však majú byť jeho poviedky „víťazstvom dobra“. Toto víťazstvo, toto premoženie zla nie je automatické, predpokladá zápas.

Pripomeňme autorove výroky: „próza je vystrádaná“, „Každá poviedka je zauchom stalinizmu. Zaucho má byť stručné a zvučné“.[25] Citované slová by sme mohli parafrázovať aj tradično-ikonografickým obrazom: „poviedka má byť kopijou zasahujúcou draka.“ Pravdaže, takáto parafráza je hraničná, ak vnímame estetickú preferenciu autora – jeho úsilie o vecný jazyk, nebanálny civilný obraz rodiaci sa z gest, predmetov a prostredia okolitej reality.

L i t e r a t ú r a
ŠALAMOV, V.: Kolymské poviedky. Prvá kniha a výber z próz. Preklad Anna A. Hlaváčová. Edícia Tichá voda. Bratislava: Premedia, 2017.
ŠALAMOV, V.: Sobranije sočinenij. T. 4. Moskva: Chudožestvennaja literatura, 1998.
CHALAMOV, V.: Cahiers de la Kolyma. Trad. du russe par Christian Mouze. Paris: Maurice Nadeau, 1991.
CHALAMOV, V.: Tout ou rien. Traduit du russe par Christiane Loré. Lagrasse: Verdier, 1993.

P o z n á m k y
[1] Hugo, Victor: Bedári. Bratislava: SVKL, 1955, preklad Ján Belnay a Jozef Felix. Zv. III., s. 295.
[2] Hugo, Victor: Bedári, Zv. II., s. 79
[3] Felix, J.: O Victorovi Hugovi a jeho Bedároch. In: Hugo, Victor: Bedári. Bratislava: SVKL, 1955, Zv. III., s. 383.
[4] Hugo, Victor: Bedári, Zv. I., s. 26.
[5] Hugo, Victor: Bedári, Zv. II., s. 388.
[6] Hugo, Victor: Bedári, Zv. III., s. 104.
[7] Hugo, Victor: Bedári, Zv. I., s. 46
[8] Hugo, Victor: Bedári, Zv. I. , s. 59 – 64.
[9] Hugo, Victor: Bedári, Zv. I. , s. 64.
[10] Pokiaľ nie je uvedené inak, všetky citácie sú z knihy Šalamov, Varlam: Kolymské poviedky. Prvá kniha a výber z próz. Preklad Anna A. Hlaváčová. Edícia Tichá voda. Bratislava: Premedia, 2017.
[11] Propos sur ma prose. In: Chalamov, Varlam: Tout ou rien. Traduit du russe par Christiane Loré. Lagrasse: Verdier, 1993, s. 53.
[12] O próze, s. 199.
[13] Chalamov, Varlam: Cahiers de la Kolyma. Trad. du russe par Christian Mouze. Paris: Maurice Nadeau, 1991, s. 10.
[14] Chalamov, Varlam: Cahiers de la Kolyma, s. 14.
[15] O próze, s. 196.
[16] Kondenzované mlieko, s. 76.
[17] Večne zamrznutá zem, s. 274.
[18] Zmytá fotografia, s. 250.
[19] Voľný deň, s. 125.
[20] Z listu Pasternakovi, s. 218 – 219.
[21] Neobrátený, s. 285.
[22] Neobrátený, s. 285.
[23] O próze, s. 196.
[24] Z listu Nadežde Mandeľštamovej, s. 2.
[25] O mojej próze. In: Šalamov, Varlam: Sobranije sočinenij. T. 4, Moskva: Chudožestvennaja literatura, 1998, s. 371 – 372.

PhDr. Anna A. Hlaváčová, CSc.
Centrum spoločenských a psychologických vied SAV
Šancová 56
811 05 Bratislava
e-mail: anna.hlavacova@gmail.com