Mircea Eliade, vedec, filozof a orientalista, vo svete známy predovšetkým svojou prácou v oblasti dejín náboženstva, sa veľmi často pozastavoval nad„pôvodom“ archaickej spoločnosti, čiže aj nad tým, čo považoval za jej podstatný komponent: mýtus. Svojimi odbornými prácami ako napríklad Mýtus večného návratu (1954), Posvätné a profánne (1957), Mýty, sny a mystériá (1957), Mefisto a Androgyn (1963) či Aspekty mýtu (1963) prenikol do uzavretého sveta mytologického myslenia a právom patrí medzi uznávaných odborníkov na mytológiu. Mýtus bol preňho celoživotnou vášňou a tak, ako sa mu s prísnosťou a vážnosťou venoval ako vedec, rovnako – ba možno ešte väčšmi – sa otvoril jeho vplyvu ako umelec vo svojom beletristickom diele. Pre Eliadeho-filozofa pochopenie štruktúr a funkcií mýtov v tradičných spoločnostiach znamenalo nielen osvetliť celú jednu etapu ľudského myslenia, ale zároveň to malo pomôcť modernému človeku nájsť stratenú sakrálnu dimenziu. Eliadeho totiž mýtus zaujímal najmä potiaľ, pokiaľ je živý – čiže keď neostáva uzavretý do vedeckého opisu, petrifikovaný ako pozostatok starších štádií vedomia, ale keď sa dá jeho pôsobenie identifikovať aj v mentálnych štruktúrach súčasnej spoločnosti, či využiť ako zdroj inšpirácie v umení.

Keď Eliade písal svoj najväčší román Svätojánska noc (1955), ktorý predstavuje akúsi syntézu jeho najdôležitejších literárnych i filozofických tém, do denníka si zaznačil: „Napísať dlhý článok,ktorý by som mohol nazvať O nevyhnutnosti románu-románu, kde by som ukázal autonómny, slávny a nespochybniteľný rozmer rozprávania, formy prispôsobenej modernému vedomiu mýtu, mytológie. Vysvetliť takisto, že moderný človek, nemenej než človek z archaických spoločenstiev, nemôže existovať bez mýtov, bezvzorových ,príbehov‘.“ [1] V tomto duchu Eliade koncipoval aj svoj román, ktorý je podľa významného rumunského kritika Eugena Simiona prvým totálnym románom v rumunskej literatúre.[2]

Eliade videl v mytológii univerzálny kód, všeobecne platný pre ľudskú psyché. Tento názor vychádzal z jeho potreby veriť v koherentnosť univerza, v jeho jednotu, ktorú vo svojom diele až zaujato sledoval. Niektorým odborníkom práve tento aspekt „univerzalizácie“ prekáža [3] a iným je takýto prístup sympatický. [4]

Nenáleží nám posudzovať odbornosť Eliadeho vedeckého diela; uspokojme sa s konštatovaním, že aj keby sa ako bádateľ podriaďoval subjektívnemu názoru, či dokonca vízii, čo môže byť vo vedeckom prostredí predmetom diskusií, podobný postup v umeleckom texte je nielen plne legitímny, ale je priam aj podmienkou toho, aby sme mohli hľadať jeho „posolstvo“.

Samotný Eliade sa pritom nepovažoval za ortodoxného vedca: „Vedec zoberie dokumenty, potom ich začne hodnotiť zo sociologického, psychologického, antropologického hľadiska. To je to, čo ja sám nerobím. Usilujem sa pochopiť, no nie ako orientalista alebo indianista.“ [5] Eliade bol v prvom rade mysliteľ, ktorý hľadal zmysel ľudskej existencie a možnosť jej „spásy“, a k tomu mu mala pomáhať práve religionistika, ktorej predmet si veľmi vážil: „Náboženstvo odráža všetky existenciálne situácie, krízy, nádeje i sklamania ľudstva. V týchto jeho rozličných štádiách a etapách objavujeme a skúmame celého ľudského ducha. Preto sa nazdávam, že dejiny náboženstva sú oveľa významnejšou vednou disciplínou než ostatné historické odbory.“ [6] Eliade takisto konštatuje, že „západný svet momentálne prežíva duchovnú krízu“ a on vidí riešenie práve v návrate „ku koreňom vlastného náboženstva, […] k našim duchovným a náboženským prameňom“.[7]

Eliade ako Rumun, ktorým nikdy neprestal byť ani po desaťročiach pobytu v cudzine, si pod „vlastným náboženstvom“ predstavoval tzv. „kozmické kresťanstvo“, ktoré sa zakladá na tajomnom súzvuku človeka s vesmírom. Jeho stopy nachádza a evokuje v niektorých reliktoch tradičného, „nehistorického“ bytia svojej krajiny: „Génius rumunského národa, terorizovaný historickými udalosťami, sa solidarizoval sa takými živými skutočnosťami, na ktoré história nemohla siahnuť: s Kozmom a kozmickými rytmami.“ [8] V týchto intenciách sa zaoberal aj baladou Mioriţa, najslávnejším výtvorom rumunskej ľudovej slovesnosti, v ktorej vidí archetyp rumunskej duchovnosti. Balada rozpráva príbeh ovečky Mioriţe a pastiera, ktorého chcú úkladne zavraždiť ďalší dvaja pastieri. Ovečka svojho pastiera pred vraždou varuje, avšak on smrť prijíma osudovo, prirovnávajúc ju k svadbe s krásnou nevestou, na ktorej participuje celý Kozmos. Podľa Eliadeho svet v Mioriţi nie je svetom, aký možno vidieť „svetským“ okom v každodennej skúsenosti, dokonca nie je ani svetom tradičných cirkevných mystérií s ich rekvizitami – tie nahradili prírodno-kozmické fenomény (vietor, hviezdy, slnko, mesiac): „V Ovečke Mioriţi je premenený celý svet. […] Svet sa tu javí ako ,posvätný‘.“ [9] Na rozdiel od viacerých rumunských bádateľov, ktorí v „mioritickej svadbe“ videli národný rys vyjadrenia pokornej odovzdanosti smrti, je Eliade presvedčený,že hrdinovi balady sa „podarilo nájsť zmysel svojho nešťastia tým, že ho zobral na seba nie ako udalosť ,historickú‘ a osobnú, ale ako posvätné mystérium. Tým, že bájnou svadbou reagoval na nešťastie a smrť, vnútil zmysel samotnej absurdite.“ [10]

Paradoxná jednota života a smrti Eliadeho vždy zaujímala možno aj kvôli tomu, že v prístupe k smrti je najlepšie viditeľný rozdiel medzi tradičnou a modernou spoločnosťou. Zjednodušene: tradičný človek, riadiaci sa mytológiou, prenecháva svojim gestám a skutkom posvätnosť a vážnosť – majú teda zmysel. Profánnosť gest moderného človeka, žijúceho v desakralizovanej spoločnosti, často vedie k absurdite. Cieľ Eliadeho vedeckého úsilia i umeleckých snáh môžeme paradoxne prirovnať k pastierovej odovzdanosti: dať absurdite zmysel. Pri hľadaní tohto zmyslu zostupuje do obdivuhodných hĺbok kultúrnej minulosti ľudstva.

Načrtnime na záver to, akým špecifickým spôsobom sa uňho pretavila ontológia archaických národov do beletristického diela z povojnového obdobia. Svet umeleckej prózy totiž u Eliadeho nadväzoval na jeho vedeckú činnosť a poskytoval mu navyše možnosť slobodne transformovať svoje vedecké poznatky. Tak vzniklo napríklad spomínané výnimočné dielo Svätojánska noc, v ktorom skĺbil archaicko-mytologický model s modernou dobou. Jednoznačnejšiu schému však nachádzame v jeho tzv. „fantastických“ poviedkach, ktoré sa zakladajú na nachádzaní posvätna v našom modernom, profánnom svete. Jeho hrdinovia, ktorí sú schopní toto odhaliť, sú vyvolení jedinci: vstupujú do iniciačného procesu a prechádzajú z fázy amnézie (zabudnutia), v ktorej sa nachádza dnešná spoločnosť, do fázy anamnézy (rozpamätávania), ktorá má byť rozpamätávaním sa na mýtickú dobu. Úlohu akéhosi spojiva tvoria posvätné znamenia, s ktorými sa hrdina dostáva do konfrontácie a ktoré ho posúvajú bližšie do mýtickej doby a k svetu významov. V Eliadeho diele existuje celý systém symbolov (znamení), vychádzajúcich z archetypov mnohých náboženstiev a mytológií, ktoré sa vo viacerých jeho dielach opakujú a vytvárajú tak autonómny svet.

Eliade si naliehavo uvedomoval, že dnešná spoločnosť, zasiahnutá fenoménom „relativizácie Boha“ a úpadkom funkcie náboženstva, trpí celkovou desakralizáciou, stratou zmyslu pre „posvätné“ (transcendentálne) koordinanty ľudského bytia. Vedený svojím neúnavným optimizmom a vierou v možnú „spásu“ ľudstva ponúkol ako riešenie tento návrat k „prameňom“ – k náboženstvu a k mýtom.

L i t e r a t ú r a

ALLIBAND, T.: Skúmanie štruktúry posvätna. In: Kritikaa kontext, roč. 3, 1998, č. 1, s. 46 – 51.
ELIADE, M.: Arta de a muri. Iaşi:Editura Moldova 1993.
ELIADE, M.: Întîlnirea cu sacrul. Cluj:Editura Echinox 2001.
ELIADE, M.: Jurnal I. Bucureşti: Humanitas1993.
ELIADE, M.: Od Zalmoxida k Čingischánovi. Olomouc: Argo 1997.
Na ceste za absolútnom. Rozhovor s Mirceom Eliadem. (Zhovárali sa S. Lannesa J.-L. Ferrier). In: Kritika a kontext, roč. 3, 1998, č. 1, s. 56 – 61.
SIMION,E.: Mircea Eliade, spirit al amplitudinii.Bucureşti: Editura Demiurg [s. a.].
ŽIDEK, P.: Mircea Eliade očami slovenskej teológie. In: Kritika a kontext, roč. 3, 1998, č. 1, s. 30 – 33.

P o z n á m k y

---