John E. Peterman: Platón. Bratislava: Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, 2005, 136 s. Preložil Matúš Porubjak.

Dávni autori k nám prehovárajú rečou svojich diel. Lebo dielo je čosi ako predĺženie ich vlastného pôsobenia vo svete žijúcich. Po rozpade tela, ostáva medzi nami prítomný text. Ale text žije sám za seba a fascinuje natoľko, nakoľko bola doň vložená invencia autora, jeho skúsenosť s nekonečnosťou myslenia, cítenia, vnímania skutočnosti.
Niekedy sa okolo slávnych osobností vytvorí mohutný povlak legiend a mýtov, inokedy strohá klasifikácia, zaradenie do myšlienkového prúdu, triedy, kategórie. Autor tým ostane naveky zredukovaný napríklad ako predstaviteľ určitého typu idealistickej filozofie, dualizmu a podobne. Stalo sa to i Platónovi. Zaradili ho, zasunuli do priečinku ako mŕtvolu do krypty a mnohí ticho prosíkali, aby tam ostal ukrytý, aby dielo nevravelo viac než si vyžaduje jeho zaradenie.

John E. Peterman patrí medzi autorov, ktorí rozbíjajú kryptu píšuceho mysliteľa, odhadzujú bokom škatuľku, kam ho iní narýchlo zaradili. Otvára texty a hľadá v nich autora, ktorému vôbec nie je vlastné len tak zomrieť a stagnovať na úrovni nejakej vytýčenej koncepcie. Čítame jeho slová a tušíme, že tam, kde je reč o smrti, zaznieva zároveň aj chvála života, že za vycibrenou či menej štylizovanou rétorikou sa ukrývajú dialógy, rozhovory, ľudské postoje, filozofia. Dokonca je nám jasnejšie, čo to znamená, že Platónovo dielo nemá len hlboký obsah, ale aj krásnu formu, čím akoby autor uplatňoval na vlastnom diele grécky princíp kalokaghatie (esteticky pútavého a mravne krásneho textu).

Prečítať si Petermanovu knihu o Platónovi v preklade Matúša Porubjaka znamená vystaviť sa riziku, že sa v nás čosi pohne, že siahneme po Platónovi v polici a nalistujeme si jeho Menóna, Symposion či Faidra. Je to tým, že odborne krásne a dlho zvažované slová spôsobujú pohyb. Vtedy to už nie je ani Peterman ani Platón, lež čosi za nimi, skrytejšie, bohatšie, menej vyjadriteľné. Chceme to uchopiť, nejako to zachytiť, zvečniť, ale ono sa to zakaždým vzďaľuje, uniká. Pokiaľ nám to nedá spávať, stávame sa filozofmi. Keď sa tá túžba utíši, potom sme sa sami zaradili do krypty mŕtvej filozofie. Platón otvára témy aj po svojej smrti. Slovami jeho dialógov. Peterman o tom dobre vie a preto napísal hneď na úvod svojej knihy dôležité slová:„V oblasti, v ktorej sa pravda zriedkavo prijíma bez zápasu, sa filozofia nemýli v tom, že filozofi zvyčajne skutočne potrebujú používať vo svojich dielach všetky tie slová, a že my musíme všetky tie slová čítať, ak sa vôbec chceme dozvedieť, čo sa nám snažia povedať.“ To nech ostane napísané ako cesta k dielu i k autorovi.

Mgr. Anton Vydra
Katedra filozofie
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Námestie Jozefa Herdu 2
917 01 Trnava
tonovydra[zavináč]gmail.com