STOJKA, R.: Patočkova reflexia duchovnej krízy súčasnej spoločnosti. In: Ostium, roč. 13, 2017, č. 2.
Patočka´s reflection of the spiritual crisis of contemporary society
Jan Patočka is presently considered to be the greatest Czech philosopher of 20th century. His philosophical thinking is appreciated even abroad. In Patočka’s later philosophy the concept of Europe plays an important role. This concept is inextricably linked to the a Greek idea of care for the soul and with the development of history itself. However, throughout history, according to Patočka, the idea of the care for the soul in Europe has been gradually dissapearing. Europe in the original old sense ceases to exist and its place is overtaken by a new Post-European period. This concept has similarity to the current concept of globalization. The new post-european period inherits after the demise of Europe it’s positive elements, but also mainly the contemporary problems, with which the world will have to struggle.
Keywords: Jan Patočka, Care for the Soul, Post-European period, Globalization, Crisis
Jan Patočka je dnes – a právom – považovaný za najväčšieho českého filozofa 20. storočia a význam jeho filozofického myslenia je stále viac doceňovaný aj v zahraničí. Napriek tomu, že bol pre minulý režim v Československu nežiadúcim mysliteľom, dokázal sa dostať svojou prácou do povedomia aj v západnej časti sveta v období totality v Československu, kedy zažíval filozoficky najproduktívnejšie obdobie svojho života.
V Patočkovej filozofii hrá významnú úlohu predovšetkým jeho vlastná koncepcia filozofie dejín, inšpirovaná okrem iných predovšetkým Husserlom a Heideggerom, ktorá vznikala počas celého jeho života. Výsledky celoživotnej filozofickej práce sa však u Patočku prejavujú naplno hlavne v poslednom období jeho života – t. j. približne od začiatku 70. rokov minulého storočia až do jeho smrti v roku 1977. V tomto období sa venuje hlavne problémom filozofie dejín a formuluje vo vzťahu k týmto problémom niektoré vlastné originálne myšlienky. Práve do tohto kontextu zapadá aj Patočkova reflexia duchovnej krízy súčasnej spoločnosti, ktorá je súčasťou jeho koncepcie filozofie dejín z neskorého obdobia jeho života.
Dejiny ako Európa
Patočkovi ide v jeho neskorej filozofii dejín predovšetkým o otázku čo je to Európa, čo znamená tento pojem a jeho obsahové naplnenie? S tým bytostne súvisia aj otázky vzniku Európy a jej potenciálneho zániku. Patočka totiž na jednej strane v podstate stotožňuje pojem Európy s dejinami ako takými a na strane druhej otvorene uvažuje o zániku Európy a o následnej dobe po-európskej, ktorá nasleduje v dejinách po tomto zániku. Z pohľadu svojej koncepcie označuje teda našu súčasnosť ako dobu po-európsku, vyznačujúcu sa istými znakmi, ktoré vykazujú výraznú podobnosť s dnes často používaným pojmom globalizácia. Problémy po-európskej doby, ktoré sa prejavujú postupným ubúdaním duchovnej dimenzie života človeka – v prospech materiálnej, konzumnej dimenzie – skúma Patočka predovšetkým vo filozofickej rovine. Dôsledky tejto duchovnej krízy sa však v konečnom dôsledku premietajú aj do náboženskej, politickej a celospoločenskej roviny súčasného sveta.
Na otázku čo je Európa odpovedá (v duchu Husserlovej Krízy), že ide o „pojem, ktorý spočíva na duchovných základoch“.[1] Moment vzniku Európy a taktiež počiatok samotných dejín vidí Patočka tam, kde sa začína príbeh dejín v tom zmysle, ako ich chápe, ale súbežne aj filozofie a politiky v ich pôvodnej forme – v starovekom Grécku. V prepojení dejín a Európy vidí aj zásadnú úlohu vlastnej filozofie dejín, ktorej úlohou by malo byť reflektovať na to, čo vytvorilo dejiny. Dejiny sú tak pre neho „dejinami Európy, a neexistujú žiadne iné. Všetko ostatné je analystika na úplne inej úrovni, nie na úrovni kontinuity istej jednotnej úlohy, ktorá je schopná univerzalizácie“.[2] Pojem dejín ako Európy a ich vznik je však pre Patočku nerozlučne spojený s myšlienkou starostlivosti o dušu. Práve starostlivosť o dušu je pre neho tým princípom, ktorý vytvoril Európu. V súvislosti s dejinami – teda s dejinami ako Európou – to potom znamená, že sú z veľkej časti „dejinami pokusov o realizáciu starostlivosti o dušu“.[3]
Starostlivosť o dušu je princíp, ktorý robí Európu tým, čím je (resp. pre Patočku bola) – je to cesta európskej tradície, založenej na rozumovom nahliadnutí a aj keď nie je pre neho v žiadnom prípade jednoduchá a neprerušovaná, je predsa len istým zmysluplným spôsobom zrozumiteľná pre ďalšie generácie. Najpodstatnejšie však je to, že „má jadro, obrnené proti katastrofám a kolapsom … schopné stále nových foriem jednoty, možno obsiahlejších a formálnejších“.[4] Patočka sa pokúša vo svojej koncepcii filozofie dejín ukázať, že pôvodne grécka idea starostlivosti o dušu prechádza v rôznych obdobiach dejín rôznymi dejinnými metamorfózami. Tvrdí, že je to práve koncept starostlivosti o dušu, ktorý sformoval a dlhé storočia formoval cestu európskeho myslenia, a tým aj dejiny ako Európu. Tento princíp univerzálneho rozumového nahliadnutia a spôsobu života z toho vyplývajúceho, sa stáva pre Patočku nielen centrom filozofie, ale aj centrom filozofie dejín a problému Európy, ktorý sa viaže k celému priebehu jej dejín. Preto hovorí o európskom duchovnom dedičstve, ktoré je potrebné uchovať aj v súčasnosti.
Doba po-európska
V súvislosti s ústredným motívom, ktorý vytvoril Európu – teda dejiny v Patočkovom chápaní – však on sám rozoznáva koniec Európy. Vyjadruje to jednoznačne: „Európa ako Európa vznikla z … motívu, zo starostlivosti o dušu, a … zanikla následkom toho, že na ňu zabudla“.[5] Na tomto mieste nie je dosť priestoru k podrobnejšiemu vykresleniu postupného procesu zániku Európy tak, ako o ňom píše samotný Patočka.[6] Je to práve tento zánik Európy, ktorý v Patočkovej koncepcii filozofie dejín oddeľuje dejiny – Európu od následnej epochy našej súčasnosti – doby po-európskej.
Po-európsku dobu Patočka vo svojej filozofii vníma v dvoch odlišných rovinách: vonkajšej (objektívnej), ktorá sa prejavuje hlavne na geopolitickej mape sveta a vnútornej (duchovnej), ktorá zasahuje v podstate spoločnosť a kultúru celej planéty. Obe tieto roviny spolu neoddeliteľne súvisia a sú pre neho odrazom stavu, v ktorom sa nachádza spoločnosť súčasnosti.
Po-európska doba sa prejavuje vo vonkajšej – geopolitickej – rovine predovšetkým vznikom po-európskeho sveta, ktorý získava globálny charakter. Ide o prerozdelenie bývalej moci Európy novým svetovým (predovšetkým mimoeurópskym) mocnostiam – ako dôsledok dvoch pre Európu sebazničujúcich svetových vojen. Podľa Patočku sú tieto mocnosti dedičmi Európy. Predovšetkým tu ide o dve povojnové najsilnejšie mocnosti – USA a ZSSR, ku ktorým možno prirátať ďalšie štáty ako Čína, India, či Japonsko, ktoré v tomto prerozdelení moci získali svoj podiel. Dediči Európy sú rôznorodí: Jední sú „legitímnymi potomkami Európy, … ktorí v ďalekých priestoroch vzrástli do planetárnej veľkosti“, ostatní sú na úrovni „rôznych stupňov predeurópanstva: v európskom období buď stáli bokom, alebo boli v dejinách, ktoré iniciatívne viedla Európa, objektmi, nikdy nie subjektmi“.[7]
Čo je ale vo vzťahu k našej súčasnosti dôležité, vzniká tu „nový svet v zmysle novej, univerzálnej, planetárnej, politickomocenskej štruktúry“.[8] Tento nový svet je charakteristický tým, že tu prebieha (povedané súčasným jazykom) globalizácia. Je založený na vede a modernej technike, je však otázne, či sa v tejto kolosálnosti a univerzálnosti nájde aj nový duchovný prvok. Dediči Európy na jednej strane s veľkou razanciou preberajú od pôvodnej Európy hlavne to (na prvý pohľad) pozitívne – techniku, výrobné spôsoby, formy organizácie, politické usporiadanie štátu. Na strane druhej si však zrejme neuvedomujú, že preberajú zároveň aj problémy Európy (napríklad azda najakútnejšie problémy s devastáciou životného prostredia), do ktorých sa sama dostala a teda aj to negatívne. Pre Patočku sú však už – tak ako v tejto dobe aj samotná Európa – „duchovnej substancii Európy … vnútorne cudzí“.[9] Dediči Európy teda podľa neho prijímajú dedičstvo Európy, so všetkými pozitívnymi aj negatívnymi prejavmi.
K vonkajším rysom po-európskeho sveta zaraďuje Patočka aj nové možnosti techniky a biológie, úpadok európskych jazykov – čo má podľa neho za následok skazu klasického vzdelania a jazykov, ako aj ústup špecificky európskych oblastí poznania, za ktoré považuje predovšetkým históriu a filozofiu. Po druhej svetovej vojne sa začína prejavovať aj nový fenomén – amerikanizácia Európy, o ktorom sa aj v súčasnosti mnoho hovorí. Taktiež by sme sem aktuálne mohli zaradiť aj ekonomicko-politické dianie a fenomén globálnych masovokomunikačných prostriedkov. Tento proces, ktorý je dnes prejavom spomínanej globalizácie, sa prejavuje v mnohých podstatných sférach súčasného života a stal sa jeho neoddeliteľnou súčasťou.
Filozoficky zaujímavejšia je však vnútorná, či duchovná rovina charakteristiky doby po-európskej, ktorej aj Patočka venuje podstatne viac priestoru vo svojich úvahách. Ako sa teda podľa neho zánik Európy prejavuje v duchovnej situácii súčasnej po-európskej doby? Diagnóza krízy nielen vo filozofii ale v celej ľudskej spoločnosti (minimálne západnej ak nie celosvetovo pochopenej) nie je novou myšlienkou, objavuje sa v myslení mnohých (nielen) filozofov v podstate už od konca 19. a začiatku 20. storočia. V Patočkovej filozofii však môžeme nájsť niekoľko pôvodných, originálne postavených problémov, ktoré sám veľmi inšpiratívnym spôsobom rozvíja a ktoré sa viažu nielen k dejinám, ale aj k našej súčasnosti. Treba pripomenúť, že pri reflexii problému duchovnej krízy súčasnej spoločnosti je Patočka celoživotne inšpirovaný predovšetkým dvoma svojimi významnými predchodcami a rodákmi – T. G. Masarykom a E. Husserlom – pretože obaja, hoci každý svojím vlastným spôsobom, vnímali tento problém vo svojom myslení veľmi intenzívne.
Duchovná kríza
Ako teda filozoficky vníma krízu Patočka? So stratou duchovného princípu starostlivosti o dušu sa pre Patočku akoby strácala aj podstatná ľudská možnosť žiť na vyššej ako biologickej úrovni života, na úrovni oslobodenia sa od čírej viazanosti k životu. Túto vyššiu úroveň reprezentuje v jeho známej koncepcii troch pohybov existencie pohyb tretí – pohyb slobody. Prvé dva pohyby – pohyb akceptácie a pohyb obrany sú totiž neodmysliteľne spojené s tým, čo Patočka nazýva sebastravujúcim životom, ktorý patrí k biologickej úrovni. Tento problém má nielen vo filozofii, kde je reflektovaný a premýšľaný viacerými mysliteľmi, ale aj v celej spoločnosti, ďalekosiahle následky a vyzerá to tak, akoby bol stále nevyriešený nielen filozoficky, ale aj eticky, politicky, ekonomicky a akoby sa stále prehlboval. Mal by teda byť stále aktuálnym aj pre ľudí dnešnej doby.
Patočka filozoficky odlišuje dejiny od ne-dejinných období predovšetkým na základe dvoch zásadných protikladov: prvým je protiklad každodennosť-výnimočnosť a druhým potom protiklad vzmach-úpadok. V súčasnej po-európskej dobe sa stala v živote človeka prevládajúcou dimenzia každodennosti, profánnosti, oproti ktorej Patočka stavia ako protiklad dimenziu nekaždodennosti, výnimočnosti, či orgiazmu, v náboženskej oblasti pôvodne zastúpenej ako niečo posvätné. V týchto protikladných dimenziách sa podľa neho ľudský život vždy nevyhnutne pohybuje a ani jednej z nich sa nemožno jednoducho zbaviť.
Odlíšenie každodennosti a nekaždodennosti súvisí podľa Patočku s problémom počiatku dejín a ich odlíšenia od nedejinných a pred-dejinných období tak, ako sa to objavuje vo vrcholnej podobe Patočkovej filozofie dejín. Nekaždodennosť je v pred-dejinnosti zastúpená orgiastickou dimenziou ľudského života, ktorá má podľa neho svoje nepostrádateľné miesto v živote človeka ako forma nekaždodennosti. V pred-dejinnom období táto dimenzia démonického a vášne, ako ju tu Patočka nazýva, je schopná človeka premôcť, strhnúť ho svojou silou do pripútanosti k životu. V tejto dimenzii podľa neho zažívame to, že svet nie je len okruhom našich možností, ale aj toho, čo sa nám akoby otváralo samo, čo je schopné našu skúsenosť premôcť, dostať proti našej vôli na svoju stranu a tak ovplyvňovať náš život. K spomenutej dimenzii patrí napríklad oblasť erotiky, démonickosti, posvätnej hrôzy, ktorá má svoju silu pôsobenia na človeka dodnes. Tvárou v tvár tejto silnej skúsenosti je človek náchylný „zabudnúť na celú dimenziu boja o seba samého“.[10]
To nové, čo prichádza s počiatkom dejín v gréckej polis je moment otrasu dovtedajšieho zmyslu a následnej schopnosti sa s ním vyrovnať – zodpovednosti (nielen) vo vzťahu k orgiastickej dimenzii života. Opozícia každodennosti – nekaždodennosti patrí medzi problémy, ktoré zodpovednosť dejinného človeka musí zvládnuť.[11] Pokým v pred-dejinnom období bola pre človeka nekaždodennosť len útekom od každodennosti, ktorú zastupuje pre Patočku predovšetkým práca, po vzniku dejín v polis ide o niečo iné: „prekonať každodennosť, bez toho, že sa v sebazabudnutí zrútime do oblasti temna akokoľvek lákavého“.[12] Práve v polis sa ukazuje, že človek môže napriek problematickosti, ktorú mu dejiny odkrývajú, získať odstup, čo znamená filozofické nahliadnutie vo svojej situácii.
V súčasnej dobe je kľúčovou zmena chápania každodennosti, ktorú podľa Patočku zastupuje predovšetkým práca. V pred-dejinnom období, pred vznikom dejín, bola podľa neho práca vnímaná ako niečo ne-posvätné, ako ťažoba a nutnosť k zabezpečeniu živobytia človeka. Oproti nej stála iná, protichodná dimenzia – dimenzia posvätného, nekaždodenného. Podobnú paralelu nachádza ale aj v dnešnej spoločnosti, aj keď veľká väčšina najnamáhavejšej práce bola (to je to pozitívne na vedo-technike) odstránená. Úľavu od ťažoby, nevyhnutnosti práce pre život potrebuje rovnako aj dnešný človek, je ale otázne, či túto úľavu dokáže ešte nájsť v duchovnej oblasti – v oblasti náboženstva, umenia, či filozofie. Ak to tak nie je, a to je v Patočkovej filozofickej reflexii podstatné, pôvodné prostriedky k životu nahrádzajú absentujúcu vyššiu – duchovnú – dimenziu života, teda ciele, či zmysel života.
Život ľudí v súčasnej spoločnosti je potom z tohto pohľadu životom „v technickej racionalite, je to život v samých prostriedkoch. Pracovať, aby sme pracovali – to je moderný sen“.[13] Postupne došlo k tomu, že na jednej strane pôvodné prostriedky k životu – a k nim patrí v konečnom dôsledku aj práca a veda, pochopená od obdobia novoveku novým, technickým spôsobom – sa z prostriedkov stali cieľom. Problémom je však na druhej strane aj to, že samotná práca nedokáže plne uspokojiť drvivú väčšinu ľudí, ktorí pracujú. Pracujú teda preto, aby dostali mzdu, za ktorú si potom kúpia opäť len prostriedky k prežitiu (stravu, ošatenie, bývanie atď.), alebo ako alternatívu absentujúcej duchovnej dimenzie nekaždodennosti, prostriedky k úniku pred každodennosťou (alkohol, drogy, sexuálne služby a pod.). Často, čo je vo svojej podstate absurdné, sa stávajú prostriedky (napríklad automobil, dom, či iný hmotný majetok) pre človeka cieľom, ku ktorému majú jemu samotnému dopomôcť iní ľudia ako prostriedky. Alebo sa ľudia nechajú strhnúť každodennou prácou, v ktorej môžeme taktiež nájsť únik, môžeme sa „stratiť v tom, čo obstarávame“.[14] Tento protiklad každodennosti a nekaždodennosti je niečím, čoho sa nemôžeme jednoducho zbaviť, pretože, slovami Patočku, je „prazákladným faktorom ľudstva“.[15]
Vzmach a úpadok
Celý problém je však ešte hlbší. Patočka dáva tento protiklad do súvislosti s iným, ešte zásadnejším protikladom, na základe ktorého odlišuje práve dejiny od pred-dejinného, či ne-dejinného obdobia. Týmto protikladom je vzmach a úpadok. Na stranu úpadku totiž stavia práve každodennosť, bežný deň, bežný, t. j. sebastravujúci život s jeho potrebami, ktoré pre nás vytvárajú ťažobu práce. To je zásadný predpoklad, ktorý prijíma od Heideggera[16] – že totiž úpadková tendencia ľudského života nie je niečím sekundárnym, niečím, čo len dopĺňa rast, pokrok, ale naopak je niečím pôvodným, väčšinovým a primárnym. Na prekonanie tohto pôvodného, prirodzeného úpadku je potrebný istý duchovný vzmach – či už na ľudskej individuálnej úrovni, alebo na úrovni určitého spoločenstva. Človek, alebo spoločenstvo, sa musí aktívnym spôsobom vypnúť k určitému duchovnému vzmachu, aby bola prekonaná táto pôvodná úpadková tendencia života. Východisko z každodennosti je možné pre človeka na jednej strane orgiastickým spôsobom v sebazabudnutí, v úniku pred ťažobou (napríklad rôznymi rituálmi, erotikou a podobne), ktorý uplatňoval pred-dejinný človek, alebo je tu na strane druhej východisko dejinného človeka. Toto druhé východisko ako prekonanie každodennosti, alebo vzmach z úpadku charakterizuje Patočka vo vzťahu k antickému Grécku, kde vznikajú dejiny ako „veľký výkon, v ktorom vzniká niečo ako duchovný život, veľká poézia, aktívny život; dejiny ako aktívny život v polis … to všetko sú rôzne stránky pohybu, ktorým sa západný človek povznáša z úpadku a vytvára dejiny“.[17]
Podobnou formou vzmachu z úpadku bolo podľa Patočku po dlhé stáročia aj kresťanstvo, ako jedna z podôb starostlivosti o dušu (svojím spôsobom nadväzujúce na antickú podobu starostlivosti o dušu), ktorá svojou silou a rozsahom prekonala všetky dovtedajšie duchovné hnutia. Zdá sa však, že aj sila kresťanstva postupne podlieha tlaku racionálneho, pozitivistického pohľadu na prírodu a na svet, ktorý preferuje moderná prírodoveda. Problémom po-európskej doby z tohto pohľadu je potom to, že namiesto pôvodne duchovnej dimenzie života, zastúpenej v starostlivosti o dušu – oproti náboženstvu či filozofii, stále viac vládne veda a jej technické pochopenie sveta. Navyše samotná veda už podľa neho rezignuje na otázku po zmysle, stala sa preto vedou, ktorá „nám dáva žiť a zároveň dáva tušiť, že celej civilizácii na nej založenej hrozí kolaps“.[18] Táto veda podľa Patočku „chce len konštatovať, čo je, a nestará sa o to, čo je a má zmysel. Veda tohto druhu počíta s nezmyselnosťou, dokonca aj seba samej. Je sama zmyslu-prázdna. V tom tkvie: nedokáže odôvodniť seba samú zvnútra ako zmysluplnú činnosť“.[19]
Veda tak už nie je duchovným nástrojom premeny človeka a jeho sveta, ale je skôr nástrojom moci. Veda ako taká je však pre Patočku pôvodne prostriedkom k životu, je to „praktická záležitosť, patrí na stranu každodennosti“.[20] Obrovský rozvoj vedy a techniky, pokusy o ovládnutie prírody a zlepšovanie predovšetkým materiálnej stránky ľudského života hodnotí Patočka ako „rozmach každodennosti, jej generalizácia, ktorá urobila nevierohodnotnými všetky tradičné spôsoby vzmachu a úpadku …“.[21]
Pre súčasnosť je tiež charakteristické strácanie sa individuálnych a národných odlišností, vzniká aj masová kultúra, ktorú vytvárajú a šíria masmédiá. Dnes sa k pomenovaniu (nielen) týchto procesov používa výraz globalizácia, ktorý môže byť považovaný za ekvivalent Patočkovej po-európskej doby. To, čomu sa v súčasnosti hovorí konzumný spôsob života (pre Patočku sebastravujúci život) dnes získava stále silnejší vplyv. Konzumný spôsob života je nesporne podporovaný aj vedotechnikou. Čo je však podstatné, zdá sa, že nekompromisne valcuje pôvodné duchovné hodnoty a to nielen na západe, ale aj na východe. Príkladom môžu dnes byť práve oblasti Číny, Indie, ale napríklad aj dnešný Tibet, či Južná Kórea.
V konečnom dôsledku je dnes drvivá väčšina vedy a techniky zameraná na spomenutú biologickú úroveň, alebo sebastravujúci život – ide tu v podstate len o zlepšovanie fyzických podmienok života človeka, pričom je tu zrejmá istá rezignácia na vyššie, duchovné ciele. Patočka to zaujímavo vyjadruje v jednej zo starších súkromných prednášok: „Tragédia európskej civilizácie je v tom, že platónska idea sa vtelila do elektrických ľadničiek“.[22] V súčasnej vede akoby podľa neho prevládala „nenávisť k filozofii ako problematizovaniu a stálej možnosti nepredvídateľných myšlienkových obratov“.[23]
Iným prejavom nedostatku duchovnej dimenzie v živote človeka súčasnosti, ktorý sa podľa Patočku hlási o slovo stále dôraznejšie, je nuda, ktorá taktiež súvisí s každodennosťou. Nuda nie je pre neho vôbec niečím zanedbateľným, ale je to „ontologický status ľudstva, ktoré podriadilo celkom svoj život každodennosti a jej neosobnosti“.[24] Veda so svojím technicko-ovládajúcim nazeraním zbavuje totiž svet všetkého „tajomného“.
Táto situácia má ďalekosiahle následky pre celú súčasnú ľudskú spoločnosť. Znova sa hlási o slovo ne-každodennosť, ktorá je „neodbytnou a nikdy nestratiteľnou stránkou človeka a núti človeka v tejto civilizácii k primitívnym spôsobom prekonávania každodennosti“.[25] Medzi tieto spôsoby prekonávania každodennosti zaraďuje Patočka rôzne spoločenské problémy, známe zo súčasnosti – narkománia, pansexualizmus, samovražedné tendencie, stúpajúci počet duševných chorôb. Dnes možno najaktuálnejšie by sme sem mohli zaradiť aj rôzne druhy závislostí, predovšetkým závislosť (nielen) mladých ľudí od počítačových hier, internetu, teda od úteku do inej, virtuálnej reality. Ešte nebezpečnejšími prejavmi na celospoločenskej úrovni sú pre Patočku rôzne formy agresivity, nacionalizmu, opojenia revolúciou a predovšetkým vojny. Moderný racionalizmus sa postupne premenil cez moderný mechanizmus na mašinizmus, ako ho Patočka nazýva, a tak prispel k súčasnej podobe vedotechniky, ktorá priamo prerástla do našej súčasnosti, v ktorej už ľudstvo nemôže existovať bez tohto „na vede a technike vždy mohutnejšie spočívajúceho … spôsobu výroby, takže racionálne ovládanie, chladná pravda tohto najstudenejšieho zo všetkých studených netvorov nám zastiera dnes úplne jeho vznik, odstraňuje všetky v našej spoločnosti tradičné spôsoby prekonávania každodennosti neorgiastickým a potiaľ pravdivým spôsobom“.[26]
Vedotechnika
Čím viac sa v tomto spôsobe života ľudí dostáva do popredia moderná vedotechnika ako určujúca vo vzťahu človeka k svetu a k sebe samému, tým „krutejší je revanš orgiastického entuziazmu“.[27] Dostávame sa k otázke vojny, ktorá, ako určujúci fenomén 20. storočia zastáva v Patočkových reflexiách dôležité miesto. Vojna je pre neho „dokonanou revolúciou každodennosti … orgiazmus v nových formách“.[28] Tu sa stretáva organizovanie každodennosti a orgií, v ktorých je všetko dovolené v spoločnom vyvrcholení. Napriek tomu ale nuda neustupuje, naopak na pozadí vedotechniky sa stáva nudou obrovských rozmerov, tajomstiev, odkrývaných touto vedotechnikou sa okamžite zmocňuje každodennosť a prírodovedno-technické pochopenie jestvujúcna ako už odkrytého a jasného, pochopenie, ktoré „z dnešného tajomstva robí razom všeobecný klep a triviálnosť druhého dňa“.[29]
Pri analýze súčasnej situácie nemôže Patočka vynechať pojem Sily, pojem v zásade ekvivalentný Heideggerovmu pojmu Gestell, ktorý od nemeckého mysliteľa preberá.[30] Patočka charakterizuje Silu ako „najvyššie jestvujúcno, ktoré všetko tvorí aj ničí, ktorému všetko a všetci slúžia“.[31] Človek v tomto pochopení už prestal byť filozofickým – prestal byť vzťahom k bytiu, ktorým bol na rozdiel od všetkých ostatných živých aj neživých súčastí jestvujúcna. Naopak, stal sa súčasťou Sily, veľkým akumulátorom, ktorý je sám „kumulovaný, prepočítavaný, využívaný a manipulovaný ako ktorýkoľvek iný stav síl“.[32]
To, čoho je člověk súčasťou, je porozumenie svetu ako Sile. Sila, ktorá sa prejavuje predovšetkým v pôsobení, akumulácii a uvolňovaní potenciálov, už presahuje človeka, ten sa stáva jej súčasťou a je „zaujímavý“ len dovtedy, pokiaľ má istý potenciál, pokiaľ je vypočítateľný, disponovateľný a tým využiteľný. J. Derrida túto Patočkovu myšlienku interpretuje ešte presnejšie: „Sila sa stala modernou podobou bytia. Bytie sa nechalo určiť ako kalkulovateľná sila a človek predstavuje seba samého ako kvantifikovateľnú moc, namiesto toho, aby sa vzťahoval k bytiu skrytému pod touto podobou sily.“[33] Čo je však pre Patočku nemenej dôležité, táto Sila sa vybíja, uskutočňuje predovšetkým vo vojne, ktorú môžeme vnímať ako akúsi demonštráciu tejto Sily. Najintenzívnejšie sa prejavila v dvoch svetových vojnách, teda „cez konflikty planetárneho rázu“.[34]
Obrat jako východisko?
Ako ale prekonať duchovnú krízu súčasnej spoločnosti, ktorú Patočka filozoficky diagnostikuje? Aké by mohlo byť východisko z tohto stavu? Patočka o ňom samozrejme premýšľa a naznačuje ho. Možným východiskom pre prekonanie krízy by podľa neho mohla byť solidarita otrasených. Solidarita tých, ktorí sú schopní pochopiť, o čo v dejinách ide, tých, ktorí sú schopní obete, schopní postaviť sa Sile. Otrasení sú tí, ktorí chápu, že dejiny „sú tento konflikt púheho života, holého a spútaného strachom, so životom na vrchole, ktorý neplánuje budúce všedné dni, ale vidí jasne, že všedný deň, jeho život a mier majú svoj koniec“.[35]
Len ten, kto je schopný pochopiť tento moment, kto je teda schopný obratu, alebo metanoia, ako ho Patočka taktiež nazýva, môže byť duchovným človekom. Duchovný človek, ktorý sa odlišuje od intelektuála tak musí nadobudnúť prevahu nad objektívnym vedením, aj keď ho musí z hľadiska poznania ovládnuť.[36] Solidarita otrasených je teda solidaritou duchovných ľudí, tých, ktorí chápu nielen túto najzákladnejšiu rovinu – rovinu slobody a viazanosti voči životu. Je to predovšetkým rovina, ktorá sa politicky viaže k rôznym podobám totalitnej spoločnosti, teda aj k dobe, v ktorej Patočka žil. Druhou a tiež nadčasovou rovinou (z hľadiska totalitných režimov vo svete, ale aj v Európe a ich pádu v roku 1989) je pochopenie významu vedotechniky.
Toto je rovina, ktorá je aktuálna a ktorá nás musí zaujímať aj dnes v dobe (zatiaľ) integrovanej a spojenej Európy. Ide o rovinu globálnu, kde jednotlivé politické režimy a ideológie nehrajú rolu. Solidarita otrasených je podľa Patočku schopná vytvoriť spoločenstvo s duchovnou autoritou, ktoré bude schopné rezistencie voči Sile, ktorá sa prejavuje predovšetkým ako vojnový stav. Týmto stavom nie je iba priama, „žeravá“ vojna, ale aj vojna vo forme studenej, alebo tlejúcej. Studená vojna dvoch svetových veľmocí síce pominula, ale napriek tomu sa prehlbuje rozdiel medzi bohatými oblasťami, a oblasťami vo svete, kde ľudia stále umierajú hladom – teda sa tu ešte stále podľa Patočku prehlbuje vojnový stav. Z Patočkovho pohľadu by sme dnes mohli snáď povedať, že sa iba presunulo ohnisko Sily do inej oblasti planéty – potenciálnej vojny medzi bohatým severom a chudobným juhom, či medzi islamským a kresťanským svetom – možností je viacero.
Podstatné ale z nášho pohľadu je, že v rukách tých, ktorí sú schopní pochopiť, sú teda v tomto zmysle otrasenými a sú schopní solidarity, sú „potenciálne všetky sily, na ktorých základe jedine môže dnešný človek žiť. Solidarita otrasených je schopná povedať nie k tým mobilizačným opatreniam, ktoré eternizujú vojnový stav“.[37] Ide však o to, aby sa k tejto solidarite tých, ktorí chápu, pridala aj tzv. technická inteligencia, teda aby vrstva „predovšetkým bádateľov a aplikátorov, objaviteľov a inžinierov pocítila závan tejto solidarity a jednala podľa toho“.[38] Toto je predovšetkým vrstva, ktorá si musí, podľa Patočku, uvedomiť, že ich miesto je na tejto strane, pretože je to vrstva, ktorá hýbe svetom, ktorá má obrovskú prevahu v každodennosti, avšak nesmie zostať len na strane tejto každodennosti dňa, na strane, ktorá v skutočnosti nevedie nikam, iba ak k vybitiu Sily v ďalšej vojne, v tom lepšom prípade k stále len sebastravujúcemu životu na biologickej úrovni, bez ohľadu na to, ako dobre bude technicky vyriešený a zaobalený. Solidarita otrasených by sa tak mohla stať akousi sociálnou bázou v boji proti vláde Sily a každodennosti. Pre Patočku sa môže stať istou platformou pre záchranu, alebo obnovenie filozofického nahliadnutia ako duchovného princípu starostlivosti o dušu, ktorý robil dejiny dejinami a ktorý umožňoval človeku žiť v pravde – teda bez „zatvárania očí“ pred problematickosťou ľudskej situácie.
Záver
Patočka si dáva otázku, či sa aj dnes ešte človek dokáže priznať k dejinám a teda zachovať si onú vyššiu, duchovnú dimenziu života, starostlivosť o dušu v rôznych metamorfózach, ktorá pre neho robí samotné dejiny dejinami. Otázkou teda pre nás na pozadí Patočkových úvah k tejto téme zostáva, či naša súčasnosť je skutočne úpadková, teda či sa z nej vytratilo to, čo robilo dejiny dejinami a či sa s touto situáciou dokáže ešte dnešný človek vysporiadať prijateľným spôsobom.
L i t e r a t ú r a
DERRIDA, J.: Tajemství, kacířství a odpovědnost: Patočkova Evropa. Preložil M. Petříček jr. In: Filosofický časopis, roč. 40, 1992, č. 4 – 5.
HEIDEGGER, M.: Bytí a čas. Preložili I. Chvatík, P. Kouba, M. Petříček jr. a J. Němec. Praha: Oikúmené 2008.
HEIDEGGER, M.: Věda, technika a zamyšlení. Preložili J, Michálek, J. Kružíková a I. Chvatík. Praha: Oikúmené 2004.
CHVATÍK, I. (ed.): Myšlení Jana Patočky očima dnešní fenomenologie. Praha: Oikúmené 2009.
PATOČKA, J.: Archivní soubor prací Jana Patočky – Péče o duši, zv. II., Praha: samizdat, 1987.
PATOČKA, J.: Duchovní člověk a intelektuál. In: Patočka, J.: Péče o duši III. Sebrané spisy. Sv. 3. Praha: Oikúmené 2002.
PATOČKA, J.: Duchovní základy života v naší době. In: Patočka, J.: Péče o duši II. Sebrané spisy. Sv. 2. Praha: Oikúmené 1999.
PATOČKA, J.: Doba poevropská a její duchovní problémy. In: Patočka, J.: Péče o duši II. Sebrané spisy. Sv. 2. Praha: Oikúmené 1999.
PATOČKA, J.: Evropa a doba poevropská. In: Patočka, J.: Péče o duši II. Sebrané spisy. Sv. 2. Praha: Oikúmené 1999.
PATOČKA, J.: Husserlovo pojetí krize vědy. In: Patočka, J.: Fenomenologické spisy III/2. Praha: Oikúmené 2016.
PATOČKA, J.: Kacířské eseje o filosofii dějin. In: Patočka, J.: Péče o duši III. Sebrané spisy. Sv. 3. Praha: Oikúmené 2002.
PATOČKA, J.: Moderní nihilismus, jeho předpoklady a zaknočení. In.: Patočka, J.: Archivní soubor prací Jana Patočky – Péče o duši, zv. II., Praha: samizdat, 1987.
PATOČKA, J.: Platón a Evropa. In: Patočka, J.: Péče o duši II. Sebrané spisy. Sv. 2. Praha: Oikúmené 1999.
PATOČKA, J.: Poznámky posluchačů z přednášky Vznik a konec Evropy. In: Patočka, J.: Péče o duši III. Sebrané spisy. Sv. 3. Praha: Oikúmené 2002.
PATOČKA, J.: Problémy doby poevropské. In: Patočka, J.: Péče o duši II. In: Patočka, J.: Péče o duši II. Sebrané spisy. Sv. 2. Praha: Oikúmené 1999.
P o z n á m k y
[1] PATOČKA, J.: Platón a Evropa. In: Patočka, J.: Péče o duši II. Sebrané spisy. Sv. 2. Praha: Oikúmené 1999, s. 313.
[2] Tamže, s. 343 (kurzíva R. S.).
[3] Tamže, s. 181.
[4] PATOČKA, J.: Evropa a doba poevropská. In: Patočka, J. Péče o duši II. Sebrané spisy. Sv. 2. Praha: Oikúmené 1999, s. 101.
[5] PATOČKA, J.: Platón a Evropa, c. d., s. 210.
[6] K tomuto procesu pozri napríklad: PATOČKA, J.: Kacířské eseje o filosofii dějin. In: Patočka, J.: Péče o duši III. Sebrané spisy. Sv. 3. Praha: Oikúmené 2002, s. 84 – 88.
[7] PATOČKA, J.: Evropa a doba poevropská, c. d., s. 84.
[8] PATOČKA, J.: Duchovní základy života v naší době. In: Patočka, J.: Péče o duši II. Sebrané spisy. Sv. 2. Praha: Oikúmené 1999, s. 16.
[9] PATOČKA, J.: Doba poevropská a její duchovní problémy. In: Patočka, J.: Péče o duši II. Sebrané spisy. Sv. 2. Praha: Oikúmené 1999, s. 38.
[10] PATOČKA, J.: Kacířské eseje o filosofii dějin, c. d., s. 101.
[11] Pozri: CHVATÍK, I.: Kacířské pojetí evropského dědictví v pozdních esejích Jana Patočky. In: Reflexe 25, 2004, s. 5 – 22.
[12] PATOČKA, J.: Kacířské eseje o filosofii dějin, c. d., s. 103.
[13] PATOČKA, J.: Poznámky posluchačů z přednášky Vznik a konec Evropy. In: Patočka, J.: Péče o duši III. Sebrané spisy. Sv. 3. Praha: Oikúmené 2002, s. 428.
[14] PATOČKA, J.: Kacířské eseje o filosofii dějin, c. d., s. 101.
[15] PATOČKA, J.: Poznámky posluchačů z přednášky Vznik a konec Evropy, c. d., s. 428.
[16] Pozri: HEIDEGGER, M.: Bytí a čas. Prel. I. Chvatík, P. Kouba, M. Petříček jr., J. Němec. Praha: Oikúmené 2008, s. 143 – 147.
[17] PATOČKA, J.: Poznámky posluchačů z přednášky Vznik a konec Evropy, c. d., s. 429.
[18] PATOČKA, J.: Husserlovo pojetí krize vědy. In: Patočka, J.: Fenomenologické spisy III/2. Praha: Oikúmené 2016, s. 575.
[19] Tamže.
[20] PATOČKA, J.: Poznámky posluchačů z přednášky Vznik a konec Evropy, c. d., s. 429 (kurzíva R. S.).
[21] Tamže.
[22] PATOČKA, J.: Moderní nihilismus, jeho předpoklady a zaknočení. In.: Patočka, J.: Archivní soubor prací Jana Patočky Péče o duši, zv. II., Praha: samizdat 1987, s. 446 (kurzíva R. S.).
[23] PATOČKA, J.: Problémy doby poevropské. In: Patočka, J.: Péče o duši II. Sebrané spisy. Sv. 2. Praha: Oikúmené 1999, s. 792.
[24] Tamže.
[25] PATOČKA, J.: Poznámky posluchačů z přednášky Vznik a konec Evropy, c. d., s. 429.
[26] PATOČKA, J.: Kacířské eseje o filosofii dějin, c. d., s. 111.
[27] Tamže, s. 112 (kurzíva R. S.).
[28] Tamže.
[29] Tamže, s. 113.
[30] K analýze a použitiu pojmu Gestell u Heideggera pozri napríklad: HEIDEGGER, M.: Věda, technika a zamyšlení. Prel. J, Michálek, J. Kružíková, I. Chvatík. Praha: Oikúmené 2004, s. 20 – 32.
[31] PATOČKA, J.: Kacířské eseje o filosofii dějin, c. d., s. 114.
[32] Tamže.
[33] DERRIDA, J.: Tajemství, kacířství a odpovědnost: Patočkova Evropa. Prel. M. Petříček jr. In: Filosofický časopis, roč. 40, 1992, č. 4 – 5, s. 858.
[34] PATOČKA, J.: Kacířské eseje o filosofii dějin, c. d., s. 115.
[35] Tamže.
[36] Rozdielu medzi intelektuálom a duchovným človekom sa Patočka osobitne venuje v jednej zo súkromných prednášok. Pozri: PATOČKA, J.: Duchovní člověk a intelektuál. In: Patočka, J.: Péče o duši III. Sebrané spisy. Sv. 3. Praha: Oikúmené 2002, s. 355.
[37] PATOČKA, J.: Kacířské eseje o filosofii dějin, c. d., s. 130 (kurzíva R. S.).
[38] Tamže.
Mgr. Róbert Stojka, PhD.
Filozofická fakulta UPJŠ v Košiciach,
Moyzesova 9,
04001, Košice
Robert.Stojka@upjs.sk