Peter Fraňo: Od sútoku riek k pobrežiu Latia: literárne putovanie za dvoma životnými míľnikmi Marca Tullia Cicerona. [From the confluence of rivers to the shores of Latium: a literary journey in search of two milestones in the life of Marcus Tullius Cicero]. In: Ostium, vol. 20, 2024, no. 4.
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
From the confluence of rivers to the shores of Latium: a literary journey in search of two milestones in the life of Marcus Tullius Cicero
The relationship of Marcus Tullius Cicero to his birthplace, the town of Arpinum in Latium, is most fully explored in his treatise On the Laws. In fact, the author situates the plot of this book in the vicinity of his villa at the confluence of the rivers Liris and Fibrenus, where he was born in 106 BC. In addition to the natural scenery, this text also allows us to reconstruct Cicero’s view of his own origins. The author’s death in 43 BC is in turn linked to his villa, on the coast between Formiae and Caieta. It was here that the assassins Marcus Antonius had sent against him caught up with him. From the description of the last moments of the author’s life which we have recorded in Plutarch, it appears that Cicero was by no means reconciled to the inevitability of his own death. On the contrary, for Seneca the last moments of the author’s life became an exemplary example of the inability to die well and honourably.
Keywords: Cicero, Arpinum, Formiae, On the Laws, Plutarch
„Neviem prečo, ale na miestach, kde zanechali stopy tí, ktorých milujeme a obdivujeme, sa cítime pohnutí.“[1]
Narodenie a smrť sú dva základné hraničné míľniky života každého človeka, s ktorými neustále prichádza do kontaktu od detstva až po starobu. Miesta a presné dátumy narodenia a neskôr úmrtia sú súčasťou rôznych úradných dokumentov, mávame ich vytesané na náhrobkoch či pomníkoch. Okrem toho deň narodenia každoročne slávime v kruhu rodiny a najbližších. Deň úmrtia sa zas často stáva príležitosťou na to, aby sme si spomenuli na osoby, ktoré hrali v našich životoch dôležitú úlohu. Pri slávnych osobnostiach predstavujú tieto dva medzníky neraz dôvod na usporiadanie verejných osláv, konferencií či odborných podujatí na ich počesť. Na takýchto pamätných miestach sa niekedy nachádzajú rodné domy či múzeá, ktoré nám majú pripomínať život a dielo týchto významných postáv a neraz sa vďaka nim stávajú centrami masového turistického priemyslu. Môže pritom ísť o literátov (napr. Shakespearov Stratford-upon-Avon), maliarov (napr. Klimtova Viedeň) či hudobníkov (napr. Mozartov Salzburg).
Keď však čítame diela filozofov, tak sa väčšinou spočiatku nezamýšľame nad ich osobným životom, respektíve ho asi nevnímame ako spojený s nejakým konkrétnym miestom, na ktoré môžeme ukázať prstom na mape. Predstavme si, že popri Kafkovej Prahe by sme na letákoch cestovných kancelárií našli reklamu aj na Heglov Stuttgart alebo Senecovu Córdobu. Avšak pre ľudí, ktorí sa celý život venujú skúmaniu života a tvorby filozofov, majú tieto lokality oveľa väčší význam. Možno si predstavujú do akého rodinného a sociálneho prostredia sa ich obľúbenci narodili, ako tam vyrastali, či ako poslednýkrát vydýchli. Samozrejme, pri antických autoroch je takéto bádanie vzhľadom na dlhší časový odstup a obmedzený stav primárnych prameňov oveľa komplikovanejšie, no napriek tomu nájdeme v dejinách filozofie postavy, ktorých životné osudy sú veľmi silno zviazané s konkrétnym miestom narodenia a úmrtia. Jednou z nich je dozaista aj Marcus Tullius Cicero.
Sútor rieky Liris a Fibrenus
Ciceronov život máme akosi intuitívne spojený s mestom Rím. Tam môžeme situovať jeho úspechy, prehry, politické zápasy či peripetie osobného života. Zároveň si možno niektorí z nás spomenú, že bol takzvaný homo novus, teda, že nepochádzal z Ríma, nemohol sa honosiť starobylými predkami a musel sa teda v politickej kariére vypracovať úplne sám. Ciceronovým rodiskom bolo mestečko Arpinum (tal. Arpino), ktoré leží v oblasti Latia asi sto kilometrov na juhovýchod od Ríma a pôvodne ho obývali Volskovia, jeden z mnohých italických kmeňov, ktoré v staroveku obývali Apeninský polostrov.[2] Arpinum malo status takzvaného municipia, teda mesta, ktoré bolo politicky závislé od Ríma, no postupne získavalo rôzne formy občianskych práv. Plné občianstvo s hlasovacím právom, tzv. civitas cum suffragio, obdržalo toto mesto v roku 188 pred n. l.[3] Keď sa teda Cicero v ňom 3. januára roku 106 pred n. l. narodil, Arpinum už bolo niekoľko desaťročí úplne romanizované, no stále predstavovalo oproti Rímu perifériu vtedajšieho kultúrneho sveta.
O Ciceronovom vzťahu k rodisku sa asi najviac dozvieme z jeho diela O zákonoch (lat. De legibus), ktoré začal autor písať pravdepodobne súbežne so spisom O štáte (lat. De re publica) a buď ho dokončil niekedy tesne pred svojou smrťou, alebo ostalo nedokončené. Pravdepodobne sa skladalo z piatich kníh, z ktorých sa nám v úplnosti dochovali do súčasnosti iba prvé dve a časť tretej.[4] Dejová línia spisu sa odohráva v okolí mesta Arpinum, kde prebieha rozhovor medzi Ciceronom, jeho bratom Quintom a priateľom Atticom. Všetky tri postavy sa na začiatku prvej knihy ocitnú in medias res v zelenom „háji“ (lucus), kde sa nachádzal slávny „arpinský dub“ (Arpinatium quercus), ktorý inému arpinskému slávnemu rodákovi, Gaiovi Mariovi, poskytol priaznivé znamenie pre jeho návrat do Ríma.[5] Po krátkych úvodných rozhovoroch si postavy nakoniec stanovia cieľ debaty, ktorým má byť „rozprava o celej otázke obecného práva a zákonov“ (in hac disputatione tota causa este universi iuris ac legum). Keďže rozhovor sa pravdepodobne odohráva niekedy v teplých letných mesiacoch, pokračujú priatelia v diskusii počas chôdze pozdĺž „brehu a v tieni“ (per ripam et umbram) rieky Liris (tal. Liri) až k „lavičkám“ (sedes), kde si po dlhej chôdzi chcú odpočinúť.[6]
Na začiatku druhej knihy prichádza so zmenou témy aj zmena miesta rozhovoru. Atticus navrhne, že sa môžu presunúť „na ostrov“ (in insula), ktorý sa nachádza uprostred druhej riečky menom Fibrenus (tal. Fibreno), na mieste, kde sa tento tok vlieva do už spomenutej Liris:
„Hľa, už sme došli na ostrov (in insulam). Popravde, nie je nič pôvabnejšieho (amoenius)! Fibrenus je ním totiž akoby lodným zobákom rozštiepený v dvoje a rovnomerne rozdelený na dve časti obmýva jeho boky, pričom sa opäť spojuje v jeden prúd a obteká práve toľko priestoru, koľko by vystačilo na menšie zápasisko (palaestrae loci), a keď to vykoná, ako by nemal žiadnu inú prácu a úlohu než zaistiť nám priestor pre rozhovor (ad disputandum), ihneď sa prudko vlieva do Liris, a ako by vstúpil do patricijskej rodiny, stráca svoje trochu menej známe meno (nomen obscurius) a z Liris robí rieku o mnoho chladnejšiu (gelidiorem).“[7]
Aktéri rozhovoru sa tak dostávajú na miesto, ktoré pripomína svojou veľkosťou zápasisko, v ktorom sa však nebude zápasiť fyzickou silou, ale prostredníctvom slov. Práve na tomto mieste si všetci traja „sadnú do tieňa“ (considamus hic in umbra) a začne sa rozvíjať filozofická diskusia o význame a prirodzenosti zákonov. Skúsenému čitateľovi dozaista neujde tá skutočnosť, že Cicero úmyselne vytvára prostredie tohto rozhovoru podľa vzoru Platónovho dialógu Faidros. Dej tohto dialógu sa totiž taktiež odohráva za teplého letného počasia, len namiesto Cicerona, Quinta a Attica, tu vystupuje Sokrates a Faidros, a rieku Liris nahrádza Ilisos. Faidros spolu so Sokratom kráčajú v tieni popri Ilise a hľadajú miesto, kde by si mohli sadnúť. Namiesto Ciceronovho ostrova sa usadia pod rozložitým a vysokým platanom, ktorý dotvára aj kvitnúca, vysoká a tienistá vŕba. A chladná riečka Fibrenus sa zmení na prameň ľadovej vody vytekajúci spod platana. Na tomto mieste povieva príjemný, lahodný a chladný vánok, ktorý sprevádza omamná melódia spievajúceho zboru cikád. Trávnik okrem toho poskytuje mäkkú podložku pod hlavu vždy tomu, kto si naň chce ľahnúť a odpočinúť.[8]
Okrem literárnej inšpirácie, ktorú Cicero v diele aj otvorene priznáva, však autora viaže k tomuto miestu aj niečo výrazne osobné. Je totiž späté s jeho detstvom, mladosťou a s majetkami, ktoré tu zdedil a spravoval po svojom otcovi v dospelosti. Autor hovorí, že práve spomínaný ostrov predstavuje miesto, ktoré má „obzvlášť rád“ (libentissime), keď o niečom „premýšľa“ (cogito), niečo „píše“ (scribo) alebo „číta“ (lego). Ak mu teda jeho povinnosti dovoľujú sa na chvíľu vzdialiť z Ríma, tak chodieva pravidelne na toto „pôvabné a zdravé“ (amoenitatem et salubritatem) miesto.[9] Môžeme si teda Cicerona predstaviť, ako na riečnom ostrove pracuje alebo odpočíva po tom, ako sa mu podarilo odísť z hlučného a nepokojného Ríma. Okrem krásnej prírodnej scenérie však dodáva tomuto kraju špecifické čaro predovšetkým to, že sa tu narodil:
„Ak mám povedať pravdu, toto je skutočná vlasť (germana patria) mňa i môjho brata. Pochádzame totiž odtiaľto, z prastarého kmeňa (stirpe antiquissima), tu sú naše svätyne (sacra), náš rod (genus), naši predkovia (maiorum) tu zanechali mnoho stôp (multa vestigia). Čo ešte povedať viac? Tento statok (villam), ako ho teraz vidíš, nechal nákladne vybudovať náš otec (patris) […] na tomto mieste, kde ešte žil môj dedo (avos) […] som sa narodil (natum). Preto v mojom srdci a citoch (in animo ac sensu) sídli čosi, čo mňa azda ešte viacej viaže láskou k tomuto miestu […].“[10]
Atticus veľmi dobre chápe dôvody, prečo v nás miesta mladosti, kde sme vyrastali a zažívali prvé priateľstva či lásky, vyvolávajú veľmi silné pocity. Podobné emócie totiž zažíva aj on sám, keď sa prechádza po milovaných Aténach:
„Tento tvoj dôvod (causam), prečo sem tak rád jazdíš (venias) a toto miesto tak miluješ (diligas), považujem vskutku za oprávnený (iustam). Dokonca aj ja, aby som pravdu povedal, som práve získal ešte väčšiu náklonnosť (amicior) k tomuto statku (villae) a celému tunajšiemu kraju (omni solo), kde si sa narodil a vyrástol (ortus et procreatus). Neviem prečo, ale na miestach, kde zanechali stopy (vestigia) tí, ktorých milujeme a obdivujeme (diligimus aut admiramur), sa cítime pohnutí (movemur). Veď moje milé Atény mňa netešia ani tak svojimi veľkolepými stavbami a vyhlásenými umeleckými dielami starých majstrov ako skôr tým, že si tam pripomínam vynikajúcich mužov (recordatione summorum virorum), kde kto z nich býval (habitare), kde sedával (sedere), kde viedol rozhovory (disputare) a dokonca horlivo skúmam aj ich hroby (sepulcra contemplor)“.[11]
Atticus na jednej strane veľmi dobre rozumie sentimentu, ktorý človeka viaže k jeho rodisku, na strane druhej ale nerozumie tomu, prečo Cicero nazýva toto miesto vlasťou? Veď autor spisu O zákonoch prežil takmer celý život v Ríme a považoval sa predovšetkým za Rimana. Ako teda môže svoje rodné miesto, v ktorom už toľko rokov nežije, stále považovať za vlasť? Cicero mu však prekvapujúco odpovedá, že predstava vlasti u ľudí nerímskeho pôvodu je vždy dvojaká:
„Ja si, pri Herkulovi, myslím, že […] všetci občania z municipií (municipibus) majú dvojakú vlasť (duas […] patrias), jednu prirodzenú (naturae), druhú občiansku (civitatis), ako spomínaný Cato, ktorý sa narodil v meste Tusculum, ale bol prijatý do obce národa rímskeho, a tak keďže bol pôvodom Tusculan, občianstvom Riman, mal jednu vlasť (patriam) podľa miesta (loci), druhú podľa práva (iuris) […] aj my označujeme za svoju vlasť (patriam dicimus) tak ono miesto, kde sme sa narodili (nati), tak i to, kam sme boli prijatí (excepti). Dôležitejšie (necesse) miesto v našom srdci (caritate) však nevyhnutne musí mať tá vlasť, od ktorej celé občianstvo získava meno štátu (rei publicae nomen universae civitatis), pre ktoré musíme položiť i život (mori) […] Tá vlasť, ktorá nás zrodila (genuit), však nie je o nič menej milá (dulcis) než tá, ktorá nás prijala (quae excepit). Preto nikdy nebudem popierať, že aj toto je moja vlasť (hanc meam esse patriam), avšak s tým, že ona druhá je väčšia (maior) a túto v sebe obsahuje (contineatur). <Tak každý rodák z municipia>[12] náleží k dvoma obciam (duas […] civitatis), chápe ich však ako obec jednu (unam […] civitatem).“[13]
Philip Sydney Horky na základe týchto zmienok predpokladá, že Cicero je zaujímavým príkladom prechovávania akejsi dvojakej identity u ľudí, ktorí neboli ani úplne rímski, ani grécki, ale identifikovali sa s niečím „medzitým“ (angl. in-between), mali teda akési „dvojaké občianstvo“ (angl. dual-citizen). Tento pocit dvojakého občianstva sa podľa neho týka všetkých ľudí, ktorí práve tak ako Cicero či napríklad vyššie spomenutý Cato[14] neboli pôvodne Rimanmi.[15] Keďže Cicero pochádzal z mesta Arpinum, v ktorom pôvodne žili Volskovia, mohol sa cítiť na jednej strane ako príslušník tohto etnického zoskupenia, respektíve aspoň vnímať svojich dávnych predkov ako ne-Rimanov, hoci o výslovnom prihlásení sa k inej etnicite nikdy vo svojich dielach otvorene nehovoril. Napriek tomu je zrejmé, že si niektorí iní autori uvedomovali jeho „inakosť“, ktorá sa prejavovala v ne-rímskom pôvode. Rímsky politik a historik Gaius Sallustius Crispus napríklad vníma Cicerona ako „prisťahovaného občana“ (inquilinus civis).[16] Identita týchto nerímskych občanov tak mohla byť buď nimi samými alebo okolím pociťovaná odlišne a mohla sa prejavovať napríklad aj tým, že sa ľudia s podobným pôvodom častokrát angažovali v prospech svojho rodiska, aj keď už patrili k rímskej spoločenskej elite. Z autorovej korešpondencie sa napríklad dozvedáme o tom, že Cicero nikdy nezabudol, odkiaľ v skutočnosti pochádzal, a občania z Arpina sa naňho často obracali po radu a pomoc.[17]
Ak sa v súčasnosti vyberieme na miesta spojené s týmito literárnymi obrazmi, tak, samozrejme, nikde už nenájdeme stáť ani slávny arpinský dub ani Ciceronov rodný dom. V okolitej krajine sa však stále zachovali stopy po tejto umeleckej reflexii autorovho rodiska. Predovšetkým, Ciceronov statok sa nenachádza v samom meste Arpinum, ale o necelých pätnásť kilometrov nižšie na okraji katastra mestečka Sora, práve na mieste, kde sa vlieva rieka Fibreno do Liri. Riečny ostrov síce už zanikol, ale zelené údolie riečky Liri stále ostro kontrastuje s okolitou hornatou krajinou. Predpokladá sa, že na ruinách Ciceronovej rodičovskej vily bolo postavené malé Opátstvo svätého Dominika (tal. Abbazia di San Domenico), ktoré založil v prvej polovici 11. storočia svätý Dominik z mesta Sora, ktorý tu je aj pochovaný. Tento benediktínsky mních sa podieľal na vzniku množstva kláštorov v oblasti stredného Talianska. Na kláštornom dvore si tak môžeme predstavovať vyššie spomínané scény zo spisu O zákonoch, prípadne uvažovať o tom ako tu písal časť diela O najvyššom dobre a zle (lat. De finibus bonorum et malorum) a prepracovával svoje Akademiky (lat. Academica). Okrem toho, práve na tomto mieste Cicero odovzdal svojmu synovi bielu tógu a uviedol ho tak do dospelosti, krátko predtým než odišiel na začiatku občianskej vojny za Pompeiom do Grécka.[18] Putovanie na tieto miesta má ešte ďalší zaujímavý rozmer. Ak cestujeme do mestečka Sora z Ríma verejnou vlakovou dopravou, tak musíme presadať na iný vlak v železničnej stanici pri obci Roccasecca. Práve tu sa v roku 1225 narodil iný velikán európskych duchovných dejín, Tomáš Akvinský (1225 – 1274) a necelých dvadsať kilometrov odtiaľ sa zas nachádza mesto Cassino, nad ktorým bolo vybudované známe opátstvo, kde zomrel sv. Benedikt z Nursie (480 – 547). Traja velikáni antiky a stredoveku tak prežili časť svojho života kúsok od seba. Každý síce pôsobil v inej dobe, no krajina, ktorá ich obkolesovala mala rovnaký charakter.
Na ceste medzi mestami Formiae a Caieta
O niekoľko rokov neskôr sa pred nami zjaví iná literárna scéna. Na pobreží Latia medzi mestami Formiae (tal. Formia) a Caieta (tal. Gaieta) sa Cicero na začiatku novembra v roku 43 pred n. l. snaží uniknúť rukám vrahov, ktorých na neho poslal Marcus Antonius.[19] Cicero asi nepredpokladal, že po tom, ako sa stal vedúcou osobnosťou republikánskej politiky v období po Caesarovom zavraždení, sa nakoniec jeho životné osudy budú vyvíjať takýmto nešťastným smerom. Mladý Octavianus, do ktorého vkladal veľké nádeje a chcel ho nadchnúť pre myšlienky republikánskej politiky, sa nakoniec od Cicerona odvrátil a pragmaticky uzavrel spojenectvo so svojimi dovtedajšími protivníkmi Marcom Lepidom a Marcom Antoniom. Jedným z prvých krokov tohto politického zoskupenia, tzv. druhého triumvirátu, bolo pomstiť smrť Gaia Iulia Caesara, odstrániť politických oponentov a získať ich majetok. Všetci skutoční, ako aj domnelí nepriatelia štátu boli zapísaní do tzv. proskripčného zoznamu, ktorý obsahoval 2000 mien a stanovoval odmenu 2500 drachiem za prinesenie hlavy odsúdenej osoby a rovnakú odmenu prisudzoval aj za informácie, ktoré by videli k jej dopadnutiu.[20] Jedným z proskribovaných sa stal aj Marcus Tullius Cicero. Podľa Plutarcha sa Cicero o tomto výnose dozvedel na svojom statku v meste Tusculum, kde sa nachádzal spolu so svojím bratom Quintom:
„Hneď keď sa dozvedeli o proskripciách, rozhodli sa prejsť do prímorského kraja Astury, ktorý vlastnil Cicero, a odtiaľ sa chceli preplaviť do Macedónie k Brutovi. Cicero totiž dostal správu, že Brutus zvíťazil. Zmorení žiaľom sa nechali niesť na nosidlách. Počas cesty sa zastavovali, kázali pritom naložiť nosidlá vedľa seba a spoločne žialili nad svojím nešťastím. Quintus bol bezradný a zmocnila sa ho obava, že nemá so sebou ani najpotrebnejšie veci; nič si totiž nevzal z domu. No ani Ciceronov útek nebol nijako lepšie zabezpečený. Vravel, že bude azda lepšie, ak on bude pokračovať v úteku, a Quintus sa vráti domov a prinesie, čo potrebujú. Po dohode sa objali a s plačom sa rozlúčili.“[21]
Podľa Plutarcha bolo teda pôvodným Ciceronovým zámerom odísť spolu s bratom do Macedónie, kde sa formovalo republikánske vojsko. No nakoniec v stave akejsi duševnej bezradnosti sa rozhodli úplne inak. Quintus sa vrátil domov, no domáci obyvatelia ho vraj vydali nepriateľom, ktorí ho spolu s jeho synom zabili. Cicero zas odcestoval na pobrežie Latia do svojej usadlosti v Asture:
„Keď sa Cicero dostal do Astury, našiel tam loď, hneď na ňu nasadol a plavil sa za priaznivého vetra popri pobreží až k Circejskému mysu. Moreplavci sa hneď chceli pustiť ďalej, ale Cicero zo strachu pred morom, alebo preto, že sa celkom nezriekol Octaviana, vystúpil z lode a šiel peši asi sto stadií, akoby bol chcel ísť do Ríma. Potom si to opäť rozmyslel, zmenil úmysel a kráčal k moru do Astury. Tam strávil noc v strašlivých myšlienkach a chvíľami bol odhodlaný ísť tajne k Octavianovi a zabiť sa pred jeho domom, aby dal najavo, že sa naňho nahnevala bohyňa pomsty. Ale aj od tohto úmyslu ho odviedol strach pred mučením. Potom mu prichádzali na um strašné myšlienky, až sa napokon zdôveril sluhom a prikázal im, aby ho dopravili do Gaiety, kde mal vilu a majetok a kam sa rád uchyľoval v čase letných páľav, keď tam dujú veľmi príjemné vetry.“[22]
Z Astury teda Cicero najskôr pokračoval loďou pozdĺž pobrežia smerom k Circejskému mysu (tal. Promontorio del Circeo), strmému horskému výbežku, ktorý oddeľuje oblasť Pontínskych močiarov od Gaietského zálivu. Potom však náhle vystúpil z lode a vyvedený z duševnej rovnováhy sa chcel najskôr vrátiť do Ríma, no potom si to rozmyslel a zamieril späť k Asture. Znova nasadol na loď a nechal sa preplaviť do svojej vily medzi Caietou a Formiae:
„Je tam tiež pri samom pobreží Apolónov chrám. Z tohto chrámu sa zrazu vzniesol kŕdeľ krkavcov, ktoré krákajúc leteli priamo k Ciceronovej lodi, čo sa práve približovala k brehu. Usadili sa na rahná: jedny škriekali a druhé ďobali konce povrazov. Pre všetkých to bolo akési zlé znamenie. Cicero teda vystúpil z lode, vošiel do príbytku a ľahol si, aby si oddýchol. Mnoho krkavcov sadlo na oblok izby a hrozne škriekali. Jeden z nich priletel až na posteľ, na ktorej ležal Cicero so zahalenou hlavou a zobákom mu trochu stiahol prikrývku z tváre. Keď to sluhovia zbadali, začali si vyčítať, že sú bojkovia. Ak budú čakať, stanú sa očitými svedkami smrti svojho pána. Veď keď mu pomáhali vtáky a jasne sa oňho starali, keď sa s ním nespravodlivo zaobchádzalo, oni sami sa ho nepokúšali ani zachrániť. A tak ho čiastočne uprosili a čiastočne nasilu ho vložili na nosidlá a niesli ho k moru.“[23]
Nepriaznivé znamenia, ktoré ohlasovali blížiacu sa smrť, podnietili teda nakoniec sluhov k tomu, aby sa aspoň pokúsili uniknúť rukám vrahov. Tí sa však zakrátko objavili pred Ciceronovou vilou:
„Medzitým prišli aj vrahovia od nepriateľov: stotník Herennius a kapitán Popilius, ktorého Cicero kedysi obhájil pri žalobe z otcovraždy. Keďže našli zamknuté dvere, vyrazili ich, ale Cicerona nemohli nájsť. Tí, čo boli vnútri domu, im povedali, že nevedia, kde je. Vtedy vraj akýsi mládenec menom Filologus, ktorého Cicero učil literatúru a slobodné umenia a bol to prepustený otrok jeho brata Quinta, povedal veliteľovi, že cez tmavé aleje niesli kohosi k moru. Veliteľ vzal so sebou niekoľko mužov a okľukou bežali na koniec aleje. Keď ich Cicero zbadal, rozkázal otrokom, aby položili nosidlá na zem. On, ako bol navyknutý, podoprel si ľavou rukou bradu a smelo sa pozrel vrahom do očí. Mal zaprášenú bradu aj vlasy a v tvári bol taký vyčerpaný, že si väčšina z tých, čo ho videli, zakrývala tvár, keď ho Herennius usmrtil. Zabil ho vo chvíli, keď sa Cicero k nemu vyklonil z nosidiel.“[24]
Odhalením krku a hrdla dal Cicero najavo, že nebude klásť vojakom odpor. Podľa historika Aufidia Bassa zneli Ciceronove posledné slová takto: „Ďalej už nepôjdem, pristúp vojak, a ak dokážeš poriadne aspoň niečo urobiť, tak odrež tento krk“ (ego vero consisto […] accede veterane, et si hoc saltim potes recte facere, incide cervicem). Keďže vojak zaváhal, tak Cicero dodal: „Ako by si sa ku mne správal, keby som bol tvoja prvá obeť?“ (quid si ad me […] primum venissetis).[25]
Z tohto literárneho popisu posledných chvíľ Ciceronovho života vyplýva niekoľko dôležitých informácií. V prvom rade, Cicero je v nich predstavený ako človek, ktorý zjavne vôbec nebol zmierený s nevyhnutnosťou vlastnej smrti, neprejavuje ani náznak hrdinstva, ale skôr žiaľu, rezignácie a výčitiek. Pri úteku sa vyznačuje najskôr nerozhodnosťou, akoby iracionálnym chovaním, keď napriek možnosti rýchlej plavby čo najďalej od nebezpečenstva, uprednostní návrat na pevninu a nepremyslene chodí sem a tam bez akéhokoľvek cieľa. Zároveň premýšľa nad demonštratívnou samovraždou, ktorú by vykonal pred Octavianovým domom, aby mu dal takýmto spôsobom najavo, že ho zradil a psychologicky by ho za tento čin potrestal.[26] No od tejto myšlienky ihneď upustí, pretože si uvedomí, že ak by ho náhodou zachránili, tak bolesť na mučidlách by nezniesol. Na konci už je, naopak, príznačná značná apatia, keď iniciatívu preberá jeho služobníctvo a Cicero sa stáva už len akoby pasívnym aktérom posledných okamihov svojho života. Kathleen M. Evansová sa napríklad domnieva, že toto rezignované správanie mohlo byť dôsledkom depresívnej epizódy, ktorá u Cicerona vypukla po úmrtí jeho milovanej dcéry Tullie vo februári roku 45 pred n. l. a niektoré príznaky tohto duševného ochorenia pretrvávali pravdepodobne až do konca jeho života.[27]
Čitateľ je až nemilo prekvapený z toho, prečo Cicero včas nespáchal samovraždu, keďže rímske dejiny sú doslova preplnené príkladmi vznešeného sebaobetovania (napr. Publius Decius Mus, Cato Mladší). Nemožno sa preto čudovať tomu, že iný antický filozof, Lucius Annaeus Seneca, vníma Ciceronovu smrť veľmi negatívne, ako exemplárny príklad neschopnosti dobre a čestne zomrieť. Seneca totiž hodnotí morálny rozmer smrti v kontexte stoickej filozofie, pre ktorú je dôležitým faktorom pri posudzovaní hodnoty niečej smrti predovšetkým skutočnosť mať moc sám nad sebou. Slobodná možnosť kedykoľvek vo svojom živote podstúpiť dobrovoľnú smrť predstavuje vždy lepšiu alternatívu než čakať na nejaké vonkajšie okolnosti, ktoré toto rozhodnutie urobia za mňa a často aj proti mojej vôli (napr. choroba, násilný čin). Na takéto, z nášho dnešného pohľadu radikálne rozhodnutie, sa samozrejme musí človek pripravovať dlhodobým filozofickým tréningom, ktorý zahŕňa každodenné a neustále uvažovanie o tom, ako by som mohol zanechať za sebou život s pokojnou mysľou. Hoci bol Cicero donútený zomrieť za svoje republikánske presvedčenie, jeho smrť prišla podľa Senecu už príliš neskoro, nedoprialo sa mu teda výsady včasnej smrti. Presne to je vyjadrené v Úteche pre Marciu (lat. Consolatio ad Marciam), kde Seneca naznačuje, že keby bol Cicero zomrel buď v čase svojej najväčšej politickej slávy (počas Catilinovho sprisahania v roku 63 pred n. l.) alebo keď zažil najväčšiu rodinnú traumu (smrť dcéry Tullie v roku 45 pred n. l.), bol by zomrel čestne a s uznaním:
„Keby bol Marcus Cicero klesol mŕtvy vtedy, keď sa vyhol Catilinovým dýkam (Catilinae sicas devitavit) mieriacim súčasne na neho i na vlasť, keby bol zomrel ako záchranca republiky (re publica servator), keď uhájil jej slobodu (liberata), keby bol nakoniec nasledoval svoju dcéru na ceste na onen svet (funus secutus), ešte vtedy mohol zomrieť šťastne (felix mori). Nebol by videl, ani ako sa tasia meče proti spoluobčanom, ani ako sa vrahom rozdeľuje majetok zabitých, aby si zo svojho zaplatili svoje vraždenie, ani ako sa v dražbe predávajú statky ukoristené konzulom, ani vraždy, ani zákerné útoky platené zo štátnych peňazí, ani vojny, lúpeže a toľko nových Catilinov.“[28]
Seneca teda vníma pozitívne Ciceronovu politickú aktivitu len do roku 63 pred n. l. Po tomto období sa už Cicero dostal do vleku politiky, ktorá ho zdeformovala a mala nakoniec vplyv na to, že nedokázal ani čestne odísť z tohto sveta. Zo stoického hľadiska totiž platí, že vhodný moment smrti „prepožičiaval človeku zvláštnu dôstojnosť“, a tak aj povedzme necnostný človek „sa mohol dobre uváženou a príhodnou smrťou zjavne zmeniť v mudrca“:[29]
„Marcus Cicero pohybujúci sa medzi ľuďmi ako Catilina, Clodius, Pompeius, Crassus, sčasti otvorenými nepriateľmi, sčasti pochybnými priateľmi, hračka vĺn (fluctuatur) spolu s celou republikou, ktorú drží na okraji priepasti (pessum), nakoniec od nej odtrhnutý, nepokojný v šťastí (nec secundis rebus quietus), neschopný znášať nešťastia (nec adversarum patiens), koľkokrát preklína (quotiens […] detestatur) i sám svoj konzulát, kedysi nie bez príčiny, ale bez konca vychvaľovaný! Ako plačlivo (flebiles) sa vyjadruje v jednom dopise Atticovi vo chvíli, keď Pompeius otec už bol porazený a Pompeius syn sa ešte snažil obnoviť v Hispánii svoju vojenskú moc! Hovorí: ‚Pýtaš sa ma, čo tu robím? Napoly slobodný (semiliber) čakám vo svojej tuskulskej vile.‘ Potom pripája ďalšie slová, ktorými narieka nad svojím predchádzajúcim životom (priorem aetatem complorat), sťažuje si na život súčasný (de praesenti queritur) a vyslovuje svoje zúfalstvo nad budúcim (de futura desperat). Cicero sa nazýva napoly slobodným (semiliberum); avšak mudrc (sapiens) sa rozhodne nikdy nezníži k takémuto slovu, nikdy nebude napoly slobodný (numquam semiliber erit), ale jeho sloboda bude vždy nedotknutá a úplná (integrae […] et solidae); bude voľný, svojprávny a vyšší než ostatní (solutus et sui iuris et altior ceteris). Veď kto môže byť vyšší než ten, kto je nad Šťastenou? (Quid enim supra eum potest esse, qui supra fortunam est?)“[30]
Cicero sa skrátka asi domnieval, že dokáže vyhrať nad osudom a že možno nakoniec ujde aj Antoniovi a zachráni republiku, keď už dokázal v živote toľkokrát zvíťaziť nad Catilinom, Clodiom, Pompeiom či Crassom. Z tohto dôvodu neustále odkladal možnosť zomrieť čestne vlastnou rukou, no nakoniec skončil oveľa nečestnejšie, ako človek, ktorého telo dokonca po smrti zneuctili. Podľa tradície mu totiž vrahovia odrezali hlavu a buď jednu alebo obe ruky. Historik Appiános píše:
„Hoci Laenas kedysi dokonca s Ciceronovou pomocou vyhral akýsi spor, vytiahol mu z nosidiel hlavu a uťal ju alebo skôr z nešikovnosti trikrát odrezával. Usekol mu aj ruku, keďže písala reči proti Antoniovi ako tyranovi, ktoré podľa Démosthena nazval Filipiky. Potom sa ponáhľali jedni na koňoch a druhí na lodiach, aby hneď Antoniovi doniesli radostnú správu. A práve keď Antonius viedol na námestí súdny spor, ukázal mu Laenas už z diaľky Ciceronovu hlavu i ruku a mával nimi. Antonius sa neobyčajne zaradoval, ozdobil centuriona vencom a okrem stanovenej odmeny ho obdaroval 250 000 attickými drachmami za to, že ho zbavil najnebezpečnejšieho a najbojovnejšieho protivníka. Ciceronova hlava a ruka boli po dlhú dobu vystavené na námestí pred rečniskom, odkiaľ predtým Cicero hovorieval k ľudu. A zišlo sa viac ľudí, aby sa pozreli na Ciceronove pozostatky, než kedysi, aby počuli jeho reč. Rozpráva sa dokonca, že Antonius mal pri hostine na stole Ciceronovu hlavu, aby sa nasýtil pohľadu na spáchané zlo.“[31]
Podľa Cassia Dióna dokonca Fulvia, bývalá manželka jeho úhlavného politického nepriateľa Publia Clodia Pulchera, zobrala Ciceronovu hlavu do rúk, napľula na ňu, položila si ju na kolená, otvorila ústa, vytiahla z nich jazyk a ten prepichla ihlicou.[32]
Literárne obrazy posledných chvíľ Ciceronovho života sú teda spojené predovšetkým s jeho usadlosťou pri meste Formia, ktoré sa dnes hrdo tituluje prívlastkom Ciceronovo mesto (tal. Citta di Cicerone). O tom, kde sa presne táto autorova vila nachádzala sa vedú polemiky, no najčastejšie sa identifikuje s objektom nazvaným Villa Rubino. Formijská vila bola Ciceronovou prvou prímorskou usadlosťou s veľmi dobrou polohou na pol cesty medzi Rímom a Neapolom. Dnes je síce verejnosti neprístupná, no môžeme si predstaviť, ako sa tam odohrávali rôzne udalosti spojené s jeho životom. Najpamätnejšou bola dozaista schôdzka s Caesarom dňa 28. marca v roku 49 pred n. l., keď sa Cicero rozhodoval, na ktorú stranu v nadchádzajúcej občianskej vojne sa má pridať.[33]A okrem posledných chvíľ života je toto aj jedno z miest, kde písal svoje posledné literárne dielo venované synovi Marcovi, spis O povinnostiach (lat. De officiis).[34] Druhým pamätným miestom je tzv. Ciceronova hrobka (tal. Tomba di Cicerone), ktorá stojí niečo vyše troch kilometrov od centra mesta na starodávnej via Appii smerom na Rím. Obrovské mauzóleum si všimne každý, kto do Formií prichádza súkromnou alebo verejnou dopravou. Stavba pochádza z augustovského obdobia a nevieme s určitosťou povedať či tam mohol byť Cicero naozaj pochovaný. Monumentálna hrobka je vysoká niečo vyše 24 metrov a pozostáva zo štvorcovej základne o dĺžke 18 metrov, nad ktorou sa vypína majestátna veža. Traduje sa, že rakva rečníka bola uložená do hrobu po tom, ako mu boli odrezané ruky a hlava.
Geografická stopa po týchto telesných pozostatkoch nás nakoniec dovedie do samotného Ríma. Podľa jednej z mestských rímskych legiend, totiž môžeme odliatok Ciceronovej ruky, tzv. Mano di Cicerone, vidieť v blízkosti Circu Maximu na streche budovy, ktorá patrí k Bazilike sv. Anastázie na Palatíne (tal. Basilica di Sant’Anastasia al Palatino). Ciceronova ruka so zdvihnutým prstom sa tak symbolicky vypína nad mestom, v ktorom prežil väčšinu svojho aktívneho politického života.
Text je súčasťou realizácie projektu č. 24-361-01864, ktorý podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.
L i t e r a t ú r a
APPIÁNOS: Krize římské republiky. Preklad J. Burian a B. Mouchová. Praha: Svoboda 1989.
CICERO: O zákonech. Preklad J. Janoušek. Praha: OIKOYMENH 2017.
DENCH, E.: Cicero and Roman identity. In: STEEL, C. (ed.): The Cambridge Companion to Cicero. Cambridge: Cambridge University Press 2013, s. 122-137.
EVANS, K. M.: ʻInterrupted by fits of weepingʼ: Ciceroʼs Major Depressive Disorder and the death of Tullia. History of Psychiatry, roč. 18, 2007, č. 1, s. 81-102.
FIÉVEZ, M.: « Opera peregrinationis huius » ou les étapes de la composition du De Officiis. In: Latomus, T. 12, Fasc. 3, 1953, s. 261-274.
FORTNER, B. C.: Cicero’s Town and Country Houses. In: The Classical Weekly, roč. 27, 1934, č. 23, s. 177-181.
HOOFF, van A. J.L.: From Autothanasia to Suicide. Self-Killing in Classical Antiquity. London; New York: Routledge 2002.
HORKY, P. S.: Italic Pythagoreanism in the Hellenistic Age. In: GARANI, M. – KONSTAN, D. – REYDAMS-SCHILS, G. (eds.): The Oxford Handbook of Roman Philosophy. Oxford: Oxford University Press 2023, s. 3-26.
PLUTARCHOS: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov II. Preklad D. Škoviera a P. Kuklica. Bratislava: Kalligram 2008.
RAWSON, E.: Cicero: A Portrait. London: Allen Lane 1975.
RIST, J. M.: Stoická filosofie. Praha: OIKOYMENH 1998.
SENECA: Útěchy. Preklad V. Bahník. Praha: Odeon 1977.
SHACKLETON BAILEY, D. R. Cicero. London: Duckworth 1971.
WRIGHT, A.: The Death of Cicero. Forming a Tradition: The Contamination of History. In: Historia: Zeitschrift für Alte Geschichte, 4th Qtr., 2001, Bd. 50, H. 4, s. 436-452.
P o z n á m k y
[1] Cic. Leg. 2.4; Citované podľa CICERO: O zákonech. Preklad J. Janoušek. Praha: OIKOYMENH 2017, s. 73; Citácie pasáží z českých prekladov primárnych textov úmyselne slovakizujeme. Všetky citácie z antických zdrojov sú uvádzané podľa kritických vydaní antických textov z edície Loeb Classical Library.
[2] Italické kmene sa z jazykového hľadiska delia do dvoch veľkých skupín. Do latinsko-faliskej skupiny patria Latinovia a Faliskovia. Druhá, umbersko-sabellská skupina, zahŕňa množstvo kmeňov v strednej a južnej Itálii (Umbrovia, Picenovia, Sabinovia, Aequovia, Volskovia, Hernikovia, Paelignovia, Oskovia, Marsovia, Marrucini, Samniti, Lukánovia, Bruttiovia).
[3] Liv. 38.36.7; K dejinám tohto mesta vo vzťahu k Ciceronovi pozri bližšie RAWSON, E.: Cicero: A Portrait. London: Allen Lane 1975, s. 1-11; SHACKLETON BAILEY, D. R.: Cicero. London: Duckworth 1971, s. 1-5.
[4] Pozri CICERO: O zákonech, s. 7-8.
[5] Marcus Tullius Cicero napísal epickú báseň s názvom Marius, z ktorej sa nám zachovalo iba niekoľko zlomkov (pozri Cic. Div. 1.106).
[6] Cic. Leg. 1.1-17.
[7] Cic. Leg. 2.6; Citované podľa CICERO: O zákonech, s. 75-77.
[8] Pozri Plat. Phaedrus 227a-230e.
[9] Cic. Leg. 2.1-3; Citované podľa CICERO: O zákonech, s. 71.
[10] Cic. Leg. 2.3; Citované podľa CICERO: O zákonech, s. 71-73.
[11] Cic. Leg. 2.4; Citované podľa CICERO: O zákonech, s. 73.
[12] V texte sa nachádza lakúna. Doplnené podľa CICERO: O zákonech, s. 74.
[13] Cic. Leg. 2.5; Citované podľa CICERO: O zákonech, s. 73-75.
[14] Marcus Porcius Cato Starší pochádzal z mesta Tusculum, ktoré ako vôbec prvé mesto získalo od Ríma status municipia s volebným právom.
[15] HORKY, P. S.: Italic Pythagoreanism in the Hellenistic Age. In: GARANI, M. – KONSTAN, D. – REYDAMS-SCHILS, G. (eds.): The Oxford Handbook of Roman Philosophy. Oxford: Oxford University Press 2023, s. 4-5.
[16] Sal. Cat. 31.7; Pozri DENCH, E.: Cicero and Roman identity. In: STEEL, C. (ed.): The Cambridge Companion to Cicero. Cambridge: Cambridge University Press 2013, s. 122-137.
[17] Pozri Cic. Fam. 13.11.1-3.
[18] Cic. Att. 9.19.1; Pozri FORTNER, B. C.: Cicero’s Town and Country Houses. In: The Classical Weekly, roč. 27, 1934, č. 23, s. 177-178.
[19] K literárnym obrazom posledných chvíľ autorovho života pozri WRIGHT, A.: The Death of Cicero. Forming a Tradition: The Contamination of History. In: Historia: Zeitschrift für Alte Geschichte, 4th Qtr., 2001, Bd. 50, H. 4, s. 436-452.
[20] Pozri Cassius Dio 47.1-19.
[21] Plut. Cic. 47.1-2; Citované podľa PLUTARCHOS: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov II. Preklad D. Škoviera a P. Kuklica. Bratislava: Kalligram 2008, s. 395.
[22] Plut. Cic. 47.3-4; Citované podľa PLUTARCHOS: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov II, s. 395-396.
[23] Plut. Cic. 47.5-6; Citované podľa PLUTARCHOS: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov II, s. 396.
[24] Plut. Cic. 48.1-3; Citované podľa PLUTARCHOS: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov II, s. 396-397.
[25] Sen. Suas. 6.18.
[26] Pozri HOOFF, van A. J.L.: From Autothanasia to Suicide. Self-Killing in Classical Antiquity. London; New York: Routledge 2002, s. 105-106.
[27] EVANS, K. M.: ʻInterrupted by fits of weepingʼ: Ciceroʼs Major Depressive Disorder and the death of Tullia. History of Psychiatry, roč. 18, 2007, č. 1, s. 97-98.
[28] Sen. Cons. Marc. 6.20.5; Citované podľa SENECA: Útěchy. Preklad V. Bahník. Praha: Odeon 1977, s. 43-44.
[29] RIST, J. M.: Stoická filosofie. Praha: OIKOYMENH 1998, s. 259.
[30] Sen. Brev. Vit. 10.5.1-3; Citované podľa SENECA: Útěchy, s. 137-138.
[31] App. BC 4.4.20; Citované podľa APPIÁNOS: Krize římské republiky. Preklad J. Burian a B. Mouchová. Praha: Svoboda 1989, s. 273-274.
[32] Cassius Dio 47.8.
[33] Pozri Cic. Att. 9.18.1-4.
[34] Pozri FORTNER, B. C.: Cicero’s Town and Country Houses. In: The Classical Weekly, roč. 27, 1934, č. 23, s. 179; FIÉVEZ, M.: « Opera peregrinationis huius » ou les étapes de la composition du De Officiis. In: Latomus, T. 12, Fasc. 3, 1953, s. 261-274.
doc. Mgr. Peter Fraňo, PhD.
Katedra filozofie a aplikovanej filozofie
Filozofická fakulta
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
e-mail: peter.frano@ucm.sk
ORCID: 0000-0002-0909-2699