Višňovský, E.: O našom akademickom bytí. In: Ostium, roč. 17, 2021, č. 1.
On Our Academic Being
The review study reflects the problem of academic freedom in the broader context of other problems of contemporary academic world. In particular it concerns the issue of nature and character of an academic institution (university) as such, its fundamental attributes and mission. The conception presented here provides support to the idea of professional academic freedom and consists in the notion of academic practices as creative practices. Freedom is an immanent attribute of these practices and a presupposition of their authentic performance, not an elitist privilege. Without academic freedom not merely in the cognitive (knowledge), intellectual (thought, critique) and discursive (communication) areas, but also in the conative (decision making) and organisational (management) areas there is no university.
Keywords: academic freedom, academia, academic profession, John Dewey, academic work, academic practices, university
Úvod
Čo je akadémia (univerzita)? To je otázka, ktorú riešil Platón a po ňom niektorí významní filozofi,[1] ale dnes sa jej dostáva filozofickej pozornosti iba výnimočne.[2] A čo je akademická sloboda? Zdalo by sa, že to všetci vieme – najmä vtedy, keď sa nás na to nikto nepýta. Na akademickú slobodu sme si už akosi navykli a považujeme ju za samozrejmosť. Predpokladáme, že je raz a navždy daná ako „konštanta“ ukotvená aj legislatívne.[3] Spolu s Liborom Bendom[4] si myslím, že tu máme deficit, pretože ani pojem akademickej slobody nielenže nie je bezproblémový, no ani tradičné argumenty na jej obhajobu a zdôvodnenie nemusia stačiť (zvlášť v súčasnej komplexnej akademickej situácii). Bendova práca je aktuálnou výzvou na diskusiu a premýšľanie „idey univerzity“ aj pre ďalšie generácie filozofov.[5] Či chceme alebo nie, ako akademickí filozofi žijeme v jednom svete, ktorým je náš spoločný akademický svet. Preto pochopenie toho, čo sa v ňom deje a kam to všetko speje, je kľúčové aj pre nás.[6]
Reflexia, analýza a interpretácia nášho akademického bytia zahŕňa viacero interesantných a relevantných problémov, ktoré filozofia môže najlepšie tematizovať v interdisciplinárnej kooperácii s právom, históriou, sociológiou, ekonómiou, antropológiou atď. Ide o také otázky ako charakter intelektuálnej práce a akademickej profesie, akademickej kultúry a identity, akademických hodnôt a noriem, problém autonómie a samosprávy, vzťah poznania a vzdelania, vyučovania a výskumu, ktoré tvoria jadro akademického života. Za problémom akadémie sa dokonca skrývajú hlavné problémy modernity a súčasnej doby, najmä problém osvietenstva a jeho dedičstva. V kontexte informačnej či vzdelanostnej spoločnosti je to najmä problém spôsobu „produkcie poznania a vzdelania“.[7] Filozofia edukácie, sociálna a politická filozofia, etika i ďalšie oblasti filozofie sa nimi tak či onak zaoberajú už dávno.
John Dewey o akademickej slobode
Filozofom, ktorý reflektoval akademický svet vrátane problému akademickej slobody bol tiež John Dewey, jeden zo zakladateľov Americkej asociácie univerzitných profesorov (AAUP, 1915) a jej prvý prezident. Táto profesijná asociácia vo svojich deklaráciách (1915, 1940, 1994) sformulovala základné princípy, ktoré mali globálny dosah pre akademický svet, čím nadviazala na nemeckú humboldtovskú iniciatívu zo začiatku 19. storočia a modifikovala ju pre 20. storočie. Dewey však už predtým upozorňoval, že akýkoľvek atak na akademickú slobodu je „priamym atakom na univerzitu samu“ a spôsobuje jej „životnú ujmu“. Podstatou akademickej slobody je podľa neho slobodné hľadanie a šírenie pravdy a práve toto je esenciou univerzity.[8] Netýka sa to len tradičnej slobody slova a vyjadrovania či prekonávania prekážok v rozvoji poznania a formulovania nových ideí, ale najmä „slobody akademickej práce“ a jej podmienok.[9] Dewey dokonca reflektuje význam „finančného faktora“, ale len ako nevyhnutného prostriedku rozvoja univerzity, nie cieľa. V opačnom prípade vzniká „akademický materializmus – najhorší nepriateľ slobody práce v najširšom zmysle“.[10] Aj v ďalších svojich textoch Dewey[11] riešil vnútorné pomery v akademickej inštitúcii a jej „akademickú demokraciu“ ako rámec pre „intelektuálnu slobodu“, nielen vonkajšie požiadavky a „tlaky“ zo strany spoločnosti či štátu, pričom mimoriadne kritický bol voči podriaďovaniu sa požiadavkám biznisu a službe ekonomickým záujmom. Išlo mu o „profesorskú“ slobodu pri vykonávaní akademickej profesie.[12] Ako prezident asociácie rozhodne vystupoval na obranu profesijných práv profesorov, ako aj na obhajobu ich aktívnej participácie na správe univerzity, na praktickom rozhodovaní o procesoch a výsledkoch ich vlastnej práce, a to v štyroch oblastiach: rozvoj inštitúcie, zmeny v študijných programoch, personálna politika a finančné záležitosti.[13] To je to, čo presahuje od pojmu akademická sloboda k pojmom akademická autonómia a akademická samospráva.[14]
Profesionálna sloboda akademikov
Libor Benda vo svojej knižke síce nenadväzuje na Deweyho (jeho meno ani neuvádza v mennom registri), no pri analýze súčasnej veľmi komplexnej situácie v oblasti akademickej slobody dospieva k analogickým a kompatibilným prístupom. Obaja majú spoločné to, že problém akademickej slobody nevidia ako „sólo-problém“, ale v celom kontexte ďalších otázok – predovšetkým základnej otázky povahy (podstaty), obsahu a zmyslu akademickej inštitúcie ako takej, čo vôbec neznamená, že by akadémiu chápali ahistoricky, bez zohľadnenia premien externých či interných faktorov jej existencie. Ako je známe, Dewey obhajoval možnosť akademickej slobody potrebou demokracie v edukácii, spájal ju so „slobodou študentov a učiteľov, so slobodou školy ako aktéra edukácie“,[15] pričom ani demokraciu nechápal len ako politicko-mocenskú kategóriu, ale ako kategóriu spôsobu života, v tomto prípade „života v škole“. Akademická sloboda – podľa Bendu „veľmi krehký koncept“ (s. 24, 37) – je podstatnou súčasťou akademickej demokracie a oboje je potrebné utvárať (a udržiavať) vždy nanovo, v súlade (i konfrontácii) s meniacimi sa podmienkami. Benda podobne ako Dewey sa neuspokojuje iba s politickým konceptom akademickej slobody (ktorého aktuálne varianty veľmi kompetentne analyzuje a vyvracia v 2. kapitole knihy), ale prepracúva sa k profesionalizovanému konceptu akademickej slobody ako imanentnej súčasti akademickej profesie (načrtáva ho v 3. kapitole). Tento koncept je jadrom a hlavným prínosom Bendovej práce. Tomu predchádza takisto veľmi kompetentný rozbor (hoci na malom priestore) historického vývinu tradičného pojmu akademickej slobody (v 1. kapitole). Dejiny univerzity zahŕňajú nielen jej ochranu a rozvoj, ale aj ohrozenie a potlačovanie. Benda správne poukazuje na peripetie vývoja, z ktorého je jasné, že v praxi nikdy nešlo o „čistú“ akademickú slobodu, a to ani vtedy, keď je garantovaná zákonom. Ďalšie problémy ukazujú, že ani chápanie akademickej slobody ako a) slobody slova a b) intelektuálnej slobody nestačí.
Benda preto navrhuje zamerať pozornosť iným smerom: akademická sloboda sa totiž netýka len myslenia či vyjadrovania názorov, ale samej akademickej praxe (praktík), teda vykonávania akademickej práce (profesie), profesionálnej pozície a z nej vyplývajúcich akademických činností (s. 46 – 55). Takouto konceptualizáciou je možné prekonať neoprávnené predstavy o „mimoriadnych privilégiách“ akademikov, pretože profesijná sloboda je celkom prirodzená súčasť akademickej činnosti (ako každej inej profesijnej činnosti), pre ktorú platia jej vlastné (akademické) normy a pravidlá, štandardy a kritériá. Akademická sloboda (ako každá iná) neexistuje mimo noriem a štandardov.[16] Benda predbežne definuje: „… akademická svoboda je souborem profesionálních výsad, jež mají akademickým pracovníkum zajišťovat podmínky, v nichž budou schopni vykonávat akademickou profesi bez omezení, s plnou integritou a v souladu se všemi jejími standardy a normami…“ (s. 49 – 50). Akademická sloboda súvisí s cieľom akademickej práce, ktorý má umožňovať a ktorým je „nezaujatě přispívat k rozvoji poznání“ (s. 52); je spätá „s podstatou a náplní akademické profese“; jej funkciou je „zajištení takových podmínek pro akademické pracovníky, v nichž budou moci odpovědně a bez překážek plnit profesionální požadavky, které na ně akademická profese klade – a to v plném souladu s přijatými akademickými standardy a normami“ (s. 54). To jednoducho znamená, že všetci profesionáli (nielen akademici) majú „právo sami si určovat, jak budou vykonávat svou práci a jak budou nakládat se svými profesionálními odpovědnostmi“ (s. 51). Pri takomto prístupe sa otázka, či „akademická sloboda je nevyhnutná pre vykonávanie akademickej profesie, a teda aj nárokovateľná?“ – kľúčová otázka zdôvodnenia, ktorej sa autor venuje samostatne (s. 55 – 65) – nejaví taká fatálna a odpoveď na ňu je celkom racionálna. Pravdaže je nevyhnutná, ak akademik a jeho inštitúcia majú plniť svoje poslanie, či už ide o funkcie epistemické (produkcia a transmisia poznania a vzdelania) alebo širšie spoločenské (kreácia a kultivácia spoločenského dobra). V tejto súvislosti sa autor vyslovuje za „externú kontrolu akademickej práce“ mimoakademickou spoločenskou autoritou napr. z dôvodu „financovania z verejných peňazí“ (s. 63 – 64). Je to ústupok súčasnému neoliberalizmu. Existuje lepšie riešenie, spočívajúce v zabezpečení súladu medzi spoločenským poslaním univerzity a spoločenským očakávaním voči nej. Pochopiteľne, že univerzita nie je a nemá byť oddelená, izolovaná od spoločnosti, to však nie je argument proti jej organizačnej autonómii. Pravda a spravodlivosť tu nestoja proti sebe; akadémia má spoločenskú zodpovednosť voči jednej i druhej, jej fungovanie však musí byť založené na profesionálnej slobode a jej normách.
Sloboda je atribút akademickej praxe
Pozrime sa teraz detailnejšie na autorov postup a argumentáciu v knihe. V 1. kapitole rekonštruuje a zároveň vyvracia tradičný koncept akademickej slobody, ktorý ho stotožňuje buď so slobodou slova (ako druhu politickej slobody), alebo s intelektuálnou slobodou (ako druhu epistemickej slobody). Už v tomto kontexte načrtáva svoj „tretí koncept“ akademickej slobody ako profesionálnej slobody. V 2. kapitole rekonštruuje a zároveň vyvracia tradičný konflikt politického a apolitického chápania akademickej slobody (politickosti verzus apolitickosti pojmu akadémie), čím si ešte viac otvára cestu k „tretiemu konceptu“ akademickej slobody mimo tento konflikt, teda profesionálneho konceptu. V 3. kapitole potom načrtáva samotný tento koncept.
Konceptuálna konfúzia akademickej slobody so všeobecnou slobodou slova je vari najčastejším tradičným prípadom, keď sa prvá chápe ako špecifická aplikácia druhej na oblasť akademickej sféry. Benda však správne poukazuje na to, že demokratický pojem slobody slova nemôže slúžiť na vymedzenie ani zdôvodnenie akademickej slobody bádania či vyučovania. Pokiaľ totiž nešpecifikujeme obsah a povahu akademickej práce, tak nie je jasné, prečo by práve akademici mali mať takúto výsadu nielen ako občania vo svojich prejavoch na verejnosti, ale priamo vo svojej profesii, kým ostatní profesionáli nie (s. 42 – 46). Akademická sloboda, samozrejme, zahŕňa aj moment slobody slova, ale neredukuje sa naň. Podobne je to s „intelektuálnou“ („duchovnou“) slobodou ako slobodou myslenia (tvorby a kritiky), ktorá je nepochybne obsiahnutá v akademickej slobode. Do akademiskej slobody patrí sloboda rozhodovania sa o cieľoch a spôsoboch vykonávania akademickej práce, teda fakticky sloboda konania a seba-riadenia (s. 50 – 52). Akademická sloboda v pravom zmysle je síce jedným z demokratických práv a je možná len v demokratickej spoločnosti (hoci aj tu môže mať svoje problémy, ako vedel už J. Dewey a uvedomuje si to tiež L. Benda). Na vymedzenie jej obsahu i zdôvodnenie jej nevyhnutnosti potrebujeme ďalšie koncepty. Úplná akademická sloboda musí zahŕňať praktický moment vykonávania akademickej činnosti. Univerzity v nedemokratickej spoločnosti nemajú akademickú slobodu v podobe slobody slova a intelektuálnej slobody (musia vyučovať a skúmať podľa prikázanej ideológie), hoci môžu mať do istej miery praktickú organizačnú slobodu (môžu rozhodovať o svojej práci). V súčasnej neoliberálnej univerzite je to skôr naopak.
Zdôvodniť slobodu ako imanentný atribút akademickej praxe a akademickej inštitúcie znamená formulovať taký filozofický koncept akadémie, ktorý ukáže, že jedno bez druhého neexistuje. Nejde tu teda o žiadny „elitný status akadémie“ (s. 55), ale len o pochopenie a obhajobu tohto autentického konceptu akadémie. Autor recenzovanej publikácie sa vydáva (i keď miestami váhavo) týmto smerom, keď uvažuje o dvoch zásadných funkciách akadémie: epistemickej a sociálnej (s. 57). Sloboda existuje vtedy, keď slúži ako nástroj adekvátneho plnenia týchto funkcií, čiže autentického poslania akadémie. Toto poslanie však môžeme bez váhania formulovať aj širšie – ako kultúrne a civilizačné. Jednoducho, univerzity sú tu na to, aby kultivovali a civilizovali ľudstvo po všetkých stránkach (nielen epistemickej, ale aj etickej, politickej atď.), čo môžu robiť len vtedy, keď majú garantované vnútorné i vonkajšie podmienky na svoj výkon a pôsobenie. Akademická prax je nezastupiteľným druhom spoločenskej praxe. Každé narušenie jej autenticity – napríklad v podobe deformácií akademickej slobody – znamená jednoducho zásah do tejto misie. Preto treba otázku položiť aj takto: kto sa má starať o akademickú slobodu, ergo akadémiu a jej rozvoj? Kto má byť za to zodpovedný? V prvom rade sú to akademici sami, ktorí musia mať jasno v tom, čo je akadémia, načo tu je, aké sú jej imanentné atribúty, úlohy, poslanie atď. Toto poznanie či vedomie patrí k ich akademickej kompetencii, ktorú musia napĺňať a obhajovať. Ďalej sú to akademickí manažéri, ktorí musia vedieť, že ich hlavnou úlohou je vytvárať podmienky na rozvoj akadémie. A napokon sú to všetci mimo-akademickí aktéri – v prvom rade vláda a štát –, ktorí sú zodpovední za to, aby akademické inštitúcie mali v spoločnosti to miesto, ktoré majú mať. Ak to tak nie je, akademický svet sa deformuje vrátane „akademickej korupcie“ (skazenosti a skazy), na čo v konečnom dôsledku nedoplácajú len akademici, ale celá spoločnosť. Takže ak sa L. Benda celou svojou knihou hlási k ochrane (zachovaniu) autenticity akadémie a v tomto zmysle k vyváženosti medzi konzervativizmom a akýmkoľvek transformativizmom, mali by sme s ním súhlasiť.
Akademická sloboda medzi politikou a odbornosťou
Je nesporné, že centrom doterajších filozofických diskusií o akademickej slobode je spor medzi jej politickým a apolitickým chápaním. Aj v našich podmienkach po roku 1989 bola jedným z hlavných motívov „obnovy idey univerzity“ jej „depolitizácia“ (de-ideologizácia) smerom k odbornosti, profesionalite a vedeckosti. Autor recenzovanej knihy si zvolil na analýzu relevantné „ideálne typy“ – na jednej strane práce Judith Butlerovej,[17] na druhej Joanne Williamsovej,[18] pričom napriek ich kritike a odmietnutiu korektne uznáva ich klady.
Na jednej strane ide o skupinu autorov, podľa ktorých je akadémia jednoznačne politickou inštitúciou, plní politické poslanie a jej sloboda je len variantom politickej slobody, resp súčasťou spoločenských podmienok vôbec. Politické je nadradené akademickému a je zbytočné alebo farizejské to zakrývať. Akadémia nemôže stáť mimo politiky, a to zvlášť tam, kde politika akadémiu ohrozuje a spútava.[19] Úloha akadémie v zápase o demokraciu je nezastupiteľná, a to nielen v rovine intelektuálnej, ale aj spoločensko-politickej praxe. Žiadna akademická inštitúcia nie je izolovaným ostrovom, na ktorom by si mohla pestovať svoju vnútornú demokraciu nezávisle od charakteru spoločnosti, štátu a politiky. Akademická sloboda zahŕňa politickú angažovanosť, povinnosť a zodpovednosť voči spoločnosti zasadzovať sa za moderné ideály slobody, spravodlivosti, pokroku a humanizmu.
Na druhej strane ide o skupinu autorov, ktorá práve v mene týchto moderných ideálov politickú angažovanosť odmieta a považuje ju za nezlučiteľnú s akademickou slobodou. Tá má stáť na pilieroch („intelektuálnych cnostiach“) autonómneho rozumu, sekularizovanej pravdy, hodnotovej neutrality, kritickosti, objektivity, nezaujatosti a nestrannosti atď. Vnútorným mechanizmom má byť otvorená slobodná diskusia, analogická trhovej výmene, teda čosi ako „trh ideí“, akademická súťaž, v ktorej sa efektívne presadí pravda, kvalita a racionalita. V tom všetkom spočíva tiež pôvodný zmysel akadémie, ktorá stojí mimo politiky. Nejde len o to, že akademici nie sú politici a nemôžu vystupovať ako oni, ale aj o to, aby dovnútra akadémie neprenikali politické stanoviská a prúdy, ktoré by prevážili nad akademickou identitou. Akademická kultúra je niečo iné než politická kultúra v štáte.
L. Benda si dobre uvedomuje zložitosť problému, napriek tomu neargumentuje v prospech ani jednej z týchto dvoch „paradigiem“ akademickej slobody. Prvá podľa neho zmazáva hranice medzi akadémiou a politikou, čím sa stáva riskantnou až nebezpečnou, druhá absolutizuje a izoluje akademické praktiky, čím sa stáva naivnou a nerealistickou (s. 99). Uvažuje tak, že žiadne akademické praktiky nie je možné úplne „očistiť“ od politiky (akademickej či inej) a považuje oba krajné póly diskusie za neudržateľné. Kľúčom k riešeniu je zamerať sa na „profesionálny status akademickej profesie“ (s. 105) a navrhnúť „životaschopnú alternatívu“, ktorá bude rešpektovať tak spoločensko-politickú misiu akadémie, ako aj autentické akademické praktiky (s. 108).
Akademická sloboda ako podmienka kreativity
Libor Benda podľa môjho názoru uvažuje správnym smerom, keď svoj koncept akademickej slobody spája s konceptom akadémie ako takej, s otázkou „demarkácie“ akademického sveta od „neakademického“ či „mimoakademického“: „Definice ‚akadémie‘ tak má z hlediska problematiky akademické svobody zcela klíčový význam…“ (s. 113). Problém zdôvodnenia akademickej slobody je teda problémom dizajnu akademickej inštitúcie.[20] Samozrejme, ani pojem akadémie nie je statický, ale Benda hneď robí druhý krok správnym smerom, keď sa zameriava na koncept akademickej praxe (resp. praktík) – súc inšpirovaný Kuhnom, Mertonom, Edinburghskou školou sociológie vedy a napokon aj neskorým Wittgensteinom – a dostáva sa k chápaniu akademického bytia nielen ako „sociálnej hry“, ale ako „formy života“ (s. 113 – 119). Problém dizajnu akademickej inštitúcie je teda, po druhé, problémom filozofického pojmu tvorivých akademických praktík. Akademická inštitúcia, ktorá má zodpovedať tomuto pojmu svojou štruktúrou, riadiacim systémom a funkciami musí v prvom rade umožňovať a podporovať rozvoj týchto praktík.[21]
Logickým a legitímnym výsledkom takéhoto prístupu je „profesionálny pojem akademickej slobody“. Pre správnosť musím uviesť, že tento pojem nie je originálnym „vynálezom“ autora. Prvýkrát sa objavil ako princíp na ochranu profesionálnej činnosti akademikov v Deklarácii americkej AAUP (1915).[22] Odvtedy sa ukotvil najmä v americkom akademickom prostredí, takže S. Fish mohol konštatovať, že existujú „dva rozdielne pojmy akademickej slobody: jeden právny, druhý profesionálny. Profesionálny pojem akademickej slobody je produktom požiadavky spoločenstva (spoločnej s inými spoločenstvami) usporiadať si svoje vlastné záležitosti s minimom interferencií zvonka; akademická sloboda je sloboda, po prvé, sledovať svoje profesionálne ciele, a, po druhé, určiť si vlastné prostriedky na ich realizáciu. Profesia si chráni svoje výsady a zdráha sa odovzdať ich iným autoritám vrátane autority súdov.“[23]
Bendov náčrt profesionálnej akademickej slobody vychádza z inšpirácie konceptom „formatívnych ašpirácií“ vedcov, ktorý preberá od sociológov H. Collinsa a R. Evansa a invenčne ho dopĺňa Mertonom a Popperom (s. 118 – 123), resp. S. Fishom (s. 126 – 132). Považujem to za perspektívny prístup, ak budeme ďalej koncipovať a analyzovať súbor reálnych akademických praktík (výskumných, pedagogických, manažérskych atď.) ako jadro akademického života. Z hľadiska podstaty „akademickosti“ sa však bude treba sústrediť na aspekt kreativity v týchto praktikách.[24]
Záver
V ostatných desaťročiach dochádza v globálnom rozmere k takej masívnej transformácii akademického sveta, že ani princípom akademickej slobody si nemôže byť nikto nikde absolútne istý. Benda tieto faktory registruje ako „plíživé“ ohrozenia v podobe „akademického kapitalizmu“, „manažerizmu“, externých tlakov na financovanie a produktivitu, časového stresu, „macdonaldizácie univerzity“, zavádzania kritérií výkonnosti a excelentnosti atď. (s. 19 – 21, 38 – 39). Akademická sféra sa naozaj dostala do centra spoločenského diania a politických zápasov, stala sa priesečníkom hlavných kultúrnych, spoločenských a civilizačných trendov. To všetko poznáme aj u nás z vlastnej skúsenosti. Riešenie týchto problémov nášho akademického bytia by si vyžadovalo ešte ráznejší vstup zo strany filozofov, ich kritickú analýzu a argumentáciu nielen v prospech ochrany, ale doslova záchrany autentických akademických hodnôt a princípov, akým je aj akademická sloboda. Práca Libora Bendu k tomu poskytuje solídny materiál. Jeho výzva v závere, aby sme hľadali odpoveď na otázku „akú akadémiu chceme mať?“, pretože nič nie je raz a navždy definitívne dané, naozaj nie je triviálna (s. 145).[25] Rozhodne odporúčam jej čítanie všetkým, ktorým záleží na našom spoločnom akademickom svete.[26]
L i t e r a t ú r a
Barnett, R., Peters, M. A. (eds.): The Idea of the University. Contemporary Perspectives. New York: Peter Lang 2018.
Barnett, R.: Towards the creative university: Five forms of creativity and beyond. Higher Education Quarterly, roč. 74, 2019, č. 1, 5 – 18.
Barnett, R.: Philosophers on the University: Reconsidering Higher Education. Cham: Springer 2020.
Benda, L.: Akademická svoboda jako filosofický problém. Pravda, spravedlnost a profesionální odpovědnost. Praha: Sociologické nakladatelství 2020.
Dewey, J.: Academic Freedom. In: Boydston, J. A. (ed.): The Collected Works of John Dewey, 1882 – 1953. The Middle Works, 1899 – 1924, Vol. 2, 1902 – 1903, Essays, The Child and the Curriculum, Studies in Logical Theory. Carbondale and Edwardsville: Southern Illinois University Press 1976, s. 55 – 64.
Fiala, J. (ed.): Obnova ideje univerzity. Praha: Universitas Carolina 1993.
Fish, S.: Versions of Academic Freedom. Chicago and London: The University of Chicago Press 2014.
Halffman, W., Radder, H.: The Academic Manifesto: From an Occupied to a Public Universit. In: Minerva, roč. 53, 2015, č. 2, s. 165 – 187.
Chotaš, J., Prázny, A., Hejduk, T. a kol.: Moderní univerzita. Ideál a realita. Praha: Filosofia 2015.
Jirsa, J. (ed.): Idea university. Praha: Academia 2015.
Solomon, R., Solomon, J.: Up the University. Re-creating Higher Education in America. Reading, Mass., Addison-Wesley 1993.
Višňovský, E.: „Akú univerzitu chceme mať?“ In: OS, roč. 11, 2008, č. 1, s. 80 – 83.
Višňovský, E. (ed.): Univerzita, spoločnosť, filozofia: realita versus hodnoty. Bratislava, IRIS 2014.
P o z n á m k y
[1] Stačí uviesť Kantov Streit der Fakultäten (1798) či Ortegovu veľkú prednášku Misión de la Universidad (1930). Nasledovali Heidegger, Jaspers, Habermas, Gadamer, Derrida, MacIntyre so svojimi úvahami o samotnej idei univerzity. Pozri tiež Barnett, R.: Philosophers on the University: Reconsidering Higher Education. Cham: Springer 2020.
[2] Napríklad Robert C. Solomon (1942 – 2007) sa podujal reagovať na „rozvojovú krízu“ univerzity ako „dominantnej sociálnej inštitúcie Americkej spoločnosti“ analýzou situácie a výzvou na jej „re-kreáciu“ (Solomon, R., Solomon, J.: Up the University. Re-creating Higher Education in America. Reading, Mass.: Addison-Wesley 1993). O „obnove idey univerzity“ v tom istom čase písali v našich zemepisných šírkach J. Fiala, R. Palouš a ďalší (Fiala, J. (ed.): Obnova ideje univerzity. Praha: Universitas Carolina 1993).
[3] Najnovší vývoj na Slovensku ukazuje, že to tak nemusí byť a že o akademickú slobodu, samosprávu a autonómiu treba neustále usilovať. Pozri vyhlásenie Univerzity Komenského (https://uniba.sk/spravodajsky-portal/detail-aktuality/back_to_page/univerzita-komenskeho/article/vyhlasenie-univerzity-komenskeho-v-bratislave-k-navrhu-novely-vysokoskolskeho-zakona-a-k-budu/) a prezídia Slovenskej rektorskej konferencie (https://www.srk.sk/images/dokumenty/uznesenia/Stanovisko_prez%C3%ADdia_SRK_k_autonómii_univerz%C3%ADt_2021_final.pdf).
[4] Benda, L.: Akademická svoboda jako filosofický problém. Pravda, spravedlnost a profesionální odpovědnost. Praha: Sociologické nakladatelství 2020, 172 s.
[5] Je otázkou, k akej „obnove idey univerzity“ po roku 1989 došlo (okrem ideologickej a materiálno-technickej), čo zrejme motivuje k reflexiám českých filozofov aj po vyše 20 rokoch (pozri Chotaš, J., Prázny, A., Hejduk, T. a kol.: Moderní univerzita. Ideál a realita. Praha: Filosofia 2015; Jirsa, J. (ed.): Idea university. Praha: Academia 2015). Na Slovensku zatiaľ zostáva ojedinelou „lastovičkou“ s podobnými úvahami jeden konferenčný zborník (Višňovský, E. (ed.): Univerzita, spoločnosť, filozofia: realita versus hodnoty. Bratislava, IRIS 2014).
[6] Ako je známe, akademický svet prechádza ostatné desaťročia masívnymi zmenami v globálnych rozmeroch, o čom vo svete existujú „hory“ literatúry. Táto situácia sa stala predmetom multidisciplinárnych skúmaní a iniciatív, v ktorých neabsentujú ani filozofi (pozri napr. výzvu holandských kolegov, ktorá vyvolala medzinárodný ohlas: Halffman, W., Radder, H.: The Academic Manifesto: From an Occupied to a Public University. In: Minerva, roč. 53, 2015, č. 2, s. 165 – 187). K sumárnej charakteristike problematiky pozri: Barnett, R., Peters, M. A. (eds.): The Idea of the University. Contemporary Perspectives. New York: Peter Lang 2018.
[7] Pozri napr.: Gibbons, M. et al.: The New Production of Knowledge. London: Sage 1994; Delanty, G.: Challenging Knowledge. The University in the Knowledge Society. Buckingham: Open University Press 200; Whitley, R., Glaser, J., Engwall, L. (eds.): Reconfiguring Knowledge Production. Oxford: Oxford University Press 2010; Raunig, G.: Factories of Knowledge, Industries of Creativity. Los Angeles: Semiotext(e) 2013; Peters, M. A., Besley, T., Jandrić, P., Zhu, X. (eds.): Knowledge Socialism. Singapore: Springer 2020.
[8] Dewey, J.: Academic Freedom. In: Boydston, J. A. (ed.): The Collected Works of John Dewey, 1882 – 1953. The Middle Works, 1899 – 1924, Vol. 2, 1902 – 1903, Essays, The Child and the Curriculum, Studies in Logical Theory. Carbondale and Edwardsville: Southern Illinois University Press 1976, s. 55.
[9] Ibid., s. 61.
[10] Ibid., s. 62.
[11] Dewey, J.: Freedom, Academic. In: Boydston, J. A. (ed.): The Collected Works of John Dewey, 1882 – 1953. The Middle Works, 1899 – 1924, Vol. 6, 1910 – 1911, Essays, How We Think. Carbondale and Edwardsville: Southern Illinois University Press 1978 s. 461 – 464.
[12] Dewey, J.: Professorial Freedom. In: Boydston, J. A. (ed.): The Collected Works of John Dewey, 1882 – 1953. The Middle Works, 1899 – 1924, Vol. 8, 1915, Essays, German Philosophy and Politics, Schools of To-Morrow. Carbondale and Edwardsville: Southern Illinois University Press 1978, s. 407 – 408.
[13] Dewey, J.: Faculty Share in University Control. In: Boydston, J. A. (ed.): The Collected Works of John Dewey, 1882 – 1953. The Middle Works, 1899 – 1924, Vol. 8, 1915, Essays, German Philosophy and Politics, Schools of To-Morrow. Carbondale and Edwardsville: Southern Illinois University Press 1978, s. 109 – 116.
[14] K ich aktuálnemu vzťahu a rozlíšeniu pozri oficiálnu publikáciu Rady Európy: Bergan, S., Gallagher, T. Harkavy, I. (eds.): Academic Freedom, Institutional Autonomy and the Future of Democracy. Strasbourg: Cedex 2020.
[15] Dewey, J.: The Social Significance of Academic Freedom. In: Boydston, J. A. (ed.): The Collected Works of John Dewey, 1882 – 1953. The Later Works 1925 – 1953, Vol. 11, 1935 – 1937, Essays, Liberalism and Social Action. Carbondale and Edwardsville: Southern Illinois University Press 1987, s. 376.
[16] Práve v definovaní a tvorbe týchto noriem a štandardov akademických praktík spočíva jeden z hlavných problémov, ktorému sa už autor nevenuje. Ide o normy, ktoré by sme mohli nazvať „inštitucionálne“ alebo „organizačné“, otázkou napríklad je, či majú byť všetky „písané“ alebo nie atď.
[17] Napr. Butler, J.: Exercising Rights: Academic Freedom and Boycott Politics. In: Bilgrami, A., Cole, J. R. (eds.): Who’s Afraid of Academic Freedom? New York: Columbia University Press 2015, s. 293 – 315.
[18] Napr. Williams, J.: Academic Freedom in the Age of Conformity. New York: Palgrave 2016.
[19] Čo iné bolo revolučné vystúpenie československých študentov v roku 1989, ktoré strhlo aj učiteľov a celú spoločnosť k zmene režimu?
[20] O dizajne moderných inštitúcií nás najviac poučil M. Foucault. Autor recenzovanej knihy jeho závery na akademické inštitúcie neaplikuje.
[21] Pojem akadémie a „akademickosti“, resp. „akademickej identity“ (odpoveď na otázku „čo znamená byť akademikom?“) je oveľa širší a je predmetom mnohých súčasných diskusií, ktoré autor neexploatuje (pozri napr. Fanghanel, J.: Being an Academic. London and New York: Routledge 2012). Takisto pojem akademickej práce si vyžaduje samostatnú analýzu (pozri napr. Gupta, S., Habjan, J., Tutek, H.: Academic Labour, Unemployment and Global Higher Education. London: Palgrave Macmillan 2016).
[22] http://www.aaup-ui.org/Documents/Principles/Gen_Dec_Princ.pdf
[23] Fish, S.: Versions of Academic Freedom. Chicago and London: The University of Chicago Press 2014.
[24] Pozri k tomu Barnett, R.: Towards the creative university: Five forms of creativity and beyond. Higher Education Quarterly, roč. 74, 2019, č. 1, 5 – 18.
[25] Pozri aj Višňovský, E., „Akú univerzitu chceme mať?“ In: OS, roč. 11, 2008, č. 1, s. 80 – 83.
[26] Text vznikol v rámci výskumu na Institutě sociálního zdraví (OUSHI), Univerzita Palackého, Olomouc.