Čosi, čo nie je, píše v tebe, komusi v tebe, kto tu ešte nie je.
Ivan Štrpka[1]

Úvod
Východiskom tohto textu bude Heideggerova analýza bytia pobytu ako bytia vo svete. Spoliehame sa na to, že čitateľovi to bude zrejmé aj bez častých odkazov. Vždy už svetu rozumejúci pobyt, obracajúci sa k veciam, stojí pevne na pôde sveta, kde mu nič nemôže byť cudzie, lebo všetkému už vopred rozumie ako tomu, čo patrí do tohto sveta. Zmysel všetkého je vopred určený vzťahom k svetu, ktorý je horizontom zmysluplnosti a hranicou toho, čo budeme nazývať vnútrajšok. Rozumenie je dominujúci prístup k svetu, ktorého prostredníctvom sa však nikdy nedokážeme priblížiť k vlastnej spisovateľovej skúsenosti písania, ale si ju takto absolútne odďaľujeme a zakrývame. To si ukážeme na príklade spisovateľa Ivana Kadlečíka, ktorého skúsenosť písania nás privedie k pojmu samoty, explikácia ktorého predstavuje druhú časť predkladaného textu. V tretej časti potom prostredníctvom Blanchota uskutočníme radikalizáciu pojmu samoty, aby sme sa tak dostali k otázke priestoru, v ktorom je autor sám. Napokon dospejeme k tomu, že tento priestor sa nachádza vonku, respektíve mimo vnútrosvetského horizontu pravdy ako odkrytosti bytia a že literárna skúsenosť je skúsenosťou tohto vonkajšku.

Literárnym priestorom nás budú sprevádzať Ivan Kadlečík a Maurice Blanchot. Pre jedného aj pre druhého je písanie otázkou života a smrti. Kým u Kadlečíka to najzreteľnejšie uchopíme v jeho hesle „žiť sa dá len autobiograficky“, ktoré vystihuje celú jeho tvorbu, u Blanchota je pre zmenu otázka písania spojená s otázkou smrti autora. Protikladnosť života a smrti síce vyvoláva zdanie rozdielnych prístupov k písaniu, v skutočnosti je však pre oboch písanie jediným spôsobom, ako sa vzdávať falošných istôt.

Rozumenie a skúsenosť[2]
„Prekvapujúce príbuzenstvo krajného (medzného) zúfalstva a písania…“,[3] ktoré pociťuje Kadlečík, sa nám dáva skôr ako čosi samozrejmé, čo so sebou navzájom súvisí a čo zároveň patrí k životu spisovateľa ako takého. Otázka, ktorú si na úvod položíme, preto znie: odkiaľ sa berie tento rozpor medzi Kadlečíkovou skúsenosťou písania a tým, ako jej rozumieme?

Treba si uvedomiť, že Kadlečíkove slová čítame[4] ako tí, ktorí nepíšu (prípadne píšu, aby rozumeli, vyjasňovali), a teda nepociťujú krajné zúfalstvo (ale skôr nádej), z čoho vyplýva, že ich čítame ako tí, ktorí nemajú skúsenosť ich prekvapujúceho príbuzenstva. Napriek absencii tejto skúsenosti, nemáme problém rozumieť citovaným slovám. Čo to však znamená, že im rozumieme? Pozrime sa, ako sa nám tieto slová dávajú. Jednoducho môžeme povedať, že nám „dávajú zmysel“. Keď Patočka hovorí, že „… zmysel každej jednotlivosti je určený vzťahom k horizontu“,[5] a k tomu dodáva, že svet je „horizont horizontov“,[6] ukazuje nám tým priestor, v ktorom citovaným slovám rozumieme a v ktorom zároveň ako rozumejúci sme. Znamená to, že všetko, čo má pre nás zmysel, sa nám dáva na pozadí sveta, ktorý je horizontom zmysluplnosti – a to sa týka aj Kadlečíkových slov, ktorých zmysel je (rovnako ako všetko vo svete) určený, či inak povedané, normovaný vzťahom k tomuto svetu, v ktorom „vždy už“ žijeme.

Vždy už žijeme v pravde,[7] a preto sú pre nás Kadlečíkove slová skôr pravdivé než prekvapujúce. Pravde tu rozumieme ako neskrytosti (alétheia), v ktorej sa nám vždy už dáva svet a jednotlivé súcna v ňom, pretože ona „nie je nejakou známkou správnej vety, ktorú by vypovedal ľudský ‚subjekt‘ o nejakom ‚objekte‘…, ale pravda je odkrytie súcna…“[8] Kadlečíkovým slovám teda vždy už rozumieme, sú nám odkryté, dané na pozadí sveta ako horizontu všetkých horizontov, ktorý vymedzuje hranice toho, čo nám nikdy nemôže byť cudzie, vymedzuje vnútrajšok, v ktorom sme doma a hranice uchopiteľnosti, kde ani nepoznáme a ani nedokážeme myslieť nič, čo by sem nepatrilo. No je nám rovnako ako Kadlečíkove slová daná aj jeho vlastná skúsenosť? Z autorovho pohľadu je jeho skúsenosť písania ešte čímsi, čo sa odráža v slovách, ktorými ju vyjadril, kým nám už sa v horizonte sveta[9] dávajú iba slová a to ako zmysel uchopovaný rozumením, pričom zakúsiť prostredníctvom nich to, čo pri písaní prežíva autor, je nám ako rozumejúcim definitívne odopreté. Skúsenosť je neprenosná a to najmä preto, lebo ako vyslovenú si ju podmaňuje horizont, v ktorom sa stráca všetka tá nezvyčajnosť čohosi nevídane zvláštneho a udivujúceho, ktorá na nás nečujne prehovára zo slova „prekvapujúce“, ktoré síce ešte opisuje Kadlečíkovu skúsenosť, no pred nás ho už vytláča horizont, na pozadí ktorého už znie len ako niečo samozrejmé, či skôr už ani neznie, ale sa stráca vo svetle zmyslu, normalizuje sa. Skúsenosti iného sa zmocňuje to isté rozumenia, zvláštne si podmaňuje normálne a rozumejúci prístup nám vlastnú Kadlečíkovu skúsenosť písania absolútne odďaľuje ako vždy inú, než je akákoľvek naša predstava o nej.

Samota autora
Radikálna inakosť skúsenosti – to z nej pramení Kadlečíkov pocit z písania a najmä jeho samota. Že si to Kadlečík uvedomuje, dosvedčujú napríklad aj tieto slová: „… tvorba je samota, ktosi povedal, a mne sa to ešte temer aj rýmuje: písať – byť sám. Byť sám len s rodičmi, s otcom Životom a jeho vernou manželkou Smrťou, s tým zmysluplným šialenstvom spojenia.“[10] Samota, ktorej jedinými spoločníkmi sú život a smrť. Kto je táto samota a kde máme hľadať odpoveď, ak sa tu autor nekonštituuje, vymedzujúc sa voči svetu, dejinám alebo druhým ľuďom? Na základe čoho ho máme rozoznať, ak jediné, s čím je vo vzťahu, je jeho vlastný život a smrť? U Kadlečíka najskôr nachádzame skôr protirečenie než odpoveď. Na otázku „Za toto ste bojovali?“, ktorá sa kladie disidentom, odpovedá: „… ja som za nič nebojoval, ani nebudem, išlo mi len (egoisticky?) o vlastnú identitu, ľudskú dôstojnosť a vnútornú svoju slobodu a oslobodené individuálne svedomie…“[11] Jeho odpoveď nás čímsi mätie. Jej prvá časť je naplnená vnútornou presvedčivosť, ktorá ani v najmenšom nevyzýva k námietke, a nielen preto je tou najlepšou a jedinou možnou odpoveďou na hlúpu otázku. Vzápätí však autor vymenúva motivácie, čo na nás pôsobí ako stavanie barikád. Niet divu, že sa tu objaví slovo identita, ktoré je o niekoľko strán ďalej zdrojom pochybnosti: „Identita, sám seba vlastniť, vlastniť televízor – aký je v tom rozdiel?“[12] Nie je v tom nijaký rozdiel, veď aby som niečo vlastnil, potrebujem to najskôr uchopiť a uchopujem to iba vďaka jasnému zmyslu, ktorý rozoznávam, lebo je vždy už určený vzťahom, respektíve bojom, ktorý zvádza s tým, čím nie je, čo má inú identitu. Avšak jedinými spoločníkmi Kadlečíkovej samoty sú jeho život a smrť, nie nejaké iné identity, a preto odpoveď na otázku, kto je táto samota a kto je autor, hľadajme iba v týchto slovách: „Ja som za nič nebojoval a ani nebudem.“

Autor sa nerodí z boja, na to, aby bol sebou, nepotrebuje s nikým a ničím bojovať, lebo priestor, v ktorom je, je priestorom diela, a v ňom je celkom sám. „Avšak čo to znamená ‚byť sám‘?“[13] – pýta sa tentoraz Blanchot. Skôr než začneme sledovať jeho odpoveď, zacitujme ešte raz Kadlečíka: „Samota: keď ťa nik nepozná, nedovidí do duše ani blízky.“[14] Alebo: „Len v samote je možná sebatotožnosť (a) bez sebatotožnosti nič poriadne nenapíšeš…“[15] Vidíme, že Kadlečíkova samota je samotou radikálnej inakosti človeka, je to samota, ktorá je imperatívom kladeným na autora – „Treba žiť unikátne, najmä ak chceš písať…,“[16] hovorí doslova. Samota sa tak ukazuje ako jedinečnosť autorovho ja a tvorba je tvorbou jeho jedinečnej skúsenosti a o nej. Ak nám predsa len stále prichádza na um slovo identita, potom sa pokúsme rozumieť samote ako identite vo vzťahu k samému sebe, čo napokon nie je nič iné než zmyslom i šialenstvom nadaná samota neustáleho preplietania života a smrti, ktorá je skôr než identitou, miznutím identity, životom, ktorý je umieraním.

To nás privádza bližšie k skúsenosti „prekvapujúceho príbuzenstva krajného zúfalstva a písania“. Stále však nie sme dosť blízko. Akosi sa nevieme brániť pred tým, aby sme radikálnu samotu autora naďalej uchopovali v horizonte sveta, v jej bežnom zmysle ako objektívnu samotu počtu alebo smutnú samotu opustenosti. Musíme preto dôslednejšie ukázať, že spojitosť medzi zúfalstvom a písaním sa nezakladá vo svete a že táto samota má omnoho hlbší zmysel, ktorý nie je určený plochou horizontalitou sveta, ako na seba navzájom odkazujúcich významov, ktoré si vzájomne udeľujú jasnosť. U Kadlečíka je samota určená „zmysluplným šialenstvom spojenia autorovho života a smrti“ a tým, že sa nerodí z boja. To nás privádza k nasledujúcej otázke: Aký je to priestor, v ktorom je autor sám, ak sa jeho samota nerodí z boja, podľa logiky ktorého sa riadi a konštituuje svet ako súhrn identít?

Literárny priestor
U Blanchota čítame: „Kto hĺbi verš, uniká bytiu ako istote…, musí sa vzdať každého idolu, musí sa rozísť so všetkým, nemať za horizont pravdu ani za svoje sídlo budúcnosť, pretože nemá nijaké právo dúfať: naopak, musí prepadnúť zúfalstvu. Kto hĺbi verš, umiera, stretáva svoju smrť ako priepasť.“[17] Na pozadí týchto slov sa Kadlečíkova skúsenosť javí v celkom inom svetle. No v skutočnosti tu Blanchot nepredostiera nijaké pozadie a jeho slová sú skôr rúcaním pozadia, jeho absenciou, prepadávaním sa do priepasti, ktorá pohlcuje každý jasný zmysel a každý lúč svetla. Ak hovoríme, že Blanchot nám tu pomáha vyjaviť zmysel Kadlečíkových slov v inom svetle, vyjadrujeme sa nesprávne, pretože ono iné svetlo je vlastne absenciou svetla. No nie je to temnota, ktorú má na mysli Ivan Štrpka, keď sa pýta: „Čo možno vidieť v jase dennej temnoty sveta?“[18], čím prevracia zmysel v páre temnota – svetlo a poukazuje na to, že horizont pravdy nemusí byť iba tým, na základe čoho vidíme všetko ostatné, že nie je iba tým, čo dáva jasnú formu dňu, ale že zároveň do tohto jasu čosi ukrýva? Kým Štrpka nás vedie k pýtaniu sa na čosi ukryté v jase na začiatku citovaných Kadlečíkových slov a tým k nádeji, že nájdeme nejaký ich pravý, pred zrakmi skrytý zmysel, Blanchot nás pozýva prepadnúť beznádeji z absencie akéhokoľvek, hoci aj skrytého zmyslu. Aby sme sa priblížili tejto prázdnote, vráťme sa k Blanchotovej otázke ponechanej bez odpovede: Čo to znamená byť sám?

Blanchot rozlišuje samotu na úrovni sveta a esenciálnu osamelosť. Prvá nastáva vtedy, „… keď sa dokážem oddeliť od bytia“[19], a ako taká je samotou, ktorá sa rodí z negácie bytia. Ide tu o Heideggerovu diferenciu medzi bytím a súcnom, pričom bytie, ktoré sa neguje na úkor afirmácie určitého ja, je to isté bytie, ktoré je u Heideggera zabudnuté na úkor každodenného bytia pobytu. Toto zabudnuté, respektíve negované bytie, ktoré je základom všetkého (tak sveta, jasného zmyslu Kadlečíkových slov, ako aj osamelého ja), pomenúva Heidegger ako „nič“, ktoré je umožnením „… zrejmosti súcna ako takého pre ľudský pobyt na svete“.[20] Napriek tomu, že je negované či zabudnuté, môže sa stať zjavným, a to „… jedine skrze úzkosť a v nej…“[21] Človek zakúšajúci úzkosť – hovorí Blanchot – si „… uvedomuje seba ako oddeleného, ako toho, kto nemá bytie, uvedomuje si, že za svoju esenciu vďačí tomu, že nie je.“[22] Znamená to jednoducho, že ja rodiace sa z negácie bytia, je také ja, ktoré je úplne iné, než som ja, je to ja, ktoré sa kryje s identitou neosobného „ono sa“ tak, ako si každodenne rozumie, a samota na rovine sveta je tým samotou toho, kto nie je. Úzkosť, vrhajúca ma do „tiesnivej nehostinnosti“,[23] mi zjavuje zabudnuté bytie, ktoré je vlastne zvláštnym pozadím, zjavujúcim mi seba ako toho, kto nie je, pričom úzkosť je tak úzkosťou z toho, že nie som (lebo som čosi celkom iné), z toho, že nie je bytie (je svet). Práve v úzkosti zakúšame Blanchotovu esenciálnu osamelosť, ktorú už nemôžeme prisúdiť nejakému ja, pretože ten, kto je takto sám, v skutočnosti nie je. Ten, kto nie je a ktorého uchopujeme v tomto jeho nebytí, je autor vystavujúci sa skúsenosti písania.

Aby Blanchot vyjadril, ako je autor „prítomný“ v písaní, upozorní nás na to, že „písať znamená lámať puto…“,[24] a to tak s vlastným ja, ako aj s ty a so svetom. Kto píše, zakúša vlastnú neprítomnosť, respektíve vlastnú smrť. Písanie neprichádza ako dôsledok zúfalstva, pretože zúfalstvo ako príčina ešte patrí k svetu, od ktorého nás písanie oddeľuje. V tomto oddelení stráca autorovo vnútro i jeho život úlohu interpretačného kľúča. Dielo totiž nečaká na odomknutie, ale je už vždy otvorené a pripravené na náš vstup, a každá snaha po jeho odomykaní a odkrývaní svedčí o tom, že sme niekde inde, než je ono samo a jeho autor. Sme vtedy naďalej vo svete, ignorujúc pozvanie diela „prepadnúť zúfalstvu“ z absencie akejkoľvek istoty. Kto píše, ten láme puto so svetom i s ja, ktorým nie je, a zúfalstvo, ktoré je možné zakúšať v písaní, je zúfalstvom z tohto oddelenia a tejto neprítomnosti.

Záver
U Kadlečíka čítame: „Literatúra neposkytuje človeku útechu a oporu a záchrannú sieť – ona ho zbavuje pôdy pod nohami, lebo pravda je len to, čo sa dá naisto spochybniť.“[25] V súvislosti prekvapujúceho príbuzenstva zúfalstva a písania to znamená, že „… dielo nie je objekt, ktorého kontúry by boli uchopiteľné. Priestor tu nie je určitý presný a zmerateľný priestor, ale miesto skúsenosti…“[26] Pritom „skúsenosť nie je skúsenosťou určitej veci a určite nie literatúry ako veci, nie je teda skúsenosťou, ale čistým zakúšaním…“[27], je zúfalstvom bez nádeje, že by sa mohlo o čosi oprieť a v čomsi spočinúť. Keď Françoise Collinová hovorí tie isté slová ako Kadlečík vo svojej monografii o Blanchotovi, dodáva k tomu, že „… toto ‚stratiť pôdu pod nohami‘ sa neuskutočňuje inak než prostredníctvom písania“.[28] Ak sa niečo ukrýva za jasným zmyslom Kadlečíkových slov, nie je to nejaký ich pravý či lepší zmysel, ale jeho vlastná skúsenosť písania ako zúfalstva z oddelenia od všetkého, vrátane samého seba, takého oddelenia, v ktorom autor zakúša esenciálnu osamelosť, ktorá nie je osamelosťou nejakého subjektu, ale neprítomného subjektu, zakúšajúceho vonkajšok literárneho priestoru, ktorý netvoria nijaké objekty, ale iba samo zakúšanie.

L i t e r a t ú r a
BLANCHOT, M.: Literární prostor. Praha: Hermann & synové 1999.
COLLIN, F.: Maurice Blanchot et la question de l’écriture. Paris: Gallimard 1986.
HEIDEGGER, M.: Bytí a čas. Praha: OIKOYMENH 1996.
HEIDEGGER, M.: Co je metafyzika? Praha: OIKOYMENH 1993.
HEIDEGGER, M.: O pravdě a Bytí. Praha: Mladá fronta 1993.
KADLEČÍK, I.: Dvanásť. Levice: Koloman Kertész Bagala, L.C.A. Publishers Group 2005.
KADLEČÍK, I.: Epištoly. Bratislava: Archa 1992.
KADLEČÍK, I.: Vlani ako dnes. Liptovský Mikuláš: Tranoscius 1997.
PATOČKA, J.: Tělo, společenství, jazyk, svět. Praha: OIKOYMENH 1995.
REZEK, P.: Životní pohyb pravdy a život v pravdě u Jana Patočky. In: Jan Patočka a věc fenomenologie. Praha: OIKOYMENH 1993, s.79 – 93.
SUCHAREK. P.: Hraničná skúsenosť čítania: Maurice Blanchot. In: Filozofia, roč. 64, 2009, č. 8, s. 781 – 792.
ŠTRPKA, I.: Na samý okraj (písania). Bratislava: F. R. & G. 2006.

P o z n á m k y
[1] ŠTRPKA, I.: Na samý okraj (písania). Bratislava: F. R. & G. 2006, s. 71.
[2] Aby sme si priblížili túto diferenciu, požičiame si na úvod citát, ktorý uvádza Ivan Štrpka: „Povedali by sme, že niekto s nami hovorí odinakiaľ, z nevysvetliteľného a n e p o p í s a t e ľ n é h o vyhnanstva, že k nám hovorí v mene presnej a neľútostnej skúsenosti, ktorá je – pre nás – tajomnej podstaty, hovorí Jean Rousselot.“ Tamže, s. 26.
[3] KADLEČÍK, I.: Epištoly. Bratislava: Archa 1992, s. 63.
[4] Rovnako si treba uvedomiť, či vôbec túto vetu čítame. Na rozdiel medzi skutočným čítaním a čítaním, ktoré chce všetko iné, len nie čítať, upozorňuje Pavol Sucharek. Pozri SUCHAREK. P.: Hraničná skúsenosť čítania: Maurice Blanchot. In: Filozofia, roč. 64, 2009, č. 8, s. 786 – 787.
[5] PATOČKA, J.: Tělo, společenství, jazyk, svět. Praha: OIKOYMENH 1995, s. 29.
[6] Tamže, 29.
[7] Petr Rezek pripomína nesprávne chápanie tohto pojmu, ktorý sa zvykne dávať do súvislosti s Patočkom. Život v pravde totiž nehovorí o tom, ako byť ako občan, ale o tom, že sme bytím vo svete a že je nám svet vždy už odomknutý, že je nám k dispozícii a že je nám vo svojom bytí odkrytý, či inak povedané, že sa nám zjavuje. Pozri REZEK, P.: Životní pohyb pravdy a život v pravdě u Jana Patočky. In: Jan Patočka a věc fenomenologie. Praha: OIKOYMENH 1993.
[8] HEIDEGGER, M.: O pravdě a Bytí. Praha: Mladá fronta 1993, s. 41.
[9] Svet je horizontom horizontov, avšak aký je najbližší horizont, podpisujúci sa pod naše vlastné, bezprostredné rozumenie citovaným slovám? Pod to, že Kadlečíkovým slovám rozumieme, že sú nám odkryté a že nás neprekvapujú, sa podpisuje aj odkiaľsi sa prirodzene vynárajúca predstava o osude spisovateľa ako takého, ktorá sa zakladá na pojme písania ako vypisovania sa z ťažkého údelu, z ťažkého psychického rozpoloženia (ak nám ešte pred tým nezíde na myseľ zisk a sláva). Tvorba ako duševná hygiena – a keď je najhoršie, tak rovno bariéra proti šialenstvu. Je zvláštne sledovať, ako sa najbližší horizont podieľa na našom uchopovaní Kadlečíkových slov: autor – čudák a excentrik – píše vlastne preto, aby sa jeho nešťastná situácia dala aspoň ako-tak zniesť, aby od nej získal určitý odstup; ale čo je najzvláštnejšie – píše podľa nás preto, aby v tomto odstupe zakúsil našu vlastnú znesiteľnú normálnosť.
[10] KADLEČÍK, I.: Dvanásť. Levice: Koloman Kertész Bagala, L.C.A. Publishers Group 2005, s. 102.
[11] KADLEČÍK, I.: Epištoly, c. d., s. 90.
[12] Tamže, s. 158.
[13] BLANCHOT, M.: Literární prostor. Praha: Hermann & synové 1999, s. 11.
[14] KADLEČÍK, I.: Epištoly, c. d., s. 165.
[15] KADLEČÍK, I.: Vlani ako dnes. Liptovský Mikuláš: Tranoscius 1997, s. 109.
[16] KADLEČÍK, I.: Epištoly, c. d., s. 163.
[17] BLANCHOT, M.: Literární prostor, c. d., s. 37 – 38.
[18] ŠTRPKA, I.: Na samý okraj (písania), c. d., s. 37.
[19] BLANCHOT, M.: Literární prostor, c. d., s. 343.
[20] HEIDEGGER, M.: Co je metafyzika? Praha: OIKOYMENH 1993, s. 55.
[21] Tamže, s. 51.
[22] Blanchot, M.: Literární prostor, c. d., s. 344 – 345.
[23] HEIDEGGER, M.: Bytí a čas. Praha: OIKOYMENH 1996, s. 217.
[24] Blanchot, M.: Literární prostor, c. d., s. 19.
[25] KADLEČÍK, I.: Vlani ako dnes, c. d., s. 112.
[26] COLLIN, F.: Maurice Blanchot et la question de l’écriture. Paris: Gallimard 1986, s. 29.
[27] Tamže, s. 29.
[28] Tamže, s. 30.

Mgr. Peter Mačaj
Katedra filozofických vied FHV UMB
Tajovského 40
974 01 Banská Bystrica
petermacaj[zavináč]gmail.com