Reginald Slavkovský

NOSEK, J.: Věda a zdravý rozum. Komparativní studie dvou kompetencí racionality. Plzeň: Západočeská univerzita v Plzni 2007, 189 s.
Kniha písaná väčšinou náročným, abstraktným filozofickým jazykom, je napriek tomu zaujímavá a podnetná. Asi najviac ma podnietila k zamysleniu nad týmto: ak nás ani vedecká racionalita nedokázala uchrániť od deviácií, na čo sa ešte môžeme spoliehať? Nuž na zdravý rozum… Zaujímavé výklady chápania racionality u predsokratikov, Platóna, Aristotela, Descarta, Kanta, Moora, Schutza, Davidsona, Habermasa, Lyotarda a iných stoja za to, aby som sa k nim znovu vrátil. Pre toho, koho zaujíma povaha racionality, jej typy či hranice, je to výborné čítanie.

DALAJLÁMA: Vesmír v jedinom atóme. Zbližovanie vedy a spirituality. Bratislava: Columbus 2009, 197 s.
Dalajláma v celej knihe pripomína, že v oblasti vedy je laikom. Napriek tomu mu jeho otvorenosť, zvedavosť, priateľstvá a stretnutia s mnohými významnými vedcami pomohli pochopiť najdôležitejšie výsledky niektorých tém vedy, najmä kvantovej fyziky a astrofyziky, otázok spojených s evolúciou, vedomím a genetikou. S pozoruhodnou jasnosťou a hlbokým vhľadom formuluje úvahy o metodologických, filozofických a etických aspektoch vedy, poukazuje na jej veľkosť a limity a zamýšľa sa nad tým, ako by sa mohli veda a spiritualita vzájomne obohacovať. Z tohto hľadiska je najpodnetnejšou tá časť knihy, ktorá sa venuje skúmaniu vedomia. Súčasné kognitívne vedy uprednostňujú prístup tretej osoby, kým buddhistická tradícia meditácie je okrem iného do detailov rozpracovanou metódou prístupu prvej osoby. Spiritualita môže takisto vede stále pripomínať, že cieľom jej skúmania by nemalo byť poznanie pre poznanie, ale hľadanie možností, ako prispieť k šťastiu ľudí.

DUKA, D., LESCHINGER, M.: V duchu pravdy. Rozhovor s Dominikem Dukou OP. Ústí nad Orlicí: Martin Leschinger – Flétna 2008, 223 s.
Hoci ma kedysi Dominik Duka, dnes biskup v Hradci Králové, učil a najmä počas mojich štúdií v Olomouci som zažil živý kontakt s ním, predsa ma lákalo prečítať si, ako sa vyjadruje k rôznym témam týkajúcim sa osobnej sféry, dejín, spoločnosti, cirkvi, administratívnej práce, teológie, viery. Už jeho spomienky na detstvo a rodičov prezrádzajú citlivé vnímanie. Pri všedných aj náročných témach jeho odpovede ukazujú, že sa nad dianím zamýšľa, že nekoná väčšinovo, že ho zaujímajú širšie súvislosti, a preto sa neuspokojí s jednoduchými odpoveďami. Svojím prístupom nenabáda ľudí, aby mysleli ako on, ale aby mysleli samostatne. A v tom je čítanie jeho odpovedí veľmi osviežujúce.

* * *

Michal Zvarík

MILLS, J. – POLANOWSKI, J. A.: The Ontology of Prejudice. Amsterdam: Rodopi 1997.
Prázdniny sa pre mňa točili okolo dobiehania literatúry, ktorú som nestihol načítať cez rok. Keďže téma, ktorou sa zaoberám vo svojej dizertačnej práci, sú predsudky, chcel by som na svetlo vytiahnuť jeden titul, ktorý má síce už nejaký ten piatok za sebou, no za ten čas nestratil nič zo svojej zaujímavosti. Provokatívna kniha Ontology of Prejudice Jona Millsa a Janusza Polanowského je do určitej miery eklektickým, ale nie nekritickým pokusom chápať predsudok nielen negatívne. Svoju inšpiratívnu rolu tu zohrávajú velikáni ako Freud, Heidegger, Hegel, Whitehead a ďalší. Podľa autorov je predsudok výtvorom subjektívnej štruktúry vlastnej každému človeku. Táto štruktúra sa podieľa nielen na vzniku negatívnych predsudkov, akým je napríklad rasizmus, ale aj na vzniku pozitívnych hodnôt, najmä hodnoty tolerancie, ktorá je tu chápaná ako seba-transcendujúci predsudok. Takto sa úloha predsudku v ľudskom živote a kultúre chápe omnoho širšie a významnejšie, než bolo zvykom.

* * *

Anton Vydra

MANGUEL, A.: Čtení obrazů. O čem přemýšlíme, když se díváme na umění? Preložil Marek Sečkař. Brno: Host 2008, 352 s.
Z viacerých kníh, ktoré som v lete prečítal, si vyberám len dvoch autorov. Prvým je Alberto Manguel. Pred nejakým časom som čítal jeho knihu Dějiny čtení, ktorá na mňa urobila veľký dojem, lebo Manguel je náruživý čitateľ, a preto mu možno v jeho písaní o čítaní veriť. Avšak Čtení obrazů je čosi iné – jednoducho to už nebolo ono. Manguel chce opäť čítať, no obrazy nie sú literárne texty. Mal som ten zvláštny čitateľský pocit, že sám autor tápe a bol by najradšej, keby už mohol knihu čo najskôr ukončiť (a čitateľ ju zas chce konečne dočítať). O mnohých umelcoch, ktorých spomína, nepovedal viac, než sa možno dočítať v iných knihách o umení. Sem-tam sa mu podarilo dokonca aj niečo popliesť. Niežeby kniha neobsahovala inšpiratívne ostrovčeky, ktoré vedia jednak potešiť, jednak provokovať k premýšľaniu, ale čosi je na tej knihe neautentické. Rozmýšľam nad tým, čo to je a doteraz na to neviem nájsť presnú odpoveď.

LARSSON, S.: Millenium. Trilógia: a) Muži, ktorí nenávidia ženy, b) Dievča, ktoré sa hralo s ohňom, c) Vzdušný zámok, ktorý sa rozpadol. Preložil Jozef Zelizňák. Bratislava: Ikar 2008, 2009.
Ďalším spomedzi mojich letných čítaní bol Stieg Larsson, ktorého som si vzal na nočný stolík ako oddychovú literatúru. Jeho „trojkniha“ o Mikaelovi Blomkvistovi a Lisbeth Salanderovej (no a samozrejme aj o mnohých ďalších protagonistoch spletitého deja) mi na rozdiel od Manguela pripadala presvedčivejšia. Takmer by som sa nečudoval, keby za Larssonovou smrťou (dva týždne po tom, čo odovzdal svoj rukopis do vydavateľstva) stála nejaká ultra-utajená sekcia tajnej polície. No kriminálny román je stále románom, literárnym dielom, a tak k nemu treba aj pristupovať. Každá z troch kníh nesie osobitné tematické pozadie: násilie na ženách v prvej (a zistíme, že nielen na ženách), v druhej knihe ide zas o riešenie veľkej Fermatovej vety (a o riešenie kadečoho ďalšieho) a treťou sa nesie téma bojujúcich žien, antických amazoniek, ktoré u Larssona nadobúdajú moderný vzhľad. Tajné služby, hackeri, investigatívna žurnalistika, zdanlivo stabilné koncerny, neonacistickí zabijaci, naoko slušní, no v skutočnosti slizkí verejní činitelia – to je len zlomok Larssonovho románového sveta. Možno povedať, že leitmotív trilógie spočíva v rešpektovaní inakosti druhého – toho, že sa niekto správa tak, ako sa správa, alebo sa oblieka tak, ako sa oblieka. Nekonformným ľuďom, odlišným od väčšinovej spoločnosti, zvykneme rýchlo, ľahkovážne a bez racionálneho dôvodu prisúdiť všetky možné negatívne vlastnosti a problémy s psychickým zdravím. Na základe čoho to robíme? Myslím, že Larsson hľadal odpoveď práve na túto otázku.

* * *

Matúš Porubjak

LEVITT, S. D. – DUBNER, S. J.: Špekonomie aneb freakonomics. Preložil P. Černý. Praha: Alfa Publishing 2006, 160 s. 
Keď ma Jarka Vydrová oslovila s otázkou, čo som čítal počas leta, vystrašil som sa. Narýchlo som si totiž nevedel na nič „normálne“ spomenúť. V hlave mi vírili manuály k európskym grantom, nariadenia vlády, akreditačný spis univerzity a následné rozhodnutia akreditačnej komisie. O čosi intenzívnejšie než obvykle som si uvedomil, že týmto všetkým sa ministerstvu v rámci skvalitňovania univerzít úspešne podarilo mnohých z nás odviesť od toho, za čo sme platení a čo od nás, aspoň v to naivne dúfam, očakávajú daňoví poplatníci – od vedy a učenia.

Našťastie nakoniec sa mi v hlave vynorila prvá knižka. Narazil som na ňu v kolegovej knižnici po piatich hodinách lúštenia ministerského euro-ptydepe, keď sme sa v trojici pokúšali preložiť náš plánovaný projekt do tohto úradníckeho jazyka. Už v električke cestou domov ma kniha zaujala a ešte pár večerov potom mi robila príjemnú spoločníčku (tak ako asi mesiac pred ňou klasika od Richarda P. Feynmana To nemyslíte vážně, pane Feynmane!).

Kniha vznikla ako výsledok spolupráce dvoch autorov. Stephen J. Dubner je spisovateľ a novinár New York Times, Steven D. Levitt mladý ekonóm Chicagskej univerzity. Ich Freakonomics v sebe v dobrom pomere zmiešala zručnosť v používaní úsporného štýlu a nachádzaní pútavých tém, typických pre dobrého novinára so zmyslom pre detail a fascináciou z hľadania, typických pre dobrého vedca. Základný prístup, prostredníctvom ktorého autori spracúvajú jednotlivé témy knižky, nájdeme opísaný sa stranách 122 – 123. Zjednodušene povedané, ide o štandardné rozlíšenie medzi kauzalitou a koreláciou. Kauzalita hovorí o tom, že jeden jav je priamou príčinou iného javu. Napríklad ak sa pri plávaní v jazere prestanem pohybovať a vydýchnem, začnem klesať na dno. V tomto prípade je vcelku jasné, čo je príčinou a čo následkom a ako oba procesy spolu súvisia.

Kauzalita sa dá výborne uplatniť, ak ide o procesy, v ktorých vystupuje len niekoľko premenných. Omnoho komplikovanejšie je to pri procesoch, v ktorých vystupujú stovky premenných. Takými sú prakticky všetky sociálne procesy, vrátane ekonómie. Na ich výskum sa používa štatistika. Tá však nevypovedá o kauzalite, ale o korelácii. Štatistik pracuje s určitým súborom dát s mnohými premennými. Predpokladá, že tieto premenné nie sú produktom náhody. Jeho úlohou je zistiť, ktoré spolu súvisia a ktoré nie, t. j. medzi ktorými je pozitívna a medzi ktorými negatívna korelácia.

V prípade kauzality vieme jasne určiť, že jav A (s malým množstvom premenných) vyvoláva jav B (opäť s malým množstvom premenných). A je príčina, B následok. V prípade veľkého počtu premenných môžeme hovoriť len o korelácii. Dozvieme sa len, že A nejako súvisí s B. Pričom môže nastať niekoľko variantov korelácie: A môže byť príčinou B, B môže byť príčinou A, alebo A a B sú podmienené nejakou treťou premennou. Ak to aplikujeme na vyššie spomenuté plávanie v jazere, štatistická analýza by nám neodhalila, či ustanie nášho pohybu a dýchania je príčinou nášho klesania, alebo naše klesanie ku dnu je príčinou nášho zastavenia pohybu, alebo tieto dva deje fungujú súčasne, pričom ich príčinou je nejaký tretí faktor. Štatistické dáta musia byť analyzované príslušnými štatistickými metódami. Výsledkom analýzy nie je „zákon“, ale interpretácia skúmaného javu. Rovnaké dáta môžu byť interpretované rôzne. Hoci použijeme správne metódy, nikdy si nemôžeme byť istí, či korelácia, ktorú sme odhalili a zinterpretovali, predstavuje kauzálny vzťah (ak by sa nám to podarilo, zlikvidujeme burzu cenných papierov alebo politickú scénu). Problémom bežnej mienky je, že mnohé korelácie nechápe ako korelácie, ale považuje ich za kauzálne vzťahy. Tak vzniká konvenčné myslenie.

Autori knihy pochopiteľne nie sú takí suchopárni ako doterajšie riadky tejto recenzie. Sledujú konkrétne prípady, poukazujú na provokatívne korelácie a ukazujú nám, že niektoré tvrdenia konvenčného myslenia nielenže neopisujú kauzálny vzťah, ale často nevykazujú ani pozitívnu koreláciu. A tak sa v knihe dočítame, čo majú spoločné učitelia a zápasníci sumo, čím pripomína Ku-klux-klan realitných maklérov, prečo drogoví dealeri zostávajú tak dlho na krku svojim matkám, čo má spoločné legalizácia potratov s náhlym poklesom kriminality v 90. rokoch, čo je nebezpečnejšie – strelná zbraň alebo bazén na záhradke, čo robí z človeka dokonalého rodiča, alebo čo sa naši rodičia snažili povedať svetu tým, že nám dali meno, ktoré nám dali.

Silnou stránkou knihy je svižný štýl a dobrý výber zaujímavých problémov, pričom autori sa nevyhýbajú ani kontroverzným témam. Za slabinu považujem neprítomnosť odkazov. Kniha by mohla obsahovať aspoň nenápadný záverečný poznámkový aparát odkazujúci na základné štúdie a knihy, s ktorými autori pracujú. Ten by čitateľa bestsellerov pravdepodobne neodradil a akademického či zvedavejšieho čitateľa určite potešil. V epilógu knihy (s. 157 – 158) autori naznačujú, čo by nám jej čítanie mohlo priniesť: „Můžete pojmout nedůvěru ke konvenčnímu myšlení; začnete hledat náznaky, které by potvrzovaly, že to či ono není ani zdaleka tím, čím se to zdá být; možná si dokonce vezmete na pomoc nějakou statistiku a budete hledat odpověď v ní, abyste pak došli k nezřídka originálním závěrům.“ Frekonomia nás nabáda, aby sme mysleli inak. Možno nakoniec urobím nejakú štatistickú analýzu sémantiky ministerských nariadení. Alebo radšej nie.

* * *

Róbert Karul

FATTAL, M.: Logos et image chez Plotin. Paris: L’Harmattan 1998, 94 s.
Čítal som viaceré knihy o Plotinovi a viaceré Plotinove rozpravy k téme obrazu. Jedna z mála  monografií o obraze na francúzskom trhu je teraz Logos a obraz u Plotina od Michela Fattala, ktorý prednáša antickú a stredovekú filozofiu na Univerzite Grenoble II, autora viacerých kníh o Plotinovi. Knihu vydal u problematického parížskeho vydavateľa L’Harmattan, ktorý je známy kolísavou kvalitou vydávaných titulov. Čo sa týka tejto knihy, zaradil by som ju do dobrého štandardu, jej osud bol predurčený tým, že sa text rodil ako text prednášok v rámci prípravy budúcich stredoškolských a vysokoškolských pedagógov, tzv. agrégation, chcem tým povedať, že som mal pred sebou text so školskými rysmi: dobre zorientovaný v literatúre, ktorú interpretuje, poučený známymi komentátormi Plotina, znalý starogréčtiny, akurát mu chýbala iskra, ktorá by určila knihu na iné než  oboznamovacie použitie. Titul knihy je zhodný s témou, autorovi pôjde o vzťah logu a obrazu, oba tieto termíny sú mnohovýznamové, pretože prechádzajú viacerými úrovňami skutočnosti, inteligenciou, dušou, a týkajú sa aj úrovne neskutočnosti či poloskutočnosti, matérie a zmyslového sveta. Michel Fattal získava pre rozvíjanie tejto témy početné popudy v porovnaní Plotinovej koncepcie, ktorá sa podľa neho vyznačuje zásadnou dynamickosťou, s gnostickým učením, v tej jeho podobe, ktorú možno nájsť v Plotinovej rozprave „proti gnostikom“ Proti tým, ktorí hovoria, že tvorca je zlomyseľný a že svet je zlý. Tu, naopak, nachádza len vyblednutý obraz zbavený dynamiky. Dynamika znamená v tomto zmysle komunikujúcu silu, ktorou sa obraz vzťahuje k vyššej úrovni skutočnosti, a samozrejme i komunikáciu v podobe neustáleho tvorenia obrazu predlohou (aby sme rozumeli termínom, obraz označuje nižšiu odvodeninu vyššej skutočnosti, napríklad obrazom inteligencie je duša, obraz komunikuje so svojou predlohou a i naopak práve cez logos). Pre gnostikov je obraz len oddeleným úpadkovým javom, ktorý sa nevzťahuje k ničomu nad sebou a je uzavretý vo vzťahu k sebe samému, pričom je poznačený bezcennosťou vlastného úpadku. Poukázanie na dynamickosť a prepojenosť oproti statickosti a prieseku medzi rôznymi úrovňami nie je príliš novátorské, no je neodmysliteľným, ak chceme pochopiť Plotinov príklon k monizmu v jeho prekvapivom rozsahu: „zárodočný logosvnorený do matérie predstavuje obraz transcendentnej idey, nadanej silou tvoriacou život a myslenie, nadanej usúvzťažňujúcou silou, ktorá nielenže zaistí kohéziu celku s ním samým, zapĺňajúc trhliny platónskeho chorismos(oddelenia), ale rovnako aj ‚sprítomní‘ dušu v zmyslovom svete, aby mohli byť splodené veci a zvieratá.“

* * *

Jaroslava Vydrová

PAMUK, O.: Sníh. Preložil Petr Kučera. Praha: Argo 2009, 414 s.; Nový život. Preložila Petra Prahlová. Praha: Agite⁄ Fra 2007, 287 s.
Ľudia sú ako snehové vločky. Sneh je fascinujúci. A toto všetko spolu tvorí román. Básnik Ka, krásna žena Ípek, postavy a postavičky mesta Kars, ktoré zavial sneh, aby sa v ňom počas pár dní odohralo viacero závažných aj bizarných udalostí – osobných, medziľudských, náboženských, politických… Ka sa vracia do mesta najskôr preto, aby opísal miestne udalosti, ktoré súvisia so samovraždami a hnutím mladých dievčat a žien, ktoré sa zahaľujú, no o niekoľko hodín sa stáva svedkom krvavého prevratu samozvaného rebela a herca Sunaya Zaima, ktorý roznieti boj medzi sekulárnymi a náboženskými predstaviteľmi mesta. Ak sa Pamukovi vyčíta, ako zvláštne namiešal toto politikum, je to asi preto, lebo sa mu podarilo takmer v každej súvislosti a udalosti rozbiť čierno-biele videnie. Aj presvedčený radikál robí ťahy povrchného pragmatika, aj vlažný občan mesta je vo svojom vnútri presvedčený o hĺbke svojej myšlienky, za ktorú treba bojovať, aj oddaný priateľ môže zlyhať, aj milujúci muž môže podviesť. Sklame aj zamilovaný Ka v rozhodujúcej chvíli svojho života a udá milenca svojej lásky Ípek teroristu Lápisa? To sa už v románe nedozvieme. No verím, že nie. A verím, že aj jeho posledná zbierka básní, ktorá sa stratila, niekde predsa len existuje. Takto je to asi s čítaním celého románu – každý sa snaží pochopiť zámery a konania postáv ako v bežnom živote, niekedy ich odhadneme presne, niekedy, naopak, zle prečítame situáciu a naivne uveríme alebo fatálne odsúdime. Takto predsa napriek spletitosti často veríme v čierno-biele videnie, lebo ľudia sú ako snehové vločky.

Sneh je častou témou viacerých kníh (spomeňme Mianovej Encyklopédiu snehu či Ferminov príbeh Sneh) a tieto knihy sú krásne. Patrí k nim aj Pamukov román, ktorý je krásny nielen svojím príbehom, ale aj jazykom, prekladom (tak precízne pripravenú knihu som už dávno nedržala v rukách) a vizuálnou stránkou. Navyše, kto má rád Turecko, môže ho cítiť v každej vete.

Leto si treba osviežiť a únik do sveta zimy a snehu je omamný. S padajúcim lístím, jesenným dažďom a skracujúcimi sa dňami treba siahnuť po inej knihe a na toto ročné obdobie sa hodí melancholický, zapletený, miestami až zastretý román Nový život. Osman, Canan a Mehmet (či skôr Nahit alebo Osman). Traja mladí ľudia pod vplyvom prečítania záhadnej knihy putujú po krajine, aby našli zmysel svojho života (a smrti) a takisto preto, aby čitateľ rozplietol zmysel záhadných súvislostí. Kniha sa pomalšie rozbieha, hoci sú v nej aj dramatické miesta, príbeh má pekný jazyk, aj keď v ňom cítiť aj menej presvedčivý estetizmus. Hľadanie „nového života“ je aj o hĺbke, hoci prekvapí smutným rozuzlením (a môže zamrzieť občasný cynizmus osudu). Kniha o knihe, čítaní, prepisovaní a písaní kníh – hm, kniha pre knihu?

* * *

Ladislav Tkáčik

KRÁL, P.: Zpráva o místech. Praha: Torst 2008, 200 s.
Úvodná myšlienka od Aristotela: „Nejprve je třeba si uvědomit, že místo nelze zkoumat, není-li tu napřed jistý pohyb ve vztahu k místu.“ Uhrančivo ospalé epické skúmanie tajomstiev všedných miest, ktoré azda dekódujú vzťah k samotnému svetu. Český vydavateľ priliehavo na obálke cituje istého francúzskeho recenzenta: „Zpráva o místech je právě tak dlouhá báseň jako ‚předpokoj románu‘ – skvostný text o těkavé důvěrnosti všedních míst, který se čte jak se poslouchá saxofon Lestera Younga.“ Áno, áno!

DVOŘÁKOVÁ, P.: Já jsem hlad. Brno: Host 2009, 140 s.
Podivuhodná mnohovrstevná kniha, ktorá v istom zmysle dekonštruuje autorkinu ocenenú prvotinu Proměněné sny. Zarážajúca je extrémna miera otvorenosti a vnútorného obnaženia autorky. Takisto aj jasné identifikovanie osôb. Text paradoxne viedol k premýšľaniu o hraniciach intimity a verejného priestoru a opäť som siahol Schelerovom texte O studu.

SMITH, M. B: Toward the Outside. Concepts and Themes in Emmanuel Levinas. Pittsburgh: Duquesne University Press 2005, 282 s.
Zasvätený a dobre napísaný úvod do Levinasovho myslenia z pera jeho anglického prekladateľa a priateľa, profesora francúzštiny a filozofie na Berry College. Základné pojmy, základné témy a komentáre – to všetko na pozadí dôkladného poznania súvislostí a trajektórií Levinasovho myslenia a zavŕšené autorskými interpretáciami vybraných textov.

KUBÍČEK, T.: Vypravěč. Kategorie narativní analýzy. Brno: Host 2007, 240 s.
Rád spomínam na metodológiu naratívnej analýzy, ktorej sme sa venovali počas štúdia biblických textov, a tak som veľmi rád siahol aj po tejto prvej komplexnej, prehľadnej  a viac-menej aj originálnej publikácii o naratológii v českom prostredí. Odporúčam, napriek zrejmej „nespoľahlivosti“ rozprávača (s. 112 – 180)!

JIROUS, I. M.: Magorovy labutí písně. Praha: Torst 2006, 96 s.
Konečne som sa dostal k českej básnickej klasike a dostala ma. Siahol som po nej už mnohokrát a siahnem opäť.

MOORE, Th.: Temné noci duše. Praha: Portál 2009, 344 s.
Tak s týmto autorom som vždy skôr zápasil, než ho čítal. Nedá sa totiž odbaviť podobne ako mnohí postmoderní spirituálni eklektici: je dôsledný a hlbší. K tomuto poslednému českému prekladu som kvôli téme pristúpil s očakávaním: Čo zostane z autorovho selfizmu a redukcionizmu spirituality na terapiu pod optikou tak zdrvujúcej a transformatívnej témy, akou sú temné noci duše? Pre mňa sa očakávania, žiaľ, dostatočne nenaplnili.

POSPECHOVÁ, P. – WITTGRÚBER, P.: Bránami mesta. Životopis starého domu. Pezinok: Mestské múzeum v Pezinku 2008, 278 s.
V Pezinku máme skvelé mestské múzeum a autorov, ktorí vydali výnimočnú knihu. Vďaka daňovým knihám, ktoré sa zachovali od roku 1736 publikácia rekonštruuje „životopisy“ starých domov vo vnútornom meste. Dobrá grafika a ilustrácie a nostalgia za domami, ktoré boli necitlivo zničené a mesto zjazvené…