Vydra, A.: Kvílenie snových strún. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 1.

Maxence Fermine: Černé housle. Preložila Ivana Doškářová. Praha: Metafora 2006, s. 112.

Nie je to autor tučných kníh, skôr naopak – píše, alebo lepšie, rozpráva drobné príbehy a vyberá si zvláštne témy. Prirovnávajú ho k Paulovi Coelhovi, hoci podľa mňa je jeho tvorba bližšia Alessandrovi Bariccovi (obzvlášť mám na mysli jeho Hodváb alebo Tisícdeväťsto). Napriek tomu je Maxence Fermine iný autor.

Z jeho knižiek, ktoré už u nás poznáme, sú to Ópium a Sneh (obe z vydavateľstva Albert Marenčin – PT, 2006) – príbehy z Orientu, spradené z tých najjemnejších slov, aby nič nerušilo atmosféru šepotavých rozhovorov hlavných postáv. Len kde-tu zaznie výkrik, ktorý priam zaburáca v tichu Ferminovej poetiky. Možno je to tá práca s tichom textu, ktorá je príznačnou pre jeho tvorbu. Aké obrovské a nesmierne ticho sa v čitateľovi rozprestrie (kde sa v ňom nabralo toľko miesta?), keď v Snehu číta tieto slová: „Sneh je báseň. Báseň, ktorá padá z oblakov v podobe bielych ľahkých vločiek.“ Maxence Fermine je majstrom vo vytváraní atmosféry pokoja a stíšenia. Takýto pocit možno mať aj z jeho knihy Čierne husle.

Je to príbeh v príbehu. Najskôr nám Fermine predstaví hlavného protagonistu, ktorým je huslista Johannes Karelsky, ale hneď dodáva, že bol viac než hudobníkom, „bol to génius nadaný nezmerným talentom. Nikto netušil, že zamýšľa zložiť dielo tak dokonalé, aby sa s ním mohol obrátiť k samému nebu a hovoriť s Bohom.“ Už týmto opisom Fermine naznačuje charakterové črty mladého virtuóza, pre ktorého sa hudba priam stotožňuje s náboženskou skúsenosťou. Ale život tvrdo skúša, koľko vydržia naše sny. Johannes je povolaný do armády, odchádza na bojisko – v príbehu nastáva náhly zlom, z ticha husľového sveta sa dej presúva tam, kde ticha niet, kde vládne hluk, krik, zlo. Johannes bol ťažko zranený akýmsi rakúskym husárom. Nad knihou sa opäť rozprestrelo mlčanie raneného, no nie mŕtveho. Je to mlčanie čakajúcich, pre ktorých smrť by bola nádejou, ale život sa ukazuje ako zúfalá pustatina. Napriek tomu sa Johannes dostáva po svojom uzdravení k mužovi, ktorý jeho smútok premieňa na nadšenie.

Erasmus mal dom v Benátkach, kde vyrábal husle a hrával šach. Husle a šach – jedno i druhé spája hra. Medzi oboma mužmi vzniká srdečný priateľský vzťah. Nad Erasmovým pracovným stolom však viselo niečo, čo Johannesa oberalo o pokoj, čierne husle, „tak krásne, tak znepokojujúce, tak ľudské, tak – živé“. Niekoľko strán trvá Johannesovo trápenie nad tajomstvom huslí na stene, fascinujú ho, no starec si schováva svoje tajomstvo pre seba a mladému hudobníkovi nedovolí vziať ich ani na chvíľu do rúk. Potom sa rozhodne povedať mu, v čom tkvie ich umlčaná záhadnosť. Tu sa začína druhý, tentoraz Erasmov príbeh alebo príbeh čiernych huslí, ktorý ponecháme nateraz v tichu recenzie. Čitateľ rýchlo príde na to, že tie husle nemali len náhodou tvar ženského tela a keď ich neskôr Johannes vezme do rúk a od úľaku či z hnevu ich hodí na zem, vydajú zvuk, ktorý „znel ako výkrik ženy“. To je ten výkrik, ktorý sa prederie cez tiché priestory Ferminovej tvorby a ktorý poznačí Johannesov život viac než rana z bojiska. Potom už len plynie čas, tridsaťjeden rokov, o ktorých autor nepíše veľa. Stačí mu zopár slov, aby zachytil siahodlhé rozpoloženie tvorcu, ktorý sa usiluje skomponovať svoju jedinú a najlepšiu operu. „A za celý ten čas ani raz nehral na husle.“

Maxence Fermine píše jednoduché príbehy, a predsa je v nich trochu viac než len obyčajné rozprávanie. Možno je to poetický štýl, možno dynamika písania a možno sú to sny, ktoré príbehy vytvárajú v mysli čitateľa. Hlasy tých snov akoby bolo počuť pri čítaní. Johannes o nich rozpráva Erasmovi počas jedného z ich rozhovorov: „Krása snov spočíva v tom, že ich nemožno spútať – môžeš v nich robiť čokoľvek.“ Ani bodka na konci knihy ich nedokáže zastaviť.

Mgr. Anton Vydra, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Námestie Jozefa Herdu 2
917 01 Trnava
tonovydra[zavináč]gmail.com