Tma je vizuálnym oddelením od sveta. V temnej miestnosti náš zrak nedokáže určiť jej rozmery ani tvar, našu pozíciu v priestore či okolostojace predmety. Tenký prúd svetla prenikajúci cez pootvorené dvere alebo okenice nám len poodhalí obrysy tvarov a predmetov bez možnosti správne posúdiť hĺbku a vzdialenosť, tvary či farby. Lucia Parajková sa zaujíma o prerod svetla do tmy a naopak, o hranicu, na ktorej sa prelínajú. Krátky okamih, keď tma prechádza do pološera, pre ňu predstavuje možnosť podrobiť skúmaniu vlastné hranice videnia a taktiež príležitosť pre pozornejšie vnímanie objektov.
Pre študentku posledného ročníka VŠVU je tma témou, ktorá ju sprevádzala od začiatkov štúdia na Katedre kovu a šperku i v súčasnosti na Katedre sochy, objektu a inštalácie. Po záujme, ktorý venovala temnote v symbolickej rovine prezentovanej v materiálovom riešení šperkov, sa jej otvorili možnosti širšieho riešenia tejto problematiky v kontexte site-specific inštalácie Svetlo/priestor v nitrianskom Bunkri.
Ako sama autorka poukazuje, poznáme rôzne jednotky na meranie dĺžky, času, zvuku, tepla, tlaku, ba dokonca i svetla. Tma však nie je merateľnou hodnotou a je považovaná iba za nedostatok svetla, za akúsi negatívnu veličinu. Aj v mýtickej rovine je význam tmy definovaný skrze jej opozíciu voči svetlu – k pozitívnemu, božskému, pravdivému princípu tvorí temnota kontrast negatívneho, démonického, nejasného.
Podzemné priestory Bunkra poskytli autorke ideálne podmienky na skúmanie polarity svetla a tmy. V štyroch tmavých miestnostiach sleduje svojím vlastným, osobitým pohľadom tieto snúbiace sa i protikladné fenomény a asociácie, ktoré toto spojenie vyvoláva. Každá z miestností predstavuje osobitý príbeh, pričom spoločným prvkom sa stávajú základné optické vlastnosti svetla a tieňa.
Prvé dve miestnosti sú ukotvené v prvotnom očarení z modifikácie tvarov a priestorov svetlom a ilúziou, ktorú dokáže vytvoriť. Pootvorené okno v úvodnej miestnosti, spoza ktorého vychádza žiara, simuluje neexistujúci presvetlený priestor za stenou. Pendant svetelnému oknu tvorí temná šachta v druhej miestnosti. Projekcia vodnej hladiny, premietaná na stenu a dvere šachty, pracuje s vlastnosťami ako sú odraz a lomivosť svetelných lúčov, ako i s obrazom vlniaceho sa odlesku svetla ako asociácie vodnej plochy.
Zostávajúce dve miestnosti nabrali intímnejší a emotívnejší ráz rozprávania. Pri tvorbe projekcie nočných motýľov autorka čerpala z biologických poznatkov i z vlastných pozorovaní. Krátke video motýľov lietajúcich okolo zdroja svetla je fakticky záznamom javu zvaného pozitívna fototaxia – priťahovanie živých organizmov svetlom. V metaforickej rovine rozpráva o krehkosti a pominuteľnosti života, ktorý podobne ako krása motýlích krídel postupne mizne v nenávratne.
V inštalácii z vrstvených röntgenových snímok, presvietených reflektormi vytrháva Lucia Parajková medicínske obrazy z ich utilitárnej funkcie vkomponovaním do anatomickej vitráže. Snímky sú zbavené identity a prekrývaním čiastočne aj svojej určitosti, pričom z konkrétnych úrazov sa transformujú na metaforu bolesti všeobecne.
Kontrast svetla a tmy je základným kameňom nášho vnímania objektov v realite, no ich spojenie v určitých podmienkach rovnako dáva vzniknúť klamlivým dojmom a ilúziám. Na ich rozhraní sa rozprestiera široká škála možných interpretácií skutočnosti. Cieľom jednotlivých inštalácií preto nie je prezentácia jednotného ideového konceptu, ale najmä emotívne zasiahnutie diváka a podnietenie ku kontemplácii, v ktorej spolu s jeho osobnou skúsenosťou vzniknú jedinečné interpretácie a príbehy.
Mgr. Jana Babušiaková
Kurátorka výstavy Svetlo/Priestor, ktorá sa uskutočnila v období od 18.7 do 31.8 v 2013 Nitrianskej galérii
Foto: archív autorky
