Motýľ, B.: Heideggerov koncept myslenia v inom počiatku a výklad základných vzťahov v otvorenom poli. In: Ostium, roč. 11, 2015, č. 4.
Heidegger’s Concept of Thinking in Different Beginning and Interpretation of Ground Relations in Open Field
In this study author on a basis of selected passages from Heidegger’s Contributions to Philosophy (Beiträge zur Philosophie) interprets Heidegger’s key moments in change of thinking in other beginning. Through analysis of ground attunement (die Grundbestimmung) he clarifies a structure of this thinking. He claims that this thinking opens a possibility of interpretation of ground relations in open field and through interpretation of various moments of Da-sein characterizes their meaning.
Keywords: Thinking, Different beginning, Ground attunement, Da-sein, Open field
Bežne sa v interpretáciách Martina Heideggera stretávame s rozlíšením dvoch základných fáz jeho myslenia: obdobím pred obratom a obdobím po obrate. Prvé z nich ponúka predovšetkým existenciálnu analytiku a rozumejúci výklad onticko-ontologickej štruktúry pobytu ako význačného súcna, ktoré má vzťah k svojmu bytiu a k bytiu iných súcien, čo mu umožňuje tematizovať problém zjavovania sa súcna. V druhej fáze Heidegger presúva akcent na analýzu bytovania bytia samého, t. j. na zjavovanie sa zjavujúceho. Rozumejúcemu výkladu tohto fenoménu podľa Heideggera nedostačuje dovtedajší spôsob metafyzického myslenia. V tomto zmysle hovorí Heidegger o konci filozofie[1] ako o neschopnosti tohto spôsobu myslenia priblížiť sa k pravej povahe bytia. Bytie totiž v tejto tradícii nie je myslené vo svojej odkrývajúcej bytnosti, tzn. vo svojej pravde. Preto zrejmosť bytia zostáva podľa Heideggera nepovšimnutá.[2]
Aby bolo bytie privedené k slovu, musí dôjsť podľa Heideggera k zmene myslenia. K tomu, že predstavujúce a spredmetňujúce myslenie bude nahradené myslením, ktoré bude privlastnené samotným bytím a bude načúvajúce bytiu.[3] Iba také myslenie, ktoré je založené v bytí, môže totiž naplniť väzbu bytia k bytnosti človeka a priviesť ho späť do vlastníctva bytia.[4]
V tejto štúdii sa na základe vybraných pasáži Heideggerovho textu Príspevky k filozofii (Beiträge zur Philosophie) pokúsime o výklad základných aspektov zmeny myslenia v inom počiatku. Sústredíme sa na objasnenie štruktúry otvorenosti myslenia analýzou jednotlivých momentov základnej nálady (die Grundstimmung). Poukážeme na to, ako sa takému mysleniu otvára možnosť výkladu základných vzťahov v otvorenom poli a pomocou výkladu rozličných aspektov tu-bytia (Da-sein) osvetlíme ich charakter.
Na ceste k inému počiatku
Heidegger na prvej strane „Úvodného pohľadu“ sám napovedá, ako máme chápať a pristupovať k textu Príspevkov k filozofii. Predstavuje svoj text ako pokus myslieť z pôvodnejšieho základného postoja otázku pravdy bytia.[5] Prečo iba pokus? Pretože sme podľa Heideggera v prechodnom období, v ktorom sa len postupne bude formovať iný spôsob myslenia než ten, ktorý ponúka celá metafyzická tradícia od Platóna až po Nietzscheho. Heidegger túto paradigmatickú zmenu zatiaľ len ohlasuje. Nedá sa podľa neho totiž presne určiť, ako dlho toto prechodné obdobie potrvá. Sám sa považuje za mysliteľa, ktorý sa nemá o čo oprieť, pretože nemá predchodcov. Všetky myšlienkové projekty iných mysliteľov sú podľa neho totiž len výsledkom premiešania už známych spôsobov myslenia.[6] V každom prípade má ísť o myslenie, ktoré sa bude postupne formovať v procese prechodu od metafyziky k mysleniu diania bytia ako prechodu od „prvého počiatku“ k „inému počiatku“. Preto to, čo Heidegger v tejto počiatočnej fáze ponúka, je len počiatočný projekt, v ktorom dochádza k zakladajúcemu otvoreniu časo-priestorovej-hry (Zeit-Spiel-Raum) bytovania bytia.[7]
Z nášho hľadiska je dôležité, že Heidegger ohlasuje myslenie, ktoré bude „myšlienkovou cestou, ktorá prechádza doposiaľ skrytou oblasťou bytovania bytia, a tým ju tak osvetľuje a dotýka sa jej v jej najvlastnejšej udalostnej povahe“.[8]
Motív „myšlienkovej cesty“ má v Heideggerovom chápaní viacero významov. V prvom rade označuje jednotlivé momenty myšlienkového projektu, skrz ktoré sa Heidegger presúva do nového priestoru „iného počiatku“, čomu zodpovedá aj základný rozvrh textu Beiträge: ohlásenie (der Anklang), prihrávka (das Zuspiel), skok (der Sprung), zakladanie (die Gründung), Budúci (die Zu-künftigen), posledný Boh (der letzte Gott).
Na druhej strane je to cesta do skrytej oblasti bytovania bytia. V tomto zmysle môžeme hovoriť o „myšlienkovej ceste“ ako o skúsenostnej ceste. Heidegger sa totiž pokúša vstúpiť do oblasti, ktorú je ešte len potrebné postupne preskúmať, postupne odhaliť a popísať jej základné štruktúrne momenty. V „skrytej oblasti“ sa totiž nemôžeme orientovať pomocou zvyčajných postupov.[9] V tomto zmysle sa náš výklad zameria predovšetkým na spôsob, akým si Heidegger zjednáva prístup k tejto skrytej oblasti ako oblasti, v ktorej môžeme hovoriť o udalostiach zjavovania bytia.
Nakoniec môžeme hovoriť o „myšlienkovej ceste“ ako o určitom spôsobe reči, ktorá vychádza z udalosti úvlasti (vom Ereignis).[10] Heidegger tento spôsob reči označuje slovným spojením „mysliteľské vyslovovanie“ (das denkerische Sagen). Ide o taký spôsob reči, ktorá nevyslovuje len „niečo“, ale ktorá sama manifestuje myslenie každého konkrétneho mysliteľa, ktorý sa odhodlal vstúpiť do tejto skrytej oblasti.[11]
Martin Nitsche poukazuje na dva momenty, ktoré sú prítomné v mysliteľskom vyslovovaní: mysliteľské prináležanie slovu a direktíva. Obidva spoločne určujú mysliteľské vyslovovanie ako pohyb smerom k voľnému poľu. V prvom prípade je to pohyb v oblasti slova, v ktorom nachádzajú svoje miesto mysliteľ aj vyslovovanie. V druhom prípade ide o „funkciu“ mysliteľského vyslovovania, ktorá spočíva v lokalizácii súcna do priestoru voľného poľa: „Ak pochopíme priestor voľného poľa a slova ako ten istý, možno načrtnúť aj súvislosť, ktorá je pre vyslovovanie (teda aj toto ‚mysliteľské‘) zásadná, súvislosť slova a súcna: lokalizácia súcna vo voľnom poli sa vyjadruje slovom.“[12] Práve na základe vzájomného vzťahu slova a súcna v mysliteľskom vyslovovaní môžeme podľa Nitscheho identifikovať a metodologicky označiť Heideggerov postup v Príspevkoch k filozofii, ako fenomenologický postup. Heidegger tak aj v tomto texte metodologicky kontinuálne zotrváva na pozícii, ktorú rozpracoval v diele Bytie a čas.[13]
Základná nálada (die Grundstimmung)
Heideggerov pokus nie je možné pretvoriť do podoby systematickej teórie. Aspoň nie v jeho počiatočnej fáze. No zároveň nie je ani nejakým náhodným domnievaním sa. Heidegger si uvedomuje aj možnosť odmietnutia a odporu, ktoré nadmernosť zjavovania Bytia spôsobuje nášmu mysleniu. Tak ako je celý jeho projekt rozvrhnutý do jednotlivých etáp, ktoré majú nielen svoju samostatnosť, ale aj vnútornú súvislosť, aj novému mysleniu sa táto oblasť odhaľuje v základnej nálade, ktorá je podobným spôsobom vnútorne rozčlenená.[14]
Zvláštnosťou základnej nálady je, že ju nemožno vyjadriť jedným výrazom. Je totiž skôr jednotou vnútorne prepojených nálad, ktoré otvárajú mysleniu cestu k zjavovaniu bytia a zároveň umožňujú hlbšie porozumieť rozdielu medzi myslením iného počiatku a myslením prvého počiatku. Kým základnou náladou „prvého počiatku“ je údiv, pre „iný počiatok“ sú charakteristické nálady úľaku (das Erschrecken), zdržanlivosti (die Verhaltenheit), bázne (die Scheu) a tušenia (die Ahnung), ktoré Heidegger zjednocuje v nálade pred-tuchy (das Er-ahnen).[15]
K čomu nás jednotlivé nálady privádzajú? „Úľak nás vracia späť od bežného zotrvávania v tom, čo nám je známe, k návalu toho, čo sa nám skrýva. To, čo bolo pre nás doteraz známe, sa v tejto otvorenosti ukazuje ako niečo, čo nás prekvapuje a spútava.“[16] Skúsenosť opustenia bytia, ktorá sa prejavuje v tom, že zotrvávame neustále pri veciach a nevšímame si, že veci sú a že svoje bytie nemajú zo seba, ale zo samotného bytia, príhodným spôsobom vyjadruje bežný spôsob vzťahovania sa človeka k svetu. Úľak otvára človeku cestu k tomu, čo sa v tomto každodennom prístupe k svetu skrýva. Otvára skrývanie sa bytia samého.[17]
Zdržanlivosť je pre Heideggera význačnou náladou, a to z viacerých dôvodov. Najprv spomenieme „formálny“ význam. V prvom rade je to základná nálada myslenia v „inom počiatku“. Z topologického hľadiska je stredom (die Mitte) úľaku aj bázne, ktoré len bližšie zvýrazňujú, čo je jej vnútorne vlastné. A napokon zdržanlivosť je základom starosti. No v tomto zmysle nie starosti ako existenciálu pobytu, ale starosti, ktorá sa presúva do vzťahového poľa (das Zwischen) udalosti úvlasti, v ktorej sa bytie zjavuje ako pravda.
Z „obsahového“ hľadiska by sme zdôraznili tieto momenty. V zdržanlivosti vládne obrat (die Zukehr). Čo to znamená? Základnou skúsenosťou človeka pri zakúšaní bytia je, že bytie sa nám dáva tak, že sa nám skrýva. Napriek tomu treba podľa Heideggera tomuto odmietnutiu rozumieť ako daru. To znamená, že v zdržanlivosti dokážeme prijať túto skutočnosť bez toho, aby sme sa ju usilovali odstrániť, prekonať alebo aby sme na základe tejto skúsenosti opustili bytie, t. j. vzdali sa tematizovania a porozumenia bytia ako niečoho ne-zmyselného.
Zdržanlivosť významným spôsobom zakladá aj nové porozumenie bytia človeka vo vzťahovom poli „iného počiatku“. Zdržanlivosť nalaďuje (otvára) človeka na ticho vzťahového poľa, sústreďuje jeho pozornosť na zjavovanie bytia. Takým spôsobom ho robí hľadačom (der Sucher) pravdy bytia, strážnikom (der Wahrer) a ochrancom pravdy ako aj strážcom (der Wächter) ticha, v ktorom sa otvára možnosť započutia Boha bohov, keď bude prechádzať okolo.
Ako vidíme, nálada zdržanlivosti u Heideggera nielen otvára človeku prístup do oblasti zjavovania bytia, ale významne napomáha porozumieť spôsobu bytia človeka z tejto oblasti. Zdržanlivosť nás „zadržiava“, aby sme túto oblasť neopustili, aby sme túto oblasť tematizovali zo strany subjektu v uchopujúcom a predstavujúcom myslení, a tak robili z bytia súcno a nakoniec zadržiava, aby mohlo dôjsť k založeniu nového porozumenia človeka vo vzťahovom poli. Mohli by sme povedať, že Heidegger vlastne popisuje charakteristiku základného postoja mysliteľa, ktorý sa v aktívnej pasivite vystavuje dianiu Bytia v otvorenom poli.
Výraznejšie sa tento ne-mocenský postoj a spôsob bytia človeka v „inom počiatku“ vyjadruje v nálade bázne, ktorá ukazuje, akým spôsobom sa človek približuje k tomu, čo je najvzdialenejšie, k poslednému Bohu. V tomto zmysle vedie bázeň nevyhnutne k umĺknutiu. Len v tomto mlčaní možno načúvať súcnu, bytovaniu bytia či započuť, ak by okolo prechádzal posledný Boh.[18]
Zostáva nám objasniť ešte dve nálady, ktoré otvárajú mysleniu skúmanú oblasť „iného počiatku“: tušenie a pred-tucha. Obidve nálady majú schopnosť otvárať určité aspekty „iného počiatku“. Kým tušenie otvára mysleniu časovú dimenziu vzťahového poľa, a tým diania zjavovania sa zjavujúceho,[19] pred-tucha otvára rozsiahlosť skrytosti bytia ako odmietnutia. Prijatie a podržanie tohto odmietnutia vedú myslenie k pozitívnej rezignácii. Učí myslenie prijať toto odmietnutie ako pozitívny moment.[20] Obrazne povedané, myslenie sťahuje svoje ruky z bytia, aby bytie zostalo bytím. Týmto ustúpením od bytia a prijatím odmietnutia si človek najvyšším spôsobom privlastňuje bytie v jeho pravde. Zároveň myslenie získava priestor, ktorý sa konštituuje medzi človekom a bytím ako vlastný priestor pre svoje uskutočnenie.
Tu-bytie (Da-sein) a základné vzťahy v otvorenom poli (das Offene)
Charakter oblasti otvoreného poľa, v ktorej sa má myslenie pohybovať, vyžaduje premenu chápania podstaty človeka. V čom spočíva táto premena? Vo vyššie uvedenom prechode od metafyziky k bytovaniu bytia je táto premena naznačená. Musíme opustiť klasické spôsoby chápania bytnosti človeka ako animal rationale a myslieť ho cez jeho bytostnú štruktúru tu-bytia, ktorá nám otvára prístup do oblasti bytovania bytia.[21] Heidegger zdôrazňuje, že nejde o premenu v morálnom či existenciálnom zmysle.[22] Premena spočíva v presunutí človeka do tu-bytia. Toto presunutie je nielen zmenou miesta, ale aj zmenou perspektívy, z ktorej treba rozvíjať porozumenie bytia človeka z pravdy, porozumenie samotnej pravdy a následne porozumenie vzťahu človeka a pravdy k bytiu.[23]
Už v diele Bytie a čas Heidegger používa výraz Dasein na vyjadrenie ontologickej štruktúry bytia takého súcna, ktoré má vzťah k svojmu bytiu. V českom a slovenskom prostredí sa zaužíval na označenie tejto štruktúry výraz pobyt. V Príspevkoch k filozofii Heidegger rozširuje význam tohto výrazu. Zvýrazňuje túto odlišnosť tým, že rozdeľuje spojovníkom toto slovo na Da-sein (tu-bytie), aby tak aj graficky vyjadril určitý významový a obsahový posun v používaní tohto výrazu. Podstata tohto posunu spočíva v tom, že v „inom počiatku“ je tu-bytie určitým medzi (das Zwischen) dvoch skutočností: bytia a súcna. Toto medzi nie je hranicou, ktorá by ich oddeľovala, ale ani mostom, ktorý by ich navzájom spájal. Je to skôr spoločné miesto, v ktorom sú súcno a bytie súčasne prítomné vo svojom dianí.[24] Tu-bytie tak môžeme chápať ako vzťahové pole medzi bytím a súcnom. V rôznych variantoch, kde Heidegger raz v texte zdôrazňuje kurzívou da a inokedy sein (Da-sein, Da-sein) je zvýraznená oblasť, ktorá je zdrojom privlastňovania v udalosti úvlasti a kam smeruje Heideggerov výklad štruktúrnych momentov otvoreného poľa.
To, že Heidegger používal výraz Dasein (pobyt) v Bytí a čase iba vo vzťahu k človeku, nás nesmie mýliť. Tu-bytie ako vzťahové pole je oblasťou, ktorá zakladá všetky vzťahy medzi človekom, bytím a súcnom. Ako máme rozumieť týmto vzťahom?
Východiskom pre porozumenie vzťahu človeka a tu-bytia je nasledujúca výpoveď Heideggera: „Tu-bytie nie je niečím, čo by sme mohli jednoducho nájsť v jestvujúcom človeku, ale je – zo základnej skúsenosti Bytia ako udalosti úvlasti – vynúteným základom pravdy Bytia, skrz ktorý (a jeho zakladanie) sa stáva človek úplne iným.“[25]
Akým spôsobom treba chápať premenu bytnosti človeka? Základom tejto premeny je zmena miesta, z ktorého vychádza porozumenie bytnosti človeka. Klasické spôsoby určovania bytnosti človeka vychádzali z popisu a analýzy štruktúry ľudského súcna. Usilovali sa zachytiť nejakú špecifickú vlastnosť alebo mohutnosť, ktorá sa stala základom výkladu jeho bytnosti. Či už to bol logos, psyché, nús, ratio, voluntas atď. K premene porozumenia bytnosti človeka dochádza podľa Heideggera tam, kde je bytnosť človeka založená v pravde bytia, t. j. v udalosti úvlasti, v ktorej je mu privlastňované bytie. Formálne by sme to mohli naznačiť takýmto spôsobom. Vzťahové pole (tu-bytie) je miestom bytovania bytia ako pravdy bytia (tu-bytia), v ktorom sa zakladá bytnosť človeka v bytí (tu-bytí).
Pokiaľ človek zdržanlivo zotrváva v tu-bytí, môže vďaka dynamike pri-vlastňovania a pre-vlastňovania dospieť k vlastnému bytiu sebou (das Selbst), ktoré nie je výsledkom nejakej reflexie, ale dôsledkom diania v udalosti úvlasti. Toto byť sebou je v tomto zmysle základnejšie ako akékoľvek vedomie seba samého vyjadrované ako „Ja“.[26]
Preto tu-bytie nie je niečo, čo nachádzame v človeku. Do tu-bytia preskakujeme pri zakladaní otvorenosti toho, čo sa skrýva, t. j. do onej svetliny bytia, do ktorej sa človek musí postaviť, aby ju udržal otvorenú.[27] Vo vzťahu k bytiu možno tu-bytie chápať ako otvorenú oblasť, ktorá vznikla z bytovania bytia a v ktorej je zhromaždený celok súcna. Tak ako sa v tu-bytí privlastňuje bytie človeku, tak sa privlastňuje bytiu aj súcno. No pretože súcno nemá vzťah k svojmu bytiu, okamžite opúšťa túto otvorenú oblasť a vracia sa k sebe samému. Preto iba človek, ktorý stojí v tu-bytí, dokáže priviesť súcno k jeho bytiu, t. j. do oblasti pravdy bytia.[28]
Ako sme naznačili, vzťahové pole tu-bytia sa stáva miestom bytovania svetliny, v ktorej zakúšame odmietnutie bytia. V Príspevkoch k filozofii sa Heidegger len heslovito vyjadruje o svetline ako o mieste skúsenosti odmietnutia bytia, dianí, ktoré bytuje ako udalosť úvlasti, ako o mieste, v ktorom vo všetkom, čo je slobodné, nechránené a čo tu patrí, sa skrýva bytie.[29]
Heideggerovi pri fenomenologickej deskripcii svetliny v tomto texte záleží predovšetkým na tom, aby sme prestali identifikovať bytie s Bohom, ako to bolo prítomné napríklad v stredovekej metafyzickej tradícii. Bytie nebytuje tak ako Boh. Je treba naladiť (otvoriť) naše porozumenie na rozdielnosť medzi človekom a bytím, ako aj bytím a Bohom (alebo bohmi) a udržať túto rozdielnosť. Iba tak je možné porozumieť udalosti úvlasti ako vzťahovému poľu, v ktorom udalosť úvlasti prevlastňuje Boha človekovi, keď človeka privlastňuje Bohu. V tomto dianí prevlastňovacieho privlastňovania sa zakladá pravda bytia ako tu-bytia, dochádza k premene človeka ako tu-bytia a založeniu dejín človeka v „inom počiatku“.[30]
Heidegger v „inom počiatku“ otvára možnosť zjavovania sa Boha človeku. No cesta k udalosti zjavenia Boha (bohov) vyžaduje ešte dlhú prípravu premeny porozumenia človeka a bytia, ktorá je predpokladom možnosti udalosti zjavenia. Výstižne to vyjadruje v jednej dlhšej pasáži svojho textu O humanizme, ktorý tu necháme zaznieť: „V tejto blízkosti sa, pokiaľ vôbec, deje rozhodnutie, či a ako sa boh a bohovia odoprú a pretrvá noc, či a ako sa zotmie deň svätosti, či a ako sa v príchode svätosti, môže začať zjavovanie boha a bohov. Avšak svätosť, ktorá je najprv iba bytostným priestorom božstva, ktorý sám opäť poskytuje iba dimenziu bohom a bohu, potom sama započína žiariť, ak sa predtým v dlhej príprave rozsvetlilo samo bytie a bolo zakúšané vo svojej pravde. Iba tak sa z bytia začína prekonávanie bezdomovstva, v ktorom zablúdili nielen ľudia, ale aj sama bytnosť človeka.“[31]
Udalosť úvlasti sa tak deje medzi „letmým“ a „neuchopiteľným“ Bohom a dejinami človeka. V skúsenosti úteku bohov, ktorá sa významným spôsobom ohlasuje v modernej dobe, sa ukazuje bieda opustenia bytia.[32] V nej dejinná podstata človeka pozná seba ako takú, ktorá sa odvrátila od bytia a vzťahuje sa k súcnu, ktoré je opustené pravdou jeho bytia.[33] Preto návrat k bytiu nevedie cez analýzu nejakého súcna, súcna v celku alebo analýzu samého seba spôsobom prítomným v metafyzickej tradícii. Všetky tieto pokusy vedú k tomu, že sa s bytím míňame. Ako Heidegger hovorí: „Nemožno tak ako súcno, ľubovoľne a priamo zakúšať bytovanie samého Bytia a spolu s tým bytie v jeho výlučnej jedinosti, ale ono sa otvára vo chvíli preskoku tu-bytia do udalosti úvlasti.“[34] V tom spočíva zmyslel pýtania sa na bytie, ktorého cieľom je skok do pravdy samotného bytia, t. j. skok do diania svetliny, v ktorej sa nám bytie dáva tak, že sa nám skrýva.
Záver
Ako sme vyššie naznačili, Heideggerovo myslenie v Príspevkoch k filozofii má len prípravný charakter. Preňho samého je iba pokusom, v ktorom si myslenie vytrvalo razí cestu do oblasti bytovania bytia. A to očakáva aj od iných, Budúcich (die Zu-künftigen), ktorí budú schopní v zdržanlivosti odvážne odolávať náporu zjavovania sa bytia ako skrývania. Pre tých, ktorí sa pytaním po bytnosti pravdy, dostanú do blízkosti bytovania bytia v udalosti úvlasti. Iba z tohto miesta vedie cesta jednak k možnosti nechať sa znovu osloviť bytím, ako aj k možnosti prinavrátiť človeku jeho bytnosť. Pritom myslenie túto väzbu nevytvára ani nespôsobuje. Myslenie ju človeku len objasňuje vo vysvetľujúcom ukazovaní ako to, čo je samému človeku bytím dané. Pred človekom tak podľa Heideggera stojí úloha, naučiť sa zakúšať a vyslovovať „niečo“, čo je síce človeku tým najbližším, no napriek tomu zostáva často preň tým najvzdialenejším.
L i t e r a t ú r a
FINK, E.: Bytí, pravda, svět. Praha: OIKOYMENH 1996.
HEIDEGGER, M.: Beiträge zur Philoshophie (Vom Ereignis). Gesamtausgabe, Band 65. Frankfurt a. M.: Vittorio Klostermann Verlag 2003.
HEIDEGGER, M.: Co je metafyzika? In: HEIDEGGER, M.: Co je metafyzika? Praha: OIKYMENH 1993, s. 37 – 67.
HEIDEGGER, M.: Konec filosofie a úkol myšlení. Praha: OIKYMENH 1993.
HEIDEGGER, M.: O humanizmu. Rychnov nad Kněžnou: Ježek 2000.
HEIDEGGER, M.: Úvod k prednáške „Co je metafyzika?“ In: HEIDEGGER, M.: Co je metafyzika? Praha: OIKYMENH 1993, s. 7 – 35.
NITSCHE, M.: Z příhodného. FILOSOFIA: Praha 2010.
WELTE, B.: Czas i tajemnica. Warszava: Pax 2000.
P o z n á m k y
[1] Porov. HEIDEGGER, M.: Konec filosofie a úkol myšlení. Praha: OIKYMENH 1993, s. 7.
[2] Porov. HEIDEGGER, M.: Úvod k prednáške „Co je metafyzika?“ In: Co je metafyzika? Praha: OIKYMENH 1993 s. 7 – 9.
[3] Porov. HEIDEGGER, M.: O humanizmu. Rychnov nad Kněžnou: Ježek 2000, s. 9.
[4] Porov. HEIDEGGER, M.: Úvod k prednáške „Co je metafyzika?“, s. 13.
[5] HEIDEGGER, M.: Beiträge zur Philosophie (vom Ereignis). Gesamtausgabe, Band 65. Frankfurt a. M.: Vittorio Klostermann Verlag 2003, s. 3.
[6] Tamže, s. 4.
[7] Tamže, s. 5.
[8] Tamže, s. 3.
[9] M. Nitsche pri analýze „skrytej oblasti“ poukazuje na významové rozdiely medzi myšlienkovou orientáciou v známom priestore, neznámom priestore a v skrytom priestore. Porov. NITSCHE, M.: Z příhodného. FILOSOFIA: Praha 2010, s. 21.
[10] V našom texte sme sa priklonili k Chvatíkovmu prekladu Ereignis ako úvlasti, ktorý sme doplnili slovom udalosť. Tak vzniklo slovné spojenie udalosť úvlasti, ktoré výraznejšie vystihuje udalostný charakter bytovania bytia, na ktorý chceme poukázať, než Nitscheho preklad príhodné. Viac k problému prekladu Ereignis pozri: NITSCHE, M.: Z příhodného, c. d., s. 12 – 15.
[11] NITSCHE, M.: Z příhodného, c. d., s. 25.
[12] Tamže, s. 30.
[13] Porov. tamže, s. 63 – 64.
[14] Porov.: HEIDEGGER, M.: Beiträge zur Philosophie (vom Ereignis), c. d., s. 13 – 14. Výrazy nálada, naladenosť samozrejme nemôžeme stotožňovať v tomto kontexte s pocitmi, ktoré vyjadrujú nejaký náš stav alebo sprevádzajú naše myslenie a konanie, ale vyjadrujú základný spôsob situovanosti nášho bytia vo svete. Odhaľujú vlastným spôsobom isté aspekty skutočnosti, resp. otvárajú mysleniu prístup k zjavovaniu nejakej skutočnosti. Tak napríklad nuda nám podľa Heideggera otvára zjavovanie súcna v celku alebo úzkosť zjavuje Nič. Porov. HEIDEGGER, M.: Co je metafyzika?, c. d., s. 47 – 49.
[15] Porov.: HEIDEGGER, M.: Beiträge zur Philosophie (vom Ereignis), c. d., s. 21 – 22.
[16] Tamže, s. 15.
[17] Tamže, s. 15.
[18] Analýza a výklad nálad úľaku, zdržanlivosti a bázne pochádza z 5. a 13. kapitoly Beiträge.
[19] Eugen Fink hovorí, že práve tušenie bytia je spôsob, akým sa bytie človeku vždy dáva. V tom spočíva význam tejto nálady ako otvárajúcej nálady pre myslenie bytia v dejinách filozofie. Porov. FINK, E.: Bytí, pravda, svět. Praha: OIKOYMENH 1996, s. 25 – 26.
[20] HEIDEGGER, M.: Beiträge zur Philosophie (vom Ereignis), c. d., s. 22 – 23.
[21] Tamže, s. 3.
[22] Tamže, s. 302.
[23] Tamže, s. 14.
[24] Tamže, s. 14.
[25] Tamže, s. 294.
[26] Tamže, s. 320.
[27] Tamže, s. 297.
[28] Tamže, s. 299.
[29] Podrobnejší výklad svetliny pozri v HEIDEGGER, M.: Konec filosofie a úkol myšlení. Praha: OIKYMENH 1993, s. 21 – 33; alebo HEIDEGGER, M.: O humanizmu, c. d., s. 21 – 22.
[30] HEIDEGGER, M.: Beiträge zur Philosophie (vom Ereignis), c. d., s. 26.
[31] HEIDEGGER, M.: O humanizmu, c. d., s. 29 – 30.
[32] Welte tvrdí, že táto bieda spočíva v tom, že Boh sa skrýva, a teda v otvorenom poli nezakúšame manifestácie Božskej božskosti. To, čo Heideggera privádza k neustálemu opakovaniu motívu úteku bohov, je podľa Welteho skúsenosť skrytej plnosti v tejto skúsenosti, ktorú človek v modernej dobe prežíva tým intenzívnejšie, čím viac sa z jeho života vytráca zmysel. Porov. WELTE, B.: Czas i tajemnica. Warszava: Pax 2000, s. 315 – 316.
[33] HEIDEGGER, M.: Beiträge zur Philosophie (vom Ereignis), c. d., s. 61.
[34] Tamže, s. 75.
Mgr. Branislav Motýľ, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
E-mail: bmotyl@gmail.com