Žilinek, J.: Dante on Angels
Dante’s eternal Love was Bice Portinari who died in 1290. Dante saw her in Florence in 1274. She was his muse and her death was the reason to write Divine Comedy. We meet her in part of Divine Comedy calledParadise as a guide into Celestial Empire. I have ever been interested in structure of Celestial Empire and mesmerised by Dante. That was the reason to write this paper. I try to re-construct and complete Dante’s interpretation of the hierarchy of Celestial Empire with focusing on angels. Angels are also called Intellects or forms of the Heaven or substances between the Earth and Heaven or blissful Beings. I also try to find out the answer what happened to souls of people who died, especially to souls of innocent children. In memory of Michalka Režnáková (1984-1995).

Úvod 
Umenie slúži aj ako prostriedok vnímania nadpozemskej krásy. Potom v ňom ide aj o cestu uvedomovania si vecí neviditeľných cez veci viditeľné. O to sa podľa mňa snažil aj Dante v Božskej komédii. Hranicu medzi profánnym a sakrálnym opisuje aj hierarchizovaný stredoveký model sveta. Ako je hierarchizovaná záhrobná ríša (duší), analogicky aj pozemská ríša (ľudí) má svoju hierarchiu, lebo obe sú, minimálne v súdobom ponímaní, výtvorom Boha. Teda všetci ľudia majú svoje miesto na rôznych stupňoch spoločenského rebríčka rovnako ako duše zosnulých na onom svete. „Symbolom vesmíru bol chrám, v štruktúre ktorého bolo všade vidieť podobnosť s kozmickým usporiadaním. Prehľad vo vnútornom usporiadaní kostola, klenbe, oltári a vedľajších oltároch mal dať úplnú predstavu o usporiadaní sveta. Každý detail bol rovnako ako celkový plán obdarený symbolickým významom. Veriaci pri modlitbe vnímali v chráme krásu a harmóniu toho, čo stvoril Boh“.[1] Preto možno povedať, že dualizmus božské–ľudské je v stredoveku každodennosťou, nevynímajúc filozofiu či umenie. Jedno z unikátnych spracovaní tohto dualizmu ponúka práve Božská komédia. Nájdeme tu vzťah „hore“–„dole“, nebeské–pozemské, božské–ľudské, dobré–zlé, duch–hmota, duša–telo. Dante prezentuje zlo a hmotu v časti Peklo, dobro a ducha v časti Raj.
„Modelom sveta, vytváraným istou spoločnosťou, sa človek riadi vo svojom konaní za pomoci kategórií, ktoré model vytvárajú, prijíma impulzy a dojmy z vonkajšieho sveta a pretvára ich na prvky svojej vnútornej skúsenosti.“[2] Môžeme povedať, že kategórie sú teda čímsi prvotným, na základe čoho sa tvoria idey a svetonázor členov akejkoľvek spoločnosti, a teda aj stredovekej či renesančnej. Ak sa aj názory či predstavy členov spoločnosti odlišujú, ich spoločným znakom sú práve kategórie tvoriace systém. Je však na každom človeku ako kategórie uchopí a interpretuje. Ako v stredoveku, tak aj v renesancii existovala snaha o jednotné osvojovanie si daných kategórií, čo chápem ako istú snahu o univerzalizmus. Preto aj problematika anjelov, ktorej sa chcem venovať vo svojom príspevku, podlieha istému univerzalistickému chápaniu interpretovanému Dantem. Ak by niekto v stredoveku alebo v renesancii radikálne odsudzoval tradičný výklad kategórií alebo ich jednoducho odmietal, bol by na základe súdobej verejnej (všeobecnej) mienky považovaný za kacíra či odpadlíka. Dante dokonale naplnil túto požiadavku, a aj preto sa jeho výklad uvedenej problematiky ujal, a dovolím si povedať, až zľudovel. Samozrejme, nie je to len tým, že písal ľudovým jazykom (t. j. po taliansky), ale aj preto, že prezentované myšlienky prebral z ľudovej tradície stredovekej kultúry. Ako píše Gurevič: „Model sveta je dosť stabilný útvar, ktorý určuje ľudské vnímanie po dlhú dobu“.[3] Keďže Danteho názory, najmä na usporiadanie posmrtného života prezentované v Božskej komédii, naozaj zľudoveli a preberali sa z generácie na generáciu, rozhodol som sa práve pre Danteho výklad aj problematiky anjelov, hoci sa len ťažko dostaneme po obsiahle či dôsledné vysvetlenia. Jedným z najväčších prínosov diela zostáva zodpovednosť a individualizácia človeka.

Božská komédia 
Danteho Božská komédia sa skladá z troch samostatných častí. V tretej, najzložitejšej, ktorá sa volá Raj, píše aj o anjeloch. V nej delí Nebo na deväť častí, pričom každá predstavuje jeden takzvaný nebeský kruh. I keď právom považujeme Danteho za renesančného umelca, nesmieme opomínať fakt, že jeho dielo je pod vplyvom stredovekej filozofie. [4]

Teraz sa pokúsim postupne ozrejmiť problematiku anjelov. Najprv vysvetlím (vzostupne) ich hierarchiu, aby sme mohli lepšie sledovať samotný výklad vybraných spevov Raja. Anjeli sú triadicky delení do troch stupňov. Do prvého, najnižšieho stupňa, patria Anjeli, Archanjeli, Kniežatstvá. Do druhého, vyššieho stupňa Mocnosti, Sily, Panstvá. Do tretieho, najvyššieho stupňa Tróny, Cherubíni, Serafíni. [5] Každému nebeskému kruhu prislúcha hierarchické usporiadanie planét. Keďže Dante preberá ptolemaiovský astronomický systém, iba prvých sedem nebeských kruhov je pod vplyvom planét. Prvý kruh je pod vplyvom Luny, druhý pod vplyvom Merkúru, tretí Venuše, štvrtý Slnka, piaty Marta, šiesty Jupitera, siedmy Saturnu. Ôsmy kruh je nebom stálic a deviaty nebeský kruh je kruhom Prvého hýbateľa.
Budem hľadať odpoveď na to, za akých okolností sa môžu dostať duše ľudí do Neba, koho duše sa tam už nachádzajú a čo sa stalo s dušami detí.

Nebo 
Dante začína Raj tým, že uvádza čitateľa priamo do prostredia deja, t. j. do Neba, aby nám ho mohol popísať. To, že sa blažená duša nachádza v Nebi, učí nielen Tomáš Akvinský, ale aj Aristoteles, ktorého Dante považuje za veľkú autoritu a vo svojom diele ho nazýva učiteľom. Sprevádzať ho bude Beatrice. To, že je skutočne v Nebi, dokladá nasledovnými veršami, kde Beatrice hovorí:

A tá, čo zná mi vnútro do litery
– aby ten žiar mi v hrudi trochu zhasol –
skôr než sa spýtam, roztvorí si pery

a započne: „Ty menej by si žasol
a v očiach by si videnie mal priame,
keby si klamnú predstavu z nich striasol.

Predstava, že si na zemi, ťa klame.
Veď sotva blesk tak z bydla svojho šľahne,
Ako my k nemu hor sa uberáme.“
(I. spev, v. 85-93)

Všetky veci majú v Nebi určitý poriadok, ktorého forma je zhodná s formou celého vesmíru. Čiže všade možno cítiť Božiu prítomnosť. Boha chápe aristotelovsky ako Prvého hýbateľa vesmíru, t. j. ktorý sám je nehybný, ale dáva všetko do pohybu (pozri I. spev, v. 1 – 9). Nebo, kde sídli Boh, v ktorom spočíva číre svetlo, Božia sláva, nazýva Empyreum, čo po grécky znamená „ohnivý“. Pomenúva ho tak preto, lebo „horí“ ohňom božej lásky. Empyreum nazýva aj tzv. tichým nebom, v ktorom sú obsiahnuté všetky kruhy Neba.
Dante rozlišuje nebeské kruhy, ktoré sa už principiálne líšia, pričom ich spojivom je Božia sila. Všetky nebeské kruhy sa neustále točia, no rôznou rýchlosťou (pozri II. spev, v. 112 – 113, v. 127 – 132) a pri svojom pohybe tvoria súladné zvuky. Tento názor je očividne pytagorovský. Najvyššie, deviate nebo, tzv. Prvý hýbateľ, krúži okolo Empyrea tak rýchlo, že jeho rýchlosť je takmer nepredstaviteľná. Od neho preberajú pohyb všetky nižšie nebeské kruhy. Bez tohto pohybu by nič neexistovalo (pozri II. spev, v. 112 – 114). Nižšie, ôsme nebo, tzv. nebo stálic rozdeľuje najuniverzálnejšiu (ešte neodlíšenú) silu, prijatú z deviateho neba, na jednotlivé špecifické sily, t. j. na nižších sedem nebeských kruhov. Z tohto ôsmeho neba teda zostupuje sila aj na sústavu siedmich planét, ktoré prislúchajú jednotlivým nebeským kruhom a z nich až na Zem, do sublunárnej sféry (pod prvý nebeský kruh), v ktorej existuje náhoda. Teda Zem, pozemský svet, je svetom náhody. Moc a pohyb nebeských kruhov pochádza od anjelov, čo sú blažené bytia. Anjeli spôsobujú pohyb daného kruhu na základe svojho umu (pozri VIII. spev, v. 37) tak, ako sa Boh stará o všetko, čo stvoril svojím umom. V Božom ume je obsiahnutá aj spása všetkého tvorstva. Na inom miesteRaja nazýva anjelov aj inteligencie. 6 Anjelov možno chápať aj ako formy nebies (pozri II. spev, v. 127 – 141). Čitateľ môže správne interpretovať anjelov tak, že ich bude stotožňovať s inteligenciami, dušami či (nebeskými) formami. Tu sa Dante približuje k učeniu novoplatonikov.

Treba však odlišovať medzi jednotlivými blaženými bytiami, a to medzi anjelmi a blaženými dušami nachádzajúcimi sa v Nebi, ktoré zväčša predstavujú svätcov či iné biblické postavy. Anjeli sa od seba navzájom odlišujú svojou silou, mohutnosťou blaženosti, a to na základe toho, v akej miere sú zmiešané s „hmotou“ hviezdy, na ktorej prebývajú a vládnu. S tým podľa Beatrice (a teda Danteho) súvisí aj väčšia či menšia svetelnosť hviezd. Radosť anjelov sa odzrkadľuje vo hviezdach ako ich svetlo a čím väčšia je radosť určitého anjela, tým väčšia je svetelnosť príslušnej hviezdy. Vidíme, že Dante nerozlišoval medzi hviezdami a planétami, že vlastne planéty stotožňoval s hviezdami, a že ich nesprávne chápal ako vlastný zdroj žiarenia. Čo sa týka astronómie, Dante sa pridržiaval ptolemaiovského učenia o hviezdnej sústave (pozri X. spev, verš 13 – 21). Podobne ako všetci stredovekí učenci sa domnieval, že hviezdy nemajú vlastný zdroj svetla, ale ho získavajú zo Slnka. Dante odmietal Platónovo učenie o pobyte duší na hviezdach pred zostupom do tiel, aby sa tak zhmotnili a potom z nich vystúpili a vrátili sa naspäť na hviezdy. No súčasne hovoril o jednotlivých druhoch duší a ich príchode na planéty, čo je znakom ich vyššej alebo nižšej blaženosti a preto aj jeho opis jednotlivých hviezd, hierarchicky zoradených, je opisom akejsi intelektuálnej reality. Dante tiež pripúšťal vplyv hviezd na človeka, na sklony ľudí, čo bol názor postulovaný na základe súdobých vedeckých poznatkov.
Pod blaženým bytím chápe primárne anjelov. Anjeli boli stvorení na počiatku vekov Bohom (pozri VII. spev, verš 133 – 135). To, čo stvoril Boh bezprostredne, je nekonečné a teda nesmrteľné. Nesmrteľní sú anjeli a ľudské pokolenie. Od tohto treba odlišovať to, čo je stvorené sprostredkovane, t. j. silami už stvorenými. Dušu Dante priraďuje ako človeku, tak aj živočíchom, pričom duše dáva do úzkeho vzťahu s anjelmi (pozri VII. spev, verš 139 – 141). No bytie ako anjelov, tak aj človeka a živočíchov, pochádza od Boha.

Anjeli, brat, i tuná ten kraj číry
v celosti smú byť stvorenými zvané,
tak ako sú, až kam ich byt sa šíri.

No oné živly, tebou menované,
i veci tie, čo z nich sa utvárajú,
stvorenou silou boli sformované.

Stvorená bola látka, ktorú majú;
stvorená bola formujúca sila
v tých planétach, čo vôkol obiehajú.

Pohyb i lúč si duša, čo má byľa,
či tá, čo žije v tele živočícha,
zo svätých svetiel pre rast odvodila.

No žitie do vás bezprostredne dýcha
Najvyššie Dobro s láskou, čo tak smädí,
že po ňom smäd vám nikdy neutícha.
(VII. spev, v. 130 – 144)

Anjelov, nebesá, prvú hmotu a ľudské duše považuje Dante za nesmrteľné bytia, lebo sú odrazom druhej Božskej osoby. Ostatné časti tvorstva sú smrteľné (pozri XIII. spev, v. 52 – 54). Všetko, čo sa ľuďom stane alebo môže stať, Boh vidí, no nezasahuje do diania človeka, čím je zachovaná slobodná vôľa človeka. V tom možno vidieť aj existenciu náhody, čo sa týka človeka, no Boh o všetkom vie už vopred. Tieto dve tvrdenia si podľa Boëthia či Tomáša Akvinského vzájomne neodporujú, preto ich preberá aj Dante.
Deviaty nebeský kruh je nebom Prvého hýbateľa, ktorý ako kráľovský plášť ovíja všetkých osem kruhov pod ním, pričom ide o najužší kruh. Prvého hýbateľa tiež nazýva Bod, lebo takto možno „vidieť“ Boha zo Zeme (pozri XXVIII. spev, v. 13 – 21). Tento nebeský kruh hraničí so samotným Empyreom a preto sa točí najväčšou rýchlosťou, ktorá je takmer nemerateľná. Tomuto kruhu vládnu Serafíni, čo v hebrejčine znamená „ohniví“, „planúci“. Serafíni sú k Bohu najbližšie a preto tomuto kruhu prislúcha aj najjasnejší žiar. Serafínov vykresľuje podľa biblických predstáv; nazýva ich svätými ohňami, ktoré majú šesť krídel. V tejto súvislosti spomína troch apoštolov: Petra, Jakuba a Jána, ktorí predstavovali tri piliere cirkvi, tri tzv. teologické cnosti: vieru, nádej a lásku. Vykresľuje tu aj symbol Krista–pelikána, ktorý si zobákom trhá vlastné telo, aby nasýtil hladujúce mláďatá a napája ich vlastnou krvou. Ďalej tu spomína praotca Adama, ktorého nazýva štvrtým svetlom (pozri XXVI. spev, v. 70 – 81). Dante dokonca zastával názor, že jednotný jazyk (pochádzajúci od Adama) zanikol ešte pred stavbou babylonskej veže. Tento názor bol v Danteho časoch protikladný s bežným (súdobým) názorom a preto ho možno považovať za originálny.
Prvý hýbateľ (deviate nebo, ktoré je nazývané aj krištáľové pre jeho priezračnosť) hýbe všetkými nižšími ôsmimi nebeskými kruhmi, no Zem necháva nehybnú (pozri XXVII. spev, v. 106 – 111). Prvému hýbateľovi nikto neurčuje ani nemeria pohyb nijakým iným pohybom, ale ním samotným sa meria pohyb všetkého ostatného (pozri XXVII. spev, v. 106 – 117). Na základe deviateho neba sa meria rýchlosť aj všetkým ostatným nižším nebeským kruhom, ale nemu samotnému sa pohyb či rýchlosť nemeria. Teda pohyb deviateho kruhu neba je samotným koreňom času, pretože čas nie je nič iné než číslo pohybu, ako hovorí Aristoteles. [7]
Dante kruhy neba čísluje zostupne, to znamená, že najvyššiemu nebu priraďuje číslo jeden, ako symbol dokonalosti a najnižšiemu kruhu neba číslo deväť. Boh sa v každom anjelovi odzrkadľuje iným spôsobom a odlišnou intenzitou. Nakoľko ich videnie tiež nie je rovnaké, teda ani láska v žiadnom z nich nemá tú istú veľkosť (pozri XXIX. spev, v. 136-145).
Dante tiež ponúka odpovede na tri (základné) otázky: kde, kedy a ako boli stvorení anjeli. Anjeli boli stvorení vo večnosti (pozri XXIX. spev, v. 10-18) ešte pred vznikom sveta (pozri XXIX. spev, v. 37-39). Boli stvorení ako čisté formy (pozri XXIX. spev, v. 31-33) a tento proces trval veky (pozri XXIX. spev, v. 37-39). No nie sú dokonalými bytosťami (pozri XXIX. spev, v. 42-45). [8] Medzi Zemou, ktorú nazýva čírou mocou či látkou (t. j. hmotou) a Empyreom ako čírou formou sa nachádza deväť nebeských kruhov, v ktorých je spojená látka s formou. V nebeských kruhoch prebývajú a vládnu anjeli, ktorých nazýva inteligenciami (pozri XXIX. spev, v. 31-36). Hlavnou príčinou pádu niektorých anjelov bola pýcha. Verní anjeli ostali blažení aj vďaka Božej milosti, ktorá je prvoradá. Anjelom prisudzuje tri vlastnosti: pamäť, um a vôľu (čo nachádzame už u Aurelia Augustina). Pamäť však nepotrebujú, lebo by mohla zlyhať. V dvadsiatom ôsmom speve Dante hierarchicky vyratúva celý anjelsky chór (zbor). Ich hierarchia je odstupňovaná aj stupňom ich blaženosti. Dante tvrdí, že anjelov je nekonečný počet a zároveň, že ich je presné číslo:

Niet ľudských počtov pre anjelské čaty:
pre množstvo to, ak by sa k číslam išlo,
reč nemá slov a rozum nemá krátky.

Ak v Daniela však zrieš nie nesúvislo,
z tisícov jeho zvieš, že sa v nich taja
nie bezmedzná, lež je v nich presné číslo!
(XXIX. spev, v. 130-135)

Tomáš Akvinský vo svojom diele Suma teologická tvrdí, že anjelov je konečný počet. Otázne zostáva, koľko ich je presne. Ak by ich počet aj bol konečný, nemuseli by sme byť schopní sa ich dopočítať. [9] Iba vtedy by mal Dante pravdu, ak by to myslel takto a to celé za predpokladu, že ani Tomáš Akvinský sa nemýli. Dante v zhode so súdobými autoritami nazýva anjelov aj Podstaty a to, že sa nachádzajú medzi Zemou a Empyreom možno vydedukovať z nasledujúcich veršov:

Tak spolu zriadil rád i svety šíre
pre podstaty; a v tých bol vrchol ríše,
čo Tvorca stvoril ako formy číre.

Pre číru moc si určí miesto nižšie,
kým pre moc s formou v strede utvorí si
putá, že z pút ich pranič nevykníše.
(XXIX. spev, v. 31-36)

Mocou tu rozumie čistú látku, ktorú situuje dole, na Zem a látku s formou do stredu, z čoho možno usúdiť, že čistú formu situuje hore, do Empyrea.

Empyreum 
Pre Empyreum sú charakteristické cnosti ako duchovná láska, vysoká mravná hodnota a čistota, múdrosť. Anjeli sú takmer priehľadní pre čistotu ich formy. Empyreum chápe ako číre svetlo, veľsvetlo ducha, ktoré je plné čistej lásky k pravému dobru, v ktorom je prúd slasti. Empyreum je najvyššie Nebo, ktoré horí ohňom svojej žiary. Ohňom rozumie duchovný oheň, ktorým je svätá láska. Toto Nebo je už celkom nehmotné. Možno tu nájsť nielen anjelov, ale aj svätých. Deviate nebo čerpá svoju silu z Empyrea a ďalej ju prenáša do ostatných nebeských kruhov. Empyreum Dante prirovnáva k bielej ruži, ktorá je taktiež delená do stupňov (pozri XXX. spev, v. 112-117). V tomto tvare uvidel anjelov a svätých, ktorí tu prebývajú. Ide o metonymické označenie Raja ako záhrady. Táto ruža tiež utvára kruh.
Pri poslednom súde sa podľa scholastickej filozofie opäť spoja blažené duše so svojimi telami. Telo a dušu má v Nebi len Kristus (pozri XXV. spev, v. 127-129) a Panna Mária (pozri XXIII. spev, v. 28-33, 85-87, 122-126), pričom už ide o tzv. oslávené telo. Tu sídli Boh a platia tu Jeho (nie prírodné, fyzikálne) zákony. V Empyreu Láska (čiže Boh) utešuje ako anjelov, tak aj svätcov. Nachádza sa tu viac ako tisíc anjelov (pozri XXXI. spev, v. 130-132).
Po počiatočnom oslepení Danteho „zrak duše“ v Empyreu začína mocnieť. Jeho zrak vplynul do Božieho svetla, až s ním splynul a tak mohol pochopiť podstaty a náhodnosti, a ich zväzok. Dante v Bohu vidí celý vesmír (pozri XXXIII. spev, v. 85-87). Napokon v Bohu uzrel tri kruhy, ktoré predstavujú tri Božské osoby. Prvý kruh Otca sa odráža v druhom kruhu, Synovi, a tretí kruh predstavuje Ducha svätého. V postave Krista sa spája božská i ľudská prirodzenosť. Dante naznačuje, že jeho videnie presiahlo schopnosti ľudského rozumu a jeho vôľa a túžba je v súlade s Láskou, čiže s Bohom.

Namiesto záveru 
Tomáš Akvinský v Sume teologickej hovorí, že je lepšie byť človekom než anjelom, lebo Boh vytvoril určitý počet anjelov ešte pred vznikom sveta a tiež im určil ich rolu. Oproti tomu je človek slobodný, sám sa môže počas života rozhodovať a nie je mu vopred dané postavenie, ani v ktorom kruhu sa bude po smrti jeho duša nachádzať (pozri V. spev, v. 19-24). Je samozrejmé, že to nemusí byť nebeský kruh, ale podľa skutkov človeka sa jeho duša môže napokon ocitnúť aj v niektorom z pekelných kruhov. Človek je teda oproti anjelovi (v tomto zmysle) slobodný, nemá nič vopred určené či zaručené.
To, že takmer každý človek túži po Bohu, po splynutí s Bohom, je podľa Danteho vlastné každému mravne dobrému, za ktorého primárne považuje veriaceho človeka. Keď sa v najvyššej bytosti zlúčia všetky „ľudské dobrá“, oproti samotnému Bohu sú len svetielkom z lúča. Preto chce človek podľa Danteho spočinúť v samotnom zdroji, t. j. v Bohu, po ktorom túži um každej milujúcej bytosti, ktorá pozná túto pravdu. Túto pravdu poznáme priamo od Boha, napríklad cez Mojžiša. Danteho vyznanie kresťanskej viery nájdeme v XXIV. speve, v ktorom ho skúša svätý Peter. Možno povedať, že v tomto speve Dante stál pred nebeskou bránou, lebo nasledujúci spev hovorí o najvyššom kruhu neba. Celé Nebo je vtelené v Božej mysli plnej lásky, ktorá ho točí a z neho dáva lásku aj svetu (pozri XXVII. spev, v. 109-111).

Schéma Danteho koncepcie raja

TROJJEDINÝ BOH
EMPYREUM	1. rad	Panna Mária
	2. rad	pramatka Eva
	3. rad	Ráchel (a Beatrice)
	4. rad	Sára
	5. rad	Rebeka
	6. rad	Judita
	7. rad	Rút
	vnútorná časť ruže:
	Starý zákon	Nový zákon
	Adam	sv. Lucia
	sv. Anna	apoštol Peter
	Mojžiš	apoštol Ján
NEBESKÉ KRUHY	názov daného neba	príslušní anjeli	vplyv na dané nebo
	deviate nebo (tzv. krištáľové)	Serafíni	Prvý hýbateľ
	ôsme nebo	Cherubíni	sféra stálic
	siedme nebo	Tróny	Saturn
	šieste nebo	Panstvá	Jupiter
	piate nebo	Sily	Mars
	štvrté nebo	Mocnosti	Slnko
	tretie nebo	Kniežatstvá	Venuša
	druhé nebo	Archanjeli	Merkúr
	prvé nebo	Anjeli	Luna (Mesiac)
ZEM

 

L i t e r a t ú r a
ALIGHIERI, D.: Božská komédia. Raj. Bratislava: Tatran, 1986. 
GUREVIČ, A. J.: Kategorie středověké kultury. Praha: Mladá fronta, 1978. 
GUREVIČ, A. J.: Nebe, peklo, svět. Jinočany: H&H, 1996. 
NANDRÁSKY, K.: Nenáboženská interpretácia sveta anjelov. In: Filozofia, roč. 56, 2001, č. 8, 519-525.
NANDRÁSKY, K.: Zmätok okolo pojmu ideológie. In: Filozofia, roč. 57, 2002, č. 4, 293-298.

P o z n á m k y
[1] GUREVIČ, A. J.: Kategorie středověké kultury. Praha: Mladá fronta, 1978, s. 58.
[2] Tamže, s. 16.
[3] Tamže, s. 19.
[4] Modernú a veľmi zaujímavú interpretáciu anjelov možno nájsť napríklad u Nandráskeho. Pozri NANDRÁSKY, K.: Nenáboženská interpretácia sveta anjelov. In: Filozofia, roč. 56, 2001, č. 8, 519-525; a tiež: NANDRÁSKY, K.: Zmätok okolo pojmu ideológie. In: Filozofia, roč. 57, 2002, č. 4, 293-298.
[5] O hierarchii anjelov hovorí aj spis O hierarchii anjelov, za autora ktorého bol v Danteho časoch mylne považovaný Dionýzos Areopagita, ktorého vraj pokrstil Ján Krstiteľ.
[6] Takto ich Dante uvádza aj v diele Hostina.
[7] Pozri Aristotelovu 3. knihu Fyziky, kde hovorí o pohybe a 4. knihu Fyziky, kde hovorí o čase.
[8] Dante k otázke vzniku anjelov žiaľ nič viac či presnejšie neuvádza. Viac sa jej venuje Tomáš Akvinský vSume teologickej.
[9] Môže ísť o rozsahovo neprázdnu množinu s neobmedzeným počtom objektov, ktoré jej prislúchajú.

PhDr. Jozef Žilinek, PhD.
Martina Rázusa 28 
974 01 Banská Bystrica 
jozef.zilinek[zavináč]post.sk