Russell, B.: Chvála lenivosti. In: Ostium, roč. 15, 2019, č. 4.
Podobne, ako väčšina mojej generácie, aj ja som bol vychovávaný v duchu hesla: „Kto nič nerobí, toho diabol zamestná.“ Ako poctivé dieťa som vždy veril všetkému, čo mi povedali, a nadobudol som vedomie, ktoré mi až do tohto momentu umožňovalo tvrdo pracovať. No napriek tomu, že toto vedomie kontrolovalo moje činy, moje názory podstúpili revolučnú zmenu. Domnievam sa, že sa vo svete vykonáva priveľké množstvo práce, že presvedčenie o tom, že práca je cnosť, je škodlivé, a že to, čo potrebujeme hlásať v modernej industriálnej spoločnosti, je niečo celkom iné ako to, čo sa hlásalo doteraz. Každý pozná príbeh o cestovateľovi v Neapole, ktorý videl dvanásť žobrákov ležať na slnku (bolo to ešte pred obdobím, keď sa dostal k moci Mussolini) a ponúkol jednu libru najlenivejšiemu z nich. Jedenásť z nich vstalo a žiadalo sľúbenú libru, no nakoniec ju daroval dvanástemu, ktorý zostal ležať na zemi. Tento cestovateľ to videl správne. No v krajinách, ktoré si neužívajú slnko Stredomoria, to bude s ničnerobením náročnejšie a na jeho presadenie bude treba veľa verejnej agitácie. Dúfam, že po prečítaní nasledujúcich strán začnú viesť lídri YMCA kampaň, ktorá presvedčí dobrých mladých mužov k ničnerobeniu. Ak sa to podarí, nežil som zbytočne.
Predtým, ako sa dostanem k mojim argumentom v prospech lenivosti, musím poukázať na jeden argument, ktorý nedokážem akceptovať. Ak osoba, ktorá má dostatok prostriedkov na život, chce začať s bežnou prácou, ako je napríklad učenie na škole alebo písanie, vyčíta sa jej, že takéto konanie nie je správne, pretože iným ľuďom berie prostriedky, ktoré za túto činnosť získava. Akceptovať takýto argument by znamenalo, že byť lenivým by bolo nevyhnutné iba s takým cieľom, aby mal každý dostatok zdrojov na živobytie. No ľudia, ktorí to tvrdia, zabúdajú, že to, čo človek zarobí, zvyčajne aj minie, čím vytvára ďalšiu prácu. Človek, pokiaľ míňa svoj príjem, dáva pri míňaní také množstvo prostriedkov iným ľuďom, aké od nich berie prostredníctvom zárobku. Z tohto pohľadu je skutočným ničomníkom ten, kto šetrí. Ak človek vkladá svoje prostriedky do akcií, podobne ako povestný francúzsky roľník, je jasné, že tým nikomu neposkytuje zamestnanie. Ak svoje úspory investuje, je to trochu komplikovanejšie a môže to viesť k vzniku rôznych situácií.
Jedna z najbežnejších vecí je poskytnúť svoje úspory vláde. Vzhľadom na to, že veľká časť verejných výdavkov civilizovaných vlád smeruje na financovanie bývalých vojen alebo prípravu budúcich, človek, ktorý poskytuje peniaze vláde, je v rovnakej pozícii ako zlý človek u Shakespeara, ktorý najíma vrahov. Celkovým výsledkom takéhoto ekonomického konania je rozširovanie ozbrojených síl štátu, ktorému poskytuje svoje úspory. Je zjavné, že by bolo lepšie, ak by minul svoje peniaze hoci aj na alkohol alebo hazard. No ako sa hovorí, vec sa má inak, ak sa úspory investujú do priemyselného podnikania. V prípade, ak je takýto podnik úspešný a vyprodukuje niečo užitočné, tak je toto tvrdenie akceptovateľné. V súčasnosti však nikto nemôže poprieť, že veľké množstvo podnikov skrachuje. To znamená, že veľké množstvo ľudskej práce, ktoré mohlo byť využité na produkciu niečoho, z čoho by sme mohli mať radosť, sa vynaložilo na produkciu strojov, ktoré, keď sú vyprodukované, ležia nečinne a nikomu nepriniesli nijaký úžitok. Ak teda človek investuje svoje úspory do podniku, ktorý zbankrotuje, neuškodí iba iným ľuďom, ale aj sám sebe. Ak by minul tieto peniaze napríklad na oslavy pre svojich priateľov, potešenie by to prinieslo nielen pre týchto priateľov, ale aj pre tých, u ktorých svoje peniaze minul, ako napríklad mäsiarovi, pekárovi či priekupníkovi. No ak tieto peniaze minie napríklad na trasu pre autá na mieste, kde pre takéto autá nie je potrebná, využil tým množstvo pracovnej sily s cieľom, ktorý neprinesie úžitok nikomu. Avšak keď sa človek stane chudobným z dôvodu zlej investície, bude považovaný za obeť nezaslúženého nešťastia, kým ľahkovážnym márnotratníkom, ktorý minie svoje peniaze na filantropické účely, budú pohŕdať a považovať ho za bláznivého a ľahkovážneho.
Všetko sú to iba úvodné úvahy. So všetkou vážnosťou by som však chcel povedať, že presvedčenie o mravnosti práce v modernej spoločnosti spôsobuje veľa škody a cesta
k šťastiu a prosperite, naopak, spočíva v cielenom zmenšovaní jej rozsahu.
Najskôr sa spýtajme: čo je práca? Existujú dva typy práce: prvý spočíva v zmene stavu určitej látky na zemskom povrchu alebo v jeho blízkosti vo vzťahu k inej látke; druhý typ práce spočíva v tom, že druhým ľuďom nariaďujeme, že to majú spraviť. Prvý typ práce je nepríjemný a zle platený; druhý typ je príjemný a s dobrým platom. Pri druhej práci existuje možnosť jej nekonečného rozširovania: nie sú tu iba tí, ktorí dávajú príkazy, ale aj tí, ktorí dávajú rady o tom, aké príkazy by sa mali zadávať. Zvyčajne sa dávajú dve kontradiktórne rady zo strany dvoch organizovaných skupín ľudí. To sa nazýva politika. Pre túto prácu sa nevyžaduje odborná znalosť problematiky, o ktorej sa poskytujú rady, ale znalosť týkajúca sa umenia presvedčivo rečniť a písať, teda znalosť reklamy.
V Európe, avšak nie v Spojených štátoch, sa vyskytuje tretia skupina ľudí, ktorí sú viac rešpektovaní ako tieto dve skupiny pracujúcich. Sú to ľudia, ktorí prostredníctvom vlastníctva pozemkov dokážu donútiť iných k tomu, aby im platili za možnosť žiť a pracovať. Títo vlastníci pozemkov sú leniví, a teda sa predpokladá, že ich budem chváliť. Žiaľ, ich lenivosť je možná iba prostredníctvom usilovnosti iných. Veď ich túžba za pohodlnou lenivosťou
je z historického hľadiska dôvodom pre adoráciu práce. Posledná vec, ktorú by si želali, je, že budú príkladom pre ostatných.
Od počiatku civilizácie až po priemyselnú revolúciu mohol človek spravidla vyprodukovať tvrdou prácou o trochu viac, ako bolo potrebné na živobytie jeho a jeho rodiny, aj keď jeho manželka pracovala aspoň tak poctivo ako on a aj jeho deti prispievali svojím podielom v momente, keď dospeli a boli schopní pracovať. Ten malý prebytok k životnému minimu nebol ponechaný tomu, kto ho vytvoril, ale privlastnili si ho vojaci a duchovenstvo. V obdobiach hladomoru takýto prebytok nebol; vojaci a duchovní si však stále zabezpečovali rovnaké množstvo ako v iných obdobiach, čo malo za následok smrť pracujúcich z dôvodu hladu. Takýto systém existoval aj v Rusku do roku 1917[1] a ešte vždy existuje na Východe; v Anglicku pretrvával, aj napriek priemyselnej revolúcii, počas obdobia napoleonských vojen a až do obdobia spred sto rokov, keď nová trieda veľkovýrobcov získala moc. V Spojených štátoch tento systém skončil revolúciou, okrem Juhu, kde pretrvával až do občianskej vojny.
Je prirodzené, že systém, ktorý existoval tak dlho a skončil iba nedávno, zásadne ovplyvnil myšlienky a názory ľudí. Mnoho vecí, ktoré súvisia s príťažlivosťou práce a ktoré považujeme za samozrejmé, vychádza práve z tohto pred-industriálneho systému, ktorý však nie je prispôsobený pre modernú spoločnosť. Moderná technika nám umožnila, aby v rámci určitých limitov nebol voľný čas výsadou len malej privilegovanej triedy, ale právom,
ktoré je rozdelené v komunite na základe rovnosti. Morálka práce je morálkou otrokov a moderná spoločnosť otroctvo nepotrebuje.
Je evidentné, že v primitívnych spoločnostiach by sa samotní roľníci nevzdali malého nadbytku, ktorý bol základom živobytia vojakov a duchovných, ale buď by produkovali menej alebo konzumovali viac. Najskôr boli donútení prostredníctvom sily, aby produkovali a vzdali sa tohto nadbytku. Postupne sa však mnohí z nich nechali presvedčiť k tomu, aby akceptovali prácu ako cnosť, v zmysle ktorej boli povinní tvrdo pracovať napriek tomu, že časť ich práce slúžila na podporu lenivosti iných. Tým sa znížila potreba donútenia silou a znížili sa tak aj prostriedky vynaložené štátom na tento účel. Aj dnes by bolo 99 percent britských námezdných pracovníkov skutočne šokovaných, ak by niekto navrhol, aby kráľ nemal vyššiu mzdu než pracujúci. Koncept povinnosti bol z historického hľadiska vždy prostriedkom, ktorým držitelia moci donútili ostatných, aby žili pre záujmy pánov namiesto svojich vlastných. Držitelia moci, samozrejme, pred sebou zakrývajú túto skutočnosť tak, že sami seba presviedčajú o tom, že ich záujmy sú identické so záujmami celého ľudstva. To je niekedy pravda; napríklad aténski otrokári využívali časť svojho voľného času tak, že permanentne prispievali k zlepšeniu civilizácie, čo by nebolo možné v rámci spravodlivého ekonomického systému. Voľný čas je esenciálnou súčasťou civilizácie a v minulosti bol voľný čas menšiny možný prostredníctvom práce väčšiny. No ich práca nebola hodnotná preto, lebo práca je dobrá, ale preto, lebo je dobrý voľný čas. S modernou technikou by bolo možné rozdistribuovať voľný čas spravodlivo bez toho, aby sme tým uškodili civilizácii.
Moderná technika umožnila zásade zredukovať množstvo práce, ktorá je potrebná
na zabezpečenie základných životných potrieb pre každého. To bolo jednoznačne možné počas vojny. Počas tohto obdobia boli všetci muži v ozbrojených silách, všetci muži, ako aj ženy boli zapojené do produkcie munície, do špionáže, vojnovej propagandy alebo štátnych pozícií súvisiacich s vojnou. Boli teda stiahnutí z produktívnych prác. Napriek tomu bol všeobecný blahobyt nekvalifikovaných pracujúcich na strane spojencov vyšší, ako to bolo predtým alebo ako to bolo odvtedy. Táto významná skutočnosť bola zakrytá financiami: požičiavanie si vytvorilo zdanie, akoby budúcnosť vyživovala súčasnosť. To by však, samozrejme, nebolo možné. Človek nedokáže zjesť bochník chleba, ktorý ešte neexistuje. Vojna presvedčivo ukázala, že je možné na základe produkcie, ktorá je organizovaná vedecky, zabezpečiť pre modernú populáciu potrebné pohodlie s malou kapacitou práce modernej spoločnosti. Ak by sa po ukončení vojny zachovala vedecky organizovaná produkcia, ktorá bola s týmto cieľom vytvorená, teda aby ľudia mohli bojovať a produkovať muníciu, a ak by došlo k zníženiu pracovného dňa na štyri hodiny, všetko by bolo v poriadku. Namiesto toho bol nastolený starý chaos – od tých, po práci ktorých bol dopyt, sa vyžadovalo, aby pracovali dlhé hodiny, a ostatní boli ponechaní hladom ako nezamestnaní. Prečo? Pretože práca je povinnosť a človek by nemal dostávať mzdu za to, čo vyprodukoval, ale v pomere k cnosti, ktorú zosobňuje odvetvie, v ktorom pôsobí.
Toto je morálka otrockého štátu aplikovaná v celkom odlišných podmienkach než v tých, v ktorých vznikla. Nečudo, že výsledok bol katastrofálny. Pozrime sa na konkrétny príklad. Predpokladajme, že v určitom momente sa zúčastňuje určitý počet ľudí na výrobe špendlíkov. Vyrábajú také množstvo špendlíkov, koľko spoločnosť potrebuje, a pracujú, povedzme, osem hodín denne. Niekto vynájde spôsob, ktorým môže rovnaký počet ľudí vyrobiť dvakrát také množstvo špendlíkov. Špendlíky sú už aj tak dosť lacné, že sa takmer vôbec nebudú kupovať lacnejšie. V rozumnom svete by každý, kto vyrába tieto špendlíky, pracoval už iba štyri hodiny denne namiesto ôsmich a všetko by pokračovalo ako predtým. No v skutočnom svete sa toto považuje za demoralizujúce. Ľudia stále pracujú osem hodín, vyrába sa príliš mnoho špendlíkov, niektorí zamestnávatelia zbankrotujú a polovica ľudí, ktorí predtým vyrábali špendlíky, je prepustená. V konečnom dôsledku ide o rovnaké množstvo voľného času ako pri druhom scenári, no teraz je polovica ľudí úplne nečinná a druhá polovica je prepracovaná. Týmto spôsobom sa dosiahlo to, že nezvratný voľný čas spôsobí utrpenie namiesto toho, aby slúžil ako všeobecný zdroj šťastia. Je možné predstaviť si väčší nezmysel?
Myšlienka, že by chudobní ľudia mali mať voľný čas, bola zo strany bohatých vždy považovaná za nepredstaviteľnú. V Anglicku bola bežná pracovná doba pre ľudí na začiatku devätnásteho storočia pätnásť hodín. Aj deti niekedy pracovali podobne, ale bežná pracovná doba pre ne bola dvanásť hodín denne. Keď niekto prišiel s námietkou, že takáto pracovná doba je možno pridlhá, dostal odpoveď, že práca zabezpečuje, aby dospelí ľudia nepodľahli alkoholu a aby sa deti nedostali do problémov. Keď som bol dieťa, krátko po tom, ako pracujúci získali volebné právo, bolo zavedených niekoľko štátnych sviatkov, čo pobúrilo ľudí z vyššej triedy. Pamätám si, ako jedna staršia vojvodkyňa povedala: „Prečo chcú chudobní ľudia sviatky? Mali by radšej pracovať.“ V súčasnosti sú ľudia menej priami, ale tento postoj pretrváva a je zdrojom mnohých ekonomických zmätkov.
Skúsme sa na chvíľu zamyslieť nad etikou práce úprimne, bez akýchkoľvek predsudkov. Každá ľudská bytosť nevyhnutne konzumuje počas svojho života určité množstvo produktov ľudskej práce. Ak vychádzame z predpokladu, že práca je vo všeobecnosti nepríjemná, nie je spravodlivé, aby človek konzumoval viac, ako sám vyrobí. Samozrejme, niektorí ľudia poskytujú služby namiesto komodít, ako napríklad lekár; on by však mal poskytnúť určitú protislužbu za svoje ubytovanie a stavu. V takomto rozsahu sa musí akceptovať povinnosť pracovať, avšak iba v takomto rozsahu.
Nebudem tu rozoberať skutočnosť, že v každej modernej spoločnosti okrem Sovietskeho zväzu sú ľudia, ktorým sa podarí uniknúť aj pred takýmto minimálnym množstvom práce. Konkrétne ide o tých, ktorí zdedili majetok alebo získali majetok uzavretím manželstva. Domnievam sa však, že toto ani zďaleka nie je tak škodlivé ako to, že sa očakáva, že niektorí pracujúci sa prepracujú alebo umrú od hladu.
Ak by bežný pracujúci pracoval iba štyri hodiny denne, bolo by dosť pre každého a neexistovala by nezamestnanosť – za predpokladu, že by existovala aspoň určitá primeraná miera citlivej organizácie. Táto myšlienka je pre bohatých šokujúca, pretože sú presvedčení o tom, že chudobní ľudia by nevedeli ako nakladať so svojím voľným časom. V Spojených štátoch pracujú niektorí ľudia dlhé hodiny aj napriek tomu, že sú materiálne zabezpečení. Týchto ľudí, prirodzene, poburuje myšlienka voľného času pre pracujúcich, okrem krutého trestu nezamestnanosti; v skutočnosti majú odpor aj voči voľnému času svojich detí. Je však zvláštne, že na jednej strane chcú, aby ich synovia pracovali tvrdo, čo vedie k tomu,
že nebudú mať čas vzdelávať sa, kým na strane druhej im neprekáža, že ich manželky a dcéry nebudú mať žiadnu prácu. Snobský obdiv neužitočnosti, ktorý sa vzťahuje na obe pohlavia v aristokratickej spoločnosti, sa v plutokracii spája so ženami; to však neznamená, že je to správne.
Priznajme si, že rozumné využitie voľného času je výsledkom civilizovanosti a vzdelania. Človek, ktorý pracoval dlhé hodiny počas celého života, bude znudený, ak bude mať zrazu voľný čas. No bez dostatočného množstva voľného času nemá prístup k mnohým z tých najlepších vecí. V súčasnosti už neexistuje žiadny dôvod, prečo by veľká časť populácie mala doplácať na tento nedostatok; iba hlúpy asketizmus, zvyčajne nepriamy, nás núti aj naďalej trvať na neprimerane veľkom množstve práce, ktorá však už nie je potrebná.
Napriek tomu, že mnoho aspektov nového étosu, o ktorý sa opiera vláda Ruska, je podstatne odlišných od tradičného presvedčenia Západu, niektoré veci sa takmer vôbec nezmenili. Postoj vládnucich tried, najmä tých, ktoré uskutočňujú propagandu v oblasti vzdelávania, a to v súvislosti s etikou práce, je takmer identický s tým, čo vládnuce triedy na svete vždy hlásali tým, ktorých nazývame „čestní chudobní“. Usilovnosť, triezvosť, ochota pracovať dlhé hodiny pre vzdialené výhody a dokonca poslušnosť voči autoritám, to všetko sa objavuje vždy znova; navyše, autorita stále reprezentuje vôľu vládcu vesmíru, ktorý sa však v súčasnosti nazýva novým menom, a to dialektický materializmus.
Víťazstvo proletariátu v Rusku má niekoľko spoločných prvkov s víťazstvom feministiek v iných krajinách. Muži počas dlhého obdobia uznávali nadradenú svätosť žien a utešovali ženy tým, že svätosť je dôležitejšia ako moc. Nakoniec feministky dospeli k záveru, že budú mať obe, pričom prvé predstaviteľky tohto hnutia verili tomu, čo muži hovorili o dôležitosti cnosti, ale neverili tomu, čo im bolo povedané o zbytočnosti politickej moci. Podobná vec sa stala v Rusku s manuálnou prácou. Bohatí a ich pochlebovači dlhé roky chválili „ťažkú drinu“, chválili obyčajný život, zastávali náboženstvo, ktoré učí, že chudobní majú oproti bohatým oveľa vyššiu šancu dostať sa do neba, a vo všeobecnosti sa snažili presvedčiť manuálne pracujúcich ľudí, že s takouto formou práce sa spája určitá vznešenosť, podobne ako sa snažili muži presvedčiť ženy o vznešenosti sexuálneho zotročenia. V Rusku sa tento étos výnimočnosti manuálnej práce berie vážne a výsledkom toho je, že manuálne pracujúci človek dostáva viac uznania ako ktokoľvek iný. A toto sú v zásade obrodné výzvy, no s iným zámerom: sú v skutočnosti robené s cieľom zabezpečiť úderníkov pre zvláštne úlohy. Manuálna práca je ideálom, ktorý sa dáva za príklad mladým a je základom každého etického učenia.
V súčasných podmienkach je to azda dobré. Veľká krajina plná prírodného bohatstva očakáva rozvoj a musí sa rozvinúť s veľmi malým množstvo financií. V takýchto podmienkach je tvrdá práca nevyhnutná a má potenciál priniesť zaslúženú odmenu. Ale čo sa stane v momente, keď sa tento bod dosiahne, keď bude môcť každý žiť pohodlne bez toho, aby sa pracovalo dlhé hodiny?
Na Západe máme niekoľko možností, ako vyriešiť tento problém. O ekonomickú spravodlivosť sme sa nepokúsili, takže veľká časť produkcie smeruje k malej časti populácie, z ktorej mnohí ani nepracujú. Vzhľadom na to, že absentuje centrálna kontrola produkcie, vyprodukuje sa veľké množstvo vecí, ktoré nikto nechce. Držíme veľkú časť obyvateľstva v nečinnosti a túto nečinnosť a nevyužitú prácu kompenzujeme tým, že sa iní prepracujú. Ak sa všetky tieto metódy ukážu ako nevhodné, začne vojna: zabezpečíme, aby určité množstvo ľudí začalo vyrábať výbušniny a určité množstvo ich odpálilo, akoby sme boli deti, ktoré práve objavili pyrotechniku. Napriek tomu, že je to náročná úloha, kombináciou týchto prostriedkov zabezpečíme udržiavanie presvedčenia, že veľké množstvo náročnej manuálnej práce je životným údelom obyčajného človeka.
V Rusku z dôvodu väčšej ekonomickej spravodlivosti a centrálnej kontroly nad produkciou bude treba vyriešiť daný problém iným spôsobom. V momente, keď by bolo možné garantovať základné potreby pre všetkých, rozumné riešenie by zahŕňalo postupné znižovanie pracovného času, ako aj poskytnutie možnosti občanom rozhodnúť sa prostredníctvom hlasovania, či preferujú viac voľného času alebo tovaru. Avšak vzhľadom na to, že ľudia boli vedení k tomu, aby vnímali prácu ako najvyššiu hodnotu, je veľmi náročné si predstaviť, že cieľom autorít bude vytvoriť raj, v ktorom bude veľa voľného času a málo práce. Je skôr pravdepodobné, že nájdu nové spôsoby, prostredníctvom ktorých dôjde k obetovaniu existujúceho voľného času v prospech budúcej produktivity. Nedávno som čítal dômyselný plán vypracovaný ruskými inžiniermi, ktorý sa týkal oteplenia Bieleho mora a severného pobrežia na Sibíri vytvorením hrádze na Karskom mori. Je to obdivuhodný projekt, no bude zodpovedný za oddialenie pohodlia proletariátu pre celú generáciu, kým sa bude ušľachtilosť ťažkej práce prezentovať uprostred ľadových polí a snehových búrok Arktického oceánu. Ak sa tieto plány uskutočnia, bude to výsledok toho, že sa tvrdá práca ako cnosť považuje za konečný účel, a nie za prostriedok na dosiahnutie stavu, v ktorom už nebude potrebná.
Faktom je, že aj keď je určité množstvo zmeny stavu hmoty nevyhnutné pre našu existenciu, rozhodne nejde o konečný účel ľudského života. Ak by to tak bolo, museli by sme považovať každého robotníka za nadradeného Shakespearovi. V tejto veci sme boli uvedení do omylu, a to z dvoch príčin. Prvou je potreba udržať chudobných ľudí v stave spokojnosti, čo viedlo bohatých k tomu, aby tisíce rokov kázali o dôstojnosti práce a zároveň sa starali o to, aby v tomto smere zostali nedôstojní. Ďalšou príčinou je nové potešenie zo strojov, ktoré nám spôsobujú radosť pri ohromne šikovných zmenách, ktoré môžeme na zemi vykonať. Ani jeden z uvedených motívov príliš neoslovuje pracujúceho. Ak sa ho spýtate, čo si myslí, že je najlepšou časťou jeho života, s veľkou pravdepodobnosťou vám nepovie: „Mám radosť z manuálnej práce, pretože pri nej mám pocit napĺňania najvznešenejšej ľudskej úlohy a pretože obdivuje to, ako veľmi dokáže človek premeniť planétu, na ktorej žije. Je pravda, že moje telo vyžaduje aj čas na oddych, ktorý musím využiť ako najlepšie viem, no nikdy nie som šťastnejší, ako keď príde ráno a ja sa môžem vrátiť späť do práce, v ktorej pramení moja spokojnosť.“ Nikdy som od pracujúcich ľudí nepočul tieto slová. Prácu, naopak, považujú za to, za čo by prácu mali považovať, a to za nevyhnutný prostriedok pre živobytie, a je to práve voľný čas, z ktorého čerpajú akúkoľvek formu šťastia.
Hovorí sa, že nejaký voľný čas je príjemný, ale ľudia by nevedeli, ako zaplniť svoje dni, ak by mali pracovať iba štyri z dvadsiatich štyroch hodín. Vzhľadom na to, že toto tvrdenie je pravdivé v modernej spoločnosti, ide o odsúdenie našej civilizácie. Nebolo by to totižto pravdivé v nijakom inom predchádzajúcom období. Pôvodne existoval priestor pre veselosť a hru, ktorý do určitej miery zabrzdil kult efektivity. Moderný človek je presvedčený o tom, že všetko by malo byť urobené pre niečo iné, no nikdy nie pre samotnú vec. Niektoré seriózne osoby si napríklad neustále sťažujú na navštevovanie kina a tvrdia, že vedie mladých ľudí k trestnej činnosti. No všetka práca, ktorá je potrebná na produkciu kinematografie, si zaslúži rešpekt, pretože je to práca a vytvára zisk. Predstava, že vhodná práca je tá, ktorá prináša profit, spôsobila chaos. Mäsiar, ktorý ti poskytuje mäso, a pekár, ktorý ti poskytuje chlieb, sú chvályhodní, pretože zarábajú peniaze; ale ak si užívaš jedlo, ktoré ti poskytli, tak si iba ľahkovážny – s výnimkou, že by si jedol s cieľom získania dostatočnej sily na prácu. Vo všeobecnosti sa tvrdí, že zarábať peniaze je dobré, no míňať peniaze je zlé. Vzhľadom na to, že hovoríme o rozdielnych aspektoch tej istej transakcie, ide o absurdné presvedčenie. V podobnom duchu by niekto mohol tvrdiť, že kľúče sú dobré, ale kľúčové dierky už nie. Akákoľvek výhoda z produkcie tovarov musí vychádzať z výhod, ktoré sú získané ich konzumpciou. Človek v našej spoločnosti pracuje pre zisk; ale spoločenský význam jeho práce spočíva v konzumpcii toho, čo vyprodukoval.
Je to práve tento rozkol medzi človekom a spoločenským významom produkcie, ktorý sťažuje ľudom rozmýšľať jasne vo svete, v ktorom je zisk základným motívom podnikania. Myslíme priveľa na produkciu a primálo na konzumpciu. Jedným z následkov je, že kladieme primalý význam potešeniu a jednoduchej radosti a nehodnotíme produkciu na základe pôžitku, ktorý zabezpečuje pre konzumentov.
Keď tvrdím, že by sa mala pracovná doba zredukovať na štyri hodiny denne, nemyslím tým, že zvyšok voľného času má byť nevyhnutne využitý neuvážene. Tvrdím, že štyri hodiny práce denne majú zabezpečiť človeku životné potreby a základný komfort a že zvyšok voľného času má využiť tak, ako uzná za vhodné. Esenciálnou zložkou každého takéhoto sociálneho systému je vzdelanie, ktoré sa musí posunúť ďalej a ktorého úlohou by malo byť, aspoň sčasti, naučiť alebo napomôcť vybudovať vkus, ktorý umožní človeku využiť voľný čas rozumne. Nemám na mysli len veci, ktoré sa považujú za „intelektuálne“. Vidiecke tance vymreli skoro všade okrem niektorých odľahlých oblastí, ale impulzy, ktoré viedli k ich kultivácii, musia byť prítomné v ľudskej povahe. Pôžitky mestskej populácie sú už najmä pasívne: pozeranie filmov, futbalových zápasov, počúvanie rádia a podobne. Dôvodom je skutočnosť, že aktívnu energiu ľudia využívajú naplno v práci; ak by mali viac voľného času, mohli by mať opäť radosť z vecí, v ktorých sa aktívne angažujú.
V minulosti existovala malá časť populácie, ktorá disponovala voľným časom, a väčšia pracujúca trieda. Prvá si užívala výhody, ktoré nemali žiadny základ v sociálnej spravodlivosti, čo nevyhnutne spôsobilo, že bola utláčateľská, získala malé sympatie a viedla k rôznym teóriám, ktoré mali ospravedlňovať jej privilégiá. Tieto skutočnosti podstatným spôsobom oslabili jej jedinečnosť, ale napriek tomuto významným spôsobom prispeli k tomu, čo nazývame civilizácia. Kultivovala umenie a vynašla vedu; písali sa knihy, vynachádzali rôzne filozofie a zlepšovali sa spoločenské vzťahy. Dokonca aj oslobodenie utláčaných bolo zvyčajne iniciatívou zhora. Bez tejto triedy by ľudstvo nikdy nevystúpilo z barbarstva.
Avšak metóda tejto triedy, disponujúcej voľným časom bez povinností, bola založená na mimoriadnom plytvaní. Žiadny z členov tejto triedy nemusel byť vedený k tomu, aby bol usilovný, a sama táto trieda ako celok nebola výnimočne inteligentná. Vyprodukovala síce jedného Darwina, no naproti nemu bolo niekoľko desiatok tisíc mužov, ktorí nedokázali pomyslieť na niečo inteligentnejšie ako lov líšok a trestanie pytliakov. V súčasnosti sú to univerzity, ktoré majú poskytnúť v trochu viac systematickej forme to, čo táto trieda poskytla náhodne a len ako vedľajší produkt. Toto je zásadné zlepšenie, no má aj určité nevýhody. Akademický život je natoľko odlišný od praktického života, že ľudia, ktorí pôsobia v akademickom prostredí, nemajú povedomie o starostiach a problémoch obyčajných mužov a žien. Navyše, spôsob ich vyjadrovania zvyčajne oberá tieto názory o ich vplyv, ktorý by však mali mať vo verejnom živote. Ďalšou nevýhodou je, že štúdium na univerzite je organizované a ten, kto príde s nejakým originálnym návrhom na výskum, bude s veľkou pravdepodobnosťou odradený od jeho uskutočnenia. Akademické inštitúcie, napriek svojmu významu, nie sú z tohto dôvodu adekvátnymi strážcami záujmov civilizácie vo svete, kde je každý, kto stojí za ich múrmi, príliš zaneprázdnený na to, aby sa venoval neutilitaristickým cieľom.
Vo svete, kde nikto nie je nútený pracovať viac ako štyri hodiny denne, bude môcť každá osoba, ktorá sa zaujíma o vedu, svoj záujem rozvíjať, každý maliar bude môcť maľovať bez toho, aby umrel od hladu, bez ohľadu na kvalitu svojich obrazov. Mladí spisovatelia nebudú musieť priťahovať pozornosť honbou za senzáciami, ktorými si zabezpečujú ekonomickú nezávislosť potrebnú na výnimočné práce, na ktoré však nemajú chuť ani schopnosti, keď už na ne dozrie čas. Ľudia, ktorí sa budú zaujímať v rámci odbornej práce v určitej fáze svojho života o ekonómiu alebo o politiku, budú mať možnosť rozvíjať svoje myšlienky bez toho, aby pôsobili v akademickej sfére, čo inak často spôsobuje, že práca ekonómov v akadémii je v praxi nevyužiteľná. Lekári budú mať čas na to, aby sa učili o napredovaní v medicíne, učitelia nebudú musieť bojovať s tým, aby rutinne učili veci, ktoré sa naučili zamlada, hoci už nemusia byť aktuálne.
Predovšetkým tu však bude prítomné šťastie a radosť zo života namiesto opotrebovaných nervov, vyčerpanosti a porúch trávenia. Vykonaná práca bude dostatočná na to, aby urobila voľný čas príjemným, ale nespôsobí vyčerpanie. Keďže ľudia nebudú vo voľnom čase unavení, budú sa zaujímať o zábavu, ktorá nie je pasívna ani nudná. Aspoň jedno percento využije čas mimo práce na spoločensky prospešnú činnosť a keďže pritom nebudú odkázaní na zabezpečovanie živobytia, neobmedzí to ich originalitu ani nebude potrebné prihliadať na konvenčné štandardy ustanovené staršími odborníkmi. Výhody voľného času sa však neprejavia iba v takýchto výnimočných situáciách. Bežní muži a ženy, majúc príležitosť žiť spokojný život, budú viac láskaví a menej zlomyseľní a budú nazerať na iných menej podozrievavo. Chuť po vojne vymizne sčasti aj z tohto dôvodu a sčasti aj preto, lebo by to pre všetkých znamenalo dlhú a náročnú prácu. Dobrá povaha je spomedzi morálnych kvalít tá, ktorú spoločnosť potrebuje najviac, a dobrá povaha je výsledkom pokoja a bezpečnosti, a nie náročného boja. Moderné spôsoby produkcie poskytli príležitosť pokoja a bezpečnosti pre každého; namiesto toho však u niektorých nájdeme prepracovanie a u iných hladovanie. Dosiaľ sme pokračovali s takým nasadením ako v dobe, keď sme ešte nemali stroje. V tomto sme boli doteraz nerozumní, no nie je dôvod pokračovať v tejto iracionálnosti donekonečna.
Z anglického originálu Bertrand Russell: In Praise of Idleness (1932), ktorý vyšiel v časopise Harper’s Magazine, preložil Nikolas Sabján. Ďakujeme Bertrand Russell Peace Foundation za láskavé dovolenie publikovať preklad tohto textu v slovenskom jazyku.
P o z n á m k y
[1] Odvtedy získali tieto privilégiá vojakov a duchovných členovia Komunistickej strany.