Princíp latencie
Podobneako Rúfusov text upozorňuje báseň Sa svojímnázvom na oblasť jazyka. V prípade Rúfusa išlo o akt písania,podpisovania sa, u Grocha budí pozornosť ikonizácia neplnovýznamovéhoslova, zvratného zámena. V Krátkomslovníku slovenského jazyka sa zvratné „sa“ vymedzuje mnohovýznamovo,podieľajúc sa na rôznorodom škálovaní intencie a významu deja či stavusúcien. Z pohľadu nositeľa deja dokáže zdôrazniť singulárne „ja“ (pozerá sa,češe sa), ale aj vzájomné „my“ (majú sa radi, želajú si šťastie), neosobnosť (pracovalosa od rána do noci) aj neúmyselnosť diania (utopiť sa). Z hľadiskastavu sa podieľa na nuansovaní veľkosti miery na osi malý (pospať si) –primeraný (zatancovať si) – veľký (napr. vo výzve: sem sa, chlapi!), alebov línii trvanie (týčiť sa) – dejová zmena (ochladiť sa)[1].To všetko sa deje v spojení so slovesom, ako jeho hybná sila, bezsamostatnej existencie. Osamostatnenie slova v básni preto budí pozornosť.
V kompozíciiGrochovej básne Sa nachádzameviacnásobné opakovanie rovnakej vetnej (veršovej) schémy. Ide o predikácius použitím spony („je“) s vyčleňovaním, pripájaním alebo odčleňovaním nakonci výpovede. Z hľadiska štýlu dikcia evokuje vedeckosť.Z formálneho hľadiska na ňu upozorňuje definičná forma viet (X je y; z.),abstraktnosť témy a výrazov, neurčitkové tvary slovies. Obsah viet však nespĺňakritériá logickej postupnosti objasňovania významu. Spojenia slov na pravejstrane viet majú skôr platnosť obrazov, štýl je estetizovaný. Ani významovéprepojenie jednotlivých veršov a obrazov nesmeruje k postupnejsedimentácii významu, k centrálnej myšlienke vystupujúcej z textu.
Čitateľsi uvedomuje, že v Grochovej básni nepôjde o referenčné použitiejazyka založené na korešpondencii znaku a vonkajšej reality. Text ho skôrpobáda vnímať jazyk ako zložitú sieť znakov a významov, energetickýchcentier, a zároveň ako semiotickú štruktúru, ktorej porozumenie môžeanalogicky objasniť niektoré otázky mimojazykovej reality. Núti hok viere, že pohyb v znakovom systéme môže poodhaliť neznáme vrstvyv samotnej skutočnosti.
Akpristúpime k básni z tohto pohľadu, ukazuje sa, že text na jednejstrane charakterizuje zložité vrásnenie, na druhej množstvo bifurkačných bodov.[2]Na malej textovej ploche sa stretá niekoľko typov diskurzov. Vedeckéa estetické je obohacované spirituálnym, odkazujú naň napr. motívy ticha,svetla, anjela, kríža, prázdnoty, „neočakávaného“, litanická forma, ktorá môževzdialene asociovať pôvodné modlitbové podložie žánru, pričom básnik siahanielen k zdrojom západnej, ale aj východnej či mystickej tradície. Rovnakov básni nachádzame odkazy na každodennosť, profánnosť – motívy potravy,poľa, stromu, činnosť opatrovania (starosti), videnia, premietania. Tietodiskurzy na seba nielen narážajú, ale sa aj dopĺňajú a prekrývajú. Krížmôže mať nielen spirituálne konotácie, ale je aj vyjadrením bolesti, podobneschopnosť videnia patrí k predpokladom fyzického, ale aj duchovného bytia(v zmysle duchovného pohľadu, meditačného ponoru, videnia srdcom) atď.
Z inéhopohľadu schéma „X je y; z“ nemusí byť len zápisom vedeckej definície, alepredstavuje aj elementárnu schému tvorenia básnického obrazu, v tomtoprípade tzv. explicitnej (dvojčlennej) sponovej metafory, ktorú pre jejjuxtapozičný záver zároveň vnímame ako zloženú (polymorfnú) metaforu so schémou– doména A je (ako) doména B1; (/tá je/ ako) doména B2. DoményB1 a B2 môžu byť v synonymnom – perifrastickompostavení, ale aj v pozícii významovo zložitejšej montážnej metafory alebo vovzťahu súslednosti (ktorý sa nám ponúka napr. vo verši: „Sa je premietanieohniviek; pole, strom, kríž“), tiež však môže ísť o dve samostatné domény,ktoré sa vzťahujú významovo iba k doméne A. Do úvahy vstupuje aj možnosťčítať verš ako prístavkovú metaforu, keďže spona „byť“ je významovonahraditeľná modilizátorom (napr. čiže, teda). V tomto pohľade ide potomo spojenie podobnosti a priľahlosti, metaforickostia metonymickosti.[3]Povaha schémy ponúka aj analógiu k Peirceovmu chápaniu interpretansov akorôznych označení vzťahujúcich sa na ten istý predmet, pričom ak chceme určiťvýznam označujúceho, musíme prvé označujúce pomenovať ďalším označujúcim, ktorémá však zase ďalšie označujúce, to možno interpretovať ďalším označujúcim atď.(proces neohraničenej semiózy).[4]K definitívnemu rozhodnutiu nie je možné prísť aj preto, lebo doména A(zvratné „Sa“) je sama významovo neurčitá alebo skôr mnohovýznamová. Zoštruktúry verša a jeho analýzy však vyplýva, že „Sa“ nejakým spôsobomvnútorne prestupuje dianie na pravej strane veršov, buď cez vzťah podobnosti(analógie) alebo priľahlosti, súvislosti (v zmysle dej – nástroj deja, dej –výsledok deja, vlastnosť – jej prejav, autor – dielo, meno – stav alebo úkon,ktorý s nositeľom súvisí). Uplatnená básnická forma ponúka mnohonásobnénuansovanie významov, avšak bez jednoznačného riešenia.
Z gramatickéhohľadiska je text komponovaný s dôrazom na vynechávanie alebo neurčitosťvetných členov a gramatických kategórií. Absentujú najmä nositelia dejov(podmet) a slovesné kategórie (číslo, čas, spôsob), ich neprítomnosť jezdrojom diferenčných hier: Kto je nositeľom diania? Je to osoba (ja – on),objekt alebo princíp? Dej je ukončený, očakávaný alebo cyklický? V básniobjavujeme aj ďalšie bifurkačné body, ktoré sú vytvárané oslabovanímsyntaktických väzieb slov či ich vlastných významov.
Jednýmz určujúcich princípov textu je pohyb, a to v zmyslepriestorovom (vystreľovať, šíriť, prichádzať), kauzálnom (rozvíjať, očakávať,uvádzať) aj intencionálnom (zvratné „Sa“ môže potenciálne komunikovať soslovesnými tvarmi básne, a tak odkazovať na „bytie/súcno“ skryté za zrkadlomvypovedaného: zamlčovať /sa/, vidieť /sa/, rozvíjať /sa/, neuvádzať /sa/,objímať /sa/). Zvratné „sa“ podporuje všetky typy tohto pohybu – dianie,modifikáciu i komunikáciu.
V proceserecepcie pozorujeme viacsmerné významotvorné postupy. Zisťujeme, že básnikbifurkačné body, akési derridovské „siete s otvoreným koncom“ modelujevedome. Absencia (významu, väzby) je jeho programovým gestom, pohybujeme sav štruktúre, ktorá je zámerne neúplná a práve taká si nárokujena svoje miesto v interpretačnom procese, má vlastný zmysel semiózy.„Nepretržitosť rozhodovaní je rozväzovaním definítiv“, píše Groch v básni Písaním (zb. L’acinéma, 2001). Vedome vytváraná neprítomnosť vstupuje dokomunikácie s vyššie naznačenými tendenciami (vedecké, estetické,spirituálne, profánne). Na druhej strane však vnímame sústredenú snahudefinovať, modelovať, evokovať, referovať (princíp opakovania, zložitémetaforické väzby, starostlivý výber slov zdôrazňujúci étos, citlivosť, jemnosťvýrazu). Vzťahy tak ostávajú v ustavične sa meniacich konšteláciách nadpretrvávajúcou nedovŕšenosťou či nehotovosťou zmyslu.[5]
Jemnévýznamové línie, ktoré text ponúka bez konečného zavŕšenia, môže čitateľdotvárať, avšak s vedomím dotvárania, prostredníctvom textového okoliabásne. U. Eco hovorí o abdukcii, stanovovaní hypotetických kódov, ktoré sizvyčajne vyžaduje situácia sémantickej nerozhodnuteľnosti textu.[6]
ViaceréGrochove básne napr. odkazujú na tradíciu kresťanskej mystiky, kde satematizuje vyprázdnenie človeka, to podstatné sa prezentuje ako dispozičnáotvorenosť, prázdnota vedomia, neustály pohyb vpred či darované slovo (napr. b.Príbeh, zb. Baba Jaga: Žalospevy, 1991; Písanie,zb. To, 2000; Hlas, zb. Druhá naivita, 2005). Miera duchovného rastu, „autentickosti“ sadosahuje cez „mínusové postupy“. V iných textoch sa objavuje u Grochanapr. pojem entelechia alebo jeho významové realizácie (b. Entelechia nezábudkovej cesty, zb. Bratsestra, 1992; Teplo, zb. To, 2000; Entelechia, zb. Druhánaivita, 2005; Nosenie, zb. Druhá naivita, 2005) odkazujúci naAristotelov spis O duši vovýzname činnej podstaty vecí, životného tvorivého princípu, sily, ktorápodmieňuje a určuje každý vývoj. V básnikovej tvorbe zároveň nachádzamebásne dedikované P. Celanovi, W. Blakovi, C. Miłoszovi, C. Lévi-Straussovi.V tejto autoanalógii konštruujeme vzťah básnika k slovu v zmyslejeho nezavŕšenej, hybnej, no zároveň duchovnej podstaty: „Láska NikdyNestvoreného Vťahuváva Strnulosť Abstrákt do / Seba a Premieňa Ju na PohybSlovies v Predprítomnom Bezčase“ (b. Abstraktá/C. Lévi-Straussovi/, zb. To, 2000).
V opatrnejanalógii si môžeme niektoré z týchto postrehov vložiť do analyzovanejbásne. Roztvorí sa nám obraz sveta, ktorý nie je dotvorený a zavŕšený(celistvý), ale vo svojom nezavŕšenom dianí sa pôsobením hybného princípuzduchovňuje. Gesto prichádzania, fluidizácie môžeme vnímať cez analógiu chardinovskejevolučnej teórie v zmysle narastania duchovnej energie – noosféry;evolučného konceptu Boha, vnímaného dynamicky ako akúsi „utvárajúcu príčinu“,prvého hýbateľa „vpredu“, ktorá sa prekrýva so stredom konvergencie celejkozmogenézy, no zároveň s ním nesplýva. „Boh je metonymiou božskéhoa aj každého iného,“ hovorí O. Paz.[7]„Schopnosť“ objímať, zamlčovať však zároveň spochybňuje jeho čisto „fyzikálny“základ a pripúšťa aj personálne (či transpersonálne) vnímanie. Obraz „byť sám sebe potravou“ môže byť potomvnímaný ako túžba po sebaprekračovaní, zrkadlení sa absolútna v človekua vo svete (a naopak). Metaforický a metonymický princíp tietoanalógie jemne naznačujú, ale definitívne ich nepotvrdzujú. V štruktúrejazyka básne sa zmysel utvára ako výsledok nášho „negatívneho“ vymedzovaniav diferenciách.[8]
Bifurkačnébody Grochovho textu tvorené zámernou absenciou znakov, roztváraním jazykovýchštruktúr odkazujú na princíp latencie. Latentné je podľa Zornitze Kazalarskejsituované buď v hĺbke textu (v kryptách, jaskyniach a záhyboch),alebo na okraji pozornosti, vedomia či pamäti, na de-teatralizovanom mieste zascénou (za maskami, závesmi a závojmi), na vzdialených miestach v pozadí(v podkroviach, v mrazničkách) alebo je nelokalizovateľne rozptýlené.[9]Harun Maye a Arno Meteling spájajú latenciu s možnosťou opísať simultánnuprítomnosť vypovedateľného a nevypovedateľného, viditeľného aneviditeľného.[10]Peter Zajac hovorí o nerozhodnuteľnosti medzi dvoma skrytými možnosťami,o analógiách Peircových indícií, náznakov či zmiešaných znakov (mixed signs) alebo o neprejavenosti,skrytosti, utajenosti, suspendácii založenej na odkladaní, dočasnom zamlčanívýznamu „predtým, než začne byť niečo účinné, keď sa nič nedeje a všetko je možné.“[11]Podstatou latencie sú podľa Zajaca nuansy, ktoré na rozdiel od dichotómiízaložených na bipolarite dvoch javov patria do oblasti škálovania v rámcitoho istého javu, pričom určujú najjemnejšie odlíšenia a odtienky, danénajnepatrnejšou, niekedy len letmou mierou rozdielu či zmeny. U Grocha satieto nuansy napr. často vyjadrujú prostredníctvom predložky/častice „medzi“(„Príď a vlož prst do prázdna medzi nami“ /b. Láske, zb. Druhá naivita, 2005/;„chvíľočka, medzi zatvorením /a roztvorením krídel, okamih / taký malý, akoby vôbec nejestvoval“ /b. Hlas, zb. Druhá naivita, 2005/; „Vidím anjela strážneho, / trhlinu medzinami“ /b. Infinity, zb. Infinity, 2008/). Súčasťou tohtosemiotického princípu je aj jemná práca s intertextovou a intratextovouinterferenciou. Roztváranie pevných štruktúr jazyka, absencie a miestanedourčenosti, ako aj nepokojné energetické miesta „diania zmyslu“ majúdôležitú semiotickú platnosť, vlastnú výpovednú silu. Zajac hovorí o reči,ktorá netvrdí, len svedčí.
V Grochovejpoetike nachádzame aj ďalšie vedomé postupy nuansovania významov, napr.používanie kompozít, homonymných slov („V uzlíku, kolíšucom sa na mäkkej paliciz javora, nesiem si domov. /Zároveň ma domov nesie vietor, kam chce“, b. Domov, zb. To, 2000),návratných motívov v rôznych pozíciách (napr. vnútorné – vonkajšie,viditeľné – neviditeľné), uplatňovanie mnohorozmernej, paradoxnej („do diaľky /to znamená nad seba“, b. Breza, zb. To, 2000; „odtiaľ, kde sme, tam, kdesme“, b. Štvorveršie, zb. Druhá naivita, 2005) alebo esenciálnejmetafory („keď je chlieb chlieb, je úderom jasu“, b. Úder jasu, zb. L’acinéma,2001), epistemických výrokov vyjadrujúcich rôzne stupne (ne)istoty hovoriaceho(„a to, za čím sme sa nemali obzerať, to možno / ani nebolo“, b. Tri zlaté teorémy deda Vševeda, zb. Bratsestra, 1992), spätný chod dejaalebo príčiny a účinku („cítim, že to, čo duní a kráča predo mnou, jenávrat“, b. Návrat, zb. Bratsestra, 1992), rozpohybovaný subjekt(„Prelietam z ostrova na ostrov, dokiaľ / si nezakývem“, b. Husle hrajú svojho huslistu, zb. Baba Jaga: Žalospevy, 1991), zámenypodmetu a predmetu vo vete („Zároveň ma ustavične ktosi píska, ako chce.A spieva si ma.“, b. Domov, zb. To, 2000), lámanie verša na miestach,kde sa nachádza silný syntaktický vzťah,[12]žáner prolepsis–nápoveda, predzvesť (b. Dèjavu, zb. Bratsestra, 1992; Prolepsis prítomných nasledujúcich, zb. L’acinéma, 2001).
Grochovubáseň čítame ako výraz túžby po poznaní esencie bytia, ktorá človeka očisťuje,zduchovňuje, ale aj nemožnosti obsiahnuť úplný horizont pravdy; obraznezavŕšenosti sveta, ktorým podstatným spôsobom preniká božské v zmyslevnútorné/vonkajšie, podstata/pohyb, imanencia/transcendencia.
Princíplatencie pracujúci s jemným nuansovaním jazyka, vrátane zvýznamňovaniajeho nulových morfém“ uplatňuje ako nástroj na uchopovanie zložitýchspirituálnych dimenzií aj moderná teológia 20. a 21. storočia. WilhelmWeischedel hovorí o jazyku „uprostred medzi tvrdením a popieraním“[13],Karl Barth o dialektickej ceste, kde neuchopiteľnosť a nenázornosťtajomstva, že Boh sa stáva človekom, nevedie cestou priamej referencie(pozitívnej alebo negatívnej), ale uvádzaním pozície a negácie dovzájomného vzťahu: „ÁNO ozrejmiť na NIE a NIE na ÁNO, bez toho, aby smedlhšie než na okamih zotrvali v strnulom ÁNO alebo NIE.“[14]Hans Küng, inšpirovaný štvorstupňovou dialektikou budhistickej Nágárdžuny,[15]sa pýta: „Ako si teda máme myslieť absolútno, ak sa medzi afirmáciou a negáciounechceme vzdať ani imanencie, ani transcendencie absolútna?“[16]Reč o absolútne musí byť podľa neho zároveň rečou o medziachvysloviteľnosti absolútna: „Reč o absolútne zostava adekvátnou len vtedy, akk nej dochádza s vedomím dialektiky uchopiteľnosti a neuchopiteľnosti,reči a nemoty, hovorenia a mlčania: v krajnej zdržanlivosti predtým, čo sa neurčuje „záhadami“ vytvorenými samými teológmi, avšak čo je tajomstvomtejto skutočnosti ako takej.“[17]Na naznačenej hranici medzi rečou a mlčaním možno podľa Künga pracovať ibas hraničnými pojmami, „ktoré absolútno nevymedzujú, ani ho samozrejme nechcúponechať v úplnom mlčaní. Takým hraničným pojmom, ak sa už kladie dôraz nanejaké označenie, by mohol byť výraz ,nadosobný‘ nebo ,transpersonálny‘, čo jepojem, ktorý pojmy osobný-neosobný zahŕňa, a predsa rozbíja, a tak ichv nekonečne ,ruší‘.“[18]
Bod a škvrna
Medzidvoma predstavenými textami so spirituálnym rozmerom, ktoré sa stretliv jednom období, pozorujeme dva odlišné spôsoby generovania významu. Kýmv jednom sa sakrálny rozmer vníma ako snaha dosiahnuť celistvosť gestom„dotvárania“, ktorého nástrojom je najmä básnický obraz – metafora/symbol,v druhom prípade básnik uplatňuje neprediktabilnosť a „mínusové postupy“,ktoré vedú k dezautomatizovanému obrazu sveta. V Rúfusovom texte ideaBoha garantuje zmysel ľudského bytia, objektívnosť poznania, v Grochovomje v popredí bytie v jeho procesuálnom, tvoriacom sa význame,otvárajúce sa svojou dispozičnosťou transpersonálnemu princípu (Bohu, láske).„Diskrétnej a presne vymedzenej jednotke jedného textu zodpovedáv druhom texte akási zmyslová škvrna s postupnými prechodmi dooblasti druhého zmyslu. Ak tam aj existuje segmentácia sui generis, nie je porovnateľná s typom diskrétnych hranícprvého textu.“[19]Lotman hovorí o „rozmazanom“ zmysle v n-rozmernom sémantickom priestore(podobnom plátnu obrazu, scény, obrazovky, rituálnej činnosti či snu).[20]
Avantgardná tradíciav spirituálnom diskurze
Akprijmeme Rúfusovu tézu o striedajúcich sa symbolizujúcicha avantgardných impulzoch v umení, Grochov text vnímame skôrv línii avantgardných tendencií. Ich podstatným prejavom je napr.juxtaponovanie principiálne neporovnateľných segmentov, ktorých vzájomnéprekódovanie vytvára jazyk čitateľný mnohorakým spôsobom, čo odkrýva nečakanýrezervoár významov.[21]
Snahyo vyjadrenie spirituálneho diskurzu prostredníctvom jazyka avantgardy smezaznamenali v slovenskej poézii už v 30. a 40. rokoch 20. storočiav poézii niektorých predstaviteľov katolíckej moderny (Rudolf Dilong,Pavol Gašparovič Hlbina, Paľo Oliva, Svetloslav Veigl). Šlo najmäo inšpirácie poetizmom a surrealizmom, ktoré pre svoj materialistickýsvetonázor v spojení so spirituálnou výpoveďou boli vnímané odmietavo.Podobne však vyznela snaha inšpirovať sa Bremondovým konceptom tzv. „čistejpoézie“ (na Slovensku dostupnej cez Šaldov český preklad knihy Čistá poesie /1935/ a Hlbinovslovenský preklad knihy Modlitbaa poézia /1943/), hoci mal tento koncept náboženské východiská,inšpirované najmä mystikou.
Konceptčistej poézie vychádzal z jej negatívneho definovania. Bremond rozpracovalsystém postupných krokov očisťovania poézie, počínajúc od odstraňovaniarétorickosti a ornamentalizmu cez zrieknutie sa básnickej intencie asugescie až po očisťovanie básne od prvkov symbolistickej proveniencie, kde sajedna neznáma vec (poézia) vysvetľuje inou neznámou vecou (hudbou).[22]Čistej poézii sa síce podľa Bremonda viac približuje poézia-hudba akopoézia-rozum; cez správne umiestnenie slov, rytmus, rým, kadenciu prenikámek hudbe sfér, svätému ohňu, tiaži nesmrteľnosti na srdci, avšaks vedomím, že slová sú iba „prostredníkmi, ktorých zvučnosť a prchavýlesk vzniká z prúdu, ktorý nimi prechádza.“[23]Odstránením „nečistých prvkov“ malo vyniknúť mystérium jadra, ktoré Brémondvnímal ako akúsi tajomnú vyžarujúcu, pretvárajúcu a jednotiacu realitu, ktoráv človeku vzbudzuje stav poetickej milosti.[24]V centre diania básne mala zostať silná básnická inšpiráciaa z nej odvodený povznesený básnický stav, v kontakte s ktorýmmal čitateľ podľahnúť čomusi silnejšiemu a lepšiemu, ako je on sám,unášaný ďaleko od svojej vlastnej podstaty. Dôraz na radikalitu očisťovaniabásne napokon viedol Bremonda k téze, že najlepšie básne sú nenapísané.
Hocidnes Bremondovo úsilie vnímame ako sympatické a azda aj anticipačné gestok neskorším myšlienkam o využívaní „mínusových postupov“, diferencií atrópov vo funkcii sémantickej neurčitosti, jemného nuansovania významov,Bremond nedokázal vo svojom čase poskytnúť dostatočný pojmový ani teoretickýaparát, ktorý by poskytol nástroj na „pozitívne“ tvarovanie básne. Správnepoznamenal Ján Gavura, že „to, že Bremondova čistá poézia bola písaná aj akopolemika voči poézii danej doby, napomáhalo básnikom ozrejmovať si, ako nemajúpísať, ale neponúkla, ako písať majú.“[25]Príkladom toho je najmä poézia katolíckeho básnika a Bremondovhoprekladateľa, Pavla Gašparoviča Hlbinu (1908 – 1977), ktorý sa v 30.rokoch vedome usiloval o aplikáciu myšlienok čistej poézie vo svojejtvorbe. Signálom očisťovania básne bola pre Hlbinu prítomnosť hudby, hry(v zmysle intelektuálnej architektúry) a vnútornej harmónie, ktorousa básnik zmocňuje vyššieho života. Báseň má byť bez účelu, lebo je obrazomBoha, ktorý je čisté bytie. Ťažisko poézie malo byť vo forme, ktorá si samatvorí obsah: „záleží veľmi na tom, ako sa niečo vysloví, ale pramálo na tom, čosa vyslovuje.“[26]Literárna kritika na jednej strane postrehla v Hlbinovej poézii prechod odhrubých a nápadných kontúr k zjemňovaniu línií, k pociťovaniuzložitej bohatosti skutočnosti duchovnej i zmyslovej,[27]k odhmotňovaniu a presvetľovaniu senzuality[28],ale v kontexte toho istého poetického úsilia vzniesla výhradyk Hlbinovej básnickej činnosti ako k nezávislému verbálnemu aktu,oslobodenému od zložitých významových a motivických vzťahov, paradoxnej ažabsurdnej slovnej hre s abstraktnými pojmami a s rýmom, podobnejpoetizmu, kde básnik nedostatok rozkoše zo skutočnosti hľadá v rozkoši zoslova, najmä v jeho zvukovej hodnote.[29]
Noetickáneprepracovanosť avantgardných úsilí, metodologická vágnosť konceptu čistejpoézie, ale aj nedostatok adekvátnych kritérií prikladanýchk avantgardnému textu so spirituálnou ambíciou zo strany literárnej vedyvytvorili skeptické ovzdušie, vďaka ktorému sa v slovenskej poéziipresadil na dlhé desaťročia symbolistický modus s pomernedobre kultúrne osvojenou koncepciou poetiky ako presvedčivejšie gestospirituálnej výpovede.
Li t e r a t ú r a
BARTH, K.: Das Wort Gottes alsAufgabe der Theologie. In: BARTH, K., BARTH, H.,BRUNNER, E.: Anfängeder dialektischen Theologie I. Munchen, 1992,1974, s. 199 – 218.
BREMOND, H.: Čistá poesie. Praha: Orbis, 1935.
ECO, U.: Svet ako otvorenéa regulované kultúrne univerzum. In: Romboid,roč. 25, 1990, č. 9, s. 77 – 104, 106 – 123.
GAVURA, J.: Bremondov konceptčistej poézie a slovenská katolícka moderna. In: PRÍHODOVÁ, E.(ed.): Kontexty a inšpiráciekatolíckej moderny. Ružomberok: Verbum, 2011, s. 103 – 118.
GROCH, E. J.: Druhá naivita. Trnava: Legenda, EdíciaRyba, 2005.
GROCH, E. J.: Infinity. Prešov: Slniečkovo, 2008.
GROCH, E. J.: L‘acinéma. BanskáBystrica: Drewo a srd, 2001.
GROCH, E. J.: To. Banská Bystrica: Drewo a srd,2000.
GROCH, E.: Baba Jaga: Žalospevy. Bratislava:Slovenský spisovateľ, 1991.
GROCH, E.: Bratsestra. Bratislava: Slovenskýspisovateľ, 1992.
HAMADA, M.: Skutočnosťa poézia (Nad básnickým dielom P. G. Hlbinu). In: Slovenské pohľady, roč. 84, 1968, č. 5, s. 43 – 47.
HLBINA, P. G.: Poézia ako hraIn: Akord, roč. 7, 1934, č. 3, s. 15 – 16.
KAČALA, J., PISARČIKOVÁ, M., POVAŽAJ,M. (eds.): Krátky slovník slovenského jazyka. Bratislava: VEDA, 1997.
KAZALARSKA, Z.: „Tototušenie, ktoré vidí vo vzduchu“: Dá sa latentná intertextualita vycítiť? In: Slovenská literatúra, roč. 59, 2012, č.3, s. 185 – 203.
KÜNG, H.: Gott östlich-westlichverstanden. In: Christentum und Weltreligionen.Munchen, 1984, s. 552 – 559.
KUSCHEL, K.–J.(ed.): Teologie 20. století. Antologie.Praha: Vyšehrad, 1995.
LOTMAN, J. M.: Kultúra akosubjekt a objekt–sama-pre seba. In: Text a kultúra. Bratislava: Filozofia do vrecka, 1994.
LOTMAN, J. M.: Rétorika. In: Text a kultúra. Bratislava:Filozofia do vrecka, 1994.
MAYE, H., METELING, A.:Mediale Latenz und politische Form. Positionen und Konzepte. In: ELLRICH, L.,MAYE, H., METELING, A. (eds.):Die Unsichtbarkeit des Politischen.Theorie und Geschichte medialer Latenz. Bielefeld: Transcript, 2009, s. 13 – 152.
PAZ, O.: Luk a lyra. Praha: Odeon, 1992.
PRÍHODOVÁ, E.:Rytmické a jazykové aspekty poetiky Erika J. Grocha. In: Literárnokritická reflexia slovenskejliteratúry 2006. Bratislava: Ars Poetica,Ústav Slovenskej literatúry SAV, 2007, s. 197 – 208.
REPAR, S.: Videnie vedenia(niekoľko sond do súčasnej vedy; k inšpiráciám literárnej vedyv otázkach interpretácie básnického textu). In: Ohnisko reči alebo mlčanlivá hĺbka horizontu. Bratislava:Kalligram, 2007.
ŠMÁLOV, J. K.:Hlbinove básnické začiatky. In: Slovák,roč. 21, 1939, č. 256, s. 7.
WEISCHEDEL, W.: Die Frage nach Gott im skeptischen Denken. Berlin-NewYork: Wolfgang Müller-Lauter.
ZAJAC, P.: Latencie. In: Romboid, roč. 46, 2011, č. 9 – 10, s.17 – 36.
ZAMBOR, J.: O básnickejmetafore, o jej druhoch. In: Tvarovaniebásne, tvarovanie zmyslu. Bratislava: VEDA, 2010, s. 11 – 38.
P o z n á m k y
[1] Porov.KAČALA, J., PISARČIKOVÁ, M., POVAŽAJ,M. (eds.): Krátky slovník slovenského jazyka. Bratislava: VEDA, 1997, s. 623.
[2]Bifurkačné body vnímame ako miesta, „v ktorých ďalší pohyb môže s rovnakoupravdepodobnosťou prebiehať v dvoch (alebo viacerých) smeroch a nieje možné predpovedať, ktorým smerom bude skutočne prebiehať. Za takýchtopodmienok sa prudko zvyšuje úloha náhodnosti, vedľajšieho faktora, ktorý môžeovplyvniť budúci priebeh procesu.“ LOTMAN, J. M.:Kultúra ako subjekt a objekt–sama-preseba. In: Text a kultúra.Bratislava: Filozofia do vrecka, 1994, s. 14.
[3] Porov.ZAMBOR, J.: O básnickej metafore, o jejdruhoch. In: Tvarovanie básne, tvarovaniezmyslu. Bratislava: VEDA, 2010, s. 26.
[4] Porov.ECO, U.: Svet ako otvorené a regulovanékultúrne univerzum. In: Romboid, roč.25, 1990, č. 9, s. 88.
[5] Porov.REPAR, S.: Videnie vedenia (niekoľko sond dosúčasnej vedy; k inšpiráciám literárnej vedy v otázkach interpretáciebásnického textu). In: Ohnisko reči alebomlčanlivá hĺbka horizontu. Bratislava: Kalligram, 2007, s. 38.
[6] Porov.ECO, U.: Svet ako otvorené a regulovanékultúrne univerzum, c. d., s. 77 – 123.
[7] PAZ, O.:Luk a lyra. Praha: Odeon, 1992,s. 231.
[8] Porov.REPAR, S.: Videnie vedenia, c. d., s.39.
[9] Porov.KAZALARSKA, Z.: „Toto tušenie, ktoré vidí vo vzduchu“: Dása latentná intertextualita vycítiť? In: Slovenskáliteratúra, roč. 59, 2012, č. 3, s. 192 – 193.
[10] Porov.MAYE, H., METELING, A.:Mediale Latenz und politische Form. Positionen und Konzepte. In: ELLRICH, L.,MAYE, H., METELING, A. (eds.):Die Unsichtbarkeit des Politischen.Theorie und Geschichte medialer Latenz. Bielefeld: Transcript, 2009, s. 59.
[11] ZAJAC, P.:Latencie. In: Romboid, roč. 46, 2011,č. 9 – 10, s.17 – 18.
[12] Porov.PRÍHODOVÁ, E.: Rytmické a jazykové aspekty poetikyErika J. Grocha. In: Literárnokritickáreflexia slovenskej literatúry 2006. Bratislava: Ars Poetica, Ústav Slovenskej literatúry SAV,2007, s. 199.
[13] WEISCHEDEL,W.: Otázka Boha ve skeptickém myšlení. In:KUSCHEL,K.–J. (ed.): Teologie 20. století. Antologie. Praha:Vyšehrad, 1995, s. 60. Pozri aj WEISCHEDEL, W.: Die Frage nach Gott im skeptischen Denken. Berlin-NewYork: Wolfgang Müller-Lauter, s. 9 – 32.
[14] BARTH, K.:Boží slovo jako úloha teologie. In: KUSCHEL, K.–J.(ed.): Teologie 20. století, c.d., s. 99. Pozri aj BARTH, K.: Das Wort Gottes alsAufgabe der Theologie. In: BARTH, K., BARTH, H.,BRUNNER, E.: Anfängeder dialektischen Theologie I. Munchen, 1992,1974, s. 199 – 218.
[15] 1.pritakanie, 2. popieranie, 3. pritakanie a popieranie,4. ani pritakanie, ani popieranie.
[16] KÜNG, H.:Bůh v pojetí Východu a Západu. In: KUSCHEL, K.–J.(ed.): Teologie 20. století, c.d., s. 151. Pozri aj KÜNG, H.: Gott östlich-westlichverstanden. In: Christentum und Weltreligionen.Munchen, 1984, s. 552 – 559.
[17] KÜNG, H.:Bůh v pojetí Východu a Západu, c.d., s. 153.
[18] Tamže,s. 155.
[19] LOTMAN,J. M.: Rétorika. In: Text a kultúra. Bratislava: Filozofia do vrecka, 1994, s. 69.
[20] Tamže,s. 69.
[21] Trópyvo funkcii sémantickej neurčitosti sú podľa Lotmana uplatniteľné najmäv systémoch orientovaných na zložitosť, nejednoznačnosť alebonevyjadriteľnosť pravdy. Tamže, s. 78.
[22] Porov.BREMOND, H.: Čistápoesie. Praha: Orbis, 1935, s. 35.
[23] Tamže,s. 37.
[24] Tamže,s. 28 – 29.
[25] Porov. GAVURA,J.: Bremondov koncept čistej poéziea slovenská katolícka moderna. In: PRÍHODOVÁ, E.(ed.): Kontexty a inšpiráciekatolíckej moderny. Ružomberok: Verbum, 2011, s. 110.
[26] Porov.HLBINA, P. G.: Poézia ako hra In: Akord, roč. 7, 1934, č. 3, s. 16.
[27] Porov.ŠMÁLOV, J.K.: Hlbinove básnické začiatky. In: Slovák, roč. 21, 1939, č. 256, s. 7.
[28] Porov.HAMADA, M.: Skutočnosť a poézia (Nad básnickýmdielom P. G. Hlbinu). In: Slovensképohľady, roč. 84, 1968, č. 5, s. 47.
[29] Tamže,s. 46.
Mgr. Jana Juhásová
Katedra slovenského jazyka a literatúry
Filozofická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku
Hrabovská cesta 1
034 01 Ružomberok
jana.juhasovaksjl@ff.ku.sk