BáseňVlastnoručný podpis uverejnil MilanRúfus v roku 1998 v zbierke Vážka.Je gestom, v ktorom autor poeticky tematizuje postoj človeka k Bohu. Jakub E. Grochpublikoval vybranú báseň v dvoch verziách. Prvýkrát pod názvom In v zbierke L´acinéma v roku 2001, do výberu Druhá naivita z roku 2005 ju zaradil v mierneprepracovanej verzii pod názvom Sa.Aj keď názov textu, rovnako ako jeho obsah, kladie na čitateľa väčšieinterpretačné prekážky ako Rúfusova báseň, z kontextového čítaniaGrochovej tvorby v tomto období ju môžeme považovať za analogické autorskégesto – snahu o „definovanie“ ľudského bytia vo vzťahu k absolútnu.

 

Celistvosť subjektua textu

Rúfusovabáseň v nás evokuje moderný chválospev. Výpoveď člení básnik na trisúmerné časti s motivickým rámcovaním. Centrálna časť je formálne harmonická,má presný trochejský pôdorys, básnik tu uplatňuje izosylabizmus, viaže veršezdruženým rýmom. V anaforickom postavení sa viacnásobne tematizuje božské;vysokú tému umocňuje hromadenie rétorických štylistických prostriedkov. Vlastnoutémou básne však nie je opis Boha, ale vzťah človeka k nemu, jehoodvodenosť od Boha. Na skutočnosť centralizácie subjektu odkazuje už názovbásne (Vlastnoručný podpis).

 

Z hľadiskaestetického kódovania sú v básni prítomné viaceré prejavy symbolizmu, akoho na Slovensku poznáme z obdobia básnickej moderny (prvé dve decéniá 20.stor.). Symbolistické tu spájame s výraznou subjektívnosťou, tiež s neproblematizujúcimvzťahom medzi žitým a zaznamenaným (štylizácia úprimnosti[2]). Jeho prejavom je aj dolorizmus(v básni prežívaný ako noetická neistota a vnútorný nepokoj), etickýakcent témy (Kristova obeta a dar, ľudská pokora ako reakcia na ne), princíptajomstva (využívanie jazyka negatívnej teológie pri opise Boha), hudobnosťverša. Pozíciu človeka básnik metaforicky spája s negramotnosťou, čímnadväzuje na líniu koncipovania témy ako písania, podpisovania sa.

 

Rúfuszároveň v básni uplatňuje estetické postupy, ktoré boli na Slovensku výraznév medzivojnovom období (1918 – 1945). V básni je napr. prítomné voluntaristickégesto, pre ktoré nachádzali inšpirácie viacerí medzivojnoví básnici, na ktorýchliterárna veda vzťahuje pojem postsymbolisti, ešte v období literárnehorealizmu (parnasismu), ale zároveň v dobovo aktuálnych myšlienkovýcha estetických koncepciách, cez objavovanie zahraničných inšpirácií (H.Bergson, P. Claudel, R. M. Rilke). U postsymbolistických básnikovnachádzame aj výrazný hymnický prvok, pátos, ktoré sme postrehli tiežu Rúfusa.

 

BáseňVlastnoručný podpis charakterizujevôľové vzopätie. Noetická neistota je prekonávaná podriadením sa, primknutím kBohu. Obraz Boha sa v konečnom vyznení ustaľuje nie ako znepokojivý Baudelairova Rimbaudov boh prázdnej transcendencie,[3] ale ako kresťanský Boh obety,lásky a plnosti. Výsledné detenzívne vyznenie vzťahu človeka k Bohu dosahujebásnik tak, že jemne vsúva „pozitívne metafory“ (v zmysle konkrétnosti obrazu,ale aj axiológie) do „negatívneho“ (významovo zastretého) podložia v strednejčasti básne, a tiež záverečným obrazným zjednotením Božiehoa ľudského princípu v teológii kríža, tematizovaného opäť ako aktpísania.

 

Rúfusovubáseň charakterizuje významová a tvarová celistvosť. Motivické sapreskupuje a zjednocuje (človek nachádza svoje centrum v podriadenísa Bohu), tematické uzatvára (gesto podpisu), tenzívne uvoľňuje (motív úľavy). Protirečeniana nižšej úrovni sú v štruktúre básne zjednocované na vyššej úrovni.

 

Symbolistický kódv spirituálnom diskurze (literárnohistorická reflexia)

V literárnovednýchreflexiách na Slovensku sa symbióza symbolizmu a spirituálnej lyrikyzačala výraznejšie vnímať a akceptovať na pozadí avantgardného kódu, ktorým sainšpirovali niektorí básnici katolíckej moderny v 30. a 40. rokoch20. stor. Najmä literárny kritik Jozef Kútnik Šmálov (1912 – 1982) vyjadrovalk tejto tendencii u spirituálnych básnikov odmietavé gesto,argumentujúc neduchovnou – iracionálnou, senzuálnou, deštruktívnou, a tedaškodlivou povahou najmä surrealistickej estetiky.[4] Vzorom spirituálnehobásnika mu bol, naopak, Janko Silan, ktorý sa nenechal strhnúť módnymi vlnami,ale vychádzal z Kraskovho symbolizmu. V 60. rokoch generačnýliterárny kritik Milan Hamada (1933) preformuloval Šmálovove ideové dôvody dognozeologických. Pôsobenie literárnych avantgárd na Slovensku nemalo podľa nehonoetické, ale iba estetické inšpirácie. Na pozadí experimentátorstva avantgárd(postoje vyslovene čiastkové, často náhradné, s relatívnou hodnotou[5]), ale aj schematickejpoézie 50. rokov vyznieva Hamadovi ako bytostný, „transcendentálny“ typ poézie[6] tvorba Janka Silana čiMilana Rúfusa. Transcendentálny princíp literárny vedec formuluje ako schopnosť„dotvoriť skutočnosť o jej chýbajúci, zmysluplný aspekt“,[7] vychádzajúcz Einsteinovej myšlienke o prirodzenej snahe človeka vytvárať sizjednodušený a prehľadný obraz sveta, a tým prekonávať svet zážitku.[8]

 

MilanRúfus vstúpil do slovenskej poézie zbierkou Aždozrieme v r. 1956. Pôvodný debut mal pripravený už v roku 1952,ale v období kultu osobnosti mu ho odmietli pre dolorizmus a slabúangažovanosť veršov vydať. Jeho nadviazanie na medzivojnovú tradíciu, vnímanúaj ako obdobie myšlienkového pluralizmu, prijímali čitatelia empaticky, pretobolo symbolistické gesto v tomto kontexte vnímané ako moderné. Svedectvom tohobola aj silná obranná vlna reakcií voči kritike Ivana Mojíka (1957), ktorýv Rúfusovom debute vnímal gesto spiatočníctva.[9]

 

Sámbásnik vyjadril svoj vzťah k estetike symbolizmu vo svojej eseji Regenerácia symbolizmu v slovenskejpoézii 20. storočia (1969). Esej je dôležitá aj z dôvodu sformulovaniavlastného, modifikovaného konceptu symbolizmu. Rúfus nevníma symbolizmusv slovenskom kontexte ako uzatvorené historické obdobie s krátkymtrvaním, ale ako estetický program, tzv. symbolizujúcu orientáciu, ktorá sastrieda s koncepciami avantgárd. Symbolizujúce však nie je preňho synonymomtradičného, keďže sa otvára aj niektorým novším impulzom (napr. prudšia metaforikainšpirovaná poetizmom). Vďaka tejto schopnosti presahu vidí v symbolizujúcejorientácii jej „nepretržitú regeneračnú schopnosť (…) v slovenskejpoézii“.[10]Čo ju výrazne od avantgárd odlišuje, je podľa Rúfusa jej celistvosť, ktorúmôžeme vnímať nielen ako významovú celistvosť textu, ale aj celistvosť človekaa jeho sveta.[11] Treba zdôrazniť, žeaspekt celistvosti necharakterizoval ani Kraskovu poéziu (jeho básne sú často gestomexistenciálnej úzkosti pred nevyspytateľnosťou osudu, výrazom fragmentárnehovidenia), nie je ani generalizujúcim znakom európskej moderny: „Pre modernu jepríznačný rozpad celistvého obrazu človeka a zároveň urputná ‒ aj keďčasto márna ‒ snaha po tejto celistvosti“,[12] pričom človek často hľadávýchodisko v náhradných svetoch. Už u Baudelaira možno svet uchopiťa artikulovať iba úchytkom, v pohybe a prostredníctvom zmyslov.

 

Rúfusommodifikovaný koncept symbolizmu bol uspôsobený stať sa platformou básnikovho spirituálneho(kresťanského) diskurzu, silného etického gesta, a podobne bol aj čitateľskyvnímaný. Zo symbolizmu preberá orientáciu subjektu na problémové životnéa hodnotové otázky, jeho človek ich však rieši gestom sebatranscendovania,ktoré má povahu sebazjednotenia človeka so svojím svetom. Nositeľom celistvostisú v Rúfusovej básni najmä obrazy s platnosťou metafory alebo symbolu,ktoré majú rozmer významovej skratky: „dva stĺpy metafory, spojené klenbou, podktorú vojde celý ľudský vesmír.“[13] Ján Zambor a AlexandroHermida si zároveň všimli, že v neskoršej tvorbe (po r. 1991) básniktenduje k vecnosti, presnosti a jasnosti,[14] obrazy majú skôrintenzifikačný, akcentujúci charakter. Celistvosť umocňuje u básnika ajtendencia k (nadosobnej) substancializácii a antropomorfizácii ideí.[15]

 

OkremIvana Mojíka (1928 – 2007), ktorý reagoval na Rúfusov debut v r. 1957, saprvá vážnejšia kritika voči autorovmu spôsobu generovania významu básneobjavila v r. 1969, po vyjdení jeho zbierky Zvony (1968), hoci aj ona bola vzápätí atakovaná.[16] Jej autorom bol IvanŠtrpka (1944), v tom čase práve debutujúci mladý básnik hlásiaci sak zoskupeniu Osamelí bežci, ktoré prinášalo koncepciu poetiky, založenejna procesuálnej povahe umenia. Autorrecenzie oceňuje na jednej strane schopnosť Rúfusa oslovovať ľudskú podstatu,prekáža mu však jeho zavŕšená forma: „V Rúfusovej básni niet zbytočných slov.Lenže, zdá sa, nie sú procesom reči, rozvíjajúcim sa uprostred mlčania, alevýsledkom, sumovaním mlčania, jeho záverom.“[17]

 

VočiRúfusovmu tvarovaniu básne prichádza s výhradamiv r. 1987 aj ValérMikula (1949). Z pozícií dekonštruktivistickej kritiky hodnotí vysokúštylizáciu nízkej témy Rúfusa ako zužovanie priestoru pre čitateľskúrecepciu: „Práve táto skrytá polemickosť spôsobuje istú jednostrannosť podania– nátlak na percipienta, pred ktorým sa ,nízke‘ veci, Rúfusom povýšené,v básni objavujú iba ako vysoké. Hodnotenie, táto imanentná zložkabásnického obrazu, sa tu paradoxne stráca: obraz neponúka čitateľovi Rúfusovosubjektívne prehodnocovanie veci, aleuž jeho hodnotu.“[18] V štúdii Autentickosť a štylizovanosťv slovenskej literárnej tradícii (1997) vníma Mikula Rúfusovu„autentickosť“ ako artistnú štylizáciu, udržiavajúcu „celistvosť za cenumytologického uhladzovania rozporov“.[19] Autor štúdie vníma autentickosťskôr v zmysle nezámernosti a charakterizuje ju slovami J. Mukařovského:„Pocit nezámernosti môže pre vnímateľa vzniknúť iba vtedy, keď sa stavajú docesty prekážky jeho úsiliu o významové zjednotenie diela.“[20]„Autentickosť literatúry(a teda aj autora) by potom – súhlasne s P. de Manom – spočívala vovyjadrení separácie vedomia a sveta bez hľadania lacného kompromisu,zjednocujúceho obe tieto zložky.“[21] Cestou k uchopovaniuneuchopiteľného sú Mikulovi napr. dialektické zneistenia alebo chiazmy lektúry.

 

Napozadí dekonštruktívneho čítania V. Mikulu sa v 90. rokoch mení pojmovéuchopovanie viacerých literárnovedných analýz Rúfusovej tvorby. Neodkazuje sana bezprostredné zobrazovanie sveta v básni, ale na mytologizáciu, vysoké poňatiebásnika a poézie, hoci interpretácie vyznievajú pre básnika ústretovo.

 

V 90.rokoch po uvoľnení politických tlakov prejavil Rúfus naplno svoje kresťanskévýchodiská. Jedným z dominantných žánrov jeho poézie sa stáva modlitbaa žalm. Od r. 1991 bol viackrát nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru.Zároveň sa však zo strany mladej literárnej kritiky objavujú k jehopoetike častejšie výhrady (opakovanie sa, konvenčnosť, volanie pointenzívnejšom sakrálnom napätí v básni, tvarovom ozvláštnení verša).[22] Podnetne vyznievajúviaceré komparatívne postrehy, kde je porovnávaná Rúfusova básnická metódas mladším typom poetík, často tiež so spirituálnym rozmerom (kresťanskýmči postnáboženským). Komparácie zároveň nasvecujú myšlienkové pohyby smerujúcek odkrývaniu nových ciest zobrazovania spirituálnych tém (dekomponovanie,re-flexia, dianie, záznam bezprostrednej účasti – v porovnanís komponovaním, nostalgickou sakralizáciou, vysokým estetickým dotváraním;[23] kontaminácia jazyka /stotožneniesa s problémovým/ namiesto moralizátorského gesta;[24] uplatňovanie tzv.hypostázovaného subjektu v 3. osobe, ktorý neumožňuje čitateľovi vnímaťlyrický subjekt príliš úzko naviazaný na autora textu, a tým dávabásnikovi priestor modelovať slobodnejšiu lyrickú výpoveď, a to ajv zmysle problémovosti, vnútornej rozkolísanosti[25]).

 

Nový jazyk spirituálnej poézie

Literárnohistorický diskurzo vzťahu symbolistického estetického kódu a spirituálne ladenéhotextu naznačil, že jeho reflektovanie literárnou kritikou prešlo vo svojomčasovom vývine diferencovanou recepciou – odjeho plnej akceptácie ako schopnosti sprostredkovať bytostný ľudský ajspirituálny zážitok, až po znepokojenie nad jeho vysokou štylizovanosťou či zjednodušujúcimgestom, ktoré sa efektu autentického (nezámerného) vzpierajú. Najmä od konca 80.rokov zároveň u niektorých autorov mladej spirituálnej lyriky pozorujemesnahu modelovať básnickú výpoveď ako alternatívnu komunikáciu so silnousymbolistickou tradíciou. Slovenská lyrika po r. 1989 tvorivo nadviazala najmäna neoavantgardnú líniu básnikov zo 60. rokov (generácia Mladej tvorby, Osamelíbežci), ktorých tvorbu charakterizuje Fedor Matejov (1954) ako pokuso prekonávanie tých foriem lyrickej výpovede, ktoré sa pociťovali akokonvencionalizované (reflexia, proklamácia, impresia) a kde „utváranielyrického subjektu nadobudlo nepredurčený, procesuálny charakter“.[26] V tvorbetýchto básnikov sa stretávame s vedomou prácou na rozptyľovaní významu,ktoré sa na jazykovom pláne dosahovalo kombináciou pomenovateľov (konvergentnétendencie)[27]a modifikátorov (divergencia, vychyľovanie významov).[28] Zostrany literárnej kritiky a vedy pozorujeme snahu formulovať princípy mladšejpoézie najmä v línii postštrukturalistického myslenia (Peter Zajac, FedorMatejov, Valér Mikula, Stanislava Chrobáková Repar). Niektoré z nichvytvárajú predpoklady aj na uchopovanie spirituálnych tém. V tejto líniisa pokúsime roztvoriť aj Grochovu báseň.[29]

 

 

Li t e r a t ú r a

BARTH, Karl: Das Wort Gottes als Aufgabe der Theologie.In: In: BARTH, Karl – BARTH, Heinrich – BRUNNER, Emil: Anfänge der dialektischen Theologie I. Munchen: 1992, 1974, s. 199 – 218.

BREMOND, Henri: Čistápoesie. Praha: Orbis, 1935.

BRUNNER, Emil: Anfängeder dialektischen Theologie I. Munchen: 1992, 1974, s. 199 – 218.

CONTE, Joseph M.: Unendingdesing.TheForms of Postmodern Poetry. Ithaca, London: Cornell University Press,1991.

ECO, Umberto: Svet ako otvorené a regulovanékultúrne univerzum. In: Romboid, roč.25, 1990, č. 9, s. 77 – 104, 106 – 123.

FRIEDRICH, Hugo: Strukturamoderní lyriky (od poloviny devatenáctého do poloviny dvacáteho století).Brno: Host, 2005.

GAVURA, Ján: Bremondov koncept čistej poéziea slovenská katolícka moderna. In: PRÍHODOVÁ, Edita (ed.): Kontexty a inšpirácie katolíckejmoderny. Ružomberok: Verbum, 2011, s. 103 – 118.

GAVURA, Ján: Rozptyl mimézis u Osamelých bežcov.In: Lyrické iluminácie. Prešov:Slniečkovo, 2010, s. 215 – 224.

GROCH, Erik: BabaJaga: Žalospevy. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1991.

GROCH, Erik: Bratsestra.Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1992.

GROCH, Erik Jakub: To.Banská Bystrica: Drewo a srd, 2000.

GROCH, Erik Jakub: L´acinéma.Banská Bystrica: Drewo a srd, 2001.

GROCH, Erik Jakub: Druhánaivita. Trnava: Legenda, Edícia Ryba, 2005.

GROCH, Erik Jakub: Infinity.Prešov: Slniečkovo, 2008.

HAMADA, Milan: Básnik a súčasnosť (VenovanéMilanovi Rúfusovi). In: Slovenské pohľady,roč. 84, 1968, č. 8, s. 108 – 112.

HAMADA, Milan: Poézia básnických avantgárd. In: Slovenský jazyk a literatúrav škole, roč. 15, 1969, č. 8, s. 225 – 231.

HAMADA, Milan: Sila a bezmocnosť slova. In: Mladá tvorba, roč. 11, 1966, č. 6, s. 17 – 18.

HAMADA, Milan: Skutočnosť a básnickátranscendencia. In: Slovenské pohľady,roč. 82, 1966, č. 5, s. 8 – 11.

HAMADA, Milan: Skutočnosť a poézia (Nad básnickýmdielom P. G. Hlbinu). In: Slovensképohľady, roč. 84, 1968, č. 5, s. 43 – 47.

HERMIDA, Alejandro: Hraničná poézia. In: RÚFUS, Milan: Dielo IV. Žalmy o nevinnej, Jednoducháaž po korienky vlasov, Čas plachých otázok, Čakanka. Dunajská Lužná : MilaniuM,2005, 7 – 17.

HLBINA, Pavol G.: Poézia ako hra In: Akord, roč. 7, 1934, č. 3, s. 15 – 16.

KAČALA, Ján – PISARČIKOVÁ, Mária – POVAŽAJ, Matej(eds.): Krátky slovník slovenskéhojazyka. Bratislava: VEDA, 1997.

KAZALARSKA, Zornitza: „Toto tušenie, ktoré vidí vovzduchu“: Dá sa latentná intertextualita vycítiť? In: Slovenská literatúra, roč. 59, 2012, č. 3, s. 185 – 203.

KOVÁČ, Bohuslav: Slovo premožené poéziou. In: Slovenské pohľady, roč. 86, 1970, č. 1,s. 12 – 16.

KÜNG, Hans: Gott östlich-westlich verstanden. In: Christentum und Weltreligionen. Munchen:1984, s. 552 – 559.

KUSCHEL Karl-Josef: Teologie20. století. Antologie. Praha: Vyšehrad, 1995.

LOTMAN, Jurij M.: Texta kultúra. Bratislava : Filozofia do vrecka, 1994.

MATEJOV, Fedor: K poetike MihalkovičovýchZimovísk. In: Slovenská literatúra,roč. 34, 1987, č. 5, s. 436 – 449.

MATEJOV, Fedor: Krajina u Ivana Laučíka. In: Slovenská literatúra, roč. 45, 1998, č.2, s. 107 – 114.

MAYE, Harun – METELING, Arno: Mediale Latenz und politischeForm. Positionen und Konzepte. In: ELLRICH, Lutz – MAYE, Harun – METELING, Arno(eds.): Die Unsichtbarkeit des Politischen.Theorie und Geschichte medialer Latenz. Bielefeld: Transcript, 2009, s. 13– 152.

MIKULA, Valér: Autentickosť a štylizovanosťv slovenskej literárnej tradícii. In: MATEJOV, Fedor – ZAJAC, Peter(eds.): Od iniciatívy k tradícii.Štrukturalizmus v slovenskej literárnej vede od 30. rokov po súčasnosť.Brno: Host, 2005, s. 309 – 322.

MIKULA, Valér: Percepcia obrazu v Rúfusovejpoézii. In: Hľadanie systému obraznosti.Bratislava: Smena, 1987, s. 44 – 68.

MILČÁK, Marián: Od eschatonu k ortodoxiia heréze (O poézii Czesława Miłosza a Milana Rúfusa). In: Romboid, roč. 44, 2009, č. 8, s. 25 – 31.

MOJÍK,Ivan: Objektívnosť, nie okiadzanie (Niekoľko poznámok k veršom MilanaRúfusa). In: Mladá tvorba, roč. 2,1957, č. 6 – 7, s. 174.

PAZ, Octavio: Luka lyra. Praha: Odeon, 1992.

PRÍHODOVÁ, Edita: Rytmické a jazykové aspektypoetiky Erika J. Grocha. In: Literárnokritickáreflexia slovenskej literatúry 2006. Bratislava: ArsPoetica, ÚstavSlovenskej literatúry SAV, 2007, s. 197 – 208.

PRÍHODOVÁ,Edita: Príspevok k poznaniu básnických začiatkov Janka Silana. In: PRÍHODOVÁ,Edita (ed.): Kontexty a inšpiráciekatolíckej moderny. Ružomberok: Verbum – vydavateľstvo KU, 2011, s. 200 – 229.

RÚFUS,Milan: Čím nám bol básnik. In: Slovensképohľady, roč. 80, 1964, č. 12, s. 11.

RÉDEY, Zoltán: Básnická groteska ako „živá panoráma“civilizačno-kultúrnej súčasnosti (Poézia Jána Buzássyho po roku 2000). In: Súčasná slovenská poézia v kontextecivilizačno-kultúrnych premien. Nitra: Univerzita KF v Nitre FF, Ústavliterárnej a umeleckej komunikácie, s. 34 – 47.

REPAR, Stanislava: Ohniskoreči alebo mlčanlivá hĺbka horizontu. Bratislava: Kalligram, 2007.

RÚFUS,Milan: Čím nám bol básnik. In: Slovensképohľady, roč. 80, 1964, č. 12, s. 9 – 11.

RÚFUS, Milan: Regenerácia symbolizmu v slovenskejpoézii 20. storočia. In: Romboid,roč. 4, 1969, č. 4, s. 1 – 5.

ŠMÁLOV, Jozef Kútnik: Hlbinove básnické začiatky. In: Slovák, roč. 21, 1939, č. 256, s. 7.

ŠMÁLOV, Jozef Kútnik: Je surrelizmus poéziou?V čom je jeho podstata. In: Slovák,roč. 21, 1939, č. 98, s. 7.

ŠMÁLOV, Jozef Kútnik: Slovo a skutočnosť. Otvorenéstanovisko k tzv. slovenskej katolíckej moderne. In: Slovák, roč. 21, 1939, č. 255, s. 10.

ŠTRPKA, Ivan: Nad Rúfusom. In: Reflex, roč. 1, 1969, č. 1, s. 7.

WEISCHEDEL, Wilhelm: Die Frage nach Gott im skeptischenDenken. Berlin-New York: Wolfgang Müller-Lauter, s. 9 – 32.

ZAJAC, Peter: Latencie. In: Romboid, roč. 46, 2011, č. 9 – 10, s.17 – 36.

ZAMBOR, Ján: O básnickej metafore, o jejdruhoch. In: Tvarovanie básne, tvarovaniezmyslu. Bratislava: Veda, 2010, s. 11 – 38.

ZAMBOR, Ján: Poézia ako reflexívne obnažovanie pravdy.In: RÚFUS, Milan: Dielo III. Neskorýautoportrét, Čítanie z údelu, Vážka, Malá nočná hudba. Dunajská Lužná:MilaniuM, 2003, 7 – 24.

 

P o z n á m k y