Mačaj, P.: Autentická a neautentická literatúra podľa Mauricea Blanchota. In: Ostium, roč. 13, 2017, č. 4.
The Authentic and Inauthentic Literature according to Maurice Blanchot
When Blanchot talks about authentic literature he does not mean high-culture literature, but literature that defies any kind of assessment. The encounter with such literature cannot be done with the help of any of the existing terminology or categories, because the space in which it is created resides beyond the bounds of their influence. It is the space of living experience of the author, or more precisely, the space of the living experience that has replaced the author, not in the sense that it is the same new, more intense presence, but rather the author’s absence – the absence of everything that we experience when we encounter authentic literature.
Keywords: Maurice Blanchot, Authentic and Inauthentic Literature, Literary criticism, Absence, Experience of Literature
Sterilný a živý priestor otázky
„Jak se to má s uměním, jak se to má s literaturou? Takové tázání zajisté vzchází z nás samých, v lůně naší doby. Jenže pokud vždy, když je zodpovíme, vyvstává bez ohledu na odpovědi znovu, je třeba v tomto ‚znovu‘ vidět požadavek, který nás zprvu udivuje. Je možné, že otázka se jenom snaží ztratit v opakování, v němž se to, co bylo jednou řečeno, ztišuje ve znovu řečeném. Ale možná touto naléhavostí hodlá především zůstat otevřenou. Zůstat nerozhodnutou? Ne. Udržet opozice, nechat je střetávat se ve sterilním prostoru, kde se to, co stojí proti sobě, nepotkává, to nemá nic společného s živým jádrem otázky. Je tedy nutno oddálit tyto protiklady, které vyčerpávají problémy, a literaturu naopak pevně držet stranou debat, v nichž se rozděluje, aniž by byla schopna vrátit se k sobě jako k počátku tohoto rozdělení.“[1]
Tento dlhší Blanchotov citát odznieva na začiatku z dvoch dôvodov. V prvom rade preto, aby sme už tu mali na zreteli, že Blanchot si otázku literatúry nekladie preto, aby nám následne ponúkol niektorú z možných odpovedí. Kladie ju preto, lebo si uvedomuje, že dôležitejší než otázka a odpoveď je samotný priestor otázky. Buď je to „sterilný priestor“, v ktorom sú nám už dopredu ponúknuté možné odpovede, alebo je to priestor, v ktorom je absencia vopred prítomných odpovedí vyvážená prítomnosťou „živého jadra otázky“, ktorým nie je nič iné ako literatúra sama.
Sterilný priestor vymedzený rôznymi proti sebe stojacimi pojmovými dvojicami je tým, v čom a prostredníctvom čoho sa nám všetko vždy už podáva. Protiklady tu predchádzajú aj samotnej veci, a teda sú jej základom.[2] Dobrá a zlá literatúra, autentická a neautentická literatúra – všetko, čím literatúra bola, je a bude, sa nachádza medzi týmito absolútnymi protikladmi. V rámcoch, ktoré tieto dvojice vytvárajú, môžeme o literatúre spriadať ďalšie a aj tie najjemnejšie úvahy. Nazývame to poznávaním či kritikou, ktoré spájame s múdrosťou, ba dokonca s citlivosťou. Nejde tu však v skutočnosti iba o vytváranie záchrannej siete, ktorá nás má ochrániť pred tým, aby sme sa ani na okamih neocitli zoči-voči samotnej literatúre?
Absolútne protiklady, ktoré vymedzujú sterilný priestor, sú ponukou absolútneho uchopenia. Moc tohto priestoru nad literatúrou najlepšie ilustruje jeho schopnosť vyrovnať sa s tým, keď nám pri našom skúmaní (hodnotení) literatúry stále niečo uniká – keď nevieme, čo na to povedať, čo si o tom myslieť. „Unikajúce niečo“ je nám ihneď – ba čo viac, už vopred – podávané ako súčasť literatúry, ktorej celá skutočnosť sa rozprestiera vo falošnom absolútne medzi absolútnymi protikladmi. Inými slovami, dáva sa nám ako to, čo ešte nevieme, čo sa nám však môže odhaliť, čo je samotnou možnosťou, že k tomu dospejeme neskôr, ďalším pohybom v tomto priestore. Sterilný priestor je koncipovaný ako možnosť absolútneho uchopenia. Tým, že sa rozprestiera medzi absolútnymi protikladmi, v predstieraní, že je absolútnom, dokonca oprávňuje aj túto falošnú pokoru: veď kto môže povedať, že ho nenaplní pocit morálneho víťazstva, keď môže vysloviť túto vetu? „Nie je to ani dobré, ani zlé, pravda je niekde uprostred.“
Blanchot uvažujúci o umení a literatúre nás vyvádza von zo sterilného priestoru. Odhaľuje nám, že ak sa k nim chceme naozaj priblížiť, musíme sa ocitnúť mimo rámca vymedzeného absolútnymi protikladmi, v temnom priestore, kam ich absolútna moc nedosiahne. Predstava, že sa môžeme dívať z pozície tohto „za“, že sa môžeme postaviť do tohto temného a prázdneho priestoru, do tejto nehostinnej pustiny absencie všetkého, je v skutočnosti nemožná, pretože toto miesto je nemožnosťou miesta. Subjekt je tu vystavený vlastnej nemožnosti, pretože „tu“ už viac nie je tým, kto vychádzajúc z istoty o sebe samom môže sa s istotou vzťahovať k všetkému ostatnému.
Byť vydaný napospas holej nemožnosti, to znamená úplne vylúčiť to myslenie, ktoré sa vždy už pohybuje v rámcoch možného. Okrem toho, že subjekt tu nemôže myslieť, nemôže ani môcť – veď napokon už si nemá čím pomôcť. Nemôže ani chcieť, pretože nemá nič, na čo by sa zameral, ba čo viac, nemá sa čím zamerať. Nič z toho, čo utvára bežnú, intencionálnu subjektivitu a čo jej umožňuje uvidieť to, čo je tam, tak nič z toho tu a teraz nie je, pretože už nie je nijaké tu a nijaké teraz. Ako svoja vlastná absencia je zatopený absenciou všetkého, je nikde, je tým, ktorý už viac nie je.
Týmto paradoxom je vyjadrená udalosť zrodu. Nemáme však na mysli okamih, keď Descartes v absencii všetkého zažíva stretnutie so sebou a v tom istom momente aj vyplnenie absencie plnosťou svojho ego sum identického s ego cogito. Deje sa tu naopak zrodenie subjektu, ktorý je ako svoja vlastná absencia vydaný absencii všetkého – subjekt ako čisté pociťovanie náporu absencie. Byť vydaný absencii znamená byť vonku, mimo sterilného priestoru. Absencia totiž nie je nijaké absolútne nič, stojace ako protiklad absolútnej prítomnosti. K absencii sa nikdy nepriblížime, pokiaľ zotrvávame medzi týmito absolútnymi protikladmi, pretože ona je radikálne iná voči priestoru, ktorý vymedzujú.
Keď Blanchot rozlišuje autentickú a neautentickú literatúru, robí to z pozície tohto „za“. Inými slovami, toto rozlíšenie nerobí na základe sterilnej pojmovej dvojice, ale prostredníctvom jej odmietnutia. Výstižne to formuluje Cezary Rowiński, keď hovorí, že „v Blanchotových prácach sa rysuje výrazná klasifikácia literatúry: na autentickú literatúru a zvyšok“.[3] Práve tento „zvyšok“ tu totiž reprezentuje sterilný priestor a literatúru, ktorá v ňom uviazla. Keď Rowiński následne dodáva, že „adjektívum ,autentická‘ nemá hodnotiaci význam“,[4] podčiarkuje tým, že Blanchot stojí inde a s literatúrou sa stretáva inak. Prvé priblíženie k tomuto inde a inak nám ponúka nasledujúce rozlíšenie: kým autentická literatúra odkazuje k chápaniu „literárneho diela ako produktu vnútornej skúsenosti“, ostatná literatúra sa zakladá „na vedomom konštruovaní diela ako nástroja odkazujúceho k určitej idei alebo tiež na úsilí dosiahnuť dokonalosť v rámci existujúcich estetických konvencií“.[5] Vraciame sa tým k úvodnej Blanchotovej citácii. Živý priestor tu myslí ako „inde“ vzhľadom na sterilný priestor. Možno sa nám toto nesmierne vzdialené „inde“ priblíži, keď mu porozumieme ako živej skúsenosti autora, ako priestoru jeho života, ktorý jediný môže zakladať možnosť autentickej literatúry.
Dva druhy literárnej kritiky
V predchádzajúcej časti sme si položili otázku autentickej a neautentickej literatúry, či skôr autentickej a ostatnej literatúry. Nasledujúc Blanchota sme namiesto vymenovávania typických znakov vykročili za hranice priestoru, ktorý nám neponúka možnosť stretnúť sa s literatúrou, ale iba jej absolútne uchopenie, ktoré je však zároveň jej stratou. Ukázalo sa nám, že podmienkou autentickej literatúry je priestor živej skúsenosti autora. Je to priestor zakúšania, a tým zákonite aj chýbania, pričom toto chýbanie či absencia sú tu pociťované ako konštitutívny moment tohto priestoru. Sterilný priestor je oproti nemu priestorom úplného sprítomnenia, kde sa literatúra dáva na pozadí predpokladu o možnosti jej absolútneho uchopenia prostredníctvom siete utkanej medzi pojmovými protikladmi.
V nasledujúcej časti si na pozadí Blanchotových úvah o dvoch druhoch literárnej kritiky ukážeme, že táto sterilná sieť, ktorá nám nielenže nedovoľuje položiť si otázku autentickej literatúry, ale dokonca aj bráni jej vzniku, je identická s heideggerovským svetom našej neautentickej každodennosti, ku ktorému sa vzťahujeme prostredníctvom rozumenia, ktoré sa stáročia navíjalo a spletalo na rám absolútnych protikladov, aby sa tak stalo majetkom všetkých a nikoho, a spôsobom, ktorým sa nám svet zároveň dáva aj zaniká vo svojej plnej prítomnosti a uchopiteľnosti. Literárna kritika môže byť jedným zo spôsobov tohto rozumenia, no myslená ako skúsenosť môže byť aj čímsi úplne iným.
Obvykle si kritiku spájame so schopnosťou rozlišovať a hodnotiť či pravdivo poznať. Škola nás učí kriticky myslieť, kritická verejnosť je vnímaná ako záchranná brzda možného negatívneho smerovania spoločnosti, kritik je odborník schopný poskytnúť kvalifikovaný a objektívny posudok. To všetko spoluvytvára kritiku ako inštitúciu, ktorá sa podieľa na behu nášho každodenného sveta. Jedným z jej prejavov je literárna kritika, ktorej úlohou je podľa Blanchota to, aby uvádzala „literaturu do vztahu se skutečnostmi právě tak významnými“, ako sú napríklad „vysoké školství a žurnalistika“, ktoré „tvoří všechnu její skutečnost“.[6] Takáto kritika nedokáže k literatúre pristupovať ako k autonómnej skutočnosti, ale len ako k niečomu, čoho skutočnosť je podstatne závislá od sveta. Svetom tu myslíme sieť, v ktorej si jednotlivé veci vzájomne udeľujú zmysel, pričom ich zmysel nie je odlišný od spôsobu ich bytia.[7] Svetom tu teda myslíme onen sterilný priestor, ktorého prostredníctvom je nám všetko vždy už podávané. Literatúra sa nám tu dáva cez jej vzťahy s ďalšími skutočnosťami. Univerzita, článok v novinách, štátny sviatok, nakupovanie… na seba navzájom odkazujú, a takto sa vzájomne určujú. Literatúra je tu jednou z týchto skutočností, jej bytie je s nimi identické. Ako jedna zo skutočností vo vnútri tohto priestoru je redukovaná na prostriedok sprostredkovávania tých ostatných. Literatúra tu odkazuje k svetu a svet k literatúre, alebo inými slovami, nikdy sa tu nestretávame s literatúrou samotnou.
Literárna kritika, ktorá pristupuje k literatúre takto, t. j. ako k jednej zo skutočností vo vnútri
sveta, je podľa Blanchota typická „vnějším posouzením, které zhodnotí literární práci a vyjádří se poté k její hodnotě“.[8] Niečo k dielu dopovedať, čosi na ňom zdôrazniť, hodnotiť ho – táto kritika robí svoju kariéru prostredníctvom literatúry, potrebuje literatúru k svojmu uskutočneniu. Literatúra je tu však od začiatku pochopená nesprávne. Určovaná vzťahmi s inými skutočnosťami v tomto priestore síce dostáva konkrétnu podobu či význam, ktorý zodpovedá nášmu bežnému porozumeniu toho, čo je to literatúra, avšak tento proces jej určovania je zároveň procesom jej redukcie na niečo, čím sama nie je. To názorne vidíme v pohybe literárnej kritiky, ktorá napríklad vychádza z predstavy o ideálnom literárnom diele, sleduje jeho formálnu dokonalosť, pozornosť si podmaňujúcu dejovú líniu alebo hodnotí posolstvo, „myšlienku“ či dokonca predajnosť a slávu autora. Vychádza vtedy z kritérií, ktoré nemajú svoj základ v samotnej literatúre, pričom však treba zdôrazniť, že tieto kritériá sa môžu stať základom pre literatúru – tú ostatnú.
Oproti takto chápanej kritike kladie Blanchot inú, o ktorej nám hovorí: „čím více se uskutečňuje, rozvíjí a afirmuje, tím více se musí stahovat do ústraní; na konci se tříští. Nejenže se nevnucuje dbalá toho, aby nenahradila to, o čem mluví, ale dovršuje se a vyplňuje jen tehdy, když mizí.“[9] Zatiaľ čo prvá sa presadzuje na úkor literatúry, druhá sa v prospech nej stráca či umĺka. Jej miznutie je akýmsi vyvliekaním sa zo siete sterilného priestoru, oslobodzovanie sa z dosahu jeho moci, aby takto dala prehovoriť samotnej literatúre. Blanchot o tejto miznúcej kritike hovorí, že „sama o sobě nemá téměř žádnou skutečnost“,[10] čím zdôrazňuje práve jej preklopenie sa do živého priestoru absencie. Je to kritika, ktorá je absenciou, v ktorej prehovára samotná literatúra. Jej ambíciou nie je niečo povedať, ale nechať hovoriť.
Absencia je spôsob bytia toho, čo existuje za hranicami sterilného priestoru. Kritika ako absencia sa stretáva s literatúrou ako absenciou v živom priestore, kde už nevládne prítomnosť a vzájomné určovanie sa v rámci siete odkazov. Je to vlastne svet z „mäsa a kostí“, svet tvorený z vecí samých, ktorý „nie je založený na transparentnosti, na postupnom vyjasňovaní zmyslu, na jeho sprítomnení, ale naopak, na jeho absencii“.[11] Absolútne uchopenie je tu nahradené neurčitým pociťovaním. Literatúra tu existuje ako vec sama, ktorá sa dáva zakúšať vo svojej nepriehľadnej materialite majúcej svoj pôvod vo vlastnej žitej skúsenosti autora. Jej neurčitosť a neustále vzpieranie sa každému uchopeniu ju ukrývajú pred kritikou, ktorá k literatúre pristupuje s predpokladom o možnosti jej pozitívneho určenia.
Blanchotovi ide o prekonanie idealizujúcich snov o pozitivite a prítomnosti. Smeruje pri tom k neprítomnosti a strácaniu sa, čo ho odlišuje od tých, ktorí zostali v zajatí myslenia pohybujúceho sa v sterilnom priestore jasného zmyslu. Françoise Collin v tejto súvislosti píše: „Ak je zámerom kritiky spôsobiť zjavenie sa originality určitého diela, ak cieľom filozofa je definovať esenciu fenoménu literatúry, potom je treba povedať, že Blanchot nie je ani filozofom, ani kritikom a nie je ani ich prostredníkom či ich syntézou; jeho pozícia musí byť uchopená mimo týchto kategórií, a to… na základe samotnej otázky, ktorá je tou jeho otázkou, t. j. na základe otázky literárneho písania.“[12] Blanchota je potrebné hľadať v živom priestore, v priestore skúsenosti ako zdroja autentickej literatúry a autentickej literárnej kritiky.
Blanchot píše: „stejně jako je Kantův kritický rozum tázáním po podmínkách možnosti vědecké zkušenosti, i kritika je spojena s hledáním možnosti zkušenosti literární, ale toto hledání není pouze hledáním teoretickým, [ale takým] jímž se ustavuje literární zkušenost, jímž se ustavuje zkoušejíc, zpochybňujíc skrze tvoření svou možnost.“[13] Kritika, ktorá chce zakúšať literatúru, resp. ktorá sa chce stretnúť s literatúrou, teda nemá inú možnosť, ako prekročiť teoretický odstup, pretože takto je nemožné dospieť k autentickej literatúre, ktorá sa každej teórii ako podrobeniu a uchopeniu vzpiera. Takáto kritika musí spochybniť nielen samu seba, ale aj svet, ktorého pozitívnu súčasť tvorí. V tomto spochybnení sa otvára možnosť skúsenosti. Vedieť totiž znamená prestať zakúšať a prestať zakúšať znamená prestať tvoriť, zatiaľ čo tam, kde je tvorenie, tam je nevyhnutne aj pochybnosť, a kde je pochybnosť, tam je zakúšanie a v ňom vyklonenie sa von zo sterilného priestoru.
Záver
Keď si s Blanchotom kladieme otázku autentickej literatúry, vzdávame sa vtedy možnosti pozitívneho určenia, ktorého základom je naša prítomnosť vo svete. Inými slovami, táto otázka nás vyzýva prekročiť hranice našej každodennosti smerom do absencie. Kritika, ktorá do nej vstúpi, „patří úžeji k životu díla, činí zkušenost s tímto dílem jako s něčím, co sa nehodnotí, chápe je jako hloubku a také jako nepřítomnost hloubky, která uniká každému systému hodnot, neboť se ocitá mimo vše, čo má nějakou hodnotu, a odmítá předem každou afirmaci, která by sa chtěla díla zmocnit, aby je zhodnotila.“[14] Je to priestor, v ktorom je prítomná už iba absencia. Skúsenosť sama je absenciou a autentická literatúra je jej záznamom. Autenticita nie je hodnota, ale nemožnosť hodnotiť. Blanchot, ktorý pred nás kladie „úkol chránit a osvobozovat myšlení od pojmu hodnoty“,[15] nás volá tam, kde sa literatúra dáva našej skúsenosti, kde nezostalo nič, iba toto zakúšanie, táto vystavenosť náporu literatúry samotnej, myslenej rovnakým spôsobom, ako fenomenológia myslí vec samu. Výstižne to v týchto slovách venovaných Rilkemu zhŕňa samotný Blanchot: „Odtud stálá přízeň k věcem, pobývání blízko nich, které Rilke ve všech etapách svého života doporučoval jako to, co nás může nejlépe přiblížit k nějaké formě autenticity. Dá se říct, že často, když uvažuje o slovu absence, má na mysli to, čím je pro něj přítomnost věcí, bytí-věci.“[16]
L i t e r a t ú r a
BLANCHOT, M.: Co je kritika? In: Lautréamont a Sade. Praha: Garamond 2008.
BLANCHOT, M.: Literární prostor. Praha: Hermann & synové 1999.
COLLIN, F.: Maurice Blanchot et la question de l’écriture. Paris: Gallimard 1986.
MAČAJ, P.: Zakúšanie toho, čo je za slovami u Mauricea Blanchota. In: Ostium, 2014, č. 4.
MAČAJ, P.: Literárna skúsenosť: Ivan Kadlečík a Maurice Blanchot. In: Ostium, 2010, č. 1.
ROWIŃSKI, C.: Prolegomena k dielu Maurice Blanchota. Pracovný preklad: Pavol Sucharek, doposiaľ nepublikované.
SUCHAREK, P.: Hraničná skúsenosť čítania: Maurice Blanchot. In: Filozofia, 2009, č. 8, s. 787.
P o z n á m k y
[1] BLANCHOT, M.: Literární prostor. Praha: Hermann & synové 1999, s. 285.
[2] Vec, ktorá sa nám podáva prostredníctvom protikladných pojmových dvojíc, je podobnejšia pojmu než veci. V sterilnom priestore sa nemôžeme stretnúť s vecou samou.
[3] ROWIŃSKI, C.: Prolegomena k dielu Maurice Blanchota. Pracovný preklad Pavol Sucharek, doposiaľ nepublikované.
[4] Tamže.
[5] Tamže.
[6] BLANCHOT, M.: Co je kritika? In: Lautréamont a Sade. Praha: Garamond 2008, s. 8.
[7] Keď hovoríme svet, máme samozrejme na mysli najmä Heideggera: svet ako sieť vzájomne na seba odkazujúcich významov, svet, ktorý sa dáva skôr nášmu rozumeniu než nášmu zakúšaniu.
[8] BLANCHOT, M.: Co je kritika? In: Lautréamont a Sade. Praha: Garamond 2008, s. 14.
[9] Tamže, s. 10.
[10] Tamže, s. 9.
[11] SUCHAREK, P.: Hraničná skúsenosť čítania: Maurice Blanchot. In: Filozofia, 2009, č. 8, s. 787.
[12] COLLIN, F.: Maurice Blanchot et la question de l’écriture. Paris: Gallimard, 1986., s. 27–28.
[13] BLANCHOT, M.: Co je kritika? In Lautréamont a Sade. Praha: Garamond 2008, s. 14.
[14] Tamže, s. 15.
[15] Tamže, s. 15.
[16] BLANCHOT, M.: Literární prostor. Praha: Hermann & synové 1999, s. 203.
Tento text vznikol na Inštitúte filozofie Prešovskej univerzity ako súčasť riešenia grantovej úlohy VEGA č. 2/0050/14 pod názvom Existencia, socialita a étos konania: fenomenologické výzvy a existenciálne súvislosti.
Mgr. Peter Mačaj
Inštitút filozofie
Filozofická fakulta
Prešovská univerzita v Prešove
17. novembra 1
08001 Prešov
e-mail: petermacaj@gmail.com