Matúš Porubjak

Peter Fraňo: Ciceronova interpretácia problematiky osudu v spise De fato. Dizertačná práca. Katedra filozofie FF UCM v Trnave 2013.

Marcus Tullius Cicero býva mnohými interpretátormi dejín filozofie odsúvaný na vedľajšiu koľaj ako politik, rétor a eklektik, ktorý nedisponoval hlbším filozofickým vhľadom. Text Petra Fraňa ukazuje, že tento názor je priveľmi zjednodušujúci a že Cicero má svoj neodňateľný filozofický rozmer. Autor sa samozrejme nevenuje celému Ciceronovmu dielu, do jeho pozornosti sa dostáva spis De fato (O osude), ktorý je náročný na interpretovanie tak z filozofického, ako aj filologického hľadiska. Ide totiž o spis, ktorý je zachovaný v značne fragmentárnej podobe, takže núti každého interpretátora „doskladať“ ho za pomoci znalosti celého Ciceronovho diela, ako aj dobového historicko-filozofického kontextu. Poznanie týchto kontextov je potrebné aj preto, lebo spis De fato je jednak napísaný bezprostredne po vražde Cézara, na ktorú Cicero viackrát „medzi riadkami“ odkazuje, jednak v ňom Cicero, zo svojej skepticizujúcej polohy, aktívne reaguje na predstavy svojich filozofických predchodcov, predovšetkým stoikov a epikurejcov. Ich tvrdenia podrobuje dôkladnej kritike, aby nakoniec ponúkol svoje riešenie problematiky osudu.

Jedným z prvých problémov, ktorému sa Peter Fraňo venuje, je Ciceronova interpretácia stoickej náuky peri sympatheias. Sympatheia doslovne znamená spolu-cítenie. Veľmi zjednodušene by sme ju mohli charakterizovať ako princíp, ktorý umožňuje vzájomné prepojenie vecí a dejov vo svete – tak prírodných, ako aj spoločenských. Cicero tento princíp kritizuje v súvislosti s veštením a osudom, pričom ide o vzájomne prepojené zložky. Bez existencie osudu by nebolo možné veštenie, to je však odkázané na výsledok pôsobenia medzi jednotlivinou a celkom, ktoré zabezpečuje práve sympatheia. S týmto vzťahom úzko súvisí otázka príčin a ich typológia. Opäť si dovolíme zjednodušenie: ak by bolo všetko striktne osudovo prepojené, inak povedané, ak by jestvovalo výlučne len kauzálne spojenie medzi všetkými dejmi vo svete (vrátane našich rozhodnutí), potom by síce veštenie bolo absolútne vierohodné, no zároveň by nemalo zmysel hovoriť o slobodnej vôli a akákoľvek etika by bola prakticky zbytočná. Celý tento komplex problémov Cicero analyzuje na pozadí kritiky už spomenutej stoickej náuky peri sympatheias u Poseidónia a Chrysippa, ďalej sporu o riešenie náuky „o možnom“ (peri dinatón) medzi Chrysippom a Diodórom Kronom, ktorý sa od dôb Aristotela stal terčom mnohým filozofických kontroverzií, „kauzy“ Fabiovho narodenia, a kritiky stoického a epikurejského prístupu k problematike osudu.

Ak sa vám práve prečítané javí ako síce zaujímavé, ale pekne zamotané klbko, vezmite do rúk Fraňov text, ktorý je skvelým návodom na jeho rozmotanie. Okrem samotnej autorovej interpretácie Ciceronových postojov vám k tomu pomôžu aj priložený preklad samotného spisu vo forme zrkadlovej bilingvy (ide o vôbec prvý preklad tohto spisu v slovenskom, ale aj českom jazykovom prostredí), krátky slovník terminologických variantov a definícií pojmu „príčina“, stručný latinsko-grécko-slovenský slovník filozofických termínov použitých v spise De fato, zoznam pasáží použitých diel antických autorov (index locorum) a zoznam mien antických autorov a postáv z oblasti literatúry, mytológie či histórie (index nominum antiquorum). A nebojte sa, jediný dostupný exemplár Fraňovej práce nebudete musieť prezenčne čítať v univerzitnej knižnici UCM. Stačí pár týždňov vydržať a prácu si kúpiť v krajšej a vylepšenej knižnej podobne. O pár týždňov ju totiž vydá Schola philosophica.

XXIII World Congress of Philosophy: Philosophy as Inquiry and Way of Life. University of Athens, School of Philosophy, University Campus – Zografos. 4. – 10. august 2013 (www.wcp2013.gr).

Začiatkom augusta sa v Aténach odohrala filozofická megaakcia – XXIII svetový filozofický kongres s hlavnou témou „Filozofia ako skúmanie a spôsob života“. Rokovania prebiehali v 75. sekciách a na kongres prišlo vyše tritisíc účastníkov. Atény sú skrátka lákavé. Abstrakty a príspevky sa odovzdávali už koncom februára a prešli recenzovaním (ako to organizátori zvládli, netuším, avšak spravili to, pretože viem o prípadoch odmietnutia príspevku). „Hlavný stan“ konferencie bol lokalizovaný vo veľkom kampuse Zografos – v jeho najväčšej, modernej budove s už trochu opotrebovaným vnútrajškom a dosť zlou akustikou prednáškových miestností. Niežeby Aténska univerzita nemala k dispozícii lepšie a reprezentatívnejšie budovy, ale spomínaný enormný počet účastníkov by v špičkových priestoroch azda mohli hostiť len niektoré ázijské a americké univerzity. Napriek drobným dezorganizačným detailom však všetko fungovalo, od techniky v prednáškových miestnostiach až po všadeprítomných dobrovoľníkov z radov študentov, ochotných vždy pomôcť alebo poradiť.

Úroveň príspevkov v sekciách bola kolísavá, od naozaj dobrých až po dosť zlé. Koniec koncov, tento typ akcií ani nie je o zasvätenej debate úzko spolupracujúcich kolegov, ale o prezentácii vlastného výskumu a nadväzovaní nových akademických kontaktov. Nevýhodou veľkých akcií je aj to, že príspevky v sekciách sa zvyčajne nezačínajú v programom avizovanom čase. Vždy niekto „vypadne“ a aktualizovať program vystúpení, ktorý mal vo svojej finálnej podobe zaslanej týždeň pred konferenciou 208 strán, je absolútne nemožné. Napriek tomu si bolo z čoho vybrať a kmitanie medzi sekciami malo svoj zmysel.

Hlavným „ťahákom“ však neboli rokovania v sekciách, ale plenárne prednášky počas dopoludňajších hodín, na ktorých sa objavili mená ako Jonathan Lear, Alexander Nehamas či Umberto Eco. Okrem nich sa tiež konali sympóziá na vybrané témy, okrúhle stoly či pozvané prednášky. Súčasťou konferencie boli aj študentská sekcia a sekcia posterov. K najzaujímavejším patrili špeciálne sympóziá s tromi vystupujúcimi a diskusiou, ktoré sa konali podvečer pod holým nebom na štyroch rôznych lokalitách Atén, historicky spojených s filozofiou. Išlo o miesta, kde sa kedysi nachádzali Platónova Akadémia, Aristotelovo Lykeion, pahorok Pnyx, kde Kleisthenés predstavil aténskemu ľudu svoje demokratické reformy, a miesto deja jedného z najrozkošnejších Platónových dialógov Faidros (ten košatý platan, pod ktorým Sókratés s Faidrom onoho horúceho poludnia sedeli a debatovali, tam už nebol, no cikády cvrlikali ostošesť, presne ako v dialógu).

Veľmi zaujímavý bol aj otvárací ceremoniál, ktorý sa konal v nedeľu večer v Odeone Heroda Attika – kamennom amfiteátri situovanom na južnej strane Akropoly, postavenom v roku 161 nášho letopočtu aténskym magnátom Herodom Attikom na pamiatku jeho manželky. Dnes sa Odeon s kapacitou 5000 divákov využíva predovšetkým na koncerty vážnej hudby. Symfonický orchester hral aj pre účastníkov konferencie, ktorý Odeon z veľkej časti zaplnili. K výborne hrajúcemu orchestru sa neskôr pridal aj miešaný zbor a nakoniec súbor moderného tanca. Celé predstavenie bolo vskutku dobre vystavané a účastníci konferencie nešetrili potleskom. Pred umením však, ako býva zvykom, odzneli uvítacie prejavy. Auditóriu sa prihovoril prezident FISP-u (medzinárodnej federácie filozofických spoločností), prezident organizačného výboru konferencie a starosta Atén. Tieto (nie dlhé) príhovory si obecenstvo trpezlivo a s pochopením vypočulo. Ako posledný bol avizovaný príhovor predsedu gréckej vlády, ktorý však namiesto seba poslal jedného zo štátnych úradníkov. Len čo začal tento muž hovoriť o význame filozofie a vzdelania pre svoju krajinu, časť obecenstva začala búkať. Keď v tomto optimistickom duchu pokračoval a snažil sa oceniť prácu profesorov a učiteľov, pripojili sa k búkaniu ďalší (Grécko v rámci reforiem plánuje prepustiť niekoľko tisíc štátnych zamestnancov vrátane učiteľov všetkých stupňov vzdelania). Ďalšie vety prejavu už čítal zvýšeným hlasom, až nakoniec chvatne opustil pódium. Búkanie a pískanie sa stalo veľmi nástojčivým. Skrátka, demokratické Atény, ako za starých čias. Dorazí raz demokracia aj do slovenskej akademickej obce?

* * *

Jana Juhásová

Florian Illies: 1913. Léto jednoho století. Brno: Host 2013, 319 s.

Knihu som dostala na sklonku leta ako meninovo-narodeninový darček. Jej názov na mňa zapôsobil ako prísľub pocitu „déjavu“ a vyvolal túžbu po rekonštrukcii času napĺňaného presne pred storočím. Zároveň bolo očividné, že dielo súčasného nemeckého autora bude do nejakej miery (ešte netušiac akej) anticipovať to, čo zachvátilo svet o rok neskôr, v lete 1914.

Skeletom knihy je množstvo postupne dávkovaných príbehov a faktografických fragmentov s anekdotickým nábojom – charakterizačným zámerom ukrytým za často úsmevnou banálnosťou. Radenie príbehov je voľné, mozaikovité, podliehajúce (zdanlivo) jedinému kritériu – kalendárnemu plynutiu času: január – december 1913. Hoci sa prvý príbeh začína v New Orleanse, ostatné sa ťažiskovo koncentrujú do Viedne a Berlína, dvoch mocensko-kultúrnych centier krajín Dvojdohody. Dvanásťročný Armstrong, zatknutý za nedovolené použitie zbrane, je na Nový rok umiestnený do nápravnovýchovného ústavu. Jeho neovládateľnú výbušnosť sa riaditeľ polepšovne snaží skrotiť tak, že chlapcovi vloží do nervóznych rúk trúbku. Vzápätí začuje Armstrongove prvé teplé, divé tóny. Po dočítaní knihy mi táto vstupná, geograficky disparátna epizóda začala vyznievať ako šifra autorovho zámeru. O zbraniach a vojne sa v knihe takmer nehovorí, tá je tu však skryto prítomná v obraze sveta, v ktorom sa žije na hrane, a je zrejmé, že sila nekontrolovateľných vášní a obnažených nervov raz exploduje.

V centre diania, v postupne sa rozvíjajúcich a voľne sa spletajúcich príbehoch, sa pohybuje kultúrna bohéma, svet európskej avantgardy, zachytený väčšinou v súkromných, prevažne bizarných snímkach. Kafka vytrvalo píše denne niekoľko zaľúbených listov milovanej Felice Bauerovej, ale myšlienka na spoločný manželský život s ňou ho desí. Georg Trakl, posadnutý sexuálnou túžbou, prenasleduje svoju sestru Gretu, bez nej chradne a stráca zmysel života. Alma, vdova po skladateľovi Gustavovi Mahlerovi, niekdajšia milenka Waltera Gropiusa, uniká pred Oskarom Kokoschkom, lebo ich vášnivý vzťah ju stravuje. Všetko smeruje k tomu, aby sa opäť vrátila k svojmu architektovi a neskôr ho rovnako vášnivo opustí kvôli Franzovi Werfelovi. Paralelne, v labyrinte neprehľadných a neustále stroskotávajúcich vzťahov, sa rodia tie najlepšie diela avantgardy, demonštrujúce rozbíjanie foriem. Je zjavné, že k životu ich vyvoláva práve permanentné prekračovanie hraníc, miznutie celistvosti ľudskej osoby a spoločnosti.

Hoci autor stavil na zaručený recepčný úspech – senzáciu, kniha má oveľa serióznejšie ambície, Illiesako, rozhľadený kunsthistorik, sprítomňuje množstvo archívnych materiálov – od korešpondencie, novinových fejtónov, dobových recenzií až po vlastné výborné analýzy niektorých diel a kultúrnych procesov. Výberom postáv a ich príbehov zároveň osciluje okolo niektorých nosných tém a symbolov dobovej kultúry – otcovražda, femme fatale, neurasténia. Vo svojom rukopise pracuje s ornamentom, ale aj s dynamickou vecnosťou, akoby imitoval atmosféru dekadencie, ale aj éru rodiacej sa reportáže. Čo obchádza mlčaním, sú špekulácie o vojne. Rok 1913 vojnou nežil, ani ju neočakával. Azda len Ludwig Meidner, žijúci v idylickom Friedenau, ako šialenec vytrvalo maľuje horiace mestá a ľudské tváre, krajiny rozjatrené bombami a vojnou. Jeho priatelia sa obávajú o jeho duševné zdravie. Rovnako z neznámych dôvodov Franz Marc jedného dňa siahne po štetci a namaľuje obraz, vyčnievajúci z jeho idylickej série „Modrých koní“ ako cudzorodý prvok, s názvom Vlci (Balkánska vojna). Autor však čitateľa opakovane presviedča prostredníctvom dobovej tlače: „K veľkej vojne v Európe, ktorá večne hrozí, nikdy nedôjde. Bankári pre takú vojnu nebudú zháňať peniaze, priemysel ju nebude udržiavať v chode a štátnici to nedokážu. Žiadna veľká vojna nebude…“ (D. Starr Jordan, rektor Stanfordovej univerzity). Na Silvester 1913 si ľudia želajú prosperitu a mier. Nie je to znepokojujúce?

Anton Baláž: Len jedna jar. Bratislava: Marenčin PT 2013, 280 s.

Po Illiesovej netradičnej kompozícii som sa s očakávaniami začítala do románu Antona Baláža, ktorého som už poznala ako beletristického životopisca Jána Lajčiaka (Prehovor, Ezechiel). Bola som zvedavá, ako autor umelecky zvládne podobnú úlohu – evokovať a zanalyzovať konkrétny historický čas v momente tesne pred „bodom zlomu“. Prostredníctvom príbehu malej vysokoškolskej internátnej komunity kniha približuje obdobie Bratislavskej jari od odstúpenia prezidenta Novotného v marci 1968 po vpád vojsk Varšavskej zmluvy. Hoci aj on výraz slobody prezentuje cez umelecké sklony svojich protagonistov, ktorých sny sa začínajú realizovať v priestore výtvarných performancií (Anita) a cinéma-vérité (Jašík a Renáta), v blízkosti poézie (Palič), slobodnej žurnalistiky (Daniel), v atmosfére sexuálnej revolúcie, knihe chýba pridaná hodnota, výraznejší druhoplánový aj zatextový (katarzný) priestor, ktorý som našla u Illiesa. Autor je síce skúsený rozprávač a štylista, ale trochu nudný komponista. Vo výstavbe románu mi chýbal moment prekvapenia. Jeho reliéfnosť je vyskladaná z pomerne známych rekvizít daného obdobia (západná hudba, erotika, otvorené hranice, Tuzex, Carlton, dubčekove rožky, stretnutie študentov na Bradle, sovietsky konzulát v Bratislave…), bez nových impulzov s informačnou hodnotou (pre mňa napr. hrobka rabína Chatama Sofera pod betónovými platňami tunela pri Zámockej ulici). Postavy študentov prežívajú svoj krátky, až príliš okato rámcujúcimi epizódami podmienený (príchod a odchod Anity Becker Schwarz, náhla vnútorná metamorfóza zväzáčky Pelagije na hipisáčku Peggy) happening slobody a lásky. Sú modelované ako obete nastávajúcej udalosti, nie ako nositelia jej choroby. Na rozdiel od Illiesa ide o klasickú románovú rekonštrukciu, nie rafinovanú analýzu historického diania. Cez viaceré postavy kniha odkrýva silné rodinné anamnézy (smrť Peggynho otca, profesora Lomonosovej univerzity, zapríčinená sovietskymi vojakmi; Anitina skúsenosť s holokaustom a biľagom židovstva v povojnovom štáte), psychológia postáv, hoci sa autor o ňu miestami snaží, je však nevýrazná.

Aj táto kniha vo mne podnietila úvahy o vrtkavosti spoločenskej slobody a mieru. Ich „prirodzená“ prítomnosť predsa nemusí byť vôbec samozrejmá…

* * *

Anton Vydra

Vladimir Nabokov: Slídil. Preložil Pavel Dominik. Praha, Litomyšl: Paseka 2013.

Kto vlastne som? Tak znie základná otázka tejto nevšednej Nabokovovej novely. Rozprávač a zároveň hlavná postava sa po tom, ako ho zmláti manžel jeho milenky Matildy, rozhodne siahnuť si na život, no ešte predtým si hľadá bezpečné miesto, kde by mohol „podľa tradície“, ako vraví, napísať rozlúčkový list. Vstúpi do miestnosti, no „uprostred izby stál nijako zaujímavý, nešťastný, roztrasený, obyčajný človek s klobúkom a ktovie prečo si mädlil ruky. Tak som sa na okamih zahliadol v zrkadle.“ Potom sa rozprávač zastrelí, aby nám mohol ďalej vyrozprávať svoj príbeh, lebo tu „ľudské myslenie zo zotrvačnosti žije ďalej aj po smrti“. Mimovoľne si pritom spomínam na Nabokovovu úchvatnú poviedku Odlesky západu slnka, v ktorej hlavného hrdinu prejde električka. Ten vzápätí uvidí svoju vlastnú postavu, ktorú rýchlo doženie, aby si mohol povedať „To bola hlúposť. Takmer ma prešiel autobus…“, pričom zámena autobusu za električku nie je vôbec tlačová chyba, ale znak „premeny“. Tak je to aj v tomto románe: mŕtvy žije a naďalej pozoruje svet a ľudí v ňom, a takisto seba („Videl som sa zvonku, ako pomaly kráčam po chodníku, a bol som zároveň dojatý i vydesený ako neskúsený duch pozorujúci život čímsi mu povedomého človeka“). Smrť je premena. A tak sa z rozprávača stáva neobyčajne pozorný sliedič, ktorý je vnímavý na to, čo iní nevidia. Predovšetkým to však nevidí čitateľ, ktorému chce rozprávač vypovedať slovami, čo a koho vlastne vidí. Vstupujeme tým do sveta opisov, najskôr opisov dvoch podobných sestier. Podobnú scénu už poznáme z Nabokovovho románu Zúfalstvo. Aj tu stojí spisovateľ pred otázkou, ako možno slovami obsiahnuť videné: „Aké ďalšie sústredenie je potrebné, akú pozornosť musí dosiahnuť pohľad, aby bolo možné slovami vytvoriť obraz človeka?“

Vtedy vstupuje na scénu Smurov, tichý a záhadný muž s melancholickým úsmevom, ktorý, hoci sa „tu a tam cítil prehliadaný, rozhodne to nedával najavo“. Rozprávač ho začína vášnivo pozorovať. Podrobne sleduje, ako sa Smurov správa; počúva, čo hovorí a čo o ňom hovoria iní; je pri tom, keď ho tí iní usvedčujú z klamstva. Skrátka, vytvára si o ňom čo najdokonalejší, no stále akosi neúplný obraz. Zo Smurova sa stáva hádanka. Rozprávač vidí muža, ktorý sa predstavuje v rôznych maskách, „ale originál stále zostával veľkou neznámou“. Z ľudí, ktorí prichádzajú do styku so Smurovom, sa postupne stávajú zrkadlá. Koniec koncov ani nikdy ľuďmi neboli. Pre rozprávača príbehu boli vždy len „premietacím plátnom“, na ktorom sa ukazovali rôzne podoby Smurova. Ktorá je jeho pravá podoba? Rozprávač nám ju predstaví náhle a nečakane na konci novely po stretnutí s Kašmarinom, manželom rozprávačovej milenky Matildy zo začiatku príbehu. „Kašmarin si so sebou vzal ešte jednu Smurovovu podobu. Záleží na tom, ktorú? Veď neexistujem: existujú len tisíce zrkadiel, v ktorých sa odrážam. S každým novým známym sa zvyšuje počet prízrakov, ktoré sa na mňa podobajú. Niekde žijú, niekde sa množia. Ja sám neexistujem. Avšak Smurov bude žiť dlho… Pochopil som, že jediným šťastím na tomto svete je pozorovať, sliediť, bedlivo sledovať seba a iných, nerobiť nijaké závery – skrátka, dívať sa. Prisahám, že toto je šťastie.“ Po dočítaní novely mi na myseľ prichádzajú slávne Sartrove slová o tých druhých, ktorí sú peklom, no ktorí by celkom dobre mohli byť aj nebom. V jeho hre S vylúčením verejnosti jedna z postáv (Klaudia) zúfalo hľadá zrkadlá, až napokon povie, že neznesie myšlienku na to, že sa nevidí, lebo to by bolo pre ňu peklom. Druhá postava (Marta) jej navrhne, že pre ňu bude tým najvernejším zrkadlom: stačí, ak sa bude pýtať. Ktovie? Takých zrkadiel je príliš veľa a každé z nich nás ukazuje inak. A tak pohľad, ktorého objektom som ja sám, sa napokon nemá kde ukotviť. Naše Ja uniká nám samým rovnako, ako uniká aj tým druhým. Existuje vôbec? Alebo naďalej ostáva platiť Augustinovo mihi magna quæstio factus sum? Je to peklo? Je to šťastie?

* * *

Vít Hušek

David Deida: Cesta pravého muže. Duchovní průvodce pro muže aneb jak si poradit s výzvami, které před muže staví ženy, práce a sexuální touha. Praha: Synergie 2012, 213 s.

V českém vydání knihy Davida Deidy jsou zařazeny tři předmluvy, jejichž autory jsou Jan Bílý, Richard Vojík a Denisa Palečková. Nahlédnete-li do doporučené literatury, narazíte na Roberta Blye, Richarda Rohra a Roberta Moora, v závěrečných „kontaktech na mužské kruhy“ se pak kromě jiných objevuje Liga otevřených mužů, hnutí mužské spirituality a YMCA Setkání. Jak toto jde dohromady? Přečtením knihy jsem zjistil, že tyto zdánlivě nesouvisející a na první dojem vzdálené oblasti mají mnoho společného (a že moje počáteční nedůvěra spíše než o knize vypovídá o mých předsudcích). Kniha přináší řadu inspirujících myšlenek, s nimiž čtenář může souznít či nesouhlasit, rozhodně se ale nebude nudit.

Kdo je onen „pravý muž“ (v orig. superior man), o kterém Deida píše? Bez nároku na úplnost bych ho charakterizoval třemi pojmy: integrita, rozhodnost, bdělost. Je to muž, který pevně stojí ve svém životě a nemá potřebu ve své partnerce hledat matku či neustálou oporu. Je to muž, který rozpoznal své životní poslání (a pochopil, že naplnění mu nemůže dát práce ani vztah k ženě, s. 52), který ví, o co mu v životě jde a o co usiluje. A konečně to je muž, který na své cestě životem je ochoten podřizovat dílčí rozhodnutí tomu cíli, pro který se rozhodl.

Jaká je partnerka pravého muže? To je pro mě trochu otázka. V některých pasážích o ženách jsem zvažoval, kde končí síla integrovaného muže a zabíhá do oblasti nadřazenosti či paternalismu. Zajímalo by mě, jak tyto tóny vnímají ženy.

Moment rozhodnutí hraje na této cestě klíčovou roli: „máte na výběr“ (s. 164), „musíte se rozhodnout, o co vám v životě jde“ (s. 160), „záleží na tom, v čem vidíte smysl svého života“ (s. 111). S rozhodnutím je spojen moment svobody: tím, o co v životě „pravému muži“ jde, je osvobození od nepatřičných očekávání, osvobození od „potřeby od světa jevů cokoli vyžadovat“ (s. 171), osvobození k lásce. Na této cestě nejednou čelí i smrti, a buď ji pohlédne do tváře a přežije, což může být součást jeho poslání, nebo zemře, čímž může získat to, co nelze nikdy ztratit (s. 150).

Patricie Koubská: Převleky a masky pro každou příležitost. Praha: Portál 2011, 109 s.

V prvních měsících roku 2013 zakusili čeští občané novou zkušenost (na Slovensku již známou) s přímou volbou prezidenta. Předvolební kampaň přinesla nejen nečekaně ostrou polarizaci společnosti před druhým kolem volby, ale také řadu pozoruhodných prvků marketingové strategie kandidátů. Voliči se ještě nestačili vzpamatovat z toho, co vše byli kandidáti ochotni pro své zvolení vykonat či podstoupit, a následoval náhlý pád vlády a dramatická cesta k předčasným volbám.

Téměř prorocky do této situace promlouvá knížka Patricie Koubské (vydaná s dvouletým předstihem). Nedozvíte se zde, jak před voliči zatajit, že jste zrovna místopředsedou neoblíbené vlády, nebo kdo vlastně financuje vaši kampaň, ale najdete zde spoustu neméně důležitých a snad i užitečnějších nápadů: co vše se svými dětmi můžete pro radost vytvořit z kartonu či batikou, jak vypravit maskované děti do školky, za co převléknout malé slečny, aby to nebyla stále jen princezna, či jaké masky sluší klukům. Zvláštní kapitolu získaly hmyzí převleky (kdo trpí fobií, čtěte opatrně) a masky urgentní (příprava v řádu vteřin nebo minut). Není potřeba nakupovat ve specializovaném obchodě ani najímat maskovací agenturu, stačí vyjít z toho, co najdete doma nebo objevíte na půdě – to je nakonec i zábavnější.

* * *

Jaroslava Vydrová

Chvadža Ahmed Abbás: Čo je láska. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry. Bratislava 1959.

Prečítať si staršiu knihu z antikvariátu je vstupom do iného sveta, časovo vzdialeného, je to iná vizuálna aj haptická skúsenosť. Dvojnásobne to platí pri výbere indických poviedok z 50. rokov Čo je láska. Pri čítaní krátkych vypointovaných literárnych útvarov je určite zaujímavá forma ich výpovede – priama, sústredená na prezentovanie svojho posolstva, ktorému sa explicitne a doslova podriaďujú jej postavy. V záverečnej rovnomennej poviedke dokonca autor vytvorí dve postavy Ašu a Nirmala, ktorých postupne „testuje“ v rôznych situáciách a prostrediach a sleduje, či sa medzi nimi naplní ľúbostný vzťah a rozvinie láska. Čím lepšie podmienky pripravuje pre ich vzťah, tým viac je sklamaný, keď sa všetko skončí inak.

Abbásove poviedky sú skutočne pôsobivé – aj keď by som to nerada označila za prvoplánovosť. Keď niektorá z postáv prežíva utrpenie, sklamanie, hladuje alebo, naopak, keď sa zamiluje, čitateľ je vďaka explicitnej výpovedi vtiahnutý priamo do deja. Sociálne prostredie, tradičné náboženské pravidlá, politika a autorova reakcia na širšie dobové problémy Indie môžu z dnešného pohľadu čitateľovi unikať, alebo sa môžu stať všeobecnejším odkazom na neľahké dilemy, ktoré so sebou prináša chudoba, hlad, premeny spoločnosti.

www.iliteratura.cz. ISSN 1214-309X

Český literárny server Iliteratura pripravil pre svojich čitateľov na rozdiel od Ostia typy na letné čítanie ešte pred prázdninami: „Čtení na léto 2013“, http://www.iliteratura.cz/Clanek/31719/cteni-na-leto-2013. Je to nepochybne – aj popri iných anketách a diskusiách, ktoré organizuje – zaujímavý výber. Na stránkach tohto internetového literárneho časopisu možno nájsť veľmi široký prehľad kritík, štúdií, rozhovorov, informácií o aktuálnych literárnych podujatiach, ktorý má svoj dosah aj u nás – vďaka jazykovej príbuznosti aj prítomnosti českého knižného trhu v našich kníhkupectvách. Okrem hlavnej literárno-kritickej línie je na časopise z pohľadu slovenského prostredia zaujímavé aj to, že sleduje kvalitu prekladateľskej činnosti a venuje sa takisto menšinovým žánrom či menšinovým (alebo vzdialenejším) jazykovým prostrediam. Internetový priestor zároveň umožňuje dobrú orientáciu na stránke a rôzne druhy vyhľadávania (podľa autorov, kníh, žánrov, krajín). Zaujímavé čítanie počas celého roka.

* * *

Reginald Adrián Slavkovský

Irvin D. Yalom: Problém Spinoza. Praha: Portál 2012, 404 s.

Americký psychoterapeut Irvin Yalom sa netají svojimi sympatiami k filozofii. Po románoch venovaných Nietzschemu a Schopenhauerovi prišiel s románom o ďalšom filozofovi, ktorý je inšpiratívny preňho ako psychológa, a tým je Spinoza. Yalom je obľúbený autor a jeho odborné aj beletristické a popularizačné knihy sú prekladané do mnohých jazykov. Spinoza ho zaujal už dávno, ale pre román o ňom mu chýbala zápletka. Inšpirácia prišla, keď Yalom navštívil Spinozovo múzeum v Rijnsburgu a dozvedel sa, že nacisti z neho za vojny všetko odviezli, najmä knihy. Tie sa ale po vojne našli a vrátili sa do múzea. To ho inšpirovalo k napísaniu dvoch paralelných príbehov: o možnom vnútornom živote veľkého filozofa a o možnom prežívaní jedného z popredných vodcov fašistického Nemecka Alfreda Rosenberga.

Yalom sa Spinozovou filozofiou nezaoberá do detailov, ale pri pútavom rozprávaní jeho osudov sa postupne vynárajú zdroje jeho racionalizmu a jeho chápania emócií a tiež jedinečný spôsob, ako tieto témy Spinoza spracoval. Yalom je Spinozom fascinovaný a túto fascináciu dokáže preniesť aj na čitateľa. Historický fakt, že Spinoza bol vyobcovaný zo židovskej komunity, sa v románe stáva živou skutočnosťou, ktorú čitateľ spoluprežíva s bohatými odtieňmi emócií aj s neúprosnými dôsledkami pre všetky aspekty života. Yalom, ktorý má sám židovské korene, zjavne so Spinozom sympatizuje. Na konci knihy uvádza aj vývoj postojov židovskej komunity ku Spinozovi. Jeho postupná rehabilitácia nebola medzi Židmi všeobecne akceptovaná a dodnes sú v postoji k Spinozovi rozdelení.

Prostredníctvom dialógov a otázok pozýva autor čitateľa k vlastnému premýšľaniu. Odkiaľ môže jednotlivec nabrať istotu o svojich presvedčeniach a odvahu držať sa ich aj za cenu izolácie, keď to znamená ísť proti všetkým? Tá otázka je o to nástojčivejšia, že román ukazuje dve možné celkom odlišné vyústenia takej istoty a odvahy. Spinoza je dodnes inšpiratívnym mysliteľom a mnohé jeho myšlienky a postoje, ktoré boli v jeho dobe neprijateľné, sa postupne presadili. Cenou za jeho vášeň bola izolácia a skromné životné podmienky. Rosenberg bol spočiatku iba čudákom, ale keď našiel vhodné sociálne prostredie, jeho neústupná zaujatosť proti Židom sa stala nebezpečnou silou v hnutí, ktoré hrozilo dobyť svet.

Yalom je majster v písaní pútavých príbehov. Je iba málo 400-stranových kníh, ktoré som prečítal tak rýchlo. Doznieva však vo mne doteraz a ešte bude. Odporúčam ju všetkým, ktorí majú odvahu nechať sa vystaviť podnetom a otázkam o sebe, o svete a o Bohu, ktoré ich možno vyrušia, ale ak vydržia, tak aj povedú do hĺbky.

Susan Cainová: Ticho. Síla introvertů ve světě, který nikdy nepřestává mluvit. Brno : Jan Melvil Publishing, 2012, 346 s.

Na Susan Cainovú ma prvýkrát upozornil už asi pred dvoma rokmi môj učiteľ angličtiny David. Pozreli sme si spolu videozáznam rozhovoru s ňou a potom sme sa rozprávali o téme, ktorú prezentuje zaujímavým a novým spôsobom: pôvod, dôsledky a vzťahy introvertnosti a extrovertnosti. Neskôr som narazil na ďalšie informácie, články a recenzie, z ktorých som sa okrem iného dozvedel, že S. Cainová využíva aj mnohé výsledky výskumov, ktorých prístup je blízky kognitívnym vedám. To ma zaujalo. Prázdninové ticho je ideálnym časom na prečítanie takejto knihy.

Autorka priznáva, že pojmy introvert a extrovert používa v širšom význame, opiera sa najmä o ich zaužívanosť, intuitívnu zrozumiteľnosť a asociácie, ktoré vyvolávajú. Chápe ich ako krajné póly na škále medzi premýšľavým človekom, ktorý si skôr vychutnáva samotu alebo komornejšie stretnutia s druhými, a človekom akčným, ktorý sa rád vrhá do dobrodružstiev a vo svojej koži sa cíti na akciách s veľkým množstvom ľudí. Vo svojom prežívaní a prejavoch máme zvyčajne namiešané niečo z oboch pólov. V mnohých situáciách môže byť užitočné porozumieť vlastným tendenciám a tiež niekedy výrazne odlišným prejavom ľudí okolo nás.

Zaujímavé je napríklad sledovať autorkine reflexie týkajúce sa výskumov Hansa Eysencka a Jerome Kagana. Zdá sa, že vo vzťahu k podnetom zvonku máme tendenciu vyhľadávať optimálnu úroveň aktivácie. Je to taká miera stimulácie, ktorá nám najviac vyhovuje. A tá sa líši práve v závislosti od toho, kde sa nachádzame na škále medzi introvertnosťou a extrovertnosťou. Vo vzťahoch to môže byť zdrojom napätí. Niekomu sa jeho partner môže zdať málo spoločenský, kým druhá strana to môže vidieť naopak: vôbec sa nevenuje rodine, stále behá po všelijakých akciách… Rozdielnosť medzi extrovertmi a introvertmi však môže byť aj zdrojom obohatenia. Introvertný partner môže byť nakoniec vďačný za nový rozmer svojho života, keď sa viac zapojí do spoločenského života. Extrovert zase môže objaviť čaro ticha a intimity, ktoré ho privedú k hlbšiemu sebapoznaniu.

Podľa výsledkov Jerome Kagana je naše nastavenie do istej miery dané už pri narodení. Z batoľat, ktoré na podnety reagujú výraznejšie, pravdepodobne vyrastú ľudia s introvertným prežívaním.

Medzi zaujímavé postrehy v knihe patria aj tie, ktoré sa týkajú komunikácie. Introverti majú tendenciu podporovať spoluprácu, kým extrovertov to ťahá k súťaživosti a istej miere napätia. To sa môže zvlášť ukázať v spôsobe, ako sa vkladajú do konfliktu. Introverti majú tendenciu vyhýbať sa konfliktom, prípadne svoj postoj dávajú najavo sťahovaním sa do seba, ústupom. Extrovertom zase otvorená konfrontácia nevadí a vedie ich k tomu, že svoj tlak ešte stupňujú.

Kniha mi pomohla lepšie pochopiť aj moje vlastné skúsenosti. Pred rokmi som intuitívne pri vyučovaní rozšíril formy hodnotenia aj spôsoby komunikácie so študentmi. Diskusie na hodine najčastejšie oživujú extroverti, ich písomné práce však bývajú povrchnejšie. Študentom zvyknem ponúkať aj dobrovoľné domáce úlohy. Tie neraz odhalia premýšľavých študentov, ktorí na hodinách celkom unikli mojej pozornosti kvôli svojej nenápadnosti.

Kapitola o kultúrnych rozdieloch medzi „západným“ a „východným“ postojom k introvertnosti a extrovertnosti pre zase znamenala nový vhľad do rozdielov medzi západnou a východnou filozofiou. Ten rozdiel nie je v témach. Niečo dôležité o ňom napovie napríklad už aj spôsob, akým dnešní mladí Američania a Číňania pristupujú k učeniu.

Na záver ešte jedna moja skúsenosť so sebou ešte z čias vysokoškolského štúdia. Počas semestra sme žili intenzívnym študentským životom a prvé dni skúškového obdobia boli náročné najmä kvôli neľahkému preladeniu sa na štúdium. Mal som spolužiakov, s ktorými sme sa v tomto úsilí navzájom podporovali. Po niekoľkých týždňoch učenia sa mi nechcelo tento stav opustiť a bolo mi ľúto, že skúšky skončili. Zmena vnútorného nastavenia nebola jednoduchá, ale bola možná. Susan Cainová tiež verí vo flexibilitu našich temperamentov a ponúka mnoho zaujímavých rád, ako využiť fakt, že sme vo vzťahu k introvertnosti a extrovertnosti rôzni, na plnšie a bohatšie prežívanie života.