Exteriority and Interiority of Bernhard Waldenfels
Phenomenon is something indefinite and unlimited. It eludes us at the moment when we are trying to catch, understand and limit it. Waldenfels uses the metaphor of boundary which is impossible to locate to describe this phenomenon.When we try to define the essence of phenomenon it leads us to its logos. The logos of phenomenon reflects its separateness but it is not the phenomenon itself. While we are trying to grasp this essence, we are facing just the idea of it. However, the idea of phenomenon covers the phenomenon rather than reveals it. Our effort to limit the phenomenon is already accompanied by the idea of boundary and we reach eternal regress. The aim of this work is to investigate the place from which we try to determine this phenomenon. It shows that boundlessness is typical for this place and the place itself has also the character of phenomenon. It is the place of our life which is situated on the threshold of interior and exterior, between ownness and otherness.

Fenomén ako taký je niečo neurčité, neohraničné. Uniká nám v momente, keď sa ho usilujeme uchopiť, pochopiť, ohraničiť. Bernhard Waldenfels využíva metaforu hranice a nemožnosť jej určenia práve na tematizovanie fenoménu. Keď sa snažíme pochopiť podstatu fenoménu, vedie nás to k jeho logu. Logos fenoménu odráža jeho svojbytnosť. Niečo, čo ho odlišuje od všetkého ostatného. Nie je to však samotný fenomén. Keď pátrame po tejto podstate, môžeme sa dopracovať len k akejsi predstave podstaty, ktorá samotný fenomén skôr zakrýva, než by niečo z neho odhaľovala. Naše úsilie o ohraničenie je sprevádzané určitou predstavou hranice, čím padáme do nekonečného regresu. Zámerom tohto príspevku je preskúmať miesto, z ktorého chceme určiť fenomén. Ako neskôr uvidíme, toto miesto sa rovnako vyznačuje neohraničitelnosťou a ako také ma samo charakter fenoménu. Toto miesto je miestom, svetom nášho života, ktoré samo spočíva na hranici medzi vnútrajškom a vonkajškom, medzi vlastným a cudzím. Najskôr sa treba vrátiť k samotnému pojmu hranice.

Horizontom Waldenfelsových úvah je zachádzanie s hranicami. [1] Keď chceme preskúmať logos fenoménu, nemôžeme zabudnúť na oikos, na horizont sveta, v ktorom jadro fenoménu skúmame. Logos nemožno oddeliť od oikos, ako taký z neho vychádza. Vezmime si jednoduchý príklad, akým je fenomén farby. Farba oddelená od priestoru, v ktorom existuje, je nemysliteľná. Vždy si ju dokážeme predstaviť iba na určitom povrchu, ako farbu niečoho. Ako sa farby nemôžeme zmocniť nezávisle od povrchu, tak aj fenomén nemôžeme odtrhnúť od sveta, od nášho prežívania, našej skúsenosti. Vždy sa bude určitým spôsobom vzťahovať k nám, k nášmu svetu, k našej ľudskej skúsenosti. Oikos vždy určitým spôsobom ohraničuje logos.

„Hranica v tejto súvislosti znamená buď viditeľnú líniu obrysu, ktorou sa odlišuje zavŕšený tvar od neurčitosti bez hraníc, alebo znamená pojmové ohraničenie, ktorým sa niečo určuje voči niečomu inému a prostredníctvom definície sa potom začleňuje do určitého poľa pojmov.“ [2]

Ak sa snažíme určiť hranicu niečoho, nevdojak sa pred nás kladie problém vnútrajška a vonkajška. Čo je hranicou čoho? Otázka nás nevyhnutne vedie k hľadaniu nejakej privilegovanej hranice. Waldenfels v tejto súvislosti varuje pred priklonením sa k subjektivizmu, k snahe o určenie týchto vzťahov z našej pozície. V skutočnosti svet funguje intersubjektívne. Ak máme dve bytosti vedľa seba, ktoré spolu susedia, nemôžeme povedať, že jedna je vo vnútri a druhá vonku. Rovnako ako nemôžeme povedať, či je „ryba vo vnútri vody a vták vonku, alebo vták vo vnútri vzduchu a ryba vonku.“ [3]

„Obyčajné postavenie, či situovanie v priestore nám nedáva žiadne, či žiadne dostačujúce záchytné body pre odlíšenie vnútra a vonkajška. Relácia vnútrajška a vonkajška nie je žiadnym vnútropriestorovým vzťahom. Veci, ktoré sa vyskytujú v priestore a stoja k sebe navzájom v „susedských“ vzťahoch, nemajú v prísnom slova zmysle žiadnu hranicu.“ [4] Hranica pre nás vzniká až vtedy, keď sa určitá bytosť začne vzťahovať k svojmu priestorovému okoliu, keď v ňom začne pôsobiť, keď si v ňom začne vytvárať svoj privátny priestor, keď sa v ňom akoby udomácni. V takom prípade môžeme hovoriť o akomsi mikrokozme, ktorý je domovom človeka a z ktorého pôsobí na svoje okolie. Pritom z tohto miesta nikdy nemôže postihnúť celok sveta, ten je mu určený ako nejaká vonkajšia hranica, a teda makrokozmos. Hranice mikrokozmu a makrokozmu sa môžu ľubovolne presúvať a meniť v závislosti od ľudského pôsobenia, nikdy však nie prekročiť. Dalo by sa povedať, že svet mikrokozmu je aktuálnym svetom našich možností a na druhej strane svet makrokozmu je svetom našich potencionálnych možností. Existujem vždy iba vo svojom svete, a všetko ostatné je mi cudzie.

Do poľa našich možností výrazne zasahujú aj ostatní ľudia s ich vlastnými hranicami. Vo svete nie som sám, ale neustále prichádzam do kontaktu s inými ľuďmi a ich hranicami. Akonáhle vstupujem do nejakého vzťahu, rozširujem tým pole svojich možností. Iný síce nenarúša, ale posúva moje hranice svojimi vlastnými možnosťami. Hoci pri interakcii s druhým naďalej zostávam uzavretý vo svojom svete, práve prostredníctvom neho sa môj svet rozširuje o nové obzory.

Waldenfels tieto skúsenosti nazýva prahmi. Ich prekračovaním rozširujeme možnosti svojho pôsobenia. Sú to napríklad hraničné skúsenosti, ktoré spôsobujú, že opúšťame starý, zabývaný svet a vydávame sa do sveta nového. Tento svet je pre nás spočiatku niečím cudzím, dokonca aj ja sám si v ňom pripadám cudzí. Ale časom sa aj v tomto svete udomácnim, „zvnútorním si ho“.

V skutočnosti nikdy nemôžeme prekročiť hranice svojho ja, môžeme ich ľubovoľne rozšíriť, posunúť, či narušiť, vždy však narazíme na nové a nové hranice. Hranica vskutku tvorí „našu ľudskú situáciu“. [5] Problematickosť hranice spočíva podľa Waldenfelsa v tom, že naše hranice nie sú pevne určené, ale sa môžu meniť. To, čo je vo vnútri a to, čo je vonku, môže pretekať z jednej strany na druhú v rozličnom pomere. Práve to je dôvodom našej slobody, toho, že na nás cudzie môže pôsobiť, že sme si vedomí svojich hraníc. „Pokiaľ by hranice medzi vnútrajškom a vonkajškom boli už stanovené, potom by sa nás to netýkalo inak, než len ako rušivý faktor alebo šum. Človek by bol viac či menej pevne určené zviera, ktorého životný priestor by mal a dostával hranice, ale ktoré by žiadne hranice nekládlo. Fakt, že človek takto pevne vymedzený nie je, sa prejavuje v tom, že čokoľvek, čo na nás dolieha, spoza horizontov a prahov, sa nás týka.“ [6] V prirodzenom postoji vo svete vždy vychádzam z rozlíšenia medzi mnou a tým cudzím. Tým cudzím sa pre mňa stáva svet možností, kde nič neposkytuje istotu. Nič nemusí byť také, aké je, ale môže sa to kedykoľvek zmeniť. „Svet je svetom možností, ktoré si navliekajú vždy inú masku a v ich jadre sídli úzkosť.“ [7] Cudzie, ktoré na nás striehne z každej strany, vábi, ale zároveň v nás spôsobuje aj strach a úzkosť. „Podobá sa obrazu v zrkadle, ktorý si z nás robí bláznov, pretože v ňom samých seba nachádzame – a predsa nenachádzame. A čím je náš nepokoj väčší, tým silnejšia je potreba zadívať sa za zrkadlo.“ [8]Ľudské ja akoby stálo samo proti sebe – ako ja a iné. Ja sa môže konštituovať iba v protiklade k ne-ja. Iné slúži ako alter ego, vďaka ktorému konštituujem svoje vlastné ja.

Tento proces opisuje Edmund Husserl v Karteziánskych meditáciách: „Druhé ja poukazuje svojim konštituovaným zmyslom na mňa samého, na moje pôvodné a vlastné ja, iné ja je zrkadlením mňa samého, a predsa nie celkom zrkadlením; je anologon mňa samého, a predsa nie analogon v obvyklom zmysle.“ [9] Ego sa konštituuje pod vplyvom cudzieho a vo vnútri toho, čo mu je vlastné. Fundujúci zmysel cudzieho spočíva v tom, že sa zvnútorňuje v subjekte a premieňa na vlastné. Cudzie k nám ani nemôže pristúpiť inak, než vo sfére vlastného. „…zrejme nemôžem mať to, čo je cudzie, v skúsenosti, teda nemôžem mať zmyselobjektívny svet ako skúsenostný zmysel, bez toho, aby som mal v skutočnej skúsenosti tú vrstvu toho, čo je mi vlastné, pričom obrátene to neplatí.“ [10] Podľa Husserla človek uplatňuje redukciu na to, čo je mu vlastné. Tá predpokladá určité vydelenie toho, čo je mi vlastné, čo tvorí moje ja – psychofyzické a personálne, prislúchajúce k hmotnému telu, ktoré spočíva v tomto redukovanom svete. Redukovaný svet ukrýva istý paradox. Tým, že si svet pretvárame na svoj obraz, tvoríme z neho vlasný fenomén, moja vlastná skúsenosť cudzieho akoby vôbec nebola zasiahnutá. Ja je síce konštituované v rámci sveta toho, čo je mimo mňa, čo je mi cudzie, avšak nachádza sa aj akoby vonku, ono samo určuje, čo je mu vlastné a čo cudzie, to všetko je v ňom akoby obsiahnuté. „Bolo by dokonca možné ukázať, že všetko konštituované ako príslušiace k sfére toho, čo mi je vlastné, takže aj redukovaný svet, patrí ku konkrétnej podstate konštituujúceho subjektu ako neodlučiteľné vnútorné určenie, nachádzal by sa v sebaexplifikácii ja svet, ktorý k nemu prislúcha, ako vo vnútri neho a na druhej strane ja, prechádzajúce týmto svetom, nachádzalo by samé seba ako súčasť vonkajškovosti tohto sveta a rozlišovalo by medzi sebou a vonkajším svetom.“[11]

Ja sa snaží učiniť všetko cudzie vlastným a tým zároveň aj prekračovať prahy a neustále posúvať hranice. Lévinas na toto používa metaforu úteku – ja, ktoré uteká pred sebou samým do cudzieho sveta. „Únik je potrebou vyjsť zo seba samého, čiže prelomiť najradikálnejšie, najpominutelnejšie prikovanie, skutočnosť, že ja som sebou samým.“ [12] Tento únik je pohyb smerom k cudziemu, na neznámu pôdu. Zahŕňa v sebe potrebu vyjsť von bez toho, aby sme vedeli, kam ideme. Je to bezcieľny pohyb, keďže nesmeruje k nijakému cieľu, nemá ani koniec. [13] Ako sme si už naznačili, tento pohyb je vopred odsúdený na zlyhanie. Človek nemôže vyjsť zo seba samého, nie je žiadny východ von. Tento pohyb je akousi neustálou osciláciou od seba k sebe. Nekonečným návratom k sebe samému. „Ak sa aj únik javí ako proces v konštantnom prekračovaní seba samého, a nie v uzavretí sa do seba, preruší sa práve v okamihu, keď sa zdá, že vyšiel von absolútne.“ [14] Max Picard to vyjadril tak, že „človek uteká, ale nad ním je niečo, čo uteká ešte rýchlejšie než on, a v porovnaní s tým jeho osobný útek vyzerá úboho.“ [15] Podľa neho je priam zázrakom, že človek je ako tak ohraničený okrajovými obrysmi a nie je úplne rozkúskovaný vo svojich možnostiach.

V skutočnosti nemôžeme hovoriť o nejakých pevných, fixne stanovených hraniciach. Ako je človek neustále v pohybe, tak aj jeho vnímanie hraníc sa neustále mení. Hranice vyplývajú z toho, ako vnímame a konštituujeme svet. Hranice sú dôležitou metaforou, bránia kolízii subjektu a sveta. Bernhard Waldenfels upozorňuje na to, že hranice nemožno chápať ani reálne – a teda priestorovo, ani ideálne – mimopriestorovo. Sú to dva krajné prípady, ktoré by zrušili diferenciu vnútrajška a vonkajška. K hraniciam možno dospieť len ich neustálym prekračovaním. Sú ako vrstvy, ak prekročíme jednu, objaví sa nová hranica. Aj smrť je len jednou z hraníc. Hranica sa určí až vtedy, keď sa prekročí. Že sme prekročili hranicu vieme, až keď sme na druhej strane. „Človek sa nikdy nezabýva v prekračovaní, nikdy nebýva niekde inde. Prekračovanie implikuje, že hranica neustále koná svoje dielo. Čo je vonku, nie je vo vnútri, iba tak nás cudzie oslovuje.“ [16]

L i t e r a t ú r a
HUSSERL, E.: Karteziánske meditace. Praha: Nakladatelství Svoboda-Libertas 1993.
LÉVINAS, E.: O úniku In: Filozofia, roč. 61, 2006, č. 8, s. 672-684.
PICARD, M.: Člověk na úteku. Praha: Vyšehrad 1970.
WALDENFELS, B.: Znepokojivá zkušenost cizího. Praha: OIKOYMENH 1998.

P o z n á m k y
[1] Bernhard Waldenfels je v mnohom inšpirovaný frankofónnymi mysliteľmi, predovšetkým prácami Emmanuela Lévinasa a Maurica Merleau-Pontyho. Pozri MERLEAU-PONTY, M.: Viditelné a neviditelné. Praha: OIKOYMENH, 2004 a LÉVINAS, E.: Totalita a nekonečno – Esej o exterioritě. Praha: OIKOYMENH, 1997.
[2] WALDENFELS, B.: Znepokojivá zkušenost cizího. Praha: OIKOYMENH, 1998, s. 38.
[3] Tamže, s. 39.
[4] Tamže.
[5] Tamže, s. 43.
[6] Tamže, s. 43-44.
[7] PICARD, M.: Člověk na útěku. Praha: Vyšehrad, 1970, s. 18.
[8] WALDENFELS, B.: Znepokojivá zkušenost cizího. Praha: OIKOYMENH, 1998, s. 44.
[9] HUSSERL, E.: Karteziánske meditace. Praha: Nakladatelství Svoboda-Libertas, 1993, s. 91.
[10] Tamže, s. 93.
[11] Tamže, s. 97-98.
[12] LÉVINAS, E.: O úniku. In: Filozofia, roč. 61, 2006, č. 8, s. 674.
[13] Tamže.
[14] Tamže, s. 678.
[15] PICARD, M.: Člověk na útěku. Praha: Vyšehrad, 1970, s. 9.
[16] WALDENFELS, B.: Znepokojivá zkušenost cizího. Praha: OIKOYMENH, 1998, s. 48.

Katarína Sedláková
5. ročník, odbor Filozofia
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava