Michal Chabada patrí medzi tých, ktorým je vlastná poctivá práca so starobylým textom. V jeho prípade je to predovšetkým dielo Jána Dunsa Scota, ktorému sa venuje už niekoľko rokov, počnúc svojou dizertáciou, ktorá vyšla roku 2005 v nemeckom vydavateľstve B. Kühlen Verlag pod názvom Cognitio intuitiva et abstractiva. Die ontologischen Implikationen der Erkenntnislehre des Johannes Duns Skotus mit Gegenüberstellung zu Aristoteles und I. Kant. Univerzita Komenského v Bratislave nedávno vydala Chabadovu monografiu Ján Duns Scotus. Vybrané kapitoly z jeho epistemológie a metafyziky, ktorá, ako sám píše na začiatku knihy, „je určená najmä humanitne vzdelaným čitateľom a študentom, ktorí majú záujem o dejiny stredovekej filozofie a chcú hlbšie preniknúť do riešení niektorých problémov u Jána Dunsa Scota“ (s. 6). Tým je naznačený aj akademický ráz textu a jeho špecifické určenie, ktoré autorovi dovoľuje predpokladať, že čitateľ sa už so stredovekou filozofiou a jej terminológiou aspoň čiastočne stretol.

Kniha Michala Chabadu je rozdelená do troch oddielov. Prvý oddiel je krátkou, priam úvodnou biografickou črtou Jána Dunsa Scota, ktorá je s láskavým dovolením autora uverejnená v rubrike Profil tohto čísla časopisu Ostium. Druhý oddiel, ktorý je najširší čo do rozsahu, sprevádza čitateľa Scotovou epistemológiou a tretí oddiel sa venuje jeho metafyzike, ktorej Scotus rozumie ako takzvanej scientia transcendens. Len v krátkosti by som chcel predstaviť niektoré z otázok a téz druhého a tretieho oddielu.

Epistemologickú tému v Scotovej filozofii uvádza Michal Chabada takto: „Prima facie sa naše poznávanie sveta javí ako bezproblémové. Táto skoro naivná dôvera je však spochybnená zmyslovými klamami, slabosťou zmyslových orgánov, omylmi v našom usudzovaní a pod. Z tohto spochybnenia vzniká základná otázka, či aj napriek všetkým prekážkam a nebezpečenstvám môžeme disponovať istým a pravdivým poznaním“ (s. 20). Pri riešení nie jednoduchého problému sa Ján Duns Scotus vymedzuje voči inému stredovekému mysliteľovi, Henrichovi z Gentu. Ten zastával takzvanú iluminačnú teóriu, podľa ktorej nám naše zmyslové poznanie nemôže stačiť „k istému a neomylnému poznaniu pravdy o veci“ (s. 21). Zmyslovo poznávame podľa neho vždy len kontingentný stvorený obraz a ten nemôže byť základom nemenného poznania. Aby sme teda mohli dospieť k nemennému poznaniu, potrebujeme podľa Henricha Božiu ilumináciu, zvláštne Božie osvietenie. Scotus toto učenie odmietol ako nepresvedčivé a poukázal na to, že človek môže k istému poznaniu dospieť aj prirodzenou cestou: 1) poznaním prvých princípov (princíp sporu a podobne), 2) induktívnym poznaním, ktoré dospieva k univerzálnym zákonom a 3) introspektívnou reflexiou vlastných vnútorných aktov, pripomínajúcou Augustinovu tézu, že ak pochybujem, už to ma presviedča o tom, že som. Scotus voči Henrichovi argumentuje v prvom prípade okrem iného aj tým, že rozum nepoznáva nikdy výlučne pod vplyvom zmyslov, lebo „zmysly nie sú v procese poznávania causa, ale len occasio“ (s. 23). Zmysly teda poskytujú rozumu príležitosť pre poznávanie mnohých vnímaných javov, ale rozum poznáva aj inak než len na základe zmyslov. Pri poznaní zo skúsenosti zas Scotus poukazuje na poznávanie prírodovedcov, ktoré nie je len aposteriórnym pozorovaním objektu, ale nesie v sebe aj apriórny moment poznávania princípov: „Prírodovedcovo vedenie o danom jave nie je už viac empirickým (conclusio quia est), ale vedeckým v prísnom zmysle slova (propter quid)“ (s. 25).

Tieto prvé analýzy Scotovej epistemológie vedú Michala Chabadu k výkladu ďalších dôležitých prvkov Scotovej noetiky. Prvý takýto okruh tvorí intuitívne poznanie, ktoré Scotus chápe ako „akt bezprostredného nazerania (visio) singularity esencie predmetu, ktorý existuje a je reálne prítomný“ (s. 36). Toto zhustené vyjadrenie si samozrejme vyžaduje interpretačný záber, ktorým sa jasnejšie ukáže, kam Scotus mieri. Autora to vedie k ďalšiemu tematickému okruhu, ktorý má vyjasniť vzťah medzi intuitívnym a abstraktívnym poznaním. „V prípade intuitívneho poznania je poznávaný predmet ako existujúca, prítomná a singulárna totalita, v prípade abstraktívneho poznania sa odhliada od prítomnosti, existencie a singularity predmetu a uchopuje sa esencia prostredníctvom reprezentanta – inteligibilného obrazu (species intelligibilis)“ (s. 50). To opäť roztvára scotovskú problematiku k hlbšiemu preskúmaniu otázky, na základe čoho poznávame podobnosť a odlišnosť medzi jednotlivými predmetmi. A to už je priestor pre Scotovu veľkú tézu o princípe individuácie, jedinečnosti či originality. Toľko k epistemologickým témam.

Tretí oddiel vráti čitateľa späť k Scotovej polemike s Henrichom z Gentu, hoci tentoraz z hľadiska metafyziky. Je pojem „súcno“ analogický pre Boha a stvorenie (ako sa nazdával Henrich), alebo musí byť jednoznačný (ako tvrdil Scotus)? Celý problém je trochu poznačený odmietnutím ekvivokácie (dvojznačnosti) v sylogistickej logike. Táto chyba patrí do skupiny výrokov, ktoré sa zakladajú na omyle quaternio terminorum (oproti tradičným trom pojmom sylogizmu sa tu zväčša bez povšimnutia používajú štyri pojmy). Michal Chabada uvádza ako príklad pojem „koruna“, ktorý možno raz použiť vo význame kráľovskej koruny a inokedy vo význame platidla. Ak by sme ich spojili ako terminus medius do jedného výroku, mohli by sme dostať neplatný záver sylogizmu. „Aby sme však dostali pravdivý záver, musíme stredný termín ‚koruna‘ chápať v tom istom význame, teda jednoznačne“ (s. 122). Kritike za obranu ekvivokácie čelil napríklad za vlády Jakuba I. v Anglicku aj jezuita Henry Garnet, ktorý napísal roku 1600 spis s názvom A Treatise on Equivocation, v ktorom odobroval používanie dvojznačných pojmov v záujme obrany pred kráľovskými špicľami.

Problém jednoznačnosti nie je u Dunsa Scota len vecou logiky, ale úzko súvisí aj s jeho metafyzikou. „O pojme súcna nie je možné vytvoriť definíciu vo vlastnom zmysle (genus proximus et differentia specifica), ‚súcno‘ je základným momentom každej esencie a každej definície. Samotný pojem súcna nie je už zložený zo skorších pojmov, je úplne jednoduchý. Na základe svojej všeobecnosti je obsiahnutý vo všetkom poznateľnom. Všetko, čo poznávame, poznávame ako súcno; no súcno už viac nepoznávame ‚ako niečo‘. Súcno je ratio, ktoré je obsiahnuté vo všetkých predmetoch poznania“ (s. 125 – 126). Duns Scotus navyše vystavuje kritike stotožňovanie prvého predmetu poznania s Bohom, ktoré bolo súčasťou učenia Henricha z Gentu. Pojem súcna ďalej nepatrí pod žiaden rod a je mimo akýchkoľvek kategórií, čiže je voči nim transcendentný, a preto Scotus môže nazvať metafyziku práve ako scientia transcendens. Záverečné slová knihy Michala Chabadu iba zdôrazňujú Scotov prístup k metafyzickým otázkam: „Metafyzika sa nezaoberá prvým súcnom – Bohom, ten je cieľom metafyziky, ale sa zaoberá najvšeobecnejším pojmom súcna a je chápaná ako transcendentálna veda. Tak sa transcendentálie dostávajú do centra metafyziky, čím Scotus originálne pretvára staré, najmä avicennovské motívy a zjednocuje ich do originálnej náuky“ (s. 136).

Kniha Ján Duns Scotus je nepochybne súčasťou medievalistických štúdií, ktoré sa pokúšajú o filozofický výklad myslenia stredovekých autorov. Vhodne dopĺňa a obohacuje inak sporé sekundárne zdroje o scotovskej filozofickej tradícii. Napriek tomu, že sa stredovekou filozofiou na Slovensku profesionálne zaoberá len hŕstka zasvätených, je azda škoda, že kniha Michala Chabadu vychádza v tak nízkom náklade. Ak tých sto kusov nebude stačiť, dúfajme, že uvidíme ďalšie vydanie, prípadne novú publikáciu mapujúcu myslenie človeka, o ktorom aj na pôde filozofických fakúlt vieme len žalostne málo.

Mgr. Anton Vydra, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Námestie Jozefa Herdu 2
917 01 Trnava
tonovydra[zavináč]gmail.com