Suríková, M.: O spoločenskom pokroku. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 1.
KRASNODEBSKI, Z.: Zánik myšlenky pokroku. Červený Kostelec: Pavel Mervart 2006, 302 s.
Spoločenský pokrok u nás od roku 1989 nepatrí medzi často diskutované témy. Hoci je otázne, či sa o ňom skutočne „diskutovalo“ aj pár rokov predtým, po tomto roku sa dostal pojem pokrok do karantény medzi pojmy škodlivé, nebezpečné, alebo aspoň zastaralé či bolestivé. Kniha Zánik myšlienky pokroku nás upozorňuje na to, že idea pokroku sa neviaže len s marxistickým myslením o človeku a spoločnosti, ale mnohé jej aspekty sú i dnes dosť vplyvné. Je síce pravda, že myšlienku pokroku v jej osvieteneckej podobe politického racionalizmu a moralizovania podroboval drvivej kritike už od polovice 20. storočia postmodernizmus, ten však neskôr sám vytvoril podmienky pre reprodukciu pokrokových vízií, a to v koncepciách antropocentrického konštruktivizmu založeného na predstave autonómneho a zdokonaľujúceho sa homo creator.
Poľský sociológ a sociálny filozof Zdzisław Krasnodębski (1953) – pôsobiaci na Varšavskej univerzite (1976 – 1991), Univerzite kardinála Stefana Wyszyńského vo Varšave (od roku 2001) a na nemeckej Brémskej univerzite (od roku 1995) – sa dlhodobo zaoberá komplikovanými väzbami medzi novodobým politickým poriadkom a hodnotovou sférou, totalitarizmom, problémami moralizovania politiky a vzťahu k autoritám. Naposledy podnietil poľskú odbornú verejnosť k vášnivej diskusii zborníkom (predtým v tlači publikovaných) esejí a článkov Spánok rozvážnych (Drzemka rozsądnych, 2006), v ktorom otvoril tému vzťahu poľskej spoločnosti k jej totalitnej minulosti a morálnej úlohy intelektuálnych elít vo formovaní tohto vzťahu.
Hoci kniha Zánik myšlienky pokroku (Upadek idei postępu) vyšla v origináli ešte v roku 1991, jej nedávne české vydanie naznačuje aktuálnosť téz, ktoré v nej autor predstavil. Zdzisław Krasnodębski už vo vypätom porevolučnom období, v počiatkoch spoločenskej transformácie, upozorňoval na nebezpečenstvo skryté v normatívnom presadzovaní všeobecne chápaného „Západného“ myslenia ako jedinej veľkej alternatívy voči reálnemu socializmu. Ako zdôraznil neskôr, samotné uvažovanie v kategóriách „veľkých alternatív“ možno považovať za dedičstvo marxistického myslenia. [1] Vo svojej knihe sa snažil dokázať, že krízu v bývalých socialistických krajinách nebude možné prekonať prostredníctvom „subjektivizácie“ kolektivistických spoločností (pokiaľ bude subjektivizácia znamenať niečo viac ako prinavrátenie vlastníckeho a volebného práva), pretože práve subjektivizácia spoločností bola zdrojom ich krízy (s. 286).
Analýzu myšlienky pokroku preto poňal Zdzisław Krasnodębski ako systematizáciu podstatných ideových zdrojov politickej organizácie súčasných spoločností. Pridáva sa k autorom, ktorí zdôrazňujú, že hoci bola myšlienka pokroku spravidla formulovaná v morálnych kategóriách, od počiatku mala politický charakter. Filozofické úvahy o osobnej morálke a etických vzťahoch mali viesť k lepšiemu a spravodlivejšiemu politickému usporiadaniu spoločností. Jadro Krasnodębského analýzy teda tvorí politický aspekt myšlienky pokroku, najmä jej totalitný potenciál prameniaci z presvedčenia o premenlivosti ľudskej podstaty a možnosti riadenia ľudských dejín.
Aktuálnu historickú udalosť pádu socializmu zdôvodnil Krasnodębski ako zrútenie určitej predstavy o človeku a spoločnosti, ale aj ako závažné spochybnenie ideálov o postkonvenčnej etike, ktorá by bola vystavaná na racionálnych, „vedeckých“ základoch. Práve nespokojnosť s nedokonalým svetom a človekom považuje Krasnodębski za podstatu novodobej európskej myšlienky pokroku, ktorá ovplyvňovala politické dianie v Európe približne od obdobia osvietenstva až po nedávnu minulosť. Pritom sa snaží ukázať, že napriek zdanlivému prekonaniu tejto myšlienky, mnohé jej aspekty prežívajú aj vo filozofických koncepciách, ktoré navonok ohlasujú jej zánik. Krasnodębski preto nepredstavuje vývoj myšlienky pokroku len z hľadiska filozofickej histórie, ale zaujíma ho hlavne zo systematického hľadiska, teda najmä vzhľadom na ťažiskovú otázku teórií pokroku – otázku vzťahu vedy, slobody, morálky a šťastia. Mnohé prejavy sociálneho inžinierstva (premeny reality a praxe podľa vzoru teórie) inšpirované myšlienkami pokroku identifikuje Krasnodębski nielen v kolektivistickej politike, ale aj v liberalizme. „Toto zriadenie predstavovalo síce nepriateľský protiklad k liberálnemu poriadku, napriek tomu ho s ním spájali spoločné hodnoty. Predovšetkým vyrástlo z rovnakej európskej myšlienky emancipácie a autonómie človeka. Jeho základnou ideou bola myšlienka racionálnej kontroly dejín, čo predstavuje radikalizovanie liberalizmu. (…) Kríza liberalizmu teda pochádza z jeho vlastného úspechu, radikalizovaný liberálny individualizmus sám o sebe vedie ku kolektivizmu“ (s. 282 – 283). Čitateľov, ktorí by autorove úvahy chceli označiť za nábožensky zaťažené, zrejme privedie do pomykova argumentácia opretá o citácie F. A. von Hayeka či E. Gellnera.
Autor v knihe predstavuje – formou jemu blízkej fenomenologickej analýzy – hlavné morálne a politické aspekty myšlienky pokroku v koncepciách I. Kanta, M. Webera a J. Habermasa. Určite nie povrchná filozofická kritika a polemika o množstve aktuálnych filozofických, ale hlavne politicko-spoločenských otázok čitateľa provokuje k vlastným úvahám a ďalšiemu štúdiu. Kanta autor predstavuje ako zdroj (hoci občas zle interpretovaný) základných postulátov novodobej idey pokroku. Webera (jedného z tvorcov sociológie) si Krasnodębski vybral ako empirický protiklad k špekulatívnej filozofii Kanta. Ako však poznamenáva, hoci sociológia empirickým výskumom úplne zvrhla otázku zmyslu dejín, intelektuálne myšlienka pokroku pretrvala práve v súčasnej sociológii oveľa viac než vo filozofii. Ako príklad súčasného myslenia o pokroku mu slúži teória J. Habermasa, ktorý síce odmieta racionálne riadenie dejín a ľudských životov, no neodmieta možnosť univerzalistickej morálky napomáhajúcej nárastu autonómie človeka v jeho hľadaní napĺňajúceho života. Nakoniec autor dospieva k záveru, že tak moralizovanie politiky (totalitarizmy), ako aj narcistický a konzumný individualizmus (revolta zmyslov) síce viedli k všeobecnému popretiu myšlienky pokroku, no zároveň sa medzi centrálne etické pojmy presadila sebarealizácia a autentickosť človeka, ktorých jadrom je práve pôvodná snaha o zlepšenie človeka a jeho života prostredníctvom spoločenských riadiacich mechanizmov, v poslednom prípade legislatívne zabezpečeného diskurzu (Habermas).
Zánik myšlienky pokroku predstavuje aj po rokoch kvalitný príspevok k štúdiu súčasnej spoločenskovednej problematiky. Dotýka sa nielen vplyvu myšlienky pokroku na otázky spravodlivej politiky, morálky, riadenia a autorít, ale aj na otázky o šťastnom a naplnenom živote. Tieto témy už síce autor nerieši v súčasnom kontexte, ale to, že sa dotkol jadra súčasnej kultúry, dokazuje na jednej strane široko zaznamenávaná snaha ľudí naplniť si život pomocou spotreby, na druhej strane rozširujúca sa ponuka trhu s náboženskými a inými duchovnými metódami na dosiahnutie pocitu životného uspokojenia a naplnenia. V tradične európskom kultúrnom kontexte napríklad rozvíja kritiku osvieteneckej idey pokroku aj posledná encyklika pápeža Benedikta XVI. Spe Salvi (O kresťanskej nádeji) z novembra 2007.
L i t e r a t ú r a
NOWAK, A.: Kłopot z socjologiem. Kogo i dlaczego drażni Zdzisław Krasnodębski. In: Europa, Tygodnik idei, č. 17 (108), 26. apríla 2006.
P o z n á m k y
[1] Porov. Andrzej Nowak: Kłopot z socjologiem. Kogo i dlaczego drażni Zdzisław Krasnodębski. Europa, Tygodnik idei, č. 17 (108), 26. apríla 2006, s. 14 – 15.
PhDr. Mária Suríková
Sociologický ústav SAV
Klemensova 19
813 64 Bratislava
maria.surikova[zavináč]savba.sk