Špoták, M.: Interpretácia dialógu Menón pri kladení otázky narkósis. In: Ostium, roč, 4, 2008, č. 2.
Špoták, M.: Dialogue Meno Interpretation in Posing the Question of Narkosis
The aim of the text is to go through the Plato’s dialogue Meno as one of possible backgrounds of the study the state of numbness, narkosis. While uncovering how somebody as Meno enters such state, the following questions are emerging: the dialogue leading, awareness of unknowing, the courage to search, anamnesis, the right meaning, and understanding. The evident Plato’s references to the past events and thoughts as well as anticipations of his future central themes are revealed.
Ako ľahko sa dá uviaznuť tam, kde už niekto uviazol – to sa nám potvrdilo pri čítaní Menóna. Zmeraveli sme pri jeho zmeravení, ustrnuli v otázke narkósis. O krok sa priblížiť k odpovedi, ako došlo k narkósis u Menóna (aj u nás), znamenalo vrátiť všetky kroky – nášho čítania, ako aj Sókratovho a Menónovho rozhovoru. A znovu začať pozornú prechádzku až pátranie. Ale kde, keď…
Bez prípravy, predhovoru či uvedenia kladie Menón hneď troj-otázku (Meno 70a – ďalej v texte len číslovanie): „Môžeš mi povedať, Sókratés, či je cnosť (areté) vecou učenia (didaktón)? Alebo to nie je, ale dá sa získať iba cvičením (askéton)? Alebo sa nemôže získať ani cvičením, ani naučiť (mathéton), ale sa dostáva ľuďom prirodzenosťou (fysei), či nejakým iným spôsobom?“ [1] Prudké vpadnutie do dialógu vyvoláva asociácie niečoho bez začiatku a už rozbehnutého. Ocitáme sa v roztočenom kruhu? Kruhu Menóna?
Meno. Vrátime sa teda k prvému slovu, ktoré vidíme napísané – Menón. Čo nám meno Menón môže napovedať, čo mohlo napovedať Platónovým súčasníkom? Medzi interpretmi prevláda zhoda v tom, že má Menónom Platón na mysli tesálskeho šľachtického veľkostatkára, priateľa Aristippa (70b), „hedonistického Sókratovho žiaka“ (Findlay, 1974, s. 123). Môžeme si ho predstaviť ako mladého muža „s určitými nádejnými vlastnosťami, ako sú fyzicky vynikať a dobre hovoriť“ (Peterman, 2005, s. 58). Z dostupných historických prameňov sa k postave, ktorú myslel Platón, vzťahuje iba Xentofóntova Anabásis (Bohačiaková, 2008). Xenofón Menóna vykresľuje ako človeka, ktorý sa za použitia akokoľvek podlých spôsobov rýchlo usiluje dosiahnuť bohatstvo, moc a slávu. [2] Jeho opis však môže byť silne ovplyvnený vzájomným nepriateľstvom s Menónom, ktoré spomína aj Diogenés Laertios (DL 2,6,50). Patočka (1992, s. 196) o Menónovi hovorí, že „je všeličím podobný takému Dionýsiovi – patriac určite, ako druhí Gorgiovi žiaci, obzvlášť Kalliklés, do kategórie ľudí tyranských, a tak ako Dionýsios si rád dáva kultúrny náter, chce byť považovaný za človeka najvyšších, najušľachtilejších záujmov, ktorý prekvapuje múdrosťou, pohotovosťou a dôvtipom.“ Na druhej strane, Menón je vo veku, kedy už má určitú učením nezískateľnú životnú skúsenosť a zároveň ešte dosť síl a azda aj odvahu hľadať. Čo by nám mohlo naznačiť samotné meno Menón? Grécke menón je „present participum activum masculinum nominativ singular“ od slovesa menó, čiže s významom zostávajúci, nepohýnajúci sa, trvajúci, neuhýbajúci (Lidell, Scott, 1996).
Dôvod. Prečo prichádza Menón za Sókratom? Chce sám sebe dokázať svoje schopnosti, zvýšiť sebavedomie, vytiahnuť sa pred ostatnými? Alebo je zvedavý na Sókrata, známu aténsku kuriozitu (Patočka, 1992, s. 196), jeho výzor, jeho spôsob komunikácie? Alebo prichádza naozaj kvôli tomu, na čo sa ho „na začiatku“ pýta – ako sa získava areté? Téma bola vtedy v Larisse diskutovanou a Menón sa v nej cítil silný. O troch možných štandardných odpovediach mal pravdepodobne dobrý prehľad (porov. Meno 95b) a bol pripravený obhájiť či vyvrátiť ktorúkoľvek z nich. Vyučený Gorgiom si Menón uvedomoval aj zákernosť tejto otázky. A ani prípadné „víťazstvo“ hociktorej odpovede nebolo pre jeho sebavedomie ohrozením. Mal „aristokratický pôvod“ (Patočka, ibid., s. 197) a „absolvoval skvelý výcvik a vyučenie u Gorgia“ (Peterman, 2005, s. 59). Už samotná formulácia otázky mala demonštrovať jeho rečnícke schopnosti. Sókratova odpoveď (70a – 71b) pôsobí na prvý dojem ako vzdávanie poklony v ľahkom, naivno-hlúpučkom tóne. Skrýva sa však za ňou nielen vydarené hyperbolické žartovanie, ale aj nahnanie do pasce a príprava pôdy pre otočenie pýtania sa. Menón v následnej odpovedi (71c) medzi riadkami prezrádza, že cieľom jeho „návštevy“ je dozvedieť sa na Sókrata niečo „pikantné“, niečo, čo sa bude dať vtipne rozprávať v spoločnosti. Už to, že sa Sókratés doznáva k tomu, že vôbec nevie, čo je zdatnosť, by mu možno stačilo. Ale Sókratés pridáva, že ešte nestretol človeka, čo by to vedel, čím nadhadzuje veľmi lákavú návnadu.
Ryba. Menón sa chytá a je rád, že sa môže zmieniť o Gorgiovi. To Sókratés predpokladal, a keď sa následne vyhovorí na slabú pamäť, dostane Menóna tam, kam chcel. Aby Menón predniesol svoje mienenie, doxa, ktoré bude určite podobné Gorgiovmu. Vyjadrením túžby sa to dozvedieť popoháňa Menóna (71d). Ten podá odpoveď (71e – 72a), ktorá ako vtedy, tak aj dnes znie vcelku rozumne. Sókratés ho však upozorní, že nechcel roj arétai (u Menóna ležiaci – keimenon, je azda jedna z častých Platónových slovných hračiek, keďže tento doplnok nie je významovo obohacujúci, skôr naopak) (72a), ale definovať jednu včelu, jednu areté (72b – c). Pri odpovedi sa má Menón pozrieť na ich eidos tauton, totožný druhový vid (Novotný), resp. pojem (Špaňár), anglicky form (Jowett) [3] (72c). Menón pravdepodobne nerozumie, čo od neho Sókratés chce a na čo sa ho to pýta. Ale neprizná sa a povie, že sa mu zdá, že rozumie, len ešte nechápe otázku, ako by on chcel (72d). Aj keď povie „nechápem“, zasadí to do kontextu svojej vôle. Keby povedal priamo, že nerozumie, dialóg by sa bol možno vyvíjal inak. Takto mu Sókratés začne dávať len pomocné príklady, ako zdravie, veľkosť, sila (72d – 73a), aby sa mu rozšírili asociácie, lenže niet čo rozširovať. Menón nevidí podobnosť, nechápe súvislosť (73a).
Krok. Sókratés mu teda ukazuje rovnaké podmienky dobrého spravovania, ako byť vôbec dobrý, agathón, a to sú dikaiosyné a sófrosyné, spravodlivosť a rozumnosť (73b). Keďže dosiahnutím rovnakých vlastností, rovnakým spôsobom sa ľudia stávajú dobrými, aj ich areté musí byť rovnaká. Touto odpoveďou mu Sókratés napovedá, aby sa sústredil na dikaiosyné a sófrosyné a vyzýva ho, aby si spomenul a vymedzil Gorgiov a svoj názor na to, čo je areté (73c). Menón odpovedá, že je to schopnosť vládnuť (archein) nad ľuďmi (73d). To sa ale nehodí na deti a otrokov, vraví Sókratés a pýta sa, či k slovesu vládnuť netreba pridať aj slovo spravodlivo? Menón pritakáva a „dôvodí“, lebo dikaiosyné je areté (73d). A Sókratés sa pýta (73e): poteron areté, hé areté tis – zdatnosť alebo určitá zdatnosť? Na vysvetlenie podáva príklad guľatosti a tvaru. Nech teda Menón menuje iné aretai, ako možno menovať rôzne tvary. Ten vymenúva (74a): hé andreia kai sófrosyné kai sofia kai megaloprepeia kai allai pampollai – statočnosť, rozumnosť, múdrosť, veľkomyseľnosť a mnoho iných. Znova ich máme roj, konštatuje Sókratés, ale tú, čo všetkými nimi preniká, nemôžeme nájsť. Menón sa tu už čiastočne priznáva k svojej nemohúcnosti v tejto otázke (74b), čo môžeme považovať za dôležitý krok.
Tvar. Sókratés mu prisľubuje pomoc dostať ich oboch vpred a snaží sa ďalšie príklady ilustrovať imaginárnym rozhovorom niekoho s Menónom, čo je takisto jeden zo spôsobov, ako partnerovi v rozhovore nechať trochu väčší priestor v uvoľnenejšej atmosfére. Sókratés sa snaží na príkladoch s tvarom a farbou (74c – 75b) objasniť Menónovi otázku, ktorú kladie, jej dôležitosť, a prinútiť Menóna na ňu odpovedať, čím by si Menón mohol nacvičiť odpoveď na otázku o areté. Ale Menón je zase menón, zase presadzuje svoju zaťatú vôľu, a chce, aby odpovedal Sókratés (75b). Prisľúbi mu, že potom on odpovie tým istým spôsobom o areté, pretože sa mu v tej chvíli zdá, že bude stačiť zopakovať po Sókratovi postup, ibaže s vymenením slov. Sókratés ponúka „jednoduchú“ odpoveď o tom, čo je tvar (to, čo je vždy združené s farbou). A dodáva, že by stačilo, keby Menón takisto určil areté (75b – c) – s čím je vždy združená. Ale Menónovi táto odpoveď nestačí, lebo tým Sókratés len presúva jadro otázky na farbu. Sókratés uznáva jeho námietku s tým, že takú odpoveď by dal iba rôznym slovným zápasníkom, eristikón. Vzápätí stanovuje zásadu dialektiky, vedenia dialógu medzi priateľmi či spôsob primeranejší rozhovoru, dialektikóteron, a to – nielen pravdivo odpovedať, ale aj používať pojmy, s ktorými ten druhý súhlasí, že im rozumie (75d). Pred použitím každého nového pojmu sa Menóna spýta, či mu rozumie, až definuje tvar ako ohraničenie telesa (76a).
Farba. Po určení tvaru ho Menón vyzve, aby definoval farbu. Sókratés si vyberie krátky oddychový čas na spomenutie si a mimochodom zloží kompliment Menónovej kráse a zdôrazní svoju slabosť voči krásavcom (76b – c). Tým jeho ďalšia veta dostáva mierny erotický nádych, urobím ti teda po vôli. Potom sa mu už „úplne poddáva“ tým, že mu odpovedá Gorgiovým spôsobom. Menóna tak posúva triumfálne hore a zabezpečuje zospodu (trošku ako dnes poisťovací agent). Sókratés definuje tvar pomocou výronov vecí, aporroas tinas, s odkazom na Empedokla, a pórov zmyslov rôznych veľkostí, pričom farba je výron tvaru zraku primeraný a vnímateľný, symmetros kai aisthétos (76c – d). Menónovi sa odpoveď páči. Sókratés dodáva, pretože je vznešená (doslovne tragická, tragiké – k otázke prekladu slova pozri Sansone, 1996) a tiež, lebo je na podobné zvyknutý. Možno by sa mu nezdala lepšia ako tá predtým, keby nebol nútený odísť pred mystériami, ale keby ostal (bol zostávajúci) a bol zasvätený (76e). [4] Sókratés tu má na mysli asi eleuzínske mystériá, čo boli „jednoduchšie praktiky ako orfizmus, súčasťou ktorých nebolo prevteľovanie ani dionýzovské orgie… Ponúkali rituál stretnutia so smrťou a uistenie, že duša pretrváva v podsvetí“ (Peterman, 2005, s. 63). Možno je to len dvojzmysel a myslí tým mystériá filozofie, do ktorých človek potrebuje zasvätenie, ako komentuje vo svojom preklade Novotný (Platón, 2000, s. 122). Menón hovorí, že by aj ostal, keby mu hovoril veľa takých rečí a Sókratés, že by veľmi rád, ale bojí sa, že nebude schopný hovoriť veľa takých rečí. [5]
Žart. Sókratés vyzve opätovne Menóna, aby povedal, ako sľúbil, všeobecne o areté, čo to je (77a). Nasledujúca odpoveď je asi konečne úprimná, Menón povie, čo si naozaj myslí, že areté je: túžiť po krásnych veciach a byť schopný si ich zaopatrovať (77b). Žiadny div, táto odpoveď by s veľkou pravdepodobnosťou vyhrala v štatistickom prieskume aj dnes. Dôležité je, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, že tu Menón odkryl svoje karty, časť seba v názore, o ktorom je presvedčený a na základe ktorého orientuje svoj život. Sókratés si uvedomí dôležitosť jemného narábania s udicou. Každé slovo si nechá odobriť Menónom, aby zachoval pocit jeho kontroly a bezpečia. Najprv v Menónovej definícii vymení slovo krásny za dobrý (kalos > agathos) a potom mu objasnením, čo znamená túžiť (epithymein), ukáže, že všetci ľudia túžia po dobrých veciach (77b – 78a). Zostane im areté ako mať moc získavať dobré veci (78b). S tým Menón súhlasí ešte razantnejšie (78c). Sókratés však pridáva k tomu spôsobové určenie spravodlivo, dikaiós (78d), prípadne niektoré iné, napríklad rozumne alebo zbožne. Z toho potom vyplýva, že areté je spravodlivo získavať, ako aj nezískavať nespravodlivo. A ďalej, že areté je robiť čokoľvek so spravodlivosťou alebo rozumnosťou či zbožnosťou a podobne. To všetko sú časti zdatnosti (78e – 79a). Menón prisviedča a Sókratés sa ho pýta, či si z neho robí žarty. Veď Menón stále areté drobí a z jeho odpovedí vychádza, že každý úkon je areté, ak sa koná s jej časťou (79b – c), akoby už predtým povedal, čo je areté vcelku, no čo sa stále nestalo. Oslovením Menóna najmilší, najlepší, hó ariste(rovnaký slovný základ ako areté), odmieta jeho čiastkovú odpoveď a žiada ho odpovedať od začiatku: „čo hovoríš, že je areté, ty aj tvoj priateľ [myslí tým Gorgia – pozn. M. Š.]“ (79e).
Narké. Tu a teraz nastáva u Menóna (aj u čitateľa) zmeravenie, stŕpnutie, narkósis. Tu by sme mali teraz skončiť, ale chceme to? S predpokladom, že väčšina je proti (ja som sa zdržal), pôjdeme ďalej dialógom, interpretáciou, a tí šťastnejší aj životom. Pozrime na Menóna – cíti sa začarovaný, strnulý (narkán), na duši i na jazyku, nevie, čo odpovedať a nevie vôbec. Je v aporetickom stave a pripodobňuje Sókrata k čarodejníkovi a raji elektrickej (80a – b). Sókratés mu však hovorí, že sú obaja v apórii a ustrnutí, a ponúka ho k spoločnému hľadaniu, syzétésai (80c – d). Menón sa pokúsi utiecť, stočiť reč na eristický slovný súboj použitím duchaplnučkého sofistického výmyslu (Patočka, 1992, s. 202) a ukončiť ozajstné hľadanie (80d – e). Menónova „otázka je určená na to, aby zrušila kúzlo“(ibid., s. 202).
Anamnésis. Sókratés druhýkrát odkazuje k mystériám a mýtom a prichádza s teóriou anamnésis, rozpomínania sa, rozpamätávania. Vraví Menónovi: Aha, v Háde je napísané, [6] že duša je nesmrteľná – z čoho vyplýva, že musí všetko poznať, len si na to treba spomenúť – treba len usilovne hľadať (81b – d). V ďalšom bode (82a) prezentuje Sókratés krásnu hru so slovami a význammi. Následne demonštruje ono spomínanie na Menónovom chlapcovi (otrokovi) v geometrickej úlohe, dokazujúcej platnosť Pytagorovej vety. K podrobnostiam samotnej úlohy, ktorú má chlapec vyriešiť, sa nebudeme bližšie vyjadrovať, pre nás je zaujímavé, že sa tu práve uvedomenie si nevedenia ukazuje ako predpoklad spomenutia si (82b – 85b). Doslovne to Sókratés formuluje tak, že „v nevedúcom, kedykoľvek o niektorých veciach nevie, sú pravdivé mienky o tých veciach, ktoré nevie“ (85c). Touto vetou sa už ohlasuje finálna časť dialógu, ktorá bude riešiť patovú situáciu s (ne)existenciou cnostných ľudí. Sókratés pokračuje súhrnom záverov ilustračného rozhovoru s chlapcom, ktorý získaval svoje vedomosti sám zo seba, čo nie je nič iné ako spomínanie (85d). [7] Keďže ich nenadobudol v terajšom živote, je zrejmé, že sa im naučil v ktoromsi inom čase (85e – 86a). [8]
Odvaha. Podstatné na tomto mieste bolo nezastaviť sa v hľadaní a zotrvať v skúmaní, byť správne menón, a k tomu Menón potreboval povzbudiť. Odvahu mu Sókratés dodal dôkazom nesmrteľnosti duše (86b). Vzápätí Sókratés vyslovuje jedno z dvoch tvrdení v dialógu, za ktoré je pripravený bojovať a ktorými si je istý: „Boli by sme lepší a mužnejší a menej leniví, keby sme mienili, že má človek hľadať, čo nevie, ako keby sme sa domnievali, že čo nevieme, ani nie je možno nájsť, ani netreba hľadať“(86b).Vyjadruje tým jednu z hlavných myšlienok svojho života, ako aj jednu z možných hľadaných odpovedí dialógu. Opakuje Menónovi svoju ponuku spoločného skúmania, [9] čo je areté. Menón odpovie: „Pravdaže. Predsa by som však najradšej… chcel… svoju…“(86c),a znova chce vedieť to, čo na začiatku – ako dosiahnuť areté. [10] Sókratés sa podvoľuje, pričom krásne formuluje Menónov (konfrontačný aj životný) postoj – „ty sa ani nepokúšaš byť pánom sám nad sebou, zrejme aby si bol slobodný, ale mňa sa pokúšaš ovládať a aj ovládaš“ (86d). Dáva tým znovu najavo dobrú vôľu, a zároveň drží Menóna v skúmaní. Naďalej ho riadi, čo ho už možno ani nebavilo.
Predpoklad. S Menónovým súhlasom si dovolí hľadať dosiahnuteľnosť areté použitím predpokladu (ex hypotheseós), či ju možno učiť (86e). Predpoklad, hypothésis, použije spôsobom, ako to robia geometri (87a): „Aká asi musí byť areté vec, týkajúca sa duše, aby ju bolo možno učiť?“ (87b) Vyjadrené paralelne s geometrickým príkladom [11] – za akých podmienok je areté „vpísateľná do učenia“ (Fiala, 2000, s. 26)? Zhodnú sa, že ničomu inému sa nevyučuje, iba vedeniu (87c). Takže musia hľadať, či je areté nejaké vedenie, epistémé. Vychádzajú z tvrdenia, že areté je dobro samo (agathon auto) [12], a ak teda existuje dobro, ktoré by nebolo objímané vedením, mohlo by byť pravdou, že areté nie je vedenie (87d). Nasleduje stotožnenie dobrého s prospešným (agathoi – ófelimoi – 87e) a podmienenie prospešnosti správnym používaním (88a), z čoho vyplynie, že areté je nevyhnutne akási rozumovosť, fronésis (88d). [13] Keďže je to rozumovosť, rozumnosť, cnostní ľudia nie sú od prirodzenosti (89a – b). Stávajú sa takými učením? Menónovi sa to zdá nevyhnutné a zrejmé – ak je areté vedenie, možno ju učiť (89c). [14] Sókratés mu však naznačuje, že asi nie, a Menón namieta, že sa im prv zdalo, že je to dobrá myšlienka. Tu Sókratés jasne predznamenáva pointu ďalšieho hľadania, čím nám je jasné, že celé hľadanie má pevne v rukách: „Nestačí, aby sa to zdalo prv, ale musí sa to zdať aj teraz, aj potom, ak má byť niečo zdravé“(89c). Areté by mala byť záležitosťou poznania, ale nemôže, lebo nie sú jej žiadni učitelia, ani žiaci (89d). Sókratés ich veľakrát hľadal a stále ich nemôže nájsť (89e).
Anytos. Ako na zavolanie prichádza, aby na otázku odpovedal, ten pravý – Anytos (90a). Prečo Platón nenechal na túto otázku odpovedať Menóna, môže mať viacero dôvodov. Podľa nás tým chcel naznačiť súvis so Sókratovým odsúdením (ešte sa k tomu vrátime). Hľadanie učiteľov vedie Sókratés opisom typických znakov učiteľa: robí to verejne a berie za to mzdu (90b – e). Potom Anytovi objasňuje, po akej areté túžiMenón (91a). Následne vraví, že jediní, ktorí vyhovujú vyššie zmieneným kritériám, sú sofisti, sofistai (91b). Anytos s krikom namieta, že tí sú naopak najväčšou skazou pre domácich a cudzincov. No Sókratés Anyta naťahuje opisom, koľko peňazí a slávy získal svojou činnosťou napríklad taký Prótagorás, oveľa viac ako Feidias a desať iných sochárov (91d – e). [15] Anytos trvá na svojom, hoci sa vzápätí ukáže, že sa ešte so žiadnym sofistom nestretol a stretnúť ani nechce, čo Sókratés komentuje, že musí byť nejaký veštec (92b – c). [16] Ale nehľadajú tých, čo kazia druhých (92d), tak teraz nech Anytos povie konkrétne meno, ku komu má Menón ísť. Anytos odpovie, že areté sa môže naučiť od všetkých slušných Aténčanov (92e). [17] Sókratés mu jeho odpoveď vyvráti rovnakým spôsobom ako v dialógu Prótagorás (Prot. 319b – 320b). Vymenuje mu najslávnejších a najschopnejších Aténčanov a takisto ich nie príliš vydarených potomkov, čo je zjavným dôkazom, že ani tí najlepší nedokážu svoju areté preniesť na synov, ani im ju nijako zabezpečiť a je logické, že sa o to všemožne usilujú (93c – 94d). Na to ho Anytos varuje, až sa priam hrozí, že ľahkomyseľne ohovára ľudí a že by sa mal mať na pozore (94e). Sókratés brilantne komentuje, že Anytos sa hnevá, lebo sa domnieva, že tých mužov Sókratés ohovára a tiež si myslí, že je jedným z nich, pričom neupresňuje, či tým cnostným alebo tým nepodareným synom. [18] No keď raz pozná, čo je to ohovárať, prestane sa hnevať (slovo poznať, uvedomiť si, môže evokovať aj – pozná to tak, že bude sám ohovárať, konkrétne na jednom súde). Prestane sa hnevať, lebo na seba nie je, ani nemieni byť kritický (95a).
Mienky. Sókratés sa obracia s hľadaním späť na Menóna, [19] ktorý situáciu s učiteľmi areté u nich, v Tesálii, opisuje tak, že ako obyčajní slušní ľudia, tak aj sofisti – raz sa zdá, že učiteľmi sú, raz nie. A Gorgia obdivuje najviac preto, že to nikdy nesľuboval a takým, čo tak robili, sa vysmieval (95b – c). Sókratés toto raz áno, raz nie potvrdzuje slovami megarského básnika Theognisa (95d – 96a). Prichádzajú k zhode v názore, že učitelia areté nie sú a nie sú ani žiaci, a teda ju nemožno učiť (96b – c). Menón sa diví, či vôbec dajakí cnostní muži (agathoi andres) sú a ak, tak ako vznikali, gignomenón (96d)? Sókratés sa skôr bojí, či nie sú obaja nejakí slabí myslitelia a či ich dostatočne vzdelali, Menóna Gorgias a Sókrata Prodikos? Mali by obrátiť pozornosť na seba samých a hľadať, kto by ich aspoň jedným spôsobom urobil lepšími (beltiús), keďže im až smiešne ušlo, že nielen za vedenia vedenia konajú ľudia správne a dobre. K správnemu konaniu vedie nielen poznanie, epistémé, ale aj správne mienky, orthai doxai (96e – 97b). (V tomto tvrdení je zaujímavá logická kľučka a kruhové potvrdenie. Samotný dialóg je vedený nie vedením, ale správnymi mienkami a ak dôjde ku kladnému záveru, ktorým môže byť práve toto tvrdenie, potvrdí sa tým aj toto tvrdenie a naopak – toto tvrdenie je pravdivé, ak je ono pravdivým výsledkom hľadania tohto dialógu. Navyše, tento dialóg, hoci vedený správnymi mienkami, vedie oboch [20] k zlepšovaniu seba, čiže k správnemu spravovaniu seba.)
Puto. Menón vidí rozdiel medzi správnym (orthai) alebo pravdivým (alethai) mienením na jednej strane a vedením či poznaním na druhej v tom, že jedno zasahuje cieľ vždy, kým druhé raz áno, raz nie (97c). Avšak ak niekto mieni správne, tak aj presne mieri, oponuje mu Sókratés. Menón už medzi nimi rozdiel nevidí (97d). Podobnosťou s Daidalovými sochami, ktoré asi v Tesálii nemajú, mu Sókratés ilustruje ich rozdiel – v stálosti. Aby ostali, pravdivé sochy a mienky (aj Menón?), treba na ne puto. Aby neutiekli z duše človeka, musia sa zviazať rozumovým výkladom príčiny, [21] a tým je, ako predtým uznali, spomínanie, anamnésis (pochopenie – Patočka, 1992, s. 215). Keď sú zviazané (desmos), stávajú sa najprv vedením a potom trvalými (98a). Sókratés zdôrazňuje, že to tvrdí iba z domnienky, zatiaľ čo to, že je vedenie od správneho mienenia odlišné, je jedna z mála vecí, o ktorých je presvedčený, že ich vie (98b). Ale odkiaľ sa berie ono správne mienenie, keď určite nie je, rovnako ako vedenie, od prirodzenosti (98c – d)?
Tiene. Sókratés kvôli tomu a za kontroly Menóna zhrnie výsledky ich „analýz“ (98d – 99b) a zostane im jediná možná odpoveď: že sa to deje (získava správne mienenie) dajakým dobrým zdaním, eudoxia. Že všetci títo Temistokleovia nevedú obce tým, že by boli múdri, ale akýmsi božským dobrodením. Politici sú teda v jednej skupine s veštcami (Anytos), jasnovidcami a všetkými básnickými duchmi – božskými ľuďmi, hoci nemajú vedenie o ničom z toho, čo hovoria [22] (99c – d) (ďalšie poukázanie na možný motív Sókratovej obžaloby). Vzápätí je nie náhodou znovu spomenutý Anytos, ktorý je odkazom na Sókratovo odsúdenie. Areté nie je od prirodzenosti, ani učením, ale božím údelom (theia moira) [23] a bez rozumového poznania sa jej dostáva tým, ktorým sa jej dostáva, ale žiadny politik nie je schopný urobiť iného (dobrým) politikom. Kto by to vedel, bol by ako skutočná vec oproti tieňom (100a).
Ďalej. Dosiahnuteľnosť areté sa však naisto objasní, ak sa najprv preskúma, čo je areté sama osebe, auto zétein ti potestin areté (100b). Tým uzatvára Sókratés dialóg a odporúča Menónovi, aby sa snažil presvedčiť aj Anyta, o čom je presvedčený (100c). To sa však minulo účinkom práve pre nestálosť správnych mienok, ktoré v Menónovi dlho nezostali. Anytos si naopak odniesol presvedčenie, že Sókratés buď už vie, alebo čoskoro zistí, čo je areté, a tým zároveň aj to, ako ju dosahovať a odovzdávať. Toho následky by mohli priveľmi oslabiť pozície takých ako on. Tak prišli Atény o Sókrata trochu skôr a tieň tejto krivdy a hanby rozšíril zástupy tieňov na stenách. [24]
Jaskyňa. [25] Alebo na jednej stene jednej jaskyne, v ktorej sedel Menón, hľadiac ne tiene, zatiaľ čo ho Sókratés klepal po pleci, aby sa otočil. Až to zabralo, obrátil sa a zmeravel. Uvidel iného Sókrata ako na stene a – jaskyňu. Mal zostať pri svojom predošlom spôsobe vnímania či bytia, alebo zostať otočený, zmeravený alebo zostať v hľadaní, čo tieni a čomu? Sme stále v tej istej jaskyni?
L i t e r a t ú r a
BOHAČIAKOVÁ, M.: Historické pramene o hlavnej postave Platónovho dialógu Menón. [online] In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 1. URL: .
FIALA, J.: Diorismos v Platónově Menónovi (86e – 87b). In: HAVLÍČEK, A.: Platónov dialog Menón. Praha: OIKOYMENH 2000, s. 7 – 29.
FINDLAY, J. N.: Plato: The written and unwritten doctrines. London: Routledge & Kegan Paul 1974.
GADAMER, H.-G.: Idea Dobra mezi Platónem a Aristotelem. Praha: OIKOYMENH 1999.
GOULD, J. B.: Klein on ethological mimes, for example, the Meno. In: The Journal of Philosophy, roč. 66, 1969, č. 9, s. 253 – 265.
HARE, R. M.: Platón. In: BERKA, K.: Zakladatelé myšlení. Praha: Svoboda 1994, s. 11 – 94.
LAERTIOS, D.: Životy, názory a výroky proslulých filosofů. Prel. A. Kolář. Pelhřimov: Nová tiskárna 1995.
LIDELL, H. G., SCOTT, R.: A Greek-English Lexicon. Oxford: Clarendon Press 1996. Dostupné aj na URL: .
MOURAL, J.: Několik poznámek k Platónovu dialogu Menón. In: HAVLÍČEK, A.: Platónov dialog Menón. Praha: OIKOYMENH 2000, s. 47 – 70.
PATOČKA, J.: Platón: Přednášky z antické filosofie. Praha: SPN 1992.
PETERMAN, J. E.: Platón. Bratislava: Albert Marenčin – PT 2005.
PLATO: Meno. Prel. B. Jowett. [online] URL: .
PLATO: Platonis Opera. Editor John Burnet. Oxford: Oxford University Press 1903. [online] URL: .
PLATON: Dialógy. Zv. I, II, III. Prel. J. Špaňár. Bratislava: Tatran 1990.
PLATÓN: Menón. In: Euthydémos, Menón. Prel. F. Novotný. Praha: OIKOYMENH 2000.
PLATÓN: Obrana Sókrata. In: Euthyfrón, Obrana Sókrata, Kritón. Prel. F. Novotný. Praha: OIKOYMENH 2000.
PORUBJAK, M.: Problém anamnésis a Platónov dialóg Menón. In: Filozofia, roč. 63, 2008, č. 1, s. 28 – 38.
SANSONE, D.: Socrates‘ „Tragic“ Definition of Color (Pl. Meno 76D – E). In: Classical Philology, roč. 91, 1996, č. 4, s. 339 – 345.
SHANON, B.: Meno – a cognitive psychological view. In: The British Journal of the Philosophy of Science, roč. 35, 1984, č. 2, s. 129 – 147.
WOLLNER, U.: Platónov Sokrates o poézii a rétorike. In: Filozofia, roč. 63, 2008, č. 1, s. 18 – 27.
XENOFÓN: Anabasis. Prel. J. Špaňár. Bratislava: Tatran 1987.
XENOFÓN: Vzpomínky na Sókrata a jiné spisy. Prel. V. Bahník. Praha: Svoboda 1972.
P o z n á m k y
[1] Menón začal svoj rozhovor so Sókratom metodicky správne, keď sa ho spýtal, či sa dá areté učiť (t. j. aká je – Porubjak, 2008, s. 33).
[2] „O Menónovi z Tesálie bolo známe, že veľmi túžil po bohatstve, že túžil po velení, aby nadobudol čo najviac majetku, že túžil po poctách, aby získal ešte viac. Chcel byť priateľom tých najmocnejších, aby ho netrestali, keby sa dopustil bezprávia. Bol presvedčený, že najkratšou cestou, ako sa dopracovať k tomu, po čom túžil, je krivoprísažníctvo, lži a podvody. Úprimnosť a pravdu pokladal za to isté ako hlúposť. Bolo jasné, že nikoho nemá rád, koho však ubezpečoval, že je jeho priateľom, tomu zrejme chystal nejaké úklady. Nevysmieval sa nijakému nepriateľovi, ale s ľuďmi, s ktorými sa stýkal, sa zhováral tak, akoby si z nich robil posmech … od Aristippa ešte v mladom veku dosiahol velenie nad žoldniermi, veľmi dôverný pomer mal s barbarom Ariaiom, ktorý miloval krásnych chlapcov, sám ešte bez fúzov bol zaľúbený do Tarypa, ktorý už mal fúzy. Keď jeho spoluvelitelia prišli o hlavu, pretože podnikli výpravu proti kráľovi, on zostal nažive, hoci urobil to isté. Až po smrti ostatných veliteľov kráľ potrestal aj jeho a dal ho popraviť, nie však tak ako Klearcha a ostatných veliteľov, ktorým odťali hlavy, čo sa zdá byť najrýchlejšia smrť, ale za živa ho vraj dal zmrzačiť a po roku Menón skončil svoj život ako zločinec“ (Xenofón, Anab. 2, 6, 21 – 29).
[3] Odkazujeme tu na rozličné preklady rôznych prekladateľov.
[4] Súvis oných rituálov so Sókratovou odpoveďou o tvare (Sókratés myslí pravdepodobne verziu (76a) – tvar je obmedzenie telesa, alebo ešte tú predtým, (75c) to, čo je vždy s farbou?) by mohol byť viesť k zaujímavým kombináciám.
[5] To by mohlo svedčiť o myslených rituáloch filozofie, ale takými rečami myslí asi Menón reči, ktoré sa páčia jeho ušiam.
[6] „‚Hlásajú to kňazi a kňažky, ktorí sú schopní vydávať počet z toho, čo robia‘ – to je v okruhu gréckeho náboženstva, ktoré nebolo náboženstvom knihy a správneho učenia, ale plachej úcty jednotlivca a usporiadaného verejného kultu, niečo absurdné“ (Gadamer, 1999, s. 38).
[7] K tomuto poznamenáva Shannon (1984, s. 145), že „Sókratés nekonal tak, ako proklamoval, že nepodá otrokovi priame informácie, no v skutočnosti, pod tenkou maskou, tak urobil. Majstrovské predstavenie sofistu.“
[8] Tu má zaujímavú poznámku Moural (2000, s. 68 – 69), že ak učenie je len spomínanie, ako k poznatkom prísť prvýkrát. Poznámka je logická, ale naše vnímanie iných svetov či životov duše je asi príliš odlišné a skôr plytké, aby sme posúdili jej hĺbku. Väčšina z nás sa asi nezúčastnila ani jedných z vtedajších mystérií.
[9] Náznak definície spoločného skúmania nachádzame aj v Prótagorovi (Prot. 331c).
[10] Nie je to Platónov úmysel viesť dialóg týmto smerom s využitím známych Menónových „tyranských“ vlastností?
[11] Podrobný rozbor Sókratom uvedeného ilustračného príkladu s vpísaním do kruhu štvorca ako trojuholník pozri (Fiala, 2000, s. 7 – 29).
[12] „Areté je dobro samo“, môže byť v koncepte celej Platónovej filozofie sama hľadaná konečná odpoveď.
[13] Sókratés tu zamieňa epistémé za fronésis – k tomu pozri napríklad Gadamer (1999, s. 27 – 28).
[14] Ale ešte raz: je epistémé fronésis? Nie je fronésis práve neodovzdateľná?
[15] Možno jemná narážka Platónana prípadné dôvody Anytovho pohoršenia, až napokon obžaloby Sókrata, uvedené v Apológii: „Preto ma napadol… Anytos, lebo sa pohoršuje kvôli remeselníkom a politikom…“(Apol. 23e – 24a).
[16] Porov. koniec dialógu 99c.
[17] Mimoriadne vtipná pasáž, keďže tento názor Sókratés rozoberal práve s Prótagorom, Anytom nepoznaným.
[18] K tomu sa vzťahuje odkaz u Goulda (1969, s. 264), že „podrobný opis Anthemióna, Anytovho otca, ako mierneho a slušného, poctivo pracujúceho občana, spolu s tichom o samotnom Anytovom charaktere, mal možno posilniť záver, že areté je neučiteľná“(preklad M. Š.). Anytos sa zdá vzdelaný len aténskym občanom, ktorí ho volia na najvyššie úrady.
[19] Celá vsuvka s Anytom tam vlastne nemusela byť. Je možné, že ju Platón dopísal neskôr samostatne. Hare (1994, s. 62) píše, že „v Ménonovi Platón zaznamenal rozhovor medzi Sókratom a niektorými inými osobami krátko pred jeho súdnym konaním, ktoré sa uskutočnilo v dobe, keď mal Platón približne 28 rokov“.
[20] To, že dvoch, je dôležité práve pri mienkach či zdaní, pretože sa tak môžu navzájom opravovať, kritizovať a kontrolovať.
[21] Aj toto je rozumový výklad, prečo a v čom je vedenie odlišné od správneho mienenia.
[22] Wollner (2008, s. 26) vo svojej štúdii dokazuje, že Platónovým cieľom bolo striktne oddeliť básnictvo a rétoriku od odbornej znalosti (techné), a tým aj od pravej múdrosti (epistémé).
[23] Tu podľa Gadamera (1999, s. 37) „tkvie crux tradičnej interpretácie Platóna“. Na miesto požiadavky vydávania počtu „nastupuje ‘boží lós‘… O čo tu ide, nie je sakralizácia charizmatika Sókrata, ale snaha o prekonanie chybného uchopenia učenia a vedenia, ktoré ovláda mladého Menóna, ako aj jeho učiteľa Gorgia“.
[24] „Ak budem nezaslúžene pripravený o život, hanba za to padne na hlavu tých, ktorí ma nespravodlivo pošlú na smrť, pretože ak je hanebné konať nespravodlivo, musí byť každé nespravodlivé konanie hanebné“ (Xenofón, Mem. 4, 8, 1).
[25] Záverečný pohľad je obrazom v obraze Platónovej jaskyne (Resp. 514a – 519d).
Mgr. Miloslav Špoták
absolvent štúdia filozofie
Katedra filozofie FF UCM v Trnave
miloslav.spotak[zavináč]gmail.com