V dialógu Sofista sa stretávame s dvoma hlavnými diskusiami: s diskusiou o podstate sofistu ako antifilozofického typu a s diskusiou o bytí a nebytí. Dialóg tematicky nadväzuje na dialóg Teaitetos. K účinkujúcim, ktorí vystupovali v Teaitetovi sa pripája Sokrates Mladší a hosť z Eley, ktorý je hlavným protagonistom rozhovoru. [1] V Teaitetovi bol načrtnutý problém špecifickosti vedy a jej metódy. V Sofistovi sa už tento problém hľadania správnej dialektickej metódy rieši. Na nájdenie správnej definície sofistu je potrebná metóda spoľahlivého a úplného poznania. V prvej časti dialógu (Soph. 218c – 221b) Platón uvádza ústami elejského hosťa svoju metódu ako diairesis, čiže rozdeľovaciu metódu, ktorej sa budem v tomto príspevku venovať.

Hlavný problém, ktorý sa nastoľuje na začiatku dialógu, spočíva v tom, že obsah slova sofista nie je predložený vo významovej jednoznačnosti, je nejasný: „[…] skupina ľudí, ktorých teraz zamýšľame skúmať [sofisti], nepatrí práve k tým, ktorej vlastnú podstatu možno obzvlášť ľahko pochopiť…“ (218 c5). Na objasnenie konkrétneho pojmu tu totiž podľa elejského hosťa nie je dostačujúca zhoda v používaní mena bez definície (ako pri sofistovi), ale dôležitejšia je zhoda na veci samej na základe definície (218 c3).

Keďže je sofista ťažko definovateľný objekt, navrhuje elejský hosť nacvičiť si hľadanie jeho definície tým, že si to najprv nacvičia spolu na ľahšom príklade. Tým sa ukáže i vhodná metóda na hľadanie definície, ktorú potom bude možné aplikovať na zložitejší prípad sofistu (219 a1). Ako príklad uvádza rybára, ktorý chytá ryby udicou. Príklad nie je náhodný, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. V priebehu dialógu sa ukáže, že medzi činnosťou rybára a činnosťou sofistu je určitá príbuznosť. Okrem toho podľa presvedčenia elejského hosťa je pojem rybára ľahko poznateľný (218 e1) a každému známy(218 e4). Predkladá sa v ňom v jednoduchšej forme metóda, ktorá bude neskôr použitá na určenie definície sofistu. [2] Je to metóda diairesis či rozdeľovacia metóda, založená na princípe dichotómie (delenia na dve časti). Schádzame pri nej od logu k veci samej. Na začiatku hľadania definície veci sa orientujeme podľa mena skúmanej veci, a toto meno chceme uchopiť. Na to, aby sme ho uchopili, ho musíme prepojiť s rečou, s logom, ktorý vedie od mena k veci samotnej. [3] Je zrejmé, že potrebné určenie podstaty veci môže prebehnúť len cez logos. Sám logos dovoľuje porozumenie veci samotnej. Metodickosť je založená logom, [4] ktorý môže znalosť vecí zmeniť v ich poznanie.

Metóda diairesis predpokladá, že vopred vieme, o čom hovoríme a čo chceme skúmať. [5] Musíme mať pravdivú mienku (doxa) o tom, čo má byť metodicky skúmané. Máme vopred nejakú predstavu o danej veci. [6] Zostáva už len túto predbežnú znalosť povýšiť na poznanie v procese diairesis. Na uskutočnenie realizácie tohto procesu je najprv treba deduktívne nahliadnuť vyšší rod (genos) konkrétneho príkladu. Potom pomocou dichotomického delenia určiť medzi členy(nižšie rody) medzi vyšším rodom a konkrétnym príkladom. Následne treba daný konkrétny príklad priradiť práve k jednému takto vzniknutému nižšiemu rodu. Diairesis požaduje teda minimálne dva kroky: rozdelenie pojmu do dvoch nižších pojmov a priradenie konkrétneho pojmu, ktorý má byť definovaný, k jednému z nich. Jedno jednoduché rozdelenie pojmu ešte neznamená vykonanie diairesis vo filozofickom, Platónovom zmysle. Dichotomický proces rozdeľovania musí pokračovať delením alternatívy, ku ktorej bol konkrétny príklad priradený, kým nedospejeme k niečomu, čo už ďalej nie je diferencovateľné, k rodu, ktorý sa už nedá ďalej rozdeliť. Toto ďalej nedeliteľné Platón nazýva atomon eidos (229 d5). [7]

Presný postup uvedenej metódy diairesis realizuje aj elejský hosť na zvolenom príklade rybára. O rybárovi, ktorý chytá ryby udicou, respektíve o jeho činnosti máme nejakú predstavu. [8] Hosť najprv dedukciou vymedzuje rybára ako niekoho, kto rozumie nejakému umeniu (219 a4). Rybárčenie s udicou najprv intuitívne zaraďuje do rozsiahleho pojmu umenia (techné), do vyššieho rodu. Z tejto fundamentálnej pozície získa ďalej rozdelením techné na dve časti (dichotomia) dva druhy umení (dva nižšie rody techné): tvorivé (219 b8) a získavacie (219 c8). Tvorenie je pretváranie skutočnosti, kde sa to, čo predtým nebolo, uvádza v súcnosť, pričom pri získavaní sa nič nové netvorí, ako je to i s rybárčením. Následne alternatívu, do ktorej patrí rybár chytajúci udicou – získavacie umenie –, delí opäť na dve časti: výmenné az mocňovacie umenie (219 d6–8). [9] Zmocňovacie umenie potom zas rozdelí na zápasnícke a lovecké (219 e1). Toto delenie pokračuje ešte niekoľkými krokmi, až sa napokon týmto systematickým dichotomickým spôsobom delenia dostávame k samotnej podstate rybára, ktorá ďalej nie je redukovateľná (atomon eidos). Pojem rybára, ktorý chytá ryby udicou, je tak úspešne definovaný.

Proces definovania prostredníctvom diairesis môžeme zobraziť nasledujúcou schémou:

V každom dichotomickom rozdeľovacom procese diairesisj e podľa Schneidera evidentná triadická štruktúra, ktorá sa skladá z nadradeného pojmu, diferencie – stredného pojmu a podradeného pojmu (Schneider 2001, s. 155). Táto triadická štruktúra sa dá rozoznať i na uvedenom príklade rybára. Existuje tu nadradený pojem techné a podradený pojem rybára, ktorý má byť prostredníctvom metódy diairesis určený. Stredný pojem predstavuje potom to, čo činnosť rybára z nadradeného pojmu techné stavia do diferencie od ostatných umení. Je to skupina atribútov, z ktorých sa zjavne dajú vyvodiť základné kritériá postupu definovania rybára: spôsob uskutočňovania umenia (získavacie, lovecké), jeho objekt (živé veci, plávajúca zver, ryby) a napokon nástroje, ktorými sa lov vykonáva (udica). [10]

V procese diairesis sa z pojmov, ktoré sú si navzájom nadradené a podradené, budu je sieť pojmov. Táto vzniknutá sieť pojmov vytvára akúsi štruktúru logu podobnú „pojmovej pyramíde” či štruktúru na spôsob „Porfýriovho stromu (arbor porphyriana)“ (Zeidler 2005 , s. 246). [11]

Pojem, ktorý mal byť definovaný, získal týmto procesom konkrétne miesto vo vzniknutej štruktúre, v sieti pojmov. Takýto pojem potom nie je izolovaný, ale uchopený vo vzájomných vzťahoch k ostatným pojmom, ktoré s ním stoja v určitom kontakte. Dochádza tak k všeobecnému vyjasneniu Platónovho poňatia pojmu a jeho charakteristikám. Od spoločného mena cez logos smerujeme k poznaniu veci, ktorej definíciu hľadáme. Ak máme k dispozícii meno, musíme si uvedomiť, čo všetko sa v tomto mene skrýva. Od mena sa dostávame k logu, ktorý vymedzuje, čo je daným menom označované – čím daná vec je.

Elejský hosť nám pomocou metódy diairesis dáva predstavu logu ako súboru všetkého, čo obsahuje meno. O jednom mene smena konci procesu diairesis schopní povedať mnoho – má techné, niečo tvorí alebo získava a tak ďalej, pričom to nie sú iba jeho vlastnosti, ale celé meno samotné. Čo sa týka vymedzenia pojmu rybára, je skutočnosťou, že on sám je zakončením na najnižšom mieste pod jemu nadradenými časťami logu. Avšak napriek tomu je v ňom obsiahnutá celá táto štruktúra, tvorí ho celý logos. Gadamer v tomto prípade hovorí o rozmanitosti logu, ktorá je určená jedným. Toto jedno nie je samo mnohým, rozličným, ale túto rozličnosť uchopuje v sebe v „poslednej jednote“ (Gadamer 1985, s. 72).

Metóda diairesis nám umožňuje určiť rovnakosť, respektíve rozličnosť medzi jednotlivými druhmi. Nie je to však dostatočný proces na to, aby dokázal garantovať spoľahlivosť nášho poznania. Tá spočíva v procese tvorenia správnych kombinácií, ktorému diairesis len predchádza. Na základe toho sa dá povedať, že diairesis zároveň iniciuje i opačný pohyb zjednocovania, zlučovania (synagógé), ktorý sa prejavuje v momente nahliadnutia podstaty (eidos) definovaného predmetu, v momente synopsie činností, vecí, ktoré daný pojem – získaný – delením zahŕňa. V priebehu dialógu sa táto skutočnosť ukazuje aj na prípade sofistu. Po určení jednotlivých bodov definície sofistu podľa vzoru rybára, ešte stále nie je úspešne nájdená jeho skutočná definícia, to čím sofista „v pravde“ je. Tu Platón prechádza od procesu diairesis, pomocou ktorého vymedzil jednotlivé druhy sofistiky, k ďalšiemu kroku, ktorý spočíva v tom, určiť, čo je týmto jednotlivým druhom spoločné. Akoby robil sofistu ešte raz predmetom skúmania, pričom spája všetky, delením doteraz získané „čiastkové definície“ sofistu do jednej, ktorá vystihuje skutočnú podstatu sofistu.

Dialektickú metódu použitú v dialógu Sofista nemožno obmedziť iba na metódu diairesis, aj keď v ňom zohráva kľúčovú úlohu v procese určenia definície sofistu. Platón nám to dokazuje úspešným stanovením jednotlivých bodov definície sofistu podľa vzoru tejto metódy, ktorá bola odskúšaná na príklade rybára. Výrazným problémom tejto metódy podľa Kolba je to, že postup, akým v tomto dialógu elejský hosť rozhodne dichotomicky „rozrezáva” pojmy (pojem umenia na získavacie a tvoriace, získavacie umenie zas na lovecké a zápasnícke a tak ďalej), je silne poznačený schematizmom a vedený automatizmom (Kolb 1997, s. 39). Tento postup pritom nie je nevyhnutne legitimovaný. Elejský hosť sa obmedzuje na to, že pojmy zaraďuje ako podradené a nadradené bez toho, aby krok za krokom ponúkol kritériá svojho postupu. Takýto postup vzbudzuje pochybnosť nad spoľahlivosťou celej metódy.

Kritikom spoľahlivosti metódy diairesis bol už Aristoteles. Jeho kritika spočívala v nejednoznačnosti metódy diairesis, ktorá je výsledkom dichotomického procesu delenia. Záver, do ktorého prechádza diairesis prostredníctvom dichotomického delenia, nie je totiž jednoznačný a následné vymedzenie pojmu nie je spoľahlivé. Pre túto slabosť zaradil Aristoteles diairesis  ako takzvaný slabý sylogizmus  (Schneider 2001, s. 156) [12] pod metódu sylogostickej argumentácie,ktorú sám opísal. Z toho je zrejmé, že Aristoteles nekritizuje samotnú metódu diairesis.  Ako takú si ju totiž  osvojuje od Platóna, i keď s kritickým postojom voči jeho dichotomickej interpretácii, ktorá práve vzbudzuje  spomínanú otázku vzhľadom na jej spoľahlivosť. [13]

Metóda diairesis sa napriek pochybnostiam o jej spoľahlivosti v dialógu Sofista ukázala ako klasifikujúci proces, ktorý ako taký spĺňa pojmovo-logickú požiadavku jasnosti a zreteľnosti. Umožnila zreteľné odlíšenie daného pojmu od všetkých jemu kontextovo blízkych pojmov a zároveň jasné vymedzenie jeho znakov, ktorými je mienený vo svojej logickej určitosti. Platónovu diairesis môžeme bez pochýb považovať za jedno z prvých prepracovaných metodologických skúmaní a za úspešný pokus o katalogizáciu, respektíve klasifikáciu.

L i t e r a t ú r a
GADAMER, H. G.: Platons dialektische Logik. In: Gessammellte Werke. Tuebingen: Mohr Siebeck 1985, s. 3 – 164.
KOLB, P.: Platons Sophistes: Theorie des Logos und Dialektik. Wuerzburg: Koenigshausen und Neumann 1997.
PLATÓN: Sofista. In: Dialógy. Preložil J. Špaňár. Bratislava: Tatran 1990.
SCHNEIDER, W.: Ousia und Eudaimonia. II. kap.: Akt und ousia, Die ousia– Trias im Modell der Dihairesis.Berlin, New York: Walter de Gruyter 2001, s.131 – 141.
ZEIDLER, K. W.: Syllogismus est principium Idealismi. In: Dialektische Logik: Hegels Wissenschaft der Logik und ihre realphilosophischen Wirklichkeitsweisen. Gedankenschrift fuer Franz Ungler. Wuerzburg: Koenigshausen und Neumann 2005, s. 239 – 252.

P o z n á m k y
[1] Platón tu pravdepodobne nahrádza Sokrata fiktívnou osobou hosťa z Eley, keďže plánuje kritizovať Parmenidovo tvrdenie, že nemôžeme hovoriť o tom alebo myslieť to, čo nie je (dialóg Parmenides medzi Parmenidom a Sokratom).
[2] Nechceme tým tvrdiť, že metóda určenia podstaty rybára je jednoduchšia než metóda, ktorá umožní definovať sofistu.  Hosť z Eley  je si totiž vedomý, (Hosť z Eley si uvedomuje,) že rybár je jednoduchý a ľahko poznateľný objekt, ktorého podstata však nie je o nič menšia než ktorákoľvek podstata väčších vecí a preto „potrebuje presnú definíciu ako ktorýkoľvek väčší predmet“ (218 e2). Ak sa zdá byť určenie definície rybára jednoduchšie, je to skôr spôsobené jednoduchosťou predmetu skúmania než metódou samotnou.
[3] Tento postup by sme mali chápať v zmysle spôsobu, ako hľadať, ako poznávať (čiže ako vzor). Je to cesta od neuchopiteľnej skutočnosti k veciam samotným.
[4] Samotná metóda je tu stotožnená s logom(219 a1).
[5] Aby sme mohli povedať, že o niečom vieme, vymedzíme to tým, čím to nie je – určitý pojem je so sebou totožný a tým je odlišný od druhých.
[6] Dalo by sa povedať, že metóda diairesis formalizuje to, čo už nejakým spôsobom vopred vieme. Zároveň to však pomocou nej akoby „vychádzalo na svetlo“ , vyjasňuje sa to. Ide tu o niečo viac než len o formalizáciu už uvedeného (čo sa ukáže i neskôr, keď sa pomocou diairesis vykreslí podstata rybára v celej šírke vzťahov).
[7] Porovnaj Phaedr. 265 e, 277 b; Pol. 285a.
[8] Túto predstavu máme na rozdiel od komplikovaného pojmu sofistu.
[9] De facto sa pri ďalšom delení dvojíc delí ďalej samotné techné, rozlišujú sa jeho určujúcejšie a špecifickejšie podoby. V rozlišovaní týchto dvojíc sa potom ukazuje logos skúmanej veci.
[10] Atribúty, ktoré určujú „diferenciu vo vzťahu k niečomu“, vykazujú istú podobnosť s Aristotelovými kategóriami (napríklad kvalita, kvantita, vzťah, čas, miesto…).
[11] Pomer dvojíc podôb, týkajúcich sa štruktúry logu danej veci, ktoré delením získavame z nadradenej podoby, sa ukazuje ako problematický. Nemôžeme totiž povedať, že sú podľa nejakej osi súmerné, nedajú sa porovnávať ani rozsahom, ani obsahom.
[12] Schneider sa tu odvoláva na Aristotelovu pasáž v Prvých analytikách (An. Prior.I 31, 46a33), v ktorej demonštruje slabosť diairesis presylogistiku; napríklad ak máme dve premisy 1) „Každý živočích je buď smrteľný alebo nesmrteľný“ a 2) „Každý človek je živočích“, vyplýva z nich záver „Každý človek je buď smrteľný alebo nesmrteľný“. Tým sa však vôbec jednoznačne nedokazuje to, že človek je nevyhnutne smrteľný.
[13] Aristotelovo poňatie diairesis sa neopiera o intuitívne vedený dichotomický proces delenia, ktorému predchádza intuitívne nahliadnutý diferencovateľný nadradený pojem, pomocou ktorého dochádza k vyjasneniu definovaného pojmu, ako to bolo u Platóna. U Aristotela totiž diairesis spočíva na konkrétnom nediferencovateľnom pojme, na predmete našej prirodzenej skúsenosti.

Bc. Hedviga Marcinková
študentka 1. ročníka magisterského štúdia
odbor Filozofia
Katedra filozofie
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Námestie Jozefa Herdu 2
917 01 Trnava